znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

I. ÚS 492/2012-49

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   11.   septembra   2013 v senáte   zloženom   z   predsedu   Milana   Ľalíka   a   zo   sudcov   Petra   Brňáka   a   Marianny Mochnáčovej o sťažnosti JUDr. O. K., K., správkyne konkurznej podstaty úpadcu A., spol. s r. o., K., zastúpenej advokátom JUDr. M. W., K., vo veci namietaného porušenia jej základného práva podľa čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4 Sžf 4/2012 z 29. mája 2012 takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo JUDr. O. K., na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej   republiky,   ako   aj   právo   na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl. 6   ods.   1 Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   postupom   Najvyššieho   súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Sžf 4/2012 a jeho rozsudkom z 29. mája 2012 p o r u š e n é   b o l i.

2. Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4 Sžf 4/2012 z 29. mája 2012 z r u š u j e   a   vec v r a c i a   Najvyššiemu   súdu   Slovenskej   republiky   na   ďalšie konanie.

3. Najvyšší súd Slovenskej republiky j e   p o v i n n ý   uhradiť JUDr. O. K., trovy právneho zastúpenia v sume 323,50 € (slovom tristodvadsaťtri eur a päťdesiat centov) na účet jej právneho zástupcu, advokáta JUDr. M. W., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1.   Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením č. k. I. ÚS 492/2012-25   zo   17.   októbra   2012   podľa   §   25   ods.   3   zákona   Národnej   rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) prijal na ďalšie konanie sťažnosť JUDr. O. K. (ďalej len „sťažovateľka“, v citáciách aj „žalobca“), ktorou namietala porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Sžf 4/2012 a jeho rozsudkom z 29. mája 2012.

2.   Sťažovateľka   v podanej   sťažnosti   uviedla: „Okresný   súd   Košice   I   uznesením sp. zn. 31 K 13/2008 z 28. mája 2008 vyhlásil konkurz na majetok dlžníka A. spol. s r. o... Za správcu konkurznej podstaty ustanovil JUDr. O. K. advokátku... Podľa   §   76   ods.   2 zákona o konkurze a reštrukturalizácii sťažovateľka vyhotovila súpis majetku všeobecnej podstaty, do ktorej oprávnene zapísala okrem iného aj peňažnú pohľadávku v celkovej sume 243.915,49 €... voči dlžníkovi Daňový úrad K... titulom nevráteného nadmerného odpočtu DPH za zdaňovacie obdobie júl 2005...

Úpadca 16.   8.   2005 podal daňovému úradu daňové priznanie k dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie júl 2005, ktorým uplatnil nadmerný odpočet DPH v sume 243.915,49 €...

Daňový   úrad ako   správca dane   začal u úpadcu   ešte   dňa   17.   10.   2005   kontrolu na zistenie oprávnenosti nároku na vrátenie nadmerného odpočtu DPM...

Rozhodnutím č. k. 695/321/83707/2006/Hla zo dňa 28. 9. 2006 daňový úrad podľa § 25a ods.   1 zákona č. 511/1992 Zb.   prerušil daňovú kontrolu z dôvodu,   že sa začalo konanie o inej skutočnosti rozhodujúcej pre vydanie rozhodnutia, t. j. z dôvodu podania žiadosti o súčinnosť zaslanej colnému orgánu. Kontrola bola prerušená od 28. 9. 2006 do 6. 5. 2010. Bola preverovaná existencia odberateľov z USA a cestou ruskej, ukrajinskej a moldavskej colnej správy vývoz tovaru do uvedených štátov... Protokol z daňovej kontroly zo   6.   5.   2010   daňový   úrad   prerokoval   so   sťažovateľkou   dňa   24.   5.   2010.   V   zápisnici o ústnom   pojednávaní   správca   konkurznej   podstaty   vyjadril   nesúhlasné   stanovisko k skutočnostiam v ňom obsiahnutým.

Následne   daňový   úrad...   vydal   dňa   27.   5.   2010   dodatočný   platobný   výmer č. 695/230/44028/10/Tar,   ktorým   platiteľovi   dane   z   pridanej   hodnoty   –   sťažovateľke nepriznal nadmerný odpočet za zdaňovacie obdobie júl 2005 v sume 243 915,49 EUR... a určil vlastnú daňovú povinnosť v sume 108 540,72 EUR...

Daňové   riaditeľstvo   Slovenskej   republiky   (v   súčasnosti   finančné   riaditeľstvo) rozhodnutím   č.   1/223/16662-117280/2010/992517-r   zo   dňa   16.   11.   2010   potvrdilo odvolaním   napadnutý   dodatočný   platobný   výmer   daňového   úradu...   Sťažovateľka na základe uloženého záväzného pokynu veriteľského výboru podala dňa 31. januára 2011 krajskému   súdu   žalobu   o   preskúmanie   rozhodnutia   daňového   riaditeľstva   č.  ...   zo   dňa 16. novembra 2010.

Krajský súd rozsudkom sp. zn. 6 S 19/2011 z 10. novembra 2011 zamietol žalobu sťažovateľky proti   rozhodnutiu daňového   riaditeľstva   č.  ...   zo   dňa   16.   novembra 2010, ktorým potvrdil dodatočný platobný výmer daňového úradu č.... zo dňa 27. mája 2010 o nepriznaní   nadmerného   odpočtu   DPH   za   zdaňovacie   obdobie   júl   2005   v   sume 243 915,49 EUR... a určení vlastnej daňovej povinnosti v sume 108 540,72 EUR... a plne sa stotožnil so závermi daňových orgánov.

