znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

I. ÚS 49/03-25

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 11. júna 2003 v senáte zloženom z predsedu Štefana Ogurčáka a zo sudcov Lajosa Mészárosa a Daniela Švábyho prerokoval prijatú sťažnosť Ing. J. B., bytom K., zastúpeného advokátom JUDr. R. Ž., K., vo veci porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   postupom Okresného súdu Košice I v konaní vedenom pod sp. zn. 19 C 503/99 a takto

r o z h o d o l :

1. Okresný súd Košice I   v konaní vedenom pod sp. zn. 19 C 503/99   p o r u š i l právo Ing. J. B., aby sa jeho vec prerokovala bez zbytočných prieťahov, zaručené v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky.

2. Ing.   J. B.   p r i z n á v a   primerané finančné zadosťučinenie v sume 10 000 Sk (slovom desaťtisíc slovenských korún), ktoré je Okresný súd Košice I povinný vyplatiť mu do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

  I.

Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením z 12. marca 2003 č. k. ÚS 49/03-11 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“) na konanie sťažnosť Ing. J. B., bytom K. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie svojho práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Košice I (ďalej aj „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 19 C 503/99.

Zo sťažnosti   a z jej   doplnenia   vyplýva,   že   sťažovateľ   podal   17.   mája   1999   na Okresný súd Košice I žalobný návrh o určenie neplatnosti právnych úkonov. Sťažovateľ sa konkrétne domáhal určenia neplatnosti kúpnej zmluvy, na základe ktorej získala jeho bývalá manželka do svojho výlučného vlastníctva byt č. 3 na Exnárovej 15 v Košiciach, a určenia neplatnosti darovacej zmluvy, ktorou táto darovala uvedený byt svojmu synovi. Dôvodom neplatnosti napadnutých právnych úkonov bola podľa názoru sťažovateľa skutočnosť, že jeho bývalá manželka mohla získať sporný byt do svojho výlučného vlastníctva iba po zabezpečení   primeraného   náhradného   bytu   sťažovateľovi,   k čomu   však   podľa   tvrdenia sťažovateľa   nedošlo.   Konanie   o určenie   neplatnosti   právnych   úkonov   je   vedené   na okresnom súde pod sp. zn. 19 C 503/99 a do dňa podania tejto sťažnosti ústavnému súdu toto konanie nebolo právoplatne skončené. Podľa názoru sťažovateľa je okresný súd v danej veci nečinný, jeho postupom dochádza k prieťahom v konaní, a preto navrhol, aby ústavný súd vydal toto rozhodnutie:

„základné   právo   Ing.   J.   B.   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   a na prejednanie veci v primeranej lehote, zaručené čl. 48, ods. 2 Ústavy SR a čl. 6, ods. 1 Dohovoru   o ľudských   právach   a základných   slobodách   postupom   porušiteľa   v konaní 19 C 503/99, porušené bolo.

Prikazuje   porušiteľovi   Ústavy   SR   a Dohovoru   o ľudských   právach   a základných slobodách o veci konať, zakazuje porušiteľovi pokračovať v porušovaní základného práva navrhovateľa.

Priznáva navrhovateľovi finančné zadosťučinenie v sume: 80.000,- Sk (...)“, ktoré odôvodňuje aj tým, že „sa zdravotný stav menovaného zhoršil natoľko, že z čiastočného invalidného dôchodku upadol do dôchodku celkového. Menovaný naviac trpí v dôsledku dlhodobej   právnej   neistoty   aj   psychicky   a toho   času   je   liečený   aj   v psychiatrickej ambulancii“.

V rámci   prípravy   pojednávania   sa   na   základe   žiadosti   ústavného   súdu k opodstatnenosti prijatej sťažnosti (ďalej len „sťažnosť“) písomne vyjadrili obaja účastníci konania: Okresný súd Košice I, zastúpený jeho predsedom JUDr. A. M., listom z 31. marca 2003   sp.   zn.   Spr   436/03   a sťažovateľ,   zastúpený   svojím   advokátom,   stanoviskom doručeným ústavnému súdu 10. apríla 2003.

