znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 487/2010-18

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na neverejnom   zasadnutí senátu   14.   decembra 2010 predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. Ing. D. Ď.– S., H., a akad. mal. a soch. M. T., B., zastúpených advokátom JUDr. J. H., B., vo veci namietaného porušenia ich základných práv podľa čl. 46, čl. 47 ods. 3 a čl. 48 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva podľa čl. 51 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a   základných   slobôd   uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky sp. zn.   10   ObdoV   82/2008   z   27.   mája   2010,   uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky   sp.   zn.   2   Obo   192/2007   z 24.   októbra   2007,   rozsudkom   Najvyššieho   súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Obo 191/2007 z 3. septembra 2008 a rozsudkom Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 56 Cb 19/1999 z 19. júna 2007 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť   JUDr.   Ing.   D. Ď. – S., a akad. mal. a soch. M. T. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 23. augusta 2010 doručená sťažnosť JUDr. Ing. D. Ď.– S., H., a akad. mal. a soch. M. T., B. (ďalej len „sťažovatelia“), zastúpených advokátom JUDr. J. H., B., ktorou namietajú porušenie svojich základných práv podľa čl. 46, čl. 47 ods. 3 a čl. 48 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“),   práva   podľa   čl.   51   ústavy   a   práva   podľa   čl. 6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 10 Obdo V 82/2008   z 27. mája 2010, uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 2 Obo 192/2007 z 24. októbra 2007, rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 2 Obo 191/2007 z 3. septembra 2008 a rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 56 Cb 19/1999 z 19. júna 2007.

2.   Zo   sťažnosti   a z   pripojených   príloh   vyplýva,   že   rozsudkom   krajského   súdu z 19. júna 2007 ako súdu prvého stupňa bola zamietnutá žaloba sťažovateľov, ktorou sa domáhali vydania hnuteľných vecí. Zároveň boli sťažovatelia zaviazaní zaplatiť odporcovi spoločne a nerozdielne náhradu trov konania. Proti tomuto rozsudku v celom jeho rozsahu podali sťažovatelia odvolanie, o ktorom rozhodol najvyšší súd rozsudkom z 3. septembra 2008 tak, že rozsudok krajského súdu potvrdil a sťažovateľom uložil povinnosť zaplatiť odporcovi náhradu trov odvolacieho konania. Sťažovatelia následne podali 11. novembra 2008   podnet   na   podanie   mimoriadneho   dovolania,   ktorý   bol   Generálnej   prokuratúre Slovenskej republiky (ďalej len „generálna prokuratúra“) doručený 21. novembra 2008. Podnet   sťažovateľov   na   podanie   mimoriadneho   dovolania   bol   odložený   prokurátorkou generálnej   prokuratúry   5.   júna   2009,   pretože   dôvody   na   podanie   tohto   mimoriadneho opravného prostriedku zistené neboli.

V súvislosti s odvolaním, ktoré podali sťažovatelia proti rozsudku krajského súdu z 19. júna 2007, vydal krajský súd 22. augusta 2007 uznesenie pod č. k. 56 Cb 19/99-343, ktorým sťažovateľom uložil zaplatiť súdny poplatok za odvolanie v sume 10 000 Sk. Súdny poplatok bol určený podľa položky č. 2b sadzobníka súdnych poplatkov zákona Slovenskej národnej rady č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov (ďalej   len   „sadzobník súdnych   poplatkov“).   Proti   uzneseniu   krajského   súdu č. k. 56 Cb 19/99-343, ktorým bol súdny poplatok vyrubený, podali sťažovatelia odvolanie, v ktorom uviedli, že podľa ich názoru celý spor mal byť vedený ako občianskoprávny, čo malo   za   následok   vyrubenie   súdneho   poplatku   podľa   nesprávnej   položky sadzobníka súdnych   poplatkov.   O odvolaní   sťažovateľov   vo   veci   súdneho   poplatku   za odvolanie rozhodol najvyšší súd uznesením sp. zn. 2 Obo 192/2007 z 24. októbra 2007, ktorým   uznesenie   krajského   súdu   č.   k.   56   Cb   19/99-343   zmenil   tak,   že   sťažovateľov zaviazal zaplatiť súdny poplatok za podané odvolanie vo výške 9 500 Sk. Najvyšší súd dospel k záveru, že krajský súd uznesením z 22. augusta 2007 vyrubil súdny poplatok podľa správnej položky sadzobníka súdnych poplatkov, pochybil iba v tom, že neprihliadol pri určení   výšky   súdneho   poplatku   na   uhradenie   sumy   500   Sk,   ktorú   sťažovatelia   uhradili kolkovými   známkami   nalepenými   na   podanom   odvolaní.   Sťažovatelia   podali   proti uzneseniu najvyššieho súdu z 24. októbra 2007 dovolanie, v ktorom opätovne poukázali na skutočnosť, že žalobu podávali podľa § 126 Občianskeho zákonníka, preto malo byť celé konanie   vedené   ako   občianskoprávne.   Súdny   poplatok   bol   preto   za podané   odvolanie vyrubený nesprávne. Najvyšší súd uznesením sp. zn. 1 ObdoV 82/2008 z 27. mája 2010 dovolanie sťažovateľov odmietol.

