znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

I. ÚS 49/01

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   19.   decembra   2001 v senáte   zloženom   z predsedu   senátu   Daniela   Švábyho   a zo   sudcov   Lajosa   Mészárosa a Štefana   Ogurčáka   prerokoval   prijatý   podnet   Ing.   J.   R.   a K.   R.,   obaja   bytom   V.   K., zastúpených advokátom JUDr. I. M., B. B., na začatie konania vo veci porušenia ich práva vyjadriť   sa   ku   všetkým   vykonávaným   dôkazom   zaručeného   v čl.   48   ods.   2   Ústavy Slovenskej   republiky   a práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   zaručeného   v čl.   6   ods.   1 Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   postupom   Okresného   súdu   vo Veľkom   Krtíši   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   3 C 426/97   a postupom   Krajského   súdu v Banskej Bystrici v konaní vedenom pod sp. zn. 12 Co 2381/98 a takto

r o z h o d o l :

Okresný súd vo Veľkom Krtíši v konaní vo veci vedenej pod sp. zn. 3 C 426/97 a Krajský   súd   v Banskej   Bystrici   v konaní   vo   veci   vedenej   pod   sp.   zn.   12   Co   2381/98 p o r u š i l i   právo   Ing.   J.   R.   a K.   R.   vyjadriť   sa   ku   všetkým   vykonávaným   dôkazom zaručené v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a ich právo na spravodlivé súdne konanie zaručené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bol 22. februára 2001 doručený podnet Ing. J. R. a K. R., obaja bytom V. K. (ďalej len „navrhovatelia“), na začatie   konania   vo   veci   porušenia   ich   základného   práva   vyjadriť   sa   ku   všetkým vykonávaným dôkazom zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“)   a práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   zaručeného   v čl.   6   ods.   1   Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“),   ktorého   sa   mal dopustiť Okresný súd vo Veľkom Krtíši (ďalej len „okresný súd“) postupom v konaní vo veci vedenej pod sp. zn. 3C 426/97 a Krajský súd v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) postupom v konaní vo veci vedenej pod sp. zn. 12 Co 2381/98. Po odstránení vád podania   ústavný   súd   uznesením   z   28.   augusta   2001   č.   k.   I.   ÚS   49/01-17   podnet navrhovateľov podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) prijal na konanie v časti namietajúcej porušenie ich práva vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj ich práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru   postupom   okresného   súdu   a krajského   súdu,   pričom   v časti   domáhajúcej   sa zrušenia napadnutých rozhodnutí okresného súdu   a krajského súdu a nariadenia obnovy konania a v časti namietajúcej porušenie predmetných práv Stavebným bytovým družstvom vo V. K. ústavný súd podnet navrhovateľov podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol.

Navrhovatelia   uviedli,   že   v konaní,   ktoré   súdy   prvého   aj   druhého   stupňa   viedli o určenie ich povinnosti vypratať pivnicu č. 8 nachádzajúcu sa vo V. K., bolo porušené ich právo vyjadriť sa   ku   všetkým vykonávaným dôkazom, ako aj ich právo na spravodlivé súdne konanie. Tohto porušenia sa mal okresný súd dopustiť tým, že v predmetnom spore údajne „nadŕžal   žalobcom   (...)   a   manipuloval dôkazný   materiál“,   a to   napríklad tak,   že „účelovo   vykonštruované   dôkazy   boli   mimo   pojednávania   priamo   do   spisu   vkladané“. Navrhovatelia toto tvrdenie konkretizovali poukázaním na skutočnosť,   že 6. mája 1998 okresný   súd   (v   podaní   navrhovateľov   nesprávne   označené   ako   8.   mája   1998)   odročil pojednávanie za účelom vyhlásenia rozsudku na 11. máj 1998, pričom však v čase medzi odročením pojednávania a vyhlásením rozsudku bolo do spisu vložené prehlásenie A. K. týkajúce sa pridelenia predmetnej pivnice jeho otcovi J. K. ako pôvodnému nájomníkovi bytu   č.   8   a o   toto   prehlásenie   sa   okresný   súd   v odôvodnení   rozsudku,   ktorým navrhovateľom   uložil   povinnosť   túto   pivnicu   vypratať,   oprel   ako   o vykonaný   dôkaz. Krajský súd sa porušenia predmetných práv navrhovateľov mal dopustiť tým, že napriek námietke vznesenej vo včas podanom odvolaní, že písomná výpoveď Adriána Kolečka bola „doručená neúradným postupom priamo do spisov deň pred vynesením rozsudku 11. 5. 1998, resp. až po tomto termíne“, sa touto námietkou navrhovateľov nezaoberal a napadnuté rozhodnutie okresného súdu v plnom rozsahu potvrdil.

