znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

I. ÚS 492/2011-45

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   22.   februára   2012 v senáte zloženom z predsedu Petra Brňáka, zo sudkyne Marianny Mochnáčovej a sudcu Milana Ľalíka prerokoval prijatú sťažnosť J. Ž., Ž., zastúpenej JUDr. M. P., advokátka, s. r. o.,   Ž.,   vo veci   namietaného   porušenia   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd, ako aj práva na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Žilina v konaní vedenom pod sp. zn. 15 P 135/2002 a takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo J. Ž. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd a právo na   prejednanie   veci   v   primeranej   lehote   zaručené   v   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Žilina v konaní vedenom pod sp. zn. 15 P 135/2002 b o l o   p o r u š e n é.

2. J. Ž.   p r i z n á v a   primerané finančné zadosťučinenie v sume 3 000 € (slovom tritisíc eur), ktoré   j e Okresný súd Žilina p o v i n n ý vyplatiť jej do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

3. J. Ž.   priznáva   náhradu trov právneho zastúpenia v sume 314,18 € (slovom tristoštrnásť eur a osemnásť centov), ktorú j e Okresný súd Žilina   p o v i n n ý vyplatiť na účet jej právnej zástupkyne JUDr. M. P., advokátka, s. r. o, Ž., do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Vo zvyšku sťažnosti   n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1.   Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením   č.   k. I. ÚS 492/2011-13 zo 7. decembra 2011 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť J. Ž. (ďalej len „sťažovateľka“) vo veci namietaného porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Žilina (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 15 P 135/2002.

2. Sťažovateľka vo svojej sťažnosti uvádza, že „04. 09. 2003... podala na Okresný súd... návrh na začatie konania, ktorým som sa domáhala, aby súd dal za otca mal. A... súhlas matke na podanie žiadosti   o   zmenu   mena a priezviska maloletého   A...   Konanie prebieha na Okresnom súde v Žiline pod číslom 15 P 135/2002.

Dňa 28. 10. 2005 som návrh upravila a žiadala súd, aby dal za otca mal. A... súhlas matke na podanie žiadosti o zmenu mena maloletého A... na: A...

Od 28. 10. 2005 Okresný súd v Žiline vo veci nekonal, termín na pojednávanie nevytýčil a to napriek tomu, že ide o práva maloletého dieťaťa.

Okresný súd v Žiline porušil právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov... nakoľko súdne konanie prebieha už 10. rok, pričom neexistuje žiadna zložitosť veci ktorá by ospravedlňovala takúto 10-ročnú dĺžku súdneho konania.

Ústavný súd SR nálezom zo dňa 26. 7. 2007 rozhodol, že Okresný súd Žilina v konaní vedenom ako č. k. 15 P 135/2002 porušil moje právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy SR a prikázal Okresnému súdu konať bez prieťahov... Nakoľko okresný súd právoplatne nerozhodol v období dlhšom ako 10 rokov, pričom ide oprava maloletého dieťaťa, obraciam sa s podnetom na Ústavný súd.“

3. Na základe uvedeného sťažovateľka navrhuje ústavnému súdu, aby vo veci vydal tento nález:

„Základné právo J. Ž. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov upravené v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a v čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd Okresným súdom v Žiline postupom v konaní vedenom pod sp. zn. 15 P 135/2002 porušené bolo.

Okresnému súdu Žilina prikazuje v konaní vedenom pod sp. zn. 15 P 135/2002 konať bez zbytočných prieťahov.

J.   Ž.   priznáva   primerané   finančné   zadosťučinenie   vo   výške   10.000,-   €   (slovom desaťtisíc   eur),   ktoré   je   Okresný   súd   v   Žiline   povinný   vyplatiť   do   dvoch   mesiacov   od právoplatnosti tohto nálezu.

