znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 491/2012-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 17. októbra 2012 predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o., B., zastúpenej advokátom JUDr. B. F., B., vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   a   podľa   čl.   1   Dodatkového   protokolu   k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a tiež porušenia čl. 12 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Prievidza v exekučnom konaní vedenom pod sp. zn. 9 Er 2640/2011 a takto

r o z h o d o l:

Sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o., o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1.   Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bola 10. septembra   2012   doručená   sťažnosť   obchodnej   spoločnosti   P.,   s.   r.   o.,   (ďalej   len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd   (ďalej   len   „dodatkový   protokol“)   a   tiež   porušenie   čl.   12   ods.   2   ústavy   a čl.   14 dohovoru   postupom   Okresného   súdu   Prievidza   (ďalej   len   „okresný   súd“)   v exekučnom konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   9   Er   2640/2011   (ďalej   aj   „napadnuté   konanie   okresného súdu“).

2.   Z podanej   sťažnosti   vyplýva,   že   sťažovateľka   (oprávnená,   pozn.)   osobitne podaným návrhom požiadala zvoleného súdneho exekútora o vykonanie exekúcie. Zvolený súdny exekútor postupujúc podľa procesnej úpravy obsiahnutej v zákone Národnej rady Slovenskej   republiky   č.   233/1995   Z.   z.   o   súdnych   exekútoroch   a   exekučnej   činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „Exekučný poriadok“) následne požiadal okresný súd o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, o ktorej okresný súd nerozhodol/nemal rozhodnúť do doby podania sťažnosti ústavnému súdu. Okresný súd „... žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie   spísanú   súdny   exekútorom,   prijal   na   ďalšie   konanie,   čím   došlo   k zákonnému založeniu jeho povinnosť zaoberať sa danou žiadosťou a rozhodnúť o nej v rámci priznanej právomoci a to v zákonom ustanovenej dobe (legálne a ústavne súladným spôsobom).... sťažovateľ   poukazuje   na   právnu   úpravu   procesného   postupu   exekučného   súdu   vo   veci rozhodovania o udelení poverenia na vykonanie exekúcie, ktorá definuje dobu určenú na prijatie   rozhodnutia...,   pričom   prekročenie   tejto   doby   je   nutné   s ohľadom   na   ochranu ľudských práv a slobôd kvalifikovať ako porušenie zákona.“. Vzhľadom na podľa tvrdenia sťažovateľky   neodôvodnenú   nečinnosť   a neefektívny   postup   okresného   súdu   podala opakovane viacero žiadosti   a výzvy na stav konania vrátane podľa   § 62 a nasl. zákona č. 757/2004   Z.   z.   o súdoch   a o zmene a doplnení   niektorých   zákonov   (ďalej   len   „zákon o súdoch“)   kvalifikovanej   sťažnosti   na   prieťahy   z 23.   novembra   2010   a 25.   mája   2011 k rukám   predsedu   okresného   súdu.   V ostatnom   sa   z dôvodu   pretrvávajúceho   stavu porušovania svojich už označených práv obrátila na ústavný súd.

3. Uvedeným postupom okresného súdu malo podľa sťažovateľky dôjsť k porušeniu jej základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy, základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj práva na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a práva na ochranu majetku podľa čl. 1 dodatkového protokolu a tiež k porušeniu čl. 12 ods. 2 ústavy a čl. 14 dohovoru upravujúcich zákaz diskriminácie.

4. V petite sťažnosti sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd vyslovil, že postupom okresného súdu v exekučnom konaní vedenom pod sp. zn. 9 Er 2640/2011 boli porušené ňou   označené   práva,   a   aby   okresnému   súdu   prikázal   konať bez   zbytočných   prieťahov. Sťažovateľka   sa   zároveň   domáha,   aby   jej   ústavný   súd   priznal   primerané   finančné zadosťučinenie, ako aj úhradu trov konania.

II.

5. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

6.   Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

7.   O zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom orgánu verejnej moci (súdu) nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva   alebo slobody,   ktoré označil   sťažovateľ,   a to   pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,   porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z iných   dôvodov.   Za   zjavne neopodstatnenú   možno   preto   považovať   sťažnosť,   pri   predbežnom   prerokovaní   ktorej ústavný   súd   nezistil   možnosť   porušenia   označeného   základného   práva   alebo   slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie (napr. rozhodnutia sp. zn.   I. ÚS 66/98,   I. ÚS 110/02,   I. ÚS 140/03,   IV. ÚS 166/04,   IV. ÚS 136/05, III. ÚS 168/05).

8.   Sťažovateľka   koncentruje   svoju   argumentáciu   na   skutočnosť,   že   do   podania ústavnej   sťažnosti   nebolo   okresným   súdom   v napadnutom   konaní   rozhodnuté o udelení/zamietnutí   žiadosti   o udelenie   poverenia   zvolenému   súdnemu   exekútorovi na výkon exekúcie proti povinným, a uvádza, že „V tomto prípade vec stagnuje, resp. vo veci je súd neefektívny a nesústredený vo svojej činnosti po dobu 9 mesiacov.“. Dôsledkom tohto postupu okresného súdu v napadnutom konaní je/malo byť porušenie jej základných práv, a to práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj práva na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, pričom od porušenia týchto práv odvodzuje porušenie ďalších označených práv podľa čl. 20 ods. 1 ústavy, čl. 46 ods. 1 ústavy...

