znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 487/2015-12

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   senátu 18. novembra 2015 predbežne prerokoval sťažnosť

, právne zastúpeného advokátom JUDr. Eugenom Kostovčíkom, Gelnická 33, Košice, vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky, na rovnosť účastníkov v konaní podľa čl. 47 ods. 3 Ústavy   Slovenskej   republiky,   práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa čl.   6   ods.   1 Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   a práva   na účinný   prostriedok nápravy podľa čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Sžf 78/2013 z 26. novembra 2014 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

1.   Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bola 12. februára 2015 doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa   čl. 46   ods.   1   a 2   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“),   na rovnosť účastníkov v konaní podľa čl. 47 ods. 3 ústavy, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva na účinný prostriedok nápravy podľa čl. 13 dohovoru rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 2 Sžf 78/2013 z 26. novembra 2014 (ďalej len „namietaný rozsudok“).

2. Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ bol v procesnom postavení žalobcu účastníkom   konania   o   preskúmanie   zákonnosti   rozhodnutia   žalovaného Finančného riaditeľstva   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „finančné   riaditeľstvo“) č. 1020506/1/1105122/2012/5193-r   z 13.   augusta   2012,   ktorými   potvrdilo   dodatočný platobný   výmer   Daňového   úradu   Trenčín   (ďalej   len   „daňový   úrad“) č. 9311401/5/221150/2012 z 3. mája 2012 (ďalej len „dodatočný platobný výmer“), ktorým uložil sťažovateľovi povinnosť zaplatiť rozdiel dane z príjmov fyzickej osoby za zdaňovacie obdobie 2006 v sume 58 174,99 €.

3. Predmetná vec bola vedená Krajským súdom v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“), ktorý rozsudkom sp. zn. 13 S 119/2012 z 15. mája 2013   žalobu zamietol. O odvolaní sťažovateľa rozhodol najvyšší súd rozsudkom napadnutým touto sťažnosťou tak, že potvrdil prvostupňový   rozsudok   krajského   súdu.   Podľa   názoru   sťažovateľa   najvyšší   súd,   ktorý odobril závery krajského súdu, dospel k nesprávnym záverom, keď postup a rozhodnutie daňového úradu, ako aj postup a rozhodnutie finančného riaditeľstva považoval za správne a zákonné. Sťažovateľ zároveň namietal aj nedostatočné odôvodnenie rozsudku krajského súdu a rozsudku najvyššieho súdu, pretože podľa neho sa krajský súd ani najvyšší súd nevysporiadal   s   jeho   podstatnými   argumentmi   uvedenými   v žalobe,   resp.   v   odvolaní proti rozsudku krajského súdu.

4. Sťažovateľ v sťažnosti atakuje právne závery, na ktorých stojí namietaný rozsudok najvyššieho súdu, a tvrdí, že namietaný rozsudok najvyššieho súdu porušuje jeho označené práva.   Argumentuje   tým,   že   finančné   riaditeľstvo   potvrdilo   prvostupňové   rozhodnutie daňového úradu na základe právnych záverov prvýkrát použitých až v jeho rozhodnutí, čím mal byť porušený ústavný princíp podľa čl. 48 ods. 2 ústavy vyjadriť sa ku všetkým skutočnostiam a k vykonaným dôkazom. Sťažovateľ tvrdí, že opísaným postupom malo byť sťažovateľovi odopreté právo na spravodlivý proces a právo na účinné prostriedky nápravy podľa príslušných článkov dohovoru. Vychádzajúc z uvedeného bol toho názoru, že správca dane sa nedostatočne vysporiadal s vykonanými dôkazmi v konaní pred správnym orgánom prvého stupňa, preto druhostupňový správny orgán pochybil, keď ich hodnotil namiesto prvostupňového orgánu, pretože opísaným postupom podľa názoru sťažovateľa nemohlo dôjsť   k zhojeniu   vady   v postupe   prvostupňového   orgánu,   preto   rozhodnutie   finančného riaditeľstva považoval za nezákonné. Krajskému súdu sťažovateľ vyčíta, že „neposkytol ústavne   konformným   spôsobom   ochranu   pred   nezákonnými   rozhodnutiami   správnych orgánov   a nezabezpečil   potrebnú   kvalitu   procesu   tak,   aby   bolo   naplnené   právo na spravodlivý proces a právo na súdnu ochranu. Závery súdu nie sú presvedčivé, pretože vychádzali iba zo záverov žalovaného, pričom súd na jeho obhajobu uvádza skutočnosti, ktoré   zo   spisového   materiálu   nevyplývajú.“.   Vo   vzťahu   k namietanému   rozsudku najvyššieho   súdu,   ktorý   sa   stotožnil   s dôvodmi   prvostupňového   rozsudku,   sťažovateľ namieta   nedostatočné   odôvodnenie   rozhodnutia   a v tejto   súvislosti   tvrdí,   že „dôvody uvedené v podanom odvolaní nie sú úplne totožné s dôvodmi žaloby, ako to tvrdí odvolací súd“.   Sťažovateľ   totiž   namietal,   že   právny   názor   krajského   súdu   je   v rozpore s právnym záverom   uvedeným   v rozsudku   najvyššieho   súdu   sp.   zn.   3   Sžf   40/2007 zo 6. decembra   2007,   ktorý   aj   interpretoval,   a   predostrel   svoj   právny   pohľad   na   vec, že najvyšší   súd   pochybil   a zasiahol   do   jeho   označených   práv,   keď   potvrdil   odvolaním napadnutý rozsudok krajského súdu. Porušenie základného práva na rovnosť účastníkov v konaní podľa čl. 47 ods. 3 ústavy a práva na účinný prostriedok nápravy v zmysle čl. 13 dohovoru sťažovateľ vidí v tom, že najvyšší súd nezabezpečil nápravu v postupe krajského súdu,   ktorý   podľa   názoru   sťažovateľa „priznal   neprimerané   zvýhodnenie   žalovanému“ spočívajúce v tom, že krajský súd „dodatočne objasňoval a obhajoval postup žalovaného, čím zmenil právny rámec predmetu daňového sporu“. Podľa názoru sťažovateľa skutkové a právne závery uvedené v namietanom rozsudku najvyššieho súdu sú z ústavného hľadiska neudržateľné a majú za následok porušenie jeho označených práv, preto sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd rozhodol o jeho sťažnosti týmto nálezom:

