znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 491/2014-20

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   senátu 10. septembra 2014   predbežne   prerokoval   sťažnosť   spoločnosti   P.   K.   S.   spol.   s   r.   o., zastúpenej   spoločnosťou   K.   advokátska   kancelária   s.   r.   o.,   konajúcou   prostredníctvom konateľa a advokáta J. K., vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 13 Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   postupom   Okresného   súdu Košice II v konaní vedenom pod sp. zn. 34 Cb 87/2011 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť spoločnosti P. K. S. spol. s r. o. o d m i e t a pre zjavnú neopodstatnenosť.

O d ô v o d n e n i e :

1.   Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len  ,,ústavný   súd“)   bola 21. novembra   2013   doručená   sťažnosť   spoločnosti   P.   K.   S., spol.   s   r.   o.   (ďalej   len „sťažovateľka“), ktorou namietala porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2 Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len,,ústava“), práva na prejednanie svojej záležitostí v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“),   práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy, práva na súdnu ochranu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na účinný právny prostriedok nápravy pred národným orgánom podľa čl. 13 dohovoru postupom Okresného súdu Košice II (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 34 Cb 87/2011.

2. Sťažovateľka sa na základe žaloby podanej spoločnosťou W. s. r. o. (ďalej len „žalobkyňa“) stala v konaní pred okresným súdom o zaplatenie 78 666,96 € účastníkom konania   v procesnom   postavení   žalovanej.   Na   návrh   žalobkyne okresný   súd   uznesením sp. zn. 34 Cb 87/2011 z 23. mája 2012 (ďalej len „uznesenie okresného súdu“) v spojení s uznesením Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 3 Cob 184/2012 z 31. januára 2013 (ďalej len   „uznesenie   krajského   súdu“)   pripustil,   aby   z konania   vystúpila   sťažovateľka   ako pôvodne   žalovaná   a na   jej   miesto   do   konania   vstúpili   vlastníci   bytov   a nebytových priestorov v bytovom dome na ulici..., K., ktorých bytový dom spravuje sťažovateľka ako správca   na   základe   zmluvy   o výkone   správy   podľa   zákona   Národnej   rady   Slovenskej republiky č. 182/1993 Z. z. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o vlastníctve bytov“).

3.   Sťažovateľka   si   v konaní   ešte   pred   pripustením   zámeny   žalovaného   uplatnila náhradu trov konania, o ktorej konajúci súd ani do podania ústavnej sťažnosti nerozhodol. Sťažovateľka ďalej v sťažnosti uvádza, že okresný súd na jej telefonické urgencie uviedol, že   o trovách   konania   bude   rozhodnuté   v konečnom   rozhodnutí   vo   veci   podľa   výsledku konania,   pretože   v súčasnosti   súd   nevie,   koho   má   na   náhradu   trov   zaviazať.   Keďže sťažovateľka nesúhlasila s takýmto postupom okresného súdu, podala podľa § 62 a nasl. zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 757/2004 Z. z. o súdoch a zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o súdoch“) v spojení s § 5   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   9/2010   o sťažnostiach   v znení neskorších predpisov predsedovi okresného súdu sťažnosť na postup súdu v jej veci, ktorou žiadala, aby predseda okresného súdu „vydal vo veci konajúcemu sudcovi pokyn rozhodnúť o trovách konania“. Predseda okresného súdu prípisom sp. zn. Spr. 155/2013 z 2. októbra 2013 vyhodnotil sťažnosť sťažovateľky ako neprípustnú, čo odôvodnil tým, že sťažovateľka jednak nie je oprávnená na podanie sťažnosti podľa zákona o súdoch a súčasne že orgány riadenia   a správy   súdu   nemôžu   zasahovať   do   procesného   postupu,   rozsahu   a spôsobu dokazovania v jednotlivých súdnych konaniach.

