znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 489/2015-7

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 18. novembra 2015 predbežne prerokoval   sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛,   zastúpenej euroadvokátom JUDr. Lubomírom Müllerom, Symfonická 1496/9, Praha, Česká republika, vo veci namietaného porušenia čl. 1 Listiny základných práv a slobôd, základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných   slobôd   uznesením   Krajského   súdu   v   Bratislave   sp. zn.   14   Co   588/2014 z 23. januára 2015 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

1.   Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bola 23. apríla 2015   doručená   sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie čl. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 36 ods. 1 listiny a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 14 Co 588/2014 z 23. januára 2015 (ďalej aj „napadnuté uznesenie“).

2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľka je pozostalou dcérou po (ďalej len „poručiteľ“). Rozsudkom bývalého Nižšieho vojenského súdu Bratislava sp. zn. Vt 179/50-I.   z 5. septembra 1950   bol poručiteľ uznaný vinným   z trestného činu vyhýbania sa služobnej povinnosti podľa § 270 ods. 1 písm. b) zákona č. 86/1950 Zb. Trestný zákon v znení účinnom v rozhodujúcom období a bol odsúdený na trest odňatia slobody v trvaní dvoch rokov. Uznesením Okresného súdu Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 2 Nt 9/2010 z 18. januára 2011 bola v uvedenej veci poručiteľa povolená obnova konania a odsudzujúci rozsudok bol zrušený. Následným uznesením okresného súdu sp. zn. Vt 179/50 z 9. mája 2011 bolo trestné stíhanie poručiteľa zastavené, pretože žalovaný skutok nie je trestným činom.

3.   Sťažovateľka   4.   októbra   2011   požiadala   Ministerstvo   spravodlivosti   Slovenskej republiky (ďalej len „ministerstvo“) o odškodnenie okrem iného aj vo veci náhrady nákladov výkonu   trestu.   Keďže   ministerstvo   sa   k   uplatnenému   nároku   sťažovateľky   nevyjadrilo v zákonnej lehote šiestich mesiacov, sťažovateľka podala 3. augusta 2012 na okresnom súde žalobu proti Slovenskej republike (ďalej len „žalovaná“), zastúpenej ministerstvom, ktorou sa domáhala náhrady nákladov obhajoby v sume 883,60 € s príslušenstvom. Dňa 3. septembra 2012,   teda   skôr,   ako   okresný   súd   vec   sťažovateľky   prerokoval,   ministerstvo   priznalo sťažovateľke náhradu nákladov výkonu trestu v požadovanej výške. Následne sťažovateľka 4. októbra 2012 doručila okresnému súdu návrh na zastavenie konania v časti uspokojeného nároku, teda istiny v sume 883,60 €, a zároveň žiadala, aby okresný súd žalovanej uložil povinnosť   zaplatiť   sťažovateľke   z pôvodne   žalovanej   sumy   (istiny)   úroky   z omeškania   a nahradiť jej trovy konania. Keďže 5. decembra 2012 ministerstvo priznalo sťažovateľke aj žalovaný úrok z omeškania, sťažovateľka podaním zo 4. februára 2013 navrhla, aby okresný súd konanie v celom rozsahu zastavil a aby jej priznal náhradu trov konania.

4. Okresný súd uznesením sp. zn. 7 C 148/2012 z 12. februára 2013 konanie v celom rozsahu zastavil a žalovanej uložil povinnosť zaplatiť sťažovateľke náhradu trov konania v sume   236,50   €.   Na   základe   odvolania   žalovanej   krajský   súd   uznesením sp. zn. 14 Co 362/2013 z 26. septembra 2013 uznesenie okresného súdu vo výroku o trovách

