znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 486/2013-19

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 7. augusta 2013 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. F. S., t. č. vo väzbe, zastúpeného advokátom JUDr. T. T., advokátska kancelária T., s. r. o., Š., vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky a práv podľa čl. 5 ods. 1, 3 a 4 Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   uznesením   Krajského   súdu v Trnave sp. zn. 3 Tpo 26/2013 z 30. mája 2013, ako aj jemu predchádzajúcim postupom a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. F. S. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 15. júla 2013 doručená   sťažnosť   Ing.   F.   S.,   t.   č.   vo   väzbe   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   zastúpeného advokátom JUDr. T. T., advokátska kancelária T., s. r. o., Š., vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práv podľa čl. 5 ods. 1, 3 a 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 3 Tpo 26/2013   z   30.   mája   2013   (ďalej   len   „uznesenie   krajského   súdu“   alebo „napadnuté uznesenie“), ako aj jemu predchádzajúcim postupom.

Zo   sťažnosti   a   z   jej   príloh   vyplýva,   že   sťažovateľ   je   trestne   stíhaný   za   prečin zneužívania právomoci verejného činiteľa podľa § 326 ods. 1 písm. a) Trestného zákona a zločin   podvodu   podľa   §   221   ods.   1   a   2   Trestného   zákona   spáchaný   formou spolupáchateľstva.   V   trestnej   veci   sťažovateľa   vydal   vyšetrovateľ   Ministerstva   vnútra Slovenskej   republiky,   sekcie   kontroly   a   inšpekčnej   služby,   úradu   inšpekčnej   služby, odboru boja   proti   korupcii   a   organizovanej   kriminalite   uznesenie   o   vznesení   obvinenia ČVS: SKIS-42/BKOK-V-2013   z   23. mája 2013   (ďalej   len   „uznesenie   o   vznesení obvinenia“). Proti uvedenému uzneseniu podal sťažovateľ priamo do zápisnice o výsluchu z 23. mája 2013 sťažnosť z dôvodu jeho nezákonnosti a nedôvodnosti. O sťažnosti rozhodol prokurátor Krajskej prokuratúry v T. uznesením sp. zn. Kv 52/2013 z 24. mája 2013 (ďalej len   „uznesenie   prokurátora“)   tak,   že   sťažnosť   sťažovateľa   zamietol   ako   nedôvodnú. Sťažovateľ   považuje   uznesenie   o   vznesení   obvinenia,   ako   aj   uznesenie   prokurátora o zamietnutí jeho sťažnosti za „arbitrárne a nezákonné rozhodnutia v prípravnom konaní, ktoré vo svojej podstate zakladajú nezákonne vznesené obvinenie sťažovateľa, pričom tieto nezákonné rozhodnutia slúžia ako podklad k rozhodnutiu Krajského súdu v Trnave o vzatí sťažovateľa   do   väzby,   v   dôsledku   čoho   je   aj   rozhodnutie   o   vzatí   do   väzby   obvineného do väzby arbitrárne, nezákonné a protiústavné“. Arbitrárnosť a nezákonnosť uvedených rozhodnutí   podľa   sťažovateľa   vyplýva   z   toho,   že   vo   vzťahu   k   jeho   osobe   neobsahujú zákonné   vymedzenie   skutku,   ktorého   sa   mal   dopustiť,   v   dôsledku   čoho   nie   je   splnená materiálna podmienka väzby sťažovateľa. Sťažovateľovi sa totiž dáva za vinu len jeho účasť pri spáchaní skutku označeného v uznesení o vznesení obvinenia ako skutok IV, pričom samotné   vymedzenie   tohto   skutku   je   nezrozumiteľné,   nedostatočné   a   nemá   žiaden racionálny základ.

Sťažovateľ bol vzatý do väzby uznesením Okresného súdu Trnava sp. zn. Tp 50/2013 z 25. mája 2013 (ďalej len „uznesenie okresného súdu“), a to z dôvodu podľa § 71 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku, ktoré bolo uznesením krajského súdu o väzbe zrušené. Proti uzneseniu okresného súdu o vzatí do väzby podal sťažovateľ sťažnosť, ktorú krajský súd napadnutým uznesením zamietol a rozhodol o vzatí sťažovateľa do väzby z dôvodov podľa § 71 ods. 1 písm. b) a c) Trestného poriadku. Podľa názoru sťažovateľa je jeho väzobné stíhanie nezákonné, a to pre neexistenciu materiálnych dôvodov väzby.

Vo vzťahu k namietanému porušeniu sťažovateľom označených práv tento poukázal na judikatúru ústavného súdu, z ktorej vyplýva, že obsahom týchto ustanovení je právo podať   návrh   na konanie,   v   ktorom   by   súd   neodkladne   alebo   urýchlene   rozhodol o zákonnosti   väzby   a nariadil   prepustenie,   ak   je   táto   nezákonná,   ako   aj   právo   nebyť vo väzbe dlhšie ako po dobu nevyhnutnú, resp. primeranú dobu, alebo byť prepustený počas konania.

