znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 49/06-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 22. februára 2006 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. J. Š., bytom B., zastúpeného advokátom JUDr. R. B., K., vo veci namietaného porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie jeho záležitosti   v primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných   slobôd   postupom   Okresného   súdu   Košice   I   v   konaní   vedenom   pod sp. zn. 20 C 770/96 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. J. Š. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 6. februára 2006   doručená   sťažnosť   Ing.   J.   Š.,   bytom   B.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   zastúpeného advokátom JUDr. R. B., K., ktorou namietal porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“) postupom Okresného   súdu   Košice   I   (ďalej   len   „okresný   súd“)   v   konaní   vedenom   pod sp. zn. 20 C 770/96.

Zo sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ si v konaní vedenom na okresnom súde   pod   sp.   zn.   20   C   770/96   žalobou   podanou   11.   februára   1996   uplatňoval   proti žalovaným   v I.   –   III.   rade   nárok   na   vydanie   hnuteľných   veci   a nárok   na   zaplatenie 241 557 Sk   s príslušenstvom.   Okresný   súd   v predmetnej   veci   rozhodol   rozsudkom č. k. 20 C 770/96-193   zo   4.   októbra   2004   tak,   že   žalovanej   v III.   rade   uložil   vydať sťažovateľovi   hnuteľné   veci   a   nárok   na   zaplatenie   241 557 Sk   s   príslušenstvom   proti žalovaným   v I.   a II.   rade   vylúčil   okresný   súd   na   samostatné   konanie   (ktorého   spisovú značku   sťažovateľ   v sťažnosti   neuviedol).   Odvolanie   žalovanej   v III.   rade   proti predmetnému   rozsudku   Krajský   súd   v Košiciach   (ďalej   len   „krajský   súd“)   odmietol uznesením č. k. 3 Co 28/05-200 z 30. júna 2005. Podľa sťažovateľa „konanie na okresnom súde je poznačené viacerými bezdôvodnými prieťahmi“.

Sťažovateľ   v sťažnosti   ďalej   uviedol: „Medzi   jednotlivými   pojednávaniami nariadenými   okresným   súdom   vo   veci   vznikli   bezdôvodné   prieťahy,   napríklad   časové odstupy medzi pojednávaniami v dňoch 10. 6. 2002 – 17. 12. 2002, 19. 6. 2003 – 30. 3. 2004.   Rovnako   ako   aj   konanie   pred   a po   uvedených   obdobiach   je   podľa   názoru poznamenané nečinnosťou okresného súdu.

Okresný   súd   4.   10.   2004   vylúčil   nárok   sťažovateľa   o zaplatenie   241 557 Sk s príslušenstvom na samostatné konanie. Od uvedeného dátumu okresný súd nerealizoval žiaden úkon okrem toho, že vec bola predložená Krajskému súdu v Košiciach v dôsledku odvolania žalovanej 3.“

Sťažovateľ navrhoval, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti rozhodol týmto nálezom:„1.   Základné   právo   sťažovateľa   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov podľa článku 48 odsek 2 Ústavy a právo na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru,   v konaní   vedenom   na   Okresnom   súde   Košice   I   pod sp. zn. 20 C 770/96, porušené bolo.

2.   Okresnému   súdu   Košice   I   prikazuje,   aby   v konaní   vedenom   pod sp. zn. 20 C 770/96 konal bez zbytočných prieťahov.

3. Sťažovateľovi priznáva primerané finančné zadosťučinenie vo výške 80 000 Sk, ktoré mu je povinný zaplatiť Okresný súd Košice I do 2 mesiacov od doručenia tohto nálezu.

4. Okresný súd Košice I je povinný nahradiť sťažovateľovi trovy právneho zastúpenia vo   výške   5   302   Sk   (slovom:   päťtisíc   tristodva   slovenských   korún)   do   2   mesiacov   od doručenia tohto nálezu na účet jeho právneho zástupcu.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody   podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak porušenie   práv   alebo   slobôd   podľa   odseku   1   vzniklo   nečinnosťou,   ústavný   súd   môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. (...)

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

V zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom pre odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto   práva   alebo   slobody   na   strane   druhej.   Inými   slovami,   ak   ústavný   súd   nezistí relevantnú súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou,   porušenie   ktorých   navrhovateľ   namieta,   vysloví   zjavnú   neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne (mutatis mutandis I. ÚS 12/01, I. ÚS 124/03).

