znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

I. ÚS 49/08-31

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   18.   septembra 2008 v senáte zloženom z predsedu Petra Brňáka, zo sudcov Milana Ľalíka a sudkyne Marianny Mochnáčovej   prerokoval   sťažnosť   I.   Č.,   K.,   zastúpenej   advokátkou   JUDr.   M.   K., Advokátska kancelária, Štúrova 20, Košice, ktorou namietala porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky   a práva   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných slobôd postupom Okresného súdu Košice I v konaní vedenom pod sp. zn. 19 C 466/1999, a takto

r o z h o d o l :

1. Základné   právo   I.   Č.   vo   veci   namietaného   porušenia   základného   práva na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl. 48   ods. 2   Ústavy   Slovenskej republiky   a práva   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných slobôd postupom Okresného súdu Košice I v konaní vedenom pod sp. zn. 19 C 466/1999 p o r u š e n é   b o l o.

2. I. Č. p r i z n á v a   finančné zadosťučinenie v sume 100 000 Sk (slovom stotisíc slovenských korún), ktoré je Okresný súd Košice I p o v i n n ý   vyplatiť jej do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

3. Okresný súd Košice I je p o v i n n ý   nahradiť I. Č. trovy právneho zastúpenia v sume   7 521 Sk   (slovom   sedemtisícpäťstodvadsaťjeden   slovenských   korún)   na účet   jej právnej zástupkyne JUDr. M. K. do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením č. k. I. ÚS 49/08-15 zo 7. februára 2008 prijal na ďalšie konanie podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“)   na   konanie   sťažnosť   I.   Č.   (ďalej   len „sťažovateľka“), ktorou namietala porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „ústava“)   a práva   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Košice I (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 19 C 466/1999.

Pred   prijatím sťažnosti   ústavný súd vyzval právnu zástupkyňu sťažovateľky, aby predložila kvalifikované splnomocnenie, ktoré mu bolo predložené 3. augusta 2007. Dňa 20. augusta   2007   bol   ústavnému   súdu   doručený   návrh,   ktorým   sťažovateľka   zmenila pôvodnú   sťažnosť   v časti   výšky   primeraného   finančného   zadosťučinenia.   Po   prijatí sťažnosti na ďalšie konanie ústavný súd vyzval právnu zástupkyňu sťažovateľky a predsedu okresného   súdu,   aby   sa   vyjadrili,   či   trvajú   na   tom,   aby   sa   vo   veci   konalo   ústne pojednávanie.   Predsedu   okresného   súdu   ústavný   súd   zároveň   vyzval,   aby   sa   vyjadril k sťažnosti.

Podľa   §   30   ods.   2   zákona o ústavnom   súde   prerokoval   ústavný   súd   túto   vec na neverejnom zasadnutí, keďže tak sťažovateľka podaním zo 16. mája 2008, ako aj okresný súd vo vyjadrení z 5. mája 2008 vyslovili súhlas, aby sa upustilo od ústneho pojednávania. Predmetný súdny spis bol ústavnému súdu doručený 6. júna 2008. Ústavný súd vychádzal z listinných dôkazov a vyjadrení účastníkov konania nachádzajúcich sa v spise.

Z obsahu   sťažnosti   a jej   príloh   vyplýva,   že   sťažovateľka   sa   návrhom   na   začatie konania domáhala na okresnom súde vyslovenie neplatnosti právneho úkonu. Konanie bolo začaté 4. mája 1999. Dňa 6. novembra 2007 (teda po podaní sťažnosti ústavnému súdu) okresný   súd   opätovne   rozhodol.   Krajský   súd   v Košiciach   (ďalej   len   „krajský   súd“) rozsudkom z 15. apríla 2008 potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa vo výroku, ktorým bolo žalobe vyhovené, a vo výroku o trovách konania zrušil rozsudok okresného súdu a vrátil vec na ďalšie konanie.

