znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

I. ÚS 49/04-30

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 25. mája 2004 v senáte zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa a zo sudcov Eduarda Báránya a Štefana Ogurčáka prerokoval prijatú sťažnosť JUDr. L. S., bytom P., zastúpeného advokátom JUDr. Š. K., K., vo veci porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného   v čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a práva   na   prerokovanie   veci v primeranej   lehote   podľa   čl. 6 ods.   1   Dohovoru   o ochrane ľudských   práv   a základných slobôd postupom Okresného súdu Bratislava II v konaní vedenom pod sp. zn. 12 C 191/97 a takto

r o z h o d o l :

1. Okresný súd Bratislava II v konaní vedenom pod sp. zn. 12 C 191/97   p o r u š i l základné právo JUDr. L. S., aby sa jeho vec prerokovala bez zbytočných prieťahov zaručené v čl. 48   ods.   2 Ústavy   Slovenskej   republiky   a právo na prerokovanie veci   v primeranej lehote zaručené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2.   Okresnému   súdu   Bratislava   II   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   12   C   191/97 p r i k a z u j e   konať vo veci bez zbytočných prieťahov.

3. JUDr. L. S.   p r i z n á v a   primerané finančné zadosťučinenie v sume 40 000 Sk (slovom   štyridsaťtisíc   slovenských   korún),   ktoré   je   Okresný   súd   Bratislava   II   povinný vyplatiť mu do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. JUDr. L. S.   p r i z n á v a   náhradu trov právneho zastúpenia v sume 9 340 Sk (slovom deväťtisíctristoštyridsať slovenských korún), ktorú je Okresný súd Bratislava II povinný vyplatiť advokátovi JUDr. Š. K., Advokátska kancelária, K., do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením z 3. marca 2004   č.   k.   I.   ÚS   49/04-14   prijal   podľa   §   25   ods.   3   zákona   Národnej   rady   Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a   o   postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom súde“) sťažnosť JUDr. L. S., bytom P. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. Š. K., K., vo veci porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prerokovanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Bratislava II (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 12 C 191/97.

2. Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ podal 1. júla 1997 okresnému súdu žalobu proti ALIANZ POISŤOVNI, a. s., Bratislava (ďalej len „žalovaná“) o zaplatenie 383 664 Sk s prísl. ako poistného plnenia. Toto súdne konanie nebolo doteraz skončené. Rozsudkom z 8. septembra 2000 okresný súd rozhodol vo veci samej (zamietol návrh) a hoci uznesením Krajského súdu v Bratislave (ďalej aj „krajský súd“) č. k. 12 Co 38/01-54 z 11. apríla 2001 bol rozsudok zrušený a vec vrátená na ďalšie konanie a 13. októbra 2001 bol súdny spis doručený okresnému súdu, tento odo dňa vrátenia súdneho spisu podľa tvrdenia sťažovateľa „(...) nevytýčil (...) pojednávanie a ani nevykonal vo veci žiadny iný procesný úkon“. Aj napriek sťažnosti na prieťahy v konaní k náprave nedošlo. Uvedený postup okresného súdu považuje sťažovateľ za porušenie čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru.

3. Sťažovateľ okrem vyslovenia porušenia práv podľa označených článkov ústavy a dohovoru a prikázania okresnému súdu vo veci konať bez zbytočných prieťahov žiadal priznať primerané finančné zadosťučinenie v sume 60 000 Sk, pretože „... právna neistota sťažovateľa   trvá   pomaly   už   7   rokov   pričom   posledné   dva   roky   je   tomu   tak   z dôvodu absolútne neodôvodnených prieťahov v konaní zo strany Okresného súdu Bratislava II“. Zároveň žiadal, aby mu ústavný súd priznal náhradu trov konania.

4. Na základe žiadosti ústavného súdu sa k veci 14. apríla 2004 písomne vyjadril okresný súd (Spr. 3560/03) a k tomu vyjadreniu zaujal stanovisko 14. mája 2004 právny zástupca sťažovateľa.

5.   Ústavný   súd   so   súhlasom   účastníkov   konania   podľa   §   30   ods.   2   zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení sa s ich vyjadreniami k opodstatnenosti sťažnosti dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci namietaného porušenia práva podľa označených článkov ústavy a dohovoru. Jej prerokovanie na ústnom pojednávaní – vzhľadom na povahu predmetu posúdenia, ktorá je určená povahou základného práva – ústavný súd nepovažuje ani za vhodný, ani za nevyhnutný procesný prostriedok na zistenie skutočností potrebných pre meritórne rozhodnutie vo veci (napr. I. ÚS 157/02, I. ÚS 66/03).

