znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 489/2011-17

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 7. decembra 2011 predbežne prerokoval sťažnosť P. H., P., zastúpeného advokátom JUDr. P. H., Advokátska spoločnosť, s. r. o., P., vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 36 a čl. 46 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj práv podľa čl. 30 a čl. 47 Charty základných práv Európskej únie uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 7 Cdo 67/2011 z 27.   júla   2011,   rozsudkom   Krajského   súdu   v Prešove   sp. zn. 1 Co 141/2010, 1 Co 142/2010/2010   zo   16.   februára   2011   a rozsudkom   Okresného   súdu   Prešov č. k. 15 C 170/2008-114 z 15. júla 2010 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť P. H. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len ústavný súd“) bola 24. októbra 2011 doručená sťažnosť P. H. (ďalej len „sťažovateľ“, v citovanom texte aj „žalobca“), ktorou   namietal   porušenie   základných   práv   podľa   čl.   36   a čl.   46   Ústavy   Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), ako aj práv podľa čl. 30 a čl. 47 Charty základných práv Európskej   únie   (ďalej   len   „Charta   základných   práv   EÚ“)   uznesením   Najvyššieho   súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)   sp. zn. 7 Cdo 67/2011 z 27. júla 2011, rozsudkom   Krajského   súdu   v Prešove   (ďalej   len   „krajský   súd“)   sp. zn. 1 Co 141/2010, 1 Co 142/2010/2010 zo 16. februára 2011 a rozsudkom Okresného súdu Prešov (ďalej len „okresný súd“) č. k. 15 C 170/2008-114 z 15. júla 2010 (v petite sťažnosti zrejme omylom uvedené č. k. 15 C 170/2008-147, pozn.).

2. Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ bol v procesnom   postavení žalobcu v spore o neplatnosť výpovede vedenom na okresnom súde pod sp. zn. 15 C 170/2008 proti žalovanej spoločnosti F., s. r. o., P. (ďalej len „žalovaná“, resp. „žalovaný“). Okresný súd rozsudkom z 15. júla 2010 určil, že „výpoveď daná žalobcovi listom žalovaného dňa 23. 9. 2008   je   neplatná“,   rozhodol,   že „návrh   v časti   o neplatnosti   okamžitého   skončenia pracovného pomeru zamieta, návrh v časti povinnosti žalobcu nahradiť žalovanému mzdu vylučuje   na   samostatné   konanie,   náhradu   trov   konania...   nepriznáva“.   Krajský   súd rozsudkom zo 16. februára 2011 vyslovil, že „potvrdzuje rozsudok vo výroku o zamietnutí žaloby, ako aj vo výroku o trovách konania. Odmieta odvolanie proti výroku o vylúčení veci na samostatné konanie. Nepriznáva... náhradu trov...“. O dovolaní sťažovateľa rozhodol najvyšší súd uznesením z 27. júla 2011, ktorým dovolanie odmietol.

3.   Sťažovateľ   v sťažnosti   obsiahlo   (podrobne)   prezentoval   svoju   argumentáciu majúcu   preukázať   (odôvodniť)   ním   tvrdenú   protiprávnosť   postupu   v jeho   právnej   veci konajúcich všeobecných súdov (body 1 až 21 II. časti sťažnosti), ktorú v zásade možno zhrnúť do jeho konštatovania, že „Problém, v ktorom sa sťažovateľ nachádza, spočíva aj v tom či súdne procesy boli spravodlivé alebo nie, pokiaľ súdy neprihliadali na relevantné dôkazy   v konaní   a vykladali   si   jednotlivé   dôkazy   spôsobom,   ktorý   nebol   v súlade so skutočnosťou, resp. bol nedobromyseľný a tým pádom porušuje jeho práva na ochranu pred svojvoľným prepustením zo zamestnania a diskrimináciou v daných procesoch. Toto sa deje aj s prihliadnutím na to, že ani Najvyšší súd Slovenskej republiky neumožňuje pri výklade   právnych   predpisov   prípustnosť   opraviť   tieto   porušenia   práv   sťažovateľa,   ku ktorým   došlo   v procese   prvostupňového   a druhostupňového   súdu.   Sme   presvedčený,   že pokiaľ by aj bol v súlade s právnym poriadkom SR takýto postup, nemôže pripustiť výklad základných   práv   sťažovateľa   v súlade   s Ústavou   SR   a Chartou   základných   práv   EÚ.“. Porovnaním   (komparáciou)   sťažovateľovej   argumentácie   vyplývajúcej   z jeho   tvrdení v prvostupňovom   konaní,   odvolacom   a aj   dovolacom   konaní   (vyplývajúcich z odôvodňujúcich častí ústavnému súdu predložených rozhodnutí už menovaných súdov) s argumentáciou produkovanou v jeho ústavnej sťažnosti možno konštatovať ich zásadnú zhodu   (v   podstate   tvrdenie   o nesprávnych   skutkových   a právnych   záveroch   jeho   vec posudzujúcich súdov).

4. Sťažovateľ tvrdí, že postupom a rozhodnutiami v jeho právnej veci konajúcich všeobecných súdov boli porušené ním označené základné práva zaručené ústavou a práva zaručené Chartou základných práv EÚ.

5. Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom: „1. Najvyšší súd... uznesením č. k. 7 Cdo/67/2011-157, Krajský súd... rozsudkom, č. k. 1 Co/141/2010-a 1 Co/142/2010 zo dňa 16. 02. 2011 a Okresný súd... rozsudkom č. k. 15   C/170/2008-147 (správne   má   byť   114,   pozn.) porušil   právo   na   ochranu   proti svojvoľnému prepúšťaniu zo zamestnania a diskriminácii v zamestnaní podľa článku 36, právo na spravodlivé súdne konanie 46 Ústavy SR a právo na ochranu pred bezdôvodným prepustením podľa článku 30 a právo na účinný prostriedok nápravy a na spravodlivý proces podľa článku 47 Charty základných práv Európskej únie.