Najvyšší   súd   o   odvolaní   sťažovateľky   proti   rozsudku   krajského   súdu   rozhodol rozsudkom napadnutým touto sťažnosťou tak, že rozsudok krajského súdu potvrdil. Predmetné rozhodnutie najvyššieho súdu bolo sťažovateľke doručené 18. 7. 2012.“

3. Sťažovateľka   v   sťažnosti   uviedla   rozsiahlu   analýzu   postupu   a   rozhodnutia najvyššieho súdu v posudzovanej veci a interpretovala na vec sa vzťahujúce ústavnoprávne normy (čl. 46 ods. 1 a 2, čl. 2 ods. 2 ústavy, čl. 6 ods. 1 dohovoru), procesné normy upravujúce súdny prieskum správnych rozhodnutí podľa druhej hlavy piatej časti zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „OSP“), najmä   ustanovenia   §   247   ods.   2,   §   249   ods.   2,   §   250h   ods.   1   a   §   250j   ods.   1   a   2, ako aj relevantné (aktuálne) ustanovenia zákona Slovenskej národnej rady č. 511/1992 Zb. o správe daní a o zmenách v sústave finančných orgánov v znení neskorších predpisov, zákona č. 563/2009 Z. z. o správe daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých predpisov v znení neskorších predpisov, zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov a „Smernice Rady 2006/112/ES“. Sťažovateľka na podporu svojich tvrdení argumentovala tiež rozhodnutiami ústavného súdu (I. ÚS 19/02, I. ÚS 74/05, III. ÚS 264/05,   I.   ÚS   23/2010,   III.   ÚS   261/2006,   III.   ÚS   209/04,   PL.   ÚS   15/98, IV. ÚS 96/07, I. ÚS 241/07 a inými); Ústavného súdu Českej republiky (IV. ÚS 666/02) a jej   právny   názor   podporujúcim   judikátom   najvyššieho   súdu   (uznesenie   sp.   zn. 5 Sžf 69/2011 z 30. apríla 2012), ako aj rozhodnutím „ESĽP... zo 6. decembra 2007“.

4.   V   sťažnosti   uvedené   odôvodnenie   (argumentáciu)   sťažnosti   sťažovateľka „zhrnula“ do názoru, že „najvyšší súd jej napadnutým rozsudkom neposkytol spravodlivú súdnu ochranu a spravodlivé súdne konanie keďže:

-   neprípustne   a   v   rozpore   so   zákonom   zredukoval   rozsah   svojej   prieskumnej právomoci na rozsah a dôvody odvolania v daňovom konaní, čím poprel nielen judikatúru najvyššieho súdu v inej totožnej veci ale aj zmysel a účel § 250j O. s. p.,

- na účely oslobodenia od dane z pridanej hodnoty pri vývoze tovaru do tretích štátov mimo EÚ vyžadoval bez opory v § 47 zákona o DPH preukázanie dovozu tovaru úpadcom v tretích štátoch a písomný doklad o prevzatí tovaru odberateľom, čím svojvoľne vztiahol podmienky oslobodenia od dane pri intrakomunitárnych obchodoch (§ 43 zákona o DPH) aj na vývoz tovaru do tretích štátov (§ 47 zákona o DPH).

-   neposkytol   sťažovateľke   jasnú   a presvedčivú   odpoveď na   ňou nastolené otázky týkajúce   sa   colných   predpisov   a   colného   štatútu   tovaru   predávaného   v   colnom   sklade, pričom si mal byť vedomý právneho názoru, ktorý vyslovil ústavný súd a najvyšší súd v tejto súvislosti v iných veciach“.

5.   Sťažovateľka   tvrdí,   že   najvyšší   súd   týmto   postupom   (bod   4)   a   namietaným rozsudkom z 29. mája 2012 porušil jej práva zaručené ústavou a dohovorom (body 1 a 6).

6. Sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom: „1. Základné právo JUDr. O. K... na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy... a   právo   na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru...   rozsudkom Najvyššieho súdu... sp. zn. 4 Sžf 4/2012 z 29. mája 2012 porušené boli.

2. Rozsudok Najvyššieho súdu... sp. zn. 4 Sžf 4/2012 z 29. mája 2012 sa zrušuje a vec sa mu vracia na ďalšie konanie.

3.   Najvyšší   súd...   je   povinný   nahradiť   sťažovateľke   trovy   konania   v   sume 323,50 EUR...“

7. Ako dôkazový materiál sťažovateľka k sťažnosti okrem iných písomností pripojila rozhodnutie Daňového riaditeľstva Slovenskej republiky zo 16. novembra 2010, rozsudok Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) č. k. 6 S 19/2011-197 z 10. novembra 2011,   rozsudok   najvyššieho   súdu   z   29.   mája   2012,   ako   aj   uznesenie   najvyššieho   súdu sp. zn. 5 Sžf 69/2011 z 30. apríla 2012.

8. Na základe žiadosti ústavného súdu sa k veci písomne vyjadrili účastníci konania: najvyšší súd listom sp. zn. KP 4/2012 zo 7. apríla 2013 a právny zástupca sťažovateľky stanoviskom k uvedenému vyjadreniu najvyššieho súdu listom zo 14. mája 2013.

