znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 49/02-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 30. apríla 2002 predbežne prerokoval sťažnosť V. D., bytom T., J. D., bytom T., A. M., bytom T., a A. M., bytom T., zastúpených advokátom JUDr. J. K., advokátska kancelária, Bratislava, ktorou namietali porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom a rozsudkom Okresného súdu v Trnave zo 16. septembra 1996 sp. zn. 10 C 203/94 a postupom a rozsudkom Krajského súdu v Bratislave z 22. mája 1997 sp. zn. Z-212 Co 474/96, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť V. D., J. D., A. M. a A. M.   o d m i e t a   ako podanú oneskorene.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 21. marca 2002 doručená sťažnosť V. D., bytom T., J. D., bytom T., A. M., bytom T., a A. M., bytom T. (ďalej len „sťažovatelia“), ktorou – prostredníctvom svojho splnomocneného advokáta - namietali porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom a rozsudkom Okresného súdu v Trnave (ďalej   aj   „okresný   súd“)   zo   16. septembra   1996 sp.   zn.   10   C   203/94,   ako   aj postupom a rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej aj „krajský súd“) z 22. mája 1997 sp. zn. Z-212 Co 474/96.

Sťažovatelia   vo   svojom   podaní   uviedli,   že   okresný   súd   im   v konaní   o určenie vlastníctva k nebytovým priestorom, ktoré sa nachádzajú v suteréne rodinného domu súp. č. 6848 na parc. č. 5671/29 v kat. úz. Trnava, neumožnil vyjadriť sa k znaleckému posudku znalca Ing. M. S. z 21. augusta 1996 zapísaného v znaleckom denníku znalca pod č. 126/96 a k jeho výpovedi na pojednávaní 16. septembra 1996 a svojím rozsudkom zo 16. septembra 1996 sp. zn. 10 C 203/94 porušil ústavne zaručené právo sťažovateľov na súdnu ochranu a porušil aj právo sťažovateľov na ochranu ich vlastníckeho práva.

Uvedené   rozhodnutie   okresného   súdu   napadli   sťažovatelia   odvolaním,   namietajú však, že krajský súd rozsudkom z 22. mája 1997 sp.   zn. Z-2-12 Co 474/96   napadnuté rozhodnutie okresného súdu potvrdil, „a to aj napriek skutočnosti, že v odvolacom konaní nezhojil postup tohto súdu, ktorým súd neumožnil sťažovateľom vyjadriť sa k znaleckému posudku a výpovedi znalca“.

Proti rozhodnutiu krajského súdu podali sťažovatelia dovolanie, avšak Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd“) uznesením z 25. júna 1998 sp. zn. 3 Cdo 80/97 toto dovolanie   odmietol. V tomto konaní podľa názoru sťažovateľov najvyšší súd „opomenul skúmať a rozhodnúť, či postupom súdov nižšieho stupňa nedošlo k porušeniu ustanovení § 237 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku, teda k odňatiu možnosti konať pred súdom (hoci mal povinnosť tak urobiť z úradnej povinnosti)“.

Z citovaných dôvodov sa sťažovatelia opätovne obrátili na najvyšší súd dovolaním, v ktorom žiadali, „aby dovolací súd dorozhodol o našom dovolaní a posúdil, či nám súdy neodňali   možnosť   konať   pred   súdom.   Dovolací   súd   však   podanie   zrejme   nesprávne pochopil a naše podanie zamietol ako neskoro podané“, a to uznesením z 27. septembra 2001 sp. zn. 3 Cdo 91/01.

Keďže posledné rozhodnutie v danej veci bolo sťažovateľom doručené 25. januára 2002, sú toho názoru, že ohľadom podania tejto sťažnosti je zachovaná aj lehota stanovená v § 53 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“).

Sťažovatelia   navrhli   predmetnú   ústavnú   sťažnosť   prijať   na   ďalšie   konanie   a po prerokovaní veci napadnuté rozhodnutia zrušiť.

II.