2. Uznesenie Najvyššieho súdu..., rozsudok Krajského súdu... a rozsudok Okresného súdu... sa zrušuje a vec sa vracia na ďalšie konanie.

3.   Sťažovateľovi...   priznáva   primerané   finančné   zadosťučinenie   vo   výške 16.441,20 Eur...

4. Najvyšší súd Slovenskej republiky, Krajský súd v Prešove a Okresný súd Prešov sú povinný spoločne a nerozdielne uhradiť trovy právneho zastúpenia...“

II.

6.   Ústavný   súd   je   podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy   oprávnený   konať   o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo   slobôd,   alebo   ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

7. Ústavný súd každý návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

8. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   ktorých prerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

9.   Podľa   čl.   127   ústavy   je   systém   ústavnej   ochrany   základných   práv   a slobôd rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných súdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne. Z toho vyplýva, že ústavný súd zásadne nemá právomoc   rozhodovať   o takých   sťažnostiach,   o ktorých   je   oprávnený   podľa   platných právnych predpisov rozhodovať iný (všeobecný) súd.

10.   O zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   (návrhu)   možno   hovoriť   vtedy,   ak namietaným   postupom   orgánu   štátu   nemohlo   vôbec   dôjsť   k porušeniu   toho   základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi namietaným rozhodnutím alebo iným označeným postupom orgánu štátu a základným   právom   alebo   slobodou,   ktorých   porušenie   sa   namietalo,   prípadne   z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (napr. I. ÚS 66/98, III. ÚS 168/05, IV. ÚS 136/05).

II.A

K namietanému porušeniu sťažovateľom označených práv rozsudkom okresného súdu

11.   Sťažovateľ   vo   svojej   sťažnosti   namietal   porušenie   základného   práva   na súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie („aby   jeho   záležitosť   bola   spravodlivo   prejednaná...“)   zaručeného   čl.   47   Charty základných práv EÚ rozsudkom okresného súdu č. k. 15 C 170/2008-114 z 15. júla 2010.

12. Z obsahu sťažnosti (a k nej pripojených písomností) vyplýva, že sťažovateľ proti predmetnému   rozsudku   okresného   súdu podal   riadny opravný prostriedok   –   odvolanie, o ktorom   rozhodol   krajský   súd   rozsudkom   sp.   zn.   1   Co   141/2010,   1   Co   142/2010 zo 16. februára 2011. Ústavný súd preto nemá právomoc na konanie o tej časti sťažnosti, v ktorej sa namieta porušenie práva sťažovateľa rozsudkom okresného súdu.

13. Ústavný súd konštatuje, že vzhľadom na princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127 ods. 1 ústavy nebolo v jeho právomoci preskúmanie napadnutého rozsudku okresného súdu, pretože na základe podaného odvolania patrilo do právomoci krajského súdu. Z uvedeného dôvodu sťažnosť v tejto jej časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie.

II.B

K namietanému porušeniu sťažovateľom označených práv rozsudkom krajského súdu a uznesením najvyššieho súdu

14. Podľa ustáleného právneho názoru ústavného súdu účelom práva na súdnu a inú právnu ochranu (vrátane práva na spravodlivé konanie) je zaručiť každému prístup k súdu. Tomu zodpovedá povinnosť všeobecného súdu vo veci konať a rozhodnúť (II. ÚS 88/01).

15. Základné právo na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, právo na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), ako aj právo na spravodlivý proces podľa čl. 47 Charty základných práv EÚ podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu všeobecný súd nemôže   porušiť,   ak   koná   vo   veci   v súlade   s procesnoprávnymi   predpismi   upravujúcimi postupy   v občianskoprávnom   konaní.   Takýmto   predpisom   je   zákon   č.   99/1963   Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej aj „OSP“).

16.   Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavného   súdu   súčasťou   práva   na   spravodlivý súdny proces nie je to, aby účastník konania bol v akomkoľvek konaní pred všeobecným súdom   úspešný   vrátane odvolacieho konania či   konania o dovolaní.   Z toho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníka konania.   Procesný   postoj   účastníka   konania zásadne   nemôže   bez ďalšieho   dokazovania implikovať povinnosť všeobecného súdu akceptovať jeho návrhy, procesné úkony a obsah opravných prostriedkov a rozhodovať podľa nich. Všeobecný súd je však povinný na všetky tieto procesné úkony primeraným, zrozumiteľným a ústavne akceptovateľným spôsobom reagovať v súlade s platným procesným poriadkom, a to aj pri rešpektovaní druhu civilného procesu,   v ktorom   účastník   konania   uplatňuje   svoje   nároky   alebo   sa   bráni   proti   ich uplatneniu,   prípadne   štádia   civilného   procesu   (IV.   ÚS   252/04,   IV.   ÚS   329/04, IV. ÚS 340/04, III. ÚS 32/07, I. ÚS 290/09).

17.   Rovnako   ústavný   súd   nie   je   zásadne   oprávnený   preskúmavať   a posudzovať právne   názory   všeobecného   súdu,   ktoré   ho   pri   výklade   a uplatňovaní   zákonov   viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov   takejto   interpretácie   a aplikácie   s ústavou,   prípadne   medzinárodnými   zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (I. ÚS 13/00, mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).

18.   Z tohto   postavenia   ústavného   súdu   vyplýva,   že   môže   preskúmavať   také rozhodnutia   všeobecných   súdov,   ak   v konaní,   ktoré   mu   predchádzalo,   alebo   samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody, pričom skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmania vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS 13/00, mutatis mutandis I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/00).

