znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 49/07-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 25. apríla 2007 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. J. S., K., zastúpeného advokátkou JUDr. M. K., K., vo veci namietaného porušenia základného práva podľa čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 51 ods. 1 a čl.   46   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   uzneseniami   Okresného   súdu   Košice   II. č. k. 10 C   447/2004-60 z   19.   novembra   2004   a   Krajského   súdu   v   Košiciach sp. zn. 13 Co 369/04 z 19. januára 2005 a takto

r o z h o d o l

Sťažnosť Ing. Juraja Seresa o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 10. júna 2005 doručená sťažnosť (tejto predchádzalo doručenie faxového podania 10. júna 2005) Ing. J. S., K. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátkou JUDr. M. K., K., vo veci namietaného porušenia základného práva podľa čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 51 ods. 1 a čl. 46 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) uzneseniami Okresného súdu Košice II (ďalej len „okresný súd“) č. k. 10 C 447/2004-60 z 19. novembra 2004 a Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 13 Co 369/04 z 19. januára 2005. Sťažovateľ vo svojej sťažnosti namietal porušenie označených základných práv a slobôd, ku ktorému malo dôjsť citovanými uzneseniami okresného súdu a krajského súdu v konaní o nariadenie predbežného opatrenia.

Sťažovateľ   v tejto   súvislosti   v sťažnosti   uviedol,   že   žalobou   z   26.   októbra   2004 sa (okrem iného) v konaní vedenom okresným súdom pod sp. zn. 10 C 447/2004 „(...) domáhal, ako štatutár štátneho podniku v likvidácii, vyslovenia neplatnosti rozhodnutia ministra VaRR SR o zlúčení dvoch štátnych podnikov v likvidácii (...)“, v rámci ktorého konania usúdil „že existuje naliehavá potreba dočasnej úpravy pomerov medzi účastníkmi konania“, a preto 28. októbra 2004 podal (v znení doplnku z 3. novembra 2004) okresnému súdu   návrh   na   vydanie   predbežného   opatrenia,   aby   okresný   súd   uložil odporcom II. a III. zdržať   sa podania   návrhu   na   výmaz   odporcu   I   a   navrhovateľa (sťažovateľa) z Obchodného registra Okresného súdu Košice I a zdržať sa podania návrhu na zápis dvoch zlúčených firiem. Okresný súd uznesením tento návrh sťažovateľa zamietol. Svoje „zamietavé   stanovisko   odôvodnil   tým,   že   každý   má   právo   domáhať   sa   na   súde ochrany práva, ktoré bolo ohrozené alebo porušené, a to v zmysle ust. § 3 druhej vety OSP“. Na   jeho   odvolanie krajský   súd   prvostupňové   uznesenie   potvrdil;   uznesenie okresného   súdu   o zamietnutí   návrhu   o   nariadenie   predbežného   opatrenia   nadobudlo právoplatnosť 11. apríla 2005.

V ďalšom sťažovateľ uviedol, že okresný súd a krajský súd v konaní o nariadenie predbežného   opatrenia   ním   požadovanú „(...)   predbežnú   a   dočasnú   úpravu   (...) nezabezpečili,   čo   ani   v rozhodnutiach   nezdôvodnili,   v   konečnom   dôsledku   tým   umožnil Ministerstvu výstavby a regionálneho rozvoja SR, aby dňa 20. 12. 2004 podal nerušene (...) návrh na výmaz môjho zamestnávateľa z obchodného registra Okresného súdu Košice I.. Účelom   (...)   návrhu   na   vydanie   predbežného   opatrenia   bola   snaha   predísť   tomuto nezákonnému stavu a umožniť súdom, aby konali tak, aby poskytli namietaným právam účinnú súdnu ochranu v medziach zákona. (...)

Za takejto situácie považujem za dôvodné, aby mi bolo priznané primerané finančné zadosťučinenie vo výške 700.000,- Sk. (...)“.

Na základe uvedeného sťažovateľ žiada, aby ústavný súd prijal sťažnosť na ďalšie konanie a aby rozhodol, že „Právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa článku 46 ods. 1 v spojení s článkom 51 ods. 1 Ústavy SR a podľa článku 46 ods. 2 Ústavy SR bolo v konaní vedenom na Okresnom súde Košice II. pod sp. zn. 10 C 447/ 04 a v konaní vedenom na Krajskom súde v Košiciach pod sp. zn. 13 Co 369/04 týmito súdmi porušené.

