znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 489/2012-15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 17. októbra 2012 predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o., B., zastúpenej advokátom JUDr. B. F., B., vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky,   práva podľa   čl.   6 ods.   1 Dohovoru   o   ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako aj namietaného porušenia čl. 12 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom a uzneseniami Okresného súdu Topoľčany sp. zn. 5 Er 185/2003 zo 14. augusta 2012, sp. zn. 5 Er 1326/2002 z 12. júla 2012, sp. zn. 5 Er 253/2004 z 12. júla 2012, sp. zn. 4 Er   1132/2009   z 28.   júna   2012,   sp.   zn.   4   Er   99/2010   z 28.   júna   2012, sp. zn. 4 Er 20/2010   z 28.   júna   2012,   sp.   zn.   6   Er   31/2003   zo   6.   augusta   2012, sp. zn. 6 Er 1392/2002 zo 6. augusta 2012, sp. zn. 6 Er 1323/2002 zo 6. augusta 2012, sp. zn. 6 Er 1331/2002 zo 6. augusta 2012, sp. zn. 6 Er 1485/2002 zo 6. augusta 2012, sp. zn.   6   Er   201/2003   zo   6.   augusta   2012,   sp.   zn.   6   Er   29/2003   zo   6.   augusta   2012, sp. zn. 3 Er 254/2004 z 15. augusta 2012 a sp. zn. 3 Er 79/2003 zo 14. augusta 2012 a takto

r o z h o d o l :

1. Sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., vedené pod sp. zn. Rvp 12411/2012 až sp. zn. Rvp 12425/2012 s p á j a   na spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn. Rvp 12411/2012.

2. Sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o.,   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1.   Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   boli 10. septembra 2012 doručené sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., B. (ďalej len „sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“), ako aj namietaného porušenia čl. 12 ods. 2 ústavy a   čl.   14   dohovoru   postupom   a v záhlaví   vymenovanými   uzneseniami   Okresného   súdu Topoľčany (ďalej len „napadnuté rozhodnutia okresného súdu“).

2.   Okresný   súd   svojimi   napadnutými   rozhodnutiami   vylúčil   vo   veci   konajúceho súdneho   exekútora   JUDr.   R.   K.   (ďalej   len  ,,súdny   exekútor“)   z   vykonávania   exekúcií vedených okresným súdom pod sp. zn. 5 Er 185/2003, sp. zn. 5 Er 1326/2002, sp. zn. 5 Er 253/2004, sp. zn. 4 Er 1132/2009, sp. zn. 4 Er 99/2010, sp. zn. 4 Er 20/2010, sp. zn. 6 Er 31/2003, sp. zn. 6 Er 1392/2002, sp. zn. 6 Er 1323/2002, sp. zn. 6 Er 1331/2002, sp. zn. 6 Er 1485/2002, sp. zn. 6 Er 201/2003, sp. zn. 6 Er 29/2003, sp. zn. 3 Er 254/2004 a sp. zn. 3 Er 79/2003,   a to   z   dôvodu,   že   bol   pred   vymenovaním   do   funkcie   súdneho   exekútora zamestnancom   sťažovateľky   ako   účastníčky   exekučného   konania   (v danom   prípade oprávnenej), čo podľa názoru okresného súdu zakladá dôvod na jeho vylúčenie.

3. V súvislosti s vylúčením súdneho exekútora z exekúcie sťažovateľka namietala porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, k čomu bližšie uviedla:

„... postup všeobecného súdu v konaní..., ako aj samotné rozhodnutie (rozhodnutia, pozn.) tohto súdu, nelegitímne a nelegálne limitovali práva sťažovateľa, najmä jeho právo na súdnu ochranu zaručené čl. 46 ods. 1 Ústavy a právo na spravodlivý súdny proces zaručené čl. 6 ods. 1 Dohovoru a to v takej miere, že je to v právnom štáte neprípustné. Je tomu tak preto, že všeobecný súd:

a) bez toho aby upovedomil sťažovateľa o Náleze ústavného súdu zo dňa 13. 04. 2011, sp. zn.: III ÚS 322/2010-37;

b)   bez   toho   aby   vykonal   akékoľvek   dokazovanie   v   otázke   subjektívnej   alebo objektívnej zaujatosti súdneho exekútora vo veci alebo v pomere k účastníkom exekučného konania;

c)   bez   toho   aby   existovali   akékoľvek   racionálne   pochybnosti   o   legálnom   a legitímnom postupe súdneho exekútora v exekúcii;

d) bez toho aby existovali oprávnené obavy sťažovateľa alebo povinného o legálny priebeh exekúcie:

e) bez toho aby umožnil sťažovateľovi s cieľom ovplyvniť rozhodnutie všeobecného súdu vyjadriť sa k otázke zaujatosti a to aj na podklade konkrétnych dôkazov a rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky vo veci sp. zn.: III ÚS 322/2010;

rozhodol s konečnou platnosťou (podľa ust. § 30 ods. 10 Exekučného poriadku proti rozhodnutiu všeobecného súdu o námietke zaujatosti exekútora nemožno podať opravný prostriedok) o právnom postavení sťažovateľa, pričom toto rozhodnutie vyvolalo právne účinky do budúcnosti a definitívne zbavilo sťažovateľa možnosti dosiahnuť vymoženie svojej pohľadávky výkonom exekučnej činnosti realizovanej súdnym exekútorom - JUDr. R. K.“ Na   podporu   svojej   argumentácie   predložila   ústavnému   súdu   na   zváženie   aj   stanovisko občianskoprávneho   kolégia   Krajského   súdu   v Trenčíne,   z ktorého   citovala,   že „... o námietke   zaujatosti   sa   rozhoduje   len   na   návrh   a nie   na   základe   oznámenia   súdneho exekútora o tom, že ho Ústavný súd SR v jednej veci vylúčil. Namietať zaujatosť exekútora môže len účastník alebo exekútor sa môže namietať sám, že je zaujatý.“.

4. Sťažovateľka taktiež namietala porušenie základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy   a   práva   podľa   čl.   1   dodatkového   protokolu,   pretože „Všeobecný   súd   svojím rozhodnutím,   ktoré   bolo   vydané   v   konaní   vedenom   bez   dodržania   zásad   spravodlivého súdneho   procesu,   obmedzil   majetkové   práva   sťažovateľa   takým   spôsobom,   ktorý   je nezlučiteľný s článkom č. 20 ods. 1 Ústavy SR a článkom č. 1 Protokolu č. 1 Napadnutým rozhodnutím   všeobecného   súdu   došlo   k   reálnemu   ohrozeniu   majetku   sťažovateľa existujúceho v podobe pohľadávky a jej príslušenstva a taktiež došlo k zníženiu majetku sťažovateľa   o   majetok   vynaložený   na   výkon   exekúcie   zvoleným   súdnym   exekútorom. Sťažovateľ mal teda v zmysle článku č. 20 ods. 1 Ústavy SR a článku č. 1 Protokolu č. 1 majetok   chránený   Dohovorom   o   ktorý   však   nelegálnym   postupom   a   rozhodnutím všeobecného súdu bez akejkoľvek náhrady prišiel.“.

5. Namietané   porušenie   čl.   12   ods.   2   ústavy   a   čl.   14   dohovoru   sťažovateľka odôvodnila tým, že ,,aj keď výkon a ochrana jeho práva na spravodlivý súdny proces mala byť rovnaká, mal v konaní pred všeobecným súdom výrazne nevýhodné postavenie a bolo s ním   zaobchádzané   odlišne.   Sťažovateľ   však   bol,   a   to   najmä   vzhľadom   k   faktu,   že všeobecný   súd   rozhodoval   o   jeho   práve   na   výkon   súdneho   rozhodnutia   zvoleným exekútorom   a   toto   rozhodnutie   výrazne   ovplyvnilo   jeho   právne   postavenie,   účastníkom konania rovnako ako povinný. Z okolností daného prípade nemožno vyšpecifikovať také skutočnosti,   ktoré   by   mohli   objektívne   a   rozumne   ospravedlniť   takéto   odlišné zaobchádzanie. Odlišné zaobchádzanie so sťažovateľom nemožno ospravedlniť jeho iným postavením   (postavením   oprávneného),   pretože   takýto   dôvod   je   priamo   Ústavou   SR a Dohovorom špecifikovaný ako dôvod zakázaného odlišného zaobchádzania.“.

6. V nadväznosti na uvedené sťažovateľka žiadala, aby ústavný súd vydal nález, v ktorom vysloví porušenie jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy, práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 1 dodatkového protokolu, ako aj porušenie čl. 12 ods. 2 ústavy a čl. 14 dohovoru postupom a napadnutými rozhodnutiami okresného súdu, zruší   napadnuté rozhodnutia   okresného súdu   a veci   vráti   na ďalšie konanie a prizná jej primerané finančné zadosťučinenie, ako aj úhradu trov konania.

II.

7. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

8.   Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

9.   O   zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím všeobecného súdu a základným právom alebo   slobodou,   porušenie   ktorých   namietal,   prípadne   z   iných   dôvodov.   Za   zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (IV. ÚS 92/04, III. ÚS 168/05, II. ÚS 172/2011).

