znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 486/2011-6

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 7. decembra 2011 predbežne prerokoval   sťažnosť   I. K.   K., B.,   vo veci   namietaného porušenia základného práva   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   a práva   na spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných   slobôd   uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp.   zn. 7 Cdo 89/2011 z 27. júla 2011 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť I. K. K.   o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1.   Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bola 26. septembra 2011 doručená sťažnosť I. K. K. (ďalej len „sťažovateľ“), v ktorej namietal porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 7 Cdo 89/2011 z 27. júla 2011.

2.   Z obsahu   sťažnosti   a k nej   pripojených   písomností   vyplýva,   že   sťažovateľ   bol navrhovateľom v súdnom spore o neplatnosť predpisu nájomného proti odporcovi – O. B. vedenom Okresným súdom Bardejov (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. 6 C 27/2009. Keďže sťažovateľ nezaplatil súdny poplatok, okresný súd uznesením „z 19. V. 2009 toto súdne konanie... zastavil“. Krajský súd v Prešove (ďalej len „krajský súd“) na odvolanie sťažovateľa uznesením sp. zn. 3 Co 135/2010 z 13. apríla 2011 rozhodnutie okresného súdu ako vecne správne potvrdil. O dovolaní sťažovateľa rozhodol najvyšší súd uznesením sp. zn. 7 Cdo 89/2011 z 27. júla 2011, ktorým dovolacie konanie zastavil.

3. Sťažovateľ v sťažnosti okrem iného uviedol:„1.   V   odôvodnení   svojho   uznesenia   kasačný   súd tvrdí,   že prvostupňový   súd toto konanie pre nezaplatenie súdneho poplatku zastaviť musel, čo nie je vôbec pravda, lebo ma mohol kľudne oslobodiť, a to nielen pre insolventnosť, ale aj z dôvodu hodného osobitného zreteľa, či dokonca iných (judikáty)! Išlo pred súdmi o taký nedostatok podmienok konania, ktoré boli ľahko odstrániteľné, len nebola objektivita a ani ochota zo strany súdov. Skôr zámer!

2. To, čo som uviedol predom platí aj alebo predovšetkým o konaní pred Najvyšším súdom SR v dovolaní o mojom formálnom právnom zastúpení pred ním, kde podľa mňa tejto súd pochybil a po žiadnej stránke ma nechápal a zrejme ani netušil, že to, čo urobil pri vyhlásení tohto uznesenia z 27. 7. 11, je v príkrom rozpore s jeho predchádzajúcou súdnou praxou   a nielen   jeho,   ale   aj   s judikátmi   Ústavného   súdu   SR.   Stačilo   sa   mu   pozrieť   do uznesenia jeho kolegov sp. zn. 2 Cdo 161/10 z 28. IX. 10 u kauzy vedenej na prvostupňovom súde pod č. k. 10 C 167/00 alebo do judikátu III. ÚS 124/10 z 27. IV. 10, kde ústavný súd rozhodol za tých istých podmienok inak a v môj prospech!...

Konečné uznesenie Najvyššieho súdu SR, ktoré je vlastne o ničom a pritom ma na mojich zákonných a ústavných právach poškodzuje, som obdržal iba dňa 5. IX. 2011...“

4. Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:„1. Vyslovuje, že základné a ľudské práva I. K. K. podľa čl. 46 Ústavy SR a ods. 1/, čl. 6 Dohovoru postupom Najvyššieho súdu SR v súdnom konaní o dovolaní sťažovateľa pod sp. zn. 7 Cdo 89/2011 v právnej veci vedenej na Okresnom súde v Bardejove č. k. 6 C 27/09 a vyjadrenom v jeho konečnom uznesení z 27. VII. 2011, porušené boli.

2. Priznáva I. K. K. spravodlivé finančné zadosťučinenie vo výške 33 tis. EUR...

3. Ukladá Najvyššiemu súdu SR uhradiť aj vzniklé trovy tohto súdneho konania...“

Sťažovateľ požiadal tiež o ustanovenie mu „ex offo“ právneho zástupcu na konanie pred ústavným súdom.

II.

5.   Ústavný   súd   je   podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy   oprávnený   konať   o   sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Ústavný súd každý návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a   o   postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých   prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré   nemajú náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

6.   O   zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   možno   hovoriť   vtedy,   ak   namietaným postupom   alebo   rozhodnutím   orgánu   štátu   nemohlo   vôbec   dôjsť   k   porušeniu   toho základného   práva   alebo   slobody,   ktoré   označil   sťažovateľ,   a   to   buď   pre   nedostatok vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi   namietaným   rozhodnutím   alebo   iným   označeným postupom   orgánu   štátu   a základným   právom   alebo   slobodou,   ktorých   porušenie   sa namietalo, prípadne z iných   dôvodov.   Za   zjavne neopodstatnenú sťažnosť možno preto považovať   tú,   pri   predbežnom   prerokovaní   ktorej   ústavný   súd   nezistil   žiadnu   možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej   prijatí   na   ďalšie   konanie   (napr.   I.   ÚS   66/98,   II.   ÚS   101/03,   III.   ÚS   168/05, IV. ÚS 136/05).

