znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 488/2015-17

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 18. novembra 2015 predbežne   prerokoval sťažnosť

,   zastúpeného   advokátom   JUDr.   Dušanom Kmecom,   M. R. Štefánika   2465, Vranov   nad   Topľou,   vo   veci   namietaného   porušenia   jeho   základného   práva   na   súdnu ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   a čl.   47   ods.   3   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   práva na spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských práv základných   slobôd   rozsudkom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp.   zn. 7 Cdo 288/2013 z 18. novembra 2014 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 11. marca 2015 doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   rozsudkom   Najvyššieho   súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“ alebo „dovolací súd“) sp. zn. 7 Cdo 288/2013 z 18. novembra 2014 (ďalej aj „napadnutý rozsudok“).

2. Z obsahu sťažnosti a   jej príloh vyplynulo, že sťažovateľ bol v procesnej pozícii odporcu účastníkom   konania o návrhu ⬛⬛⬛⬛ (ďalej   len   „navrhovateľka“) na vyporiadanie bezpodielového spoluvlastníctva manželov (ďalej len „BSM“)   vedeného na Okresnom súde Vranov nad Topľou (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. 4 C 103/2009. Okresný súd rozsudkom sp. zn. 4 C 103/2009 z 20. septembra 2012 (ďalej aj „rozsudok súdu prvého stupňa“) vyporiadal zaniknuté BSM účastníkov konania tak, že „veci, ktoré patrili do BSM (byt č.   na   poschodí, vo vchode v bytovom dome súp. č., postavený   na   parc.   č. -   zastavané   plochy   a   nádvoria   o   výmere   725   m2, spoluvlastnícky   podiel   na   spoločných   častiach   a   spoločných   zariadeniach   a   pozemku v podiele   7495/309472,   ktoré   nehnuteľnosti   sú   zapísané   na,   k.   ú., a v rozsudku vymenované hnuteľné veci) prikázal do výlučného vlastníctva žalovaného v hodnote spolu vo výške 34.634,- eur. Žalobkyni uložil povinnosť vyplatiť dlh voči ⬛⬛⬛⬛,   z   úveru   č. ⬛⬛⬛⬛ vo   výške   600,-   eur. Žalovaného   zaviazal   zaplatiť   žalobkyni   na   vyrovnanie   hodnoty   jej   podielu   sumu 6.101,62 eur   do   3   dní   od   právoplatnosti   rozsudku.“. Zároveň   rozhodol,   že   žiaden z účastníkov   nemá   právo   na náhradu   trov   konania.   Podľa   okresného   súdu   vykonaným dokazovaním   bolo   preukázané,   že   byt,   ktorý   je   predmetom   vyporiadania   BSM,   bol nadobudnutý   z prostriedkov   z predaja   rodinného   domu,   ktorého   výstavbu   financovali v prevažnej   miere   rodičia   sťažovateľa.   Preto   sumu   23 030,77   €,   ktorá   bola   darovaná rodičmi sťažovateľa a ktorú sťažovateľ vynaložil zo svojho oddeleného majetku na spoločný majetok, započítal na celkovú hodnotu BSM v sume 34 634 €. Rozdiel predstavuje sumu 11 603,23 € a z nej podiely účastníkov na mase BSM, ktoré sú rovnaké, predstavujú sumu 5 801,63   €.   Okresný   súd   preto   po   zohľadnení   dlhu   z poskytnutého   úveru   zaviazal sťažovateľa zaplatiť navrhovateľke na vyrovnanie sumu 6 101,62 €. Na základe odvolania navrhovateľky   Krajský   súd   v Prešove   (ďalej   len   „krajský   súd“   alebo   „odvolací   súd“) rozsudkom sp. zn. 13 Co 6/2013 z 3. septembra 2013 (ďalej len „rozsudok odvolacieho súdu“) potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa „vo výroku   o vyporiadaní   bezpodielového spoluvlastníctva manželov a prikázaní vecí do výlučného vlastníctva žalovaného v hodnote 34.634,- eur, vo výroku o povinnosti žalobkyne vyplatiť dlh voči ⬛⬛⬛⬛, z úveru č. ⬛⬛⬛⬛ vo výške 600,- eur a vo výroku o trovách konania“ a súčasne zmenil rozsudok súdu prvého stupňa „vo výroku o povinnosti žalovaného plniť žalobkyni na vyrovnanie jej podielu tak, že žalovaný je povinný zaplatiť žalobkyni sumu 17.617,- eur do 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku“. Odvolací súd zároveň zaviazal sťažovateľa zaplatiť   navrhovateľke   trovy   odvolacieho   konania   v sume   1 138,15   €.   Krajský   súd v odôvodnení   svojho   rozhodnutia   konštatoval,   že   nie   je   možné   zohľadniť   investíciu sťažovateľa do rozostavaného rodinného domu, keďže tento netvorí predmet BSM. Z tohto dôvodu podľa odvolacieho súdu hodnota majetku patriaceho do BSM sa v danom prípade má   rozdeliť   na   polovicu. Proti   rozsudku   odvolacieho   súdu   podal   sťažovateľ   dovolanie, v ktorom namietal nesprávne právne posúdenie veci odvolacím súdom, teda dovolací dôvod podľa § 241 ods. 2 písm. c) zákona č. 99/1963 Zb.   Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „OSP“). Najvyšší súd napadnutým rozsudkom dovolanie sťažovateľa   zamietol   podľa   §   243b   ods.   1   OSP   a sťažovateľa   zaviazal   na   náhradu   trov dovolacieho konania v sume 278,35 €, pričom nezistil ani ďalšie dôvody uvedené v § 241 ods. 2 OSP, ktoré by mali za následok nesprávnosť dovolaním napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu.