19. Ústavný súd pripomína, že súčasťou základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ako aj práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 47 Charty základných práv EÚ nie je povinnosť súdu akceptovať dôvody prípustnosti opravného prostriedku (odvolania či dovolania) uvádzané sťažovateľom, v dôsledku čoho ich „nerešpektovanie“ súdom ani nemožno   bez   ďalšieho   považovať   za   porušenie   označeného   základného   práva.   V inom prípade   by   totiž   súdy   stratili   možnosť   posúdiť,   či   zákonné   dôvody   prípustnosti   alebo neprípustnosti podaného odvolania či dovolania vôbec boli naplnené.

20.   Sťažovateľ   v sťažnosti   namietal   tiež   porušenie   označených   práv   uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 7 Cdo 67/2011 z 27. júla 2011. Vychádzal v zásade z dôvodov, ktoré   uviedol   aj   v podanom   dovolaní   (a   argumentoval   nimi   v prvostupňovom   a tiež odvolacom konaní, pozri bod 3) a ktorými sa dovolací súd zaoberal pri jeho prerokúvaní. Dovolací súd sťažovateľovo dovolanie posúdil ako také, ktoré smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému tento mimoriadny opravný prostriedok nie je prípustný, a preto ho [„v súlade s § 218 ods. 1 písm. c) O. s. p. v spojení s § 243b ods. 5 O. s. p.“] odmietol.

21. V tejto súvislosti ústavný súd vzhľadom na svoju doterajšiu judikatúru považuje za potrebné   uviesť,   že   otázka   posúdenia,   či   sú,   alebo   nie   sú   splnené   podmienky na uskutočnenie   dovolacieho   konania,   patrí   do   výlučnej   právomoci   dovolacieho   súdu, t. j. najvyššieho   súdu,   a nie   do   právomoci   ústavného   súdu.   Z rozdelenia   súdnej   moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy (čl. 124 a čl. 142 ods. 1) vyplýva, že ústavný súd   nie   je   alternatívou   ani   mimoriadnou   opravnou   inštanciou   vo   veciach   patriacich do právomoci všeobecných súdov, ktorých sústavu završuje najvyšší súd (mutatis mutandis II. ÚS   1/95,   II.   ÚS   21/96).   Zo   subsidiárnej   štruktúry   systému   ochrany ústavnosti   ďalej vyplýva, že práve všeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov, ale aj za dodržiavanie práv a slobôd vyplývajúcich z ústavy alebo dohovoru (I. ÚS 4/00), preto právomoc ústavného súdu pri ochrane práva každého účastníka konania nastupuje až vtedy,   ak   nie   je   daná   právomoc   všeobecných   súdov   (m.   m.   II.   ÚS   13/01),   alebo všeobecné súdy neposkytnú ochranu označenému základnému právu sťažovateľa v súlade s ústavnoprocesnými princípmi, ktoré upravujú výkon ich právomoci.

22. Právo na súdnu ochranu (ako aj právo na spravodlivé súdne konanie a právo na spravodlivý proces) sa v občianskoprávnom konaní účinne zaručuje len vtedy, ak sú splnené všetky   procesné   podmienky,   za   splnenia   ktorých   občianskoprávny   súd   môže   konať a rozhodnúť o veci samej. Platí to pre všetky štádiá konania pred občianskoprávnym súdom vrátane dovolacích konaní. V dovolacom konaní procesné podmienky upravujú ustanovenia §   236   a   nasl.   OSP.   V rámci   všeobecnej   úpravy   prípustnosti   dovolania   proti   každému rozhodnutiu odvolacieho súdu z ustanovenia § 237 OSP výslovne vyplýva, že dovolanie je prípustné, len pokiaľ ide o prípady uvedené v písm. a) až g) tohto zákonného ustanovenia. Dovolanie   je   prípustné   aj   proti   rozhodnutiu   odvolacieho   súdu   v prípadoch   uvedených v § 238 OSP.

23. Ústavný súd z tohto hľadiska preskúmal rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. 7 Cdo 67/2011 z 27. júla 2011, ktorým odmietol dovolanie sťažovateľa. Nezistil pritom žiadnu skutočnosť,   ktorá by signalizovala svojvoľný postup tohto   súdu   nemajúci oporu v zákone.   Z odôvodnenia   napadnutého   rozhodnutia   naopak   vyplýva,   že   najvyšší   súd sa zaoberal a vysporiadal s dôvodmi (dovolacou argumentáciou) sťažovateľa, ale pretože sa s nimi nestotožnil, odmietol dovolanie ako neprípustné.

24.   V odôvodnení   svojho   rozhodnutia   po   oboznámení   výsledkov   konania   (jeho skutkových a právnych záverov) a výrokov rozhodnutí prvostupňového a aj odvolacieho súdu najvyšší súd uviedol podstatu sťažovateľovej dovolacej argumentácie: „... Namietal nesprávne vyhodnotenie vykonaného dokazovania, najmä listinných dôkazov – (údajných) výziev   k nástupu   do   práce.   Z tohto   hľadiska   arbitrárnosť   rozsudku   odvolacieho   súdu, ktorému chýba spravodlivé a presvedčivé zdôvodnenie v súlade s požiadavkami judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva. V tejto súvislosti poukázal aj na požiadavku, aby súd rozhodoval   podľa   zásad   slušného   a dobrého   práva   a dal   prednosť   spravodlivosti   pred striktným znením zákona.“ Najvyšší súd svoje skutkové a právne závery prezentoval takto:„Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O. s. p.) po zistení,   že   dovolanie   podal   včas   účastník   konania   (§   240   ods.   1   O.   s.   p.),   zastúpený advokátom (§ 241 ods. 1 O. s. p.), bez naradenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O. s. p.) skúmal najskôr to, či tento opravný prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť dovolaním (§ 236 a nasl. O. s. p.).