„1. Najvyšší súd SR rozsudkom sp. zn. 2 Sžf 78/2013 z 26. 11. 2014 porušil základné právo sťažovateľa ⬛⬛⬛⬛ na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a ods. 2 Ústavy SR a právo na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2. Najvyšší súd SR rozsudkom sp. zn. 2 Sžf 78/2013 z 26. 11. 2014 porušil základné právo sťažovateľa ⬛⬛⬛⬛ na rovnosť účastníkov v konaní podľa čl. 47 ods. 3 Ústavy SR.

4. Najvyšší súd SR rozsudkom sp. zn. 2 Sžf 78/2013 z 26. 11. 2014 porušil základné právo sťažovateľa ⬛⬛⬛⬛ na   účinné právne prostriedky   nápravy pred národným orgánom podľa čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

5. Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2 Sžf 78/2013 z 26. 11. 2014 sa zrušuje a vec vracia na ďalšie konanie a rozhodnutie.

6. Sťažovateľovi sa priznáva náhrada trov právneho zastúpenia podľa ustanovenia § 11 ods. 3 vyhlášky č. 655/2004 Z. z. za 2 úkony právnej služby vo výške 279,66 €, 2 x režijný paušál vo výške 16,78 € a DPH 59,29 €, spolu 355,73 €.“

II.

5. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

6.   Podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   každý   sa   môže   domáhať   zákonom   ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 46 ods. 2 ústavy kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím orgánu   verejnej   správy,   môže   sa   obrátiť   na   súd,   aby   preskúmal   zákonnosť   takéhoto rozhodnutia,   ak   zákon   neustanoví   inak.   Z   právomoci   súdu   však   nesmie   byť   vylúčené preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.

Podľa čl. 47 ods. 3 ústavy všetci účastníci sú si v konaní podľa odseku 2 rovní.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podľa čl. 13 dohovoru každý, koho právo a slobody priznané týmto dohovorom boli porušené, musí mať účinný prostriedok nápravy pred národným orgánom

7.   Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov (ďalej len,,zákon o ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti   navrhovateľa.   Cieľom   predbežného prerokovania každého návrhu (vrátane sťažnosti namietajúcej porušenie základných práv a slobôd) je rozhodnúť o prijatí návrhu na ďalšie konanie alebo o jeho odmietnutí, a teda vylúčení z ďalšieho konania pred ústavným súdom zo zákonom ustanovených dôvodov. Pri predbežnom   prerokovaní   návrhu   takto   ústavný   súd   skúmal,   či   dôvody   uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto zákonného ustanovenia návrhy   vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

8. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti v zmysle judikatúry ústavného súdu možno hovoriť   vtedy,   keď   namietaným   postupom   orgánom   štátu   (súdu)   nemohlo   vôbec   dôjsť k porušeniu   toho   základného   práva   alebo   slobody,   ktoré   označil   sťažovateľ,   a   to   buď pre nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi   namietaným   rozhodnutím a základným právom   alebo   slobodou,   ktorých   porušenie   sa   namietalo,   alebo   z   iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť možno preto považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, ktorej reálnosť by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (napr. II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, I. ÚS 426/08).

