znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 491/2013-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 7. augusta 2013 predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti S., a. s., R., zastúpenej advokátom JUDr. M. L., L., vo veci namietaného porušenia základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd   postupom   a   uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp.   zn.   4   Obdo 27/2012 z 31. januára 2013 a rozsudkom Krajského súdu v Žiline sp. zn. 13 Cob 355/2011 z 21. marca 2012 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť spoločnosti S., a. s., o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 21. mája 2013 doručená sťažnosť spoločnosti S., a. s. (ďalej len sťažovateľka, v citovanom texte aj „sťažovateľ“, „žalovaný“, resp. „dovolateľ“), ktorou namieta porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 4 Obdo 27/2012 z 31. januára 2013 a rozsudkom Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 13 Cob 355/2011 z 21. marca 2012.

2. Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka vystupuje v procesnom postavení žalovanej v súdnom spore „o zaplatenie 16.043,80 eur s príslušenstvom“ vedenom Okresným súdom Ružomberok   (ďalej   len   „okresný   súd“)   pod   sp.   zn.   3   Cb   1/2011.   Predmetom   konania je „nárok   na   zaplatenie   zmluvnej   pokuty   podľa...   rámcovej   zmluvy   o   dodávke   dreva... uzatvorenej medzi žalobcom ako predávajúcim a žalovaným ako kupujúcim“. Okresný súd rozsudkom z 29. júna 2011 uložil sťažovateľke povinnosť zaplatiť žalovanú sumu spolu s úrokom   z omeškania.   O odvolaní   sťažovateľky   z 11.   júla   2011   rozhodol   krajský   súd rozsudkom   z 21.   marca   2012   tak,   že   napadnutý   rozsudok   okresného   súdu   potvrdil. Sťažovateľka podala proti odvolaciemu rozsudku 24. apríla 2012 dovolanie, ktoré najvyšší súd namietaným uznesením z 31. januára 2013 odmietol.

3. Podľa názoru sťažovateľky postupom krajského súdu a najvyššieho súdu jej bola „odňatá   možnosť   konať   pred   súdom   a   zároveň   bolo   porušené   právo...   na   spravodlivý proces, právo na prístup k súdu a právo na účinný opravný prostriedok.

Sťažovateľ vidí porušenie práva na spravodlivý proces v zásade v tom, že napadnuté rozhodnutia   odvolacieho   súdu,   ako   aj   dovolacieho   súdu,   sú   nepreskúmateľné,   zjavne neodôvodnené a arbitrárne. To malo za následok nesprávne rozhodnutie vo veci samej.“.

4. Sťažovateľka uviedla, že „Napadnuté rozhodnutia odvolacieho súdu a dovolacieho súdu sú... nepreskúmateľné a arbitrárne...

Odvolací   súd   sa   vôbec   nevyporiadal   s   jednotlivými   odvolacími   námietkami   tak, ako ich sťažovateľ uviedol v odvolaní zo dňa 11. 07. 2011 proti rozsudku súdu prvého stupňa,   ktoré   bolo   podané   na   súde   prvého   stupňa   dňa   13.   07.   2011.   Rovnako   sa   ani dovolací   súd   nevyporiadal   s   jednotlivými   námietkami   tak,   ako   ich   sťažovateľ   uviedol v dovolaní zo dňa 23. 04. 2012, ktoré bolo podané na súde prvého stupňa dňa 24. 04. 2012...

Porušovatelia   1)   a   2) [t. j. krajský   súd   a najvyšší   súd,   pozn.] sa   relevantným spôsobom nevyporiadali s obranou sťažovateľa a niektoré sporné skutočnosti porušovateľ 2),   ako   odvolací   súd,   vyložil   tak   extrémne   nezákonne,   že   de   facto   poskytol   súdnu ochranu protiprávnemu konaniu   zo   strany navrhovateľa.   Tým,   že   porušovateľ   1),   a   ani porušovateľ 2),   nedali   relevantnú   odpoveď   na   jednotlivé   námietky   sťažovateľa,   odňali sťažovateľovi   možnosť   konať   pred   súdom   o   tých   rozhodných   skutočnostiach,   ktoré sú nevyhnutné pre riadne a zákonné rozhodnutie vo veci samej.“.