3. Z obsahu odôvodnenia sťažnosti vyplýva, že sťažovatelia považujú za porušenie svojich práv najmä pochybenia, ktorých sa mali súdy dopustiť pri rozhodovaní vo veci samej,   teda   o nároku   sťažovateľov   na   vydanie   hnuteľných   vecí   (motorových   vozidiel, strojov a autožeriavu). V sťažnosti sťažovatelia podrobne opísali podstatu svojho nároku, ktorý   si   uplatnili   žalobou   na   krajskom   súde.   V tejto   súvislosti   sťažovatelia   vyčítajú nedostatočné   preskúmanie   a vyhodnotenie   ich   návrhov   na   dokazovanie   a posúdenie niektorých ďalších otázok súvisiacich s ich uplatneným nárokom (nadobudnutie vlastníctva k žalovaným   hnuteľným   veciam).   Sťažovatelia   tiež   poukázali   na   nesprávne   označenie žalovaného v konaní Ž. B., s. r. o., pretože v žalobe označili ako sídlo žalovaného: B., naproti tomu krajský súd v záhlaví rozsudku z 19. júna 2007 označil ako účastníka konania na   strane   žalovaného   Ž.   B.   s.   r.   o.,   B.   Rovnako   označil   žalovaného   aj   najvyšší   súd v rozsudku z 3. septembra 2008, ktorý rozhodoval ako súd odvolací. Podľa sťažovateľov uvedené   pochybenie   predstavuje „...   neodstrániteľnú   vadu,   ktorá   má   za   následok,   že vyhlásený rozsudok je nerealizovateľný až do doby vydania uznesenia o oprave záhlavia rozsudku súdu prvého stupňa“.

4. Sťažovatelia navrhli, aby ústavný súd vydal takýto nález:«Žiadame, aby ÚS SR vydal „Nález“ (rozhodnutie) ktorým zruší   uznesenie NS SR sp. zn. 1 Obdo   V   82/2008   zo   dňa   27.   5.   2010   ako   porušovateľ   v   1.   rade,   zruší   uznesenie NS SR sp. zn.   2   Obo   192/2007   zo   dňa   24.   10.   2007,   zruší   rozsudok   NS   SR   sp.   zn. 2 Obo 192/2007-350 zo dňa 3. 9. 2008 a zruší aj rozsudok Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 56 Cb 19/1999-300 zo dňa 19. 6. 2007 z dôvodu, že porušovatelia v 1., 2. a v 3. rade porušili   základné   právo   sťažovateľov   na   spravodlivý   súdny   proces,   ktoré   právo   je garantované Ústavou SR podľa čl. 51, 48, 47 a 46, ako aj garantované podľa Čl. 6 ods. 1 Dohovoru.

ÚS SR sťažovateľom v 1 a v 2. rade priznáva primerané finančné zadostiučinenie pre každého   vo   výške   10   000,-   Eur.   pre   pretrvávajúci   stav   právnej   neistoty,   straty   - opotrebovanie majetku a za útrapy spôsobené porušením základných ľudských práv, ktoré spôsobili porušovatelia.