Podľa ustanovenia § 236 ods. 1 O. s. p. dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon nevylučuje.

V prejednávanej veci je dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu. V zmysle § 238 ods. 1 O. s. p. je dovolanie prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej. V zmysle § 238 ods. 2 O. s. p. je dovolanie prípustné tiež proti rozsudku, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci. Podľa § 238 ods. 3 O. s. p. je dovolanie prípustné   tiež   vtedy,   ak   smeruje   proti   potvrdzujúcemu   rozsudku   odvolacieho   súdu,   vo výroku ktorého odvolací súd vyslovil, že je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3, 4.

Dovolaním žalobcu nie je napadnutý zmeňujúci rozsudok odvolacieho súdu, ale taký potvrdzujúci rozsudok odvolacieho súdu,   vo výroku ktorého odvolací súd nevyslovil,   že dovolanie proti nemu je prípustné. Dovolací súd v prejednávanej veci dosiaľ nevyslovil ani záväzný právny názor, od ktorého by sa odvolací súd mohol odchýliť a nejde ani o prípad týkajúci sa neplatnosti zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3, 4. Z týchto dôvodov dospel Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   k   záveru,   že   dovolanie   nie   je   podľa   §   238   O.   s.   p. prípustné.

S   prihliadnutím   na   ustanovenie   §   242   ods.   1   veta   druhá   O.   s.   p.  ,   ukladajúce dovolaciemu súdu povinnosť prihliadnuť vždy na prípadnú procesnú vadu uvedenú v § 237 O.   s.   p.   (či   už   to   účastník   namieta   alebo   nie)   neobmedzil   sa   Najvyšší   súd   Slovenskej republiky len na skúmanie prípustnosti dovolania smerujúceho proti rozsudku podľa § 238 O. s. p., ale sa zaoberal aj otázkou, či dovolanie nie je prípustné podľa § 237 O. s. p. Uvedené zákonné ustanovenie pripúšťa dovolanie proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu (rozsudku či uzneseniu), ak konanie, v ktorom bolo vydané, je postihnuté niektorou zo závažných procesných vád vymenovaných v písmenách a/ až g/ tohto ustanovenia (ide tu o nedostatok právomoci súdov, spôsobilosti účastníka, zastúpenia procesné nespôsobilého účastníka, prekážku veci právoplatne rozhodnutej alebo už prv začatého konania, ak sa nepodal   návrh   na   začatie   konania,   hoci   podľa   zákona   bol   potrebný,   prípad   odňatia možnosti účastníka konať pred súdom alebo prípad rozhodovania vylúčeným sudcom alebo nesprávne obsadeným súdom). Vady konania v zmysle ustanovenia § 237 O. s. p. neboli v dovolaní výslovne namietané a ich existenciu nezistil ani dovolací súd.

Z   obsahu   dovolania   vyplýva,   že   žalobca   namieta   nesprávne   vyhodnotenie vykonaných   dôkazov,   v   dôsledku   neho   aj   nesprávne   právne   posúdenie   veci   a   z   tohto hľadiska aj nepreskúmateľnosť odôvodnenia rozhodnutia odvolacieho súdu.

V zmysle § 132 O. s. p. dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, preto starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo, včítane toho, čo uviedli účastníci. Nesprávne vyhodnotenie dôkazov nie je vadou konania v zmysle § 237 O. s. p. Pokiaľ súd nesprávne vyhodnotí niektorý (niektoré) z vykonaných dôkazov, môže byť jeho rozhodnutie z tohto dôvodu vecne nesprávne,   no   táto   skutočnosť   ešte   sama   osebe   nezakladá   prípustnosť   dovolania   ani v zmysle   §   237   písm.   f/   O.   s.   p.   (pre   úplnosť   treba   uviesť,   že   nesprávne   vyhodnotenie dôkazov   nie   je   samostatným   dovolacím   dôvodom   ani   vtedy,   keď   je   dovolanie   procesne prípustné - pozri § 241 ods. 2 písm. a/ až c/ O. s. p.).

Právne posúdenie veci súdom je realizáciou rozhodovacej činnosti a nemôže založiť žiadnu procesnú vadu, ktorá je uvedená v ustanovení § 237 O. s. p. Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Nesprávne právne posúdenie veci je síce relevantný dovolací dôvod, samo osebe ale prípustnosť dovolania nezakladá (nemá základ vo vade konania v zmysle § 237 O. s. p. a nespôsobuje zmätočnosť rozhodnutia). Aj za predpokladu, že by tvrdenia   dovolateľa   boli   opodstatnené   (dovolací   súd   ich   z   uvedeného   aspektu neposudzoval),   dovolateľom   vytýkané   skutočnosti   by   mohli   mať   za   následok   vecnú nesprávnosť   napadnutého   rozsudku,   nezakladali   by   ale   prípustnosť   dovolania   v   zmysle § 237 O. s. p. V dôsledku toho by posúdenie, či odvolací súd (ne) použil správny právny predpis a či ho (ne) správne interpretoval alebo či zo správnych skutkových záverov vyvodil (ne) správne právne závery, prichádzalo do úvahy až vtedy, keby dovolanie bolo procesne prípustné (o taký prípad v prejednávanej veci nešlo). Keďže dovolanie nie je procesne prípustné,   nemohol   dovolací   súd   pristúpiť   k   posúdeniu   vecnej   správnosti   rozsudku odvolacieho súdu.