8.1   Najvyšší   súd   vo   svojom   písomnom   stanovisku   okrem   iného   (v   podstatnom) uviedol:

„Najvyšší   súd   konal   vo   veci   4   Sžf   4/2012   o   odvolaní   žalobcu...   proti   rozsudku Krajského   súdu   v Košiciach,   č.   k.   6   S   19/2011-197   z   10.   novembra   2011,   pričom   v dôvodoch   svojho   rozhodnutia   uviedol   dôvody   rozsudku   krajského   súdu,   (časť   I.   a   III. rozsudku   Najvyššieho   súdu   SR),   s   ktorými   sa   stotožnil   (§   219   OSP).   Podľa   názoru najvyššieho   súdu   v prejednávanej   veci   sú   dôvody   rozsudku   krajského   súdu   odlišné   a podstatne hlbšie na rozdiel od rozhodnutia (7 S 18/2011 KS Košice), ktoré bolo predmetom rozhodnutia vo veci 5 Sž 69/2011 a v ktorej najvyšší súd prvostupňový zamietajúci rozsudok zrušil   pre nedostatočné   odôvodnenie   rozhodnutia.   Nemožno   preto   bez   ďalšieho   len   v rozdielnom   rozhodnutí   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   vidieť   dôvod   ústavnej sťažnosti.

Podľa   §   247   ods.   2   OSP   podmienkou   preskúmavania   zákonnosti   rozhodnutia je využitie opravného prostriedku v správnom konaní. Pod využitím opravného prostriedku sa rozumie taký obsah opravného prostriedku, na ktorý musí správny orgán vo svojom druhostupňovom rozhodnutí reagovať, pričom krajský súd uviedol, že žalovaný sa nemohol s námietkou dĺžky daňového konania, resp. daňovej kontroly zaoberať, pretože táto bola uvedená až v žalobe a žalovaný sa nemohol v napadnutom rozhodnutí s ňou vysporiadať. Preto ani krajský súd túto žalobnú námietku nehodnotil. Odvolací súd sa týmto názorom krajského súdu stotožnil   a   v nadväznosti na   výslovné   dôvody odvolania   proti   rozsudku prvostupňového súdu, podľa ktorých § 247 ods. 2 sa vzťahuje len na rozhodnutie vydané v správnom konaní podľa zák. č. 71/1967 Zb., a nevzťahuje sa na daňové konanie, odvolací súd uviedol   na   str.   8   svojho   rozsudku,   že preskúmanie rozhodnutia   v medziach žaloby (rozsah a dôvody) tak, ako ich má na mysli § 250j ods. 1 OSP je treba vykladať v súvislosti s § 247 ods. 2 OSP a § 48 ods. 2 zák. č. 511/1992 Zb. a rozsudok krajského súdu tomuto výkladu zodpovedá.

Najvyšší   súd   poznamenáva,   že   žalobca   namietol   prerušenie   daňovej   kontroly až v podanej žalobe, pričom rozhodnutie o prerušení konania vo veci kontroly na zistenie oprávnenosti nároku na vrátenie nadmerného odpočtu za zdaňovacie obdobie júl 2005 bolo vydané   28.   9.   2006   a   doručené   spoločnosti   A.   Zákonnosť   tohto   rozhodnutia   nebola napadnutá správnou žalobou ani žalobou proti nezákonnému zásahu (pripadne návrhom proti nečinnosti). Posúdiť zákonnosť tohto aktu správcu dane (245 ods. 1 OSP) by mohol správny   súd   v   konaní   o   preskúmanie   daňového   rozhodnutia   vo   veci   samej   len   vtedy, ak by proti nemu žaloba nebola prípustná. Rozhodnutie o prerušení však nie je ust. § 100 zák. č.   511/1992   Zb.   so   súdneho   prieskumu   vylúčené.   Preto   samotné   rozhodnutie o prerušení konania mohlo byť žalované v lehote stanovenej zákonom, čo sa však nestalo. Z   uvedeného   dôvodu   aj   vzhľadom   na   argumentáciu   sťažovateľa   uvedenú   v   časti IV. II. (str. 10 sťažnosti) vychádzajúcu naviac z interpretačného posunu na základe nálezu ÚS z roku 2010 (III. ÚS 24/2010) považuje najvyšší súd argumentáciu ústavnej sťažnosti za presahujúcu dôvody žaloby podanej 31. 1. 2011...

Vyjadrovať   sa   k   dodatočným   zdôvodneniam   namietanej   dĺžky   daňovej   kontroly uvedeným   v   tejto   časti   ústavnej   sťažnosti   najvyššiemu   súdu   už   v   tomto   štádiu   konania neprináleží.