Na základe žiadosti ústavného súdu sa k opodstatnenosti prijatého podnetu (ďalej len „návrh“) stanoviskom z 5. septembra 2001 písomne vyjadril okresný súd, zastúpený jeho predsedom JUDr. M. R., a stanoviskom z 18. septembra 2001 krajský súd, zastúpený jeho predsedom JUDr. Ľ. B..

Predseda okresného súdu vo svojom vyjadrení uviedol, že v predmetnej veci zákonný sudca JUDr. S. C. oprel svoje rozhodnutie okrem iného aj o dôkaz (prehlásenie A. K.), ktorý nebol vykonaný na pojednávaní a účastníci konania sa k nemu nemohli vyjadriť. Vzhľadom na uvedené považoval predseda okresného súdu návrh navrhovateľov v časti namietajúcej porušenie ich práva vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2 ústavy,   ako   aj   ich   práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru postupom   okresného   súdu   za   dôvodný.   V závere   svojho   vyjadrenia   predseda   okresného súdu navrhol, aby ústavný súd upustil od ústneho pojednávania v predmetnej veci.Predseda krajského súdu vo svojom vyjadrení uviedol, že sa pridržiava vyjadrenia predsedu okresného súdu. Vo vzťahu ku krajskému súdu uviedol, že aj tento nesprávne akceptoval dôkaz, ktorý vo veci nebol získaný podľa príslušných procesných ustanovení, čo mohlo   ovplyvniť   výsledok   sporu   a znamenalo   porušenie   práva   účastníka   konania   na spravodlivé   súdne   konanie.   Predseda   krajského   súdu   tiež   uviedol,   že   netrvá   na   ústnom pojednávaní v predmetnej veci.

Vo svojom vyjadrení zo 6. novembra 2001 k stanoviskám predsedu okresného súdu a predsedu krajského súdu sa právny zástupca navrhovateľov obmedzil na oznámenie, že súhlasí s upustením od ústneho pojednávania v predmetnej veci. Ústavný súd, vychádzajúc z názoru, že od ústneho pojednávania nebolo možné očakávať ďalšie objasnenie veci, preto podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde so súhlasom účastníkov konania od ústneho pojednávania upustil a rozhodoval na neverejnom zasadnutí senátu.

II.

Z predloženého   spisového   materiálu   a   z písomných   vyjadrení   účastníkov   konania ústavný súd zistil nasledovné skutočnosti:

Nájomníci bytu č. 8 vo V. K. A. O. a S. O. sa návrhom zo 17. júla 1997 domáhali, aby okresný súd určil, že sú oprávnení užívať pivnicu č. 8, a zároveň určil, že navrhovatelia v procesnom   postavení   odporcov   sú   povinní   túto   pivnicu   vypratať.   V predmetnej   veci okresný súd vykonal dokazovanie výsluchom účastníkov konania, svedkov   P. K., J. B., A. D.   a Ing.   V.   V.,   oboznámením   sa   so   stavom   na   mieste   samom,   ohliadkou   miesta a oboznámením sa s viacerými listinnými dôkazmi. Na pojednávaní konanom 6. mája 1998 účastníci konania a ich právni zástupcovia predniesli záverečné návrhy, na čo okresný súd podľa § 156 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) uznesením odročil pojednávanie za   účelom   vyhlásenia rozsudku   na 11. máj 1998.   V spise   okresného súdu vedenom   v predmetnej   veci   sa   po   zápisnici   z pojednávania   zo 6.   mája   1998   a pred zápisnicou z pojednávania z 11. mája 1998 nachádza prehlásenie A. K. datované 10. mája 1998, v ktorom tento uvádza, že pivnica č. 8 bola pridelená k bytu č. 8, ktorého pôvodným nájomníkom bol jeho otec J. K.. K tomuto prehláseniu predseda okresného súdu uviedol, že sa   do   spisu   dostalo   v čase   medzi   6.   a 11.   májom   1998   bez   toho,   aby   bolo   opatrené prezenčnou   pečiatkou   súdu,   a že   z viacerých   indícií   (vyjadrenie   zapisovateľky   súdu, očíslovanie   prehlásenia   tým   istým   perom   ako   podpísanie   zápisnice   z pojednávania   zo 6. mája   1998   sudcom   okresného   súdu   JUDr.   S.   C.)   vyplýva,   že   toto   prehlásenie zažurnalizoval   priamo   sudca   JUDr.   S.   C..   Na   pojednávaní   11.   mája   1998   okresný   súd vyniesol rozsudok, ktorým navrhovateľom uložil povinnosť vypratať predmetnú pivnicu a nahradiť A. a S. O. trovy konania. V odôvodnení tohto rozhodnutia okresný súd uviedol, z ktorých dôkazov pri svojom rozhodovaní vychádzal, pričom medzi tieto dôkazy zaradil aj prehlásenie A. K. z 10. mája 1998.

Proti   rozhodnutiu   okresného   súdu   podali   navrhovatelia   včas   odvolanie,   v ktorom okrem iného uviedli, že „pokiaľ ide o písomnú výpoveď A. K., ktorú súd I. stupňa pri zdôvodnení   rozsudku   vzal   v úvahu,   je   účelová   a bola   doručená   neúradným   postupom priamo do spisov deň pred vynesením rozsudku 11. 5. 1998, resp. až po tomto termíne“. Krajský súd rozsudkom z 12. novembra 1998 rozhodnutie okresného súdu v plnom rozsahu potvrdil,   pričom   v odôvodnení   rozsudku   uviedol,   že   navrhovatelia   nepreukázali   žiaden právny   titul   pre   užívanie   predmetnej   pivnice,   a preto   bolo   rozhodnutie   okresného   súdu potrebné   považovať   za   správne.   Námietkou   navrhovateľov   o nezákonnom   postupe okresného súdu pri dokazovaní, in concreto pri vyhodnocovaní prehlásenia A. K. z 10. mája 1998, sa krajský súd nezaoberal.

III.

Navrhovatelia   sa   predmetným   návrhom   domáhali   rozhodnutia   ústavného   súdu o tom,   že   postupom   okresného   súdu   v konaní   vo   veci   vedenej   pod   sp.   zn.   3 C 426/97 a krajského súdu v konaní vo veci vedenej pod sp. zn. 12 Co 2381/98 došlo k porušeniu čl. 48 ods. 2 ústavy, podľa ktorého „každý má právo, (...) aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom“, ako aj k porušeniu čl. 6 ods. 1 dohovoru, podľa ktorého každý má právo   na to,   aby jeho záležitosť bola spravodlivo,   verejne (...)   prejednaná   nezávislým a nestranným súdom (...), ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.

Právu účastníka konania vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom zodpovedá podľa ústavného súdu ústavná povinnosť súdu umožniť účastníkovi, aby sa vyjadril ku každému   dôkazu,   ktorý   súd   vykonal   a ktorý   môže   obsahovať   zistenie   významné   pre rozhodnutie súdu (mutatis mutandis I. ÚS 75/96). Na úrovni vykonávacej zákonnej úpravy túto koreláciu práva účastníka konania a jemu zodpovedajúcej povinnosti súdu zakotvujú viaceré   ustanovenia   OSP.   Podľa   §   123   OSP   účastníci   konania   majú   právo   vyjadriť   sa k návrhom   na   dôkazy   a k   všetkým   vykonaným   dôkazom.   Podľa   §   122   ods.   1   OSP dokazovanie   súd   vykonáva   na   pojednávaní.   Od   tejto   zásady   sa   súd   môže   odchýliť   len výnimočne – ak je to účelné, môže o vykonanie dôkazu dožiadať iný súd alebo predseda senátu môže z poverenia senátu vykonať dôkaz mimo pojednávania (§ 122 ods. 2 OSP v spojení s § 39 a § 114 ods. 2 písm. c) OSP). Aj v takom prípade však účastníci konania majú   právo   byť   prítomní   pri   takto   vykonávanom   dokazovaní   a jeho   výsledky   treba   na pojednávaní vždy oznámiť (§ 122 ods. 2 OSP).

