znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 486/2012-23

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 17. októbra 2012 predbežne prerokoval sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., B., vedené pod sp. zn. Rvp 11936/2012, sp. zn. Rvp 12017/2012 až sp. zn. Rvp 12021/2012, zastúpenej advokátom JUDr. B. F., B., vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky,   práva podľa   čl.   6 ods.   1 Dohovoru   o   ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako aj namietaného porušenia čl. 12 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd   postupom   Krajského   súdu   v Prešove   a   jeho   uzneseniami   vydanými   pod sp. zn. 16 CoE 79/2012   z 24.   mája   2012,   sp.   zn.   8   CoE   46/2012   z 30.   apríla   2012, sp. zn. 7 CoE   47/2012   z 30.   apríla   2012,   sp.   zn.   8   CoE   47/2012   z 30.   apríla   2012, sp. zn. 2 CoE 33/2012 z 30. apríla 2012 a sp. zn. 5 CoE 47/2012 z 15. mája 2012 v spojení s postupom Okresného súdu Vranov nad Topľou a jeho uzneseniami sp. zn. 6 Er 39/2009 zo 14.   marca   2012,   sp.   zn.   9 Er 32/2007   z 9.   decembra   2011,   sp.   zn.   9   Er   195/2007 z 5. decembra 2011, sp. zn. 9 Er   132/2007 z 5. decembra 2011, sp.   zn. 9 Er 720/2006 z 9. decembra 2011 a sp. zn. 9 Er 131/2007 z 5. decembra 2011 a takto

r o z h o d o l :

1. Sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., vedené pod sp. zn. Rvp 11936/2012, sp. zn. Rvp 12017/2012 až sp. zn. Rvp 12021/2012   s p á j a   na spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn. Rvp 11936/2012.

2. Sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1.   Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   boli v od 24. augusta 2012 do 30. augusta 2012 doručené sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorými namieta porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), práva na spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy, práva na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) a zákazu diskriminácie zaručeného čl. 12 ods. 2 ústavy a čl. 14 dohovoru postupom Krajského súdu v Prešove   (ďalej   len   „krajský   súd“)   a   jeho   uzneseniami   vydanými   pod   sp. zn. 16   CoE 79/2012 z 24. mája 2012, sp. zn. 8 CoE 46/2012 z 30. apríla 2012, sp. zn. 7 CoE 47/2012 z 30. apríla 2012, sp. zn. 8 CoE 47/2012 z 30. apríla 2012, sp. zn. 2 CoE 33/2012 z 30. apríla 2012 a sp. zn. 5 CoE 47/2012 z 15. mája 2012 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutia krajského   súdu“)   v spojení   s postupom   Okresného   súdu   Vranov   nad Topľou   (ďalej   len „okresný súd“) a jeho uzneseniami sp. zn. 6 Er 39/2009 zo 14. marca 2012, sp. zn. 9 Er 32/2007   z 9.   decembra   2011,   sp.   zn.   9   Er   195/2007   z 5.   decembra   2011,   sp.   zn.   9   Er 132/2007 z 5. decembra 2011, sp. zn. 9 Er 720/2006 z 9. decembra 2011 a sp. zn. 9 Er 131/2007 z 5. decembra 2011 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutia okresného súdu“).

2.   Zo   sťažností   a z   ich   príloh   vyplýva,   že   sťažovateľka   sa   v   rámci   svojej podnikateľskej   činnosti   zaoberá   inter   alia   poskytovaním   úverov   z   vlastných   zdrojov. Sťažovateľka poskytla na základe zmlúv o úvere uzavretých s dlžníkmi úvery, ktoré boli títo povinní   vrátiť   podľa   podmienok   dojednaných   v úverových   zmluvách.   Po   zročnosti pohľadávok   a v nadväznosti   na   rozhodcovské   doložky   v úverových   zmluvách   boli sťažovateľkou začaté rozhodcovské konania pred ňou zvoleným rozhodcovským súdom – spoločnosťou S., a. s., B., ktorého rozsudky boli/mali byť relevantnými exekučnými titulmi v exekučných konaniach vedených okresným súdom pod sp. zn. 6 Er 39/2009, sp. zn. 9 Er 32/2007, sp. zn. 9 Er 195/2007, sp. zn. 9 Er 132/2007, sp. zn. 9 Er 720/2006 a sp. zn. 9 Er 131/2007.   Zhodne   vo   všetkých   týchto   označených   exekučných   konaniach   boli samostatnými uzneseniami vydanými vyšším súdnym úradníkom tieto exekučné konania zastavené podľa § 57 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 233/1995 Z. z. o súdnych   exekútoroch   a exekučnej   činnosti   (Exekučný   poriadok)   a o zmene   a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „Exekučný poriadok“) v spojení s § 45 ods. 2 v nadväznosti na § 45 ods. 1 písm. c) zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o rozhodcovskom konaní“). Krajský súd   na   odvolania   sťažovateľky   svojimi   napadnutými   rozhodnutiami   potvrdil   okresným súdom   vydané   prvostupňové   rozhodnutia   ako   vecne   správne.   V ostatnom   podala sťažovateľka sťažnosti ústavnému súdu.

3. Sťažovateľka koncentruje svoju argumentáciu v podaných ústavných sťažnostiach do viacerých rovín.

3.1   V prvej   rovine   sťažovateľka   nesúhlasí   s interpretáciou   a aplikáciou   noriem úniového   práva   v postupe   a rozhodnutiach   okresného   súdu   a krajského   súdu   a uvádza: „Vzhľadom na požiadavky jednotnej aplikácie a jednotnej interpretácie úniového práva je potrebné text úniového predpisu skúmať vo všetkých jeho úradných jazykových verziách a vziať do úvahy skutočný úmysel zákonodarcu a cieľ samotného predpisu. Pokiaľ je výklad ustanovenia   práva   Únie   v   jednotlivých   jazykových   verziách   odlišný,   musí   byť   toto ustanovenie   vykladané   podľa   všeobecného   významu   a cieľa   právnej   úpravy,   ktorej   je súčasťou. Tvrdíme, že súd sa nijako nevysporiadal s výkladovými pravidlami uvedenými v smernici Rady 93/13/EHS a nijako nezdôvodnil prečo považuje rozhodcovskú doložku za neprijateľnú   podmienku   v zmluve   o úvere.“ V nadväznosti   na   túto   svoju   argumentáciu sťažovateľka   nastolila   požiadavku   začať   konanie   o prejudiciálnej   otázke   pred   Súdnym dvorom Európskej únie: „... v danom prípade je nutné požiadať o výklad pojmu nekalá zmluvná podmienka v kontexte tohto sporu Súdny dvor Európskej únie“.

