znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 488/2014-7

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 10. septembra 2014   predbežne   prerokoval   sťažnosť   J.   S.,   zastúpeného   advokátkou   JUDr.   Emíliou Korčekovou,   L. Novomeského   25,   Pezinok,   vo   veci   namietaného   porušenia   základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   postupom   Krajského   súdu   v   Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Co 103/13 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť J. S. o d m i e t a pre neprípustnosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 19. augusta 2014   doručená   sťažnosť   J.   S.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   zastúpeného   advokátkou   JUDr. Emíliou   Korčekovou,   L.   Novomeského   25,   Pezinok,   vo   veci   namietaného   porušenia základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Co 103/13.

Z   obsahu   sťažnosti   a   jej   príloh   vyplýva,   že   sťažovateľ   namieta   porušenie   ním označených   práv   nečinnosťou   krajského   súdu   v   odvolacom   konaní   vedenom   pod sp. zn. 3 Co 103/13, ktoré sa začalo 8. februára 2013.

Sťažovateľ podal 25. júna 2014 predsedovi krajského súdu sťažnosť na prieťahy v konaní,   ktorá   bola   vybavená   listom   predsedu   krajského   súdu   sp.   zn.   Spr   2200/14 z 21. júla 2014.

Sťažovateľ v sťažnosti uviedol: „Sťažovateľ   je   obeťou   prieťahov   a   hrubej   nečinnosti   porušovateľa   v   odvolacom konaní   č. k.   3 Co/103/13   od   08. 02. 2013   (v   ktorom   vec   OS   BA   III   č. k.   17 C/142/11 o vzájomnom návrhu sťažovateľa – vylúčená na samostatné konanie rozhodnutím práve porušovateľa   rozsudkom   č. k.   5 Co   377/2010-143   z   20. 09. 2011,   pôvodné   konania   sa začalo vydaním platobného rozkazu č. k. 39 Ro 2663/06 dňa 02. 11. 2006, vzájomný návrh uplatnený sťažovateľom na OS BA III dňa 21. 04. 2010 v konaní pod č. k. 8 C 64/2007) nebola a ani nie je vinou porušovateľa ku dňu podania tejto sťažnosti rozhodnutá. Konanie na   odvolacom   súde   (KS   Bratislava)   je   od   08. 02. 2013   za   viac   ako   1,5   roka v nerozhodnutom   stave,   čo   malo   za   následok   vyvolanie   na   strane   sťažovateľa   – nemajetkovej ujmy, pričom vec ako celok je od 02. 11. 2006 stále v nerozhodnutom stave, teda viac ako 7 rokov a 9 mesiacov. Vec má pre sťažovateľa mimoriadny význam, je po skutkovej a právnej stránke jednoduchá – nezložitá. Sťažovateľ k prieťahom a nečinnosti porušovateľa neprispel. Viac ako 1,5 roka pasivity porušovateľa v odvolacom konaní je z ústavnoprávneho hľadiska neprijateľné a neakceptovateľné!“

Sťažovateľ ústavnému súdu navrhol, aby o jeho sťažnosti takto rozhodol:„1. Základné právo J. S. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručené podľa čl. 48 ods. 2 veta prvá Ústavy SR a právo na prerokovanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom KS v Bratislave v konaní č. k. 3 Co/103/13 porušené bolo

2. KS v Bratislave sa prikazuje, aby v konaní č. k. 3 Co/103/13 konal bez zbytočných prieťahov

3. J. S. priznáva finančné zadosťučinenie v sume 1.000,- eur, ktoré je KS v Bratislave povinný vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti nálezu

4. J. S. priznáva úhradu trov konania v sume 283,60 eur, ktoré je KS v Bratislave povinný zaplatiť na účet jeho právnej zástupkyne advokátky JUDr. Emília Korčeková, do dvoch mesiacov od právoplatnosti nálezu“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť podľa čl. 127 ústavy nie je prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv a slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov. Podľa odseku 2 citovanej právnej normy ústavný súd neodmietne prijatie sťažnosti, aj keď sa nesplnila podmienka podľa odseku   1,   ak   sťažovateľ   preukáže,   že   túto   podmienku   nesplnil   z   dôvodov   hodných osobitného zreteľa.

Ústavný súd už viackrát rozhodol (m. m. I. ÚS 21/99, IV. ÚS 153/03, I. ÚS 33/05), že účelom práva účastníka konania pred všeobecným súdom podať sťažnosť na prieťahy v konaní   je   poskytnutie   príležitosti   tomuto   súdu,   aby   sám   odstránil   protiprávny   stav zapríčinený porušením základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Ústavný súd preto o sťažnosti, ktorou je namietané porušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, koná iba za predpokladu, ak sťažovateľ preukáže, že využil označené právne prostriedky, ktoré má podľa zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o súdoch“), alebo ak sa preukáže, že sťažovateľ túto podmienku nesplnil z dôvodov hodných osobitného zreteľa.

