znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 49/2011-16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 3. februára 2011 predbežne prerokoval sťažnosti spoločnosti L., a. s., T., zastúpenej advokátom JUDr. P. Č., Advokátska kancelária, B., vedené Ústavným súdom Slovenskej republiky pod sp. zn. Rvp 5915/2010 a sp. zn. Rvp 5916/2010 vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky v spojení s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods.   2   a čl.   144   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   rozsudkami   Najvyššieho   súdu Slovenskej   republiky   sp. zn. 3 Sžf 16/2009 z 21. januára 2009 a sp. zn. 3 Sžf 79/2009 z 18. februára 2010 a takto

r o z h o d o l :

1.   Sťažnosti   spoločnosti   L.,   a.   s.,   vedené   pod   sp. zn. Rvp 5915/2010 a sp. zn. Rvp 5916/2010   s p á j a   na spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn. Rvp 5915/2010.

2. Sťažnosti spoločnosti L., a. s.,   o d m i e t a   pre zjavnú neopodstatnenosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len,,ústavný súd“) boli 11. mája 2010 doručené   sťažnosti   spoločnosti   L.,   a.   s.   (ďalej   len   „sťažovateľka“), ktorými   namietala porušenie   základného   práva   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej republiky (ďalej len,,ústava“) v spojení s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2 a čl. 144 ods. 1 ústavy rozsudkami Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 3 Sžf 16/2009   z 21.   januára   2009   a   sp.   zn.   3   Sžf   79/2009 z   18.   februára   2010   (ďalej   len „rozsudky najvyššieho súdu“).

2. Z obsahu sťažností vyplýva, že sťažovateľka sa v označených konaniach domáhala podľa piatej časti zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov   (ďalej   aj   „OSP“)   zrušenia   rozhodnutí   Daňového   riaditeľstva   Slovenskej republiky (ďalej len „daňové riaditeľstvo“), ktorými boli potvrdené rozhodnutia Daňového úradu   v Trenčíne.   Správca   dane   predmetnými   rozhodnutiami   vydal   dodatočný   platobný výmer za rok 2002, resp. za rok 2003 z dôvodu, že pre nesplnenie zákonom predpísaných podmienok   neuznal   sťažovateľkou   predložené   plány   tvorby   rezerv   na   opravu   hmotného majetku. V dodatočnom platobnom výmere preto správca dane určil rozdiel dane z príjmov právnickej osoby za zdaňovacie obdobie roku 2002, resp. daňovú stratu za rok 2003.

3.   Krajský   súd   v Trenčíne   (ďalej   len   „krajský   súd“)   ako   súd   prvého   stupňa sťažovateľkou   podané   žaloby   proti   rozhodnutiam   správnych   orgánov   zamietol.   Proti zamietavým   rozsudkom   podala   sťažovateľka   odvolania,   o ktorých   rozhodol   najvyšší   súd napadnutými rozsudkami tak, že rozsudky krajského súdu potvrdil a náhradu trov nepriznal.

4.   Najvyšší   súd   v odôvodneniach   svojich   rozsudkov   zhodne   konštatuje,   že sťažovateľka nesplnila zákonné podmienky pre tvorbu rezerv v zmysle § 24 ods. 2 písm. h) zákona č. 366/1999 Z. z. o daniach z príjmov v znení neskorších predpisov účinného do   31.   decembra   2003   (ďalej   len   „zákon   o dani   z príjmov“).   Najvyšší   súd   v oboch napadnutých rozsudkoch uvádza, že: „...ak rezerva na opravu hmotného majetku má byť uznaná ako daňový výdavok, musí spĺňať niekoľko podmienok. Jednou z týchto zákonných podmienok   je   vypracovanie   rozpočtu   nákladov   na   opravu,   rovnomerná   tvorba   rezervy počas   dvoch   rokov,   výška   rezervy,   ktorá   nesmie   prekročiť   80   %   vstupnej   ceny   alebo zvýšenej vstupnej ceny hmotného majetku s výnimkou nehnuteľností obstaraných pred 31. 12. 1992 a preukázateľnosť tvorby rezervy.“.

V nadväznosti na uvedené najvyšší súd ďalej uvádza, že je nesporne preukázané, že sťažovateľka nevytvárala rezervy počas dvoch rokov, a tým nesplnila zákonom predpísané podmienky   pre   uznanie   rezervy   ako   daňového   výdavku.   S poukazom   na   tieto   zistenia považoval   najvyšší   súd   námietky   sťažovateľky   uvedené   v odvolaniach   za   nedôvodné a rozsudky krajského súdu potvrdil v celom rozsahu ako vecne správne.  