Sťažovateľ   v   sťažnosti   ďalej   argumentoval,   že   všeobecné   súdy   konajúce   v   jeho trestnej veci mali najmä dôsledne „zvážiť, či vymedzenie skutku je protiprávnym konaním (trestným   činom),   a   súčasne   stupeň   podozrenia,   že   ak   ide   o   trestný   čin,   ktorý   spáchal sťažovateľ,   vykazuje   určitý   vyšší   stupeň   pravdepodobnosti“ odôvodňujúci   obmedzenie osobnej   slobody   sťažovateľa.   Podľa   sťažovateľa „sa   súdy   pri   rozhodovaní   o   väzbe nedostatočne   vysporiadali   s   materiálnou   podmienkou   väzby   (vymedzením   skutku ako trestného činu), a súčasne s určením a odôvodnením stupňa podozrenia voči osobe sťažovateľa   v   predmetnej   veci,   ktoré   v   žiadnom   prípade   nedosahuje   vyšší   stupeň požadovaný Trestným poriadkom a Ústavou Slovenskej republiky“.

Sťažovateľ tiež považuje uznesenie krajského súdu o vzatí do väzby za arbitrárne aj vo vzťahu k jednotlivým dôvodom väzby. Podľa sťažovateľa krajský súd odôvodnenosť kolúznej väzby žiadnym zákonným spôsobom nevymedzil, pokiaľ v napadnutom uznesení poukázal   len   na   to,   že   ide   o   konanie,   ktoré   má   znaky   konania   organizovanej   skupiny a išlo o opakovanú činnosť, v ktorej boli zainteresované aj špeciálne subjekty – policajti. Uvedeným odôvodnením uloženia kolúznej väzby krajský súd však nešpecifikoval žiadne relevantné   skutočnosti,   ktoré   by   toto   uloženie   väzby   odôvodňovali.   Vo   vzťahu k odôvodneniu tzv. preventívnej väzby krajský súd podľa sťažovateľa žiadnym významným spôsobom   neuviedol,   v   ktorých   konkrétnych   skutočnostiach   spočíva   obava   z   možného pokračovania v páchaní trestnej činnosti u sťažovateľa. Krajský súd opätovne zovšeobecnil konanie všetkých obvinených bez zohľadnenia individualistického prístupu k jednotlivým obvineným,   teda   aj   k   sťažovateľovi.   Pokiaľ   krajský   súd   ako   podporný   argument odôvodňujúci preventívnu väzbu uviedol prebiehajúce trestné stíhanie sťažovateľa, uvedené tvrdenie je podľa sťažovateľa v rozpore so zásadou prezumpcie neviny, keďže predmetné konanie je podľa jeho názoru pred zastavením trestného stíhania.

V   závere   sťažnosti   sťažovateľ   namietal   nezákonnosť   uznesenia   krajského   súdu aj z dôvodu,   že   sa   tento   dostatočne   nevyrovnal   s   právne   relevantnou   argumentáciou sťažovateľa uvedenou v sťažnosti proti uzneseniu okresného súdu.

Na   základe   uvedeného   sťažovateľ   žiada,   aby   ústavný   súd   po   prijatí   sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„1.   Postupom   a   rozhodnutím   Krajského   súdu   v   Trnave,   zo   dňa   30. 05. 2013, č. k. 3 Tpo/26/2013-163   o   vzatí   obvineného   do   väzby,   boli   porušené   základné   práva a slobody sťažovateľa podľa čl. 17 ods. 1, ods. 2, ods. 5 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 5 ods. 1, ods. 3 a ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2. Uznesenie Krajského súdu v Trnave, zo dňa 30. 05. 2013, č. k. 3 Tpo/26/2013-163 o vzatí obvineného do väzby sa zrušuje.

3. Ústavný súd Slovenskej republiky prikazuje Krajskému súdu v Trnave, sťažovateľa prepustiť neodkladne z väzby na slobodu.

4. Ústavný súd priznáva sťažovateľovi náhradu trov konania vo výške 320,80 €, ktoré je povinný Krajský súd v Bratislave zaplatiť do dvoch mesiacov od doručenia tohto nálezu na účet jeho právneho zástupcu.“

II.

Podľa   čl.   127   ústavy   ústavný   súd   rozhoduje   o   sťažnostiach   fyzických   osôb alebo právnických   osôb,   ak   namietajú   porušenie   svojich   základných   práv   alebo   slobôd, alebo   ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú zákonom   predpísané náležitosti,   neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

V   zmysle   judikatúry   ústavného   súdu   za   zjavne   neopodstatnenú   sťažnosť   možno považovať takú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mal preskúmať po jej prijatí na ďalšie konanie (II. ÚS 70/00, IV. ÚS 66/02, I. ÚS 56/03).