5. Sťažovateľka v sťažnosti obšírne popísala svoje chápanie zisteného skutkového stavu   a v nadväznosti   na   to   prezentovala   vlastnú   právnu   argumentáciu.   Sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom:

„Uznesením   Najvyššieho   súdu...   č.   k.   4   Obdo/27/2012   zo   dňa   31.   01.   2013 a rozsudkom Krajského súdu... č. k. 13 Cob/355/2011 zo dňa 21. 03. 2012, boli porušené základné práva sťažovateľa podľa článku 46 ods. 1 Ústavy..., článku 6 ods. 1 a článku 13 Dohovoru...

Ústavný súd... zrušuje uznesenie Najvyššieho súdu... č. k. 4 Obdo/27/2012 zo dňa 31. 01. 2013 a rozsudok Krajského súdu... č. k. 13 Cob/355/2011 zo dňa 21. 03. 2012 a vec vracia Krajskému súdu... na nové konanie a rozhodnutie.“

6. Ako dôkazový materiál sťažovateľka predložila (mimo iného) rozsudok okresného súdu č. k. 3 Cb 1/2011-213 z 29. júna 2011, svoje odvolanie z 11. júla 2011, odvolací rozsudok   krajského   súdu   z 21.   marca   2012,   dovolanie   z 23.   apríla   2012   proti   tomuto rozsudku a dovolacie uznesenie najvyššieho súdu z 31. januára 2013 (body 1, 2 a 5).

II.

7.   Ústavný   súd   je   podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy   oprávnený   konať   o   sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Ústavný súd každý návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a   o   postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

8. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   ktorých prerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

9. O   zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   (návrhu)   možno   hovoriť   vtedy, ak namietaným postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi namietaným rozhodnutím alebo iným označeným postupom orgánu štátu a základným právom   alebo slobodou,   ktorých   porušenie sa   namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť možno preto považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (napr. I. ÚS 66/98, III. ÚS 168/05, IV. ÚS 136/05).

10.   Predmetom   posudzovanej   sťažnosti   je   namietané   porušenie   označených   práv postupom a rozhodnutiami menovaných všeobecných súdov (pozri body 1 a 5).

11.   Sťažovateľka   sa   vo   svojej   sťažnosti   domáhala   predovšetkým   vyslovenia porušenia základného práva na súdnu a inú právnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy a   práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   zaručeného   čl.   6   ods.   1   dohovoru   uznesením najvyššieho   súdu   sp.   zn.   4   Obdo   27/2012   z 31.   januára   2013,   ktorým   dovolanie sťažovateľky „odmietol podľa § 218 ods. 1 písm. c) O. s. p. v spojení s § 243b ods. 5 O. s. p.“, a jemu   predchádzajúcim   (rozhodnutie   okresného   súdu   z   29.   júna   2011 potvrdzujúcim) rozhodnutím krajského súdu sp. zn. 13 Cob 355/2011 z 21. marca 2012 (pozri bod 5).

12. Podľa ustáleného právneho názoru ústavného súdu účelom práva na súdnu a inú právnu ochranu vrátane práva na spravodlivé konanie je zaručiť každému prístup k súdu. Tomu zodpovedá povinnosť všeobecného súdu vo veci konať a rozhodnúť (II. ÚS 88/01). Základné právo na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru podľa stabilizovanej judikatúry ústavného   súdu   všeobecný   súd   nemôže   porušiť,   ak   koná   vo   veci   v   súlade s procesnoprávnymi predpismi upravujúcimi postupy v občianskoprávnom konaní. Takýmto predpisom je zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej aj „OSP“).

13.   Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavného   súdu   súčasťou   práva   na   spravodlivý súdny proces nie je to, aby účastník konania bol v akomkoľvek konaní pred všeobecným súdom   úspešný   vrátane   odvolacieho   konania   či   konania   o   dovolaní.   Z   toho   vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníka konania.   Procesný   postoj   účastníka   konania zásadne   nemôže   bez ďalšieho   dokazovania implikovať povinnosť všeobecného súdu akceptovať jeho návrhy, procesné úkony a obsah opravných prostriedkov a rozhodovať podľa nich. Všeobecný súd je však povinný na všetky tieto procesné úkony primeraným, zrozumiteľným a ústavne akceptovateľným spôsobom reagovať v súlade s platným procesným poriadkom, a to aj pri rešpektovaní druhu civilného procesu,   v   ktorom   účastník   konania   uplatňuje   svoje   nároky   alebo   sa   bráni   proti ich uplatneniu,   prípadne   štádia   civilného   procesu   (IV.   ÚS   252/04,   IV.   ÚS   329/04, IV. ÚS 340/04,   III.   ÚS   32/07,   I.   ÚS   428/2012).   Rovnako   ústavný   súd   nie   je   zásadne oprávnený   preskúmavať   a   posudzovať   právne   názory   všeobecného   súdu,   ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a   aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (I. ÚS 13/00, mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).