3.2 V druhej rovine atakuje samotnú právomoc okresného súdu ako súdu exekučného v exekučnom konaní preskúmať exekučný titul, ktorým bol rozsudok rozhodcovského súdu, a to   hneď   z viacerých   hľadísk.   Namietala,   že   okresný   súd „... (i) rozhodol   nad   rámec zverenej právomoci, (ii) rozhodol bez návrhu na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, (iii) svojím postupom odňal účastníkovi možnosť konať pred súdom, (iv) rozhodol na   základe   nedostatočne   zisteného   skutkového   stavu,   pretože   nevykonal   náležite dokazovanie, (v) svoje rozhodnutie formuloval na základe nesprávneho právneho posúdenia veci   a s použitím   chybnej   aplikácie   a   interpretácie.“ Ďalej   poukázala   na   to,   že „...   už v štádiu posudzovania splnenia zákonných predpokladov pre poverenie súdneho exekútora na vykonanie exekúcie sa exekučný súd okrem iného zaoberá tým,... či rozhodnutie (iný titul) je z hľadísk zakotvených v príslušných právnych predpisov vykonateľné tak po stránke formálnej... ako aj materiálnej... V rámci tohto skúmania nie je exekučný súd oprávnený posudzovať vecnú správnosť (skutkové a právne závery) rozsudku všeobecného súdu, ani rozsudku   rozhodcovského   súdu.   Exekučný   súd   nedisponuje   právomocou   rušiť   či   meniť rozhodnutie, ktoré je exekučným titulom.“. Zvýraznila rovnocenné postavenie tak rozsudku rozhodcovského súdu s rozhodnutím všeobecného súdu: „... exekučný súd musí s takýmto rozsudkom nakladať rovnako ako s rozsudkom všeobecného súdu. V opačnom prípade by porušil zásadu rovnocennosti a neprípustne uplatnil rozdielny procesný postup...“.

3.3   V tretej   rovine   napáda   nesprávnosť   právnych   záverov   okresného   súdu a v potvrdzujúcich   záveroch   aj   krajského   súdu   pri   aplikácii   noriem   spotrebiteľskej legislatívy v kontexte judikatúry európskych orgánov súdnej moci a uvádza: „Sťažovateľ nesúhlasí   ani   s právnym   posúdením   zmluvy   o úvere   ako   zmluvy   o spotrebnom   úvere, v zmysle zákona o spotrebiteľských úveroch. Sťažovateľ rovnako poukazuje na nesprávne posúdenie neprimeranosti úrokov z omeškania.“

4. V nadväznosti na uvedené sťažovateľka žiadala, aby ústavný súd vydal nález, v ktorom vysloví porušenie jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy, práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 1 dodatkového protokolu, ako aj porušenie čl. 12 ods. 2 ústavy a čl. 14 dohovoru postupom a napadnutými rozhodnutiami okresného súdu a krajského súdu, zruší napadnuté rozhodnutia okresného súdu a krajského súdu a veci vráti na ďalšie   konanie   a prizná   jej   primerané   finančné   zadosťučinenie,   ako   aj   úhradu   trov konania.

II.

5.   Podľa   čl.   124   ústavy   ústavný   súd   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany ústavnosti. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii   ústavného   súdu,   o spôsobe   konania   pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov ustanoví zákon.

6. Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na jeho odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na prerokovanie   ktorých   nemá   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

II.A

K spoločnému prerokovaniu vecí

7. Podľa § 31a zákona o ústavnom súde ak tento zákon neustanovuje inak a povaha veci to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanovenia zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „OSP“).   V zmysle   § 112   ods. 1   OSP   v záujme   hospodárnosti   konania   môže   súd   spojiť na spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých istých účastníkov. Zákon o ústavnom súde nemá osobitné ustanovenie o spojení vecí, avšak v súlade   s citovaným   § 31a   zákona   o ústavnom   súde   možno   v konaní o sťažnosti   podľa čl. 127 ústavy použiť na prípadné spojenie vecí primerane § 112 ods. 1 OSP.

8. S prihliadnutím na obsah sťažností vedených ústavným súdom pod sp. zn. Rvp 11936/2012,   sp. zn.   Rvp   12017/2012   až sp.   zn.   Rvp   12021/2012   a z tohto   obsahu vyplývajúcu   právnu   a skutkovú   súvislosť   uvedených   sťažností   a   taktiež   prihliadajúc na totožnosť v osobe sťažovateľky, okresného súdu a krajského súdu, proti ktorému tieto sťažnosti smerujú, rozhodol ústavný súd uplatniac citované právne normy tak, ako to je uvedené v bode l výroku tohto uznesenia.