Sťažovateľ v sťažnosti navrhol, aby ústavný súd vyslovil, že uznesením krajského súdu a postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu, boli porušené jeho základné práva podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy, ako aj práva podľa čl. 5 ods. 1, 3 a 4 dohovoru. Uvedeným rozhodnutím krajský súd zamietol sťažnosť sťažovateľa proti uzneseniu okresného súdu, na základe ktorého bol sťažovateľ vzatý do väzby z dôvodu podľa § 71 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku, súčasne uvedené uznesenie okresného súdu zrušil a rozhodol o vzatí sťažovateľa   (ako   aj   ostatných   obvinených)   do   väzby   podľa   §   71   ods.   1   písm.   b)   a   c) Trestného poriadku.

Podľa čl. 17 ods. 1 ústavy osobná sloboda sa zaručuje.

Podľa čl. 17 ods. 2 ústavy nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako z dôvodov   a   spôsobom,   ktorý   ustanoví   zákon.   Nikoho   nemožno   pozbaviť   slobody len pre neschopnosť dodržať zmluvný záväzok.

Podľa čl. 17 ods. 5 ústavy do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený zákonom a na základe rozhodnutia súdu.

Podľa   čl.   5   ods.   1   dohovoru   každý   má právo   na slobodu   a   osobnú   bezpečnosť. Nikoho   nemožno   pozbaviť   slobody   okrem   nasledujúcich   prípadov,   pokiaľ   sa   tak   stane v súlade s konaním ustanoveným zákonom:

a) zákonné uväznenie po odsúdení príslušným súdom;

b) zákonné   zatknutie   alebo   iné   pozbavenie   osoby   preto,   že   sa   nepodrobila rozhodnutiu   vydanému   súdom   podľa   zákona,   alebo   preto,   aby   sa   zaručilo   splnenie povinnosti ustanovenej zákonom;

c) zákonné zatknutie alebo iné pozbavenie slobody osoby za účelom predvedenia pred   príslušný   súdny   orgán   pre   dôvodné   podozrenie   zo   spáchania   trestného   činu, alebo ak sú oprávnené   dôvody   domnievať   sa,   že   je   potrebné   zabrániť   jej   v   spáchaní trestného činu alebo v úteku po jeho spáchaní;

d) iné pozbavenie slobody maloletého na základe zákonného rozhodnutia na účely výchovného dohľadu alebo jeho zákonné pozbavenie slobody na účely jeho predvedenia pred príslušný orgán;

e) zákonné držanie osôb, aby sa zabránilo šíreniu nákazlivej choroby, alebo duševne chorých osôb, alkoholikov, narkomanov alebo tulákov;

f) zákonné   zatknutie   alebo   iné   pozbavenie   slobody   osoby,   aby   sa   zabránilo jej nepovolenému   vstupu   na   územie,   alebo   osoby,   proti   ktorej   prebieha   konanie o vyhostenie alebo vydanie.

Podľa čl. 5 ods. 3 dohovoru každý, kto je zatknutý alebo inak pozbavený slobody v súlade   s   ustanoveniami odseku   1 písm.   c)   tohto   článku,   musí   byť ihneď   predvedený pred sudcu alebo inú úradnú osobu splnomocnenú zákonom na výkon súdnej právomoci a má právo byť súdený v primeranej lehote alebo prepustený počas konania. Prepustenie sa môže podmieniť zárukou, že sa dotknutá osoba ustanoví na pojednávanie.

Podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru každý, kto bol pozbavený slobody zatknutím alebo iným spôsobom,   má   právo   podať   návrh   na   konanie,   v   ktorom   by   súd   urýchlene   rozhodol o zákonnosti   jeho pozbavenia slobody   a   nariadil   prepustenie, ak je pozbavenie slobody nezákonné.

Z obsahu sťažnosti, ako aj jej príloh ústavný súd zistil, že sťažovateľ je stíhaný za prečin zneužívania právomoci verejného činiteľa podľa § 326 ods. 1 písm. a) Trestného zákona   a   zločin   podvodu   podľa   §   221   ods.   1   a   2   Trestného   zákona   spáchaný   formou spolupáchateľstva z dôvodov uvedených v § 71 ods. 1 písm. b) a c) Trestného poriadku.