14.   Z   tohto   postavenia   ústavného   súdu   vyplýva,   že   môže   preskúmavať   také rozhodnutia   všeobecných   súdov,   ak   v   konaní,   ktoré   mu   predchádzalo,   alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody, pričom skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmania vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS 13/00, mutatis mutandis I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/00).

15. Ústavný súd pripomína, že súčasťou základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods.   1   dohovoru   nie   je   povinnosť   súdu   akceptovať   dôvody   prípustnosti   opravného prostriedku   (odvolania   či   dovolania)   uvádzané   sťažovateľom,   v   dôsledku   čoho   ich „nerešpektovanie“ súdom ani nemožno bez ďalšieho považovať za porušenie označeného základného   práva.   V   inom   prípade   by   totiž   súdy   stratili   možnosť   posúdiť,   či   zákonné dôvody   prípustnosti   alebo   neprípustnosti   podaného   odvolania   či   dovolania   vôbec   boli naplnené.

16. V tejto súvislosti ústavný súd vzhľadom na svoju doterajšiu judikatúru považuje za   potrebné   uviesť,   že   otázka   posúdenia,   či   sú   alebo   nie   sú   splnené   podmienky na uskutočnenie   dovolacieho   konania,   patrí   do   výlučnej   právomoci   dovolacieho   súdu, t. j. najvyššieho   súdu,   a   nie   do   právomoci   ústavného   súdu.   Z   rozdelenia   súdnej   moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy (čl. 124 a čl. 142 ods. 1) vyplýva, že ústavný súd   nie   je   alternatívou   ani   mimoriadnou   opravnou   inštanciou   vo   veciach   patriacich do právomoci všeobecných súdov, ktorých sústavu završuje najvyšší súd (mutatis mutandis II.   ÚS   1/95, II. ÚS 21/96). Zo subsidiárnej štruktúry systému ochrany ústavnosti ďalej vyplýva, že práve všeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov, ale aj za dodržiavanie práv a slobôd vyplývajúcich z ústavy alebo dohovoru (I. ÚS 4/00), preto právomoc ústavného súdu pri ochrane práva každého účastníka konania nastupuje až vtedy,   ak   nie   je   daná   právomoc   všeobecných   súdov   (m.   m.   II.   ÚS   13/01),   alebo všeobecné súdy neposkytnú ochranu označenému základnému právu sťažovateľa v súlade s ústavnoprocesnými princípmi, ktoré upravujú výkon ich právomoci.

17.   Právo   na   súdnu   ochranu   (ako   aj   právo   na   spravodlivé   súdne   konanie) sa v občianskoprávnom konaní účinne zaručuje len vtedy, ak sú splnené všetky procesné podmienky,   za   splnenia   ktorých   občianskoprávny   súd   môže   konať a   rozhodnúť   o   veci samej.   Platí   to   pre   všetky   štádiá   konania   pred   občianskoprávnym   súdom   vrátane dovolacieho   konania.   V   dovolacom   konaní   procesné   podmienky   upravujú   ustanovenia § 236   a   nasl.   Občianskeho   súdneho   poriadku.   V   rámci   všeobecnej   úpravy   prípustnosti dovolania proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu z ustanovenia § 237 OSP výslovne vyplýva, že dovolanie je prípustné, len pokiaľ ide o prípady uvedené v písm. a) až g) tohto zákonného   ustanovenia.   Dovolanie   je   prípustné   aj   proti   rozsudku   odvolacieho   súdu v prípadoch uvedených v § 238 OSP.