K   námietke   žalobcu,   že   dovolaním   napadnuté   rozhodnutie   odvolacieho   súdu   trpí nepreskúmateľnosťou   (arbitrárnosťou)   z   hľadiska   vyhodnotenia   vykonaných   dôkazov uvedenými   listinami,   treba   uviesť,   že   z   práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   vyplýva povinnosť   všeobecného   súdu   zaoberať   sa   účinne   námietkami,   argumentmi   a   dôkaznými návrhmi   strán   (avšak)   s   výhradou,   že   majú   význam   pre   rozhodnutie   (I.   ÚS   46/05). Odôvodnenie   súdneho   rozhodnutia   v opravnom   konaní   nemusí   odpovedať   na   každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní (II. ÚS 78/05). Z odôvodnenia dovolaním napadnutého rozhodnutia   je   zrejmé,   z   akých   dôvodov   považoval   rozhodnutie   súdu   prvého   stupňa   za správne a z akých dôvodov rozsudok súdu prvého stupňa (v odvolaním napadnutej časti) potvrdil.   Napadnutý   rozsudok   teda   obsahuje   vysvetlenie   dôvodu   rozhodnutia   a vysporiadava sa aj z námietkami žalobcu týkajúcimi sa vyhodnotenia obsahu listinných dôkazov (výziev na nástup do práce). Z odôvodnenia vyplýva aj právne posúdenie veci pri aplikácii uvedených ustanovení právneho predpisu (Zákonníka práce) na zistený skutkový stav. Napadnutý rozsudok odvolacieho v uvedenom zmysle nie je preto nepreskúmateľný. Navyše,   nepreskúmateľnosť   rozhodnutia   je   konštantnou   judikatúrou   Najvyššieho súdu Slovenskej republiky považovaná za dôsledok a vonkajší prejav tzv. inej procesnej vady konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ O. s. p., teda nie vady konania v zmysle § 237 O. s. p. (R č. 111/1998 ). Takáto procesná vada je síce relevantným dovolacím dôvodom (ak mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci), ale sama osebe prípustnosť dovolania nezakladá.

Vzhľadom na uvedené možno zhrnúť, že v danom prípade prípustnosť dovolania nemožno vyvodiť z ustanovenia § 238 O. s. p. a iné vady konania v zmysle § 237 O. s. p. neboli dovolacím súdom zistené. Preto Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie žalobcu v súlade s § 218 ods. 1 písm. c/ O. s. p. v spojení s § 243b ods. 5 O. s. p., ako dovolanie smerujúce   proti rozhodnutiu,   proti   ktorému nie je   tento   opravný prostriedok prípustný, odmietol.   Pritom,   riadiac   sa   právnou   úpravou   dovolacieho   konania,   nezaoberal   sa rozsudkom odvolacieho súdu v napadnutej časti z hľadiska jeho vecnej správnosti...“

25.   Vychádzajúc   z uvedeného   ústavný   súd   konštatuje,   že   v dovolacom   konaní nedošlo   k odňatiu   možnosti   preskúmavania   napadnutého   výroku,   pretože   najvyšší   súd postupoval v súlade s normami občianskeho súdneho konania, ak odmietol dovolanie proti rozhodnutiu   krajského   súdu   ako   neprípustné   a také,   ktorým   sa   sťažovateľovi   neodňala možnosť konať pred súdom [§ 237 písm. f) OSP]. Takýto postup a rozhodnutie dovolacieho súdu Občiansky súdny poriadok výslovne umožňuje, preto použitý spôsob v konkrétnom prípade nemohol znamenať odopretie prístupu k súdnej ochrane v konaní o mimoriadnych opravných   prostriedkoch.   Rozhodnutie   najvyššieho   súdu   sp.   zn.   7   Cdo   67/2011 z 27. júla 2011   obsahuje   podľa   názoru   ústavného   súdu   dostatok   skutkových   a právnych záverov   a nejde   o arbitrárne   rozhodnutie   nezlučiteľné   s aplikovanými   ustanoveniami Občianskeho súdneho poriadku.

26. Z uvedených skutočností vyplýva, že medzi namietaným uznesením najvyššieho súdu a možnosťou porušenia základného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a jeho práva podľa čl. 47 Charty základných práv EÚ nie je taký vzťah, ktorý by odôvodňoval prijatie   sťažnosti   na   ďalšie   konanie   po   jej   predbežnom   prerokovaní. Ústavný   súd   preto sťažnosť   sťažovateľa   v tejto   časti   odmietol   podľa   §   25   ods. 2   zákona   o ústavnom   súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

27. Sťažovateľ ďalej namietal porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. práva na spravodlivé súdne konanie (spravodlivý proces) podľa čl. 47 Charty základných práv EÚ postupom krajského súdu v označenom konaní a jeho rozsudkom zo 16. februára 2011.

28. Predmetným rozsudkom   krajský súd ako odvolací   súd potvrdil   prvostupňový rozsudok vo výroku o zamietnutí žaloby, ako aj vo výroku o trovách konania. Odmietol odvolanie   sťažovateľa   proti   výroku   o vylúčení   veci   na   samostatné   konanie   a nepriznal účastníkom náhradu trov odvolacieho konania (pozri tiež bod 2).

29.   V odôvodnení   svojho   rozhodnutia   krajský   súd   po   oboznámení   výroku a podstatných častí odôvodnenia prvostupňového rozsudku a tiež odvolacej argumentácie sťažovateľa okrem iného uviedol:

„Odvolací súd prejednal vec podľa § 212 ods. 1, 2 O. s. p. a to bez nariadenia pojednávania (§ 214 ods. 2 O. s. p.) a zistil, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné.