2

konania zrušil a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie. Krajský súd odôvodnil svoje rozhodnutie tým, že súd prvého stupňa sa pri rozhodovaní o trovách konania nezaoberal námietkami   žalovanej   voči   uplatnenému   nároku   sťažovateľky   na náhradu   trov   právneho zastúpenia.   Okresný   súd   o trovách   konania   opätovne   rozhodol   uznesením sp. zn. 7 C 148/2012 z 19. februára 2014, ktorým   zaviazal žalovanú zaplatiť sťažovateľke náhradu trov konania pozostávajúcich z trov právneho zastúpenia v sume 236,50 €. Krajský súd na základe odvolania žalovanej uznesením sp. zn. 14 Co 588/2014 z 23. januára 2015 zmenil   napadnuté   uznesenie   súdu   prvého   stupňa   tak,   že   zaviazal   žalovanú   zaplatiť sťažovateľke náhradu trov konania v sume 59,26 €, keď uznal, že je právom sťažovateľky určiť   si   spôsob,   akým   si   bude   svoje   práva   uplatňovať;   avšak   v súvislosti   s postupom sťažovateľky, ktorá si jednotlivé čiastkové nároky z tej istej žiadosti o odškodnenie uplatnila samostatnými žalobami, je povinnosťou súdu riadne preskúmať, či uplatnené trovy právneho zastúpenia   sú   účelne   a hospodárne   vynaložené.   Krajský   súd   vychádzal   zo   zistenia, že o čiastkových   nárokoch   sťažovateľky   z posudzovanej   žiadosti   o odškodnenie   už   bolo rozhodnuté v iných súdnych konaniach vedených na okresnom súde a v ktorých už bola sťažovateľke   priznaná   náhrada   trov   právneho   zastúpenia   v celkovej   sume   461,10   €. V prípade,   ak   by   sťažovateľka   uplatnila   jednou   žalobou   všetky   nároky   z posudzovanej žiadosti o odškodnenie, predmetom konania by bola suma 3 008,18 €, z ktorej by jej patrila náhrada za tri úkony právneho zastúpenia v sume 476,04 €. Krajský súd preto zohľadnil už priznané   trovy   právneho   zastúpenia   v súvisiacich   súdnych   konaniach   a   sťažovateľke priznal náhradu len za jeden úkon právnej pomoci (za podanie žaloby) v sume 59,26 € a vo zvyšku náhradu trov konania nepriznal, pretože ďalšie úkony právnej pomoci považoval za neúčelné uplatňovanie práva voči žalovanej.

5. Sťažovateľka namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 36 ods. 1 listiny a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením krajského súdu a v odôvodnení sťažnosti uvádza:

„... odvolání podala za žalovanou dne 26. 5. 2012 ⬛⬛⬛⬛ z odboru rehabilitace a odškodňovaní.

3

Podle čl. 9 odst. 2 Instrukce Ministerstva spravedlnosti SR č. 15/2012, která nabyla účinnosti dne 15. 5. 2012, však opravné prostředky v občanském soudním řízení schvaluje a podepisuje statní tajemnice.

Odvolání tedy bylo podáno neoprávněnou osobou a jako takové mělo být odmítnuto. (Viz obdobně usnesení Nejvyššího soudu SR ze dne 25. 3. 2015 sp. zn. 4 Cdo 142/2014 ve věci ⬛⬛⬛⬛ proti stejné žalované.)

... I   kdyby zde tedy nebyly   žádné jiné důvody, již toto samo o sobě je důvodem ke zrušení napadeného rozhodnutí. Nicméně jsou zde i další důvody...

Krajský   soud   Bratislava   ve   výčtu   rozhodnutí   pod   č.   1-4   vycházel   z   rozhodnutí Okresního soudu Bratislava I., ale nevzal v úvahu, že rozhodnutí č. 2 a č. 3 byla Krajským soudem Bratislava změna v neprospěch stěžovatelky tak, že se jí v těchto řízeních žádná náhrada nákladů řízení nepřiznala. (Viz usnesení ze dne 28. 3. 2013 č. j. 5Co/188/2013-42 a č. j. 5Co/204/2013-56.)

Jinak   řečeno,   není   pravda,   že   by   ve   shora   uvedených   soudních   řízeních   byla stěžovatelce přiznána náhrada 461,10 Eur, ale jen 315,52 Eur.