10. Sťažovateľka namietala porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy a práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 1 dodatkového protokolu, ako aj porušenie čl. 12 ods. 2 ústavy a čl. 14 dohovoru postupom a napadnutými rozhodnutiami okresného súdu.

II.A

K spoločnému prerokovaniu vecí

11. Podľa § 31a zákona o ústavnom súde ak tento zákon neustanovuje inak a povaha veci to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanovenia zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „OSP“).   V zmysle   § 112   ods. 1   OSP   v záujme   hospodárnosti   konania   môže   súd   spojiť na spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých istých účastníkov. Zákon o ústavnom súde nemá osobitné ustanovenie o spojení vecí, avšak v súlade   s citovaným   § 31a   zákona   o ústavnom   súde   možno   v konaní o sťažnosti   podľa čl. 127 ústavy použiť na prípadné spojenie vecí primerane § 112 ods. 1 OSP.

12.   S prihliadnutím   na   obsah   sťažností   vedených   ústavným   súdom   pod   sp. zn. Rvp 12411/2012   až   sp.   zn.   Rvp   12425/2012   a z tohto   obsahu   vyplývajúcu   právnu a skutkovú   súvislosť   uvedených   sťažností   a   taktiež   prihliadajúc   na   totožnosť   v osobe sťažovateľky a okresného súdu, proti ktorému tieto sťažnosti smerujú, rozhodol ústavný súd uplatniac citované právne normy tak, ako to je uvedené v bode l výroku tohto uznesenia.

II.B K namietanému porušeniu ostatných základných práv a slobôd napadnutými rozhodnutiami okresného súdu

13.   Ústavný   súd   po   preskúmaní   sťažností   a v kontexte   aj   svojich   zistení   dospel k záveru,   že   použitá   argumentácia   sťažovateľky   v podaných   sťažnostiach   je   v podstate totožná   s jej   právnou   argumentáciou,   ktorú   použila   v stovkách   predošlých   sťažností, ktorými   sa   ústavný   súd   už   zaoberal   v uplynulom   období.   Vzhľadom   na   totožnosť   tak v osobe   sťažovateľky,   ako   aj   totožnosť   v   použitej   právnej   argumentácii   a skutkových okolnostiach, ktoré boli podstatné pre ustálenie záverov všeobecných súdov v jednotlivých prípadoch, ústavný súd dospel k záveru, že vzhľadom na to, že sťažovateľke sú známe dôvody   odmietnutia   sťažností   v obdobných   prípadoch   už   ňou   podaných   sťažností v závislosti od predmetu napadnutých rozhodnutí všeobecných súdov (vylúčenie súdneho exekútora JUDr. K., pozn.) a ňou použitej argumentácie bez relevantných zmien, nie je potrebné   uvádzať   tie   isté   dôvody   odmietnutia,   ako   je   to   aj   v prípade   týchto   sťažností. Vzhľadom   na   uvedené   sa   preto   ústavný   súd   plne   stotožňuje   s dôvodmi   svojich predchádzajúcich rozhodnutí (napr. IV. ÚS 157/2012 z 22. marca 2012,   I. ÚS 220/2012 zo 16. mája 2012, III. ÚS 445/2012 z 12. septembra 2012...), ktoré skončili odmietnutím rovnakých a opakujúcich sa sťažností sťažovateľky z dôvodov tam uvedených. Ústavný súd v takýchto a obdobných prípadoch nemá dôvod meniť svoje už ustálené právne názory, a preto v podrobnostiach odkazuje na už citované svoje skoršie rozhodnutia.

14. Podľa § 374 ods. 4 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších zmien (ďalej len „OSP“) proti rozhodnutiu súdneho úradníka alebo justičného čakateľa je vždy prípustné odvolanie. Odvolaniu podanému proti rozhodnutiu, ktoré vydal súdny   úradník   alebo   justičný   čakateľ,   môže   v   celom   rozsahu   vyhovieť   sudca,   ktorého rozhodnutie sa považuje za rozhodnutie súdu prvého stupňa; ak sudca odvolaniu nevyhovie, predloží vec na rozhodnutie odvolaciemu súdu. Ak odvolanie podané v odvolacej lehote oprávnenou osobou smeruje proti rozhodnutiu súdneho úradníka alebo justičného čakateľa, proti   ktorému   zákon   odvolanie   nepripúšťa   (§   202),   rozhodnutie   sa   podaním   odvolania zrušuje a opätovne rozhodne sudca. Podľa § 204 ods. 2 druhej vety OSP ak rozhodnutie... obsahuje nesprávne poučenie o tom, že odvolanie nie je prípustné, možno podať odvolanie do troch mesiacov od doručenia.