Podľa názoru ústavného súdu sa podanie sťažnosti na prieťahy v konaní v zmysle § 62   a   nasl.   zákona   o   súdoch   zásadne   považuje za   účinný   prostriedok   ochrany   takých základných   práv,   ktoré   súvisia   so   základným   právom   na   súdnu   ochranu,   ako   aj so základným   právom   na   konanie   bez   zbytočných   prieťahov   (napr.   IV.   ÚS   153/03, IV. ÚS 278/04). Účinnosť takého právneho prostriedku ochrany pred zbytočnými prieťahmi v súdnom konaní potvrdzuje aj znenie zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o sudcoch“),   ktorý   vo   viacerých   ustanoveniach   zdôrazňuje   povinnosť   sudcu   konať   bez zbytočných prieťahov a ustanovuje za také prieťahy aj disciplinárnu zodpovednosť [§ 2 ods. 2, § 30 ods. 4, § 52 ods. 1, § 116 ods. 1 písm. b) a § 118 ods. 1 zákona o sudcoch]. Podobne aj zákon o súdoch v § 64 ods. 1 ustanovuje, že „Účelom vybavovania sťažnosti je zistiť, či v danej veci boli spôsobené prieťahy v konaní...“. V zmysle prvej vety druhého odseku citovaného zákonného ustanovenia „Orgán, ktorý vybavuje sťažnosť, je povinný na účel zistenia stavu veci prešetriť všetky skutočnosti“. V súvislosti s tým ústavný súd poznamenáva, že vyčerpanie opravných prostriedkov alebo iných právnych prostriedkov, ktoré zákon   sťažovateľovi na ochranu jeho základných práv a slobôd účinne poskytuje a na ktorých   použitie   je   oprávnený   podľa   osobitných   predpisov,   je   jedným   z   atribútov prípustnosti sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, a teda podmienkou konania vo veci individuálnej ochrany základných práv a slobôd pred ústavným súdom.

Špecifickosť sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy teda spočíva okrem iného aj v tom, že k jej podaniu môže zásadne dôjsť až subsidiárne. Zmysel a účel zásady subsidiarity vyplýva aj z toho, že ochrana ústavnosti nie je a ani z povahy veci nemôže byť iba úlohou ústavného   súdu,   ale   je   takisto   úlohou   všetkých   orgánov   verejnej   moci,   v   tom   rámci predovšetkým   všeobecného   súdnictva.   Ústavný   súd   predstavuje   v   tejto   súvislosti inštitucionálny mechanizmus, ktorý   nastupuje až v   prípade   zlyhania všetkých   ostatných do úvahy prichádzajúcich orgánov verejnej moci.

Predseda   krajského   súdu   v   liste   sp.   zn.   Spr   2200/14   z   21.   júla   2014,   ktorý   bol doručený sťažovateľovi 24. júla 2014, uznal, že v odvolacom konaní vedenom pod sp. zn. 3 Co 103/13 došlo k prieťahom, a sťažnosť vyhodnotil ako dôvodnú. Zároveň oboznámil sťažovateľa s tým, že podľa stanoviska predsedu senátu sa vo veci bude konať v septembri 2014, a uviedol, že „vec... bude prevedená do režimu sledovania predsedom krajského súdu za účelom zabránenia vzniku ďalších prieťahov v konaní“.

Vzhľadom na to, že od podania sťažnosti na prieťahy v súdnom konaní 25. júna 2014 a od vybavenia tejto sťažnosti listom predsedu krajského súdu z 21. júla 2014 do doručenia sťažnosti ústavnému súdu 19. augusta 2014 uplynul len krátky čas na zjednanie nápravy, posúdil   ústavný   súd   podanie   sťažnosti   na   prieťahy   podľa   zákona   o   súdoch   zo   strany sťažovateľa iba ako formálny úkon, ktorému nemožno pripísať účinky, ktoré by inak takáto sťažnosť mohla mať, ak by predseda krajského súdu dostal primeranú (rozumnú) lehotu na uskutočnenie opatrení proti zbytočným prieťahom vo veci samej (podobne II. ÚS 376/06, IV. ÚS 48/06, II. ÚS 390/06).

Postup   sťažovateľa   v   okolnostiach   daného   prípadu   preto   podľa   ústavného   súdu nemožno považovať za splnenie požiadavky namietania prieťahov v konaní pred orgánom štátnej správy súdov. V nadväznosti na to ústavný súd dodáva, že „povinnosť vyčerpania dostupných a účinných prostriedkov ochrany základných práv a slobôd, porušenie ktorých sťažovateľ pred ústavným súdom namieta, tiež vyžaduje, aby sťažovateľ konal v súlade s pravidlami, ktoré s uplatnením daného prostriedku súvisia. Nekonanie týmto spôsobom alebo chyba pri vyžadovanom postupe má za následok nesplnenie sťažovateľovej povinnosti vyčerpať dostupný prostriedok ochrany svojich práv.“ (III. ÚS 44/03).

Na základe týchto zistení ústavný súd dospel k záveru, že v zmysle § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, a preto ju odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Ústavný   súd   v   závere   pripomína,   že   toto   rozhodnutie   nezakladá   prekážku   veci rozhodnutej v zmysle § 24 písm. a) zákona o ústavnom súde, a preto nebráni tomu, aby po splnení všetkých zákonom predpísaných náležitostí sťažovateľ v tejto veci v prípade zotrvania na stanovisku, že postupom krajského súdu dochádza k zbytočným prieťahom, predložili ústavnému súdu novú sťažnosť.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. septembra 2014