18. Ústavný súd z tohto hľadiska (body 16 a 17) preskúmal rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. 4 Obdo 27/2012 z 31. januára 2013, ktorým odmietol dovolanie sťažovateľky. Nezistil   pritom   žiadnu   skutočnosť,   ktorá   by   signalizovala   svojvoľný   postup   tohto   súdu nemajúci   oporu   v   zákone.   V   odôvodnení   svojho   rozhodnutia   najvyšší   súd   po   uvedení podstaty   odôvodnenia   prvostupňového   súdu   oboznámil   rozhodnutie   odvolacieho   súdu, dovolaciu argumentáciu sťažovateľky a stanovisko žalobcu k nej.

Sťažovateľka   podané   dovolanie   odôvodnila „...   poukázaním   na   existenciu dovolacích dôvodov podľa § 241 ods. 2 písm. a) O. s. p. a § 237 písm. f) O. s. p., že účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, ďalej podľa § 241 ods. 2 písm. b) O. s. p., že konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci a podľa § 241 ods. 2 písm. c) O. s. p., že rozhodnutie spočíva na nesprávnom   právnom   posúdení   veci.   Dovolateľ   uviedol,   že   oba   súdy   sa   absolútne nedostatočne vysporiadali so všetkými relevantnými skutočnosťami, potrebnými na zákonné a   spravodlivé   rozhodnutie.   Ich   rozhodnutia   sú   nedostatočné   a   arbitrárne.   Má   za   to, že odvolací súd nedal odpoveď na viacero rozhodujúcich odvolacích námietok a niektoré sporné skutočnosti vyložil tak extrémne nezákonne, že de facto poskytol súdnu ochranu protiprávnemu konaniu zo strany žalobcu...“.

Svoje rozhodnutie odôvodnil najvyšší súd takto:„Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací podľa § 10a ods. 1 O. s. p. po zistení, že dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O. s. p.) zastúpený advokátom   podľa   §   241   ods.   1   O.   s.   p.,   preskúmal   rozsudok   odvolacieho   súdu bez nariadenia dovolacieho pojednávania podľa § 243a ods. 1 O. s. p. a dospel k záveru, že dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je prípustné.

Podľa § 236 ods. 1 O. s. p. dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa.

V zmysle § 238 O, s. p. platí, že ak dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, vydanému v tejto   procesnej   forme,   je prípustné,   ak   je ním napadnutý rozsudok   odvolacieho   súdu, ktorým bol zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej (§ 238 ods. 1 O. s. p.), alebo i rozsudok odvolacieho súdu, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho   súdu,   vysloveného   v   tejto   veci   (§   238   ods.   2   O.   s.   p,),   alebo   rozsudok odvolacieho súdu, ktorým bol potvrdený rozsudok súdu prvého stupňa, ak odvolací súd vo výroku svojho potvrdzujúceho rozsudku vyslovil, že dovolanie je prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu (§ 238 ods. 3 O. s. p.).

Dovolaním   napadnutý   rozsudok   odvolacieho   súdu   znaky   vyššie   uvedených rozhodnutí nemá. V prejednávanej veci odvolací súd potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa, pričom však vo výrokovej časti prípustnosť dovolania nevyslovil. Vzhľadom na uvedené je nepochybné, že dovolanie žalovaného v zmysle ustanovenia § 238 ods. 1 až 3 O. s. p. nie je prípustné.

Dovolaním   z   dôvodov   uvedených   v   §   237   O.   s.   p.   je   možno   napadnúť   každé rozhodnutie odvolacieho súdu bez ohľadu na jeho formu, obsah alebo povahu predmetu konania. Žalovaný procesné vady konania v zmysle § 237 písm. a), b), c), d), e), g) O. s. p. netvrdil a existencia týchto vád nevyšla v dovolacom konaní najavo. Prípustnosť dovolania z dôvodov uvedených v týchto ustanoveniach preto nie je daná.

Podľa § 237 písm. f) O. s. p. dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu dovolacieho súdu, ak účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom.