Ústavný súd SR ruší rozhodnutie Okresného súdu Košice II. sp. zn. 10 C 447/04 zo dňa   19.   11.   2004   a právoplatné   uznesenie   Krajského   súdu   v   Košiciach sp. zn. 13 Co 369/04 zo dňa 19. 1. 2005, ktorými boli porušené vyššie označené práva. Ústavný súd priznáva Ing. J. S. primerané finančné zadosťučinenie vo výške 700.000,- Sk slovom: Sedemstotisíc korún slovenských.

Okresný súd Košice II. a Krajský súd v Košiciach sú povinní spoločne a nerozdielne uhradiť sťažovateľovi trovy právnej služby vo výške: 5.302,- Sk, a to na účet JUDr. M. K. (...), a to do dvoch mesiacov od právoplatnosti nálezu ústavného súdu“.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach, na ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom konania pred ústavným súdom bolo posúdenie, či uzneseniami okresného súdu č. k. 10 C 447/2004-60 z 19. novembra 2004 a krajského súdu sp. zn. 13 Co 369/04 z 19.   januára   2005,   ktorými   bol   zamietnutý   (krajským   súdom   potvrdený)   návrh na nariadenie   predbežného   opatrenia došlo   k porušeniu   základného   práva   sťažovateľa na súdnu   ochranu podľa čl. 46   ods.   1 v spojení s čl. 51 ods.   1 a čl. 46   ods.   2 ústavy. Vychádzajúc z petitu sťažnosti sťažovateľ kvalifikovaným spôsobom namietal iba porušenia čl. 46 ods. 1 v spojitosti s čl. 51 ods. 1 a čl. 46 ods. 2 ústavy (k čl. 46 ods. 2 pozri bod 2).

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 46 ods. 2 ústavy kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím orgánu   verejnej   správy,   môže   sa   obrátiť   na   súd,   aby   preskúmal   zákonnosť   takéhoto rozhodnutia,   ak   zákon   neustanoví   inak.   Z   právomoci   súdu   však   nesmie   byť   vylúčené preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.

Podľa čl. 51 ods. 1 ústavy domáhať sa práv uvedených v čl. 35, 36, 37 ods. 4, čl. 38 až 42 a čl. 44 až 46 tejto ústavy sa možno len v medziach zákonov, ktoré tieto ustanovenia vykonávajú.

1. K porušeniu čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 51 ods. 1 ústavy

Citovaný čl. 46 ods. 1 ústavy je primárnou ústavnou bázou pre zákonom upravené konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných na poskytovanie právnej ochrany, a tým aj „bránou“ do ústavnej úpravy jednotlivých aspektov práva na súdnu a inú právnu ochranu zakotvených v siedmom oddiele druhej hlavy ústavy (čl. 46 až 50 ústavy). čl. 51 ods. 1 ústavy je v tomto ohľade významný tým, že ustanovuje ústavný režim rozsahu a obsahu záruk uvedených základných práv a slobôd.