Zároveň, podľa § 119 ods. 2 OSP, na začiatku nového pojednávania predseda senátu oznámi obsah prednesov a vykonaných dôkazov. V zmysle ustanovenia § 156 ods. 2 OSP sa však   toto   ustanovenie   nepoužije   v prípade,   ak   bolo   pojednávanie   odročené   za   účelom vyhlásenia   rozsudku.   Z citovaných   ustanovení   v ich   vzájomnej   súvislosti   vyplýva,   že v prípade   odročenia   pojednávania   za   účelom   vyhlásenia   rozsudku   v období   medzi odročením   pojednávania a vyhlásením rozsudku   na takto odročenom pojednávaní nie je prípustné,   aby   súd   vykonával   ďalšie   dôkazy.   K tomuto   názoru   sa   vo   svojom   vyjadrení priklonil aj predseda okresného súdu, keď uviedol, že po odročení pojednávania za účelom vyhlásenia rozsudku nie je možné, aby súd až do vyhlásenia rozsudku vykonával akékoľvek dokazovanie.

Ústavný   súd   už   vyslovil,   že   pri   podávaní   výkladu   ústavy   majú   práva   a   slobody zaručené medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách podporný význam, pričom ústavu nemožno vysvetľovať spôsobom zakladajúcim porušenie takejto medzinárodnej   zmluvy,   ak   je   Slovenská   republika   jej   účastníkom   (mutatis   mutandis II. ÚS 48/97, PL. ÚS 15/98), a zároveň pri vymedzení obsahu ústavou zaručených práv a slobôd   ústavný   súd   prihliada,   pokiaľ   to   ústava   nevylučuje,   na   znenie   príslušných medzinárodných zmlúv a judikatúru k nim sa vzťahujúcu (mutatis mutandis II. ÚS 55/98). Inými slovami, výklad dohovorom zaručených práv a slobôd Európskym súdom pre ľudské práva   (ďalej   len   „ESĽP“)   je   jednou   z orientačných   smerníc,   prostredníctvom   ktorých ústavný   súd   postuluje   normatívny   obsah   súvisiacich   práv   a slobôd   zaručených   ústavou. V danej veci je táto výkladová technika relevantná, pokiaľ ide o súvislosť obsahu práva zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy s obsahom práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Zásadu priamosti a ústnosti vykonávania dôkazov ako jednu zo základných zásad občianskeho súdneho konania napokon zaručuje nielen ústava (čl. 48 ods. 2), ale aj dohovor (čl. 6 ods. 1). V širšom chápaní je totiž táto zásada súčasťou práva účastníkov konania na spravodlivé   prejednanie   veci   týkajúcej   sa   ich   občianskych   práv   a záväzkov   a zároveň špecifickým vyjadrením zásady kontradiktórnosti sporového konania. O takéto vymedzenie práva   účastníka   konania   vyjadriť   sa   ku   všetkým   vykonávaným   dôkazom   sa   vo   svojej judikatúre opiera aj ESĽP, ktorý vyslovil, že súčasťou koncepcie spravodlivého súdneho konania je zásada kontradiktórnosti, v súlade s ktorou musia mať účastníci nielen právo navrhnúť všetky dôkazy, ktoré považujú za nevyhnutné na preukázanie svojich tvrdení, ale aj právo byť oboznámení a vyjadriť sa ku všetkým dôkazom a vyjadreniam predloženým s cieľom ovplyvniť rozhodnutie súdu   (pozri rozsudky ESĽP vo veciach   Nideröst-Huber v. Švajčiarsko, 1997-I, s. 108, § 24; Mantovanelli v. Francúzsko, 1997-II, s. 436, § 33; Krčmář   v.   Česká   republika   z 3.   marca   2000,   §   40).   Účastník   konania   preto   musí   mať možnosť   oboznámiť   sa   s dôkazmi   predloženými   súdu,   ako   aj   možnosť   vyjadriť   sa k existencii,   obsahu   a autenticite   predložených   dôkazov,   a to   príslušným   spôsobom a v príslušnom čase a v prípade potreby aj v písomnej forme a vopred (pozri rozsudok ESĽP vo veci Krčmář v. Česká republika, § 42).