9. Ústavný súd sa vychádzajúc z uvedeného pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zaoberal bližšie otázkou, či sťažnosť nie je zjavne neopodstatnená. Súčasťou stabilizovanej judikatúry ústavného súdu je aj doktrína možných zásahov ústavného súdu do rozhodovacej činnosti   všeobecných   súdov   vo   veciach   patriacich   do   ich   právomoci.   Ústavný   súd predovšetkým   pripomína,   že   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany   ústavnosti (čl. 124 ústavy). Vo vzťahu k všeobecným súdom nie je prieskumným súdom ani riadnou či mimoriadnou opravnou inštanciou (m. m. I. ÚS 19/02, I. ÚS 31/05) a nemá zásadne ani oprávnenie preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil (m. m. II. ÚS 21/96, II. ÚS 134/09). Ústavný súd v tejto súvislosti vo svojej judikatúre konštantne zdôrazňuje, že pri uplatňovaní svojej právomoci nemôže zastupovať všeobecné súdy,   ktorým   predovšetkým   prislúcha   interpretácia   a   aplikácia   zákonov.   Sú   to   teda všeobecné   súdy,   ktorým   prislúcha   chrániť   princípy   spravodlivého   procesu   na   zákonnej úrovni. Táto ochrana sa prejavuje aj v tom, že všeobecný súd odpovedá na konkrétne námietky   účastníka   konania,   keď   jasne   a zrozumiteľne   dá   odpoveď   na   všetky   kľúčové právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany. Ústavný súd už opakovane uviedol (napr. II. ÚS 13/01, I. ÚS 241/07), že ochrana ústavou prípadne dohovorom   garantovaných   práv   a   slobôd   (resp.   ústavnosti   ako   takej)   nie   je   zverená len ústavnému súdu, ale aj všeobecným súdom, ktorých sudcovia sú pri rozhodovaní viazaní ústavou,   ústavným   zákonom,   medzinárodnou   zmluvou   podľa   čl.   7   ods.   2   a   5   ústavy a zákonom (čl. 144 ods. 1 ústavy).

10. V súvislosti so sťažnosťami namietajúcimi porušenie základných práv a slobôd rozhodnutiami   všeobecných   súdov   už   ústavný   súd   opakovane   uviedol,   že   jeho   úloha pri rozhodovaní o sťažnosti pre porušenie základného práva na súdnu ochranu rozhodnutím súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   súdnej   interpretácie   a   aplikácie zákonných   predpisov   s   ústavou   alebo   medzinárodnou   zmluvou   o   ľudských   právach a základných slobodách najmä v tom smere, či závery všeobecných súdov sú dostatočne odôvodnené, resp. či nie sú arbitrárne s priamym dopadom na niektoré zo základných práv a slobôd (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05, I. ÚS 241/07). Uvedené rovnako platí aj pre namietané porušenie práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Formuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy totiž ústavodarca v základnom právnom predpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu s právnym režimom súdnej ochrany podľa dohovoru. Z uvedeného dôvodu preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (obdobne napr. II. ÚS 71/97, IV. ÚS 195/07, III. ÚS 24/2010).

11. Podstatná námietka sťažovateľa spočíva v tvrdenom zásahu najvyššieho súdu do základného   práva   na   súdnu   ochranu,   práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   a   práva na účinný právny prostriedok nápravy, ktorého sa mal dopustiť tým, že na jeho skutkovú a právnu   argumentáciu   uplatnenú   v   priebehu   konania   a   v   odvolaní   nereagoval   ústavne konformným   spôsobom,   keď   potvrdil   zamietajúci   rozsudok   krajského   súdu.   Sťažovateľ zároveň   namieta   arbitrárnosť   namietaného   rozsudku   najvyššieho   súdu   založenú   na   jeho názore,   že   právne   závery   sú   v   rozpore   s   vykonaným   dokazovaním,   interpretácia relevantných noriem sa odchyľuje od ustálenej judikatúry a že najvyšší súd nerešpektoval kogentné daňovo-právne normy. Z hľadiska záverov pôvodného daňového konania, ktorého výsledok preskúmavali správne súdy, sťažovateľ zotrváva na závere, že uniesol dôkazné bremeno   preukázania   splnenia   zákonných   podmienok   na   uznanie   daňového   výdavku, naopak,   správca   dane   dospel   k nepresvedčivému   záveru   o neuskutočnení   zdaniteľných plnení.

12. Odôvodnenie rozhodnutí všeobecných súdov je častým predmetom posudzovania v rozhodovacej činnosti ústavného súdu a aj štrasburských orgánov ochrany práv, z čoho rezultuje pomerne bohatá judikatúra k jeho významu z pohľadu práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. V   odôvodnení   rozhodnutia   všeobecný   súd   odpovedá   na   konkrétne   námietky   účastníka konania,   keď   jasne   a   zrozumiteľne   dá   odpoveď   na   všetky   kľúčové   právne   a skutkovo relevantné   otázky   súvisiace   s   predmetom   súdnej   ochrany.   Ústavný   súd   pripomína,   že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania (I. ÚS 241/07). Rovnako Európsky súd pre ľudské práva pripomenul, že súdne rozhodnutia musia v dostatočnej miere uvádzať dôvody, na ktorých sa zakladajú (García Ruiz c. Španielsku z 21. 1. 1999). Judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva teda   nevyžaduje,   aby   na   každý   argument   strany   bola   daná   odpoveď   v   odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Georiadis c. Grécko z 29. 5. 1997, Higgins c. Francúzsko z 19. 2. 1998). Z práva na spravodlivú súdnu ochranu vyplýva aj povinnosť súdu zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi a návrhmi na vykonanie dôkazov strán s výhradou,   že   majú   význam   pre rozhodnutie   (Kraska   c.   Švajčiarsko   z   29.   4.   1993, II. ÚS 410/06).