Predmetom sťažnosti je namietané porušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 20 C 770/96.

Podľa   zistenia   ústavného   súdu   rozhodol   okresný   súd   v namietanom   konaní rozsudkom   zo   4.   októbra   2004,   ktorým   vyhovel   žalobe   sťažovateľa   v časti,   ktorou   sa domáhal   vydania   hnuteľných   veci,   a časť   žalobného   nároku   na   zaplatenie   241 557 Sk s príslušenstvom   vylúčil   okresný   súd   na   žiadosť   sťažovateľa   na   samostatné   konanie. Odvolanie   žalovanej   v III.   rade   proti   predmetnému   rozsudku   okresného   súdu   bolo uznesením krajského súdu č. k. 3 Co 28/05-200 z 30. júna 2005 odmietnuté, namietaný rozsudok okresného súdu zo 4. októbra 2004 nadobudol právoplatnosť 14. decembra 2004.

Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu (napr. I. ÚS 34/99, II. ÚS 32/00, III. ÚS 20/00, II. ÚS 12/01, IV. ÚS 37/02, III. ÚS 109/03) sa ochrana základnému právu vrátane základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (a teda aj podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) poskytuje v konaní pred ústavným súdom len vtedy, ak v čase uplatnenia tejto ochrany porušenie základného práva označenými orgánmi verejnej moci (v tomto prípade okresným súdom)   ešte   trvalo.   Ak   v čase,   keď   došla   sťažnosť   ústavnému   súdu,   už   nedochádza k porušovaniu označeného základného práva, ústavný súd sťažnosť zásadne odmietne ako zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde). Vychádza pritom z toho, že účelom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia orgánu verejnej moci (pozri napr. I. ÚS 145/03, I. ÚS 142/03, I. ÚS 19/00).

Sťažnosť bola ústavnému súdu doručená 6. februára 2006 a rozsudok okresného súdu zo 4. októbra 2004 v sťažovateľom napádanom konaní vedenom pod sp. zn. 20 C 770/96 nadobudol   právoplatnosť   14.   decembra   2004,   z   čoho   jednoznačne   vyplýva,   že   v čase doručenia   sťažnosti   ústavnému   súdu   tvrdené   porušovanie   označeného   základného   práva sťažovateľa v merite veci v napadnutom konaní už netrvalo, preto bolo potrebné sťažnosť v tejto časti odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú.

V súvislosti s tvrdením sťažovateľa o vzniku prieťahov v konaní, v ktorom okresný súd   koná   o   vylúčenej   časti   žalobného   návrhu   sťažovateľa   (s   právoplatnosťou   od 14. decembra 2004) na zaplatenie 241 557 Sk s príslušenstvom, ústavný súd poukazuje na skutočnosť, že vedomý si viazanosťou návrhom (sťažnosťou) a jeho petitom (§ 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde) nepreskúmaval (a ani nemohol) postup okresného súdu v tomto konaní, pretože sťažovateľ v petite sťažnosti namietal porušenie ním označených práv iba postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 20 C 770/96.

Ústavný súd poznamenáva, že v tejto súvislosti neobstojí ani tvrdenie sťažovateľa, že nepozná   spisovú   značku   tohto   konania, pretože   podľa   zistenia   ústavného   súdu   konanie o vylúčenej časti žalobného návrhu sťažovateľa je na okresnom súde od 10. novembra 2005 vedené pod sp. zn. 20 C 117/05, sťažovateľ podal sťažnosť ústavnému súdu 6. februára 2006, z čoho vyplýva, že mal dostatok času na zistenie spisovej značky konania o vylúčenej časti žalobného návrhu sťažovateľa.

Vzhľadom na to, že sťažnosť sťažovateľa bola odmietnutá a rozhodnutie o prikázaní okresnému   súdu   konať   bez   zbytočných   prieťahov   a o   priznaní   primeraného   finančného zadosťučinenia   je   podmienené   vyslovením   porušenia   práva   alebo   slobody   sťažovateľa (§ 127   ods.   2   prvá   veta   ústavy),   ústavný   súd   sa   touto   časťou   sťažnosti,   ktorou   sa   ich sťažovateľ domáhal, nezaoberal.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 22. februára 2006