Predseda okresného súdu vo svojom vyjadrení k prijatej sťažnosti stručne popísal priebeh doterajšieho konania vo veci a uviedol, že:

„Vo veci sa s prihliadnutím k zaťaženosti súdu priebežne konalo a preto sťažnosť na prieťahy   v konaní   považujem   za   nedôvodnú   a navrhujem,   aby   Ústavný   súd   Slovenskej republiky rozhodol, že porušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd nebolo. Netrváme na tom, aby sa o prijatej sťažnosti konalo ústne pojednávanie.“

K vyjadreniu   predsedu   okresného   súdu   prostredníctvom   svojho   advokáta   zaujal sťažovateľ stanovisko, v ktorom uviedol, že:

„S vyjadrením odporcu v žiadnom smere nesúhlasím. Ústavnému súdu podotýkam, že žalobu som podal súdu v roku 1999 a vec č. j. 19 C 503/99 nie je dodnes právoplatne skončená a to aj napriek odstupu času cca 4 rokov. (...)

Dlhodobo som v totálnej právnej neistote a trpím nielen po stránke zdravotnej, ale aj psychickej.   Preto   sa   plne   pridržiavam   svojich   doterajších   podaní   na   svojej   sťažnosti v plnom rozsahu trvám.

Žiadam,   aby   Ústavný   súd   mojej   žiadosti   vyhovel   a k vyjadreniu   k sťažnosti Okresného   súdu   Košice   I udávam   len   toľko,   že   toto   považujem   za   neústretové,   pravdu rozporujúce, neobjektívne a nikomu neprajem zažiť to, čo som zažil ja, za dlhé roky súdneho neriešenia resp. nedoriešenia môjho prípadu.

Na ústnom prejednaní mojej sťažnosti netrvám.“

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde   upustil   v danej   veci   od   ústneho   pojednávania,   pretože   po   oboznámení   sa   s ich stanoviskami   k opodstatnenosti   sťažnosti   dospel   k názoru,   že   od   tohto   pojednávania nemožno   očakávať   ďalšie   objasnenie   veci.   V dôsledku   toho   senát   predmetnú   sťažnosť prerokoval na svojom zasadnutí bez prítomnosti účastníkov, ich zástupcov a verejnosti len na základe písomne podaných stanovísk účastníkov a obsahu dotknutého súdneho spisu.

II.

Z obsahu sťažnosti a k nej priložených písomností, z vyjadrení účastníkov konania a z obsahu na vec sa vzťahujúceho súdneho spisu ústavný súd zistil nasledovný priebeh a stav konania vo veci žalobného návrhu sťažovateľa o určenie neplatnosti právnych úkonov vedeného na Okresnom súde pod sp. zn. 19 C 503/99 :

Dňa 17. mája 1999   podal sťažovateľ proti 1. Stavebnému bytovému družstvu III, Košice   (ďalej len „žalovaný v 1. rade“), 2.   A.   B.,   K. (ďalej len „žalovaná v 2.   rade“), a 3. I. B., K. (ďalej len „žalovaný v 3. rade“) žalobný návrh o určenie neplatnosti právnych úkonov.

Dňa 19. mája 1999 konajúca sudkyňa vyzvala žalovaných, aby sa písomne vyjadrili k žalobe, a sťažovateľa vyzvala na zaplatenie súdneho poplatku.

Dňa 21. júna 1999 doručila žalovaná v 2. rade a dňa 26. júla 1999 žalovaný v 1. rade okresnému súdu svoje písomné stanovisko k žalobe.

Dňa 27. augusta 1999 vyzvala konajúca sudkyňa sťažovateľa na uhradenie doplatku na   súdnom   poplatku   a v   ten   istý   deň   požiadala   Okresný   súd   Košice   II   o zapožičanie súvisiacich spisov.

Dňa 8. septembra 1999 sťažovateľ uhradil doplatok na súdnom poplatku.Dňa   7.   októbra   1999   doručil   žalovaný   v 3.   rade   okresnému   súdu   svoje   písomné stanovisko k žalobe.

Dňa 28. marca 2000 sa vo veci uskutočnilo pojednávanie, ktoré bolo odročené za účelom opätovného predvolania účastníkov konania.

Dňa 2. mája 2000 sa vo veci uskutočnilo pojednávanie, na ktorom sťažovateľ rozšíril okruh   žalovaných   v danej   veci   o Okresný   úrad   Košice   III,   odbor   katastrálny,   pričom okresný súd uznesením pripustil, aby Okresný úrad Košice III pristúpil do konania ako žalovaný vo 4. rade, a v ten istý deň bol zaslaný uvedenému žalovanému predmetný žalobný návrh na vyjadrenie.

