znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 489/2014-9

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   senátu 10. septembra 2014   predbežne   prerokoval   sťažnosť   spoločnosti   Lawyer   Partners   a.   s., Prievozská   37,   Bratislava,   zastúpenej   advokátskou   kanceláriou   Fridrich   Paľko,   s.   r.   o., Grösslingová   4,   Bratislava,   konajúcou   prostredníctvom   advokáta   doc.   JUDr.   Branislava Fridricha,   PhD.,   vo veci   namietaného   porušenia   základného   práva   na   súdnu   ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a základného práva vlastniť majetok zaručeného v čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva na ochranu majetku zaručeného v čl. 1 Dodatkového protokolu   k Dohovoru   o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   uznesením   Krajského   súdu   v   Bratislave sp. zn. 6 Co 408/2013 z 30. júla 2013 v spojení s uznesením Okresného súdu Bratislava I sp. zn. 9 C 77/2010 z 27. mája 2013 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť spoločnosti Lawyer Partners a. s. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bola 20. septembra   2013   doručená   sťažnosť   spoločnosti   Lawyer   Partners   a.   s.   (ďalej   len „sťažovateľka“) vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a základného práva   vlastniť majetok   zaručeného   v   čl.   20   ods.   1 ústavy,   práva   na spravodlivé   súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej   len   „dohovor“)   a   práva   na   ochranu   majetku   zaručeného   v   čl.   1   Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“)   uznesením   Krajského   súdu   v Bratislave   (ďalej   len   „krajský   súd“) sp. zn. 6 Co 408/2013 z 30. júla 2013 v spojení s uznesením Okresného súdu Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 9 C 77/2010 z 27. mája 2013.

2.   Zo   sťažnosti   vyplýva,   že   sťažovateľka   je   v procesnom   postavení   žalobkyne účastníčkou konania vedeného okresným súdom pod sp. zn. 9 C 77/2010, pričom jej žaloba smeruje proti Slovenskej republike (ďalej len „žalovaná“), v mene ktorej koná Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky. V označenom konaní sa sťažovateľka domáha určenia, že žalovaná je zodpovedná za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom okresného súdu, ako aj zaplatenia náhrady majetkovej škody nemajetkovej ujmy z titulu nesprávneho úradného postupu vo výške 19 476 217,68 € v súvislosti s neprijatím návrhov sťažovateľky na začatie občianskeho súdneho konania podaných 19. októbra 2006 elektronickou formou.

Uznesením okresného súdu sp. zn. 9 C 77/2010 z 27. mája 2013 bola sťažovateľke uložená   povinnosť   zložiť   preddavok   na   trovy   konania   v sume   928 048   €.   Keďže sťažovateľka   na   výzvu   okresného   súdu   v stanovenej   lehote   nereagovala,   okresný   súd konanie   zastavil.   Proti   uzneseniu   okresného   súdu   podala   sťažovateľka   odvolanie,   ktoré krajský súd napadnutým rozhodnutím potvrdil.

3. Sťažovateľka vo svojej sťažnosti namieta, že tak okresný súd, ako aj krajský súd svojím postupom a rozhodnutím o zastavení konania odňali sťažovateľke možnosť konať pred   súdom,   ich   rozhodnutia   vychádzajú   z nesprávneho   právneho   posúdenia   veci   a pre nedostatočné odôvodnenia sú nepreskúmateľné, čím porušili jej právo na súdnu ochranu podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   a právo na spravodlivý   súdny   proces zaručené čl.   6   ods.   1 dohovoru, ako aj právo vlastniť majetok priznané čl. 20 ods. 1 ústavy a právo na pokojné užívanie majetku podľa čl. 1 dodatkového protokolu.