Krajský soud Bratislava prostě vycházel z nesprávných podkladů, když pominul svá vlastní rozhodnutí a nechal se uvést v omyl tvrzeními Ministerstva spravedlnosti SR.“

6.   Sťažovateľka   ďalej   v   sťažnosti   odôvodňuje   ňou   zvolený   procesný   postup, to znamená podávanie jednotlivých žalobných návrhov pre každú časť celkového nároku osobitne, a to s ohľadom na to, že ministerstvo niekedy vydáva rozhodnutia o náhrade ušlého zárobku, o trovách obhajoby a o ostatných položkách samostatne, ako aj s prihliadnutím na prax   niektorých   súdov,   ktoré   v   obdobných   kauzách   vyčleňujú   jednotlivé   nároky na samostatné   konanie.   V   tejto   súvislosti   ďalej   sťažovateľka   pripomína,   že   konania o jednotlivých položkách v jej veci mali rozličný priebeh aj vzhľadom na to, že ministerstvo k jednotlivým položkám zaujalo rozdielne stanovisko, a za týchto okolností by sa eventuálne spoločné konanie o všetkých položkách stalo neprehľadným.

7.   Napokon   sťažovateľka   vo   svojej   argumentácii   poukazuje   aj   na   rozdielnu rozhodovaciu činnosť krajského súdu, ktorý pri rozhodovaní v obdobných prípadoch priznal

4

náhradu   trov   konania   v plnej   výške.   Sťažovateľka   preto   namieta   porušenie   čl.   1   listiny z dôvodu nerovnakého zaobchádzania zo strany krajského súdu.

8. Sťažovateľka v petite sťažnosti žiada vydať nález, ktorým by ústavný súd vyslovil porušenie označených práv podľa listiny a dohovoru napadnutým uznesením krajského súdu, zrušil   napadnuté   uznesenie   krajského   súdu,   priznal   sťažovateľke   primerané   finančné zadosťučinenie v sume 100 € a náhradu trov konania.

II.

9. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

10. Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd každý návrh prerokuje bez prítomnosti sťažovateľa a zisťuje, či sťažnosť spĺňa zákonom predpísané náležitosti a či nie sú dôvody na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy zjavne neopodstatnené alebo podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

11.   V   súlade   s   konštantnou   judikatúrou   ústavného   súdu   možno   o   zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti hovoriť vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi

5

označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom   alebo   slobodou,   porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z   iných   dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03). K iným dôvodom, ktoré môžu zakladať záver o zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti, nesporne patrí aj ústavnoprávny rozmer, resp. ústavnoprávna intenzita namietaných pochybení, resp. nedostatkov v činnosti alebo rozhodovaní príslušného orgánu verejnej moci posudzovaná v kontexte s konkrétnymi okolnosťami prípadu (IV. ÚS 362/09, m. m. IV. ÚS 62/08).

12.   Predmetom   sťažnosti   je   sťažovateľkou   namietané   porušenie   čl.   1   listiny, základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 36 ods. 1 listiny a práva na spravodlivé súdne   konanie   zaručeného   v   čl.   6   ods.   1   dohovoru   uznesením   krajského   súdu sp. zn. 14 Co 588/2014 z 23. januára 2015.

13. Podľa čl. 1 listiny ľudia sú slobodní a rovní v dôstojnosti i v právach. Základné práva a slobody sú neodňateľné, nescudziteľné, nepremlčateľné a nezrušiteľné.

Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom...

14. Podstata námietok sťažovateľky spočíva v nesúhlase s právnym názorom krajského súdu, ktorý podľa sťažovateľky založil svoju úvahu na rozhodnutiach, ktoré boli v odvolacom konaní zmenené. Sťažovateľka tiež namieta porušenie čl. 1 listiny z dôvodu nerovnakého zaobchádzania zo strany krajského súdu.

6

15. Ústavný súd v prvom rade v súlade so svojou judikatúrou predovšetkým podotýka, že obsahom základného práva podľa čl. 36 ods. 1 listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru sú obdobné záruky, že vec bude spravodlivo prerokovaná nezávislým a nestranným súdom postupom ustanoveným zákonom. Z uvedeného dôvodu v týchto právach nemožno vidieť podstatnú odlišnosť (II. ÚS 27/07).