3. Sťažovateľ v sťažnosti namieta, že postupom a napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu, ako aj postupom a rozsudkom odvolacieho súdu došlo k porušeniu ním označených práv podľa ústavy a dohovoru „v dôsledku aplikácie ústavne nekonformného a arbitrárneho právneho názoru v otázke prínosu odporcu do bezpodielového spoluvlastníctva účastníkov v spojení   s   otázkou   nerovných   podielov   pri   ich   vyporiadaní,   ktorý   bol   vyslovený   tak krajským ako aj najvyšším súdom“. V tejto súvislosti sťažovateľ argumentoval, že v dovolaní, ktoré podal proti rozsudku odvolacieho súdu, namietal nesprávne právne posúdenie veci v zmysle § 241 ods. 2 písm. c) OSP, pričom v dovolaní uviedol, že „... bolo povinnosťou krajského   súdu   pri   výpočte   finančného   vyrovnania,   ktoré   je   žalovaný   povinný   vyplatiť žalobkyni, prihliadať na náklady vynaložené žalovaným pri kúpe bytu. Finančné prostriedky na vyplatenie kúpnej ceny bytu boli získané z predaja rodinného domu postaveného za finančné prostriedky, ktoré darovali rodičia žalovanému.“. Na základe uvedeného je podľa sťažovateľa zrejmé, že vo svojom dovolaní namietal nesprávnosť rozhodnutia týkajúceho sa jeho požiadavky, aby sa mu uhradilo, čo zo svojho vynaložil na spoločný majetok, ako aj jeho požiadavky   na   vyporiadanie   BSM   podľa   miery,   akou   sa   každý   z   manželov   zaslúžil   o nadobudnutie spoločného majetku.

4. Podľa názoru sťažovateľa „Z obsahu podaného dovolania... nepochybne vyplýva, že sťažovateľ   sa   domáha   posúdenia   veci   vyporiadania   bezpodielového   spoluvlastníctva a posúdenia   správnosti   rozsudku   krajského   súdu   tak   v   otázke   prínosu   sťažovateľa do bezpodielového   spoluvlastníctva   účastníkov   ako   aj   v   otázke   stanovenia   nerovných podielov pri vyporiadaní bezpodielového spoluvlastníctva.

...   V   prípade   aplikácie   ustanovení   §   41   Občianskeho   súdneho   poriadku pri posudzovaní   obsahu   podaní   žalovaného   krajským   súdom   v   odvolacom   konaní a najvyšším súdom v dovolacom konaní, by museli súdy dospieť k záveru, že požiadavka sťažovateľa   ako   žalovaného   na   vyhodnotenie   jeho   prínosu   do   bezpodielového spoluvlastníctva v spojení s otázkou nerovných podielov pri vyporiadaní bezpodielového spoluvlastníctva je dôvodná a rozsudok okresného súdu... je vecne a právne správny.“.