II.

Na   základe   spisu   okresného   súdu   sp.   zn.   12   C   191/97   a písomných   vyjadrení účastníkov konania ústavný súd zistil nasledovný relevantný priebeh a stav predmetného konania:

1.   Po   nápade   veci   (1.   júla   1997)   okresný   súd   zaslal   žalobu   (20.   augusta   1997) žalovanej na vyjadrenie. Po jej vyjadrení (10. septembra 1997) a zaplatení súdneho poplatku sťažovateľom   (2.   októbra   1997)   okresný   súd   15.   októbra   1997   požiadal   Okresný   súd Piešťany o vypočutie sťažovateľa a doručenie mu vyjadrenia žalovanej k žalobe. Súčasne vyžiadal   poisťovací   spis   týkajúci   sa   predmetnej   poistnej   udalosti   od   žalovanej   (spis predložený 22. októbra 1997).

2. Okresný súd 11. februára 1999 predvolal účastníkov na pojednávanie stanovené na 16. apríl 1999 (predvolanie bolo expedované 29. marca 1999 a doručené 6. až 8. apríla 1999).

3.   Pre   ospravedlnenú   neúčasť   žalovanej   bolo   pojednávanie   odročené   na   28.   máj 1999. Na tomto pojednávaní boli vypočutí k predmetu veci právni zástupcovia účastníkov konania. Pojednávanie bolo odročené na 30. jún 1999.

4. Okresný súd 8. júna 1999 predvolal účastníkov konania na pojednávanie stanovené na   21.   júl   1999.   Pre   ospravedlnenú   neúčasť   právneho   zástupcu   sťažovateľa   bolo pojednávanie odročené na 8. október 1999.

5. Na pojednávaní konanom 8. októbra 1999 boli prednesené návrhy prítomných právnych   zástupcov   účastníkov   konania   a pojednávanie   bolo   odročené   na   neurčito za účelom vypočutia svedka J. B. na dožiadanom Okresnom súde Piešťany a tiež z dôvodu zadovážania si trestného spisu (o trestnom konaní proti vopred uvedenému svedkovi).Dňa 13. októbra 1999 právny zástupca sťažovateľa navrhol pokračovať v konaní bez vypočutia svedka, lebo tento dostatočne vypovedal v trestnom konaní.

6.   Okresný   súd   11.   februára   2000   požiadal   Okresný   súd   Piešťany   o zapožičanie trestného spisu sp. zn. 1 T 18/97.

7.   Okresný   súd   10.   mája   2000   predvolal   účastníkov   konania   na   pojednávanie stanovené   na   8.   september   2000.   Na   tomto   pojednávaní   (prítomný   právny   zástupca žalovanej)   rozsudkom   žalobu   sťažovateľa   zamietol   (rozsudok   bol   doručený   účastníkom 7. a 8. novembra 2000).

8.   Rozsudok   napadol   sťažovateľ   odvolaním   (22.   novembra   2000).   Žalovaná sa k odvolaniu vyjadrila 12. decembra 2000.

9.   Odvolanie   spolu   so   spisovým   materiálom   bolo   31.   januára   2001   doručené Krajskému súdu Bratislava, ktorý na pojednávaní konanom 11. augusta 2001 uznesením č. k. 12 Co 38/01-54 zrušil prvostupňový rozsudok a vrátil vec okresnému súdu na ďalšie konanie (spis vrátený okresnému súdu 3. októbra 2001).

Krajský súd odôvodnil svoje rozhodnutie tým, že „... Aj keď nie je sporným, že i v občiansko-súdnom   konaní   je   možné   či   potrebné   vychádzať   z toho   čo   vyšlo   najavo v trestnom   konaní,   toto   nebráni   súdu   v občiansko-súdnom   konaní   vykonať   ďalšie dokazovanie a teda toto doplniť v takom rozsahu, aby skutkový stav z hľadiska predmetu jeho konania bol zistený čo najobjektívnejšie, keďže podľa § 135 O. s. p. je súd viazaný iba tým, že bol spáchaný trestný čin a kto ho spáchal, resp. i tým, do akej miery sú znaky skutkovej podstaty trestného činu   i okolnosťami   významnými   pre   rozhodnutie o náhrade škody keďže tieto môžu byť podkladom (i keď nie vždy) i pre záver o narušení chránených záujmov či vzniku určitej ujmy a existencii príčinnej súvislosti medzi protiprávnym konaním a škodou...