Vo   vzťahu   k časti   IV.   III.   Ústavnej   sťažnosti   Najvyšší   súd   poukazuje   na   dôvody svojho   rozhodnutia   vrátane   častí,   v   ktorej   vyslovil   súhlas   s   právnym   posúdením   veci krajským súdom. Najvyšší súd preskúmaval rozhodnutie, ktorým bola zamietnutá žaloba o preskúmanie rozhodnutia orgánov daňovej správy, keď dodatočným platobným výmerom vydaným podľa § 44 ods. 6 písm. b) bol 1 nebol žalobcovi priznaný nadmerný odpočet za zdaňovacie   obdobie   júl   2005   v   sume   243   915,49   €   a   bola   určená   vlastná   daňová povinnosť v sume 108 540,72 €. Žalobca vytýka odvolaciemu súdu, že svojvoľne a účelovo zamenil podmienky oslobodenia od dane pri vývoze tovaru z tuzemska podľa § 43 zákona o DPH a podmienky oslobodenia od dane pri vývoze upravené v § 47 zákona o DPH. Najvyšší   súd   podčiarkuje,   že   ustanovenie   §   47   ods.   1   zák.   o   DPH   stanovuje ako podmienku oslobodenia od dane dodanie tovaru, ktorý je odoslaný alebo prepravený predávajúcim,   alebo na jeho účet do miesta určenia na území tretieho štátu. Súčasťou podmienky   je   teda   nielen   odoslanie   alebo   preprava   predávajúcemu   na   územie   tretieho štátu,   ale   aj   do   miesta   určenia   na   území   tretieho   štátu,   a   aj   samotné   dodanie   tovaru. Daňové   orgány   dostatočne   zdôvodnili   svoje   rozhodnutia,   čo   krajský   súd   akceptoval   a odvolací súd rovnako dospel k záveru, že hoci spoločnosť A. uplatnila oslobodenie od dane na základe predloženého JCD a CMR s poukazom na § 47 ods. 1, 3 zák. o DPH, v procese dokazovania v daňovom konaní boli zistení skutočnosti, ktoré odôvodňovali pochybnosti o pravdivosti   a   vierohodnosti   dokladov   predložených   žalobcom   a   bolo   preukázané, že k dodaniu tovaru žalobcom do miesta určenia na území tretieho štátu nedošlo. Ak potom v   konaní   zistené   dôkazy,   aj   s   prispením   žalobcu,   svedčali   pre   záver   o   dodaní   tovaru v colnom sklade, ide o plnenie podliehajúce DPH.

Najvyšší súd upriamuje pozornosť na rozsudok Súdneho dvora ES z 8. 11. 2012 vo veci C-165/11 (Profitube), ktoré bolo vydané následne aj v súvislosti s nálezom ÚS (III. ÚS 283/2010), na ktorý sťažovateľka odkazuje v sťažnosti.

Vychádzajúc   z   uvedeného   považuje   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   sťažnosť za neodôvodnenú. Súčasne súhlasí s upustením od ústneho pojednávania.“

8.2 Právny zástupca sťažovateľky vo svojom stanovisku k vyjadreniu najvyššieho súdu okrem iného uviedol:

„1. Sťažovateľka   v   úvode   zotrváva   na   podanej   sťažnosti   a   jej   dôvodoch   v celom rozsahu. Má za to, že skutočnosti a dôvody uvedené vo vyjadrení najvyššieho súdu nemajú vo vzťahu k namietanému porušeniu jej označených práv žiadnu relevanciu.

2. Pokiaľ   ide   o   ústavne   neprípustnú   redukciu   rozsahu   súdneho   prieskumu najvyššieho súdu sťažovateľka zotrváva na argumentácii uvedenej sťažnosti, ktorú považuje za   ústavne   konformnú,   konzistentnú,   racionálnu   a   zodpovedajúcu   zmyslu   a   účelu relevantných procesných noriem (§ 247 ods. 2, § 249 ods. 2, § 250h ods. 1, § 250j ods. 1 a 2 O. s. p.), vykladaných v záujme reálneho (a nie iluzórneho) naplnenia práva na súdnu ochranu, resp. spravodlivé súdne konanie každého účastníka súdneho konania o prieskum zákonnosti rozhodnutia správneho (daňového) orgánu.

3. K   tvrdeniu,   že   najvyšší   súd   v   inej   veci   (5   Sžf   69/2011)   zrušil   rozsudok prvostupňového správneho súdu (Krajský súd Košice sp. zn. 7 S 18/2011) pre nedostatočné odôvodnenie   rozhodnutia,   sťažovateľka   uvádza,   že   toto   nezodpovedá   skutočnosti. Z odôvodnenia   zrušujúceho   rozsudku   najvyššieho   súdu   totiž   jasne   vyplýva,   že   dôvodom zrušenia   bolo   práve   pochybenie   prvostupňového   súdu   pri   určení   rozsahu   súdneho prieskumu a najvyšší súd výslovne uviedol, že medze súdneho prieskumu sú limitované žalobou a nie odvolaním v daňovom konaní...

9. Naviac sťažovateľka zvýrazňuje, že vyjadrenie najvyššieho súdu, ktoré jej bolo doručené zo strany ústavného súdu predstavuje určitý interpretačný posun, keďže najvyšší súd v ňom rozširuje a dopĺňa dôvody napadnutého rozhodnutia, čo je potrebné považovať za neprípustné.

10. Naopak   najvyšší   súd   sa   nijak   nevyjadril   k   tomu,   prečo   zamenil   podmienky oslobodenia od dane pri vývoze tovaru z tuzemska do iného členského Štátu (upravené v § 43 zákona o DPH)   a podmienky oslobodenia od dane pri vývoze tovaru do miesta určenia na území tretieho štátu (upravené v § 47 zákona o DPH), pričom predpoklady, ktoré zákon vyžaduje iba pri intrakomunitárnych obchodoch medzi členskými štátmi (§ 43) bez relevantného   zákonného   dôvodu   aplikoval   aj   pri   vývoze   do   tretích   štátov,   ktorý realizoval úpadca v rozhodnom zdaňovacom období...

13. Najvyšší   súd   v   závere   vyjadrenia   poukazuje   na   rozsudok   Súdneho   dvora   ES (správne EU, pozn. sťažovateľky), ktoré bolo vydané v súvislosti s nálezom ústavného súdu sp. zn. III. US 283/2010. Najvyšší súd však nijak uvádza, aké dôsledky z tohto rozhodnutia Súdneho dvora EU vplývajú/môžu vplývať na súdenú vec, a preto sa k nemu sťažovateľka bližšie nebude vyjadrovať...