II.B K namietanému porušeniu označených základných práv napadnutými rozhodnutiami okresného súdu

9. V čl. 127 ods. 1 ústavy je zakotvený princíp subsidiarity, podľa ktorého ústavný súd môže konať o namietanom porušení práv sťažovateľa a vecne sa zaoberať sťažnosťami iba vtedy, ak sa sťažovateľ nemôže domáhať ochrany svojich práv pred všeobecným súdom. Namietané   porušenie   niektorého   zo   základných   práv   alebo   slobôd   teda   automaticky nezakladá   aj   právomoc   ústavného   súdu   na   konanie   o   nich.   Pokiaľ   ústavný   súd   pri predbežnom prerokovaní sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby zistí, že ochrany tohto   základného   práva   alebo   slobody,   porušenie   ktorých   namieta,   sa sťažovateľ   môže domôcť využitím jemu dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy, prípadne iným zákonne upraveným spôsobom pred iným súdom alebo pred iným štátnym orgánom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie (napr.   m. m.   I. ÚS 103/02,   I. ÚS 6/04,   II. ÚS 122/05,   IV. ÚS 179/05,   IV. ÚS 243/05, II. ÚS 90/06).   Ústavný   súd   predstavuje   v   tejto   súvislosti   ultima   ratio   inštitucionálny mechanizmus,   ktorý   nasleduje   až   v prípade   nefunkčnosti   všetkých   ostatných   orgánov verejnej   moci,   ktoré   sa   na   ochrane   ústavnosti   podieľajú.   Opačný   záver   by   znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05).

10.   Zásada   subsidiarity   reflektuje   okrem   iného   aj   princíp   minimalizácie   zásahov ústavného   súdu   do   právomoci   všeobecných   súdov,   ktorých   rozhodnutia   sú   v konaní o sťažnosti preskúmavané (IV. ÚS 303/04).

11. Pokiaľ ide o uznesenia okresného súdu sp. zn. 6 Er 39/2009 zo 14. marca 2012, sp.   zn.   9   Er   32/2007   z 9.   decembra   2011,   sp.   zn.   9   Er   195/2007   z 5.   decembra   2011, sp. zn. 9   Er   132/2007   z 5.   decembra   2011,   sp.   zn.   9   Er   720/2006   z 9.   decembra   2011 a sp. zn. 9Er 131/2007 z 5. decembra 2011, ústavný súd vzhľadom na už uvedené poukazuje na skutočnosť, že proti týmto bolo možné podať odvolanie ako riadny opravný prostriedok (čo   sťažovateľka   aj   využila),   a preto   ňou   podané   sťažnosti   v   tejto   časti   bolo   potrebné odmietnuť pre nedostatok právomoci ústavného súdu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

II.C K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutými rozhodnutiami krajského súdu

12. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, keď namietaným postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím všeobecného súdu a základným právom alebo   slobodou,   porušenie   ktorých   namietal,   prípadne   z   iných   dôvodov.   Za   zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (IV. ÚS 92/04, III. ÚS 168/05, II. ÚS 172/2011).

13.   Podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   každý   sa   môže   domáhať   zákonom   ustanoveným postupom   svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch...

14. Formuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy ústavodarca v základnom právnom predpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu s právnym režimom súdnej ochrany podľa dohovoru. Z uvedeného dôvodu preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (obdobne napr. II. ÚS 71/97, IV. ÚS 195/07, III. ÚS 24/2010). Nútený výkon súdnych a iných rozhodnutí vrátane súdnej exekúcie podľa Exekučného   poriadku   je   podľa   stabilnej   judikatúry   ústavného   súdu   (PL.   ÚS   21/00, I. ÚS 5/00, II. ÚS 143/02, III. ÚS 60/04) súčasťou základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.

15.   Podľa   svojej   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nemá   zásadne   oprávnenie preskúmavať,   či   v konaní   pred   všeobecnými   súdmi   bol   alebo   nebol   náležite   zistený skutkový   stav   a aké   právne   závery   zo   skutkového   stavu   všeobecný   súd   vyvodil (II. ÚS 21/96,   III.   ÚS   151/05).   Vo   všeobecnosti   úlohou   súdnej   ochrany   ústavnosti poskytovanej ústavným súdom napokon nie je ani chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska   neospravedlniteľné   a neudržateľné   (I.   ÚS   17/01).   Z rozdelenia   súdnej   moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov. Úlohou ústavného súdu nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 5 ústavy (I. ÚS 13/01, I. ÚS 120/04).

16. Ústavný súd v danom prípade považoval za významné vyriešiť zásadný problém sťažovateľky, a teda či krajský súd rozhodujúci v rámci exekučného konania o odvolaní proti   prvostupňovému   rozhodnutiu,   ktorým   bola   exekúcia   zastavená,   a to   po   vydaní poverenia súdnemu exekútorovi, mal právomoc skúmať prípustnosť exekúcie z hľadiska relevantnosti exekučného titulu, ktorým bol rozhodcovský rozsudok rozhodcovského súdu.

17. Podľa § 57 ods. 1 Exekučného poriadku exekúciu súd zastaví, ak... Podľa § 57 ods.   2   Exekučného   poriadku   exekúciu   môže   súd   zastaviť   aj   vtedy,   ak   to   vyplýva z ustanovení tohto alebo osobitného zákona.

18.   Podľa   §   45   ods.   1   zákona   o rozhodcovskom   konaní súd   príslušný   na   výkon rozhodnutia alebo na exekúciu podľa osobitných predpisov na návrh účastníka konania, proti ktorému bol nariadený výkon rozhodcovského rozsudku, konanie o výkon rozhodnutia alebo   exekučné   konanie   zastaví   a)   z   dôvodov   uvedených   v   osobitnom   predpise, b) ak rozhodcovský rozsudok má nedostatok uvedený v § 40 písm. a) a b) alebo c) ak rozhodcovský rozsudok zaväzuje účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je objektívne   nemožné,   právom   nedovolené   alebo   odporuje   dobrým   mravom.   Podľa   §   45 ods. 2   zákona   o   rozhodcovskom   konaní   súd   príslušný   na   výkon   rozhodnutia   alebo na exekúciu zastaví výkon rozhodcovského rozsudku alebo exekučné konanie aj bez návrhu, ak zistí v rozhodcovskom konaní nedostatky podľa odseku 1 písm. b) alebo c). Podľa § 45 ods. 3 zákona o rozhodcovskom konaní proti rozhodnutiu súdu podľa odsekov 1 a 2 je prípustný opravný prostriedok.