Jednou zo súčastí koncepcie spravodlivého súdneho konania je tiež princíp rovnosti zbraní, ktorý okrem iného vyžaduje, aby každý účastník mal primeranú možnosť predložiť svoje   návrhy   za   podmienok,   ktoré   nie   sú   podstatne   nevýhodnejšie   než   podmienky,   za ktorých   touto   možnosťou   disponuje   druhý   účastník   (pozri   rozsudky   ESĽP   vo   veciach Ankerl v. Švajčiarsko, 1996-V, s. 1567-68, § 38; Helle v. Fínsko, 1997-VIII, s. 2928, § 53, Krčmář v. Česká republika, § 39).

Okresný súd postupom, ktorým účastníkovi konania odňal možnosť oboznámiť sa a vyjadriť   sa   k dôkazu,   ktorý   vykonal   a z ktorého   pri   rozhodovaní   vychádzal,   však predmetné práva navrhovateľov, tak ako ich konštantne interpretuje ústavný súd aj ESĽP, nerešpektoval.   S jedným   z dôkazov   obsahujúcim   zistenia   významné   pre   rozhodnutie okresného súdu mali navrhovatelia možnosť oboznámiť sa až prostredníctvom samotného rozhodnutia okresného súdu a možnosť vyjadriť sa k nemu v predmetnom konaní nemali žiadnu. Tento postup okresného súdu znamenal prima facie porušenie práva navrhovateľov vyjadriť sa ku každému z vykonaných dôkazov, tak ako im ho zaručuje čl. 48 ods. 2 ústavy.

Ústavný súd už vyslovil, že v prípade, že ústavná úroveň úpravy verne „prenáša“ do vnútroštátneho právneho poriadku záväzky z medzinárodných zmlúv o ľudských právach a základných   slobodách,   ústavná   úprava   slúži   ako   základňa   praktickej   aplikácie   týchto záväzkov   v právnej   praxi   Slovenskej   republiky   (mutatis   mutandis   II.   ÚS   91/99, I. ÚS 28/01).   Ak   sa   preto   navrhovateľ   domáha   vyslovenia   porušenia   základných   práv a slobôd   garantovaných   v ústave   a zároveň   aj   ľudských   práv   a základných   slobôd garantovaných   v medzinárodnej   zmluve   o ľudských   právach   a základných   slobodách, ktorou je Slovenská republika viazaná, a ak v obsahu týchto práv a slobôd nie je významový rozdiel, zistením a vyslovením porušenia ústavou garantovaného základného práva alebo slobody sa naplní účel ochrany poskytovanej ústavným súdom. V takých prípadoch ústavný súd   návrhu   v časti   namietajúcej   porušenie   práva   alebo   slobody   podľa   medzinárodnej zmluvy o ľudských právach a základných slobodách spravidla nevyhovie (mutatis mutandis II. ÚS 58/98, I. ÚS 28/01).