16. Ústavný súd už v rámci svojej judikatúry vyslovil, že obsahom základného práva na súdnu ochranu zaručeného okrem iného aj v čl. 36 ods. 1 listiny a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru je umožniť každému reálny prístup k súdu, pričom tomuto právu zodpovedá povinnosť súdu o veci konať a rozhodnúť (napr. II. ÚS 88/01), ako aj konkrétne procesné garancie v súdnom konaní. Pokiaľ ide o medze zasahovania ústavného súdu do rozhodovacej činnosti všeobecných súdov, ústavnému súdu neprislúcha hodnotiť správnosť skutkových záverov či právneho posúdenia veci všeobecnými súdmi, pretože nie je prieskumným súdom, nadriadeným súdom a ani ochrancom zákonnosti (obdobne napr. II. ÚS 1/95, II. ÚS 71/07, III. ÚS 26/08). Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy,   ktorým   prislúcha   interpretácia   a aplikácia   zákonov.   Úloha   ústavného   súdu   sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo záväznou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli do takej miery   zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   že   by   zásadne   popreli   účel   a   význam zákonného predpisu (I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 382/06, I. ÚS 88/07).

17. Rozhodovanie o náhrade trov je súčasťou súdneho konania, a preto všeobecný súd pri poskytovaní súdnej ochrany podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 36 ods. 1 listiny a čl. 6 ods. 1 dohovoru môže postupom, ktorý nie je v súlade so zákonom (čl. 46 ods. 4 a čl. 51 ods. 1 ústavy), porušiť základné právo účastníka konania na súdnu ochranu (obdobne II. ÚS 56/05).

18. Obsahom práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 36 ods. 1 listiny a čl. 6 ods. 1 dohovoru je ratione materiae aj právo na rozhodnutie o trovách konania, resp. o náhrade trov konania v súlade so zákonom (Robins c. Spojené kráľovstvo z 23. 9. 1997). Na   druhej   strane   musí   ústavný   súd   zdôrazniť,   že   iba   celkom   výnimočne   podrobnejšie preskúmava rozhodnutia všeobecných súdov o trovách konania. Problematika náhrady trov konania by mohla dosiahnuť ústavnoprávny rozmer len v prípade extrémneho vybočenia z pravidiel   upravujúcich   toto   konanie,   k   čomu   by   mohlo   dôjsť   najmä   na   základe   takej interpretácie   a   aplikácie   príslušných   ustanovení   zákona,   ktorá   by   v   sebe   zahŕňala   črty svojvôle (mutatis mutandis IV. ÚS 170/08, II. ÚS 64/09).

19. Krajský súd v odôvodnení napadnutého uznesenia svoj právny záver odôvodnil takto: „Je   správna   odvolacia   námietka,   že   v   občianskom   súdnom   konaní   musia   byť rešpektované všetky zásady ovládajúce civilný proces. Teda okrem dispozičnej zásady, ktorá oprávňuje navrhovateľa rozhodnúť sa koho a v akom rozsahu bude žalovať, aj napríklad zásada   hospodárnosti   a   účelnosti   vynaložených   trov   konania.   Pokiaľ   sa   navrhovateľka rozhodla čiastkové nároky z tej istej žiadosti o odškodnenie za nezákonné trestné stíhanie jej otca uplatniť samostatnými žalobami, je to jej výlučné právo. Povinnosťou súdu je v tejto súvislosti riadne preskúmať, či uplatnené trovy právneho zastúpenia sú skutočne účelne a hospodárne vynaložené. Prvostupňový súd sa však v prejednávanej veci touto zásadou neriadil.

Odvolací súd zistil, že o čiastkových nárokoch navrhovateľky z posudzovanej žiadosti odškodnenie už bolo rozhodnuté v iných súdnych konaniach vedených na Okresnom súde Bratislava I nasledovne:

1.   Vo   veci   vedenej   pod   sp.   zn.   25C/148/2012   -   o   zaplatenie   8,63   Eur   bola navrhovateľke priznaná náhrada trov právnej pomoci v sume 48,46 Eur,

2. Vo veci vedenej pod sp. zn.6C/77/2012 - o zaplatenie 6,64 Eur jej bola priznaná náhrada trov právnej pomoci v sume 48,48 Eur,

3.   Vo   veci   vedenej   pod   sp.   zn.   9C/149/2012   -   o   zaplatenie   117,67   Eur   jej   bola priznaná náhrada trov právnej pomoci v sume 97,10 Eur,

4. Vo veci vedenej pod sp. zn. 11C/148/2012 - o zaplatenie 1 991,64 Eur jej bola priznaná náhrada trov právnej pomoci v sume 267,06 Eur.