13. Vychádzajúc z mantinelov možných zásahov ústavného súdu do rozhodovacej činnosti   všeobecných   súdov   sa   ústavný   súd   oboznámil   s   tou   časťou   odôvodnenia namietaného rozsudku najvyššieho súdu, ktorá bola pre posúdenie dôvodnosti sťažnosti podstatná. Najvyšší súd v podstatnom na odôvodnenie svojho rozsudku uviedol:

«Napadnutým rozsudkom Krajský súd... zamietol žalobu, ktorou sa žalobca domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutia žalovaného...

Krajský súd takto rozhodol, keď sa stotožnil so žalovaným ako i správcom dane, že žalobca v konaní vierohodne nepreukázal, že výdavky, o ktorých účtoval v roku 2006 v sume   5 448 269,-   Sk   +   3 588 405,90   Sk   (spolu   9 036 674,90   Sk)   boli   vynaložené na dosiahnutie, udržanie, alebo zabezpečenie príjmu žalobcu v zmysle § 2 písm. i/ zákona číslo   595/2003 Z. z.   o   dani   z   príjmov.   Z   rozhodnutia   žalovaného   vyplýva,   že   v   rámci zákonných právomocí v zmysle § 48 ods. 2, veta štvrtá, zákona o správe daní a poplatkov, ako odvolací orgán doplnil v odvolacom konaní nedostatky (chyby) daňového konania tak, že sa podrobne zaoberal žalobcom navrhnutými svedeckými výpoveďami ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ a ⬛⬛⬛⬛, a tieto dôkazy vyhodnotil každý osobitne a aj v ich vzájomnej súvislosti. Poukázal na to, že rozhodnutie žalovaného má náležitosti podľa § 30 ods. 3 zákona o správe daní a poplatkov. Krajský súd dôvodil tiež, že skúmal, či žalobca uniesol dôkazné bremeno dôkazu, ktorým bol zaťažený v zmysle § 29 ods. 8 zákona o správe daní, t. j. či preukázal vierohodnosť, správnosť, alebo úplnosť povinných evidencií, alebo záznamov   na   účel   preukázania   daňových   výdavkov.   Uviedol,   že   pritom   vychádzal   z ustálenej rozhodovacej praxe Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (3Sžf 1/2011 a 3Sžr 44/2012), podľa ktorej, ak platiteľ dane nepreukázal uskutočnenie zdaniteľného plnenia (čo platí aj pre uplatnenie daňového nákladu) faktúrami s položkovitým popisom druhu a ceny dodaných tovarov od dodávateľa, znáša dôkazné bremeno správca dane. Žalobca počas výkonu daňovej kontroly a ani vo vyrubovacom konaní nepredložil okrem dodávateľských faktúr, príjmových a výdavkových pokladničných dokladov, žiadne iné dôkazy, ktorými by preukázal, že práce pre neho vykonali a materiál mu dodali spoločnosti a ⬛⬛⬛⬛ Správca   dane   preto   vykonal   rozsiahle   dokazovanie,   vypočul aj opakovane   svedkov,   aby   sa   potvrdili   alebo   vyvrátili   tvrdenia   žalobcu   o   výdavkoch, o ktorých účtoval v roku 2006 v sume 9 036 674,90 Sk, pričom tvrdenia žalobcu, že ide o daňové výdavky sa ani dokazovaním vykonaným správcom dane nepreukázali, a preto nemožno prijať záver, že na neho bolo prenesené bremeno dôkazu nad rámec povinností, ktoré mu vyplývajú z ustanovenia § 29 ods. 8 zákona o správe daní a poplatkov...