Okresný   súd   Žilina   je   povinný   uhradiť   trovy   právneho   zastúpenia   sťažovateľa advokátskej kancelárii JUDr. M. P., advokátka, s. r. o., Ž., vo výške 314,18 € na účet č...“

Svoju žiadosť o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia odôvodnila tým, že „Právna neistota, v ktorej sa mal. A. S... dlhodobo nachádza, mi spôsobuje nemateriálnu ujmu,   nakoľko   meno   človeka   patrí   medzi   základne   zložky   duševnej   integrity   osobnosti. Vzhľadom k tomu, že súd právoplatne nerozhodol počas obdobia desiatich rokov a predmet sporu   tvorí   právo   maloletého   dieťaťa,   žiadam   mi   priznať   podľa   zásad   spravodlivosti   s prihliadnutím   na   všetky   okolnosti   zisteného   porušenia   mojich   práv   primerané   finančné zadosťučinenie vo výške 1.000 € za každý rok prieťahov, teda spolu 10.000 €.“.

4.   Ústavný   súd   sa   prieťahmi   okresného   súdu   v predmetnom   konaní   už   zaoberal a nálezom č. k. IV. ÚS 72/07-36 z 26. júla 2007 sťažnosti sťažovateľky vyhovel, vyslovil porušenie označených práv, prikázal okresnému súdu konať vo veci a priznal sťažovateľke finančné   zadosťučinenie   v sume   20   000   Sk   a trovy   konania.   Podstatným   pre   terajšie posudzovanie bolo obdobie po vydaní nálezu z 26. júla 2007.

5. Na základe žiadosti ústavného súdu sa k veci 11. januára 2012 písomne vyjadril predseda okresného súdu listom (sp. zn. 1 SprS 501/2011) a k jeho vyjadreniu zaujala stanovisko   právna   zástupkyňa   sťažovateľky.   Predseda   okresného   súdu   bez   toho,   aby jednoznačne zaujal stanovisko k dôvodnosti sťažnosti, uviedol: „... predkladám vyjadrenie zákonného sudcu, chronologický prehľad úkonov... s vyjadrením sudkyne sa stotožňujem, preto ho považujte aj za stanovisko Okresného súdu...“ Zákonná sudkyňa sa vo svojom vyjadrení obmedzila na uvedenie úkonov, ktoré vo veci vykonali po 20. septembri 2011 (sudkyni bol pridelený spis na prerokovanie a rozhodnutie dňa 20. septembra 2011, pozn.). Právna   zástupkyňa   sťažovateľky   na   toto   vyjadrenie   okresného   súdu   reagovala   podaním doručeným ústavnému súdu 1. februára 2012, v ktorom uviedla: „... z toho vyjadrenia je zrejmá   dlhodobá   nečinnosť   okresného súdu   minimálne od mája 2007 až do septembra 2011.“

6.   Ústavný   súd   so   súhlasom   účastníkov   konania   podľa   §   30   ods.   2   zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení sa s ich vyjadreniami k opodstatnenosti sťažnosti dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci namietaného porušenia práva podľa označených článkov ústavy, dohovoru a listiny. Jej prerokovanie na ústnom pojednávaní – vzhľadom na povahu predmetu   posúdenia,   ktorá   je určená   povahou   základného   práva   –   ústavný   súd nepovažuje ani za vhodný, ani za nevyhnutný procesný prostriedok na zistenie skutočností potrebných pre meritórne rozhodnutie vo veci (napr. I. ÚS 157/02, I. ÚS 66/03).

II.

7.   Z   obsahu   sťažnosti   a   k   nej   pripojených   písomností,   z   písomných   vyjadrení účastníkov konania, zo spisu okresného súdu sp. zn. 15 P135/2002 a spisu ústavného súdu vedeného   pod   sp.   zn.   IV.   ÚS 72/07 ústavný   súd   zistil   tento   relevantný priebeh   a   stav predmetného konania po 26. júli 2007:

-   12.   októbra   2011   právna   zástupkyňa   sťažovateľky   požiadala   okresný   súd o predĺženie lehoty na 60 dní na predloženie požadovaných listín,

- 26. októbra 2011 okresný súd požiadal Ústav na výkon trestu odňatia slobody v Ž., aby v lehote 7 dní od doručenia listu vyčíslil výšku pracovnej odmeny, ktorá bola vyplácaná odporcovi,

- 2. novembra 2011 bolo okresnému súdu doručené vyjadrenie odporcu,

- 4. novembra 2011 okresný súd uskutočnil viacero dožiadaní, na ktoré mu následne prišli odpovede,