5. Vzhľadom na uvedené sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd o jeho sťažnosti takto rozhodol:

„1. Základné právo ⬛⬛⬛⬛... na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v Bratislave sp. zn. 7Cdo 288/2013-334 zo dňa 18. novembra   2014   vo   výroku   o   zamietnutí   dovolania   proti   rozsudku   Krajského   súdu v Prešove z 3. Septembra 2013 sp. zn. 13Co 6/2013 a vo výroku o náhrade trov dovolacieho konania porušené boli.

2.   Rozsudok   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp.   zn.   7Cdo   288/2013-334 zo dňa 18. novembra 2014 vo výroku o zamietnutí dovolania proti rozsudku Krajského súdu v Prešove z 3. Septembra 2013 sp. zn. 13Co 6/2013 a vo výroku o náhrade trov dovolacieho konania zrušuje a vec vracia Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na ďalšie konanie.

3. Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný uhradiť ⬛⬛⬛⬛ trovy konania v sume 355,73 € na účet jeho právneho zástupcu JUDr. Dušana Kmeca... do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

6. Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

7. Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd každý návrh prerokuje bez prítomnosti sťažovateľa a zisťuje, či sťažnosť spĺňa zákonom predpísané náležitosti a či nie sú dôvody na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom   predpísané   náležitosti, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy zjavne   neopodstatnené   alebo   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

8.   O   zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom   orgánu štátu nemohlo   vôbec   dôjsť k   porušeniu toho   základného práva   alebo slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).

9. Predmetom   sťažnosti   je   sťažovateľom   namietané   porušenie   základných   práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom najvyššieho   súdu   sp.   zn. 7   Cdo   288/2013   z 18.   novembra   2014,   ktorým   najvyšší   súd zamietol   dovolanie   sťažovateľa   a zaviazal   ho   na   náhradu   trov   dovolacieho   konania. Vzhľadom na viazanosť ústavného súdu návrhom na začatie konania (§ 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde) ústavný súd považoval tvrdenie sťažovateľa o porušení ním označených práv aj postupom a rozsudkom krajského súdu sp. zn. 13 Co 6/2013 z 3. septembra 2013, ktoré sťažovateľ uvádza v texte sťažnosti mimo petitu, iba za súčasť jeho argumentácie (napr. III. ÚS 149/04, III. ÚS 235/05, II. ÚS 65/07).

10.   Podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   každý   sa   môže   domáhať   zákonom   ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 47 ods. 3 ústavy všetci účastníci sú si v konaní podľa čl. 47 odseku 2 rovní.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch...

11. Formuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy ústavodarca v základnom právnom predpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu s právnym režimom súdnej ochrany podľa dohovoru. Z uvedeného dôvodu preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (obdobne napr. II. ÚS 71/97, IV. ÚS 195/07, III. ÚS 24/2010).

12. Podstatou sťažnosti je nesúhlas sťažovateľa s právnym názorom najvyššieho súdu, ktorý   je   podľa   sťažovateľa   nekonformný   a arbitrárny „v otázke   prínosu   odporcu do bezpodielového   spoluvlastníctva   účastníkov   v spojení   s otázkou   nerovných   podielov pri ich   vyporiadaní“. Podľa   sťažovateľa   najvyšší   súd   nesprávne   posúdil   obsah   jeho dovolania z hľadiska jeho požiadavky na vyporiadanie BSM podľa miery, akou sa každý z manželov zaslúžil o nadobudnutie spoločného majetku.

13. Ústavný súd už v rámci svojej judikatúry vyslovil, že obsahom základného práva na súdnu ochranu (čl. 46 ods. 1 ústavy), ako i práva na spravodlivý proces (čl. 6 ods. 1 dohovoru) je umožniť každému reálny prístup k súdu, pričom tomuto právu zodpovedá povinnosť súdu o veci konať a rozhodnúť (napr. II. ÚS 88/01), ako aj konkrétne procesné garancie v súdnom konaní.