Proti rozsudku Krajského súdu v Košiciach podal odvolanie žalobca a žiadal, aby Najvyšší súd SR v odvolacom konaní napadnutý rozsudok krajského súdu zmenil tak, že predmetné   rozhodnutie   Finančného   riaditeľstva   SR   v   spojení   s   dodatočným   platobným výmerom   Daňového   úradu   Trenčín   zruší   a   vec   vráti   žalovanému   na   ďalšie   konanie a žalovaného   zaviaže   k   povinnosti   zaplatiť   žalobcovi   náhradu   trov   konania.   Uviedol, že Daňový úrad Trenčín v rozhodnutí poukázal len na zápisnice o ústnom pojednávaní s, a zo dňa 4. apríla 2012 a o obsahu zápisníc sa v rozhodnutí vôbec nezmieňuje, pričom neprihliadol na množstvo dôkazov, ktoré vôbec vyšli najavo. Podľa   žalobcu   je   v   rozpore   s   logikou   a   možnosťami,   aby ⬛⬛⬛⬛ bez   súčinnosti živnostníkov,   ktorí   pracovali   pre   jeho   firmy   disponoval   údajmi   nielen   o   menách, priezviskách, ale aj ich dátumoch narodenia a ich rodných číslach. Svedok potvrdil, že pozná všetkých, ktorí sú uvedení na zozname predloženom, ako aj osoby, ktoré sa v tomto zozname nenachádzajú, no sú uvedené v protokole. Konkretizoval aj práce vykonávané uvedenými osobami. Obdobne sa vyjadril aj a uviedol, že podľa mena nepozná   všetkých   pracovníkov,   ale   keby   ich   videl,   tak   všetkých   spozná.   Z   výpovedí, a jednoznačne vyplýva, že svedkovia, ktorí vypovedali počas daňovej   kontroly   dane   z   pridanej   hodnoty,   vypovedali   nepravdivo.   Ak   títo   svedkovia nepriznali príjmy v hotovosti, potom je logické, že uvedené osoby aj za cenu nepravdivej svedeckej výpovede popreli vykonanie prác a preberanie hotovosti. Poukázal na to, že žalovaný uvádza,   že správca dane vo svojich záveroch nevychádzal len zo skutočností zistených pri kontrole dane z pridanej hodnoty, ale aj na to, že dňa 7. februára 2012 vypočul svedkov a a na to, že 4. 4. 2012 boli vypočutí aj svedkovia, a. Podľa žalobcu z výpovedí uvedených svedkov nie je možné prijať záver, že všetci svedkovia, ktorí vypovedali počas kontroly dane z pridanej hodnoty a tvrdili, že pre spoločnosti ⬛⬛⬛⬛ a ⬛⬛⬛⬛ nevykonávali žiadnu činnosť, vypovedali nepravdivo...

Žalobca   ďalej   poukázal   na   to,   ako   krajský   súd   zhodnotil   svedecké   výpovede v dôvodoch svojho napadnutého rozhodnutia a podľa žalobcu odôvodnenie jeho rozsudku je v rozpore s ust. § 157 ods. 2 O. s. p. Právo na spravodlivý proces vyžaduje, aby rozhodnutie súdu bolo zdôvodnené a presvedčivé. Krajský súd obhajuje konanie žalovaného tým, že konal v rozsahu právomocí, ktoré mu vyplývajú z ust. § 48 ods. 2, veta štvrtá zákona o správe daní a poplatkov, keď ako odvolací orgán doplnil v odvolacom konaní nedostatky (chyby) daňového konania tak, že sa podrobne zaoberal žalobcom navrhnutými výpoveďami svedkov, a. Žalobca v žalobe nenamietal, že by rozhodnutie žalovaného nemalo náležitosti podľa § 30 ods. 3 zákona o správe daní a poplatkov, avšak namietal,   že   tieto   zákonné   náležitosti   úplne   absentovali   v   prvostupňovom   rozhodnutí. Tvrdil, že odstraňovanie chýb konania v rámci odvolacieho konania je podľa § 48 ods. 2 podmienené predovšetkým tým, že ide o chyby odstrániteľné, a teda, že sa nejedná o chyby, ktoré majú vplyv na samotnú zákonnosť napadnutého rozhodnutia. Odstránenie chýb musí byť   vykonané v súlade s   požiadavkou zákonnosti pri rešpektovaní všetkých procesných zásad daňového konania a práv daňového subjektu a odstraňovanie chýb konania nemôže simulovať postup prvostupňového orgánu. Právny názor krajského súdu je navyše v rozpore i s právnym názorom Najvyššieho súdu SR uvedeným v rozsudku 3 Sžf 40/2007 zo dňa 6. decembra 2007, z ktorého vyplýva, že námietkami a vyjadreniami účastníka konania sa musí zaoberať už správca dane, a to najneskôr v odôvodnení dodatočného platobného výmeru. Pokiaľ tak neurobil, jeho rozhodnutie je arbitrárne a vydané jednostranne na základe   zistení   správcu   dane.   Z   hľadiska   právnej   praxe   nie   je   možné   tieto   nedostatky ponechať na odstraňovanie až v štádiu odvolacieho konania vlastnou činnosťou odvolacieho orgánu. Z uvedeného je preto podľa žalobcu možné prijať záver, že absencia povinných náležitostí prvostupňového rozhodnutia je neodstrániteľnou chybou konania a spôsobuje jeho arbitrárnosť, ktorú v odvolacom konaní nie je možné odstraňovať. Ak žalovaný a krajský súd uvádzajú, že žalobca k listinným dôkazom nepredložil žiadne iné dôkazy, potom žalovaný a   ani krajský súd výpovede   svedkov, a nepovažujú za dôkazy, a teda k žiadnemu hodnoteniu týchto výpovedí nedošlo. Krajský súd sa preto len formálne vysporiadal s námietkou žalobcu, že hodnotením výpovedí uvedených svedkov došlo nielen k porušeniu ustanovenia § 2 ods. 3 zákona o správe daní a poplatkov, ale i ústavného princípu vyplývajúceho z článku 48 ods. 2 Ústavy SR, pričom krajský súd sa nevysporiadal   ani   s   námietkou   žalobcu,   že   v   rámci   odvolacieho   konania   nemožno rozhodovať o veci, ako o novej veci, ktorá nebola predmetom rozhodovania správneho orgánu 1. stupňa. Podľa žalobcu už tieto uvedené závažné procesnoprávne pochybenia krajského súdu sú samé osebe dôvodom postačujúcim k zmene rozsudku krajského súdu a k zrušeniu rozhodnutia žalovaného, ako aj prvostupňového rozhodnutia...