4. Sťažovateľka zdôrazňuje, že k porušeniu označených práv došlo v dôsledku toho, že súdy oboch stupňov neinterpretovali pravidlá pre zloženie preddavku na trovy konania upravené ustanovením § 141a Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) ústavne súladným spôsobom (a), keď pri rozhodovaní nezohľadnili právne významnú skutočnosť, že v konaní je odporcom Slovenská republika, ktorá je v konaní vecne oslobodenou žalovanou stranou   (b).   Uloženiu   povinnosti   zložiť   preddavok   na   trovy   konania   v takomto   prípade chýba akýkoľvek zmysel, pretože ani jeho nezloženie nemá za následok zastavenie konania (c)   a v konaní   spôsobuje   zbytočný   prieťah   (d).   Sťažovateľka   poukázala   tiež na nekonzistentnosť   rozhodovania   okresného   súdu   i Okresného   súdu   Dolný   Kubín v obdobných   veciach,   keď   súdy   o   návrhoch   žalovaného   na   uloženie   povinnosti   zložiť preddavky na trovy konania rozhodovali tak, že ich zamietli (d). Sťažovateľka ďalej uvádza, že v danom prípade je vecne oslobodená od platenia súdnych poplatkov podľa ustanovenia §   4   ods.   1   písm.   k)   zákona   č.   71/1992   Zb.   o súdnych   poplatkoch   a poplatku   za   výpis z registra   trestov   v znení   neskorších   predpisov,   pretože   iniciovala   konanie,   v ktorom   sa domáha náhrady škody v súvislosti s nesprávnym úradným postupom alebo nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci, (e) a pri aplikácii ustanovenia § 141a ods. 1 OSP nebola splnená formálna podmienka, podľa ktorej je možné rozhodovať o uložení povinnosti zložiť preddavok na trovy konania len vtedy, ak sa uplatňuje právo na zaplatenie peňažnej sumy prevyšujúcej 400-násobok životného minima pre jednu plnoletú osobu (f), pričom súd uložil sťažovateľke zložiť preddavok na trovy konania v sume, ktorej výšku stanovil v rozpore s ustanovením § 141a ods. 2 OSP (g) a bez toho, aby odôvodnil účel, na ktorý má byť zložený preddavok použitý, v dôsledku čoho bolo rozhodnutie všeobecných súdov vydané bez adekvátneho právneho základu (h).

5. Rozhodnutie krajského súdu označila sťažovateľka za arbitrárne, keďže sa vecou náležite nezaoberal a v odôvodnení svojho rozhodnutia sa podľa § 219 ods. 2 OSP obmedzil len na konštatovanie správnosti dôvodov uvedených súdom prvého stupňa, prevzal jeho závery a nadväznú argumentáciu bez toho, aby prihliadol na dôvody uvedené v odvolaní sťažovateľky.

6.   Sťažovateľka   poukazuje   aj   na   rozhodnutie   ústavného   súdu   vo   veci sp. zn. I. ÚS 112/2012 zo 6. júna 2012, v ktorom podľa jej tvrdení ústavný súd o sťažnosti iného   sťažovateľa   rozhodol   nálezom,   ktorým   vyslovil   porušenie   základného   práva sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru v skutkovo a právne rovnakej veci.

7. Sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd vydal nález, ktorým vysloví porušenie jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru   a práva   podľa   čl.   1   dodatkového   protokolu   napadnutými   rozhodnutiami všeobecných súdov, tieto rozhodnutia zruší a vec vráti okresnému súdu na ďalšie konanie, prizná jej finančné zadosťučinenie v sume 500 € a náhradu trov konania.

II.

8. Podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy   ústavný   súd   rozhoduje   o sťažnostiach   fyzických a právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

9. Ústavou   daná   právomoc   neumožňuje   ústavnému   súdu   nahrádzať   rozhodovaciu činnosť (právomoc) všeobecných súdov, ak je táto založená zákonom alebo na základe zákona. Ústavný súd môže založiť svoju právomoc na konanie až vtedy, ak fyzická alebo právnická osoba nemala inú ústavnú a zákonnú možnosť účinnej ochrany svojich práv. Ústava ani zákon o ústavnom súde nepripúšťajú, aby si sťažovateľ ako účastník konania zvolil   medzi   súdnymi   orgánmi   ochrany   porušených   základných   práv   a   slobôd,   naopak, čl. 127 ods. 1 ústavy jednoznačne požaduje vyčerpanie všetkých sťažovateľovi dostupných a účinných prostriedkov nápravy. Aj podľa stabilnej judikatúry ústavného súdu ústavný súd nie je oprávnený poskytovať ochranu ústavnosti vo veciach, v ktorých sa sťažovateľ mohol domôcť ochrany v konaní pred všeobecným súdom vlastnými, dovolenými a Občianskym súdnym poriadkom ustanovenými procesnými úkonmi (I. ÚS 161/02, I. ÚS 79/07).