19. Podľa § 374 ods. 4 OSP proti rozhodnutiu súdneho úradníka alebo justičného čakateľa je vždy prípustné odvolanie. Odvolaniu podanému proti rozhodnutiu, ktoré vydal súdny   úradník   alebo   justičný   čakateľ,   môže   v   celom   rozsahu   vyhovieť   sudca,   ktorého rozhodnutie sa považuje za rozhodnutie súdu prvého stupňa; ak sudca odvolaniu nevyhovie, predloží vec na rozhodnutie odvolaciemu súdu. Ak odvolanie podané v odvolacej lehote oprávnenou osobou smeruje proti rozhodnutiu súdneho úradníka alebo justičného čakateľa, proti   ktorému   zákon   odvolanie   nepripúšťa   (§   202),   rozhodnutie   sa   podaním   odvolania zrušuje a opätovne rozhodne sudca. Podľa § 204 ods. 2 druhej vety OSP ak rozhodnutie... obsahuje nesprávne poučenie o tom, že odvolanie nie je prípustné, možno podať odvolanie do troch mesiacov od doručenia.

20. Z napadnutých rozhodnutí krajského súdu vyplýva jeho stotožnenie sa so závermi rozhodnutí okresného súdu, ktorý svoje rozhodnutie o zastavení exekučného konania založil na § 45 ods. 1 písm. c) a ods. 2 zákona o rozhodcovskom konaní v spojení s § 57 ods. 2 Exekučného poriadku, a to z toho dôvodu, že rozsudok rozhodcovského súdu, ktorý bol v danej veci exekučným titulom, nebol uznaný za spôsobilý exekučný titul, a to z dôvodu neprijateľnosti   rozhodcovskej   doložky   zakladajúcej   právomoc   rozhodcovského   súdu na konanie ako absolútne neplatnej zmluvnej podmienky. Právomoc rozhodcovského súdu bola teda založená na absolútne neplatnom zmluvnom dojednaní.

21. Krajský súd vo svojich všetkých napadnutých rozhodnutiach dôsledne vyložil svoje   úvahy   týkajúce   sa   posúdenia   v týchto   veciach   rozhodujúcej   okolnosti,   a to rozhodcovskej doložky ako neprijateľnej zmluvnej podmienky (od ktorej sťažovateľka aj odvíjala príslušnosť ňou zvoleného rozhodcovského súdu na konanie a ktorého rozsudok bol   exekučným   titulom,   pozri   bod   2)   vo   vzťahu   k normám   spotrebiteľskej   legislatívy. Krajský   súd   prihliadol   na   to,   že   v   dôsledku   uplatnenia   rozhodcovskej   doložky   ako neprijateľnej   zmluvnej   podmienky   aj   v rámci   exekučného   konania   sa   dlžníkom   ako spotrebiteľom zásadným spôsobom zhoršilo ich zmluvné postavenie, čím vznikol nepomer v právach a povinnostiach medzi odporcom (oprávneným), teda sťažovateľkou a dlžníkom (povinným)   v neprospech   dlžníka,   pričom   tento   zjavný   nepomer/rozpor   krajský   súd   vo svojich napadnutých rozhodnutiach vyhodnotil v kontexte noriem spotrebiteľskej legislatívy mnohopočetne aplikovanej v judikatúre tak všeobecných súdov, ako aj judikatúry Súdneho dvora Európskej únie.

22. Ústavný súd taktiež preskúmal aj výklad krajského súdu a jeho úvahy vo vzťahu k   posúdeniu   právneho   vzťahu   medzi   sťažovateľkou   a dlžníkmi   ako   spotrebiteľského právneho   vzťahu   a následne   vychádzajúc   z príslušných   ustanovení   §   52   a §   53   zákona č. 40/1964   Zb.   Občiansky   zákonník   v platnom   znení   (ďalej   len   „Občiansky   zákonník“) v nadväznosti   na   ustanovenia   smernice   Rady   93/13/EHS   z 5.   apríla   1993   o nekalých podmienkach   v spotrebiteľských   zmluvách   aplikoval   na   jeho   posúdenie   ustanovenia spotrebiteľského   práva.   Ako   rozporné   s týmito   právami   následne   vyhodnotil   aj   tie ustanovenia zmluvy zakladajúce právomoc rozhodcovského súdu na konanie z viacerých dôvodov, ako napr. absencia individuálne dojednanej takejto podmienky, reálna nemožnosť dlžníkov ako spotrebiteľov ovplyvniť jej obsah koncipovaný formulárovou zmluvou, vopred stanovenie konkrétneho rozhodcovského súdu na konanie a pod... Pokiaľ je teda právomoc rozhodcovského   súdu   založená   na   absolútne   neplatnom   zmluvnom   dojednaní,   je nepochybné,   že   aj   samotný   rozhodcovský   rozsudok   ako   celok   bol   vydaný   v rozpore so zákonom   a nemôže   byť   spôsobilým   exekučným   titulom,   na   základe   ktorého   by oprávnenému   voči   povinnému   vznikol   nárok,   ktorý   by   bol   vynutiteľný   v exekučnom konaní.