14.   Poukazujúc   na   svoju   stabilizovanú   judikatúru   ústavný   súd   zdôrazňuje,   že vo veciach   patriacich   do   právomoci   všeobecných   súdov   nie   je   alternatívnou   ani mimoriadnou opravnou inštitúciou (m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96). Preto nie je zásadne oprávnený   preskúmavať   a   posudzovať   právne   názory   všeobecného   súdu,   ktoré   ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02 atď.). O svojvôli   pri   výklade   alebo   aplikácii   právneho   predpisu   všeobecným   súdom   by   bolo možné   uvažovať   vtedy,   ak   by   sa   jeho   názor   natoľko   odchýlil   od   znenia   príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (napr. I. ÚS 115/02, I. ÚS 176/03).

15.   Prvoradou   úlohou   ústavného   súdu   je   ochrana   ústavnosti,   a nie   ochrana zákonnosti, čo je prejavom doktríny, že všeobecný súd pozná právo („iura novit curia“). Je v právomoci všeobecných súdov vykladať a aplikovať zákony. Pokiaľ tento výklad nie je arbitrárny   a   je   náležite   zdôvodnený,   ústavný   súd   nemá   príčinu   doň   zasahovať (mutatis mutandis napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 50/04, IV. ÚS 238/05, II. ÚS 357/06).

16. Z napadnutého   rozsudku   vyplýva,   že   najvyšší   súd   ním   zamietol   dovolanie sťažovateľa, keď nezistil sťažovateľom tvrdený dovolací dôvod podľa § 241 ods. 2 písm. c) OSP spočívajúci v nesprávnom právnom posúdení veci odvolacím súdom, ako ani ďalšie dôvody uvedené v § 241 ods. 2 OSP, ktoré by mali za následok nesprávnosť dovolaním napadnutého   rozhodnutia   odvolacieho   súdu.   Najvyšší   súd   v odôvodnení   napadnutého rozsudku svoj právny záver odôvodnil takto:

„Z hľadiska posúdenia opodstatnenosti dovolania má v prípade dovolania, v ktorom bol uplatnený dovolací dôvod v zmysle § 241 ods. 2 písm. c/ O. s. p., osobitný význam práve úplné, vecne správne a efektívne vymedzenie dovolacieho dôvodu. Pri tomto dovolacom dôvode totiž dovolací súd preskúmava správnosť právneho posúdenia veci nižšími súdmi len z aspektov uvedených a dostatočne vysvetlených v dovolaní; nad rámec toho, čo dovolateľ uplatnil v dovolaní ako nesprávnosť právneho posúdenia, nie je dovolací súd oprávnený ani povinný   skúmať,   v   čom   ešte   (čo   v   dovolaní   nebolo   uplatnené   a   vysvetlené)   spočíva nesprávnosť právneho posúdenia veci odvolacím súdom.

Odporca v dovolaní namieta, že odvolací súd navrhovateľke uložili povinnosť zaplatiť mu nižšiu sumu na vyrovnanie vzájomných podielov, než zodpovedá ustanoveniu § 150 OZ, keď   pri   rozhodovaní   nezohľadnil   okolnosť   významnú   podľa   tohto   ustanovenia   -   že   je oprávnený požadovať, aby sa mu uhradilo to, čo zo svojho vynaložil na spoločný majetok. Išlo o peňažné prostriedky vo výške 23 030,77 € darované mu jeho rodičmi, ktoré investoval do výstavby rodinného domu a po predaji rozostavaného domu počas manželstva boli použité na kúpu bytu a splatenie úveru (vecí patriacich do BSM).

Ak   zanikne   BSM,   vykoná   sa   vyporiadanie   podľa   zásad   uvedených   v   §   150   OZ (viď § 149 ods. 1 OZ). Vyporiadanie BSM podľa § 150 OZ pozostáva jednak zo stránky kvalitatívnej, t.j. usporiadania vlastníctva k jednotlivým veciam patriacim do BSM, jednak zo stránky kvantitatívnej, ktorá sa týka jednotlivých hodnôt účastníkov - bývalých manželov. Predmetom   vyporiadania   BSM   je   všetko,   čo   do   tohto   spoluvlastníctva   patrilo a čo existovalo ku dňu jeho zániku. Vyporiadanie BSM sa vykonáva ako vyporiadanie v tzv. širšom zmysle, to znamená, že do úvahy sa berú a vyporiadavajú aj pohľadávky a dlhy vzniknuté za trvania manželstva účastníkov a ich spoločného hospodárenia.