4. Sťažovateľka vyjadruje presvedčenie, že nečinnosťou okresného súdu, ktorá má spočívať v tom, že do podania ústavnej sťažnosti nebolo rozhodnuté o trovách konania, došlo k porušeniu jej označených základných práv. V ďalšej časti sťažnosti sťažovateľka obsiahlo opisuje skutkový stav veci, pričom zdôrazňuje, že náhradu trov konania vyčíslila včas podaním zo 14. mája 2012, a ďalej k tomu uviedla: „aplikujúc zásadu zodpovednosti za zavinenie v zmysle ust. § 147 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku, uplatňovaný nárok sťažovateľa na náhradu trov konania nie je nijakým spôsobom závislý od výsledku konania, v ktorom si žalobca uplatňuje svoj nárok voči vlastníkom bytov, a teda nijakým spôsobom nezávisí od toho, či v predmetnom súdnom konaní uspeje žalobca so svojim nárokom voči vlastníkom bytov, alebo či uspejú vlastníci bytov, voči ktorým si žalobca uplatňuje svoj nárok. Z uvedeného dôvodu aj v zmysle judikatúry súdov mal vo veci konajúci súd tieto trovy   sťažovateľa   oddeliť   od   ostatných   trov   konania   a   v   zmysle   uvedeného   mal   súd o sťažovateľom uplatnenej náhrade trov konania rozhodnúť spolu s rozhodnutím, ktorým pripustil zámenu účastníkov konania, resp. bezodkladne po pripustení zámeny účastníkov konania, a nie mylne tvrdiť, že do meritórneho rozhodnutia v konaní, v ktorom si žalobca uplatňuje svoj nárok voči vlastníkom bytov, nie je možné o trovách konania vzniknutých sťažovateľovi rozhodnúť...

S prihliadnutím na vyššie uvedené skutočnosti je zrejmé, že od vydania Uznesenia Okresného   súdu   Košice   II,   zo   dňa   23.05.2012,   sp.   zn.:   34   Cb   87/2011-96   uplynulo do dňa podania tejto sťažnosti 18 mesiacov, počas ktorých vo veci konajúci Okresný súd Košice II svojvoľne nerozhodol o trovách konania vzniknutých sťažovateľovi. Z uvedeného dôvodu máme za to, že súd svojim konaním postupoval v rozpore s článkom 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky. Vzhľadom k tomu, že súd je do dňa podania tejto ústavnej sťažnosti   vo   veci   nečinný,   pretože   neopodstatnene   nerozhodol   o trovách   konania vzniknutých sťažovateľovi bezodkladne po tom, ako z konania sťažovateľ vystúpil, svojou nečinnosťou spôsobil v konaní zbytočné prieťahy, čím porušil vo veci konajúci súd ústavou garantované   právo   sťažovateľa   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov,   ktoré Ústava Slovenskej republiky priznáva v zmysle článku 48 ods. 2 každému. Uvedený postup súdu tak odôvodňuje opodstatnenosť tejto sťažnosti, ktorou sťažovateľ namieta porušenie práva na verejné prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov.

...   nečinnosťou   súdu   vo   veci   rozhodovania   o   náhrade   trov   konania   vzniknutých sťažovateľovi je sťažovateľov majetok naďalej zmenšený o sumu 4.719,50 EUR, čím bolo bezdôvodne zasiahnuté do sťažovateľovho práva vlastniť majetok garantovaného v zmysle čl. 20 ods. 1 Ústavy, podľa ktorého každý má právo vlastniť majetok. Nečinnosťou súdu bolo   zasiahnuté   do   sťažovateľovho   práva   vlastniť   majetok   aj   z   toho   dôvodu,   že nerozhodnutím   o   náhrade   trov   konania   vzniknutých   sťažovateľovi   sa   nielen   že   majetok sťažovateľa zmenšil o 4.719,50 EUR, ale sa ani nezväčšil o sumu 3.289,06 EUR, ktorá predstavuje riadne vyčíslenú náhradu trov konania vzniknutých sťažovateľovi, a teda ktorá prináleží sťažovateľovi v zmysle ust. § 147 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku.“