-   30.   novembra   2011   právna   zástupkyňa   sťažovateľky   doručila   okresnému   súdu požadované doklady, zároveň mu oznámila novú adresu sťažovateľky a mal. A. v zahraničí: Š.,

- 6. decembra 2011 Úrad práce, sociálnych vecí a rodiny P., pracovisko S., doručil okresnému súdu potvrdenie o poberaní dávok v hmotnej núdzi odporcom,

- 7. decembra 2011 odporca doručil okresnému súdu vyjadrenie vo veci,

- 4. januára 2012 okresný súd nariadil termín súdneho pojednávania na 8. február 2012.

III.

8. Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd   vyhovie   sťažnosti,   svojím   rozhodnutím   vysloví,   že   právoplatným   rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým   vyhovie   sťažnosti,   priznať   tomu,   koho   práva   podľa   odseku   1   boli   porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

9. Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a obdobne podľa čl. 38 ods. 2 listiny každý má právo, aby   sa   jeho   vec   verejne   prerokovala   bez   zbytočných   prieťahov...   Podľa   čl.   6   ods.   1 dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola   spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná...

10.   Ústavný   súd   si   pri   výklade   „práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov“ garantovaného v čl. 48 ods. 2 ústavy osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o „právo na prejednanie veci v primeranej lehote“, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr. II. ÚS 55/98, I. ÚS 132/03, I. ÚS 65/04).

11. Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia štátneho   orgánu.   Samotným   prerokovaním   veci   na   súde   alebo inom   štátnom   orgáne   sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstráni. K odstráneniu stavu právnej neistoty   dochádza   spravidla   až   právoplatným   rozhodnutím   súdu   alebo   iného   štátneho orgánu. Priznanie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zakladá povinnosť súdu   aj   sudcu   na   organizovanie   práce   tak,   aby   sa   toto   právo   objektívne   realizovalo (II. ÚS 21/01, I. ÚS 251/05).

12. Základnou povinnosťou súdu a sudcu je preto zabezpečiť taký procesný postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie. Táto povinnosť súdu a sudcu vychádza z § 6 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“), ktorý súdom prikazuje, aby v súčinnosti so všetkými účastníkmi konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 OSP, podľa ktorého len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd zásadne bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá. Sudca je podľa § 117 ods. 1 OSP povinný robiť vhodné opatrenia, aby sa zabezpečilo splnenie účelu pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov. Ďalšia významná povinnosť pre sudcu   vyplýva   z   §   119   ods.   1   OSP,   podľa   ktorého   sa   pojednávanie môže   odročiť   len z dôležitých   dôvodov,   ktoré   sa   musia   oznámiť.   Ak   sa   pojednávanie odročuje,   predseda senátu spravidla oznámi deň, kedy sa bude konať nové pojednávanie.

13.   Predmetom   konania   pred   ústavným   súdom   bolo   posúdenie,   či   postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 15 P 135/2002 vo veci starostlivosti o mal. dieťa   došlo   aj   v čase   po 26.   júli   2007 k porušeniu   základného   práva   sťažovateľky   na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru.

14. Judikatúra ESĽP a ústavného súdu sa ustálila v tom, že otázka, či v konkrétnom prípade bolo alebo nebolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, resp. právo na prejednanie veci v primeranej lehote zaručené v čl.   6   ods.   1   dohovoru,   sa   skúma   vždy   s   ohľadom   na   konkrétne   okolnosti   každého jednotlivého prípadu, a to najmä podľa   týchto troch   základných kritérií:   zložitosť   veci, správanie účastníkov konania a postup súdu (napr. I. ÚS 41/02). V súlade s judikatúrou ESĽP ústavný súd prihliada aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho   význam   pre   sťažovateľa   (napr.   I.   ÚS   19/00,   I.   ÚS   54/02,   II.   ÚS   32/02).   Podľa rovnakých kritérií postupoval aj v danom prípade.

