znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

  I. ÚS 488/2010-27

Ústavný súd Slovenskej   republiky na neverejnom   zasadnutí   senátu 14.   decembra 2010 predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti R., s. r. o. v likvidácii, Š.,   zastúpenej advokátkou JUDr. J. F., B., ktorou namietala porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky   postupom   Krajského   súdu   v   Bratislave   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 1 Cob 209/2009 a jeho rozsudkom z 9. septembra 2010, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť spoločnosti R., s. r. o. v likvidácii,   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 4. novembra 2010 doručená sťažnosť spoločnosti R., s. r. o. v likvidácii   (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namietala porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len,,ústava“), práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy postupom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“), v konaní vedenom pod sp. zn.   1   Cob   209/2009   a jeho   rozsudkom   z 9.   septembra   2010   (ďalej   len   „rozsudok krajského súdu“).

2. Z obsahu sťažnosti vyplynulo, že sťažovateľka bola účastníčkou súdneho konania pred krajským súdom ako odvolacím súdom, ktorý v jej právnej veci rozhodol rozsudkom napadnutým touto sťažnosťou. Sťažovateľka považuje rozsudok krajského súdu ,,za vrchol krivdy a ukážkovú podobu arbitrárneho rozhodovania“. Vytýka mu, že sa nevysporiadal s jej   jedinou   argumentáciou   a v hrubom   rozpore   s   princípmi   právneho   štátu   vedome ignoroval aj dva vyslovené záväzné právne názory toho istého krajského súdu. Porušenie označených práv vidí sťažovateľka aj v rovine ,,celkového odňatia možnosti konať pred nezávislým   súdom,   keď   krajský   súd   právne   predpísaným   spôsobom   nevybavil   podanú námietku zaujatosti z 16. apríla 2010 a doplnenú podaním z 21. mája 2010 proti konajúcej predsedníčke senátu, ako aj voči všetkým sudcom krajského súdu, ktorú ignoroval“.   Bez bližšieho zdôvodnenia sťažovateľka namietala aj zbytočné prieťahy v postupe krajského súdu, k sťažnosti pripojila aj dovolanie podané proti rozsudku krajského súdu na Okresnom súde   Bratislava   III   (ďalej   len  ,,okresný   súd“), splnomocnenie   podpísané   likvidátorom sťažovateľky na jeho podanie a záznam z porady s klientom z 15. októbra 2010, z obsahu ktorého   je   zrejmé,   že   predmetom   porady   bolo ,,odsúhlasenie   ďalšieho   postupu a definitívneho   znenia   dovolania   voči   rozsudku   krajského   súdu“. Prípustnosť   dovolania sťažovateľka odvodzuje z § 237 písm. g) Občianskeho súdneho poriadku, v zmysle ktorého je   dovolanie   prípustné   proti   každému   rozhodnutiu   odvolacieho   súdu,   ak   rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený.

3. V petite sťažnosti sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd nálezom rozhodol, že jej základné práva podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom a rozsudkom krajského súdu porušené boli, a aby zrušil rozsudok krajského súdu a vrátil mu vec na ďalšie konanie. Ďalej žiadala, aby ústavný súd prikázal krajskému súdu „... ďalej konať bez zbytočných prieťahov, najmä vyriešiť bezodkladne námietku zaujatosti voči celému krajskému súdu a všetkým jeho sudcom tak, ako ju sťažovateľka podala 16.   apríla   2010   a doplnila   21.   mája   2010   a súdny   spis   predložiť   na   rozhodnutie Najvyššiemu súdu SR“.   Napokon žiadala ústavný súd, aby jej priznal primerané finančné zadosťučinenie v sume 2 000 €, ako aj náhradu trov konania.

II.

4. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody   podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak porušenie   práv   alebo   slobôd   podľa   odseku   1   vzniklo   nečinnosťou,   ústavný   súd   môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.  

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   má   každý   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom.Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy má každý právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov.

5. Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“)   ústavný   súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti predpísané   zákonom,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj   návrh,   ktorý   je   zjavne   neopodstatnený.   Ústavný   súd   predbežne   prerokoval   sťažnosť sťažovateľky   na   neverejnom   zasadnutí   senátu,   a keďže   pri   jej   predbežnom   prerokovaní zistil, že je v časti neprípustná a v časti zjavne neopodstatnená, rozhodol o jej odmietnutí.

6. Ústavný súd predovšetkým konštatuje, že sťažnosť je z hľadiska formulácie jej odôvodnenia síce obsiahla, ale príliš všeobecná. Sťažovateľka rozsiahlo cituje judikatúru ústavného súdu aj Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „európsky súd“), avšak bez toho, aby z nej vyvodila konkrétne závery použiteľné vo vzťahu k namietanému porušeniu označených   práv.   K sťažnosti   nebol   v rozpore   s   §   50   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde pripojený   napadnutý   rozsudok   krajského   súdu. Z tohto   pohľadu   teda   sťažnosť   nemá náležitosti   predpísané   zákonom   o ústavnom   súde,   čo   je   síce   odstrániteľný   nedostatok sťažnosti, avšak ústavný súd v záujme procesnej hospodárnosti z ďalej uvedených dôvodov sťažovateľku na odstránenie nedostatkov nevyzýval.

III.