5. Podľa názoru sťažovateľky napadnuté rozsudky najvyššieho súdu sú arbitrárne, svojvoľné a porušujú jej právo na zákonný a spravodlivý proces. Vo svojich sťažnostiach ďalej   v podstatnom   zhodne   uvádza:   „Z   hľadiska   ústavno-súdnej   ochrany   práva sťažovateľky na súdnu ochranu sa spornou stala otázka či najvyšší súd v súlade s ústavne formulovaným princípom ústavne konformného výkladu správne posúdil otázku možného neuznania   resp.   uznania   tvorených   rezerv   na   opravu   hmotného   majetku   sťažovateľkou v roku 2002 a zvolil správny postup, keď sťažovateľke neuznal čerpanie rezervy na opravu hmotného majetku..., nakoľko nedodržala pri tvorbe rezerv pri oprave hmotného majetku jednu   z podmienok   uvedenú   v ustanovení   §   24   ods.   2   písm.   h)   ZDP (zákona   o dani z príjmov,   pozn.) platného   a účinného   do   31.   decembra   2003,   keď   rezervy   na   opravy hmotného majetku netvorila najmenej počas dvoch rokov.

Sťažovateľka v tejto súvislosti dáva do pozornosti, že v posudzovanom zdaňovacom období od roku 2002 do roku 2003 kedy vytvorila časť rezerv, od 1. januára 2004 vstúpil do platnosti ZDP platný a účinný od 01. januára 2004, ktorý len v jedinom ustanovení a to v § 52 ods. 9 upravil tvorbu rezerv na opravu hmotného investičného majetku. Prijatá nová úprava okrem vyššie citovaného ustanovenia § 52 ods. 9 však neupravuje postup daňových subjektov v prípade, keď postupovali pri tvorbe rezerv do začatie jej účinnosti v súlade s dovtedy   platnými   právnymi   predpismi,   ale   rezervy   nedotvorili,   teda   vôbec   neupravuje postup ako si majú upraviť svoje účtovníctvo a daňový základ za predchádzajúce obdobia, t.j. v prípade sťažovateľky za roky 2002 až 2004....

Podľa názoru sťažovateľky pre posudzovanie konkrétneho výdavku a jeho uznanie, resp. neuznanie za daňový výdavok, je rozhodujúce to, či ide o výdavok, ktorý je vynaložený na   dosiahnutie,   zabezpečenie   a udržanie   zdaniteľných   príjmov   (§   24   ods.   1   zákona o daniach   z príjmov),   pri   rešpektovaní   časovej   a vecnej   súvislosti   v danom   zdaňovacom období.   Základným   zákonným   predpokladom   uznania   daňového   výdavku   je,   aby   bol vynaložený   na   dosiahnutie,   zabezpečenie   alebo   udržanie   príjmov,   ktoré   sú   predmetom zdanenia.

Pre   zdaniteľné   obdobie   roka   2002   (resp.   2003)   sťažovateľka   postupovala   pri vypracovaní daňového priznania, priznaní dane a jej zaplatení v súlade so ZDP platnom a účinnom   do   31.   decembra   2003   a preto   správnosť   a úplnosť   podaného   daňového priznania nikto nespochybnil. Až na základe ZDP platného a účinného od 01. januára 2004, ktorý zrušil tvorbu a čerpanie rezerv vznikol právny problém, ako v súlade so zákonom postupovať   v prípade   daňových   subjektov,   ktoré   rezervy   na   opravu   hmotného   majetku nevytvorili do účinnosti citovaného zákona najmenej ešte druhý rok. V týchto prípadoch najvyšší   súd   podľa   názoru   sťažovateľky   prijal   ústavne   nekonformný,   formalistický a arbitrárny   právny   záver,   podľa   ktorého   aj   keď   samotný   ZDP   platný   a účinný   od 01. januára   2004   znemožnil   sťažovateľke   druhú   polovicu   rezervy   na   opravy   hmotného majetku   tvoriť,   v konečnom   dôsledku   to   znamená,   že   sťažovateľka   všetky   podmienky uvedené v ustanovení § 24 ods. 2 písm. h) ZDP platného a účinného do 31. decembra 2003 nesplnila a na tejto skutočnosti ani zmena zákona nič nezmení.