Porušovatelia v 1., 2. a v 3. rade sú povinní spoločne a nerozdielne zaplatiť priznané primerané finančné zadostiučinenie pre každého sťažovateľa vo výške 10 000,- Eur, na účet advokáta JUDr. J. H., č. ú.:...   vedený v..., a to do dvoch mesiacov od právoplatnosti „Nálezu“

Porušovatelia   v   1.,   2.   a   v   3.   rade   sú   povinní   spoločne   a   nerozdielne   zaplatiť sťažovateľom v 1. a v 2. rade náhradu trov právneho zastúpenia vo výške 468,95 Eur na účet   advokáta   JUDr.   J.   H.,   č.   ú.:...   vedený   v...  ,   a.s.,   a   to   do   dvoch   mesiacov   od právoplatnosti tohto „Nálezu“ ÚS SR.“

II.

5. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd   vyhovie   sťažnosti,   svojím   rozhodnutím   vysloví,   že   právoplatným   rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

6. Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“)   ústavný   súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

7. Sťažnosť smeruje proti uzneseniu najvyššieho súdu ako súdu dovolacieho sp. zn. 10 ObdoV 82/2008 z 27. mája 2010 a uzneseniu najvyššieho súdu ako súdu odvolacieho sp. zn. 2 Obo 192/2007 z 24. októbra 2007, ktorými bolo rozhodnuté o súdnom poplatku za odvolanie   podané   sťažovateľmi.   Sťažnosť   smeruje   aj   proti   rozsudku   najvyššieho   súdu sp. zn.   2   Obo   191/2007   z 3.   septembra   2008   a   rozsudku   krajského   súdu   sp.   zn. 56 Cb 19/1999 z 19. júna 2007, ktorými bolo rozhodnuté vo veci samej. Sťažnosť je však koncipovaná tak, že sťažovatelia považujú za porušenie svojich práv najmä pochybenia, ktoré   sa   však   týkajú rozhodnutia   vo   veci   samej.   Inými slovami,   sťažovatelia   prejavujú nespokojnosť   s rozhodnutím   krajského   súdu   a následne   najvyššieho   súdu   vo   veci žalovaného   nároku   na   vydanie   hnuteľných   vecí.   Sťažovatelia   si   v sťažnosti   stotožňujú rozhodnutia, ktorými bolo rozhodnuté vo veci samej, s rozhodnutiami (najvyššieho súdu z 24. októbra 2007 a 27. mája 2010), ktorými sa rozhodlo o výške súdneho poplatku za odvolanie, ktoré podali proti rozsudku krajského súdu z 19. júna 2007 vo veci samej.

8. Ústavný súd zistil, že rozsudok krajského súdu sp. zn. 56 Cb 19/1999 z 19. júna 2007, ktorým bol návrh sťažovateľov na vydanie hnuteľných vecí zamietnutý, nadobudol v spojení   s rozsudkom   najvyššieho   súdu   sp.   zn.   2   Obo   191/2007   z 3.   septembra   2008 právoplatnosť 30. októbra 2008 a vykonateľnosť 4. novembra 2008. Sťažovatelia podali sťažnosť na poštovú prepravu 21. augusta 2010.

9.   Podľa   ustanovenia   §   53   ods.   3   zákona   o ústavnom   súde   jednou   z   podmienok prijatia sťažnosti fyzickej osoby na konanie pred ústavným súdom je podanie sťažnosti v lehote   dvoch   mesiacov   od   právoplatnosti   rozhodnutia,   oznámenia   opatrenia   alebo upovedomenia   o inom   zásahu.   Zákon   o ústavnom   súde   neumožňuje   zmeškanie   tejto kogentnej lehoty odpustiť (napr. IV. ÚS 14/03, I. ÚS 292/09). Podanie sťažnosti po uplynutí uvedenej   lehoty   je   zákonom   ustanoveným   dôvodom   na   odmietnutie   sťažnosti   ako oneskorene podanej (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

10. Vzhľadom na uvedené skutočnosti dospel ústavný súd k záveru, že sťažnosť je v časti, v ktorej sťažovatelia namietali porušenie svojich práv rozsudkom krajského súdu sp. zn.   56   Cb   19/1999   z   19.   júna   2007   a   rozsudkom   najvyššieho   súdu   sp.   zn. 2 Obo 191/2007 z 3. septembra 2008, podaná oneskorene. Ústavný súd preto v tejto časti sťažnosť odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako oneskorene podanú.