Sťažovateľ   bol   vzatý   do   väzby   uznesením   okresného   súdu   z   dôvodu   uvedeného v ustanovení § 71 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku. V uznesení o vzatí do väzby okresný súd   konštatoval   danosť   materiálnych   podmienok   väzby   a   v   tejto   súvislosti   uviedol, že trestná   činnosť   obvinených   (aj   sťažovateľa)   je   preukázaná   z   výpovedí   obvinených a svedkov,   ako   aj   ďalšími   listinnými   dôkazmi.   Skutočnosti   zakladajúce   dôvodnosť preventívnej väzby u sťažovateľa (ako aj u spoluobvinených) odôvodnil okresný súd tak, že išlo o opakovanú trestnú činnosť páchanú čiastočne organizovaným spôsobom, pričom vo   vzťahu   k   sťažovateľovi   poukázal   aj   na   jeho   aktuálne   trestné   stíhanie   za   prečin zneužívania   právomoci   verejného   činiteľa   vedené   vyšetrovateľom   Ministerstva   vnútra Slovenskej republiky, sekciou kontroly a inšpekčnej služby, úradom inšpekčnej služby.

Proti uzneseniu okresného súdu o vzatí do väzby podal sťažovateľ v zákonnej lehote sťažnosť,   v   ktorej   v   rámci   rozsiahlej   argumentácie   vyvrátil   najmä   skutkové   závery okresného súdu, na základe ktorých bola vyvodená danosť materiálnych podmienok väzby, pričom prezentoval názor, podľa ktorého je jeho väzba nezákonná vzhľadom na absenciu dôvodnosti jeho trestného stíhania.

Krajský   súd   v   napadnutom   uznesení   jeho   sťažnosť   zamietol   a   súčasne   zrušil uznesenie   okresného   súdu   v   celom   rozsahu   a   rozhodol   o   vzatí   sťažovateľa   do   väzby z dôvodov podľa § 71 ods. 1 písm. b) a c) Trestného poriadku. V odôvodnení napadnutého uznesenia krajský súd uviedol: „V prvom rade je dôležité uviesť, že po preskúmaní všetkých relevantných   skutočností   krajský   súd   zistil   splnenie   formálnej   podmienky   pre   postup aký zvolil okresný súd v tej podobe, že vykonané dôkazy a to výsluchy všetkých obvinených ale   i svedkov   T.   S.,   M.   G.,   D.   L.,   M.   K.   ako i ďalšími   vo veci   vykonanými   dôkazmi je nepochybné, že tieto dôkazy obsahujú dostatočné podozrenie z toho, že skutok, ktorý je predmetom trestného stíhania, sa stal a že ho spáchali práve všetci obvinení. V tejto súvislosti na margo sťažnosti obvineného S. zdôvodneného svojim obhajcom je potrebné uviesť,   že trestné stíhanie ako i vznesenie obvinenia je absolútne v   súlade so zákonom, pričom tieto dôkazy v dostatočnej miere obsahujú také skutočnosti, z ktorých je nepochybné podozrenie,   že skutok,   ktorý   je   predmetom   trestného   stíhania,   sa   stal   a   že   tieto   skutky spáchali práve obvinení. Len v krátkosti krajský súd poukazuje na výpoveď obvineného Mgr. J. S., ktorý sa k spáchaniu trestnej činnosti priznal, pokiaľ ide o obvineného... P. B., tento sa k spáchaniu skutkov v bodoch 2), 3), a 4) doznal pričom uviedol, že bol motivovaný snahou dosiahnuť dobré výsledky. Zároveň usvedčil aj obvinených K., V. ako i D. Rovnako obvinený   M.   G.   uviedol,   že   pri   skutkoch   v   bodoch   2)   a 3)   bol   prítomný   ale   nevedel o čo sa jedná, celé sa mu to nepáčilo. Obvinený F. S. tiež priznal, že bol prítomný pri skutku v   bode   4),   avšak   nemá   ani   potuchy   o   čo   ide.   Pokiaľ   ide   o   obvineného   P.   K.,   tento sa k spáchaniu skutkov pod bodmi 1), 2), 3), 4) doznal, pričom usvedčoval z ich spáchania i K. V., A. V., G. D. a Mgr. J. S., ako i P. B. Obvinený K. V. uviedol, že sa žiadnej trestnej činnosti nedopustil a obvinený A. V. uviedol, že bol pri skutkoch v bodoch 2) a 3), avšak vedome sa nedopúšťal žiadnej trestnej činnosti. Ďalší obvinený G. D. sa priznal k spáchaniu trestných činov v skutkoch pod bodmi 1), 2), 3), 4) a usvedčil zo spáchania aj všetkých ostatných   spoluobvinených.   Obvinená   M.   Š.   na   výsluchu   využila   svoje   zákonné   právo a k veci odmietla vypovedať.