15. Podľa § 30 ods. 1 zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov (ďalej len „Exekučný poriadok“) je exekútor vylúčený z vykonávania exekúcie, ak so zreteľom na jeho pomer k veci,   ktorá   je   predmetom   exekúcie,   k účastníkom   exekučného   konania   alebo   k ich zástupcom možno mať pochybnosti o jeho nezaujatosti. Podľa § 30 ods. 7... o tom či je exekútor vylúčený, rozhodne súd do desiatich dní od predloženia veci. Podľa § 30 ods. 10 Exekučného   poriadku   proti   rozhodnutiu   súdu   podľa   odseku   7 nie je prípustný   opravný prostriedok.

16.   Podľa   §   53   ods.   1   zákona   o   ústavnom   súde   sťažnosť   nie   je   prípustná,   ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu   jeho   základných   práv   a   slobôd   účinne   poskytuje   a   na   ktorých   použitie   je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov. Podľa § 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde   ústavný   súd   neodmietne   prijatie   sťažnosti,   aj   keď   sa   nesplnila   podmienka   podľa odseku   1,   ak   sťažovateľ   preukáže,   že   túto   podmienku   nesplnil   z   dôvodov   hodných osobitného zreteľa.

17. Zo zistení ústavného súdu tiež vyplýva, že v niektorých z uvedených 15 vecí, ktoré   boli   spojené   (pozri   výrok   1   tohto   rozhodnutia),   rozhodoval   o vylúčení   súdneho exekútora   vyšší   súdny   úradník.   Proti   jeho   rozhodnutiu   sťažovateľka   využila   účinný prostriedok nápravy a podala odvolanie, o ktorom rozhodol/v súčasnom období rozhoduje sudca. Sťažovateľka teda súbežne s podanou ústavnou sťažnosťou podala aj v už citovaných exekučných   konaniach   odvolanie   ako   účinný   prostriedok   nápravy,   pričom   si   bola vedomá/musela si byť vedomá, že o tomto opravnom prostriedku bude rozhodovať sudca všeobecného súdu.

18.   V nadväznosti   na   toto   zistenie   ústavný   súd   poukazuje   na   svoju   ustálenú judikatúru, podľa ktorej ústavou daná právomoc ústavnému súdu neumožňuje nahrádzať rozhodovaciu činnosť (právomoc) všeobecných súdov, ak je táto založená zákonom alebo na základe zákona. Ústavný súd môže svoju právomoc na konanie založiť až vtedy, ak fyzická alebo právnická osoba nemala inú ústavnú a zákonnú možnosť účinnej ochrany svojich práv. Ústava ani zákon o ústavnom súde nepripúšťajú, aby si sťažovateľka ako účastníčka konania zvolila medzi súdnymi orgánmi ochrany porušených základných práv a slobôd,   naopak,   čl.   127   ods.   1   ústavy   jednoznačne   požaduje   vyčerpanie   všetkých sťažovateľke dostupných a účinných prostriedkov nápravy.

19. V závere svojej argumentácie ústavný súd k dôvodom odmietnutia sťažností už iba   dodáva,   že   napriek   tomu,   že   sťažovateľka   disponuje   kvalifikovaným   právnym zastúpením   (advokátom),   nedodržala   ani   zákonom   ustanovené   podmienky   (§   50   ods.   2 zákona o ústavnom súde) a okrem samotnej sťažnosti nepredložila žiadne písomné dôkazy, na ktoré sa odvoláva na prvej strane sťažnosti (pozri stranu 1 „dokumenty podľa textu“). V neposlednom   rade   ústavný   súd   nemohol   prehliadnuť   predovšetkým   „hmotnoprávne“ aspekty   tvoriace   nosné   dôvody   podaných   súdnych   žalôb   v konaní   pred   všeobecnými (exekučnými)   súdmi   v kontexte   s   už   právoplatnými   rozhodnutiami   súdov   (všeobecných i ústavného), ktoré sa týkali množstva podobných prípadov súvisiacich s účastníkmi, a to spoločnosťou   P.,   s.   r.   o.,   ako   aj   súdnym   exekútorom   JUDr.   K.   Tieto   sú   pre   všetkých zainteresovaných už notorietou, preto nie je potrebná ich konkretizácia.

20. Pretože sťažnosti boli odmietnuté ako celok, ústavný súd o ďalších návrhoch sťažovateľky uplatnených v sťažnostiach nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 17. októbra 2012