10. Podľa názoru ústavného súdu je v posudzovanom prípade už na prvý pohľad zrejmé, že napadnutými uzneseniami k neprípustnému zásahu do označeného základného práva   dôjsť   nemohlo.   Samotné   vydanie   napadnutých   uznesení,   ale   ani   nadobudnutie právoplatnosti týchto uznesení nemá totiž pre sťažovateľku bez ďalšieho za následok stratu prístupu k súdu.

11.   Pokiaľ   ide   o namietané   porušenie   základných   práv   sťažovateľky   uznesením okresného súdu, ústavný súd poukazuje na princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127 ods. 1 ústavy,   obsahom   ktorého   je   pravidlo,   že   sťažovateľ   má   právo   domáhať   sa   ochrany základného   práva   pred   ústavným   súdom   iba   v prípade,   ak   mu   túto   ochranu   nemôže poskytnúť iný súd.

V danom   prípade   námietky   sťažovateľky   v podobe   odvolania   smerujúceho   proti napadnutému   uzneseniu   okresného   súdu   boli   v rámci   riadneho   inštančného   postupu predmetom   rozhodovania   krajského   súdu   v konaní   o podanom   odvolaní.   Preskúmanie napadnutého uznesenia okresného súdu ústavným súdom by bolo v rozpore s princípom subsidiarity   zakotveným   v čl.   127   ods.   1   ústavy,   lebo   jeho   preskúmanie   na   základe podaného odvolania patrí do právomoci krajského súdu. Na základe uvedeného ústavný súd sťažnosť   v časti   smerujúcej   proti   napadnutému   uzneseniu   okresného   súdu   odmietol pre nedostatok   právomoci   na   jej   prerokovanie   (m.   m.   I.   ÚS   6/04,   IV.   ÚS   179/05, IV. ÚS 243/05, II. ÚS 90/06, III. ÚS 42/07).

12.   Proti   nepriaznivému   potvrdzujúcemu   uzneseniu   krajského   súdu   o zastavení konania   podľa   prevažujúcej   judikatúry   ústavného   súdu   (napr.   II.   ÚS   130/2012, I. ÚS 520/2012   a pod.)   prichádzalo   do   úvahy   aj   podanie   dovolania,   a to   s prihliadnutím na dôvod uvedený v § 237 písm. f) OSP. V rámci dovolacieho konania proti uzneseniu krajského súdu tak mala sťažovateľka možnosť uplatňovať všetky tie zásadné námietky, ktoré sú obsahom sťažnosti podanej ústavnému súdu.

13. Na základe uvedených skutočností ústavný súd odmietol sťažnosť podľa § 25 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov, pretože v danom štádiu konania nie je daná jeho právomoc na prerokovanie veci.

14. K tvrdeniam   sťažovateľky   o meritórnom   rozhodnutí   vo   veci sp. zn. I. ÚS 112/2012 zo 6. júna 2012 ústavný súd uvádza, že v danom prípade išlo o inú procesnú   situáciu   a tieto   veci   nemožno   stotožňovať.   V prípade,   na   ktorý   sťažovateľka odkazuje, okresný súd uložil (inému) sťažovateľovi povinnosť zložiť preddavok na trovy konania v zmysle § 141a ods. 1 OSP bez toho, aby vopred preskúmal jeden z atribútov uplatnenia tohto   ustanovenia,   ktorým   je oslobodenie sťažovateľa   od súdnych   poplatkov podľa § 138 OSP. S poukazom na princíp proporcionality súdneho konania ústavný súd následne dospel k záveru o porušení práv tohto sťažovateľa.

15. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku sa už ústavný súd ďalšími návrhmi sťažovateľky nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. septembra 2014