znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 490/2015-7

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 18. novembra 2015   predbežne   prerokoval   sťažnosť

,   vo   veci   namietaného   porušenia   základného   práva   na   súdnu   ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivý súdny proces zaručeného   v čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd uzneseniami Okresného súdu Ružomberok č. k. 1 T 92/2014-218 z 18. decembra 2014 a č. k. 1 T 92/2014-225 z 24. marca 2015 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 6. mája 2015 doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len „sťažovateľ“),   vo   veci   namietaného   porušenia   základného   práva   na   súdnu   ochranu zaručeného   v   čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)   a   práva na spravodlivý   súdny   proces   zaručeného   v   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských práv a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   uzneseniami   Okresného   súdu Ružomberok (ďalej   len   „okresný   súd“)   č.   k.   1   T   92/2014-218   z   18.   decembra   2014 a č. k. T 92/2014-225 z 24. marca 2015.

2.   Zo   sťažnosti   a z jej   príloh   vyplýva,   že   opatrením   okresného   súdu č. k. 0 Tp 160/2011-3 z 23. júna 2011 bol sťažovateľ ustanovený za obhajcu obvinenému v trestnej   veci   z dôvodu   nedostatku   finančných   prostriedkov   na   strane   obvineného na úhradu trov obhajoby, pričom v danej trestnej veci 19. novembra 2014 vyhlásil okresný súd   rozsudok   sp.   zn.   1   T   92/2014   o schválení   dohody   o   vine   a treste   a   uznesením z 18. decembra 2014 okresný súd rozhodol o trovách obhajoby a sťažovateľovi (obhajcovi) priznal trovy v sume 1 268,21 €, pričom v sume bola zahrnutá odmena sťažovateľa vo výške 691,27   €   za   8   úkonov   právnej   pomoci   a náhrada   hotových   výdavkov   pozostávajúca z režijného   paušálu,   náhrady   za   stratu   času   a náhrady   cestovných   výdavkov   a stravné v celkovej sume 576,94 €.

3.   V časti,   v ktorej   okresný   súd   uznesením   z 18.   decembra   2014   nepriznal sťažovateľovi   náhradu   hotových   výdavkov   v sume   36,04   €,   a to   za   ubytovanie   v hoteli v meste   Zlín   v sume   25,20   €   a za   cestu   službou   taxi   (zo   stanice   do   hotela,   z hotela na políciu a za cestu z polície na stanicu) v sume 10,84 €, pričom náklady mal sťažovateľ vynaložiť v súvislosti s poskytnutím právnej služby obvinenému pri výsluchu poškodenej v meste   Zlín (Česká   republika),   podal   sťažovateľ   proti   uzneseniu   okresného   súdu č. k. 1 T 92/2014-218 z 18. decembra 2014 vydanému vyššou súdnou úradníčkou okresného súdu   sťažnosť.   O sťažnosti   sťažovateľa   rozhodol   zákonný   sudca   okresného   súdu,   ktorý uznesením č. k. 1 T 92/2014-225 z 24. marca 2015 sťažnosť sťažovateľa ako nedôvodnú zamietol.

4. Sťažnosťou podanou ústavnému súdu sťažovateľ namieta porušenie svojich práv podľa   jeho   názoru   z dôvodu   neodôvodnenosti   a nepreskúmateľnosti   záverov   okresného súdu, na základe ktorých mu nepriznal náhradu hotových výdavkov spojených s ubytovaním v hoteli a za použite taxi služby pri jeho účasti ako obhajcu na úkone vyšetrovania, ktoré mal účelne vynaložiť vzhľadom na jeho neznalosť miestnych pomerov v meste, kde sa tento vyšetrovací úkon (výsluch poškodenej) vykonával.