V súvislosti s namietaným porušením základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy sťažovateľ   najskôr   k právnym   záverom   okresného   súdu   uviedol,   že „(...) záver   súdu je v rozpore s ustanovením § 3 druhej vety OSP a tiež sa prieči inštitútu účelu predbežného opatrenia.   Rovnako   sa   nerešpektovali   ustanovenia   §   3   ods.   1   Občianskeho   zákonníka. Návrh   na   výmaz   obchodnej   spoločnosti   z   obchodného   registra   a   zápis   spoločnosti vzniknutej   zlúčením,   podávajú   spoločne   všetky   zanikajúce   spoločnosti   a   nástupnícke spoločnosti,   a   to   v   zmysle   ust.   §   69   a   ods.   4   Obchodného   zákonníka.   Práve   obava, že zo strany nástupníckeho subjektu a ministerstva dôjde ku svojvoľnému podaniu takéhoto návrhu, bez mojej účasti, ma viedla ku podaniu návrhu na vydanie predbežného opatrenia, ktorým som sa na súde domáhal dočasnej úpravy pomerov za účelom ochrany práv, ktoré boli   ohrozené   v   čase   podania   návrhu   a   dňa   5.   11.   2004   aj   porušené“. Vo   vzťahu k potvrdzujúcemu uzneseniu krajského súdu v podstatnom uviedol, „(...) že Krajský súd v potvrdzujúcom   uznesení   nezdôvodnil   relevantne   existenciu   dôvodov   pre   svoj   postup, nevysporiadal sa ani s mojimi námietkami obsiahnutými v odvolaní“. Ďalej uviedol, že „(...) sa predbežným   opatrením   domáhal   ochrany   svojich   práv,   ktoré   však   boli   nezákonnými rozhodnutiami   oboch   súdov   nielen   ohrozené,   ale   aj   protiprávne   porušené.   V   uznesení Krajského súdu v Košiciach sa konštatuje a prejudikuje rozhodnutie o mojich návrhoch pojatých do žaloby zo dňa 26. 10. 2004. Ide jednoznačne o porušenie môjho práva obrátiť sa   na   nezávislý   súd,   aby   preskúmal   rozhodnutie   ministra,   ktoré   sa   dotýka   vyššie spomínaných   základných   práv   a   slobôd“. A nakoniec   uviedol,   že   keďže „ochrana mi poskytnutá nebola, môj zamestnávateľ bol ku dňu 12. 1. 2005 vymazaný z obchodného registra,   k   uvedenému   dňu   vznikol   právny   nástupca,   zlúčený   štátny   podnik   v   likvidácii Východoslovenské kameňolomy a Štrkopiesky Spišská Nová Ves, ktorého nový likvidátor Ing.   E.   O.   spočiatku   popieral   existenciu   môjho   pracovného   pomeru   v nástupníckej organizácii, následne však so mnou dňom 7. 2. 2005 okamžite skončil pracovný pomer. Tiež si voči   mne odmieta plniť   mzdové povinnosti,   nebola mi vyplatená odmena   likvidátora od 16. 11. 2000 do 12. 1. 2005“.

Ústavný súd vo svojej judikatúre konštantne zdôrazňuje, že pri uplatňovaní svojej právomoci   nezávislého   súdneho   orgánu   ochrany   ústavnosti   (čl.   124   ústavy)   nemôže zastupovať   všeobecné   súdy,   ktorým   predovšetkým   prislúcha   interpretácia   a aplikácia zákonov,   a že   jeho   úloha   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto interpretácie   a aplikácie   s ústavou   alebo   kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou o ľudských právach a základných slobodách najmä v tom smere, či závery všeobecných súdov sú dostatočne odôvodnené, resp. či nie sú arbitrárne s priamym dopadom na niektoré zo základných ľudských práv (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05).

Za daných okolností bolo úlohou ústavného súdu posúdiť, či napadnuté uznesenia okresného   súdu   a   krajského   súdu,   ktorými   bol   zamietnutý   (okresným   súdom, resp. potvrdené toto uznesenie krajským súdom) návrh na vydanie predbežného opatrenia nie sú zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a teda z ústavného hľadiska ospravedlniteľné a akceptovateľné. S odvolaním sa na uvedenú judikatúru ústavného súdu sťažnosť treba považovať za zjavne neopodstatnenú.

O zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom   orgánu   štátu   nemohlo   vôbec   dôjsť   k porušeniu   toho   základného   práva   alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh je preto možné považovať ten, pri predbežnom   prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť   porušenia   označeného   základného   práva   alebo   slobody,   reálnosť   ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 27/04, I. ÚS 25/05, I. ÚS 74/05, I. ÚS 158/05, I. ÚS 213/05).