V danom prípade však ústavný súd dospel k názoru, že postup okresného súdu mal pre ústavnú kvalitu predmetného súdneho konania a príslušných práv navrhovateľov širšie implikácie, než sú   obsiahnuté v samotnom   práve vyjadriť sa   ku   všetkým vykonávaným dôkazom. Podľa judikatúry ústavného súdu práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy je nevyhnutné vykladať v ich väzbe na čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy (mutatis mutandis I. ÚS 75/96), pričom práve čl. 46 ods. 1 ústavy je primárnou ústavnou bázou pre zákonom upravené konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných na poskytovanie právnej ochrany (mutatis   mutandis   I.   ÚS   26/94,   I.   ÚS   28/01),   a tým   aj   „bránou“   do   ústavnej   úpravy jednotlivých aspektov práva na súdnu a inú právnu ochranu. Zároveň je v zmysle čl. 51 ods. 1 ústavy možné domáhať sa práv podľa čl. 46 ústavy len v medziach zákonov, ktoré toto ustanovenie vykonávajú, pričom však v súlade s čl. 152 ods. 4 ústavy musí byť výklad a uplatňovanie   ústavných   zákonov,   zákonov   a ostatných   všeobecne   záväzných   právnych predpisov   v súlade s ústavou, a súčasne v zmysle čl. 154c ods.   1 ústavy majú príslušné medzinárodné   zmluvy   vrátane   dohovoru   prednosť   pred   zákonmi,   ak   zabezpečujú   väčší rozsah   ústavných   práv   a slobôd.   Zo   vzájomnej súvislosti   týchto   ustanovení vyplýva, že dohovor a judikatúra k nemu sa vzťahujúca predstavujú pre vnútroštátne orgány aplikácie práva záväzné výkladové smernice pre výklad a uplatňovanie zákonnej úpravy jednotlivých komponentov práva na súdnu a inú právnu ochranu zakotvených v siedmom oddiele druhej hlavy ústavy a tým normujú rámec, v ktorom je pred týmito orgánmi možné domáhať sa rešpektovania jednotlivých aspektov „práva na spravodlivý proces“.

Vychádzajúc   z uvedeného   a prihliadajúc   na   konkrétne   okolnosti   prípadu   dospel ústavný súd k názoru, že okresný súd napadnutým postupom porušil tiež zásadu priamosti a ústnosti vykonávania dôkazov a zásadu kontradiktórnosti sporového konania, teda zásady obsiahnuté jednak v príslušných ustanoveniach OSP a jednak v práve na spravodlivý proces, tak ako ho vykladá ústavný súd aj ESĽP. O kontradiktórnosti totiž nemožno hovoriť tam, kde jedna zo sporových strán nemá možnosť vyjadriť sa k obsahu a autenticite tvrdenia vzťahujúceho   sa   na   jednu   z podstatných   skutkových   okolností   sporu.   Odňatím   tejto možnosti okresný súd navrhovateľom odňal aj možnosť reagovať na predložený a vykonaný dôkaz   (prehlásenie   svedka),   a   to   napríklad   navrhnutím   dôkazu   na   preukázanie   tvrdení odporujúcich   tvrdeniam   obsiahnutým   v predmetnom   prehlásení,   čím   pre   navrhovateľov vytvoril podstatne nevýhodnejšie podmienky pre preukázanie svojich tvrdení, než akými disponoval   druhý   účastník   predmetného   konania.   Takéto   porušenie   princípu kontradiktórnosti a princípu rovnosti zbraní je porušením základných definičných prvkov práva na spravodlivé súdne konanie.

Krajský súd napadnuté rozhodnutie okresného súdu považoval za vecne správne, vychádzajúc pritom z toho, že navrhovatelia nepreukázali žiaden právny titul pre užívanie pivnice,   ktorá   bola   predmetom   sporu   medzi   účastníkmi   príslušného   konania.   V tejto súvislosti krajský súd uviedol, že Stavebné bytové družstvo vo V. K. (ďalej len „SBD“) na základe šetrenia na mieste samom prevzalo do evidencie faktický stav užívania pivnice, a tak oficiálne priradilo k jednotlivým bytom konkrétne číselne označené pivnice, pričom len tieto podklady družstva o rozsahu realizovaného nájomného práva členov družstva sú a môžu byť v budúcnosti právnym titulom pre domáhanie sa práv podľa nájomných zmlúv. Na   základe   toho   krajský   súd   dospel   k záveru,   že   aj   keby   navrhovatelia   „skutočne   boli užívali túto pivnicu nepretržite od roku 1993 (čo nebolo preukázané), museli by sa podriadiť rozhodnutiu SBD o inom užívaní... a ani súd by nemohol takto vyjadrený zámer družstva zmeniť“.