15. Ústavný súd predovšetkým konštatuje, že predmetom napadnutého konania bolo pôvodne rozhodovanie súdu o privolenie zmeny mena, ale aj o výchove a výžive maloletého dieťaťa,   t.   j.   ide   o existenčnú   vec,   o   agendu   starostlivosti   súdu   o   maloletých,   kde   sa predpokladá   osobitná   pozornosť   venovaná   efektívnemu   a   rýchlemu   postupu   súdu (II. ÚS 2/01), aby bol naplnený účel súdneho konania. Uvedené okrem iného znamená, že všeobecný   súd   má   povinnosť   organizovať   svoj   procesný   postup   tak,   aby   vec   bola   čo najrýchlejšie prejednaná a skončená (§ 6 a § 100 ods. 1 OSP) a aby sa čo najskôr odstránil stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa naň osoba obrátila so žiadosťou o rozhodnutie (napr. I. ÚS 142/03, I. ÚS 145/03, I. ÚS 158/04). V tejto súvislosti ústavný súd konštatuje, že posudzované konanie sa pôvodne začalo 16. októbra 2002, teda pred viac ako 11 a pol rokom, prieťahy v tomto konaní už ústavný posudzoval (pozri bod 4), pričom ku dnešnému dňu nie je právoplatne skončené.

16. Pokiaľ ide o kritérium „právna a faktická zložitosť veci“, ústavný súd konštatuje, že predmetom konania bol návrh na privolenie zmeny mena maloletého, ako aj návrh matky na zvýšenie výživného na jeho výživu, teda po právnej stránke štandardná rodinno-právna vec patriaca do rozhodovacej agendy všeobecného súdnictva. Skutkovú stránku predmetnej veci možno tiež zaradiť za štandardnú v rámci agendy patriacej do rozhodovacej činnosti všeobecného   súdnictva.   Ústavný   súd   vo   svojej   ustálenej   judikatúre   zastáva   názor,   že konanie   vedené   počas   dlhodobého   pobytu   účastníka   konania   v   inej   krajine   nepatrí k skutkovo zložitým veciam.

17.   Aj   keď   v   správaní   sťažovateľky   ústavný   súd   v posudzovanom   čase   nezistil skutočnosti,   ktoré   zásadným   spôsobom   mali   vplyv   na   vznik   zbytočných   prieťahov v posudzovanom konaní, nemohol pri určení výšky priznaného finančného zadosťučinenia nezohľadniť   skutočnosť,   že   sťažovateľka   počas   prebiehajúceho   konania   upravovala a menila petit, čiastočne zobrala späť návrh na začatie konania o zmene priezviska mal. dieťaťa (v dôsledku zmeny osobného stavu), namietala nedostatok právomoci slovenských súdov   či   upresňovala   svoju   adresu   vzhľadom   na   svoj   i   mal.   dieťaťa   dlhodobý   pobyt v zahraničí   (Š.,   F.).   Tieto   skutočnosti   „objektívne“   mali   vplyv   na   časový   priebeh vykonávania úkonov okresného súdu a ich efektivitu.

18. Napokon sa ústavný súd zaoberal postupom okresného súdu v predmetnej veci o zmenu mena a starostlivosti súdu o maloleté dieťa, pričom zbytočné prieťahy v konaní posudzoval   ako   celok   s   prihliadnutím   na   všetky   okolnosti   prípadu.   Napriek   tomu,   že okresný súd nariaďoval súdne pojednávania, vykonával úkony spojené s prerokovaním veci, zabezpečoval listinné dôkazy, jeho konanie bolo nekoncentrované a neefektívne a v merite veci ani raz nerozhodol, a to napriek tomu, že prieťahy v konaní okresného súdu už ústavný súd posudzoval a tieto aj v čase do 26. júla 2007 zistil (pozri bod 4).

19. Vychádzajúc z predloženej sťažnosti a k nej pripojených dokumentov, ako aj zo stanovísk   účastníkov   konania   a   na   vec   sa   vzťahujúceho   súdneho   spisu   ústavný   súd konštatoval zjavnú nečinnosť okresného súdu po náleze z 26. júla 2007 až do 5. októbra 2011 (keď požiadal Okresný súd Bratislava III o zaslanie spisu) v trvaní viac ako štyri a pol roka.