Žalovaný   v   dovolaní   namietal,   že   odvolací   súd   v   rozhodnutí   nedal   relevantnú odpoveď na jednotlivé   odvolacie   námietky,   čím   odňal   žalovanému   možnosť konať   pred súdom   o   tých   rozhodných   skutočnostiach,   ktoré   sú   nevyhnutné   pre   riadne   a   zákonné rozhodnutie vo veci samej. Podľa názoru dovolateľa sa odvolací súd vôbec nevysporiadal s odvolacími   námietkami,   týkajúcimi   sa   omeškania   žalobcu   s   riadnym   plnením   záväzku žalobcu, čo predstavuje podstatné porušenie zmluvnej povinnosti a umožňuje odstúpenie od zmluvy z úplne iných dôvodov, než je odstúpenie pre vady tovaru, Súd nedal ani odpoveď na   relevantnú   otázku   preukázanej   manipulácie   s   dokladmi   vo   vzťahu   k   podstatnému porušovaniu   zmluvy.   Súdy   sa   nedostatočne   zaoberali   účinkami   odstúpenia   od   zmluvy, absolútne   sa   nezaoberali   s   otázkou,   či   vôbec   došlo   k porušeniu   povinnosti   kupujúceho odobrať predmet zmluvy.a odvolací súd sa nedôvodne vysporiadal aj s obranou žalovaného v tom smere, že výkon práva žalobcu je v rozpore s poctivým obchodným stykom. Uvedené dôvody dovolania možno považovať za dôvody týkajúce sa nedostatočného odôvodnenia rozhodnutia odvolacieho súdu.

Odňatím   možnosti   konať   pred   súdom   sa   rozumie   postup   súdu,   ktorým   znemožní účastníkovi konania realizáciu procesných práv priznaných Občianskym súdnym poriadkom za   účelom   obhájenia   a   ochrany   jeho   práv   a   právom   chránených   záujmov.   Musí   ísť o znemožnenie realizácie konkrétnych procesných práv, ktoré by inak účastník mohol pred súdom uplatniť a z ktorých v dôsledku nesprávneho postupu súdu bol vylúčený. O vadu, ktorá je z hľadiska § 237 písm. f) významná, ide najmä vtedy, ak súd v konaní postupoval v rozpore so zákonom, prípadne ďalšími všeobecne záväznými právnymi predpismi a týmto postupom   odňal   účastníkovi   konania   jeho   procesné   práva,   ktoré   mu   právny   poriadok priznáva.

Podľa názoru dovolacieho súdu námietka dovolateľa, týkajúca sa nedostatočného odôvodnenia písomného vyhotovenia rozhodnutia odvolacieho súdu nie je opodstatnená. Podľa § 157 ods. 2 O. s. p. v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ (žalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (žalovaný), prípadne iný   účastník   konania,   stručne,   jasne   a   výstižne   vysvetlí.,   ktoré   skutočnosti   považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhované dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.

Je nepochybné, že jedným z aspektov na spravodlivý proces je aj právo účastníka na také   odôvodnenie   súdneho   rozhodnutia,   ktoré   jasne   a   zrozumiteľne   dáva   odpoveď na všetky právne a skutkové, relevantné otázky, súvisiace s predmetom súdnej ochrany. Z práva na spravodlivé súdne konanie vyplýva aj povinnosť všeobecného súdu zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi a dôkaznými návrhmi strán, avšak s výhradou, že majú význam pre rozhodnutie.

Štruktúra   práva   na   odôvodnenie   je   rámcovo   upravená   vo   vyššie   citovanom ustanovení § 157 ods. 2 O. s. p. Táto norma sa uplatňuje aj v odvolacom konaní (§ 211 ods. 2   O.   s.   p.).   Odôvodnenie   súdneho   rozhodnutia   v   opravnom   konaní   však   nemá odpovedať na každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní a zostali sporné, alebo sú nevyhnutné na   doplnenie   dôvodov   prvostupňového   rozhodnutia,   ktoré   sa   preskúmava   v   odvolacom konaní (II. ÚS 78/05).