5. K namietanému porušeniu základného práva na účinný právny prostriedok nápravy pred národným orgánom podľa čl. 13 dohovoru malo dôjsť podľa názoru sťažovateľky tým, že „predseda súdu   bezdôvodne   a bez   ďalšieho   náležitého   skúmania   sťažovateľom namietaných   skutočností   sťažnosť   na   postup   súdu   označil   za   neprípustnú“, a v tejto súvislosti   poukázala   na   to,   že   logickým   dôsledkom   zámeny   na   strane   žalovaného v predmetnom   súdnom   konaní   je   to,   že   sťažovateľka   prestala   byť   účastníkom   konania vo veci samej, avšak je naďalej účastníkom konania v časti rozhodovania o trovách konania. Predseda súdu sa tak mal jej sťažnosťou meritórne zaoberať.

6. Namietané porušenie základného práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy sťažovateľka videla len v opísanej v nečinnosti okresného súdu, inú ústavnoprávne relevantnú argumentáciu vo vzťahu k týmto označeným právam neuviedla.

7. V petite   sťažnosti   sťažovateľka   žiadala   vydať   nález,   ktorým   by   ústavný   súd vyslovil   porušenie   označených   základných   práv   podľa   ústavy   a   dohovoru   postupom okresného   súdu   v konaní   pod   sp.   zn.   34   Cb   87/2011,   prikázal   okresnému   súdu   v časti sťažovateľkou uplatneného nároku na náhradu trov konania konať bez prieťahov, priznal sťažovateľke primerané zadosťučinenie v sume 1 000 € a náhradu trov právneho zastúpenia.

8. Primerané zadosťučinenie sťažovateľka odôvodnila tým, že nečinnosť okresného súdu   u nej   vytvára „objektívny   stav   právnej   neistoty“ a samotné   vyslovenie   porušenia základných práv, prípadne príkaz na ďalšie konanie bez prieťahov v konaní nepovažuje za dostačujúce.

9. Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

10.   Podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   každý   sa   môže   domáhať zákonom   ustanoveným postupom   svojho   práva   na   nezávislom   a nestrannom   súde   a v prípadoch   ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných   prieťahov   a   v   jeho   prítomnosti   a   aby   sa   mohol   vyjadriť   ku   všetkým vykonávaným dôkazom.

Podľa   čl.   20   ods.   1   ústavy   každý   má   právo   vlastniť   majetok.   Vlastnícke   právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore s právnym poriadkom ochranu nepožíva.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne   a v primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a nestranným   súdom zriadeným zákonom.

Podľa čl. 13 dohovoru každý, koho práva a slobody priznané týmto dohovorom boli porušené, musí mať účinné právne prostriedky nápravy pred národným orgánom, aj keď sa porušenia dopustili osoby pri plnení úradných povinností.

11.   Podľa   čl.   140   ústavy   podrobnosti   o   organizácii   ústavného   súdu,   o   spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

12. Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto zákonného ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

13. Podstatu predloženej ústavnej sťažnosti tvorí námietka sťažovateľky, že okresný súd ani do podania ústavnej sťažnosti nerozhodol o náhrade trov konania, napriek jej návrhu v zmysle § 147 ods. 1 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej aj „OSP“), a následne podaného vyčíslenia, čo sťažovateľka sama hodnotí ako zbytočné prieťahy súdu majúce za následok porušenie jej označených základných práv.

14. Vo všeobecnosti platí, že rozhodovanie o trovách konania pred všeobecnými súdmi   patrí   v   zásade   do   výlučnej   kompetencie   týchto   súdov,   pri   ktorom   sa   prejavujú atribúty ich nezávislého súdneho rozhodovania. Ústavný súd preto iba celkom výnimočne podrobnejšie preskúmava rozhodnutia všeobecných súdov o trovách konania. Problematika súvisiaca   s   konaním   a   rozhodovaním   o   náhrade   trov   konania   by   mohla   dosiahnuť ústavnoprávny   rozmer   len   v   prípade,   ak   by   vo   veci   konajúci   všeobecný   súd   extrémne vybočil z pravidiel upravujúcich toto konanie, k čomu by mohlo dôjsť len na základe takej interpretácie   a   aplikácie   príslušných   ustanovení   zákona,   ktorá   by   v   sebe   zahŕňala   črty svojvôle (I. ÚS 5/2011). Vychádzajúc z uvedených ústavne relevantných úvah ústavný súd pristúpil k prieskumu podanej ústavnej sťažnosti pri jej predbežnom prerokovaní.