Sťažovateľka vo svojej sťažnosti poukázala na to, že od podania žalobného návrhu na prvostupňovom súde (kde vystupuje na strane navrhovateľky) bol okresný súd viackrát nečinný.   Keďže   podľa   sťažovateľky   okresný   súd   nekonal,   podala   18.   novembra   2003 a 11. februára 2005 sťažnosť na postup okresného súdu. Okresný súd na túto sťažnosť (list doručený okresnému súdu 16. februára 2005) neodpovedal. Okresný súd vo svojej odpovedi na výzvu ústavného súdu zo 14. apríla 2008 uviedol, že sťažnosť je dôvodná. Sťažovateľka sa domnieva, že v konaním okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 19 C 466/1999 boli porušené označené práva.

Sťažovateľka okrem iného vo svojej sťažnosti uvádza:

„Dňa 4. 5. 1999 som na okresný súd Košice I. podala žalobu o vyslovenie, že dohoda o prevode členských práv a povinností

... Ich výsledkom bolo nepreskúmateľné rozhodnutie súdu I. stupňa zo dňa 16. 7. 2001, z ktorého vyplýva, akoby zákonná sudkyňa mala značné nezrovnalosti...

Dňa 11. 9. 2001 som podala proti rozsudku súdu I. stupňa odvolanie...

Odvolací súd mi dal za pravdu, že súd I. stupňa zaujal nesprávny právny názor na vec a zistené skutočnosti nemajú oporu vo vykonanom dokazovaní. Uznesenie odvolacieho súdu zo dňa 17. 12. 2002 mi bolo doručené dňa 10. 2. 2003

Písomným podaním adresovaným súdu I.   stupňa zo dňa 18.   11.   2003 som tento upozornila, že od vyhlásenia rozhodnutia odvolacieho súdu opäť uplynul rok...

Súd na túto moju výzvu celý rok 2004 nijako nereagoval. Opäť až po 14 mesiacoch ďalšej ničím nezdôvodnenej nečinnosti súdu I. stupňa ma vyzval písomným podaním zo dňa 31. 1. 2005, či súhlasím s nariadením znaleckého dokazovania...

Listom   zo   dňa   11.   2.   2005   som   namietala   zo   strany   súdu   porušovanie   môjho základného práva v zmysle článku 48 ods. 2 Ústavy SR (...) Predseda okresného súdu na uvedenú sťažnosť doposiaľ nereagoval...

Termín   pojednávania   po   vyhlásení   uznesenia   Krajského   súdu   v Košiciach sp. zn. 13 Co 76/02 zo dňa 17. 12. 2002, bol vytýčený na deň 31. 10. 2006 teda po 46 mesiacoch,   kedy   súd   vo   veci   neurobil   ani   jeden   úkon,   ak   neberieme   do   úvahy   jeho nezmyselnú výzvu zo dňa 31. 1. 2005.

Pojednávanie bolo odročené na deň 18. 1. 2007...

Na pojednávaní dňa 18. 1. 2007 bolo súdu oznámené, že odporkyňa v II. rade dňa 2. 1.   2007   zomrela,   súd   pojednávanie odročil na   neurčito,   za   účelom   ustálenia   okruhu účastníkov konania. Písomným podaním adresovaným súdu zo dňa 15.3.2007 som označila okruh dedičov po nebohej odporkyni...

Už   tretí   mesiac   je   súd   vo   veci   pasívny,   napriek   tomu,   že   z mojej   strany   je   mu poskytnutá súčinnosť okamžite, ako o ňu požiada.“

Sťažovateľka   tvrdí,   že   k porušeniu   jej   základných   práv   a   slobôd   došlo   v období najmä od 17. decembra 2002 do 31. októbra 2006 a počas celého súdneho konania.Predseda okresného súdu v liste sp. zn. 1 SprV/234/2008 z 29. apríla 2008 uviedol:

„Z hľadiska   právnej   a faktickej   zložitosti   veci   som   toho   názoru,   že   predmetné konanie vzhľadom na nutnosť nariadenia znaleckého dokazovania, vypočúvania svedkov a väčšieho počtu účastníkov na strane žalovaných (10) možno považovať po vecnej stránke za   zložitejšie.   Samotnú   vecnú   stránku   zložitosti   však   nemožno   dávať   do   súvislosti s dlhotrvajúcim konaním, ktoré prebieha už 10 rokov. Po právnej stránke ide o vec, ktorá patrí k štandardnej agende v oblasti občianskeho práva....