Dňa   25.   mája   2000   doručil   žalovaný   v 4.   rade   okresnému   súdu   svoje   písomné vyjadrenie k žalobe.

Dňa   14.   júla 2000   sa   vo   veci   uskutočnilo   pojednávanie,   ktoré   bolo odročené   za účelom predvolania žalovaných v 2. a 3. rade.

Dňa   26.   septembra   2000   bolo   vo   veci   pojednávanie,   ktoré   bolo   odročené   pre neprítomnosť žalovaných v 2. a 3. rade. Žalovanému v 3. rade bola uložená poriadková pokuta, pretože sa bez ospravedlnenia nedostavil na súd.

Dňa 23. októbra 2000 požiadal žalovaný v 3. rade o odpustenie poriadkovej pokuty.Dňa 24. októbra 2000 sa vo veci uskutočnilo pojednávanie, ktoré bolo odročené pre neprítomnosť žalovanej v 2. rade, ktorej nebolo doručenie vykázané.

Dňa 31. októbra 2000 oznámila žalovaná v 2. rade okresnému súdu svoju adresu v Českej republike.

Dňa   3.   decembra   2001   požiadala   konajúca   sudkyňa   Ministerstvo   spravodlivosti Českej republiky o vykonanie dôkazu v cudzine - výsluch žalovanej v 2. rade.

Dňa   27.   februára   2002   Ministerstvo   spravodlivosti   Českej   republiky   vrátilo okresnému   súdu   dožiadanie   bez   jeho   vybavenia,   pretože   žalovaná   v 2.   rade   sa   v čase vykonania dožiadania mala zdržiavať už na adrese Exnárova 15, Košice.

Dňa 30. apríla 2002 sa vo veci uskutočnilo pokračujúce pojednávanie, na ktorom okresný súd rozsudkom žalobu zamietol.

Dňa 30. mája 2002 podal sťažovateľ proti uvedenému rozsudku odvolanie.

Dňa   7.   júna   2002   vyzvala   konajúca   sudkyňa   sťažovateľa   na   zaplatenie   súdneho poplatku   za   odvolanie   a vyzvala   žalovaných,   aby   sa   písomne   vyjadrili   k podanému odvolaniu.

Dňa 19. júna 2002 požiadal sťažovateľ o oslobodenie od platenia súdnych poplatkov za odvolanie.

Dňa   20.   júna   2002   sa   Správa   katastra   Košice   III   písomne   vyjadrila   k odvolaniu sťažovateľa.

Dňa 2. júla 2002 doručil sťažovateľ okresnému súdu potvrdenie o jeho osobných, majetkových a zárobkových pomeroch a okresný súd mu v ten istý deň priznal oslobodenie od súdnych poplatkov.

Dňa 11. júla 2002 sa žalovaní v 2. rade a v 3. rade písomne vyjadrili k podanému odvolaniu.

Dňa 16. júla 2002 bol spis doručený Krajskému súdu v Košiciach, aby rozhodol o odvolaní sťažovateľa.

Dňa 10. októbra 2002 sa uskutočnilo vo veci na odvolacom súde pojednávanie, ktoré bolo odročené za účelom predvolania žalovaného v 1. rade a žalovaného vo 4. rade.Dňa   7.   novembra   2002   Krajský   súd   v Košiciach   na   odvolacom   pojednávaní napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.

Dňa 16. decembra 2002 bol spis vrátený okresnému súdu.Dňa 18. decembra 2002 vyzvala konajúca sudkyňa sťažovateľa, aby upresnil petit svojho žalobného návrhu. Sťažovateľ tejto výzve vyhovel 9. januára 2003.

Dňa 20. marca 2003 sa uskutočnilo vo veci pojednávanie na okresnom súde, na ktorom bol vyhlásený rozsudok o zamietnutí žalobného návrhu sťažovateľa.

Dňa 2. mája 2003 doručil sťažovateľ okresnému súdu odvolanie proti uvedenému rozhodnutiu.

  III.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody   podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak porušenie práv alebo slobôd podľa ods. 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť   na   ďalšie   konanie,   zakázať   pokračovanie   v porušovaní   základných   práv   alebo slobôd (...).

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov (...).

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne   a v primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a nestranným   súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch (...).