K odmietnutiu sťažnosti v časti smerujúcej proti rozsudku krajského súdu

7. Princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127 ods. 1 ústavy znamená, že ústavný súd môže konať o namietanom porušení práv a vecne sa zaoberať iba tými sťažnosťami, ak sa sťažovateľ nemôže v súčasnosti a nebude môcť ani v budúcnosti domáhať ochrany svojich práv pred iným súdom prostredníctvom iných právnych prostriedkov, ktoré mu zákon na to poskytuje. Namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd teda nezakladá automaticky aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich. Zmyslom a účelom uvedeného princípu subsidiarity je to, že ochrana ústavnosti nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Všeobecné súdy, ktoré v občianskom súdnom konaní sú povinné vykladať   a   aplikovať   príslušné   zákony   na   konkrétny   prípad   v   súlade   s   ústavou   alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 5 ústavy, sú primárne zodpovedné aj za dodržiavanie tých práv a základných slobôd, ktoré ústava alebo medzinárodná zmluva dotknutým   osobám   zaručuje.   Ústavný   súd   predstavuje   v   tejto   súvislosti   ultima   ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05, I. ÚS 153/2010). Zásada subsidiarity reflektuje okrem iného aj princíp minimalizácie zásahov ústavného súdu do právomoci všeobecných súdov, ktorých rozhodnutia sú v konaní o sťažnosti preskúmavané (IV. ÚS 303/04).

8.   Podstatou   námietok   sťažovateľky   je   právne   posúdenie   postupu   a   následného rozsudku krajského súdu najmä z hľadiska rešpektovania jej práva na súdnu ochranu (práva na spravodlivé súdne konanie), v dôsledku porušenia ktorého sa domáhala ochrany ako   v   konaní   pred   ústavným   súdom,   tak   aj   podaním   dovolania   Najvyššiemu   súdu Slovenskej   republiky.   Podanie   dovolania   proti   rozsudku   krajského   súdu   ústavný   súd verifikoval aj na okresnom súde, kde bolo potvrdené, že sťažovateľka podala dovolanie osobne 2. novembra 2010.  

9. Ústavný súd už zaujal názor (podobne napr. I. ÚS 169/09, I. ÚS 84/2010, I. ÚS 153/2010, III. ÚS 200/2010, III. ÚS 114/2010), že v prípade podania mimoriadneho opravného prostriedku (dovolania) a súbežne podanej ústavnej sťažnosti je ústavná sťažnosť považovaná   za   prípustnú   až   po   negatívnom   rozhodnutí   o   dovolaní   sťažovateľa.   Pritom lehota na prípadné podanie takejto sťažnosti bude považovaná za zachovanú aj vo vzťahu k   predchádzajúcemu   právoplatnému   rozhodnutiu   napadnutému   dovolaním   sťažovateľky (porovnaj tiež rozsudok európskeho súdu z 12. novembra 2002 vo veci Zvolský a Zvolská verzus Česká republika, sťažnosť č. 46129/99 a jeho body 51, 53, 54). Nie je ani dôvod na to, aby ústavný súd prerušil konanie a vyčkával so svojím rozhodnutím až do vydania rozhodnutia   dovolacím   súdom,   lebo   sťažovateľ   môže   podať   ústavnú   sťažnosť   až   po doručení rozhodnutia o danom mimoriadnom opravnom prostriedku (dovolaní).

10. Vzhľadom na tieto skutočnosti sa ústavný súd podanou sťažnosťou meritórne nezaoberal, ale podľa zásady ratio temporis ju odmietol ako neprípustnú pre predčasnosť podľa   §   53   ods.   1   v   spojení   s   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde.

IV.

K odmietnutiu sťažnosti v časti namietajúcej zbytočné prieťahy krajského súdu

11.   Podľa   stabilizovanej   a konštantnej   judikatúry   ústavného   súdu   ochrana základnému   právu   vrátane   základného   práva   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   sa   poskytuje v konaní pred ústavným súdom   len vtedy, ak v čase uplatnenia tejto ochrany porušenie základného práva ešte trvalo. Podstatou, účelom a cieľom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty. Ústavný súd preto poskytuje ochranu tomuto právu len vtedy, ak bola na ústavnom súde uplatnená v čase, keď namietané porušenie označeného práva ešte trvalo (napr. I. ÚS 22/01, I. ÚS 77/02, I. ÚS 116/02, I. ÚS 423/08). Ak v čase, keď došla sťažnosť ústavnému súdu, nedochádza k namietanému porušovaniu základného práva, ústavný súd sťažnosť odmietne ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde (napr. II. ÚS 55/02, I. ÚS 226/08, I. ÚS 423/08). Z obsahu sťažnosti vyplýva, že rozsudok krajského súdu bol vyhlásený 9. septembra 2010 a vychádzajúc z poznania   obsahu   jeho písomného   odôvodnenia   sťažovateľkou,   bol   tejto doručený pred podaním sťažnosti ústavnému súdu. Sťažnosť sťažovateľky bola podaná na poštovú prepravu 30. októbra 2010 a ústavnému súdu bola doručená 4. novembra 2010. Z uvedeného   vyplýva,   že   krajský   súd   už   v čase   uplatnenia   ochrany   označeného   práva sťažovateľkou prostredníctvom sťažnosti podanej ústavnému súdu nemohol porušovať jej označené   právo,   pretože   už   vo   veci   nekonal.   Ak   už teda v čase podania sťažnosti krajský súd vo veci sťažovateľky nekonal, nemohol ani porušovať jej základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Z uvedeného dôvodu ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol pre zjavnú neopodstatnenosť.

12. Keďže ústavný súd sťažnosť v celom rozsahu odmietol, nezaoberal sa ďalšími návrhmi sťažovateľky (návrh na zrušenie rozsudku krajského súdu a vrátenie veci na ďalšie konanie, príkaz konať bez zbytočných prieťahov a predložiť spis dovolaciemu súdu na rozhodnutie   o námietke   zaujatosti,   primerané   finančné   zadosťučinenie,   náhrada   trov konania), pretože tieto sú viazané na to, že ústavný súd sťažnosti vyhovie.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 14. decembra 2010