Krajský súd vyhodnotil vyššie uvedené dôkazy v rozsahu potrebnom pre zváženie či v danom   prípade   prichádza   do   úvahy   väzobné   stíhanie   obvinených   a   či   sú   splnené formálne podmienky pre väzobné stíhanie obvinených a dospel k záveru, že z výpovedí obvinených ale i ďalších vo veci vypočutých svedkov nepochybne vyplývajú skutočností, ktoré   v   dostatočnej   miere   zakladajú   podozrenie,   že   skutky,   pre   ktoré   bolo   vznesené obvinenie   obvineným,   majú   znaky   trestných   činov,   boli   spáchané   a   sú   dôvody na podozrenie, že ich spáchali práve obvinení a to buď formou organizovanej skupiny alebo spolupáchateľstva.   V   tejto   súvislosti   je   potrebné   uviesť,   že   súd   ako   orgán   rozhodujúci o väzbe je v rozhodovaní o väzbe garantom ľudských práv a slobôd, nie je však orgánom, ktorý   vykonáva   vyšetrovacie   úkony   alebo   vykonáva   dozor   nad   priebehom   prípravného konania. Rozhodnutie o väzbe nie je rozhodnutím o vine, či nevine obvineného. Z toho dôvodu   posúdenie   sudcu   pri   rozhodovaní   o   vzatí   obvineného   do   väzby,   nemôže   byť zamerané na hodnotenie viny obvineného alebo dôkazov a to spôsobom upravených v § 2 odsek 12 Trestného poriadku ale je obmedzené len na skúmanie materiálnych a formálnych podmienok rozhodnutia o väzbe. V tomto smere preto námietka ohľadom dôvodnosti začatia trestného stíhania zo strany obvineného Ing. S. je absolútne neopodstatnená. V tomto smere preto i krajský súd postup okresného súdu považoval za správny a zákonný.“

Z už citovaného ustanovenia čl. 127 ods.   1 ústavy vyplýva, že ústava rozdeľuje ústavnú ochranu základných   práv a   slobôd,   ako   aj ľudských   práv   a základných   slobôd vyplývajúcich z príslušnej medzinárodnej zmluvy medzi všeobecné súdy a ústavný súd. Systém tejto ochrany je založený na princípe subsidiarity, ktorý určuje aj rozsah právomoci ústavného súdu pri poskytovaní ochrany týmto právam a slobodám vo vzťahu k právomoci všeobecných súdov (čl. 142 ods. 1 ústavy) tak, že všeobecné súdy sú primárne zodpovedné za   výklad   a   aplikáciu   zákonov,   ako   aj   za   dodržiavanie   základných   práv   a   slobôd (čl. 144 ods. 1 a čl. 152 ods. 4 ústavy).

V prípade uplatnenia uvedenej subsidiárnej právomoci ústavný súd nie je zásadne oprávnený   preskúmavať   a   posudzovať   názory   všeobecného   súdu,   ktoré   ho   pri   výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne   závery   zo   skutkového   stavu   všeobecný   súd   vyvodil.   Úloha   ústavného   súdu sa obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a   aplikácie s ústavou, prípadne   medzinárodnými   zmluvami   o   ľudských   právach   a   základných slobodách. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo   strany   ústavného   súdu   vtedy,   ak   by   vyvodené   závery   boli   zjavne   neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie   základného   práva   alebo   slobody   (I.   ÚS   13/00,   mutatis mutandis I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01, II. ÚS 67/04).

Ústavný   súd   zastáva   názor,   že   z   čl.   17   ods.   2   ústavy   vyplýva   neodmysliteľná súvislosť medzi väzobným dôvodom uvedeným v zákone a rozhodnutím sudcu alebo súdu, a   to   nielen   pri   rozhodnutiach   o   vzatí   do   väzby,   ale   aj   počas   ďalšieho   trvania   väzby. Zákonnosť väzby je zároveň determinovaná aj skutkovými okolnosťami, ktoré by svojou podstatou   mali dať   ratio   decidendi   (nosné   dôvody)   na   uplatnenie   vhodného   zákonného ustanovenia. S touto konštatáciou úzko súvisí aj obsah základného práva podľa čl. 17 ods. 5 ústavy,   z   ktorého   vyplýva   oprávnenie   konkrétnej   osoby   na   preskúmanie   okolností svedčiacich   pre   a   proti   väzbe,   ale   zároveň   aj   povinnosť   súdu   rozhodnúť   na   základe konkrétnych skutočností, a nie na základe abstraktnej úvahy (III. ÚS 271/07).

Krajský súd (v právomoci ktorého bolo posúdenie skutkových a právnych otázok relevantných   na   rozhodnutie   o   vzatí   sťažovateľa   do   väzby)   vychádzal   zo   skutkového a právneho   stavu   uvedeného   v   uznesení   okresného   súdu,   ktorý   konštatoval   existenciu formálnych, ako aj materiálnych podmienok väzby, a teda že doteraz zistené skutočnosti nasvedčujú spáchaniu skutkov, pre ktoré bolo trestné stíhanie začaté, ďalej že tieto skutky majú   znaky   trestného   činu   a   že   existujú   dôvody   na   podozrenie,   že   skutky   spáchal aj sťažovateľ, ako aj súčasné splnenie podmienky existencie dôvodov preventívnej väzby. Existenciu dôvodov kolúznej väzby okresný súd považoval za nepreukázanú. Okresný súd tieto   svoje   závery   vyvodil   z   výpovedí   obvinených,   výpovedí   svedkov   a   z   listinných dôkazov, pričom krajský súd v tomto smere považoval postup okresného súdu za správny a zákonný,   aj   napriek   zrušeniu   jeho   uznesenia   na   základe   sťažnosti   podanej   krajským prokurátorom.   Vo   vzťahu   k   osobe   sťažovateľa   okresný   súd   výslovne   uviedol, že „predovšetkým   vo   vzťahu   k   obv.   G.   a F.   S.   je   potrebné   uviesť,   že ich participácia na trestnej   činnosti   bola   preukázaná   výpoveďami   obv.   P.   K.   a obv.   G.   D.   Tí   potvrdili, že tak G. ako aj S. vedeli o tom, že participujú na páchaní trestnej činnosti a že v tejto súvislosti sú žiadané i peniaze.“.

Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia krajského súdu   vyplýva, že krajský súd považoval za dôvody   kolúznej väzby zmysle § 71   ods.   1   písm. b) Trestného   poriadku (na rozdiel   od   právneho   názoru   okresného   súdu)   najmä „samotnú   povahu   a   charakter predmetnej trestnej činnosti, ktorá mala byť spáchaná organizovane, v skupine vzájomne previazanej, dôsledne premyslenej a plánovité po dlhšiu dobu a mali z nej plynúť finančné zisky,   pričom   sa   na   tejto   trestnej   činnosti   podieľal   i   špeciálny   subjekt   a   to   policajti. Policajti, ktorí by mali byť strážcami zákona, konali v rozpore so záujmom štátu na riadnom výkone právomoci verejných činiteľov a na ochrane práva a povinnosti fyzických osôb, pričom   konali   premyslene,   keď   nežiadali   peniaze   od   vodičov   práve   oni,   aby   neboli podozriví práve oni, ale prostredníctvom iných osôb. Vychádzajúc z týchto skutočností i podľa názoru krajského súdu je teda možné dôvodné predpokladať, že obvinení by mohli ovplyvňovať   spoluobvinených   a   naviac   svedkov   –   poškodených,   ktorí   neboli   doposiaľ vypočutí po vznesení obvinenia, a to v snahe vyviniť sa v danej trestnej činnosti. Rovnako nie je vylúčené, že v rámci vyšetrovania by mohli byť zistené i ďalšie skutky, ktoré by boli spáchané   rovnakým   spôsobom,   a   teda   by   mohlo   dôjsť   k   vzájomným   kontaktom zainteresovaných osôb s cieľom kolízie v záujme odstránenia alebo ovplyvnenia dôkazov, ktoré svedčia i v neprospech a usvedčujú ich zo spáchania trestnej činnosti.“. V rámci skúmania opodstatnenosti uvalenia preventívnej väzby podľa § 71 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku   sa   krajský   súd   stotožnil   so   skutočnosťami,   ktoré   konkretizoval   okresný   súd vo svojom   rozhodnutí,   keď   v   odôvodnení   napadnutého   uznesenia   uviedol,   že „všetci obvinení napriek tomu, že niektorí mali stále zamestnanie, páchali aktuálnu trestnú činnosť predovšetkým za účelom dodatočného zárobku. Pritom sa nejednalo o jednorázovú trestnú činnosť   ale   trestnú   činnosť   vopred   premyslenú,   opakovanú   a   páchaná   čiastočne organizovaným spôsobom. V prípade, že by nedošlo k odhaleniu trestnej činnosti je zrejmé, že   v   jej   páchaní   by   obvinení   pokračovali.   Je   teda   možné   konštatovať,   že   obvinení si páchaním   trestnej   činnosti   zadovažovali   minimálne   dodatočný   zdroj   príjmov. U niektorých obvinených a to u obvineného Ing. S. a Ing. S. je potrebné skonštatovať, že v súčasnosti sú stíhaní vyšetrovateľom Ministerstva vnútra SR, úradu inšpekčnej služby za ďalšiu trestnú činnosť, v ktorej doposiaľ právoplatne nebolo rozhodnuté, pričom ďalší obvinený K. V. sa mal aktuálnej trestnej činnosti dopustiť v skúšobnej dobe podmienečného prepustenia,   teda   u   týchto   obvinených   navyše   dôvody   preventívnej   väzby   majú opodstatnenie v týchto skutočnostiach.“. Z uvedeného vyplýva, že krajský súd predostrel súbor konkrétnych skutočností odôvodňujúcich dôvody kolúznej, ako i tzv. preventívnej väzby   sťažovateľa,   ako   i   ostatných   obvinených,   ktoré zhodnotil   v   ich   vzájomných súvislostiach.