Celkovo   v   uvedených   súdnych   konaniach   už   bola   navrhovateľke   priznaná   suma 461,10 Eur z titulu náhrady trov právnej pomoci. V prípade ak by navrhovateľka uplatnila jednou   žalobou   všetky   svoje   nároky   z   posudzovanej   žiadosti   o   odškodnenie   (aj   spolu so žalovanou čiastkou v tomto konaní), šlo by o sumu vo výške 3 008, 18 Eur, z ktorej by jej patrila náhrada za tri úkony právneho zastúpenia v sume 476,04 Eur. Navrhovateľka sa však rozhodla jednotlivé nároky uplatniť na súde samostatnými žalobami, čím sa zvýšili trovy právneho zastúpenia podľa vyhl. MS SR č. 655/2004 Z. z. Má preto nárok na náhradu trov len   za   také   úkony   právnej   služby,   ktoré   možno   objektívne   vyhodnotiť   ako   účelné a hospodárne.

Odvolací súd preto zohľadnil už priznané trovy právneho zastúpenia v súvisiacich súdnych   konaniach,   a   uznesenie   v   napadnutej   časti   podľa   §   220   O.   s.   p.   zmenil. Navrhovateľke priznal náhradu len za jeden úkon právnej pomoci - za podanie žalobného návrhu v sume 59,26 Eur (podľa vyhl. MS SR č. 655/2004 Z. z. odmena za jeden úkon v čiastke   51,45   Eur   s   paušálnou   náhradou   7,81   Eur).   Vo   zvyšku   uplatneného   nároku navrhovateľky na náhradu trov právneho zastúpenia v prvostupňovom konaní nevyhovel, pretože vyhodnotil zvyšné úkony právnej pomoci podľa § 142 ods. 1 O. s. p. ako neúčelné uplatňovanie práva voči odporcovi.“

20.   Ústavný   súd   nemá   v   okolnostiach   posudzovanej   veci   dôvod   pochybovať o správnosti   a   ústavnej   udržateľnosti   rozhodnutia   krajského   súdu,   ktorý   pri   rozhodovaní o trovách   konania   zohľadnil   už   priznané   trovy   právneho   zastúpenia   sťažovateľke v súvisiacich   súdnych   konaniach,   predmetom   ktorých   boli   čiastkové   nároky   z tej   istej žiadosti o odškodnenie, a na základe toho jej priznal náhradu len za jeden úkon právnej pomoci (za podanie žaloby) v sume 59,26 € a vo zvyšku jej nároku na náhradu trov právneho zastúpenia nevyhovel, pretože ďalšie úkony právnej pomoci považoval v zmysle § 142 ods. 1 OSP za neúčelné uplatňovanie práva voči žalovanej.

21. V zmysle ustanovenia § 142 ods. 1 OSP účastníkovi, ktorý mal vo veci plný úspech, súd prizná náhradu trov potrebných na účelné uplatňovanie alebo bránenie práva proti účastníkovi, ktorý vo veci úspech nemal.

22.   Krajský   súd   svoj   záver   ústavne   akceptovateľným   spôsobom   odôvodnil, keď uviedol,   že   pokiaľ   sa   sťažovateľka   rozhodla   jednotlivé   čiastkové   nároky   z tej   istej žiadosti   o odškodnenie   uplatniť   samostatnými   žalobami,   v   súlade   s dispozičnou   zásadou ovládajúcou občianske súdne konanie je to jej výlučné právo, avšak povinnosťou súdu v tejto súvislosti   je   riadne   preskúmať,   či   uplatnené   trovy   právneho   zastúpenia   boli   vynaložené účelne   a hospodárne.   Krajskému   súdu   preto   nemožno   vytknúť,   keď   spôsob   uplatnenia každého   čiastkového   nároku   rehabilitačného   odškodnenia   sťažovateľkou,   zastúpenou kvalifikovaným právnym zástupcom (advokátom), samostatnou žalobou, a tým vyvolaného zbytočného zvyšovania trov konania považoval za neúčelný a nehospodárny, na základe čoho sťažovateľkou uplatnený nárok na náhradu trov právneho zastúpenia priznal len čiastočne (za jeden   úkon   právnej   pomoci),   pričom   zvyšné   úkony   právnej   pomoci   vyhodnotil ako neúčelné uplatňovanie práva proti žalovanej. Tento záver v žiadnom prípade nemožno považovať za arbitrárny či zjavne neodôvodnený. Z napadnutého uznesenia krajského súdu totiž nevyplýva jednostrannosť, ktorá by zakladala svojvôľu alebo takú aplikáciu príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich účelu, podstaty či zmyslu.