V správnom súdnictve prejednávajú súdy na základe žalôb prípady, v ktorých fyzická alebo právnická osoba tvrdí, že bola na svojich právach ukrátená rozhodnutím a postupom správneho orgánu, a žiada, aby súd preskúmal zákonnosť tohto rozhodnutia a postupu (§ 247 ods.1 O. s. p.).

Podľa § 250i ods. 3 O. s. p. na vady konania pred správnym orgánom sa prihliada, len ak vzniknuté vady, ktoré mohli mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia. Najvyšší súd nezistil procesné vady, ktoré by samy o sebe boli dôvodom pre zrušenie rozhodnutia Krajského súdu v Trenčíne. Rozsudok krajského súdu sa dostatočne podrobne zaoberá   skutkovými   zisteniami   správnych   orgánov,   námietkami   žalobcu,   ako aj vyjadreniami   správnych   orgánov   na   tieto   námietky.   Odvolací   súd   sa   preto   v   plnom rozsahu stotožňuje s dôvodmi prvostupňového rozsudku, ktoré zodpovedajú obsahu spisu a tieto dôvody si odvolací súd osvojuje ako svoje vlastné.

Najvyšší súd prvostupňový rozsudok podľa § 219 ods. 1, 2 O. s. p. ako vecne správny potvrdil a súčasne odkazuje na jeho podrobné dôvody vo vzťahu ku všetkým dôvodom podaného odvolania, ktoré sú prakticky totožné s dôvodmi samotnej žaloby a s ktorými sa krajský súd náležite po stránke skutkovej aj právnej vysporiadal a odvolací súd nevidí dôvod na zopakovanie vecne správnych dôvodov rozsudku krajského súdu.

Podľa § 219 ods. 2 O. s. p. odvolací súd len dopĺňa dôvody prvostupňového rozsudku nasledovne:...

V odôvodnení rozhodnutia sa prvostupňový súd vysporiadal so všetkými skutkovými aj právnymi otázkami majúcimi význam pre posúdenie prejednávanej veci. V rozhodnutí uviedol zákonné ustanovenia, na základe ktorých dospel k právnemu záveru a dostatočným spôsobom sa vysporiadal aj s právnou argumentáciou žalobcu.

Najvyšší súd v konaní žalovaného správneho orgánu nezistil ani takú vadu, ktorá by mohla mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia (§ 250j ods. 3 O. s. p.),

V dôsledku čoho nemožno konštatovať, že napadnuté rozhodnutie správneho orgánu alebo jeho postup nie je v súlade so zákonom.

Najvyšší súd Slovenskej republiky s poukazom na závery uvedené vyššie považoval námietky žalobcu uvedené v odvolaní proti rozsudku krajského súdu za nedôvodné, ktoré nemohli   ovplyvniť   posúdenie   danej   veci   a   preto   napadnutý   rozsudok   krajského   súdu ako vecne správny podľa § 250ja ods. 3 veta druhá O. s. p. a § 219 ods. 1 O. s. p. potvrdil, stotožniac sa v zásade aj s dôvodmi jeho rozhodnutia (§219 ods. 2 O. s. p. v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá O. s. p.), nakoľko pri nedostatku žalobných dôvodov pre zrušenie napadnutého rozhodnutia nezistil ani okolnosti, ku ktorým by musel prihliadať z úradnej povinnosti.

Na   základe   zisteného   skutkového   stavu,   uvedených   právnych   skutočností, po vyhodnotení námietok žalobcu a tiež s prihliadnutím na závery obsiahnuté v dôvodoch rozhodnutia odvolacieho súdu, Najvyšší súd SR nezistil žiaden relevantný dôvod, aby sa od právneho názoru krajského súdu v danej veci odchýlil (napr. zásadná zmena právneho prostredia,   zistenie   odlišného   skutkového   stavu   alebo   prijatie   protichodného zjednocovacieho stanoviska) a preto v zmysle ust. § 219 ods. 1, 2 O. s. p. za použitia ust. § 246c   ods.   1   O.   s.   p.   napadnutý   rozsudok   krajského   súdu   ako   súladný   so   zákonom potvrdil.»