Vyššie uvedený právny záver najvyššieho súdu je pritom v rozpore s jeho právnym stanoviskom prijatým vo veciach sp. zn.: 5 SŽ 111/97 a 5 SŽ 112/97, keď v obdobných prejednávaných prípadoch, (t.j. keď prijatím nového právneho predpisu prestala existovať právna   úprava   práv   a povinností   z predchádzajúceho   zrušeného   právneho   predpisu) konštatoval: „Absencia záväzného a zrozumiteľného predpisu z oblasti účtovníka nemôže byť na ujmu účastníka právneho vzťahu. Ak teda účastník nemal možnosť poznať konkrétne svoje povinnosti a to v čase, kedy mal prípad účtovať, nemôže byť následná právna úprava vykladaná ani aplikovaná v neprospech účastníka“....

Za situácie, kde právo umožňuje rozdielny výklad, nemožno pri riešení prípadu obísť fakt, že na poli verejného práva (daňového práva) štátne orgány môžu konať len to, čo im zákon   výslovne   umožňuje   (na   rozdiel   od   občanov,   ktorí   môžu   konať   všetko,   čo   nie   je zakázané). Z tejto maximy potom vyplýva, že pri ukladaní a vymáhaní daní podľa zákona, teda   pri   de   facto   odnímaní   časti   nadobudnutého   vlastníctva,   sú   orgány   verejnej   moci povinné šetriť podstatu a zmysle základných práv a slobôd. Pri pochybnostiach sú povinné (orgány verejnej moci) postupovať miernejšie – in dubio mitius (rozhodnutie Ústavného súdu ČR, sp. zn. IV. ÚS 666/02)....

S poukazom   na   vyššie   uvedené   sťažovateľka   je   názoru,   že   tak   krajský   súd   ako i najvyšší   súd   príslušnú   právnu   normu   vykladali   ústavne   neprijateľným   spôsobom,   čím neposkytli sťažovateľkou ústavou zaručené právo na súdnu ochranu uvedené v čl. 46 ods. 1 ústavy.“

6. V petite sťažnosti sťažovateľka žiadala vydať nález, ktorým by ústavný súd vyslovil porušenie   označených   práv   podľa   ústavy   rozsudkami   najvyššieho   súdu   s tým,   aby   boli napadnuté   rozsudky   najvyššieho   súdu   zrušené   a vec   bola   vrátená   na   nové   konanie a rozhodnutie. Sťažovateľka zároveň žiadala priznať náhradu trov konania.

II.

7. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd   vyhovie   sťažnosti,   svojím   rozhodnutím   vysloví,   že   právoplatným   rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.  

8.   Podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   každý   sa   môže   domáhať   zákonom   ustanoveným postupom   svojho   práva   na   nezávislom   a nestrannom   súde   a v prípadoch   ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky

9. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

II.1 K spoločnému prerokovaniu vecí

10.   Podľa   ustanovenia   §   31a   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ak tento zákon neustanovuje inak a povaha veci to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku.

11. Podľa ustanovenia § 112 ods. 1 OSP môže súd v záujme hospodárnosti konania spojiť na spoločné konanie veci, ktoré u neho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých istých účastníkov.

12. Zákon o ústavnom súde nemá osobitné ustanovenie o spojení vecí, v súlade s citovaným ustanovením § 31a zákona o ústavnom súde je však možné v konaní pred ústavným súdom použiť na prípadné spojenie vecí primerane citované ustanovenie § 112 ods. 1 OSP.

13.   Zo   spisov   ústavného   súdu sp.   zn.   Rvp   5915/2010   a sp.   zn.   Rvp   5916/2010 vyplýva,   že   tieto   veci   spolu   skutkovo   súvisia   (v oboch   prípadoch   ide   o preskúmanie zákonnosti   rozhodnutia   daňového   riaditeľstva),   týkajú   sa   tých   istých   účastníkov, sťažovateľka je vo všetkých veciach zastúpená rovnakým právnym zástupcom a v každej jednej sťažnosti sa na obdobnom skutkovom základe s totožnou právnou argumentáciou namieta   porušenie   rovnakých   základných   práv.   Sťažnosti   sú   po   formálnej   a obsahovej stránke, s výnimkou označenia napadnutých rozsudkov najvyššieho súdu, celkom identické.

14. Prihliadajúc na uvedené ústavný súd v záujme hospodárnosti konania v súlade s ustanovením § 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 112 ods. 1 OSP poriadku rozhodol tak, ako to je uvedené v prvom výroku tohto uznesenia.

II.2 K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy

15. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde každý návrh predbežne prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti   navrhovateľa.   Pri   predbežnom prerokovaní   návrhu   ústavný   súd   skúma,   či   dôvody   uvedené   v   §   25   ods.   2   zákona o ústavnom   súde   nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   zákonného ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

16.   Podstatu   predloženej   sťažnosti   tvorí   posúdenie   otázky,   či   najvyšší   súd napadnutými rozsudkami prijal ústavne konformný záver o tom, že sťažovateľka nesplnila zákonnom   predpísané   podmienky   pre   uznanie   tvorených   rezerv   na   opravu   hmotného majetku ako daňového výdavku, a to aj s ohľadom na zmenu právnej úpravy s účinnosťou od 1. januára 2004.