5. Sťažovateľ v sťažnosti okrem iného tiež uviedol: „Poukazujem, že aj obhajca je človek, ktorý má právo na spánok, aby bol riadne oddýchnutý   a   pripravený   v   potrebnej   kondícii   poskytnúť   právnu   pomoc   klientovi. Okresnému   súdu   Ružomberok   som   aj   listinami   z   http://cp.sk   preukázal,   že   vzhľadom k daným   možnostiam   v   danom   mieste   a   čase   v   hromadnej   doprave   osôb   na   trase Ružomberok - Zlín a späť som zvolil jediné možné riešenie, tzn. s prespatím v Zlíne v noci z 28.04.2014 na 29.04.2014. Vzhľadom k ponuke v meste Zlín som zvolil hotel (ubytovacie zariadenie) v nižšej cenovej relácii. Ubytovanie v hoteli v Zlíne v tom čase bolo aj za viac ako 2.500,- Kč za noc. Ja som zvolil primerané ubytovanie za 700,00 Kč = 25,20 €. Do Zlína som pricestoval v nočných hodinách, toto mesto nepoznám a nepoznal som ani možnosti mestskej hromadnej dopravy. Po meste Zlín sa v tom nočnom čase pohybovali aj podnapité osoby. Aby som sa vyhol problémom, najrozumnejším riešením bolo pre mňa využiť taxi službu. U taxikára som sa radil o možnosti primeraného ubytovania a to tak, aby som bol aj v blízkosti budovy polície, kde sa mal uskutočniť výsluch. Od môjho ubytovania k budove polície podľa vyjadrenia taxikára nepremávala mestská hromadná doprava, o čom som sa mohol presvedčiť na druhý deň, kde ma odviezlo taxi. Aj svedkyňa-poškodená Sylva Rajniaková bola na výsluch privezená vozidlom polície....

... obe napadnuté súdne rozhodnutia Okresného súdu Ružomberok tento súd nijako neodôvodnil, iba poukázal na znenie § 16 ods. 3 a § 17 ods. 1 Vyhlášky MS SR č. 655/2004 Z. z. Zastávam názor, že takéto (ne)odôvodnenie rozhodnutia súdu sú arbitrárne, teda nepreskúmateľné pre absenciu právnych argumentov potrebných pre aplikáciu uvedených právnych noriem.“

6. Vzhľadom na uvedené sťažovateľ žiada, aby ústavný súd po prijatí jeho sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„1/ Základné práva ⬛⬛⬛⬛, advokáta so sídlom v, ⬛⬛⬛⬛ na   súdnu   a   inú   právnu   ochranu   podľa   čl.   127   ods.   1   Ústavy   SR (pravdepodobne chyba v písaní, rozumej čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, pozn.) a na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru Uznesením Okresného súdu Ružomberok   č.   k.   1   T/92/2014-218   zo   dňa   18.12.2014   a   Uznesením   Okresného   súdu Ružomberok č. k. 1 T/92/2014-225 zo dňa 24.03.2015 porušené boli.

2/ Zrušujú sa Uznesenie Okresného súdu Ružomberok č. k. 1 T/92/2014-218 zo dňa 18.12.2014   a   Uznesenie   Okresného   súdu   Ružomberok   č.   k.   1   T/92/2014-225   zo   dňa 24.03.2015 a vec sa vracia tomuto súdu na nové konanie a rozhodnutie.“

II.

7. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

8.   Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

K uzneseniu okresného súdu č. k. 1 T 92/2014-218 z 18. decembra 2014

9. V súvislosti s označeným uznesením okresného súdu, ktoré bolo vydané vyšším súdnym úradníkom okresného súdu, ústavný súd poukazuje na skutočnosť, že vzhľadom na princíp subsidiarity („ak... nerozhoduje iný súd“), ktorý vyplýva z citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy, môže ústavný súd poskytnúť ochranu konkrétnemu právu alebo slobode, porušenie ktorých je namietané, iba vtedy, ak sa ich ochrany fyzická osoba alebo právnická osoba nemôže domôcť v žiadnom inom konaní pred súdnymi orgánmi Slovenskej republiky.

10. Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu základným   právam a   slobodám   je   daná   iba   vtedy,   ak   o   ochrane   týchto   práv   a   slobôd nerozhodujú   všeobecné   súdy.   Ústavný   súd   sa   pri   uplatňovaní   svojej   právomoci   riadi zásadou, že všeobecné súdy sú ústavou povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto   je   právomoc   ústavného   súdu   subsidiárna   a   nastupuje   až   vtedy,   ak   nie   je   daná právomoc všeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 236/07, II. ÚS 757/2014).

11.   Proti   napadnutému   uzneseniu   okresného   súdu   z 18.   decembra   2014   mohol sťažovateľ podať sťažnosť (čo aj učinil), o ktorej bol oprávnený a aj povinný rozhodnúť zákonný sudca okresného súdu, ktorého právomoc v danom prípade vylučuje právomoc ústavného   súdu,   preto   ústavný   súd   pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosť   v   tejto   časti odmietol podľa § 25 ods. 2 prvej vety zákona o ústavnom súde pre nedostatok svojej právomoci.