Ústavný súd z obsahu sťažnosťou napadnutých súdnych rozhodnutí (tvoria prílohu sťažnosti) zistil, že okresný súd uznesením č. k. 10 C 447/2004-60 z 19. novembra 2004 návrh sťažovateľa na vydanie predbežného opatrenia, aby okresný súd uložil odporcom II. a III.   zdržať   sa   podania   návrhu   na výmaz odporcu   I   a   sťažovateľa   (v   tomto   konaní navrhovateľa) z Obchodného registra Okresného súdu Košice I a zdržať sa podania návrhu na zápis dvoch zlúčených firiem, zamietol. Toto rozhodnutie odôvodnil tým, že okresný súd nemôže iným osobám zakázať podávať návrhy na začatie konania, ktorými sa domáhajú svojich   práv,   pretože   o dôvodnosti   a oprávnenosti   podania   takéhoto   návrhu   môže rozhodovať len štátny orgán, ktorému bol návrh určený na vybavenie, alebo orgán, ktorému bola následne vec na vybavenie postúpená. V tomto ohľade poukázal na ustanovenie § 3 veta druhá Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“). Krajský súd na odvolanie sťažovateľa uznesením z 19. januára 2005 sp. zn. 13 Co 369/04 potvrdil vyššie uvedené prvostupňové uznesenie. Nad rámec dôvodov   uvedených súdom prvého stupňa uviedol, že z ustanovenia „(...) § 74 ods. 1 O. s. p., ktoré platí aj pre vydanie predbežného opatrenia po   začatí   konania   (§   102   O.   s.   p.)   vyplýva,   že   dôvodom   pre   nariadenie   predbežného opatrenia sú nasledovné skutočnosti 1) ak je potrebné, aby boli dočasne upravené pomery účastníkov,   2)   ak   je   obava,   že   by   výkon   súdneho   rozhodnutia   bol   ohrozený.   Pretože predmetom konania je určovacia žaloba, nariadenia predbežného opatrenia sa navrhovateľ domáha z dôvodu potreby dočasnej úpravy pomerov do doby právoplatného rozhodnutia vo veci samej. Súd však môže nariadiť predbežné opatrenie iba v tom prípade, ak je aspoň osvedčená danosť práva. Osvedčenie danosti práva napr. predpokladá, aby navrhovateľ bol vecne legitimovaný a aby navrhovateľom uplatňovaný nárok nebol zjavne neopodstatnený. Tieto   skutočnosti,   rovnako   ako   potrebu   dočasnej   úpravy   preukazuje   navrhovateľ.   Pod potrebou   dočasnej   úpravy   účastníkov   treba   rozumieť   stav   vzťahov   účastníkov,   ktorých neznesie   odklad.   Aj   vtedy,   ak   by   boli   splnené   formálne   predpoklady   pre   nariadenie predbežného   opatrenia,   musí   súd   zvažovať,   či   v   prípade   jeho   nariadenia   nedôjde k neuváženému zásahu do vzťahov účastníkov alebo tretích osôb. Ak v súlade s ust. § 15b ods. 2 zák. č. 111/1990 o štátnom podniku v platnom znení je vo výlučnej kompetencii žalovaného   v   2.   rade   ako   zakladateľa   š. p.   pri   zlúčení   viacerých   podnikov   v   likvidácii do jedného   podniku   v   likvidácii   určiť   likvidátora   zlúčeného   podniku   a   rozhodnutie o odvolaní   z   funkcie   likvidátora   štátneho   podniku   pre   svoju   určitosť   nevyžaduje odôvodnenie   rozhodnutia   o   odvolaní,   nemôže   byť   dôvodný   ani   návrh   o   neplatnosť odvolania   z funkcie   likvidátora   pre   jeho   nepreskúmateľnosť.   (...)   Odvolací   súd   preto   v súlade súst. § 219 O. s. p. uznesenie súdu prvého stupňa o zamietnutí návrhu na vydanie predbežného opatrenia potvrdil“.

Podľa názoru ústavného súdu závery okresného súdu a krajského súdu napriek tomu, že dôraz   kládli   na   odlišné   dôvody,   sú dostatočne   zdôvodnené   a   nevybočujú   z rámca posúdenia návrhu na vydanie predbežného opatrenia vyplývajúceho z § 74 a nasl. a z § 102 OSP.   Preto   nemožno   tieto   uznesenia   okresného   súdu   a   krajského   súdu,   ktorými   bol zamietnutý   návrh   sťažovateľa   na   nariadenie   predbežného   opatrenia   považovať   ani   za arbitrárne,   ani   za   svojvoľné   a zjavne   neodôvodnené.   Aj   podľa   názoru   ústavného   súdu zabezpečovacími   prostriedkami   v civilnom   procese,   v danom   prípade   predbežným opatrením, nie je možné brániť právu na súdnu ochranu v konaní (vo veciach obchodného registra a rozhodovanie o námietkach proti odmietnutiu vykonania zápisu) podľa § 200a a nasl.   OSP,   k čomu   smeroval   návrh   sťažovateľa   na   vydanie   predbežného   opatrenia. Podobnú prax judikoval aj Najvyšší súd Slovenskej republiky (R123/1999), keď okrem iného uviedol, že „v konaní vo veciach obchodného registra, ktoré sa začína na návrh fyzickej   osoby   alebo   právnickej   osoby,   ktorej   sa   zápis   v   registri   týka,   alebo   osôb oprávnených na to podľa zákona, nemožno predbežným opatrením súdu odňať právomoc registrového   súdu   o   návrhu   rozhodnúť“.   Nebol   preto   žiaden   dôvod   do   týchto   záverov zasahovať z hľadiska sťažovateľom označených základných ústavných práv, a preto ústavný súd sťažnosť odmietol z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