Podľa § 150 OZ pri vyporiadaní sa vychádza z toho, že podiely oboch manželov sú rovnaké. Každý z manželov je oprávnený požadovať, aby sa mu uhradilo, čo zo svojho vynaložil   na   spoločný   majetok,   a   je   povinný   nahradiť,   čo   sa   zo   spoločného   majetku vynaložilo   na   jeho   ostatný   majetok.   Ďalej   sa   prihliadne   predovšetkým   na   potreby maloletých detí, na to, ako sa každý z manželov staral o rodinu, a na to, ako sa zaslúžil o nadobudnutie a udržanie spoločných vecí. Pri určení miery pričinenia treba vziať tiež zreteľ na starostlivosť o deti a na obstarávanie spoločnej domácnosti. Dovolací súd uvádza, že   toto   ustanovenie   upravuje   zásady,   z   ktorých   treba   vyhádzať   pri   vyporiadaní   BSM. Predmetom   vyporiadania   BSM   je   všetko,   čo   do   tohto   spoluvlastníctva   patrilo   a   čo existovalo ku dňu jeho zániku. Základnou zásadou pre vykonanie vyporiadania BSM je, že podiely oboch manželov sú rovnaké (princíp parity). Z tejto zásady však zákon pripúšťa výnimky, ktoré umožňujú podiely určiť aj iným pomerom. V rámci vyporiadania BSM súd i bez návrhu musí prihliadnuť na to, čo bolo zo spoločného majetku vynaložené na oddelený (samostatný) majetok niektorého z manželov. Na druhej strane, manžel, ktorý vynaložil na spoločný   majetok   prostriedky,   ktoré   boli   jeho   výlučným   vlastníctvom,   je   oprávnený požadovať, aby mu bola vrátená hodnota takto vynaložených prostriedkov späť do jeho výlučného   vlastníctva.   Tento   refundačný   nárok   teda   súd   posudzuje   len   na   návrh oprávneného subjektu.

Odvolací   súd   vychádzal   z   názoru,   že   peňažné   prostriedky   získané   predajom rozostavaného domu sú súčasťou bezpodielového spoluvlastníctva manželov, časť z týchto prostriedkov bola použitá na kúpu bytu a splácanie úveru, zvyšok bol ponechaný rodičom odporcu.   Z   týchto   dôvodov   už   nepovažoval   za   možné   zohľadňovať   investíciu   odporcu do rozostavaného rodinného domu, ktorý netvorí predmet BSM.

Dovolateľ   spochybňuje   právny   záver   odvolacieho   súdu   o   nezohľadnení   investícii peňažných prostriedkov darovaných mu rodičmi do spoločného majetku manželov a to pokiaľ   ide   o   vyrovnanie   hodnoty   podielov   manželov   pri   vysporiadaní   BSM,   ktoré   sú rovnaké.

Podľa   §   150   druhej   vety   OZ   pri   vyporiadaní   bezpodielového   spoluvlastníctva manželov je každý zo spoluvlastníkov oprávnený požadovať, aby sa mu uhradilo to, čo zo svojho vynaložil na spoločný majetok, vyjadrená je tak zásada refundácie vynaložených nákladov z vlastného (výlučného) majetku do spoločného majetku.

Manžel ale nemôže uspieť pri vyporiadaní BSM s každou refundačnou požiadavkou

-t. j. nárokom na vrátenie toho, čo vynaložil zo svojho majetku na spoločný majetok. Možno nahradiť investície, ktoré sa v spoločnom majetku ešte prejavujú, pokiaľ pred zánikom spoločného   majetku   manželov   nebolo   z   toho   už   všetko   spotrebované   (porovnaj   napr. Bičovský, J.: Bezpodílové spoluvlastníctví manželů, Praha Orbis, 1979, str. 185, obdobne tiež Pokorný, M. a spol.: Společné jmění manželů, Linde Praha, 2000, str. 185 ).