Súd prvého stupňa vykonal vo veci dokazovanie v potrebnom rozsahu na základe ktorého správne zistil skutkový stav a vo veci aj správne rozhodol. Skutkové zistenia súdu prvého stupňa zodpovedajú vykonanému dokazovaniu a odôvodnenie rozsudku má podklad v zistení skutkového stavu. Na týchto správnych skutkových zisteniach súdu prvého stupňa nič sa nezmenilo ani v štádiu odvolacieho konania.

So zreteľom na obsah odvolania žalobcu, v odvolacom konaní bol preskúmavaný výrok napadnutého rozsudku, ktorým bola žaloba zamietnutá,   výrok o vylúčení veci na samostatné konanie, ako aj súvisiaci výrok o trovách konania, a preto výrok o neplatnosti výpovede, ktorý odvolaním žalobcu napadnutý nebol, v odvolacom konaní preskúmavaný nebol a ako taký nadobudol právoplatnosť (§ 206 ods. 2 veta prvá O. s. p.).

Podľa § 68 ods. 1 Zákonníka práce... Podľa § 68 ods. 2 Zákonníka práce... O začiatku a plynutí lehoty rovnako platia ustanovenia § 63 ods. 3 a 4.

V predmetnej veci bolo nepochybne preukázané, že po výpovedi vykonanej listom z 23. 9. 2008 žalobca s týmto právnym úkonom zo strany žalovaného nesúhlasil a oznámil, že trvá na ďalšom zamestnávaní. Za týchto okolností bolo povinnosťou účastníkov správať sa tak, ako to vyplýva z pôvodnej pracovnej zmluvy, to znamená, že existovala tu povinnosť žalovaného   prideľovať   prácu   podľa   pôvodnej   pracovnej   zmluvy   a povinnosť   žalobcu pracovať,   teda   predovšetkým   sa   do   zamestnania   dostaviť   a plniť   si   povinnosti,   ktoré z pracovnej zmluvy vyplývajú.

V tomto smere bolo preukázané, že žalovaný vyzýval žalobcu na nastúpenie do práce, a to jednak listom z 29. 1. 2009, ako aj listom z 12. 3. 2009. Následne listom z 27. 3. 2009 žalovaný okamžite skončil pracovný pomer so žalobcom z dôvodu porušenia pracovnej disciplíny spočívajúceho v nedostavovaní sa do práce.

V závislosti od toho nie je možné súhlasiť s námietkami žalobcu spočívajúcimi v tom, že   obsah   listom   bol   urážlivý   a neúctivý   a nebol   myslený   vážne,   pričom   v   skutočnosti zo strany žalovaného bolo žalobcovi znemožnené vo výkone práce pokračovať. V tomto smere   neboli   predložené   žiadne   dôkazy,   ktoré   by   umožnili   túto   situáciu   vyhodnotiť spôsobom   akým   ju   interpretuje   žalobca,   najmä   v   podobe   bránenia   vo   výkone   práce. V konaní   bolo   jednoznačne   preukázané,   že   od   výpovede   z   pracovného   pomeru   a   od následného   oznámenia   žalobcu   o   tom,   že   trvá   na   ďalšom   zamestnávaní,   v   skutočnosti žalobca   vážny   záujem   o   prácu   nejavil   a   nereagoval   ani   na   predmetné   listy   v   podobe dostavenia sa do zamestnania a domáhania sa výkonu práce. V tomto smere nie je možné ospravedlniť toto konanie žalobcu tým, že listy údajne neboli myslené vážne alebo že mali neúctivý   a   urážlivý   obsah.   V tomto   smere   nie   je   potrebné   sa   zaoberať   formuláciou myšlienok, ale reálnym faktom spočívajúcim v tom, že žalobca bol na nástup do práce vyzvaný, čo bolo základným obsahom týchto listov a na túto požiadavku nereagoval. Za   týchto   okolností   žalovaný   postupoval   správne,   pokiaľ   prikročil   k   okamžitému skončeniu pracovného pomeru v zmysle § 68 ods. 1, 2 Zákonníka práce, pretože sústavné absencie v práci je potrebné hodnotiť ako závažné porušenie pracovnej disciplíny, najmä za situácie, že zamestnanec neakceptuje výzvy na nástup do práce vykonané danými listami. Nemožno súhlasiť s názorom prezentovaným odvolateľom v tom slova zmysle, že došlo k porušeniu lehoty dvoch mesiacov uvedenej v § 68 ods. 2 Zákonníka práce, v rámci ktorej   je   možné   okamžite   skončiť   pracovný   pomer.   V tomto   smere   súd   prvého   stupňa správne analyzoval, že žalovaný túto lehotu dodržal, pretože list týkajúci sa výzvy nástupu do   zamestnania   bol   naposledy   zasielaný   12.   3.   2009   a   následne   bol   pracovný   pomer okamžite skončený listom zo dňa 27. 3. 2009, čo je nepochybne v rámci prekluzívnej lehoty uvedenej v § 68 ods. 2 Zákonníka práce. Naviac išlo o trvalý stav porušovania pracovnej disciplíny zo strany žalobcu, ktorý sa do práce nedostavoval a v tomto smere nie je právne významný začiatok porušovania pracovnej disciplíny, ale okolnosť, že ide o stav trvalý a za týchto   okolností   prakticky   v   ľubovoľnom   čase   počas   trvania   porušovania   pracovnej disciplíny,   môže   organizácia   –   zamestnávateľ   prikročiť   k   okamžitému   skončeniu pracovného pomeru ak ide o takýto stav.

Za týchto okolností odvolací súd konštatuje, že všetky podstatné okolnosti týkajúce sa okamžitého skončenia pracovného pomeru súd prvého stupňa správne vyhodnotil vrátane listov týkajúcich sa výzvy žalobcovi na nástup do práce a tieto skutkové zistenia i právne závery súdu prvého stupňa si odvolací súd osvojuje.