Od   12.   2.   2003   do   31.   10.   2006   súd   vo   veci   neurobil   žiadny   úkon   smerujúci k rozhodnutiu vo veci samej.

Dňa 6. 11.2007 súd opätovne vo veci rozhodol.

Z doposiaľ vykonaných úkonov súdu vyplýva, že súd bol v spore sťažovateľky nečinný od 12. februára 2003 do 31. októbra 2006, čo považujem za zbytočné prieťahy v konaní.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľka sa svojou sťažnosťou domáhala vyslovenia porušenia základného práva podľa   čl. 48   ods. 2   ústavy,   podľa   ktorého   každý   má   právo,   aby   sa   jeho   vec   verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o   sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou „Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu.   Samotným   prerokovaním   veci   na   súde   sa   právna   neistota   osoby   domáhajúcej sa rozhodnutia   neodstraňuje.   K   stavu   právnej   istoty   dochádza   zásadne   až   právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu“ (m. m. IV. ÚS 221/04).

Základnou   povinnosťou   súdu   a   sudcu   je   preto   zabezpečiť   taký   procesný   postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto povinnosť súdu a sudcu vyplýva z § 6 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“),   ktorý   súdom   prikazuje,   aby   v   súčinnosti   so   všetkými   účastníkmi   konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 OSP, podľa ktorého len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Sudca je podľa § 117 ods. 1 OSP povinný robiť vhodné opatrenia, aby sa zabezpečilo splnenie účelu pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov. Ďalšia významná povinnosť pre sudcu vyplýva z § 119 ods. 1 OSP, podľa ktorého sa pojednávanie môže odročiť len z dôležitých   dôvodov,   ktoré   sa   musia   oznámiť.   Ak   sa   pojednávanie odročuje,   predseda senátu alebo samosudca spravidla oznámi deň, kedy sa bude konať nové pojednávanie.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (III. ÚS 111/02, IV. ÚS 74/02, III. ÚS 142/03) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho konania (2) a postup samotného súdu (3). Za súčasť prvého kritéria sa považuje aj povaha prerokúvanej veci.

1. Pokiaľ   ide   o kritérium   zložitosti   veci,   ústavný   súd   konštatuje,   že   konania o vyslovenie   neplatnosti   právneho   úkonu   tvoria   bežnú   súčasť   rozhodovacej   agendy všeobecných súdov a nemožno ich v zásade po skutkovej ani po právnej stránke hodnotiť ako   zložité.   V danom   prípade   je   z hľadiska   zbytočných   prieťahov   napadnuté   iba prvostupňové konanie na okresnom súde, v rámci ktorého už prebehlo konanie na krajskom súde.   Taktiež   bolo   predsedom   okresného   súdu   konštatované,   že   tento   typ občianskoprávneho konania patrí k štandardnej agende v oblasti občianskeho práva a preto úvahy   o možnom   vplyve   právnej,   resp.   skutkovej   zložitosti   veci   na priebeh   konania sú irelevantné.

2. Správanie   účastníka   konania   je   druhým   kritériom   pri   rozhodovaní   o tom,   či v konaní vedenom okresným súdom došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Ústavný súd konštatuje, že   nezistil   žiadne   skutočnosti,   ktoré   by   mali   byť   pripísané   na   ťarchu   sťažovateľky v súvislosti s prieťahmi v konaní.

3. Napokon   ústavný   súd   z   hľadiska   existencie   zbytočných   prieťahov   hodnotil samotný postup okresného súdu v napadnutom konaní.