Dovolací súd dospel k záveru, že rozhodnutia súdov nižších stupňov zodpovedajú vyššie uvedeným požiadavkám, kladeným na odôvodnenie rozhodnutí. Súd prvého stupňa v odôvodnení   svojho   rozhodnutia   uviedol,   ktoré   dôkazy   vykonal,   aké   skutočnosti z vykonaných dôkazov zistil, akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, citoval právne predpisy   ktoré   aplikoval   na   prejednávanú   vec.   Prijatý   záver   o   dôvodnosti   uplatneného nároku   na   zaplatenie   zmluvnej   pokuty   vysvetlil   logicky,   zrozumiteľne   a   v   dostatočnom rozsahu.   Odvolací   súd   sa   stotožnil   s   dôvodmi   rozhodnutia   súdu   prvého   stupňa,   sám na zdôraznenie správnosti dôvodov súdu prvého stupňa uviedol ďalšie argumenty a tiež vysvetlil,   prečo   sa   nestotožnil   s   námietkami   žalovaného,   uvedenými   v   odvolaní. Odôvodnenie dovolaním napadnutého rozsudku dalo tak odpoveď na relevantné otázky, súvisiace s predmetom konania, keď v dostatočnom rozsahu zodpovedalo, prečo bolo žalobe vyhovené. Okolnosť, že táto odpoveď neúspešného žalovaného neuspokojuje, neznamená, že odôvodnenie nespĺňa parametre zákonného rozhodnutia v zmysle § 157 ods. 2 O. s. p. Za odňatie   možnosti   konať   pred   súdom   v   žiadnom   prípade   nemožno   považovať   to, že odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv, či požiadaviek žalovaného. Z   odôvodnenia   napadnutého   rozhodnutia   odvolacieho   súdu   nevyplýva   jednostrannosť, ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by   bola   popretím   ich   účelu,   podstaty   a   zmyslu.   Podľa   dovolacieho   súdu   odôvodnenie dovolaním   napadnutého   rozhodnutia   odvolacieho   súdu   ako   celok   požiadavky   zákona na odôvodnenie rozhodnutia spĺňa.

Ďalšia námietka dovolateľa, že konanie súdov nižšieho stupňa je postihnuté inou vadou,   ktorá   mala   za   následok   nesprávne   rozhodnutie   vo   veci   a   že   ich   rozhodnutia spočívajú na nesprávnom právnom posúdení veci [§ 241 ods. 2 písm. b), c) O. s. p.], sú síce prípustnými   dovolacími   dôvodmi,   samotné   ale   prípustnosť   dovolania   nezakladajú. Dovolanie je v ustanoveniach Občianskeho súdneho poriadku upravené ako mimoriadny opravný prostriedok, ktorý nemožno podať proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu. Pokiaľ   nie   sú   splnené   procesné   podmienky   prípustnosti   dovolania,   nemožno   napadnuté rozhodnutie   vecne   preskúmať,   a   preto   ani   zohľadniť   prípadné   vecné   nesprávnosti rozhodnutia.

Keďže   prípustnosť   dovolania   žalovaného   nemožno   vyvodiť   z   ustanovení   §   238 O. s. p. a neboli zistené ani vady konania v zmysle § 237 O. s. p., Najvyšší súd Slovenskej republiky jeho dovolanie odmietol podľa §238 ods. 1 písm. c) O. s. p. v spojení s § 243b ods. 5 O. s. p. ako dovolanie smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedok neprípustný.“

19.   Ústavný   súd   vychádzajúc   z   uvedeného   konštatuje,   že   v   dovolacom   konaní nedošlo k odňatiu možnosti preskúmavania napadnutého výroku odvolacieho súdu, pretože najvyšší súd postupoval v súlade s normami občianskeho súdneho konania, ak odmietol dovolanie proti rozhodnutiu krajského súdu ako neprípustné a také, ktorým sa sťažovateľke neodňala možnosť konať pred súdom [§ 237 písm. f) OSP]. Takýto postup a rozhodnutie dovolacieho   súdu   Občiansky   súdny   poriadok   výslovne   umožňuje,   preto   použitý   spôsob v konkrétnom   prípade   nemohol   znamenať   odopretie   prístupu   k   súdnej   ochrane v konaní o mimoriadnom   opravnom   prostriedku.   Rozhodnutie   najvyššieho   súdu   sp.   zn. 4 Obdo   27/2012   z   31.   januára   2013   obsahuje   podľa   názoru   ústavného   súdu   dostatok skutkových   a právnych   záverov   a   nejde   o   arbitrárne   rozhodnutie   nezlučiteľné s aplikovanými ustanoveniami Občianskeho súdneho poriadku.