2. K porušeniu čl. 46 ods. 2 ústavy

Ustanovenie čl. 46 ods. 2 ústavy v podstate upravuje právo na prístup k súdu vo veci, o ktorej rozhodol orgán verejnej správy. Sťažovateľ v sťažnosti poukazoval bez ďalšieho na skutočnosť, že v rámci základného konania sú napadnuté rozhodnutia ministra, čo môže signalizovať   aj   porušenie   čl.   46   ods.   2   ústavy.   Keďže   v súvislosti   so   sťažovateľom namietanými porušeniami základných práv boli predmetom konania pred ústavným súdom rozhodnutia okresného súdu a krajského súdu súvisiace s konaním o predbežnom opatrení, ktorých úprava je obsiahnutá v OSP (§ 74 a nasl. a § 102), ústavný súd taktiež nezistil súvislosť   medzi   základnými   právami   uvedenými   v čl.   46   ods.   2   ústavy   a namietanými rozhodnutiami súdov.

Nad rámec tohto rozhodnutia ústavný súd považoval za potrebné uviesť, že v danom prípade sú dané dôvody na odmietnutie sťažnosti sťažovateľa aj z dôvodu jej neprípustnosti (§   25   ods.   2   v spojení   s   §   53   ods.   1   zákona   o ústavnom   súde),   keďže   OSP   poskytuje účastníkovi,   ktorého návrh   na nariadenie   predbežného opatrenia   bol   zamietnutý, účinné a dostupné právne prostriedky ochrany jeho práv, preto sa ich súčasne nemôže dovolávať aj prostredníctvom sťažnosti pred ústavným súdom. Ústavný súd v podobných súvislostiach už   vyslovil   názor   (I.   ÚS   46/00),   podľa   ktorého   „rozhodovanie   a rozhodnutie   o návrhu na predbežné   opatrenie   v súdnom   konaní   je   možné   predovšetkým   považovať   za   súčasť základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ústavy. Predpokladom na záver o porušení základných   práv   a slobôd   je   však   také   ich   porušenie,   ktoré   nie   je   napraviteľné   alebo odstrániteľné   v činnosti   súdu   pred   začatím   konania   alebo   v konaní   o veci   samej   (§   74 a nasl., § 102 Občianskeho súdneho poriadku), resp. ktoré nemožno napraviť procesnými prostriedkami,   ktoré   sú   obsiahnuté   v Občianskom   súdnom   poriadku   v spojitosti s predbežnými opatreniami. Predbežné opatrenie ako zabezpečovací prostriedok v civilnom procese však nemôže sám o sebe opodstatniť záver o porušení práva fyzickej osoby alebo právnickej   osoby.“   Z doterajšej   judikatúry   ústavného   súdu   (II. ÚS 37/00)   a   praxe všeobecných súdov vyplýva, že po nariadení predbežného opatrenia je možné navrhnúť aj jeho zrušenie, ak pominuli alebo vôbec neexistovali dôvody na jeho nariadenie. Možnosť dosiahnuť zrušenie predbežného opatrenia plynie priamo zo zákona (§ 77 ods. 2 OSP). Rovnako podľa názoru ústavného súdu je po zamietnutí návrhu na nariadenie predbežného opatrenia   (o   ktorý   prípad   išlo   v danej   veci)   možné   opätovne   žiadať   jeho   nariadenie, ak existujú zákonné predpoklady na jeho nariadenie.

Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 25. apríla 2007