17.   Ústavný   súd   preto   vo   vzťahu   k namietanému   porušeniu   označených   práv rozsudkami   najvyššieho   súdu   predovšetkým   skúmal,   či   napadnuté   rozsudky   nie   sú neodôvodnené   alebo   arbitrárne   v takom   rozsahu,   že   by   to   malo   za   následok   porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.

18. Podľa   §   24   ods.   1 zákona   o dani   z príjmov   daňovým   výdavkom   je výdavok (náklad) daňovníkom preukázateľne vynaložený na dosiahnutie, zabezpečenie a udržanie príjmov, zaúčtovaný v účtovníctve daňovníka alebo evidovaný v evidencii daňovníka podľa § 9 odseku 4. Ak výšku výdavku (nákladu) limituje osobitný predpis, preukázaný výdavok (náklad) možno zahrnúť do daňových výdavkov najviac do výšky tohto limitu. Ak výšku výdavku (nákladu) limituje tento zákon, preukázaný výdavok (náklad) možno zahrnúť do daňových výdavkov len v rozsahu a za podmienok ustanovených v tomto zákone.

19.   Podľa   § 24   ods.   2   písm.   h) zákona o dani   z príjmov daňové výdavky   podľa odseku   1,   ktoré   možno   uplatniť   len   v   rozsahu   a   za   podmienok   ustanovených   v   tomto zákone,   sú   vytvorené   rezervy   vo   výške   podľa   osobitného   predpisu   alebo   rezervy,   pri ktorých   tvorbe   osobitný   zákon   ustanoví,   že   sú   výdavkom   (nákladom)   podľa   odseku   1; rezerva   na   opravu   hmotného   majetku   sa   môže   tvoriť   podľa   vypracovaného   rozpočtu nákladov na opravu len rovnomerne počas najmenej dvoch rokov, a to najviac do výšky 80 % vstupnej ceny alebo zvýšenej vstupnej ceny hmotného majetku evidovanej ku koncu zdaňovacieho obdobia roku, ktorý predchádza roku, v ktorom sa začala rezerva tvoriť.

20. Podľa § 7 ods. 4 zákona č. 368/1999 Z. z. o rezervách a opravných položkách na zistenie základu dane z príjmov účinného do 31. decembra 2003 výška rezervy na opravu hmotného majetku sa určí podľa jednotlivých vecí určených na opravu na základe rozpočtu nákladov   na   ich   opravu.   Rezerva   na   opravu   hmotného   majetku   sa   môže   tvoriť   len rovnomerne najmenej počas dvoch rokov, a to najviac do výšky 80 % vstupnej ceny alebo zvýšenej   vstupnej   ceny   hmotného   majetku, pri nehnuteľnostiach obstaraných pred 31. decembrom 1992, zvýšenej o vykonané technické zhodnotenie do 31. decembra 1998.

21. V konaní pred správnymi orgánmi a rovnako i v konaní pred všeobecnými súdmi bolo nesporné, že sťažovateľka vytvárala rezervy len počas jedného roka 2002. Najvyšší súd na základe tejto skutočnosti a s poukazom na citované ustanovenia relevantných právnych noriem ustálil, že sťažovateľka nesplnila povinnosť tvoriť rezervy na opravu   hmotného majetku počas dvoch rokov, ktorá je zákonnou podmienkou pre zahrnutie tohto výdavku (nákladu)   do   daňových   výdavkov,   a preto   bol   postup   daňového   riaditeľstva,   ktorý z rovnakého dôvodu neuznal sťažovateľkou predložené plány tvorby rezerv, zákonný.  

22.   Ústavný   súd   ďalej   konštatuje,   že   neobstojí   ani   námietka   sťažovateľky,   že nemohla splniť zákonnú podmienku tvorby rezerv najmenej počas dvoch rokov z dôvodu „vis major“, pretože jej to už neumožňovala nová úprava zákona č. 595/2003 Z. z. o dani z príjmov   v znení neskorších   predpisov   s účinnosťou   od 1.   januára 2004.   Ústavný   súd k tomu zhodne so závermi všeobecných súdov uvádza, že sťažovateľka už v roku 2003, keď mala možnosť dotvoriť tvorbu   rezerv   a splniť všetky   zákonnom   predpísané podmienky, a následne aj pri spracovaní daňového priznania za rok 2003, ktoré mohla podať do 31. marca 2004, jednoznačne vedela alebo aspoň musela vedieť o zmene zákona o dani z príjmov v tom, že v roku 2004 už rezervy na opravu hmotného majetku nemôže tvoriť a že pre nesplnenie podmienky tvorby rezerv po dobu najmenej dvoch rokov jej nemôžu byť rezervy uznané ako daňové výnosy.

23. Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd zdôrazňuje, že sťažovateľke bolo počas legisvakačnej lehoty zákona č. 595/2003 Z. z. o dani z príjmov v znení neskorších predpisov s účinnosťou   od   1.   januára   2004   umožnené   vykonať   potrebné   úkony   smerujúce   k ňou želanému výsledku. Sťažovateľka však z vlastného rozhodnutia tak neučinila.

24. Ústavný súd po preskúmaní sťažnosti a jej príloh uvádza, že najvyšší súd sa   v   potvrdzujúcich   rozsudkoch logicky   a zrozumiteľnýmn   spôsobom   vysporiadal s podstatou   sťažnosti,   nastolenými   skutkovými   i právnymi   otázkami.   Ústavný   súd v napadnutom   rozsudku nevidí   žiadne   okolnosti,   ktoré   by   signalizovali   arbitrárnosť prijatých záverov.

25. Namietané porušenie základného práva na zákonný a spravodlivý proces videla sťažovateľka iba v záveroch napadnutých rozhodnutí. Iné skutočnosti, ktoré by mohli mať za následok porušenie označených ústavných princípov, sťažovateľka neuvádza. Ústavný súd   vzhľadom   na   už   uvedené   odôvodnenie   preto   uzatvára,   že   ani z hľadiska   dodržania procesných záruk nemožno hovoriť o porušení sťažovateľkou označených základných práv a slobôd.

26.   Z podanej   sťažnosti   vyplýva,   že   sťažovateľka   v podstate   požaduje   revíziu napadnutých   rozsudkov,   ktorými   boli   jej   žaloby o preskúmanie   rozhodnutí   daňového riaditeľstva zamietnuté. Ústavný súd s poukazom na svoju konštantnú judikatúru uvádza, že nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecných súdov, ktoré   ich   pri   výklade   a   uplatňovaní   zákonov   viedli   k   rozhodnutiu   vo   veci   samej,   ani preskúmavať,   či   v   konaní   pred   všeobecnými   súdmi   bol,   alebo   nebol   náležite   zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie   s   ústavou,   prípadne   s   medzinárodnými   zmluvami   o   ľudských právach a základných slobodách (I. ÚS 13/00, II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).

27. To znamená, že posúdenie veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli do takej miery zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, že by   zásadne popreli účel a význam zákonného predpisu (I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 382/06, I. ÚS 88/07).

28. Ústavný súd po oboznámení sa   s obsahom ústavných sťažností,   napadnutými rozsudkami najvyššieho súdu a konaním, ktoré im predchádzalo, uvádza, že najvyšší súd svoj právny záver náležite a kompaktne odôvodnil, rozsudky nie sú prejavom interpretačnej alebo aplikačnej svojvôle a sťažovateľkou uvedená argumentácia v jej sťažnostiach nebola spôsobilá   vyvolať   pochybnosť   o   neudržateľnosti   napadnutých   rozhodnutí   z   ústavného hľadiska.

29. Ústavný súd preto uzatvára, že pri predbežnom prerokovaní sťažností nezistil nič, čo   by   rozsudok   najvyššieho   súdu   robilo   ústavne   neakceptovateľným. Ústavný   súd poznamenáva, že právo na súdnu ochranu neznamená procesný úspech sťažovateľky vo veci (podobne II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97).

30.   O zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   v zmysle   judikatúry   ústavného   súdu možno hovoriť vtedy, keď namietaným postupom orgánom štátu (súdu) nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označila sťažovateľka, a to buď   pre   nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi   namietaným   rozhodnutím a základným   právom   alebo   slobodou,   ktorých   porušenie   sa   namietalo,   alebo   z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť možno preto považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistí možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, ktorej reálnosť by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05). O taký prípad išlo aj v prerokovávanej veci, preto ústavný súd považuje sťažnosti z už uvedených dôvodov za zjavne neopodstatnené.

31. Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto uznesenia.

32. Keďže sťažnosti boli odmietnuté pre jej zjavnú neopodstatnenosť, ústavný súd nemohol rozhodovať o ďalších návrhoch sťažovateľky, ktoré sú viazané na skutočnosť, že sťažnostiam bude vyhovené.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 3. februára 2011