23. Krajský súd vo svojich uzneseniach sp. zn. 16 CoE 79/2012 z 24. mája 2012, sp. zn.   8 CoE   46/2012   z 30.   apríla   2012   a   sp.   zn.   8   CoE   47/2012   z   30.   apríla   2012 v podstatnom zhodne dôvodil, že «Odvolací súd nevidí dôvod na odklon od spoločného stanoviska občianskoprávneho a obchodnoprávneho kolégia KS v Prešove z 27. 9. 2010, podľa   ktorého:   „Zmluvná   podmienka   v   štandardnej   formulárovej   zmluve   uzavretej   po 31. 12. 2007 alebo vo všeobecných obchodných podmienkach inkorporovaných do takejto zmluvy,   ktorá   nebola   spotrebiteľom   individuálne   dojednaná   a   ktorá   vyžaduje   od spotrebiteľa, aby spory s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní, bráni tomu, aby   na   základe   nej   vydaný   rozhodcovský   rozsudok   na   návrh   dodávateľa   mohol   byť exekučným titulom na udelenie poverenia pre exekútora. O takúto zmluvnú podmienku ide aj   vtedy,   ak   síce   spotrebiteľ   podľa   nej   má   možnosť   vybrať   si   medzi   rozhodcovským a štátnym súdom, ale ak by podľa takejto doložky začalo rozhodcovské konanie na návrh dodávateľa, spotrebiteľ by bol nútený podrobiť sa rozhodcovskému konaniu alebo podať návrh na štátnom súde, ak by chcel zabrániť rozhodcovskému konaniu.“

Právna   veda   na   tento   problém   reaguje   Kristiánom   Csachom:   „Z   pohľadu spotrebiteľa je totiž rovnocenné, či riešenie jeho sporov prostredníctvom rozhodcovského konania   mu   „vnúti“   štandardná   zmluvná   klauzula,   alebo   dodávateľ   svojím   konaním. Spotrebiteľ má byť chránený pred oboma. Práve proti možnosti dodávateľa diktovať svoju vôľu v zmluvnom vzťahu bol vytvorený celý mechanizmus spotrebiteľsko-právnej ochrany pred štandardnými zmluvami.“ (Štandardné zmluvy, str. 214,Vydavateľ Aleš Čeněk). Vo svetle uvedených záverov správne prvostupňový súd exekučné konanie zastavil. Vnútroštátnemu   súdu   prislúcha   určiť,   či   zmluvná   podmienka   spĺňa   kritériá požadované na to, aby ju bolo možné kvalifikovať v zmysle článku 3 ods. 1 smernice Rady 93/13/EHS ako nekalú (Rozsudok Súdneho dvora európskej únie C-243/08 Pannon). Je treba zdôrazniť,   že Európska únia vzhľadom na význam ochrany spotrebiteľa a v záujme vyššej kvality života ľudí podporuje v rozhodcovských veciach zbavenie účinku rozhodcovského rozsudku v záujme dosiahnutia ochrany spotrebiteľa pred neprijateľnými podmienkami, a to aj keď spotrebiteľ v rozhodcovskom konaní nenamietal rozhodcovskú doložku s poukazom na tzv. geografickú neprijateľnosť miesta konania (Rozsudok Súdneho dvora C-240/08 -C-241/98 Oceano Grupó Editorial, tiež C-40/08 Asturcom).

Judikatúra   súdov   vrátane   európskeho   súdu   nevyžaduje,   aby   na   každý   argument strany   (účastníka)   bola   daná   odpoveď   v   odôvodnení   rozhodnutia   (porov.   rozsudok Georgiadis   proti   Grécku   z   29.   mája   1997,   sťažnosť   č.   21522/93,   Zbierka   rozsudkov a rozhodnutí 1997-111; rozsudok Higginsová a ďalší proti Francúzsku z 19. februára 1998, sťažnosť č. 20124/92, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1998-1; uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky z 23. júna 2004 sp. zn. III. ÚS 209/04). Odvolací súd so zreteľom na neplatnú rozhodcovskú doložku nepovažoval za potrebné zaoberal sa ostatnými odvolacími námietkami.».

24. Krajský súd vo svojom ďalšom uznesení sp. zn. 7 CoE 47/2012 z 30. apríla 2012 ďalej napr. dôvodil: «Len na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia je potrebné poukázať   na   skutočnosť,   podľa   ktorej   špeciálna   úprava   spotrebiteľského   úveru   v   čase uzatvorenia zmluvy bola obsiahnutá v zákone č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch. Tento   právny   predpis   účinný   v   čase   uzatvorenia   zmluvy   v   ust.   §   2   písm.   a)   definoval spotrebiteľský úver ako dočasné poskytnutie peňažných prostriedkov na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere vo forme odloženej platby, pôžičky alebo v inej právnej forme. Veriteľom   v   zmysle   ust.   §   3   ods.   1   zákona   č.   258/2001   Z.   z.   v   znení   účinnom   v   čase uzatvorenia zmluvy bola fyzická alebo právnická osoba poskytujúca spotrebiteľský úver v rámci svojho podnikania a spotrebiteľom podľa ust. § 3 ods. 2 tohto právneho predpisu fyzická   osoba,   ktorej   bol   poskytnutý   spotrebiteľský   úver   na   iný   účel   ako   na   výkon zamestnania, povolania alebo podnikania.

Hoci zákon č. 258/2001 Z. z. v znení účinnom v čase uzatvorenia zmluvy v ust. § 2 písm. a) slovo „úver“ neobsahoval, uvedené neznamená, aby sa tento právny predpis nemal vzťahovať i na úvery uzatvorené pred 1.1.2008, ak tieto spĺňali podmienky stanovené pre spotrebiteľské úvery. Zákon č. 258/2001 Z. z. termín „úver“ obsahuje v samotnom názve, a preto by odporovalo zásadám akejkoľvek logiky, aby len v dôsledku jeho neuvedenia pri formách spotrebiteľských úveroch v ust.   § 2 písm.   a) sa tento právny predpis na úver vzťahovať nemohol. Okrem toho zákon c. 258/2001 Z. z. účinný či už pred 1. 1. 2008 alebo od 1. 1. 2008 iba príkladne menoval niektoré formy spotrebiteľských úverov, a teda ich nikdy nevypočítaval úplne.

Základnou   črtou   spotrebiteľskej   zmluve   je   to,   že   je   pre   spotrebiteľa   vopred pripravená a nie je vytvorený priestor na dojednávanie obsahu zmluvy alebo jej zmeny. Uver poskytnutý právnym predchodcom oprávneného túto charakteristiku splna. Súčasťou zmluvy   boli   bez   akýchkoľvek   pochybností   zmluvné   dojednania   majúce   charakter všeobecných obchodných podmienok, ktoré spotrebiteľ ovplyvniť nemohol, nakoľko boli už vopred pripravené pre veľký počet spotrebiteľov.