Ústavný súd ako nezávislý súdny orgán ochrany ústavnosti rozhoduje podľa čl. 127 ods.   1   ústavy   o sťažnostiach   fyzických   osôb   alebo   právnických   osôb,   ak   namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy,   ktorú   Slovenská   republika   ratifikovala   a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 prvej vety ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde každý návrh predbežne prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti   navrhovateľa.   Pri   predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   zjavne   neopodstatnené   alebo   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Sťažovatelia namietali porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 48 ods.   2   ústavy   postupom   a rozsudkom   Okresného   súdu   v Trnave   zo   16. septembra 1996 sp. zn.   10   C   203/94,   ako   aj postupom   a rozsudkom   Krajského   súdu   v Bratislave z 22. mája 1997 sp. zn. Z-2-12 Co 474/96. Uvedený rozsudok   okresného súdu v spojení s rozsudkom   krajského   súdu   nadobudol   právoplatnosť   26.   augusta   1997.   Keďže   proti tomuto   rozhodnutiu   mali   sťažovatelia   účinný   prostriedok   nápravy   -   dovolanie,   lehota uplynula doručením prvého uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 25. júna 1998   sp.   zn.   3   Cdo   80/97,   teda   8. septembra   1998,   ktorým   bolo   ich   dovolanie   proti uvedenému rozsudku okresného a krajského súdu odmietnuté.

Podľa ustanovenia § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde jednou z podmienok prijatia sťažnosti fyzickej osoby na konanie pred ústavným súdom je podanie sťažnosti v lehote dvoch   mesiacov   od   právoplatnosti   rozhodnutia,   ktorým   malo   byť spôsobené   namietané porušenie základného práva.

Lehota   na   podanie   sťažnosti   podľa   čl.   127   ústavy   začína   plynúť   dňom,   keď nadobudlo právoplatnosť rozhodnutie o poslednom účinnom opravnom prostriedku, ktorý zákon na ochranu práva poskytuje, t. j. v danom prípade od 8. septembra 1998. Predmetná sťažnosť bola podaná až 10. marca 2002 a ústavnému súdu doručená 21. marca 2002, teda jednoznačne po uplynutí dvojmesačnej lehoty ustanovenej zákonom pre tento druh konania pred ústavným súdom.

Ústavný súd poznamenáva, že z uznesenia najvyššieho súdu z 25. júna 1998 sp. zn. 3 Cdo 80/97 vyplýva, že v rozpore s tvrdením sťažovateľov dovolací súd v tomto prípade skúmal – v rozsahu tvrdení uvedených v dovolaní - aj to, či napadnutý rozsudok krajského súdu nemá nedostatky uvedené v ustanovení § 237 Občianskeho súdneho poriadku (pozri str. 3 odsek 5 tohto uznesenia).

Dovolanie   bolo   v predmetnej   veci   podané   dvakrát,   pričom   druhýkrát   podľa najvyššieho súdu už oneskorene, o čom rozhodol najvyšší súd uznesením z 27. septembra 2001 sp. zn. 3 Cdo 91/01 a ktoré bolo doručené sťažovateľom 25. januára 2002. Ústavný súd   v tejto   súvislosti   konštatuje,   že   rozhodnutie   najvyššieho   súdu   o druhom   dovolaní sťažovateľov   v danej   veci   nemohlo založiť plynutie predmetnej   lehoty, pretože podanie dovolania po uplynutí lehoty ustanovenej na jeho podanie nemožno z hľadiska čl. 127 ods. 1 ústavy považovať za účinný prostriedok nápravy. Sťažovatelia rozhodnutie najvyššieho súdu o ich druhom dovolaní, t. j. uznesenie z 27. septembra 2001 sp. zn. 3 Cdo 91/01, v konaní pred ústavným súdom nenapadli a ústavný súd nemá žiadny dôvod pochybovať o správnosti posúdenia rozhodnutia najvyššieho súdu, ohľadom lehoty na podanie dovolania a nemá preto právomoc nahradiť jeho právny názor svojím vlastným (I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).   Toto   rozhodnutie   najvyššieho   súdu   nemožno   preto   považovať   za   kvalifikovanú právnu skutočnosť, od ktorej začína plynúť lehota na podanie ústavnej sťažnosti podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde.

Z vyššie   uvedených   dôvodov   ústavný   súd   rozhodol   podľa   §   25   ods.   2   zákona o ústavnom súde tak, ako je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 30. apríla 2002