Z posúdenia veci krajským súdom vyplýva, že i keď tento neuviedol výslovne, že v rámci odvolacieho konania doplnil dokazovanie, potvrdil rozsudok okresného súdu nie na základe   hodnotenia   dôkazov   okresným   súdom,   ale   na   základe   vlastného   priameho posúdenia dôkazov o rozsahu realizovaného nájomného práva (evidencie SBD o faktickom stave). Takéto vykonanie dôkazov krajským súdom však samo osebe nemohlo konvalidovať namietané porušenie procesných práv navrhovateľov okresným súdom. Ako to vyplýva aj z judikatúry ESĽP, aplikácia čl. 6 ods. 1 dohovoru v konaní pred odvolacím súdom závisí od osobitných čŕt takéhoto konania, pričom do úvahy je potrebné vziať konanie ako celok a úlohu odvolacieho súdu v ňom (pozri rozsudok ESĽP vo veci Kerojarvi v. Fínsko, 1995, Séria   A,   č.   322,   s.   15,   §   40   a predchádzajúcu   judikatúru   v ňom   citovanú).   Pojem „spravodlivého   prejednania“   pritom   vyžaduje,   aby   účastník   konania   dostal   príležitosť vyhodnotiť   relevanciu   a váhu   dôkazu   predloženého   súdu   a formulovať   akékoľvek vyjadrenie k nemu, aké považuje za vhodné (mutatis mutandis rozsudok   ESĽP   vo veci Kerojarvi v. Fínsko, § 39).

Na jednej strane sa krajský súd „vysporiadal“ s procesným pochybením okresného súdu   tým,   že   preukázanie   či   nepreukázanie   užívania   predmetnej   pivnice   navrhovateľmi nepovažoval za   významné pre   svoje   rozhodnutie   o potvrdení   rozsudku   okresného   súdu, pretože za rozhodujúcu právnu skutočnosť pre rozsah nájomného práva jednotlivých členov družstva považoval evidenciu vedenú SBD. Na strane druhej však opomenul skutočnosť, že okresný   súd   pri   posúdení,   či   evidencia   SBD   skutočne   zodpovedala   faktickému   stavu užívania pivníc, vychádzal okrem iného aj z obsahu dôkazu, ku ktorému sa navrhovatelia nemali možnosť vyjadriť. V danej veci preto nerešpektovanie práva navrhovateľov vyjadriť sa   k vykonanému   dôkazu,   navyše   dôkazu,   ktorý   obsahoval   zistenie   významné   pre rozhodnutie okresného súdu, bolo takým zásahom do ich procesného postavenia, absencia ochrany   pred   ktorým   zo   strany   krajského   súdu   znamená   absenciu   práve   tej   ochrany základných práv a slobôd, na poskytovanie ktorej sú všeobecné súdy príslušné a povinné zároveň. Všeobecné súdy totiž nie sú zodpovedné len za výklad a aplikáciu zákonov, ale sú primárne zodpovedné aj za dodržiavanie základných práv a slobôd v zmysle čl. 144 ods. 1 a 2 a čl. 152 ods. 4 ústavy (mutatis mutandis I. ÚS 13/00). Inými slovami, účinky výkladu a aplikácie   práva   všeobecnými   súdmi   musia   byť   v súlade   s ústavou,   prípadne medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách, ktorou je Slovenská republika viazaná. Opomenutie krajského súdu zaoberať sa námietkou porušenia jedného zo základných procesných práv účastníka konania postupom prvostupňového súdu zasiahlo priamo do ústavného práva navrhovateľov vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom, a tým   zároveň   aj   do   tých   aspektov   ich   práva   na   spravodlivé   súdne   konanie,   ktoré vychádzajú z princípu kontradiktórnosti konania a princípu rovnosti zbraní. Tým vyvolalo účinky nezlučiteľné tak s obsahom práva vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj s právom na spravodlivé súdne konanie zaručeným v čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Vzhľadom   na   všetky   uvedené   dôvody   ústavný   súd   vyslovil   porušenie   práva navrhovateľov vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom, tak ako im ho garantuje čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj ich práva na spravodlivé súdne konanie, tak ako im ho garantuje čl. 6 ods. 1 dohovoru.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 19. decembra 2001