...   nie   je   však   už   možné   na   základe   doposiaľ   zisteného   skutkového   stavu   veci objektívne vyvodiť záver o tom, či navrhovateľom uplatňovaný nárok na plnenie z poistnej zmluvy je, alebo nie je nárokom dôvodným, najmä keď nie je zrejmé, či škodnou – poistnou udalosťou je skutočne len neoprávnené užívanie predmetného motorového vozidla, bez jeho následnej krádeže – odcudzenia vlámaním sa inou neoprávnenou osobou, tak, ako o tom vypovedal v trestnom konaní J. B., pretože v tomto smere nebolo súdom prvého stupňa vykonané vôbec žiadne dokazovanie, zvierohodnenie výpovede J. B. v trestnom konaní...... Pochybil preto súd prvého stupňa, keď v tomto smere nevykonal všetko dostupné dokazovanie,   keď   nie   je   možné   v tomto   smere   vychádzať   len   z toho,   čo   bolo   zistené v trestnom   konaní,   a to   predovšetkým   podrobným   výsluchom   J.   B.   či   inými   účastníkmi navrhnutými   dôkazmi,   a to   na   okolnosti   „odcudzenia“   vozidla   riadne   zaparkovaného a uzamknutého v Poľsku v súvislosti s cestovaním J. B. i jeho finančnými prostriedkami. Keď   v tomto   smere   nevykonal   súd   prvého   stupňa   žiadne   dokazovanie,   nemožno považovať za vecne správny ani jeho záver o tom, že navrhovateľ v tomto smere neuniesol dôkazné bremeno a teda nepreukázal vznik poistnej udalosti.

Bude preto povinnosťou súdu prvého stupňa v tomto smere doplniť dokazovanie a až na   základe   jeho   výsledkov   v súvislosti   s ostatnými   výsledkami   vykonaného   dokazovania opätovne vo veci rozhodnúť.“

10.   Sťažovateľ podaniami z 24.   októbra   2001   a 4.   decembra   2001 žiadal doručiť rozhodnutie krajského súdu a pokračovať v konaní bez prieťahov (druhé podanie dané na vedomie aj predsedovi okresného súdu).

Okresný   súd   uznesenie   krajského   súdu   doručil   právnym   zástupcom   účastníkov 28. a 30. januára 2002.

11. Sťažovateľ 6. novembra 2002 žiadal okresný súd pokračovať v konaní.

12. Okresný súd dopytom z 8. decembra 2002 zisťoval adresu svedka J. B. cestou Sociálnej poisťovne, Centrálnej evidencie pobytu obyvateľov Slovenskej republiky a Zboru väzenskej a justičnej stráže (či nie je vo väzbe alebo výkone trestu).

13.   Okresný   súd   8.   apríla   2004   predvolal   účastníkov   konania   na   pojednávanie stanovené na 25. máj 2004.

14.   Okresný   súd   v odpovedi   na   sťažovateľovu   sťažnosť   na   postup   súdu   vo   veci sp. zn. 12 C 191/97 listom sp. zn. Spr. 2006/02 z 23. januára 2002 odôvodnil oneskorené zaslanie uznesenia krajského súdu práceneschopnosťou zákonnej sudkyne.

15. Okresný súd v odpovedi sp. zn. Spr. 3560/03 z 8. decembra 2003 na žiadosť sťažovateľa o odstránenie prieťahov v konaní konštatoval („...som vo veci zistila prieťahy v konaní...“) prieťahy v konaní a oznámil, že zákonná sudkyňa „... bola na zistené prieťahy upozornená, ako aj na potrebu konať vo veci plynulo a bez zbytočných prieťahov“.

III.

1. Predmetom konania pred ústavným súdom bolo posúdenie, či postupom okresného súdu   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   12   C   191/97   došlo   k porušeniu   práva   sťažovateľa zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy, podľa ktorého „Každý má právo, aby sa jeho vec (...) prerokovala bez zbytočných prieťahov (...)“, resp. v čl. 6 ods. 1 dohovoru, podľa ktorého „Každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola (...) v primeranej lehote prejednaná (...) súdom (...), ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch (...)“.