Preto   postupom   podľa   §   219   ods.   1   O.   s.   p.,   odvolací   súd   rozsudok   vo   výroku o zamietnutí   žaloby   o   neplatnosť   okamžitého   skončenia   pracovného   pomeru   ako   vecne správny potvrdil.

Ako bolo vyššie naznačené, žalobca v odvolaní napadol aj výrok o vylúčení veci na samostatné konanie, a to pokiaľ ide o uplatnené mzdové nároky žalobcu. V tomto smere odvolací súd konštatuje, že ide o odvolanie proti rozhodnutiu súdu, proti ktorému zákon odvolanie nepripúšťa v zmysle § 218 ods. 1 písm. c/ O. s. p. v nadväznosti na ustanovenie § 202 ods.   3 písm.   a/   O.   s.   p.,   pretože   ide   o rozhodnutie,   ktorým   sa   upravuje vedenie konania, a proti takémuto rozhodnutiu odvolanie prípustné nie je. Preto postupom podľa § 218 ods. 1 písm. c/ O. s. p., odvolací súd odvolanie v tejto časti odmietol.

Správny   je   výrok   napadnutého   rozsudku   aj   o   trovách   konania   riadiaci   sa ustanovením   §   142   ods.   2   O.   s.   p.,   pretože   v   danej   procesnej   situácii   je   potrebné konštatovať, že účastníci skutočne mali vo veci úspech len čiastočný. Žalobca bol úspešný vo vzťahu k neplatnosti výpovede a žalovaný vo vzťahu k neplatnosti okamžitého skončenia pracovného   pomeru,   a preto   pri   vylúčení   mzdových   nárokov   na   samostatné   konanie   je nepochybne správne, pokiaľ súd prvého stupňa náhradu trov konania účastníkom nepriznal. O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 224 ods. 1 O. s. p. a § 142 ods. 1 O. s. p., podľa ktorého žalobca ako neúspešný účastník nemá právo na náhradu trov tohto   štádia   konania   a   žalovanému   žiadne   preukázateľné   trovy   spojené   s   odvolacím konaním nevznikli, preto táto náhrada nebola priznaná žiadnemu z účastníkov.“

30.   Ústavný   súd   nadväzujúc   na   svoje   už   uvedené   stanoviská   a právne   názory opätovne   zdôrazňuje,   že čl.   46   ods.   1   ústavy   zaručuje   ochranu   viacerých   záujmov, predovšetkým   práva   na   prístup   k súdu   a práva   na   spravodlivý   proces,   ktorému   ochranu poskytuje aj čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 47 Charty základných práv EÚ. Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu k porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a práva podľa čl. 47 Charty základných práv EÚ) by došlo vtedy,   ak   by   komukoľvek   bola   odmietnutá   možnosť   domáhať   sa   svojho   práva na nezávislom   a nestrannom   súde,   predovšetkým   ak   by   všeobecný   súd   odmietol   konať a rozhodovať   o podanom   návrhu   fyzickej   osoby   alebo   právnickej   osoby   (II. ÚS 8/01) vrátane návrhu o námietke zaujatosti, alebo v prípade opravných konaní by všeobecný súd odmietol opravný prostriedok alebo zastavil o ňom konanie bez toho, aby ho meritórne preskúmal   a rozhodol   o ňom   v spojitosti   s napadnutým   súdnym   rozhodnutím (IV. ÚS 279/05, IV. ÚS 337/04).

31. V prípade   sťažovateľa   však   nešlo   o odmietnutie   spravodlivosti   majúce   za následok porušenie základných práv, ale o prípad, keď právo na súdnu a inú právnu ochranu a právo na spravodlivé súdne konanie bolo v celom rozsahu realizované, aj keď nie podľa subjektívnych   názorov   sťažovateľa.   Nespokojnosť   sťažovateľa   s obsahom   rozhodnutia krajského súdu nie je dôkazom o jeho neústavnosti a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor všeobecných súdov svojím vlastným.

32. Pokiaľ ide o sťažovateľom namietané porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 47 Charty základných práv EÚ napadnutým rozhodnutím krajského súdu,   ústavný súd   predovšetkým   konštatuje, že v danej   veci   nebola vylúčená právomoc   všeobecných   súdov.   V právomoci   ústavného   súdu   zostalo   následne   iba posúdenie, či účinky výkonu právomoci krajského súdu v súvislosti s jeho rozhodnutím sú zlúčiteľné s označeným článkom ústavy a dohovoru.

33.   Ústavný   súd   po   oboznámení   sa   s obsahom   rozsudku   krajského   súdu   dospel k záveru, že tento svoje rozhodnutie náležite odôvodnil, predmetné rozhodnutie obsahuje dostatok skutkových a právnych záverov, pričom ústavný súd nezistil, že by jeho výklad a závery boli svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené a nevyplýva z nich ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich podstaty a zmyslu. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s názorom krajského súdu nestotožňuje, nepostačuje sama osebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97, I. ÚS 308/2011) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať   v súlade   so   skutkovým   a právnym   názorom   účastníkov   konania   vrátane ich dôvodov a námietok. V zmysle svojej judikatúry považuje ústavný súd za protiústavné aj arbitrárne tie rozhodnutia, ktorých odôvodnenie je úplne odchylné od veci samej alebo aj extrémne   nelogické   so   zreteľom   na   preukázané   skutkové   a právne   skutočnosti (IV. ÚS 150/03, I. ÚS 301/06).