15. Podľa § 147 ods. 1 OSP účastníkovi alebo jeho zástupcovi súd uloží, aby uhradili trovy konania, ktoré by inak neboli vznikli, ak ich spôsobili svojim zavinením alebo ak tieto trovy vznikli náhodou, ktorá sa im prihodila.

16.   Občiansky   súdny   poriadok   (§   147   ods.   1)   pamätá   aj   na   také   situácie,   keď účastníkovi vznikli trovy konania zavinením iného účastníka alebo náhodou, ktorá sa mu prihodila. V uvedenom prípade bez zreteľa na úspech v konaní môže súd uložiť účastníkovi alebo jeho zástupcovi,   aby uhradil   takto   vzniknuté   trovy   konania. Rozhodovanie   podľa tohto ustanovenia nie je časovo viazané na rozhodnutie vo veci samej (tzv. separácia alebo oddelenie   náhrady   trov   konania)   a   súd   môže,   ale   taktiež   prihliadajúc   na   okolnosti jednotlivého   prípadu   nemusí   kedykoľvek   v   priebehu   konania   vydať   takéto   uznesenie. Procesný kódex teda poskytuje konajúcim všeobecným súdom istý priestor pri rozhodovaní o trovách konania na základe zavinenia podľa § 147 ods. 1 OSP a je na ich uvážení, či o takejto náhrade trov rozhodnú v priebehu konania alebo v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí. Ak okresný súd zvolil taký procesný postup, že o náhrade trov konania rozhodne až pri   skončení   veci,   ústavný   súd   nemá dôvod   proti   takémuto   postupu   namietať alebo ho považovať za prejav svojvôle či zjavnej neodôvodnenosti. V konaní vo veci sťažovateľky sa pritom javí ako nie nepodstatnou skutočnosťou i to, že sťažovateľka síce nie je po pripustení zámeny   žalovaného   uznesením   okresného   súdu   v spojení   s uznesením   krajského   súdu v priamom   procesnom   postavení   žalovanej,   stále   je   však   zástupkyňou   žalovaných vlastníkov bytov, a to ako správca bytového domu na základe zmluvy o výkone správy. Aj táto skutočnosť môže byť relevantnou pri konečnom rozhodovaní o trovách konania, resp. pri   rozhodovaní   súdu,   v ktorom   štádiu   konania   o návrhu   na   priznanie   náhrady   trov rozhodne.   Bez   toho,   aby   ústavný   súd   zasahoval   do   úvah   konajúceho   okresného   súdu, opakovane   konštatuje,   že   prípad   sťažovateľky   nemá   charakter   extrémneho   vybočenia z pravidiel rozhodovania o trovách občianskeho súdneho konania.

17.   V   nadväznosti   na   tento   záver   ústavný   súd   poukazuje   aj   na   svoju   ustálenú judikatúru,   v   zmysle   ktorej   postup   orgánu   verejnej   moci,   ktorý   koná   v   súlade s procesnoprávnymi   a   hmotnoprávnymi   predpismi   konania   v   občianskoprávnej   alebo trestnoprávnej veci, nemožno považovať za porušenie základného práva na súdnu ochranu, resp. porušenie práva na spravodlivé súdne konanie (I. ÚS 8/96, I. ÚS 6/97). Vzhľadom na uvedené   ústavný   súd   nezistil   v postupe   okresného   súdu   nič,   čo   by   mohlo   signalizovať porušenie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, resp. práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