23.   Záver krajského   súdu   o   rozpore   sťažovateľkou,   resp.   jej   právnym   zástupcom, zvoleného spôsobu uplatnenia nároku na rehabilitačné odškodnenie so zásadou hospodárnosti a účelnosti vynaložených trov konania podľa názoru ústavného súdu nie je spôsobilá zvrátiť ani   skutočnosť,   že   ministerstvo   sa   k   žiadosti   sťažovateľky   o   rehabilitačné   odškodnenie vyjadrilo až po márnom uplynutí zákonnej   šesťmesačnej lehoty na jej vybavenie, pričom k niektorým z čiastkových nárokov zaujalo odlišné stanovisko, ako ani to, že aj v prípade, keby si bola sťažovateľka nárok na reštitučné odškodnenie uplatnila aj len jednou žalobou, za predpokladu splnenia procesno-právnych podmienok mohla (ale nemusela) byť niektorá jej   časť   (čiastkový   nárok)   vylúčená   na   prerokovanie   a rozhodnutie   na   samostatné   súdne konanie.

24. Podľa názoru ústavného súdu právny záver uvedený v odôvodnení napadnutého uznesenia krajského súdu nie je v rozpore s účelom a zmyslom právnej úpravy náhrady trov konania. Vzhľadom na to nemožno tento záver označiť za nepreskúmateľný ani za svojvoľný, vybočujúci z rámca uvedeného zákonného ustanovenia (§ 142 ods. 1 OSP), a preto tento ústavný súd nemá dôvod ani oprávnenie prehodnocovať ani ho prípadne nahrádzať svojím vlastným.

25.   Na   uvedenom   konštatovaní   nemení   nič   ani   skutočnosť,   že   krajský   súd   sa v odôvodnení   napadnutého   uznesenia   odvolal   na   rozhodnutia   okresného   súdu   v iných súvisiacich konaniach (sp. zn. 6 C 77/2012 a sp. zn. 9 C 149/2012), ktoré boli krajským súdom v odvolacom konaní zmenené tak, že sťažovateľke náhrada trov konania priznaná nebola.   To   znamená,   že   v súvisiacich   súdnych   konaniach,   na   ktoré   sa   krajský   súd v odôvodnení napadnutého uznesenia odvolal, nebola sťažovateľke priznaná náhrada trov konania v celkovej sume 461,10 €, ako to uvádza krajský súd, ale v skutočnosti len v sume 315,52   €.   Ústavný   súd   poukazujúc   na   svoju   skôr   citovanú   judikatúru   konštatuje, že namietané   pochybenie   krajského   súdu   spočívajúce   v čiastočne   nesprávne   zistenom skutkovom   stave,   zjavne   nemá   ústavnoprávnu   relevanciu.   Uplatňujúc   východiská   svojej doterajšej judikatúry ústavný súd zastáva názor, že v danom prípade nejde o pochybenie takej intenzity, na základe ktorého by mohol po prípadnom prijatí sťažnosti reálne dospieť k záveru o porušení základného práva sťažovateľky na súdnu ochranu podľa čl. 36 ods. 1 listiny, resp. jej   práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru.   Opačný   prístup k posudzovaniu námietok sťažovateľky by v konečnom dôsledku smeroval k spochybňovaniu ústavného   postavenia   ústavného   súdu   ako   súdneho   orgánu   ochrany   ústavnosti   (čl.   124 ústavy) a vyúsťoval do jeho vnímania ako riadnej (prípadne mimoriadnej) opravnej inštancie v rámci sústavy všeobecných súdov.