K uzneseniu okresného súdu č. k. 1 T 92/2014-225 z 24. marca 2015

12.   V súvislosti   so   sťažovateľom   napádaným   uznesením   okresného   súdu č. k. 1 T 92/2014-225 z 24. marca 2015 ústavný súd v prvom rade poukazuje, že predmetom tohto   konania   o sťažnosti   sťažovateľa   bolo   preskúmanie   uznesenia   vyššieho   súdneho úradníka   okresného   súdu   č.   k.   1   T   92/2014-218   z   18.   decembra   2014,   a to   v časti nepriznania sťažovateľovi úhrady hotových výdavkov v sume 36,04 €.

13. V nadväznosti na uvedenú skutočnosť ústavný súd poukazuje na § 238 ods. 5 Občianskeho   súdneho   poriadku   (ďalej   aj   „OSP“),   z   ktorého   okrem   iného   vyplýva, že dovolanie ako mimoriadny opravný prostriedok nie je prípustné vo veciach, v ktorých je napadnuté   právoplatné   rozhodnutie   neprevyšujúce   trojnásobok   minimálnej   mzdy, t. j. táto skutočnosť   predstavuje   vo   sfére   všeobecného   súdnictva   zákonný   dôvod na odmietnutie dovolania z dôvodu neprípustnosti vzhľadom na to, že ide o sumu bagateľnú (pozri napr. IV. ÚS 358/08 alebo IV. ÚS 717/2013).

14.   Ústavný   súd   už   vyslovil   právny   názor,   podľa   ktorého   ak   Občiansky   súdny poriadok   vylučuje   u   bagateľných   vecí   prieskum   rozhodnutí   vydaných   druhostupňovými súdmi, bolo by proti logike pripustiť, aby ich prieskum bol automaticky posunutý do roviny ústavného súdnictva (IV. ÚS 431/2012). Aj preto ústavný súd v prípadoch, keď sťažnosť smeruje proti rozhodnutiu orgánu verejnej moci, v ktorom ide zjavne o bagateľnú sumu, poskytuje   ústavnoprávnu   ochranu   sťažovateľovi   len   v   celkom   výnimočných   prípadoch, a to v prípade, ak sťažnosť signalizuje, že k zásahu do základných práv alebo slobôd došlo v mimoriadne závažnom rozsahu, resp. intenzite (napr. IV. ÚS 414/2010, IV. ÚS 79/2011, IV. ÚS 251/2011, II. ÚS 757/2014).

15. Inými slovami, aj keď v danom prípade sumu 36,04 € možno označiť za zjavne celkom bagateľnú, ústavný súd by na túto bagateľnosť predmetu konania prihliadal iba v prípade, ak by zistil také pochybenie v sťažovateľom namietanom rozhodnutí, ktoré by znamenalo zásah do sťažovateľom označených práv, ktorých porušenie namieta, majúci charakter   mimoriadne   závažného   zásahu. A contrario bagateľnosť   predmetu   konania   by mala svoj význam iba v prípade, ak by bol zásah do práv sťažovateľa iba nepatrnej intenzity.

16.   Podstata   sťažovateľom   namietaného   porušenia   základného   práva   na   súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy spočíva v tom, že každý sa môže domáhať ochrany svojich práv na súde. Do obsahu základného práva na súdnu ochranu patrí aj právo každého na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať základ v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných zmluvách,   ktoré   Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom,   ktorý predpisuje zákon (IV. ÚS 77/02). Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal ústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy, ktorý predpokladá použitie ústavne súladne interpretovanej platnej a účinnej normy na zistený stav veci.

17. Do práva na spravodlivý proces však nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov, teda   za   porušenie   tohto   základného   práva   nemožno   považovať   neúspech   (nevyhovenie návrhu)   v   konaní   pred   všeobecným   súdom   (napr.   I.   ÚS   8/96,   III.   ÚS   197/02, III. ÚS 284/08). Základné právo na súdnu ochranu neznamená nárok na to, aby bol účastník konania   pred   všeobecným   súdom   úspešný,   t.   j.   aby   bolo   rozhodnuté   v   súlade   s   jeho požiadavkami, resp. s jeho právnymi názormi. Právo na spravodlivý proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia skutkový stav a po použití relevantných právnych noriem vo veci rozhodnú za predpokladu, že skutkové a právne závery nie sú svojvoľné, neudržateľné a že neboli prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces.