V   tomto   kontexte   bolo   poukázané   na   trestné   stíhanie   sťažovateľa   v   inej   veci ako na skutkovú   okolnosť,   a   nie   ako   na   skutočnosť   právnu,   preto   námietku   právneho zástupcu sťažovateľa o porušení prezumpcie neviny sťažovateľa, keďže jeho trestné stíhanie sa nachádza v štádiu „pred zastavením“, ústavný súd neakceptoval (napr. III. ÚS 34/07).

Postup všeobecných súdov pri vzatí obvineného do väzby a rozhodovaní o väzbe a jej ďalšom trvaní je upravený v § 71 a § 72 Trestného poriadku. Podľa § 71 ods. 1 Trestného   poriadku   obvinený   môže   byť   vzatý   do   väzby   len   vtedy,   ak   doteraz   zistené skutočnosti   nasvedčujú   tomu,   že   skutok,   pre   ktorý   bolo   začaté   trestné   stíhanie, bol spáchaný, má znaky trestného činu, sú dôvody na podozrenie, že tento skutok spáchal obvinený a z jeho konania alebo ďalších konkrétnych skutočností vyplýva dôvodná obava, že

a) ujde alebo sa bude skrývať, aby sa tak vyhol trestnému stíhaniu alebo trestu, najmä ak nemožno jeho totožnosť ihneď zistiť, ak nemá stále bydlisko alebo ak mu hrozí vysoký trest,

b) bude   pôsobiť   na   svedkov,   znalcov,   spoluobvinených   alebo   inak   mariť objasňovanie skutočností závažných pre trestné stíhanie, alebo

c) bude pokračovať v trestnej činnosti, dokoná trestný čin, o ktorý sa pokúsil, alebo vykoná trestný čin, ktorý pripravoval alebo ktorým hrozil.

Podľa § 72 ods. 2 Trestného poriadku vziať do väzby možno len obvinenú fyzickú osobu. Uznesenie o vzatí do väzby sa musí odôvodniť aj skutkovými okolnosťami. O väzbe rozhoduje súd a v prípravnom konaní na návrh prokurátora sudca pre prípravné konanie. Pred rozhodnutím o vzatí alebo nevzatí obvineného do väzby musí byť obvinený vypočutý. O ďalšom trvaní väzby, zmene dôvodov väzby, návrhu na predĺženie lehoty väzby alebo žiadosti obvineného o prepustenie z väzby možno rozhodnúť aj na neverejnom zasadnutí, ak zo   žiadostí   nevyplývajú   také   skutočnosti,   na   ktoré   treba   obvineného   vypočuť na verejnom   zasadnutí,   alebo   ak   obvinený   v   žiadosti   o   prepustenie   z   väzby   výslovne nepožiadal   o výsluch   a   zároveň   neuviedol   nové   skutočnosti   súdu   skôr   neznáme,   ktoré sú významné pre rozhodnutie.

Úlohou ústavného súdu je sledovať, či všeobecné súdy v namietaných rozhodnutiach správne aplikujú právo, či dané rozhodnutia sú odôvodnené a či nenesú znaky arbitrárnosti vyúsťujúce do porušenia niektorého zo základných práv a slobôd. Z uvedeného dôvodu ústavný súd   nemôže zasahovať do   skutkových   a právnych   záverov týchto   všeobecných súdov, ak ich z danej perspektívy možno pokladať za udržateľné.

Po preskúmaní spôsobu a rozsahu odôvodnenia napadnutého uznesenia krajského súdu a s ohľadom na dôvody, ktoré sťažovateľ uviedol v predmetnej sťažnosti, sa ústavný súd nedomnieva, že by z tohto rozhodnutia vyplývala jednostrannosť, ktorá by zakladala svojvôľu   alebo   takú   aplikáciu   príslušných   ustanovení   všeobecne   záväzných   právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich účelu, podstaty a zmyslu. Podľa právneho názoru ústavného   súdu   sú   tieto   odôvodnenia   ústavnoprávne   akceptovateľné.   Ústavný   súd sa vzhľadom   na   uvedené   skutočnosti   nedomnieva,   že   by   skutkové   alebo právne   závery krajského   súdu   bolo   možné   kvalifikovať   ako   zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne, a tak nezlučiteľné   s   označenými   článkami   ústavy   a   dohovoru.   Úvahy   krajského   súdu považuje ústavný súd za legitímne a celkom logické, pretože vzhľadom na povahu dôvodov vzneseného obvinenia, charakter a spôsob páchania trestnej činnosti ide o také skutočnosti, ktorými krajský súd mohol odôvodniť väzbu. Navyše, v prípade sťažovateľa išlo o prvotné rozhodnutie   týkajúce   sa   zákonnosti   väzby,   keď   vplyv   charakteru   a   závažnosti   trestnej činnosti   na   rozhodnutie   súdu   je   výrazný,   na   rozdiel   od   nasledujúcich   rozhodnutí   súdu týkajúcich sa ďalšieho trvania väzby.