14.   Predmetné   rozhodnutie   najvyššieho   súdu   (nadväzujúce   na   právny   názor krajského súdu a vo veci konajúcich daňových orgánov) obsahuje podľa názoru ústavného súdu dostatok skutkových a právnych záverov, pričom ústavný súd nezistil, že by jeho výklad a závery boli svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené a nevyplýva z nich ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich podstaty a zmyslu. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s názorom najvyššieho súdu nestotožňuje, nepostačuje sama osebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97, I. ÚS 204/2010) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na   súdnu   ochranu   stotožňovať   s   procesným   úspechom,   z   čoho   vyplýva,   že   všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane   ich   dôvodov   a   námietok.   V   zmysle   svojej   judikatúry   považuje   ústavný   súd za protiústavné aj arbitrárne tie rozhodnutia, ktorých odôvodnenie je úplne odchylné od veci samej,   alebo   aj extrémne   nelogické   so   zreteľom   na   preukázané   skutkové   a   právne skutočnosti (IV. ÚS 150/03, I. ÚS 301/06).

15. Ústavný súd sa v tomto ohľade stotožňuje s najvyšším súdom prezentovaným právnym názorom, podľa ktorého preukázanie materiálnej existencie zdaniteľného plnenia a jeho použitie platiteľom dane na uskutočňovanie zdaniteľných plnení (ich charakteru) je esenciálnou podmienkou na odpočítanie dane, ktoré nenastáva ex lege, ale je právom platiteľa dane. Ústavný súd sa z obsahu napadnutého rozsudku presvedčil, že najvyšší súd sa námietkami   sťažovateľky   zaoberal   v   rozsahu,   ktorý   postačuje   na   konštatovanie, že sťažovateľ v tomto konaní dostal odpoveď na všetky podstatné okolnosti prípadu. V tejto súvislosti už ústavný súd uviedol, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené   účastníkom   konania,   ale   len   na   tie,   ktoré   majú   pre   vec   podstatný   význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia,   postačuje   na   záver   o   tom,   že   z   tohto   aspektu   je   plne   realizované základné právo účastníka   na   súdnu   ochranu,   resp.   právo   na   spravodlivé   súdne   konanie (m. m. IV. ÚS 112/05, I. ÚS 117/05). Z ústavnoprávneho hľadiska preto niet žiadneho dôvodu,   aby   sa   spochybňovali   závery   napadnutého   rozhodnutia,   ktoré   sú   dostatočne odôvodnené a majú oporu vo vykonanom dokazovaní.

16.   Ústavný   súd   na   záver   poznamenáva,   že   dôvody   napadnutého   rozsudku najvyššieho   súdu   sú   zrozumiteľné   a   dostatočne   logické,   vychádzajúce   zo   skutkových okolností prípadu a relevantných právnych noriem. Ústavnému súdu je zrejmý význam teórie týkajúcej sa rozloženia dôkazného bremena v daňovom konaní medzi správcom dane a daňovým subjektom. Napokon, k tejto otázke sa opakovane vyjadril nielen Súdny dvor Európskej   únie   (napr.   C-80/11,   C-142/11,   C-25/07),   ale   aj   samotný   najvyšší   súd vo viacerých rozsudkoch. Aj keď hranica medzi správnym posúdením tejto otázky môže byť a   často   aj   je   pomerne   tenká,   v   okolnostiach   prípadu   ústavný   súd   považuje   závery najvyššieho súdu stotožňujúce sa so závermi daňových orgánov o nepreukázaní existencie daňových výdavkov sťažovateľa za ústavne akceptovateľný. V jeho prípade totiž skutočnosti zistené   správcom   dane   v   rámci   vykonaného   dokazovania   významným   spôsobom spochybnili ich samotnú existenciu. Ak za existencie takýchto spochybňujúcich dôkazov nebola   sťažovateľom   preukázaná   materiálna   existencia   dodaných   služieb   a ich ďalšie použitie v rámci jej ekonomickej činnosti, správnymi súdmi aprobovaný záver daňových orgánov o nesplnení zákonných podmienok na uznanie výdavkov na účely určenia dane z príjmov nemožno považovať za svojvoľný a ani za taký, ktorý by popieral zmysel a význam   relevantných   ustanovení   zákona   č.   595/2003   Z.   z.   o dani   z príjmov   v znení neskorších predpisov. Z pohľadu princípov právnej istoty a predvídateľnosti rozhodovacej činnosti všeobecných súdov ústavný súd akceptuje aj zdôvodnenie, respektíve konštatáciu najvyššieho súdu, že okrem iného nezistil žiaden relevantný dôvod, aby sa od právneho názoru   krajského   súdu   v   danej   veci   odchýlil   z dôvodu   prijatia   protichodného zjednocovacieho   stanoviska,   čím   sa   vysporiadal   s odvolacou   námietkou   sťažovateľa o aplikovateľnosti ním namietaného rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 3 Sžf 40/2007 zo 6. decembra 2007. Ústavný súd v tejto súvislosti dodáva, že neaplikovateľnosť záverov namietaného rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 3 Sžf 40/2007 zo 6. decembra 2007 spočíva v okolnostiach prípadu v tom, že správca dane po vyhotovení protokolu akceptoval a aj   sa   vysporiadal   s dodatočne   vykonanými   dôkazmi   v   odôvodnení   dodatočného platobného výmeru tak, že ich vyhodnotil také, ktoré nemali na prehodnotenie kontrolných zistení   vplyv,   pričom   dôvody,   ktoré   viedli   správcu   dane   k   tomuto záveru o ich irelevantnosti,   boli   sťažovateľovi   známe   už   zo   samotného   protokolu.   Námietka sťažovateľa, že k hodnoteniu týchto dôkazov došlo až v druhostupňovom konaní správcu dane, preto nezodpovedá skutočnosti.