Počas trvania manželstva dochádza bežne k majetkovým presunom z oddeleného (výlučného)   majetku   manželov   do   ich   spoločného   majetku   i   naopak.   Právna   úprava napokon nevylučuje ani presun majetku v rámci oddeleného (výlučného) majetku manželov. Refundačný nárok jedného z manželov vzniká okamihom, kedy došlo k vynaloženiu takto oddeleného (výlučného) majetku na majetok spoločný, aj keď tento nárok možno uplatniť až po zániku BSM. Pri posudzovaní otázky refundácie (peňažných alebo vecných nákladov) je potrebné zohľadniť to, že musí ísť o vlastné prostriedky vynaložené na spoločný majetok, ktorý   je   predmetom   vyporiadania   (t.   j.   počíta   sa   s   jeho   rozdelením   -   prikázaním). Predmetom vyporiadania, ktoré spočíva v zistení a rozdelení spoločného majetku, môže byť totiž   len   ten   majetok,   ktorý   existuje   ku   dňu   zániku   bezpodielového   spoluvlastníctva manželov ako spoločný (viď R 104/67). Pôjde teda o také investície, ktoré sa v spoločnom majetku   prejavujú.   Rozostavaný   rodinný   dom,   do   ktorého   mal   dovolateľ   investovať darované   peňažné   prostriedky   mal   byť   predaný   počas   trvania   manželstva,   peňažné prostriedky z jeho predaja boli následne spotrebované (sčasti na splnenie záväzkov a sčasti vynaložené na kúpu bytu), čo medzi účastníkmi nebolo sporné, napokon uvedené tvrdenie argumentačne   využíva   sám   dovolateľ.   Dovolateľ   sa   domáha   zohľadnenia   vlastných peňažných investícii vložených do spoločného majetku, ktorý ku dňu zániku bezpodielového spoluvlastníctva   manželov   neexistoval   (netvoril   majetok   BSM).   Takejto   refundačnej požiadavke   dovolateľa   však   v   zmysle   §   150   OZ   nemožno   vyhovieť,   i   keď   inak   nie   je pochybnosť o investovaní vlastných peňažných prostriedkov do výstavby rodinného domu dovolateľom. Bráni tomu skutočnosť, že táto investícia sa vo vysporiadavanom majetku neprejavuje, rozostavaný rodinný dom totiž nie je predmetom vyporiadania BSM (netvorí masu BSM, nedochádza k jeho rozdeleniu - prikázaniu niektorému z manželov). Peňažné prostriedky   získané   jeho   predajom   boli   spotrebované   a   tieto   nemožno   považovať   za oddelený   (výlučný)   majetok   niektorého   z   manželov.   Refundačnú   náhradu,   tak   ako   ju požaduje zohľadniť dovolateľ, nemožno v zmysle § 150 druhej vety OZ akceptovať. Je tomu tak   preto,   že   tu   chýba   splnenie   základných   právnych   predpokladov   pre   realizáciu refundačnej náhrady a to investícia vlastného majetku, existencia veci patriacej do BSM, na ktorú bola investícia vynaložená a ktorá je predmetom vyporiadania (prikázania) BSM. Taká vec musí existovať v čase zániku BSM a tvoriť predmet vyporiadania BSM. Pokiaľ tak tomu už nie je, nie je možné pri vyporiadaní prihliadať na to, čo niektorý z manželov vložil ako investíciu na jej obstaranie. Súd môže totiž vyporiadať iba tie hodnoty a investície, ktoré tvorili súčasť BSM ku dňu jeho zániku. Dovolací súd nad rámec uvedeného všeobecne dodáva, že okolnosti nadobudnutia spoločného majetku manželmi sa môžu premietnuť do úvah   o   výnimke   odôvodňujúcej   prelomenie   zásady   rovnosti   (parity)   pri   vyporiadavaní majetku v BSM, ktorá vychádza z toho, že podiely oboch manželov sú rovnaké (porovnaj napr. I. ÚS 537/2012, bod II. odôvodnenia). Za takúto výnimku totiž možno považovať i to, ako sa každý z manželov zaslúžil o nadobudnutie spoločného majetku, avšak i zohľadnenie takejto výnimky vylučuje, aby bol druhý z manželov zaviazaný na finančné vyrovnanie (viď napr. R 42/1972, str. 139, Z IV s. 499 a násl.). Nesprávnosť právneho posúdenia veci odvolacím   súdom   (§   241   ods.   2   písm.   c/   O.s.p.)   však   z   uvedeného   hľadiska   nebola dovolateľom spochybnená, preto sa ňou dovolací súd nezaoberal.“