14. Vychádzajúc   zo   všetkých   uvedených   skutočností   a   najmä   z   obsahu   samotnej sťažnosti sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd rozhodol v súlade so sťažnostným petitom a požadovanú náhradu trov konania navyšuje o odmenu za ďalší úkon právnej pomoci v konaní pred ústavným súdom – replika k vyjadreniu najvyššieho súdu...“

Sťažovateľka   (listom   zo   17. júla 2013)   súhlasila   s upustením   od   ústneho pojednávania v posudzovanej veci.

9. Ústavný súd v danej veci upustil so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení sa s ich vyjadreniami   a   vyhodnotení   svojich   zistení   dospel   k   názoru,   že   od   tohto   pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

10. V rámci konania vo veci samej (vykonania dôkazov relevantných k predmetu posudzovanej   veci   navrhovaných   účastníkmi)   ústavný   súd   nahliadol   do   súdneho   spisu Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 6 S 19/2011, oboznámil sa s uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 5 Sžf 69/2011 z 30. apríla 2012, ako aj s rozsudkom Súdneho dvora (prvej komory) z 8. novembra 2012 vo veci sp. zn. C-165/11 (Daňové riaditeľstvo Slovenskej republiky proti spoločnosti P., spol. s r. o., K.) a zaoberal sa právnymi názormi ústavného súdu   prezentovanými   v nálezoch   č.   k.   III.   ÚS   283/2010-46   z 27.   októbra   2010   a č.   k. III. ÚS 24/2010-57 z 29. októbra 2010.

III.

11. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo   ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

12. Predmetom sťažnosti je sťažovateľkou tvrdené porušenie jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 4 Sžf 4/2012 z 29. mája 2012 (pozri tiež body 1 a 6).

13.   Podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   každý   sa   môže   domáhať   zákonom   ustanoveným postupom   svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Podľa čl. 46 ods. 2 ústavy kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím orgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť takéhoto rozhodnutia...

Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

14.   Námietky   sťažovateľky   týkajúce   sa   ňou   tvrdeného   porušenia   jej   základného práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivé súdne konanie, k porušeniu ktorých malo dôjsť v príčinnej súvislosti s označeným rozsudkom najvyššieho súdu, sú založené najmä na jej tvrdení o nedostatočne zistenom skutkovom stave spôsobom zredukovaním rozsahu „svojej   prieskumnej   právomoci   na   rozsah   a   dôvody   odvolania   v   daňovom   konaní“ bez zaoberania   sa „žalobnými   dôvodmi   ustálenými   v žalobe“ a   s tým   spojeným „nedostatkom   riadneho   a   vyčerpávajúceho   odôvodnenia...“ tohto   rozsudku,   v ktorom absentovalo   ústavnoprávne   konformné   vysvetlenie   (okrem   iného)   takto   zredukovaného súdneho prieskumu, a v súvislosti s tým aj nevysporiadanie sa s odlišným právnym názorom (a aj záverom) iného senátu najvyššieho súdu vysloveným v uznesení sp. zn. 5 Sžf 69/2011 z 30. apríla 2012 (pozri argumentáciu sťažovateľky uvedenú v bode 4 a tiež body 3 a 7).

15.   Ústavný   súd   v   prvom   rade   konštatuje,   že   jeho   úlohou   nie   je   zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Ústavný súd je v súlade so svojou všeobecnou právomocou vyjadrenou v čl. 124 ústavy súdnym orgánom   ochrany ústavnosti.   Táto právomoc spolu   s právomocou   podľa   čl. 127 ods.   1 ústavy   mu   umožňuje   preskúmať   aj   napadnuté   rozhodnutia   všeobecných   súdov,   avšak iba z hľadiska, či tieto rozhodnutia, resp. v nich vyslovené závery sú alebo nie sú v súlade s ústavno-procesnými zásadami upravenými v ústave.

16.   Z   tohto   postavenia   ústavného   súdu   vyplýva,   že   môže   preskúmavať   také rozhodnutia   všeobecných   súdov,   ak   v   konaní,   ktoré   im   predchádzali,   alebo   samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody, pričom skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmania vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS 13/00, mutatis mutandis I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/00).

17.   Pokiaľ   ide   o sťažovateľkou   namietané   porušenie   jej   základného   práva   podľa čl. 46   ods.   1   a 2   ústavy   a   práva   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   označeným   rozhodnutím najvyššieho súdu, ústavný súd predovšetkým konštatuje, že v danej veci nebola vylúčená právomoc   všeobecných   súdov.   V   právomoci   ústavného   súdu   zostalo   následne iba posúdenie,   či   účinky   výkonu   právomoci   najvyššieho   súdu   v   súvislosti   s   jeho rozhodnutím o sťažovateľkinom odvolaní rozsudkom sp. zn. 4 Sžf 4/2012 z 29. mája 2012 sú   zlučiteľné s označenými článkami ústavy   a dohovoru.   Ústavný   súd   pri   rozhodovaní o sťažnosti   sťažovateľky   predovšetkým   zobral   do   úvahy   to,   že   namietala   porušenie základného   práva   na   súdnu   ochranu   (a   spravodlivý   proces),   ktoré   je   v demokratickej spoločnosti natoľko závažné, že pri jeho výkone neprichádza do úvahy (zo strany súdov) ani jeho zužujúci   výklad a ani také   formálne interpretačné   postupy, následkom   ktorých by mohlo byť jeho neodôvodnené (svojvoľné) obmedzenie, či dokonca popretie.