2. Predsedníčka okresného súdu vo svojom vyjadrení zo 14. apríla 2004 uviedla, že „Sťažnosť sťažovateľa na prieťahy v konaní od októbra 2001 do januára 2004 je dôvodná. Prieťahy v konaní od podania návrhu až do konca roka 2002 boli spôsobené nedostatočným personálnym obsadením a odchodom zákonnej sudkyne na materskú dovolenku a následné prieťahy boli spôsobené neúmerným pracovným zaťažením novej zákonnej sudkyne“.

3.   Sťažovateľ   prostredníctvom   svojho   právneho   zástupcu   v reakcii   (zo   14.   mája 2004) na toto vyjadrenie okresného súdu o. i. uviedol, že „Z vyjadrenia Okresného súdu Bratislava II vyplýva, že predmetný súd považuje sťažnosť...   za dôvodnú.   Nedostatočné personálne obsadenie súdu nemá na opodstatnenosť návrhu JUDr. L. S. žiadny vplyv“.

4. Ústavný súd si pri výklade „práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov“ garantovaného v čl. 48 ods. 2 ústavy osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej   len   „ESĽP“)   k čl.   6   ods.   1   dohovoru,   pokiaľ   ide   o   „právo   na   prejednanie   veci v primeranej lehote“, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr. II. ÚS 55/98).

Judikatúra ESĽP a ústavného súdu sa ustálila v tom, že otázka, či v konkrétnom prípade bolo alebo nebolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, resp. právo na prerokovanie veci v primeranej lehote zaručené v čl.   6   ods.   1   dohovoru   sa   skúma   vždy   s ohľadom   na   konkrétne   okolnosti   každého jednotlivého   prípadu,   a to   najmä   podľa   týchto   troch   základných   kritérií:   zložitosť   veci, správanie účastníka a postup súdu (napr. I. ÚS 41/02). V súlade s judikatúrou ESĽP ústavný súd prihliada aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľa   (napr.   I.   ÚS   19/00,   I.   ÚS   54/02,   II. ÚS   32/02).   Podľa   rovnakých   kritérií postupoval aj v danom prípade.

4.1.   Ústavný   súd   predovšetkým   konštatuje,   že   predmetom   posúdenia je občianskoprávne konanie (rozhodovanie o žalobe „na zaplatenie peňažnej sumy“), ktoré sa   začalo   1.   júla   1997,   teda   pred   viac   ako   šiestimi   rokmi,   a nie   je   k dnešnému   dňu právoplatne skončené. Predmetom sporu (pozri bod 2 I. časti tohto odôvodnenia) je náhrada konkrétnej   peňažnej   sumy   poistného   plnenia   v dôsledku   poistnej   udalosti   spôsobenej odcudzením osobného motorového vozidla v tom čase protiprávne užívaného (súkromná cesta   vodiča   bez   súhlasu   jeho   zamestnávateľa   a vlastníka   vozidla)   J.   B.   vystupujúcim v predmetnom   občiansko-právnom   konaní   v postavení   svedka.   Podstatné   skutočnosti poistnej   udalosti   boli   prešetrené   v rámci   trestného   konania   proti   vyššie   menovanému vedeného na Okresnom súde v Piešťanoch pod sp. zn. 1 T 18/97, na výsledky ktorého okresný súd vo svojom konaní nadväzoval a mal ho v zmysle odôvodnenia rozhodnutia krajského súdu   doplniť o dokazovanie v s ním   naznačenom smere   (pozri   bod 9 II.   časti odôvodnenia nálezu).

4.2.   Ústavný   súd   je   toho   názoru,   že   uvedená   dĺžka   konania   nebola   závislá od zložitosti   právneho   sporu   vedeného   v konaní   pred   okresným   súdom   ani   vyvolaná správaním sťažovateľa.

4.3.   Napokon   sa   ústavný   súd   zaoberal   postupom   okresného   súdu   v predmetnej občianskoprávnej   veci,   pričom   zbytočné   prieťahy   v konaní   posudzoval   ako   celok s prihliadnutím na všetky okolnosti prípadu.

Vychádzajúc   z predloženej   sťažnosti   a k nej   pripojených   dokumentov,   ako   aj zo stanovísk   účastníkov   konania   a na   vec   sa   vzťahujúceho   súdneho   spisu   ústavný   súd konštatoval zbytočné prieťahy v období od 15. októbra 1997 (dožiadanie na Okresný súd Piešťany) do 11. februára 1999 (predvolanie na pojednávanie), t. j. v trvaní jedného roka a štyroch   mesiacov,   v období   od   3.   októbra   2001   (vrátenie   veci   z krajského   súdu) do 8. apríla   2004   (predvolanie   na   pojednávanie),   t.   j.   v trvaní   dvoch   rokov   a siedmich mesiacov, spolu v trvaní troch rokov a jedenástich mesiacov, keď okresný súd nevykonal úkony smerujúce k rozhodnutiu v merite veci (resp. bol nečinný).