18. Obsahom základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ústavy je poskytnúť uplatňovanému právu súdnu ochranu za predpokladu, že sú splnené procesné podmienky súdneho konania. Zmyslom tohto základného práva je umožniť každému reálny prístup   k   súdu,   a   tomu   zodpovedajúca   povinnosť   súdu   vo   veci   konať,   pričom   k   jeho porušeniu by mohlo dôjsť v tom prípade, ak by bola komukoľvek odmietnutá možnosť domáhať sa svojho práva na nezávislom a nestrannom súde, teda pokiaľ by súd odmietol konať a rozhodovať o podanom návrhu fyzickej osoby alebo právnickej osoby. Ústavný súd už   uviedol,   že   okresný   súd   má   možnosť   rozhodnúť   o návrhu   sťažovateľky   i v ďalšom priebehu   konania,   pričom   proti   takémuto   rozhodnutiu   bude   mať sťažovateľka   možnosť podať   opravný   prostriedok,   a preto   v jej   veci   rozhodne   nemožno   hovoriť   o odmietnutí spravodlivosti.   Medzi   postupom   okresného   súdu   a namietaným   porušením   označeného základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy nie je príčinná súvislosť, ktorá by umožňovala dospieť po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie k záveru, že došlo k porušeniu označených práv.

19. Sťažovateľka namietala i porušenie základného práva   vlastniť majetok   podľa čl. 20 ods. 1 ústavy. Vzhľadom na to, že porušenie tohto základného práva malo spočívať opäť len v namietaných zbytočných prieťahoch okresného súdu a ústavný súd už vyslovil, že základné právo podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, resp. podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru porušené nebolo, nemohlo dôjsť ani k porušeniu sťažovateľkou označeného práva vlastniť majetok.

20. Z ustanovenia čl. 13 dohovoru vyplýva pre fyzické osoby a právnické osoby procesné právo akcesorickej povahy mať účinné právne prostriedky nápravy pred národným orgánom   v   prípade   porušenia   ostatných   ľudských   práv   chránených   dohovorom. Uplatňovanie   práva   vyplývajúceho   z   čl.   13   dohovoru   musí   preto   nadväzovať na aspoň obhájiteľné   tvrdenie   o   porušení   iného   práva   chráneného   dohovorom   [napr.   rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) vo veci Silver a ostatní c. Spojené kráľovstvo z 25. marca 1983]. Ústavný súd ďalej poznamenáva, že podľa judikatúry ESĽP sa čl. 13 dohovoru vzťahuje iba na prípady, v ktorých sa jednotlivcovi podarí preukázať pravdepodobnosť   tvrdenia,   že sa   stal   obeťou   porušenia   práv   garantovaných   dohovorom (rozhodnutie ESĽP vo veci Boyle a Rice proti Spojenému kráľovstvu z 27. apríla 1988). Ústavný   súd   pri   prieskume   postupu   okresného   súdu   v   konaní   vedenom pod sp. zn. 34 Cb 87/2011   k takému   záveru   nedospel. Napadnutý   postup   okresného   súdu preto nesignalizuje žiadnu možnosť priamej príčinnej súvislosti s možným porušením práva sťažovateľky mať účinné právne prostriedky nápravy pred národným orgánom podľa čl. 13 dohovoru.

21.   O zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   v zmysle   judikatúry   ústavného   súdu možno hovoriť vtedy, keď namietaným postupom orgánom štátu (súdu) nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi namietaným rozhodnutím a základným právom alebo slobodou, ktorých porušenie sa namietalo, alebo z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť možno preto považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistí možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, ktorej reálnosť by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05). Dôvodom odmietnutia návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť je teda absencia priamej súvislosti   medzi   označeným   základným   právom   alebo   slobodou   na   jednej   strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej.   O taký   prípad   išlo   aj   v prerokovávanej   veci,   preto   ústavný   súd   z už   uvedených dôvodov považuje sťažnosť za zjavne neopodstatnenú.

22. Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto uznesenia.

23. Keďže sťažnosť bola odmietnutá pre jej zjavnú neopodstatnenosť, ústavný súd nemohol rozhodovať o ďalších návrhoch sťažovateľky, ktoré sú viazané na skutočnosť, že sťažnosti bude vyhovené.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. septembra 2014