Účelom   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia štátneho orgánu. Samotným prerokovaním veci na štátnom orgáne sa právna neistota osoby neodstráni.   Až   právoplatným   rozhodnutím   súdu   sa   vytvára   právna   istota.   Pre   splnenie ústavného práva zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy nestačí, aby štátny orgán vec prerokoval. Ústavné   právo   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   sa   zásadne   naplní   až právoplatným   rozhodnutím   štátneho   orgánu,   na   ktorom   sa   osoba   domáha   odstránenia právnej neistoty ohľadom svojich práv (II. ÚS 26/95).

Judikatúra ústavného súdu sa ustálila v tom, že otázka, či v konkrétnom prípade bolo alebo nebolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, sa skúma vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti každého jednotlivého prípadu, a to najmä podľa týchto   troch   základných   kritérií:   zložitosť   veci,   správanie   účastníka   a postup   súdu (II. ÚS 79/97, I. ÚS 3/00). Podľa týchto kritérií posudzoval ústavný súd aj predmetnú vec.

Predmetom konania na okresnom súde je rozhodovanie o určenie neplatnosti kúpnej a darovacej zmluvy.

Pokiaľ   ide   o kritérium   „zložitosť   veci“,   ústavný   súd   je   toho   názoru,   že občianskoprávne konanie o určenie neplatnosti právnych úkonov vzhľadom na konkrétne okolnosti danej veci, na skutkovú a právnu povahu sporu nemožno hodnotiť ako zložitú vec.

Pokiaľ   ide   o druhé   kritérium,   teda   „správanie   sťažovateľa“,   ústavný   súd   je   toho názoru, že namietaná dĺžka konania v podstate nebola závislá od správania sťažovateľa, hoci uznáva, že za iných okolností môžu byť nedostatky (nepresnosť) žalobného návrhu posúdené tiež ako dôvod vzniknutých prieťahov, ktoré treba pripísať aj na vrub sťažovateľa.

Pokiaľ   ide   o tretie   kritérium,   teda   „postup   súdu“,   ústavný   súd   zameral   svoju pozornosť na obdobie od 31. októbra 2000 do 3. decembra 2001, keď okresný súd bol trinásť mesiacov nečinný bez akéhokoľvek zákonného dôvodu.

Podľa názoru ústavného súdu práve uvedená doba 13 mesiacov nečinnosti, a to bez akýchkoľvek zákonných dôvodov mala vplyv na zdĺhavosť namietaného konania.

  Z uvedených dôvodov ústavný súd konštatuje, že uvedená nečinnosť okresného súdu   je porušením   základného   práva   sťažovateľa   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných prieťahov.

Uvedenú   nečinnosť   okresného   súdu   nemôže   odôvodniť   ani   tvrdenie   predsedu okresného súdu o „zaťaženosti“ tohto súdu (napr. I. ÚS 39/00, I. ÚS 55/02).

Vzhľadom na všetky uvedené dôvody ústavný súd v konaní vedenom na Okresnom súde Košice I sp. zn. 19 C 503/99 konštatoval porušenie práva sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, tak ako mu ho garantuje čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd priznať tomu, koho základné právo alebo sloboda sa porušili, aj primerané finančné zadosťučinenie ako náhradu nemajetkovej ujmy vyjadrenej v peniazoch. Podľa ods. 5 citovaného ustanovenia ak ústavný súd   rozhodne   o priznaní primeraného finančného   zadosťučinenia,   orgán,   ktorý   základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti uplatnil a odôvodnil aj nárok na priznanie finančného zadosťučinenia ako náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 80 000 Sk.

Pri   rozhodovaní   o priznaní   primeraného   finančného   zadosťučinenia   vychádzal ústavný súd z ustanovenia § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde, s prihliadnutím na dĺžku zbytočných   prieťahov   v danom   konaní   a   na   všetky   okolnosti   zakladajúce   porušenie namietaného   práva   a tiež   podľa   zásad   spravodlivosti   uznal   za   odôvodnené   priznať sťažovateľovi primerané finančné zadosťučinenie vo výške 10 000 Sk.

Sťažovateľ si náhradu trov právneho zastúpenia neuplatnil a vzhľadom na to, že okresný   súd   20.   marca   2003   vydal   vo   veci   rozhodnutie,   neprichádzalo   do   úvahy v okolnostiach danej veci ani rozhodnutie podľa § 56 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom súde.Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto nálezu.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 11. júna 2003