Obranu   okresného   súdu   spočívajúcu   v personálnych   problémoch   a v   neúmernom pracovnom zaťažení zákonnej sudkyne ako dôvodu, ktorý by mal byť objektívnou príčinou spôsobujúcou   prieťahy   v konaní,   ústavný   súd   neakceptoval.   Podľa   ustálenej   judikatúry ústavného súdu (napr. II. ÚS 48/96, II. ÚS 52/99) nadmerné množstvo vecí, v ktorých štát musí zabezpečiť konanie, ako aj skutočnosť, že Slovenská republika nevie alebo nemôže v čase   konania zabezpečiť primeraný počet   sudcov   alebo ďalších   pracovníkov   na súde, ktorý   oprávnený   subjekt   požiadal   o odstránenie   svojej   právnej   neistoty,   nemôžu   byť dôvodom na zmarenie uplatnenia práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a v konečnom   dôsledku   nezbavujú   štát   zodpovednosti   za   pomalé   konanie   spôsobujúce zbytočné prieťahy v súdnom konaní.

4.4.   Vzhľadom   na všetky   uvedené   dôvody   ústavný   súd   vyslovil   porušenie   práva sťažovateľa na prerokovanie predmetnej veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy, resp. práva na prerokovanie veci v primeranej lehote zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru, tak ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia pod bodom 1.

5.   V nadväznosti   na   tento   výrok   a v záujme   efektívnosti   poskytnutej   ochrany sťažovateľovi ústavný súd vo výroku tohto rozhodnutia pod bodom 2 prikázal okresnému súdu podľa čl. 127 ods. 2 ústavy a § 56 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom súde konať vo veci bez zbytočných prieťahov.

6. Ústavný súd môže priznať tomu, koho základné právo alebo sloboda sa porušili, aj primerané finančné zadosťučinenie ako náhradu nemajetkovej ujmy vyjadrenej v peniazoch (čl. 127 ods. 2 ústavy, § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde).

6.1.   Sťažovateľ   požadoval   priznať   primerané   finančné   zadosťučinenie   vo   výške 60 000 Sk z dôvodov uvedených vyššie v bode 3 I. časti odôvodnenia nálezu.

6.2.   Vzhľadom   na   okolnosti   danej   veci   ústavný   súd   dospel   k názoru,   že   len konštatovanie porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, resp. práva na prerokovanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods.   1 dohovoru   nie je dostatočným zadosťučinením pre sťažovateľa. Ústavný súd preto uznal za odôvodnené priznať mu aj finančné zadosťučinenie podľa cit. ustanovenia zákona   o ústavnom   súde,   ktoré   podľa   zásad   spravodlivosti   s prihliadnutím   na   všetky okolnosti zisteného porušenia práv sťažovateľa (pozri body 4. 1 až 4. 3 tejto časti) považuje za primerané vo výške 40 000 Sk.

6.3. Podľa § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodne o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia pod bodom 3.

7. Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy. Úspešnému sťažovateľovi vznikli   trovy   konania   z dôvodu   právneho   zastúpenia   advokátom.   Advokát   vykonal   dva úkony právnych služieb, a to prevzatie a príprava zastupovania a stanovisko zo 14. mája 2004 k vyjadreniu okresného súdu. Odmena určená podľa § 13 ods. 8 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 163/2002 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za   poskytovanie   právnych   služieb   (ďalej   len   „vyhláška“)   z výpočtového   základu (§ 1 ods. 3 vyhlášky) 13 602 Sk vo výške 1/3 predstavuje 4 540 Sk za jeden úkon. Celkové trovy   za   dva   úkony   spolu   s režijným   paušálom   ku   každému   úkonu   (136   Sk   v zmysle § 19 ods.   3   vyhlášky   a uznesenia   Predsedníctva   Slovenskej   advokátskej   komory) predstavujú sumu 9 340 Sk po zaokrúhlení. Z týchto dôvodov ústavný súd preto v tejto časti rozhodol tak, ako to je uvedené pod bodom 4 výroku tohto rozhodnutia.

8. Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný prostriedok, treba pod „právoplatnosťou rozhodnutia“ uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 25. mája 2004