18.1 Najvyšší súd sťažnosťou napadnutý rozsudok sp. zn. 4 Sžf 4/2012 z 29. mája 2012 v časti týkajúcej sa námietok sťažovateľky uvedených v bode 14 odôvodnil takto:„Odvolací   súd   po   oboznámení   sa   s   obsahom   predloženého   spisového   materiálu (administratívneho spisu a spisu súdu prvého stupňa) dospel k záveru, že skutkové okolnosti predaja   tovaru   v   colnom   sklade   spoločnostiam   označeným   v   rozsudku   krajského   súdu sú nesporné   a   vyplývajú   z   obsahu   spisovej   dokumentácie.   Medze   súdneho   prieskumu rozhodnutia žalovaného stanovil krajský súd v súlade s ustanovením § 247 ods. 2 O. s. p., t. j.   v   medziach,   pokiaľ   bola   z   konkrétnych   skutkových   a   právnych   dôvodov   vyčerpaná možnosť   podania   opravného   prostriedku   v   administratívnom   konaní.   Krajský   súd   tieto medze žaloby ustálil vo svojom rozsudku na str. 9 v ods. 4 a 5 a odvolací súd sa s takto vymedzeným predmetom súdneho prieskumu zákonnosti rozhodnutia stotožňuje.

K dôvodom odvolania v bode III. preto odvolací súd len zdôrazňuje, že je v súlade so zákonom postup krajského súdu, pokiaľ sa nezaoberal dôvodmi žaloby, ktoré sa týkali lehoty na skončenie daňovej kontroly.   Hoci žalobca v súdnom konaní tvrdí, že daňová kontrola   bola   nezákonná   v   dôsledku   porušenia   zákonných   ustanovení   o   lehotách na jej vykonanie, odvolacie dôvody v administratívnom konaní toto tvrdenie neobsahujú. Podľa § 48 ods. 2 zák. č. 511/1992 Zb. odvolací orgán preskúma prvostupňové rozhodnutie správcu dane vždy v rozsahu požadovanom v odvolaní; nemožno preto súdny prieskum zákonnosti   rozhodnutia   žalovaného   ako   druhostupňového   správneho   orgánu   rozšíriť   na také   dôvody,   ktoré   neboli   predmetom   odvolacieho   konania   v   administratívnom   konaní, pretože   žalobca   nevyužil   svoje   oprávnenie   podať   z   tohto   dôvodu   odvolanie.   Právna argumentácia žalobcu, že § 247 ods. 2 O. s. p. sa vzťahuje len na rozhodnutia vydané v správnom konaní – podľa správneho poriadku - zák. č. 71/1967 Zb., ktorý sa na daňové konanie   nevzťahuje,   nie   v   danej   súvislosti   právne   relevantné.   Odhliadnuc   od   ustálenej súdnej praxe, podľa ktorej správnym konaním v zmysle V. časti O. s. p. Správne súdnictvo sa   rozumie   každé   konanie   orgánu   verejnej   správy,   ktorý   rozhoduje   o   právach   a povinnostiach fyzickej alebo právnickej osoby v oblasti verejnej, a to bez ohľadu na to, či sa na   také   konanie   a rozhodovanie   vzťahuje   všeobecný   predpis   (Správny   poriadok)   alebo právny predpis upravujúci len konanie a rozhodovanie špeciálneho orgánu (Zákon o správe daní a poplatkov), vždy je podmienkou možného prieskumu rozhodnutia správneho orgánu (v ponímaní ako orgánu verejnej správy – podľa § 247 ods. 1 O. s. p.) využitie opravného prostriedku v správnom konaní, pokiaľ je podľa zákona prípustný. Osobitne a špeciálne pre konanie podľa zák. č. 511/1992 Zb. platí, že práve dôvody odvolania použité v daňovom konaní tak určujú aj medze súdneho prieskumu daňového rozhodnutia (na rozdiel napr. od konania podľa § 59 Správneho poriadku, v ktorom správny orgán aj v odvolacom konaní bez ohľadu na medze odvolania preskúmava správne rozhodnutie v celom rozsahu). Medze žaloby, tak, ako ich má na mysli § 250j ods. 1 O. s. p. je preto treba vykladať v súvislosti s § 247 ods. 2 O. s. p. a § 48 ods. 2 zák. č. 511/1992 Zb. tak, že relevantné sú len tie dôvody žaloby (určujúce medze žaloby), kde rozsah a dôvody žaloby korešpondujú s rozsahom a dôvodmi odvolania v daňovom konaní. Rozsudok krajského súdu tomuto výkladu zákona zodpovedá...“

18.2 Sťažovateľka k právnemu názoru   najvyššieho súdu   [„...   relevantné sú len tie dôvody   žaloby   (určujúce   medze   žaloby),   kde   rozsah   a   dôvody   žaloby   korešpondujú s rozsahom a dôvodmi odvolania v daňovom konaní...“] prezentovanému v jeho rozsudku z 29. mája 2012 (bod 17) protiargumentovala zásadne odlišným právnym názorom iného senátu najvyššieho súdu v analogickej veci (správkyňa konkurznej podstaty úpadcu... A., spol. s r. o..., K. c/a Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky) vedenej pod sp. zn. 5 Sžf 69/2011, v ktorom v odôvodnení svojho uznesenia z 30. apríla 2012 uviedol:

„V súvislosti s názorom prvostupňového súdu, že predmetom preskúmania postupu a zákonnosti   žalobou   napadnutého   rozhodnutia   môžu   byť   iba   tie   dôvody,   ktoré   boli predmetom odvolacieho konania pred druhostupňovým správnym orgánom, a tieto nie je možné rozširovať v žalobe podanej na súd (napr. rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky   sp.   zn.   4   Sž/67-68/2001,   ktorý   bol   pravdepodobne   dôvodom   nedôsledného posúdenia žaloby), dáva odvolací súd krajskému súdu do pozornosti, že táto judikatúra je v súčasnosti už prekonaná a podľa súčasnej rozhodovacej praxe dôsledne vychádzajúcej z ustanovení piatej často Občianskeho súdneho poriadku a ako aj z čl. 36 ods. 1 a ods. 2 Listiny základných práv a slobôd a čl. 46 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky je zásadne prípustné uplatniť v správnej žalobe aj právne námietky, ktoré neboli vznesené v správnom odvolacom konaní, keď zo žiadneho ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku nevyplýva obmedzenie   žalobcu   uviesť   v   žalobe   len   tie   skutočnosti,   ktoré   uplatňoval   v   konaní pred správnym orgánom;   rozhodujúce   je   iba to,   či   rozhodnutím   a postupom správneho orgánu bol žalobca ukrátený na svojich právach (§ 250 ods. 2 OSP). Uvedené obmedzenie nevyplýva   ani   z   ustanovenia   §   250j   OSP,   ktoré   pri   úvahách,   ako   má   súd   o   žalobe rozhodnúť,   mu   nedáva   možnosť   zobrať   do   úvahy   tú   skutočnosť,   že   žalobca   v   priebehu správneho konania prípadne neuviedol všetky skutočnosti významné pre rozhodnutie vo veci. Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   v   súvislosti   s   vyššie   uvedeným   považuje   ešte za potrebné doplniť, že v správnom súdnictve vykonávanom podľa piatej časti Občianskeho súdneho poriadku sa neuplatňuje vo vzťahu k zákonu o správe daní koncentračná zásada, majúca za následok nemožnosť uplatnenia žalobných námietok prv neuvedených v odvolaní proti   prvostupňovému   správnemu   rozhodnutiu.   Koncentračná   zásada,   predstavujúca výrazné   obmedzenie   procesných   práv   účastníka   konania,   sa   uplatni   iba   v   prípade, ak to zákon výslovne pre daný prípad ustanovuje, za prísneho režimu poučenia účastníka, či už   správnym   orgánom   alebo   súdom.   Preto,   pokiaľ   žalobca   v   žalobe   oponoval aj námietkami   skôr   neuplatnenými   v   rámci   odvolacieho   správneho   konania,   bolo povinnosťou prvostupňového súdu sa týmito náležité vysporiadať.

Vzhľadom na uvedené Najvyšší súd Slovenskej republiky musel napadnutý rozsudok krajského súdu podľa § 250ja ods. 3 veta druhá OSP a § 221 ods. 1 písm. f) OSP a zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie (§ 250ja ods. 3 veta druhá OSP a § 221 ods. 2 OSP). V   novom   rozhodnutí   bude   povinnosťou   krajského   súdu   postupovať   v   intenciách názoru   odvolacieho   súdu,   ktorým   je   viazaný   (§   250ja   ods.   4   OSP),   a   vysporiadať sa dôsledne so všetkými námietkami žaloby. Ohľadne namietanej dĺžky daňového konania bude   povinnosťou   krajského   súdu   prihliadnuť   aj   na   Nález   Ústavného   súdu   Slovenskej republiky sp. zn. III. ÚS 24/2010-57 z 29. júna 2010.“

19. K v sťažnosti   namietanej   skutočnosti   existencie   dvoch   zásadne   odlišných („opačných“)   právnych   názorov   najvyššieho   súdu   v analogických   veciach   sťažovateľka uviedla, že „Neústavnou a nezákonnou redukciou rozsahu súdneho prieskumu najvyšší súd nielen   odňal   sťažovateľke   možnosť   konať   pred   súdom,   ale   zároveň   priamo   zasiahol do základného práva sťažovateľky na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru v spojení s čl. 2 ods. 2 ústavy.“.

20. S poukazom na odôvodnenie predmetných odvolacích rozhodnutí najvyššieho súdu (18.1, 18.2) ústavný súd konštatuje zásadný nesúlad právnych názorov a právnych záverov najvyššieho súdu v týchto dvoch analogických veciach.

21. Ústavný súd ďalej konštatuje, že rozdielnosťou faktických a právnych záverov v oboch analogických správnych konaniach právne relevantným zdôvodnením rozdielnosti svojho postupu a jeho vysvetlením sa najvyšší súd primeraným spôsobom (resp. vôbec) nezaoberal.

22. Najvyšší   súd   vo   svojom   stanovisku   (bod   8.1)   zotrval   na   právnom   názore prezentovanom v jeho sťažnosťou napadnutom rozhodnutí z 29. mája 2012:

„Podľa   §   247   ods.   2   OSP   podmienkou   preskúmavania   zákonnosti   rozhodnutia je využitie opravného prostriedku v správnom konaní. Pod využitím opravného prostriedku sa rozumie taký obsah opravného prostriedku, na ktorý musí správny orgán vo svojom druhostupňovom rozhodnutí reagovať, pričom krajský súd uviedol, že žalovaný sa nemohol s námietkou dĺžky daňového konania, resp. daňovej kontroly zaoberať, pretože táto bola uvedená až v žalobe a žalovaný sa nemohol v napadnutom rozhodnutí s ňou vysporiadať. Preto ani krajský súd túto žalobnú námietku nehodnotil. Odvolací súd sa týmto názorom krajského   súdu   stotožnil   a v nadväznosti   na   výslovné   dôvody   odvolania   proti   rozsudku prvostupňového súdu, podľa ktorých § 247 ods. 2 sa vzťahuje len na rozhodnutie vydané v správnom konaní podľa zák. č. 71/1967 Zb., a nevzťahuje sa na daňové konanie, odvolací súd uviedol   na   str.   8   svojho   rozsudku,   že preskúmanie rozhodnutia   v medziach žaloby (rozsah a dôvody) tak, ako ich má na mysli § 250j ods. 1 OSP je treba vykladať v súvislosti s § 247 ods. 2 OSP a § 48 ods. 2 zák. č. 511/1992 Zb. a rozsudok krajského súdu tomuto výkladu zodpovedá.“