34. Ústavný súd sa z obsahu napadnutého rozhodnutia presvedčil, že krajský súd sa námietkami sťažovateľa zaoberal v rozsahu, ktorý postačuje na konštatovanie, že sťažovateľ v tomto konaní dostal odpoveď na všetky podstatné okolnosti prípadu. V tejto súvislosti už ústavný súd uviedol, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom   konania,   ale   len   na   tie,   ktoré   majú   pre   vec   podstatný   význam,   prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného   súdu,   ktoré   stručne   a jasne   objasní   skutkový   a právny   základ rozhodnutia, postačuje   na   záver   o tom,   že   z tohto   aspektu   je   plne   realizované   právo   účastníka   na spravodlivé   súdne   konanie   (m.   m.   IV.   ÚS   112/05,   I.   ÚS   117/05).   Z ústavnoprávneho hľadiska   preto   niet   žiadneho   dôvodu,   aby   sa   spochybňovali   závery   napadnutého odvolacieho   rozhodnutia,   ktoré   sú   dostatočne   odôvodnené   a majú   oporu   vo vykonanom dokazovaní. Pretože namietané rozhodnutie krajského súdu nevykazuje znaky svojvôle a je dostatočne odôvodnené na základe jeho vlastných myšlienkových postupov a hodnotení, ústavný súd nie je oprávnený ani povinný tieto postupy a hodnotenia nahrádzať (podobne aj I. ÚS 21/98, III. ÚS 209/04) a v tejto situácii nemá dôvod zasiahnuť do právneho názoru krajského súdu. Ústavný súd v tejto súvislosti ešte pripomína, že nie je a ani nemôže byť ďalšou opravnou inštanciou v systéme všeobecného súdnictva.

35. Ústavný   súd   v danej   veci   nezistil,   že   by   napadnutý   postup   a rozhodnutie krajského súdu sp. zn. 1 Co 141/2010, 1 Co 142/2010 zo 16. februára 2011 boli svojvoľné a že by zasahovali do práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. podľa čl. 47 Charty základných práv EÚ.

36. Ústavný súd po oboznámení sa s obsahom napadnutého rozsudku krajského súdu konštatuje, že krajský súd konal v medziach svojej právomoci, keď príslušné ustanovenia podstatné   pre   posúdenie   veci   interpretoval   a aplikoval,   a jeho   úvahy   vychádzajú z konkrétnych   faktov,   sú   logické,   a preto   aj   celkom   legitímne   a právne   akceptovateľné. Vzhľadom   na   aplikáciu   príslušných   procesných   a hmotnoprávnych   ustanovení   zákona (napr. Občiansky súdny poriadok, Zákonník práce) je namietaný rozsudok krajského súdu aj náležite odôvodnený.

37. Ústavný   súd   považuje   postup   krajského   súdu   pri   preskúmavaní   rozhodnutia okresného súdu za legitímny a vylučujúci možné porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 47 Charty základných práv EÚ.

38. Ústavný súd nezistil príčinnú súvislosť medzi napadnutým rozsudkom krajského súdu a namietaným porušením označených práv, a preto bolo potrebné sťažnosť sťažovateľa v tejto časti vo vzťahu ku krajskému súdu odmietnuť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

III.

K namietanému porušeniu základného práva na ochranu proti svojvoľnému prepúšťaniu zo zamestnania a diskriminácii v zamestnaní podľa čl. 36 písm. b) ústavy a práva na ochranu pred bezdôvodným prepustením podľa čl. 30

Charty základných práv EÚ

39.   Ústavný   súd   podľa   svojej   stabilizovanej   judikatúry   (napr.   II.   ÚS   78/05, I. ÚS 310/08,   I.   ÚS   76/2010)   zastáva   názor,   že   všeobecný   súd   spravidla   nemôže   byť sekundárnym porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru, ku ktorým patrí aj základné právo vyplývajúce z čl. 36 ústavy, ako aj čl. 30 Charty základných práv EÚ, ak toto   porušenie   nevyplýva   z toho,   že   všeobecný   súd   súčasne   porušil   ústavnoprocesné princípy vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp. aj čl. 47 Charty základných práv EÚ. Inak   povedané,   o prípadnom   porušení   označených   práv   by   bolo   možné   v danej   veci uvažovať   len   vtedy,   ak   by   zo   strany   všeobecného   súdu   primárne   došlo   k porušeniu niektorého zo základných práv, resp. ústavnoprocesných princípov vyjadrených v čl. 46 až čl. 48 ústavy (čl. 47 Charty základných práv EÚ), resp. v spojení s ich porušením.

40. Ústavný súd vychádzajúc z uvedených skutočností a záverov odmietol sťažnosť sťažovateľa   v tejto   časti   z dôvodu   zjavnej   neopodstatnenosti   (§   25   ods.   2   zákona o ústavnom súde).

IV.

K namietanému porušeniu základného práva na účinný prostriedok nápravy

41. Sťažovateľ ďalej namietal porušenie svojho práva na účinný prostriedok nápravy zaručeného čl. 47 prvou vetou Charty základných práv EÚ („Každý, koho práva a slobody zaručené právom Únie sú porušené, má za podmienok ustanovených v tomto článku právo na účinný prostriedok nápravy pred súdom.“).

42. Nadväzujúc na už uvedené ústavný súd ešte poznamenáva, že sťažovateľ využil všetky platným a účinným právom (právnym poriadkom) Slovenskej republiky umožnené opravné prostriedky (riadny a mimoriadny, pozri bod 2). Skutočnosť, že vo veci konajúce všeobecné   súdy   (krajský   súd,   najvyšší   súd)   nerozhodli   podľa   predstáv   sťažovateľa, neznamená porušenie sťažovateľom označeného práva.

V.

43.   Pretože   sťažnosť   bola   odmietnutá   v celom   rozsahu,   ústavný   súd   o ďalších návrhoch na ochranu ústavnosti uplatnených v sťažnosti nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 7. decembra 2011