11.   Sťažovatelia   v sťažnosti   tiež   napadli   rozhodnutia,   ktorými   bolo   rozhodnuté o súdnom   poplatku   za   podané   odvolanie   proti   rozsudku   krajského   súdu.   Najvyšší   súd rozhodol uznesením sp. zn. 2 Obo 192/2007 z 24. októbra 2007 o odvolaní sťažovateľov vo veci   súdneho   poplatku   za   podané   odvolanie.   Týmto   uznesením   najvyšší   súd   zmenil uznesenie krajského súdu č. k. 56 Cb 19/99-343 z 22. augusta 2007 tak, že sťažovateľov zaviazal zaplatiť súdny poplatok za podané odvolanie vo výške 9 500 Sk a oslobodenie od súdnych   poplatkov   im   nepriznal.   Podľa   najvyššieho   súdu   krajský   súd   uznesením z 22. augusta   2007 vyrubil súdny   poplatok podľa   správnej položky sadzobníka súdnych poplatkov,   pochybil   iba   v tom,   že   pri   určení   výšky   súdneho   poplatku   neprihliadol   na uhradenie sumy 500 Sk, ktorú sťažovatelia uhradili kolkovými známkami nalepenými na podanom odvolaní. Zároveň krajský súd rozhodol   o návrhu na oslobodenie od súdnych poplatkov sťažovateľov, ktorý bol súčasťou ich odvolania proti uzneseniu krajského súdu z 22.   augusta   2007.   Najvyšší   súd   nepriznal   sťažovateľom   oslobodenie   od   súdnych poplatkov, pretože nepreukázali splnenie podmienok na priznanie oslobodenia od súdnych poplatkov.   Sťažovatelia   neosvedčili   svoje   osobné   a majetkové   pomery   ani   nenavrhli najvyššiemu súdu ako súdu odvolaciemu vykonať dôkazy na preukázanie dôvodnosti ich návrhu na oslobodenie od súdnych poplatkov.  

Proti uzneseniu najvyššieho súdu z 24. októbra 2007 podali sťažovatelia dovolanie, ktoré   podali   z dôvodu   podľa   §   237   písm.   f)   Občianskeho   súdneho   poriadku   (ďalej   len „OSP“). Zároveň dovolanie odôvodnili tým, že konanie vo veci samej malo byť posúdené ako občianskoprávne, a preto mal vo veci rozhodnúť ako súd prvého stupňa Okresný súd Bratislava III. Podľa sťažovateľov mal byť súdny poplatok určený správne podľa položky č. 1b   sadzobníka   súdnych   poplatkov   vo   výške   2   500   Sk   po   odpočítaní   už   zaplateného súdneho poplatku   500 Sk. Najvyšší súd dovolanie uznesením sp. zn. 1 ObdoV 82/2008 z 27. mája 2010 odmietol, pretože bolo podané proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je prípustné. Najvyšší súd v odôvodnení uznesenia uviedol, že hoci dovolanie smeruje proti uzneseniu,   ktorým   bolo   zmenené uznesenie   krajského   súdu   z 22.   augusta   2007,   rozdiel medzi   oboma   rozhodnutiami   je   iba   v tom,   že   súdny   poplatok   bol   znížený   len   o sumu zaplatenú sťažovateľmi v kolkoch. Výška súdneho poplatku za odvolanie je inak zhodná v oboch rozhodnutiach (10 000 Sk podľa položky č. 2b sadzobníka súdnych poplatkov). Zároveň v postupe najvyššieho súdu ako súdu odvolacieho vo veci súdneho poplatku nebolo zistené žiadne pochybenie v zmysle vád konania podľa § 237 OSP.