17. Vychádzajúc z uvedeného je ústavný súd toho názoru, že niet žiadnej spojitosti medzi posudzovaným rozhodnutím najvyššieho súdu a namietaným porušením základného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. S prihliadnutím   na   odôvodnenosť   napadnutého   rozhodnutia,   ako   aj   s   poukazom   na   to, že obsahom   základného   práva   na   súdnu   ochranu   (ako   aj   práva   na   spravodlivé   súdne konanie) nie   je   právo   na   rozhodnutie   v   súlade   s   právnym   názorom   účastníka   súdneho konania, resp. právo na úspech v konaní (obdobne napr. II. ÚS 218/02, III. ÚS 198/07, II. ÚS 229/07, I. ÚS 265/07, III. ÚS 139/08), ústavný súd sťažnosť v tejto jej časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

18. Sťažovateľ súčasne namietal aj porušenie právo na účinný prostriedok nápravy pred   národným   orgánom   zaručené   čl. 13   dohovoru   uvedeným   postupom   a   namietaným rozsudkom   najvyššieho   súdu.   Vzhľadom   na uvedené   skutočnosti,   na   základe   ktorých ústavný   súd   dospel   k   záveru   o ústavnej   akceptovateľnosti   napadnutého   rozsudku najvyššieho   súdu,   ktorým   v   rámci odvolacieho   konania   zároveň   poskytol   sťažovateľovi účinný   prostriedok   nápravy,   nebolo   možné   ani   uvažovať   o   možnom   porušení   práva zaručeného čl. 13 dohovoru (právo na účinný prostriedok nápravy).

19.   Pokiaľ   ide   o namietané   porušenie   základného   práva   na   rovnosť   v konaní podľa čl. 47   ods.   3   ústavy   namietaným   rozsudkom   najvyššieho   súdu,   sťažovateľ toto porušenie   odôvodnil   v sťažnosti   tým,   že   v dôsledku   tvrdeného   porušenia   jeho procesných práv ešte v konaní správcu dane na prvom stupni mu bolo znemožnené účinne sa brániť v konaní pred správcom dane,   čo vo veci konajúce súdy nenapravili, naopak, dodatočne objasňovali a obhajovali postup správcu dane, preto neboli nestranné a porušili toto označené právo sťažovateľa. Podľa názoru ústavného súdu aj táto námietka sťažovateľa je nedôvodná. Skutočnosť, že vo veci konajúce súdy si neosvojili argumentáciu sťažovateľa a, naopak,   stotožnili   sa   s argumentáciou   správcu   dane,   ktorú   následne   z dôvodu presvedčivosti svojich záverov aj náležite rozvinuli a odôvodnili, ešte sama osebe nemôže byť   dôkazom   o porušení   označeného   práva   sťažovateľa.   Ústavný   súd   preto   aj   túto   časť sťažnosti odmietol z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

20.   Vzhľadom   na   uvedené   ústavný   súd   sťažnosť   v   celku   odmietol   ako   zjavne neopodstatnenú.   Nezistil   totiž   možnosť   porušenia   označených   práv   sťažovateľa,   ktorej reálnosť   by   mohol   bližšie   posúdiť   po   prijatí   sťažnosti   na   ďalšie   konanie.   Keďže   došlo k odmietnutiu   sťažnosti,   ústavný   súd   sa   nezaoberal   ďalšími   návrhmi   sťažovateľa (návrh na zrušenie rozsudku najvyššieho súdu, vrátenie veci na ďalšie konanie, náhrada trov konania), pretože tieto sú viazané na to, že ústavný súd sťažnosti vyhovie.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 18. novembra 2015