26. V súvislosti s námietkou sťažovateľky o porušení čl. 1 listiny v dôsledku podľa nej nerovnakého zaobchádzania zo strany krajského súdu ústavný súd poznamenáva, že jeho stabilizovaná judikatúra kvalifikuje ustanovenia čl. 12 ústavy, a tým aj ustanovenia čl. 1 a čl. 3 listiny ako všeobecné ustanovenia, ktoré treba vykladať a chápať ako ústavné direktívy adresované predovšetkým orgánom pôsobiacim v normotvornej činnosti všetkých stupňov a ktoré   nemôžu   plniť   poslanie   priamo   aplikovateľných   ustanovení   v   individuálnych záležitostiach.   Ich   aplikácia   nie   je   možná   bez   konkrétneho   vyjadrenia   dopadu diskriminujúceho postupu štátneho orgánu na základné právo alebo slobodu fyzickej alebo právnickej osoby (napr. I. ÚS 34/96, I. ÚS 58/97, I. ÚS 59/97, IV. ÚS 153/09). Porušenia citovaného ustanovenia čl. 1 listiny v samostatnom chápaní alebo aj v spojení s namietaným porušením základného práva zaručeného v   čl. 36 ods. 1 listiny sa sťažovateľka nemôže úspešne domáhať jednak pre jeho všeobecný charakter, ale najmä vzhľadom na skutočnosť, že toto v konaní pred všeobecným (krajským) súdom porušené nebolo.

27. Z týchto dôvodov ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosť sťažovateľky namietajúcu porušenie čl. 1 listiny, základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 36 ods. 1 listiny   a práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   napadnutým uznesením krajského súdu odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

28.   Sťažovateľka   v sťažnosti   namietala   tiež   pochybenie   krajského   súdu,   ktorý podľa nej prejednal odvolanie žalovanej napriek tomu, že bolo podané neoprávnenou osobou, a teda malo byť z tohto dôvodu krajským súdom odmietnuté. Ústavný súd v súvislosti s touto námietkou   konštatuje,   že   sťažovateľka   uvedenú   námietku   neuplatnila   v konaní pred všeobecnými súdmi, ale po prvýkrát až v konaní o ústavnej sťažnosti, čo nepochybne vyplýva   zo   samotného   odôvodnenia   napadnutého   uznesenia   krajského   súdu,   v ktorom je uvedené, že sťažovateľka sa k odvolaniu žalovanej nevyjadrila. Z princípu subsidiarity (čl. 127   ods. 1   ústavy) limitujúceho vzťah   ústavného   súdu ku všeobecným   súdom okrem iného   vyplýva,   že   v   prípade   konania   pred   všeobecnými   súdmi   musí   sťažovateľ   ochranu svojich   základných   práv   a   slobôd   vrátane   argumentácie   s   tým   spojenej   uplatniť   najskôr v tomto konaní a až následne v konaní pred ústavným súdom. Ak sťažovateľka v rámci ochrany   svojich   základných   práv   a   slobôd   uplatní   až   v   konaní   pred   ústavným   súdom námietku, ktorú mohla efektívne uplatniť a neuplatnila v konaní pred všeobecnými súdmi, ústavný   súd   na   jej   posúdenie   nemá   právomoc   (IV.   ÚS   76/2012,   m.   m.   III. ÚS 135/03, III. ÚS 201/04,   IV.   ÚS   266/08).   Keďže   sťažovateľka   ochranu   svojich   práv   nerealizovala v odvolacom   konaní   pred   krajským   súdom,   ale   až   podaním   sťažnosti   ústavnému   súdu, prichádzalo do úvahy odmietnutie sťažnosti v časti uvedenej námietky z dôvodu nedostatku právomoci ústavného súdu na jej prerokovanie (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

29. Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto uznesenia.

30. Keďže sťažnosť bola odmietnutá, ústavný súd nerozhodoval o ďalších návrhoch sťažovateľky, ktoré sú viazané na skutočnosť, že sťažnosti bude vyhovené.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 18. novembra 2015