V tejto súvislosti je právne významné ust. § 853 ods. 1 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého   občianskoprávne   vzťahy,   pokiaľ   nie   sú   osobitne   upravené   ani   týmto   ani   iným zákonom   sa   spravujú   ustanoveniami   tohto   zákona,   ktoré   upravujú   vzťahy   obsahom   aj účelom im najbližšie. Vychádzajúc z uvedeného v dôsledku nedostatku inej právnej úpravy neprijateľných podmienok pri zmluvách o spotrebiteľských úveroch je potrebné vychádzať z ust. § 53 Občianskeho zákonníka upravujúceho analogický prípad. Inak by sa minula účinkom   do   nášho   právneho   poriadku   implementovaná   Smernica   Rady   č.   93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách.

K zastaveniu exekučného konania mohlo dôjsť i bez vydania poverenia na vykonanie exekúcie.   Samotný   Exekučný   poriadok   totiž   nie   vždy   vyžaduje,   aby   pred   rozhodnutím o zastavení exekučného konania sa muselo rozhodnúť o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie podľa ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku. Je tomu tak v prípade späťvzatia návrhu na vykonanie exekúcie (§ 38 ods. 3 Exekučného poriadku) a v prípade neodstránenia vady návrhu v určenej lehote (§ 40 ods. 2 Exekučného poriadku). Ak teda osobitný právny predpis, ktorým je zákon č. 244/2002 Z. z. v ust. § 45 ods. 2 umožňuje zastaviť   exekučné   konanie   bez   toho,   aby   sa   predtým   rozhodlo   o   žiadosti   o   udelenie poverenia, absencia takéhoto rozhodnutia nie je dôvodom na zrušenie uznesenia o zastavení exekučného   konania.   Naviac   v   prípade   zamietnutia   žiadosti   o   udelenie   poverenia   na vykonanie exekúcie, exekučné konanie by sa zastavilo nie podľa ust. § 45 ods. 2 zákona č. 244/2002   Z.   z.,   ale   podľa   ust.   §   44   ods.   3   Exekučného   poriadku,   proti   ktorému   ale odvolanie prípustné nie je na rozdiel od úpravy obsiahnutej v ust. § 45 ods. 3 zákona č. 244/2002 Z. z.

Neexistencia právoplatného a vykonateľného exekučného titulu navyše predstavuje neodstrániteľný   nedostatok   podmienky   konania,   na   ktorý   sa   musí   prihliadať   v   každom štádiu konania. Jednou z podmienok pre vedenie exekúcie je bez akýchkoľvek pochybností exekučný titul, ktorý musí byť vykonateľný. Rozhodcovský rozsudok opierajúci sa o neplatnú rozhodcovskú zmluvu, alebo o neplatnú rozhodcovskú doložku túto vlastnosť mať nemôže. Ide o taký nedostatok podmienky konania, pre ktorý je potrebné exekučné konanie, ak už nie z dôvodu podľa ustanovenia § 45 od. 1 písm. c/ zákona č. 244/2002 Z. z. ale z dôvodu opierajúceho sa o ustanovenie § 104 ods. 1 veta prvá O. s. p. zastaviť. Možnosť aplikácie ustanovenia   §   104   ods.   1   veta   prvá   O.   s.   p.   i   na   exekučné   konanie   priamo   vyplýva z ustanovenia § 251 ods. 4, podľa ktorého na výkon rozhodnutia a exekučné konanie podľa osobitného   predpisu   sa   použijú   ustanovenia   predchádzajúcich   častí,   ak   tento   osobitný predpis neustanovuje inak. Rozhoduje sa však vždy uznesením.»

25. Krajský súd vo svojom ďalšom uznesení sp. zn. 2 CoE 33/2012 z 30. apríla 2012 ďalej napr. poukázal na to, že «Rozhodujúcou právnou otázkou, ktorú správne prvostupňový súd aj bez návrhu prioritne riešil, je otázka platnosti rozhodcovskej doložky. Najvyšší súd už vo viacerých rozhodnutiach konštatoval oprávnenie exekučného súdu preskúmať existenciu rozhodcovskej   zmluvy.   Vo   veci   3Cdo   146/2011   najvyšší   súd   judikoval,   že   cit.:   „Pokiaľ oprávnený   v   návrhu   na   vykonanie   exekúcie   označí   za   exekučný   titul   rozsudok rozhodcovského   súdu,   je   exekučný   súd   oprávnený   a   zároveň   povinný   skúmať,   či rozhodcovské konanie prebehlo na základe uzavretej rozhodcovskej zmluvy. Ak nedošlo k uzavretiu rozhodcovskej zmluvy, nemohol spor prejednať rozhodcovský súd a v takom prípade ani nemohol vydať rozhodcovský rozsudok. Pri riešení otázky, či rozhodcovský rozsudok vydal rozhodcovský súd s právomocou prejednať daný spor, nie je exekučný súd viazaný tým, ako túto otázku vyriešil rozhodcovský súd.

Zmluvná podmienka v štandardnej formulárovej zmluve uzavretej pred 31. 12. 2007 alebo vo všeobecných obchodných podmienkach inkorporovaných do takejto zmluvy, ktorá nebola spotrebiteľom individuálne dojednaná a ktorá vyžaduje od spotrebiteľa, aby spory s dodávateľom riešil   výlučne v rozhodcovskom   konaní,   bráni tomu,   aby   na základe   nej vydaný   rozhodcovský   rozsudok   na   návrh   dodávateľa   mohol   byť   exekučným   titulom   na udelenie   poverenia   pre   exekútora.   O   takúto   zmluvnú   podmienku   ide   aj   vtedy,   ak   síce spotrebiteľ podľa nej má možnosť vybrať si medzi rozhodcovským a štátnym súdom, ale ak by podľa takejto doložky začalo rozhodcovské konanie na návrh dodávateľa, spotrebiteľ by bol nútený podrobiť sa rozhodcovskému konaniu alebo podať návrh na štátnom súde, ak by chcel zabrániť rozhodcovskému konaniu.