17.   Ústavný   súd   po   oboznámení   sa   s obsahom   citovanej   časti   odôvodnenia napadnutého   rozsudku   najvyššieho   súdu   dospel   k záveru,   že   sťažnostná   argumentácia sťažovateľa nie je spôsobilá spochybniť ústavnú udržateľnosť záverov najvyššieho súdu. Ústavný súd nezistil, že by najvyšším súdom aplikovaný postup pri hodnotení skutkového stavu veci a pri ustálení právnych záverov mohol zakladať dôvod na zásah ústavného súdu do napadnutého rozsudku v súlade s jeho právomocami ustanovenými v čl. 127 ods. 2 ústavy.

18.   Najvyšší   súd   v odôvodnení   napadnutého   rozsudku   predovšetkým   uviedol,   že z hľadiska sťažovateľom uplatneného dovolacieho dôvodu preskúmal správnosť právneho posúdenia   veci   odvolacím   súdom   len   z aspektov   uvedených   a dostatočne   vysvetlených v dovolaní,   keďže   nad   rámec   toho,   čo   dovolateľ   uplatnil   v dovolaní,   nie   je   oprávnený a ani povinný skúmať, v čom inom ešte spočíva nesprávne právne posúdenie veci odvolacím súdom.   Vzhľadom   na   to   preskúmal   rozhodnutie   odvolacieho   súdu   len   z hľadiska sťažovateľom   uplatnenej   dovolacej   námietky,   v zmysle   ktorej   krajský   súd   sa pri rozhodovaní o výške finančného vyrovnania neriadil ustanovením § 150 Občianskeho zákonníka, keď nezohľadnil to, čo sťažovateľ vynaložil zo svojho na spoločný majetok; teda investície získané darom od rodičov, ktoré sťažovateľ použil na výstavbu rodinného domu a ktoré po jeho predaji počas trvania manželstva boli použité na kúpu bytu a splatenie úveru (majetku patriaceho do BSM).

19. Sťažovateľ namietal, že dovolací súd neposúdil jeho dovolanie z hľadiska jeho obsahu, v dôsledku čoho sa nezaoberal správnosťou rozsudku krajského súdu aj z hľadiska vyporiadania   BSM   podľa   miery,   akou   sa   každý   z manželov   zaslúžil   o nadobudnutie a udržanie spoločného majetku. Vychádzajúc z obsahu dovolania sťažovateľa ústavný súd konštatuje, že sťažovateľ v ňom akcentoval práve svoj refundačný nárok, teda požiadavku na   vrátenie   finančných   prostriedkov,   ktoré   boli   ním   vynaložené   na   spoločný   majetok, a nesprávne   právne   posúdenie   veci   v tejto   otázke.   Námietku   nesprávneho   právneho posúdenia veci z hľadiska posúdenia okolností nadobudnutia spoločného majetku manželmi, resp.   posúdenia   miery,   akou   sa   každý   z manželov   zaslúžil   o nadobudnutie   a udržanie spoločného   majetku,   čo   odôvodňuje   prelomenie   zásady   rovnosti   pri   vyporiadaní   BSM, sťažovateľ v dovolaní neuplatnil. Preto podľa názoru ústavného súdu nemožno považovať za arbitrárny   či   ústavne   nekonformný   postup   dovolacieho   súdu,   ktorý   sa   nesprávnosťou právneho   posúdenia   veci   odvolacím   súdom   z tohto   hľadiska   nezaoberal,   súc   viazaný sťažovateľom uplatneným dovolacím dôvodom a konkrétnymi okolnosťami preukazujúcimi nesprávne právne posúdenie veci uvedenými v dovolaní.