20. Ústavný súd dospel k názoru, že postupom okresného súdu v konaní vedenom pod   sp.   zn.   15   P   135/2002   aj   po   prijatí   nálezu   sp.   zn.   IV.   ÚS   72/07   (26.   júla   2007) dochádzalo k prieťahom v posudzovanom konaní, čím došlo u sťažovateľky k porušeniu jej základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2 ústavy, ako aj práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Uvedenú dĺžku konania nemožno v rozumnej miere ospravedlniť žiadnymi relevantnými okolnosťami tohto prípadu.

21. Vzhľadom na všetky uvedené dôvody ústavný súd vyslovil porušenie základného práva sťažovateľky na prerokovanie predmetnej veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v   čl.   48   ods.   2   ústavy,   obdobne   čl.   38   ods.   2   listiny,   resp.   práva   na   prejednanie   veci v primeranej lehote zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia v bode 1.

22. Ústavný súd neprikázal okresnému súdu podľa čl. 127 ods. 2 ústavy a podľa § 56 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom súde konať vo veci bez zbytočných prieťahov, tak ako požadovala   sťažovateľka   v petite   svojej   sťažnosti,   lebo   už   tak   urobil   vo   veci   sp.   zn. IV. ÚS 72/07.   Preto   v tejto   časti   sťažnosti   nevyhovel   tak,   ako   to   je   uvedené   v bode 4 výroku.

23. Ústavný súd môže priznať tomu, koho základné právo alebo sloboda sa porušili, aj primerané finančné zadosťučinenie (čl. 127 ods. 3 ústavy, § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde). Sťažovateľka žiadala priznať primerané finančné zadosťučinenie v sume 10 000 € z dôvodov uvedených v bode 3 in fine. Vzhľadom na okolnosti danej veci ústavný súd dospel k názoru, že len konštatovanie porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy,   resp.   práva   na   prejednanie   veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je dostatočným zadosťučinením pre sťažovateľku.   Ústavný   súd   preto   uznal   za   odôvodnené   priznať   jej   aj   finančné zadosťučinenie podľa citovaného ustanovenia zákona o ústavnom súde, ktoré podľa zásad spravodlivosti s prihliadnutím na všetky okolnosti zisteného porušenia práv sťažovateľky považuje za primerané v sume 3 000 € (bod 2 výroku). Nad uvedený rozsah teda ústavný súd návrhu sťažovateľky nevyhovel (bod 4 výroku).

24. Podľa § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodne o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je   povinný   ho   vyplatiť   sťažovateľke   do   dvoch   mesiacov   od   právoplatnosti   rozhodnutia ústavného súdu.

25. Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy. Úspešnej sťažovateľke vznikli trovy konania z dôvodu právneho zastúpenia advokátkou. Advokátka vykonala dva úkony právnych služieb, a to prevzatie a prípravu zastupovania, spísanie a podanie sťažnosti 16. novembra   2011 (zaujatie stanoviska   k vyjadreniu okresného súdu   30. januára 2012 nespĺňalo ústavnoprávnu dimenziu, pozn.).

26.   Odmena   za   jeden   úkon   právnych   služieb   v   zmysle   §   11   ods.   2   vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov   za   poskytovanie   právnych   služieb   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len „vyhláška“) je 1/6 z výpočtového základu. Advokátka je platcom dane z pridanej hodnoty. Advokátka   vykonala   v   roku   2011   dva   úkony   právnej   pomoci.   Za   jeden   právny   úkon vykonaný v roku 2011 patrí advokátke odmena z výpočtového základu, ktorý je 741 €, t. j. 123,50   € a režijný paušál 7,41 € + 20 % DPH,   teda   spolu 157,09 €. Celková odmena advokátke za právne zastúpenie pred ústavným súdom (za 2 úkony právnych služieb a 2 x paušálna náhrada) predstavuje sumu včítane DPH 314,18 €, ktorú je okresný súd povinný zaplatiť na účet právnej zástupkyni sťažovateľky (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP). Z uvedených dôvodov ústavný súd v tejto časti rozhodol tak, ako to je uvedené v bode 3 výroku tohto rozhodnutia.

27. Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou rozhodnutia uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 22. februára 2012