18. V súvislosti so sťažovateľom napádaným uznesením okresného súdu ústavný súd vzhľadom na svoju doterajšiu judikatúru považuje za potrebné v prvom rade pripomenúť, že nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne   závery   zo   skutkového   stavu   všeobecný   súd   vyvodil.   Úloha   ústavného   súdu   sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutie všeobecného súdu v prípade,   ak   v   konaní,   ktoré   mu   predchádzalo,   alebo   samotným   rozhodnutím   došlo   k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu iba vtedy, ak by vyvodené závery   boli   zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak   z   ústavného   hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS 13/00).

19. Okresný súd svoje uznesenie odôvodnil takto: „Po preskúmaní spisového materiálu predseda senátu konštatuje, že vyšší súdny úradník rozhodol v súlade so zákonom, vecne správne, preto v plnom rozsahu odkazuje na odôvodnenie napadnutého uznesenia....

Súd v žiadnom prípade nespochybňuje právo ustanoveného obhajcu zúčastniť sa predmetného výsluchu, preto mu bola za tento úkon riadne priznaná odmena 120,22 Eur, režijný paušál 8,04 Eur, cestovné 21,66 Eur, strata času 214,40 Eur, a stravné 8,60 Eur, spolu za tento jeden úkon právnej služby 372,92 Eur. Predseda senátu musí konštatovať, že za daného stavu, s prihliadnutím na všetky okolnosti prípadu, s poukazom na znenie § 18 ods. 2 Z. č. 586/2003 Z. z. o advokácii... vyšší súdny úradník postupoval správne, keď mu z dôvodu nehospodárnosti nepriznal náklady vynaložené na ubytovanie v hoteli a cestovné prostredníctvom využitia taxi služby, keď má za to, že advokát nevyužil všetky možnosti a prostriedky na hospodárnejšie vynaloženie hotových výdavkov.“

20. Z citovaného je zrejmé, že okresný súd založil svoje rozhodnutie na presvedčení o   nehospodárnom   vynaložení   prostriedkov   sťažovateľom   (obhajcom)   v   súvislosti   s ním poskytnutou službou právnej pomoci pri vyšetrovacom úkone výsluchu poškodenej apelujúc pritom na povinnosť advokáta podľa § 18 ods. 2 zákona č. 586/2003 Z. z. o advokácii a o zmene a doplnení zákona č. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon)   v   znení   neskorších   predpisov,   podľa   ktorého   je   advokát   povinný   pri   výkone advokácie   postupovať   s odbornou   starostlivosťou   a dbať   na   účelnosť   a   hospodárnosť poskytovaných právnych služieb, poukazujúc na zákonnosť tohto rozhodnutia vzhľadom na ustanovenie   § 17   ods.   1   vyhlášky   Ministerstva   spravodlivosti   Slovenskej   republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov za poskytovanie právnych služieb, podľa ktorého v súvislosti s náhradou hotových výdavkov advokátovi, ktorý poskytuje právnu službu v mieste, ktoré nie je jeho sídlom, patrí náhrada za čas strávený cestou do tohto miesta a späť za každú aj začatú polhodinu.

21. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom   je   možné   uvažovať   len   v   prípade,   ak   by   sa   tento   natoľko   odchýlil   od   znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (m. m. I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06).

22.   Vzhľadom   na   uvedené   možno   konštatovať,   že   závery   okresného   súdu v napádanom uznesení sú ústavne udržateľné a podľa ústavného súdu im nemožno vyčítať rozporuplnosť a svojvoľnosť, ktoré by mali za následok jeho arbitrárnosť, preto ústavný súd sťažnosť sťažovateľa vzhľadom na túto skutočnosť, ako aj vzhľadom na to, že sťažovateľ sa svojou sťažnosťou domáha ochrany svojich práv podľa ústavy a dohovoru v konaní o sumu, ktorá je podľa ustálenej rozhodovacej praxe ústavného súdu, ako aj všeobecných súdov zjavne bagateľná, ústavný súd sťažnosť sťažovateľa už po jej predbežnom prerokovaní ako zjavne neopodstatnenú odmietol (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

23. Keďže sťažnosť bola odmietnutá ako celok a rozhodnutie o zrušení napadnutých rozhodnutí je viazané na vyslovenie porušenia práva alebo slobody sťažovateľa (čl. 127 ods. 2 prvá veta ústavy), ústavný súd o tejto časti sťažnosti už nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 18. novembra 2015