K ďalšej časti sťažnosti vo vzťahu k dôvodnému podozreniu zo spáchania trestného činu   ako   materiálnej   podmienky   uvalenia   väzby   ústavný   súd   považuje   za   potrebné pripomenúť,   že   v   súlade   s   judikatúrou   Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva   (ďalej len „ESĽP“) sa uznáva, že „dôvodné podozrenie“ („reasonable suspicion“) treba považovať za dôležitú súčasť záruk každého proti jeho svojvoľnému zatknutiu alebo väzbe. Dôvodné podozrenie   predpokladá   existenciu   faktov   alebo   informácií,   ktoré   by   objektívnemu pozorovateľovi umožnili úsudok   o tom, že konkrétna osoba mohla spáchať trestný čin, pričom jeho „dôvodnosť“ závisí vždy od všetkých okolností každého konkrétneho prípadu (rozsudok ESĽP vo veci Fox, Cambell a Hartley v. Veľká Británia z 30. augusta 1990).

Trestný poriadok (ako zákon, na ktorý poukazuje ústava vo svojom čl. 17 ods. 2) nevyžaduje,   aby   existencia   dôvodného   podozrenia   zo   spáchania   trestného   činu   bola podložená   aj   zodpovedajúcimi   dôkazmi   proti   obvinenému.   Pri   rozhodovaní   o   väzbe postačuje dostatočne preukázať podozrenie, že obvinený spáchal skutok, ktorým naplnil znaky skutkovej podstaty príslušného trestného činu. V tejto súvislosti je naopak potrebné zdôrazniť,   že   až   po   vznesení   obvinenia   sa   v   rozhodujúcej   miere   otvára   priestor na dokazovanie v prípravnom konaní, v dôsledku čoho sa dôvodnosť vzneseného obvinenia postupne „odkrýva“ (t. j. buď potvrdzuje, alebo vyvracia) práve dokazovaním. Samotné dôvody   väzby   podľa   §   71   ods.   1   Trestného   poriadku   rátajú   s   existenciou   takéhoto dokazovania počas prípravného konania (napr. IV. ÚS 383/04).

V tejto súvislosti ústavný súd tiež konštatuje, že väzba nie je trestom, ale je výlučne len procesným opatrením, ktorého účelom je dočasne zaistiť osobu obvinenú z trestného činu pre potreby prebiehajúceho trestného konania obmedzením jej osobnej slobody, nemá sankčnú povahu ani výchovné poslanie a nesmie byť prostriedkom na získanie priznania ani na uľahčenie trestného   stíhania. Orgány   činné v trestnom   konaní a všeobecné súdy musia   väzobné   trestné   veci   prerokovávať   v   čo   najkratšom   čase   a   za   súčasného rešpektovania ústavou a dohovorom garantovaných práv obvinených.

Ústavný   súd   sa   nestotožňuje   s   tvrdeniami   sťažovateľa   o   nedostatočnej individualizácii konkrétnych skutočností, ktoré by odôvodňovali jeho väzbu. Podľa názoru ústavného súdu krajský súd dostatočne ozrejmil, ktoré okolnosti boli podkladom na prijatie záveru   o   nevyhnutnosti   väzobného   stíhania   sťažovateľa.   Ústavný   súd   sa   nedomnieva, že by závery   krajského   súdu   vyznievali   v   tomto   smere   abstraktne.   Nič   na   tom   nemení ani skutočnosť,   že väzobné dôvody,   ktoré   sú   dané u   sťažovateľa, sú   dané   aj u   ďalších obvinených, o to viac, že trestnej činnosti sa dopúšťali čiastočne organizovaným spôsobom alebo formou spolupáchateľstva. Podľa názoru ústavného súdu uznesenie krajského súdu obsahuje   zákonné   dôvody   väzby,   pričom   tieto   sú   aj   skutkovo   konkretizované   tak, aby sa dalo   uzavrieť,   že   napĺňajú   obavu   vyjadrenú   v   znení   dôvodov   väzby,   pre   ktoré bol sťažovateľ   do   väzby   vzatý.   Rozhodnutie   krajského   súdu   nemožno   považovať z ústavnoprávneho   hľadiska   za   nedostatočne   odôvodnené.   Krajský   súd   sa   vo   svojom rozhodnutí   o   sťažnosti   obvineného   (sťažovateľa)   vysporiadal   s   jeho   relevantnými námietkami a po vyhodnotení jeho sťažnosti ako nedôvodnej ju zamietol.

Namietaný postup, ako aj uznesenie krajského súdu je v súlade s ústavnoprávnymi požiadavkami,   ktoré   obmedzujú   zákonnú   možnosť   a   zákonné   predpoklady   pozbavenia osobnej slobody v rozsahu ústavného princípu vyjadreného v čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy a čl. 5   ods.   1,   3   a   4   dohovoru.   Ústavný   súd   preto   sťažnosť   odmietol   ako   zjavne neopodstatnenú.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 7. augusta 2013