Záver o neprijateľnosti rozhodcovskej doložky odvolací súd vidí tiež v geografickom faktore v zmysle judikatúry súdneho dvora 0240/08 - C-241/98 Oceano grupo editorial Neprimeraná vzdialenosť od miesta rozhodcovského konania je skutočnosťou, ktorá má odradzujúce účinky pre spotrebiteľa vo vzťahu k uplatňovaniu práva.».

26. Krajský súd vo svojom ďalšom uznesení sp. zn. 5 CoE 47/2012 z 15. mája 2012 ďalej napr. zvýraznil to, že «Vo vzťahu k rozhodcovskej doložke odvolací súd konštatuje, že sa v celom rozsahu stotožňuje s prvostupňovým súdom, že o doložku, ktorá vyžaduje, aby spotrebiteľ riešil spory výlučne v rozhodcovskom konaní ide aj vtedy, ak síce spotrebiteľ podľa nej má možnosť vybrať si medzi rozhodcovským a štátnym súdom, ale ak by podľa tejto doložky začalo rozhodcovské konanie na návrh dodávateľa, spotrebiteľ by bol nútený podrobiť sa rozhodcovskému konaniu. Právna veda na tento problém reaguje Kristiánom Csachom: „Z   pohľadu   spotrebiteľa   je   totiž   rovnocenné,   či   riešenie   jeho   sporov prostredníctvom rozhodcovského konania mu „vnúti“ štandardná zmluvná klauzula, alebo dodávateľ svojím konaním. Spotrebiteľ má byť chránený pred oboma. Práve proti možnosti dodávateľa   diktovať   svoju   vôľu   v   zmluvnom   vzťahu   bol   vytvorený   celý   mechanizmus spotrebiteľsko-právnej   ochrany   pred   štandardnými   zmluvami.“ (Štandardné   zmluvy,   str. 214,Vydavateľ Aleš Čeněk).

Preto odvolací súd považuje aj túto odvolaciu námietku oprávneného za nedôvodnú. Argument oprávneného, že rozhodcovská doložka je platná, nemôže obstáť. K uvedenému sa žiada už len doplniť, že poskytovanie spravodlivosti musí mať svoje principiálne limity a musí   to   platiť   aj   pre   súkromnoprávnu   sféru   arbitrov.   Ide   o rozhodovanie   o právach a právom chránených záujmoch osôb, ktoré môže výrazne zasiahnuť do života ľudí a ak sa majú   akceptovať   pri   poskytovaní   spravodlivosti   súkromnoprávne   prvky,   tak   len s jednoznačnými   garanciami   vylučujúcimi   pochybnosti   o férovom   arbitrážnom   konaní, vrátane rozhodcovskej zmluvy. Doložky nemôžu predstavovať pasce pre spotrebiteľov za účelom čo najskoršieho privodenia exekúcie.».

27.   Ústavný   súd   v nadväznosti   na   uvedené   poukazuje   na   ustálenú   judikatúru Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky,   ktorý   v rozsudku   sp.   zn.   3 Cdo/164/1996 z 27. januára   1996   publikovanom   v Zbierke   stanovísk   a rozhodnutí   pod   č. R   58/1997 uviedol, že „súdna exekúcia môže byť nariadená len na základe titulu, ktorý je vykonateľný po stránke formálnej a materiálnej. Ak bude exekúcia podľa titulu, ktorý tieto požiadavky nespĺňa, aj napriek tomu nesprávne nariadená, musí byť v každom štádiu konania i bez návrhu zastavená.“.

28. S prihliadnutím na postavenie ústavného súdu vo vzťahu k rozhodovacej činnosti všeobecných   súdov   a na   odôvodnenie   napadnutých   rozhodnutí   krajského   súdu   (aj v ich spojení   s odôvodnením   rozhodnutí   okresného   súdu)   a tiež   s poukazom   na   to,   že obsahom práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je právo na rozhodnutie   v súlade   s právnym   názorom   účastníka   súdneho   konania,   resp.   právo   na úspech   v konaní   (obdobne   napr.   II.   ÚS   218/02,   III.   ÚS   198/07,   I.   ÚS   265/07, III. ÚS 139/08),   ústavný   súd   sťažnosti   v tejto   časti   odmietol   podľa   §   25   ods.   2   zákona o ústavnom súde z dôvodu ich zjavnej neopodstatnenosti.

II.D K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu napadnutými rozhodnutiami krajského súdu

29. Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo všetkých   vlastníkov   má   rovnaký   zákonný   obsah   a   ochranu.   Podľa   čl.   1   dodatkového protokolu   každá   fyzická   osoba   alebo   právnická   osoba   má   právo   pokojne   užívať   svoj majetok.   Nikoho   nemožno   zbaviť   jeho   majetku   s   výnimkou   verejného   záujmu   a   za podmienok,   ktoré   ustanovuje   zákon   a   všeobecné   zásady   medzinárodného   práva.   Toto ustanovenie však nebráni právu štátu prijímať zákony, ktoré považuje za nevyhnutné, aby upravil užívanie majetku v súlade so všeobecným záujmom alebo zabezpečil platenie daní alebo iných poplatkov alebo pokút.

30. Ústavný súd po preskúmaní napadnutého postupu a rozhodnutí krajského súdu a okresného súdu (v nadväznosti na potvrdené závery rozhodnutí okresného súdu krajským súdom v odvolacom konaní, pozn.) dospel k záveru, že z ich odôvodnení nemožno vyvodiť nič, čo by signalizovalo, že by mohlo dôjsť k neprípustnému zásahu do základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a do práva na ochranu majetku podľa čl. 1 dodatkového   protokolu,   keďže   všeobecné   súdy   v posudzovanom   prípade   ústavne konformným   spôsobom   interpretovali   a aplikovali   príslušné   právne   normy   (v danom prípade ustanovenia Exekučného poriadku).