20.   Najvyšší   súd   v odôvodnení   napadnutého   rozsudku   dospel   k záveru,   že na realizáciu refundačnej náhrady sťažovateľa nie sú splnené základné právne predpoklady, teda   existencia   veci   patriacej   do   BSM,   na   ktorú   bola   investícia   vynaložená   a ktorá   je predmetom vyporiadania. Vychádzal z toho, že taká vec musí existovať v čase zániku BSM a tvoriť predmet vyporiadania BSM, inak nie je možné pri vyporiadaní BSM prihliadať na investície   niektorého   z manželov   na   jej   zaobstaranie.   Podľa   názoru   ústavného   súdu najvyšší súd v odôvodnení napadnutého rozsudku uviedol dostatok relevantných dôvodov, pre ktoré nebolo možné vyhovieť refundačnej požiadavke sťažovateľa, pričom svoj právny záver   oprel   aj   o judikatúru   všeobecných   súdov.   Ústavný   súd   preto   nepovažuje   postup najvyššieho   súdu   pri   odôvodňovaní   svojho   právneho   záveru   za   arbitrárny   či   ústavne nekonformný.   Podľa   názoru   ústavného   súdu   aplikácia   ustanovenia   §   150   druhej   vety Občianskeho   zákonníka   najvyšším   súdom   v napadnutom   rozsudku   nie   je   zjavne neodôvodnená,   nevykazuje   znaky svojvôle   a   ani   nepopiera   zmysel   a účel   aplikovanej právnej   normy   a nie   je   v rozpore   ani   s   judikatúrou   všeobecných   súdov.   Na   základe uvedeného ústavný súd konštatuje, že najvyšším súdom uskutočnený výklad relevantných ustanovení Občianskeho zákonníka pri rozhodovaní o vyporiadaní BSM vo veci sťažovateľa nepopiera   účel   či   zmysel   aplikovaných   právnych   noriem,   a preto   nie   je   v rozpore s požiadavkou ich ústavne konformného výkladu.

21. Keďže napadnutý rozsudok najvyššieho súdu nevykazuje znaky svojvôle a je dostatočne odôvodnený na základe jeho vlastných myšlienkových postupov a hodnotení, ústavný súd nie je oprávnený ani povinný tieto postupy a hodnotenia nahrádzať a v tejto situácii   nemá   dôvod   zasiahnuť   do   právneho   názoru   najvyššieho   súdu.   Skutočnosť,   že sťažovateľ sa s názorom najvyššieho súdu nestotožňuje, nepostačuje sama osebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97, I. ÚS 114/09) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov a námietok.

22. Pokiaľ sťažovateľ osobitne tvrdil porušenie základného práva na súdnu ochranu porušením   princípu   rovnosti   účastníkov v   konaní (čl. 47   ods. 3   ústavy),   ktorý je   inak súčasťou práva na spravodlivé súdne konanie, ústavný súd považuje za potrebné zdôrazniť, že čl. 47 ods. 3 ústavy upravuje rovnosť účastníkov v súdnom konaní z hľadiska možnosti uplatňovania ich procesných práv. Pokiaľ sťažovateľ odôvodňuje porušenie tohto článku ústavy   arbitrárnosťou   právneho   názoru   najvyššieho   súdu   vysloveného   v napadnutom rozsudku, takáto situácia je vylúčená.

23. Ústavný súd dodáva, že čl. 47 ods. 3 ústavy zabezpečuje rovnosť účastníkov konania v konaní pred všeobecným súdom. K jeho porušeniu môže dôjsť napr. v prípade, ak všeobecný   súd   v   ním   vedenom   konaní   poruší   princíp   rovnosti   zbraní,   v rozpore s ustanoveniami   Občianskeho   súdneho   poriadku   zvýhodní   svojím   postupom predchádzajúcim   vydaniu   rozhodnutia   niektorého   z   účastníkov   konania   na   úkor   iného účastníka konania. Takúto situáciu však ústavný súd vo veci sťažovateľa nezistil (a ostatne ani sťažovateľ to v sťažnosti dostatočne konkrétne netvrdil).

24.   Vzhľadom   na   uvedené   ústavný   súd   dospel   k záveru,   že   medzi   napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu a obsahom základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru neexistuje taká príčinná súvislosť, na základe ktorej by po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie mohol reálne dospieť k záveru o ich   porušení.   Ústavný   súd   preto   sťažnosť   sťažovateľa   pri jej predbežnom   prerokovaní odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

25. V dôsledku odmietnutia sťažnosti bolo už bez právneho významu rozhodovať o ďalších nárokoch na ochranu ústavnosti uplatnených v sťažnosti.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 18. novembra 2015