20. Z uvedených skutočností vyplýva, že medzi namietaným uznesením najvyššieho súdu a možnosťou porušenia základného práva sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   nie   je   taký   vzťah,   ktorý   by   odôvodňoval   prijatie sťažnosti na ďalšie konanie po jej predbežnom prerokovaní. Ústavný súd preto sťažnosť sťažovateľky v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

21. Sťažovateľka ďalej namietala porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom krajského súdu v odvolacom konaní vedenom pod sp. zn. 13 Cob 355/2011 a jeho rozsudkom z 21. marca 2012, ktorým na odvolanie žalovanej (t. j. sťažovateľky) rozsudok okresného súdu č. k. 3 Cb 1/2011-213 z 29.   júna   2011   potvrdil   (pozri   bod   2).   Ústavný   súd   sa   preto   v   rámci   predbežného prerokovania   sťažnosti   zaoberal   aj   tvrdením   sťažovateľky   o   porušení   označených   práv predmetným rozhodnutím krajského súdu.

22.   Podľa   svojej   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nemá   zásadne   oprávnenie preskúmavať,   či   v   konaní   pred   všeobecnými   súdmi   bol   alebo   nebol   náležite   zistený skutkový   stav   a   aké   právne   závery   zo   skutkového   stavu   všeobecný   súd   vyvodil (II. ÚS 21/96). Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných   súdov.   Úlohou   ústavného súdu   nie je zastupovať všeobecné   súdy,   ktorým predovšetkým   prislúcha   interpretácia   a   aplikácia   zákonov.   Úloha   ústavného   súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách.

23. Predmetné rozhodnutie krajského súdu obsahuje podľa názoru ústavného súdu dostatok skutkových a právnych záverov, pričom ústavný súd nezistil, že by jeho výklad a závery boli svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené a nevyplýva z nich ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich   podstaty   a   zmyslu.   Skutočnosť,   že   sťažovateľka   sa   s   názorom   krajského   súdu nestotožňuje, nepostačuje sama osebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97, I. ÚS 232/08) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na spravodlivé   súdne   konanie   stotožňovať   s   procesným   úspechom,   z   čoho   vyplýva, že všeobecný   súd   nemusí   rozhodovať   v   súlade   so   skutkovým   a   právnym   názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov a námietok.

24. V zmysle svojej judikatúry považuje ústavný súd za protiústavné a arbitrárne tie rozhodnutia, ktorých odôvodnenie je úplne odchylné od veci samej alebo aj extrémne nelogické   so   zreteľom   na   preukázané   skutkové   a   právne   skutočnosti   (IV.   ÚS   150/03, I. ÚS 301/06).

25.   Pretože   namietané   rozhodnutie   krajského   súdu   nevykazuje   znaky   svojvôle a je dostatočne   odôvodnené   na   základe   jeho   vlastných   myšlienkových   postupov a hodnotení, ústavný súd nie je oprávnený ani povinný tieto postupy a hodnotenia nahrádzať (podobne aj I. ÚS 21/98, III. ÚS 209/04, I. ÚS 200/2012) a v tejto situácii nemá dôvod zasiahnuť do právneho názoru krajského súdu.

26. Ústavný súd v tejto súvislosti ešte pripomína, že nie je a ani nemôže byť ďalšou opravnou inštanciou v systéme všeobecného súdnictva.

27. Vzhľadom na už uvedené skutočnosti ústavný súd podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol sťažnosť sťažovateľky v tejto časti ako zjavne neopodstatnenú.

28. Sťažovateľka ďalej namietala porušenie práva na účinné odvolanie podľa čl. 13 dohovoru („každý...   musí mať účinné opravné prostriedky pred národným orgánom...“) postupom a rozhodnutiami v predmetnej veci konajúcimi všeobecnými súdmi (body 1, 3 a 5). K uvedeným námietkam ústavný súd poznamenáva, že konanie všeobecných súdov súladné so základnými právami podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru (body 20 až 27) nebolo spôsobilé porušiť toto sťažovateľkou označené právo. Sťažovateľka riadne využila   právo   podať   odvolanie a aj dovolanie   (bod   2).   Skutočnosť,   že   súdy   nerozhodli podľa jej predstáv, nezakladá dôvod na konštatovanie porušenia označeného práva.Z uvedeného   dôvodu   ústavný   súd   sťažovateľkinu   sťažnosť   aj   v tejto   jej   časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

29. Po odmietnutí sťažnosti sťažovateľky ako celku nebol už právny dôvod zaoberať sa ostatnými návrhmi sťažovateľky uvedenými v petite sťažnosti (bod 5).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 7. augusta 2013