V doterajšom priebehu napadnutého konania ústavný súd zistil, že okresný súd bol nečinný od   12.   februára 2003 (okresnému   súdu   bol   doručený   rozsudok   krajského   súdu č. k. 13   Co   76/02-119   zo   17.   decembra   2002,   ktorým   zrušil   rozsudok   okresného   súdu vedený č. k. 19 C 466/99-86 a vrátil vec na ďalšie konanie) do 31. októbra 2006.

Ústavný súd konštatuje, že v uvedenom období okresný súd bol nečinný, a preto dospel   k záveru,   že v konaní okresného   súdu   vedenom   pod   sp. zn. 19 C 466/1999   došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu základného práva sťažovateľky podľa čl. 48 ods. 2   ústavy.   V doručenom   spise   okresného   súdu   sa   nenašiel   jediný   efektívny   úkon v spomenutom období, ktorý by viedol k rozhodnutiu vo veci samej.

III.

Ak ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby podľa čl. 127 ods. 2 ústavy vysloví, že k porušeniu práva alebo slobody došlo právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom, prípadne nečinnosťou, zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah, prípadne prikáže tomu, kto právo alebo slobodu porušil, aby vo veci konal.

Keďže ústavný súd rozhodol, že bolo porušené základné právo sťažovateľky podľa čl.   48   ods.   2   ústavy,   zaoberal   sa   aj   jej   žiadosťou   o   priznanie   primeraného   finančného zadosťučinenia.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy a podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže   svojím   rozhodnutím,   ktorým   vyhovie   sťažnosti,   priznať   tomu,   koho   práva   podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany, nielen deklaráciu porušenia, prípadne príkaz na ďalšie konanie bez porušovania základného práva (m. m. napr. IV. ÚS 210/04)

Sťažovateľka žiadala, aby jej ústavný súd priznal primerané finančné zadosťučinenie v sume 300 000 Sk (najprv 100 000 Sk) s poukázaním na skutočnosť, že je povinná trpieť stav právnej neistoty, v ktorej sa nachádza až do konečného rozhodnutia súdov.

Pri   určení   výšky   primeraného   finančného   zadosťučinenia   vychádzal   ústavný   súd zo zásad   spravodlivosti,   z ktorých   vychádza   aj   Európsky   súd   pre   ľudské   práva,   ktorý spravodlivé   finančné   zadosťučinenie   podľa   čl.   41   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.

Zohľadňujúc predovšetkým dĺžku obdobia, v ktorom došlo podľa zistení ústavného súdu   k zbytočným   prieťahom   zavineným   okresným   súdom,   správanie   sťažovateľky   ako účastníčky   konania   a s prihliadnutím   na   celkovú   doterajšiu   dĺžku   namietaného   konania a na povahu   predmetnej   veci   dospel   ústavný   súd   k záveru,   že   v danom   prípade   bude priznanie   finančného   zadosťučinenia   v sume   100 000   Sk   primerané   konkrétnym okolnostiam prípadu.

Ústavný   súd   napokon   rozhodol   aj   o úhrade   trov   konania   sťažovateľky,   ktoré   jej vznikli v dôsledku právneho zastúpenia pred ústavným súdom advokátkou JUDr. M. K. Ústavný súd úhradu priznal za dva úkony právnej služby (prevzatie a prípravu zastúpenia a spísanie sťažnosti a jej podanie) vykonané v roku 2007, a to v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 2 a § 14 ods. 1 písm. a) a c) vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004   Z. z.   o odmenách   a náhradách   advokátov   za   poskytovanie   právnych   služieb v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „vyhláška“),   v   sume   6   296   Sk (§ 16 ods. 3 vyhlášky). Priznanú úhradu trov právneho zastúpenia je okresný súd povinný zaplatiť na účet právnej zástupkyne sťažovateľky (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou nálezu uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 18. septembra 2008