12. Napriek tomu, že sťažnosťou boli napadnuté aj tieto rozhodnutia, sťažovatelia konkrétne neodôvodnili, ako mali byť týmito rozhodnutiami porušené ich základné práva podľa čl. 46, čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ústavy, základné právo podľa čl. 51 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorých sa v sťažnosti domáhali. Sťažovatelia totiž poukazujú najmä na nedostatky týkajúce sa najmä rozhodnutí vo veci samej, ktoré boli právoplatne skončené 30. októbra 2008 (bod 8). Napriek uvedenej skutočnosti ústavný súd preskúmal aj tieto uznesenia   najvyššieho   súdu.   Ústavný   súd   nezistil   v uznesení   najvyššieho   súdu   sp.   zn. 1 Obdo V 82/2008 z 27. mája 2010 nič, čo by ho robilo ústavne neakceptovateľným a čo by vyžadovalo korekciu zo strany ústavného súdu. Najvyšší súd podané dovolanie preskúmal nielen z hľadiska, či je prípustné podľa kritérií uvedených v § 239 ods. 1 OSP, ale aj z hľadiska, či konanie na najvyššom súde ako súde odvolacom nebolo postihnuté niektorou z procesných   vád podľa   § 237 OSP. Pretože takáto vada zistená nebola, bolo následne dovolanie sťažovateľov odmietnuté.

Obdobné stanovisko zaujal ústavný súd aj vo vzťahu k uzneseniu najvyššieho súdu sp. zn. 2 Obo 192/2007 z 24. októbra 2007, ktorým bolo zmenené uznesenie krajského súdu sp. zn. 56 Cb 19/99-343 z 22. augusta 2007. Najvyšší súd týmto rozhodnutím zabezpečil sťažovateľom dostatočnú ochranu ich práv, keďže správne prihliadol na tú skutočnosť, že sťažovatelia   už   zaplatili   časť   súdneho   poplatku   za   odvolanie   kolkovými   známkami v hodnote 500 Sk. Najvyšší súd preto ako súd odvolací zmenil uznesenie krajského súdu z 22.   augusta   2007,   ktorý   prehliadol   čiastočnú   úhradu   súdneho   poplatku   za   odvolanie. Najvyšší súd týmto uznesením zároveň nepriznal sťažovateľom oslobodenie od súdnych poplatkov za podané odvolanie, pretože nepreukázali dôvodnosť tohto návrhu.

13.   Ústavný   súd   preto   nezistil,   že   by   uznesenie   najvyššieho   súdu   o dovolaní sťažovateľov   z 27.   mája 2010   a ani uznesenie   najvyššieho súdu   ako súdu   odvolacieho z 24. októbra 2007 boli svojvoľné, arbitrárne či neústavné. Ústavný súd nezistil príčinnú súvislosť medzi   uvedenými rozhodnutiami a právami,   ktorých   porušenia   sa   sťažovatelia domáhali. V tejto súvislosti ústavný súd uvádza, že o arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne popred ich účel a význam (m. m. I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05). Takéto pochybenie však ústavný súd v preskúmaných rozhodnutiach nezistil.

14.   Ústavný   súd   preto   dospel   k názoru,   že   sťažnosť   je   v tejto   časti   zjavne neopodstatnená.   O   zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   možno   hovoriť   vtedy,   keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej   súvislosti medzi označeným postupom   alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, I. ÚS 124/03).

Pretože   ústavný   súd   dospel   k záveru,   že   sťažnosť   je   v tejto   časti   zjavne neopodstatnená, zakladá to dôvod aj v tejto časti na jej odmietnutie podľa § 25 ods.   2 zákona o ústavnom súde.

15. Vzhľadom   na uvedené ústavný súd sťažnosť po jej predbežnom   prerokovaní podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde v celosti odmietol. Keďže došlo k odmietnutiu sťažnosti,   ústavný   súd   sa   nezaoberal   ďalšími   návrhmi   sťažovateľov   (návrh   na   zrušenie napadnutých rozhodnutí, priznanie primeraného finančného zadosťučinenia a náhrady trov právneho zastúpenia), pretože tieto sú viazané na to, že ústavný súd sťažnosti vyhovie. Zároveň bolo bez významu vyzývať sťažovateľov na odstránenie nedostatkov ich sťažnosti, pretože k sťažnosti síce bolo pripojené splnomocnenie pre právneho zástupcu sťažovateľov, avšak chýbal na ňom podpis sťažovateľov.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 14. decembra 2010