31. Na základe uvedeného ústavný súd konštatuje, že medzi namietaným postupom a rozhodnutiami   krajského   súdu   (tak   aj   rozhodnutí   okresného   súdu   vzhľadom   na   ich potvrdenie krajským súdom v odvolacom konaní, pozn.) a základným právom podľa čl. 20 ods.   1   ústavy   a právom   podľa   čl.   1   dodatkového   protokolu   neexistuje   taká   príčinná súvislosť, ktorá by zakladala možnosť vysloviť porušenie týchto práv po prijatí sťažností na ďalšie konanie, v dôsledku čoho pri predbežnom prerokovaní sťažností sťažovateľky aj v tejto ich časti odmietol ako zjavne neopodstatnené podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.II.E K namietanému porušeniu čl. 12 ods. 2 ústavy a čl. 14 dohovoru napadnutými rozhodnutiami krajského súdu

32.   Podľa   čl.   12   ods.   2   ústavy   základné   práva   a   slobody   sa   zaručujú   na   území Slovenskej   republiky   všetkým   bez   ohľadu   na   pohlavie,   rasu,   farbu   pleti,   jazyk,   vieru a náboženstvo,   politické   či   iné   zmýšľanie,   národný   alebo   sociálny   pôvod,   príslušnosť k národnosti alebo k etnickej skupine, majetok, rod alebo iné postavenie. Nikoho nemožno z týchto dôvodov poškodzovať, zvýhodňovať alebo znevýhodňovať. Podľa čl. 14 dohovoru užívanie práv a slobôd priznaných dohovorom musí byť zabezpečené bez diskriminácie založenej na akomkoľvek dôvode, ako je pohlavie, rasa, farba pleti, jazyk, náboženstvo, politické   alebo   iné   zmýšľanie,   národnostný   alebo   sociálny   pôvod,   príslušnosť k národnostnej menšine, majetok, rod alebo iné postavenie.

33.   Ustanovenie čl.   12 ods.   2 ústavy má charakter ústavného princípu,   ktorý sú povinné rešpektovať všetky orgány verejnej moci pri výklade a uplatňovaní ústavy. Tieto ustanovenia ústavy sú vždy implicitnou súčasťou rozhodovania ústavného súdu, t. j. aj jeho rozhodovania o porušovaní základných práv a slobôd garantovaných ústavou podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, a preto ak neboli porušené základné práva a slobody sťažovateľa, nie je potrebné deklarovať ani porušenie týchto ustanovení ústavy (IV. ÚS 119/07).

34. Ústavný súd aj vo vzťahu k čl. 14 dohovoru poukazuje na judikatúru Európskeho súdu   pre   ľudské   práva,   z ktorej   vyplýva,   že   uvedený   článok   iba   dopĺňa   ostatné hmotnoprávne ustanovenia dohovoru a jeho protokolov. Tento článok však nemá vlastnú nezávislú existenciu, ale je účinný len vo vzťahu k právam a slobodám, ktoré sú zaručené ustanoveniami dohovoru (IV. ÚS 47/05).

35.   Porušenie   čl.   12   ods.   2   ústavy   a   porušenie   zákazu   diskriminácie   zaručeného v čl. 14   dohovoru   odôvodňovala   sťažovateľka   tým,   že   mala   v konaní   pred   všeobecným súdom výrazne nevýhodné postavenie a bolo s ňou zaobchádzané odlišne, súdy konali bez jej   vedomia   a pod.   Z   uvedeného   vyplýva,   že   porušenie   označených   článkov   ústavy a dohovoru   sťažovateľka   spája   s porušením   svojho   základného   práva   na   súdnu   ochranu (čl. 46 ods. 1 ústavy) a práva na spravodlivé súdne konanie (čl. 6 ods. 1 dohovoru), ktorého porušenie   však   ústavný   súd   v postupe   a rozhodnutiach   krajského   súdu   nezistil,   a   preto nemohol konštatovať ani porušenie zákazu diskriminácie zaručeného čl. 12 ods. 2 ústavy a čl. 14 dohovoru, a to z dôvodu absencie akejkoľvek spojitosti (príčinnej súvislosti) medzi namietaným porušením označených článkov ústavy a dohovoru a namietanými postupmi a rozhodnutiami   krajského   súdu.   Z   tohto   dôvodu   sú   sťažnosti   sťažovateľky   aj   v tejto ich ostatnej časti zjavne neopodstatnené (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

36. Ústavný súd k dôvodom odmietnutia sťažností už iba dodáva, že napriek tomu, že sťažovateľka disponuje kvalifikovaným právnym zastúpením (advokátom), nedodržala ani zákonom ustanovené podmienky (§ 50 ods. 2 zákona o ústavnom súde) a okrem samotnej sťažnosti   nepredložila   žiadne   písomné   dôkazy,   na   ktoré   sa   odvoláva   na   prvej   strane sťažnosti   (pozri   stranu   1 „dokumenty   podľa   textu“).   V neposlednom   rade   ústavný   súd nemohol   prehliadnuť   predovšetkým   „hmotnoprávne“   aspekty   tvoriace   nosné   dôvody podaných súdnych žalôb v konaní pred všeobecnými (exekučnými) súdmi v kontexte s už právoplatnými rozhodnutiami súdov (všeobecných i ústavného), ktoré sa týkali množstva podobných prípadov súvisiacich s účastníkmi, a to spoločnosťou P., s. r. o., ako aj súdnym exekútorom JUDr. K. Tieto sú pre všetkých zainteresovaných už notorietou, preto nie je potrebná ich konkretizácia.

III.

37. Pretože sťažnosti boli odmietnuté, ústavný súd o ďalších nárokoch na ochranu ústavnosti uplatnených v sťažnosti nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 17. októbra 2012