23. Ústavný súd v rámci svojej rozhodovacej činnosti už vyslovil, že k imanentným znakom právneho štátu patrí neodmysliteľne aj princíp právnej istoty (napr. PL. ÚS 36/95), ktorého   súčasťou   je   tiež   požiadavka,   aby   sa   na   určitú   právne   relevantnú   otázku pri opakovaní   v   rovnakých   podmienkach   dala   rovnaká   odpoveď   (napr.   I.   ÚS   87/93, PL. ÚS 16/95 a II. ÚS 80/99). Diametrálne odlišná rozhodovacia činnosť všeobecného súdu o   tej   istej   právnej   otázke   za   rovnakej   alebo   analogickej   skutkovej   situácie,   pokiaľ ju nemožno objektívne a rozumne odôvodniť, je ústavne neudržateľná (m. m. PL. ÚS 21/00, PL.   ÚS   6/04,   III.   ÚS   328/05).   Tým,   že   najvyšší   súd   rozhodol   vo   svojich   dvoch rozhodnutiach v zásade v analogických veciach s diametrálne odlišným výsledkom a svoj názorový posun primeraným spôsobom neodôvodnil, je jeho rozsudok sp. zn. 4 Sžf 4/2012 z 29. mája 2012 v rozpore s ústavou chráneným princípom právnej istoty a porušuje právo sťažovateľky na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru.

24. Diametrálne odlišná rozhodovacia činnosť najvyššieho súdu v posudzovanom prípade   je   ústavne   neudržateľná.   V   súčasnosti   nie   je   úlohou   ústavného   súdu   určiť (vzhľadom na princíp subsidiarity), ktorý z odlišných právnych názorov je správny, pretože riešenie tohto problému a zjednotenie rozhodovania je v pôsobnosti všeobecných súdov. Ústavný   súd   svojím   rozhodnutím   iba   otvára   cestu   na   riešenie   problému   v   rámci prebiehajúceho konania pred všeobecnými súdmi.

25. Ústavný súd na základe už uvedeného konštatuje, že rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 4 Sžf 4/2012 z 29. mája 2012 je rozhodnutím, ktoré nie je z ústavného hľadiska akceptovateľné a udržateľné, a preto rozhodol, že namietaným rozsudkom bolo porušené sťažovateľkino základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (výrok 1 tohto nálezu).

26. Vzhľadom na to, že ústavný súd vyslovil porušenie označených práv rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 4 Sžf 4/2012 z 29. mája 2012, toto rozhodnutie zrušil a vec vrátil najvyššiemu súdu, aby v nej znovu konal a rozhodol (výrok 2 tohto nálezu). Najvyšší súd v ďalšom   konaní   opätovne   zhodnotí   svoj   právny   záver   vo   veci   sp.   zn.   4   Sžf   4/2012 a ústavne konformným spôsobom zdôvodní svoj prípadný odklon od záveru vysloveného vo veci sp. zn. 5 Sžf 69/2011.

27. Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených prípadoch   podľa   výsledku   konania   uznesením   uložiť   niektorému   účastníkovi   konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy. Sťažovateľke, ktorá bola   vo   veci   namietaných   porušení   práv   úspešná,   vznikli   trovy   konania   z   dôvodu jej právneho   zastúpenia   advokátom.   Advokát   vykonal   dva   úkony   právnych   služieb, a to prevzatie a prípravu zastupovania, spísanie a podanie sťažnosti 17. septembra 2012. Odmena   za   jeden   úkon   právnych   služieb   v   zmysle   §   11   ods.   3   vyhlášky   Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za   poskytovanie   právnych   služieb   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „vyhláška“) je 1/6 z výpočtového základu. Za jeden právny úkon vykonaný v roku 2012 patrí advokátovi odmena v sume 134,70 € (1/6 z výpočtového základu, ktorý je 763 €, t. j. 127,16 €, a režijný paušál   7,63   €).   Právnemu   zástupcovi   prináleží   celková   odmena   za zastupovanie pred ústavným súdom v sume 323,50 € (za 2 úkony v roku 2012 – 269,58 € a 20 % DPH z uvedenej sumy 53,92 €), ktorú je najvyšší súd povinný zaplatiť na účet právneho zástupcu sťažovateľky (§   31a zákona o ústavnom súde   v spojení s § 149 Občianskeho súdneho poriadku). Za stanovisko právneho zástupcu sťažovateľky zo 14. mája 2013 k vyjadreniu predsedu   najvyššieho   súdu   zo   7.   apríla   2013   ústavný   súd   odmenu   nepriznal,   lebo   toto stanovisko   neobsahovalo   nové   relevantné   skutočnosti   oproti   argumentácii   sťažovateľky uvedenej v jej sťažnosti.

28. Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené v bode 3 výroku tohto nálezu.

29. Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je   prípustný   opravný   prostriedok,   toto   rozhodnutie   nadobúda   právoplatnosť   dňom   jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 11. septembra 2013