9. V rozpore s argumentáciou sťažovateľky boli zistenia ústavného súdu. Dopytom na okresnom súde ústavný súd zistil, že v napadnutom konaní okresný súd rozhodol, a to v čase   pred   podaním   ústavnej   sťažnosti   sťažovateľkou.   Okresný   súd   svojím   uznesením č. k. 9 Er 2640/2011-20 z 21. marca 2012 zamietol žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na výkon exekúcie. Krajský súd v Trenčíne na odvolanie sťažovateľky rozhodol svojím uznesením č. k. 3 CoE 159/2012-28 z 20. júna 2012 o potvrdení prvostupňového rozhodnutia. V ostatnom okresný súd uznesením č. k. 9 Er 2640/2011-33 z 24. augusta 2012 rozhodol o zastavení exekučného konania. Z uvedených zistení teda vyplýva, že v čase, keď sťažovateľka   podala   ústavnému   súdu   sťažnosť,   v ktorej   namietala,   že „Porušovateľ doposiaľ   neuskutočnil   žiadne   účinné   a efektívne   riadiace   opatrenia   na   odstránenie porušovania práv sťažovateľa a to napriek tomu, že sťažovateľ adresoval porušovateľovi rad   žiadostí,   výziev   a sťažností.“,   bolo   napadnuté   konanie   vedené   okresným   súdom ukončené, resp. bolo v ňom rozhodnuté vo vzťahu k ňou zvolenému súdnemu exekútorovi, ktorého žiadosť o udelenie poverenia na výkon exekúcie súd zamietol.

10. Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu podstatou, účelom a cieľom práva na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   je   odstránenie   stavu   právnej   neistoty. Ústavný   súd   preto   poskytuje   ochranu   tomuto   základnému   právu   len   vtedy,   ak   bola na ústavnom súde uplatnená v čase, keď namietané porušenie označeného práva ešte trvalo (napr. I. ÚS 22/01, I. ÚS 77/02, I. ÚS 116/02). Ak v čase, keď došla sťažnosť ústavnému súdu, už nedochádza k namietanému porušovaniu označeného práva, ústavný súd sťažnosť odmietne ako zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde) bez ohľadu na to, z akých dôvodov skončilo toto porušovanie (II. ÚS 139/02).

11. Jednou zo základných pojmových náležitostí sťažnosti podľa čl. 127 ústavy je teda to, že musí smerovať proti aktuálnemu a trvajúcemu zásahu orgánov verejnej moci do základných práv sťažovateľa. Uvedený názor vychádza zo skutočnosti, že táto sťažnosť zohráva aj významnú preventívnu funkciu, a to ako účinný prostriedok na to, aby sa predišlo zásahu do základných práv, a v prípade, že už k zásahu došlo a jeho účinky stále trvajú, aby sa v porušovaní týchto práv ďalej nepokračovalo.

12. V okolnostiach posudzovanej veci sťažovateľka namietala prieťahy v exekučnom konaní okresného súdu, ktorý v okamihu podania sťažnosti ústavnému súdu v merite veci dávno rozhodol. Sťažovateľka teda v konaní pred ústavným súdom namietala prieťahy v už právoplatne   skončenom   konaní.   Rozhodnutiami   okresného   súdu   v sťažovateľkou napadnutom   exekučnom   konaní nepochybne došlo   k odstráneniu   stavu   právnej   neistoty, v ktorom sa nachádzala, a odstránenie stavu právnej neistoty je tým meritórnym dôsledkom tak samotného konania ústavného súdu podľa čl. 127 ods. 1 ústavy v nadväznosti na čl. 48 ods.   2   ústavy   (rovnako   tak   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru),   ako   aj   využitia   účinného prostriedku nápravy podľa § 62 a nasl. zákona o súdoch. Z toho vyplýva, že okresný súd v čase podania sťažnosti, resp. v čase rozhodovania ústavného súdu už nemohol porušovať sťažovateľkou označené práva.

13. Ústavný súd k dôvodom odmietnutia sťažnosti už iba dodáva, že napriek tomu, že sťažovateľka disponuje kvalifikovaným právnym zastúpením (advokátom), nedodržala ani zákonom ustanovené podmienky (§ 50 ods. 2 zákona o ústavnom súde) a okrem samotnej sťažnosti   nepredložila   žiadne   písomné   dôkazy,   na   ktoré   sa   odvoláva   na   prvej   strane sťažnosti, napr. jej žiadosti, výzvy a sťažnosti (pozri stranu 11 sťažnosti sťažovateľky).

14.   Z dôvodu   odmietnutia   sťažovateľkou   podanej   ústavnej   sťažnosti   podľa   §   25 ods. 2   zákona   o   ústavnom   súde   z   dôvodu   jej   zjavnej   neopodstatnenosti   rozhodovaním o ďalších   ňou   uplatnených   procesných   návrhoch   sa   už ústavný   súd   nezaoberal, pretože rozhodovanie o nich sa stalo bezpredmetným.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 17. októbra 2012