7. Sťažovateľ namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 7 Cdo 89/2011 z 27. júla 2011.

8. Pokiaľ sťažovateľ namietal porušenie označených práv predmetným uznesením najvyššieho (dovolacieho) súdu, v sťažnosti vychádzal v zásade z dôvodov, ktoré uviedol aj v podanom dovolaní. Najvyšší súd dovolacie konanie zastavil, keďže sťažovateľ nesplnil podmienku povinného právneho zastúpenia v dovolacom konaní.

9. V tejto súvislosti ústavný súd vzhľadom na svoju doterajšiu judikatúru považuje za potrebné   uviesť,   že   otázka   posúdenia,   či   sú,   alebo   nie   sú   splnené   podmienky   na uskutočnenie   dovolacieho   konania, patrí   do   výlučnej   právomoci   dovolacieho   súdu,   t.   j. najvyššieho súdu, a nie do právomoci ústavného súdu. Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy (čl. 124 a čl. 142 ods. 1) vyplýva, že ústavný súd nie je alternatívou   ani   mimoriadnou   opravnou   inštanciou   vo   veciach   patriacich   do   právomoci všeobecných súdov, ktorých sústavu završuje najvyšší súd (mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96). Zo subsidiárnej štruktúry systému ochrany ústavnosti ďalej vyplýva, že práve všeobecné   súdy   sú   primárne   zodpovedné   za   výklad   a   aplikáciu   zákonov,   ale   aj   za dodržiavanie práv a slobôd   vyplývajúcich   z ústavy   alebo dohovoru   (I.   ÚS   4/00),   preto právomoc ústavného súdu pri ochrane práva každého účastníka konania nastupuje až vtedy, ak nie je daná právomoc všeobecných súdov (m. m. II. ÚS 13/01), alebo všeobecné súdy neposkytnú   ochranu   označenému   základnému   právu   sťažovateľa   v   súlade s ústavnoprocesnými princípmi, ktoré upravujú výkon ich právomoci.

10.   Právo   na   súdnu   ochranu   (ako   aj   právo   na   spravodlivé   súdne   konanie)   sa v občianskoprávnom   konaní   účinne   zaručuje   len   vtedy,   ak   sú   splnené   všetky   procesné podmienky,   za   splnenia   ktorých   občianskoprávny   súd   môže   konať a   rozhodnúť   o   veci samej.   Platí   to   pre   všetky   štádiá   konania   pred   občianskoprávnym   súdom   vrátane dovolacieho konania. V dovolacom konaní procesné podmienky vo všeobecnosti upravujú ustanovenia   §   236   a   nasl.   Občianskeho   súdneho   poriadku   (ďalej   aj   „OSP“).   V   rámci všeobecnej   úpravy   prípustnosti   dovolania   proti   každému   rozhodnutiu   odvolacieho   súdu z ustanovenia   §   237   OSP   výslovne   vyplýva,   že   dovolanie   je   prípustné,   len   pokiaľ   ide o prípady uvedené v písm. a ) až g) tohto zákonného ustanovenia. Dovolanie je prípustné aj proti uzneseniu odvolacieho súdu v prípadoch uvedených v § 239 OSP. V posudzovanom prípade dovolací súd „zistil, že podmienky konania nie sú splnené“. V rámci skúmania podmienok konania (§ 103 OSP) najvyšší súd zistil existenciu nedostatku odstrániteľnej podmienky konania, ktorú však sťažovateľ napriek poučeniu neodstránil, a preto najvyšší súd dovolacie konanie podľa § 104 ods. 2 OSP zastavil.

11. Ústavný súd z tohto hľadiska preskúmal rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. 7 Cdo 89/2011 z 27. júla 2011, ktorým dovolacie konanie zastavil. Nezistil pritom žiadnu skutočnosť, ktorá by signalizovala svojvoľný postup tohto súdu nemajúci oporu v zákone. V odôvodnení svojho rozhodnutia najvyšší súd uviedol:

„Okresný súd Bardejov uznesením z 19. mája 2009 č. k. 6 C 27/2009-14 konanie zastavil a žiadnemu z účastníkov nepriznal náhradu trov konania. Uviedol, že navrhovateľ nezaplatil súdny poplatok splatný podaním návrhu ani v dodatočne stanovenej lehote a po poučení o následkoch jeho nezaplatenia, preto v zmysle § 10 ods. 1 zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch musel konanie zastaviť. O trovách konania rozhodol podľa § 146 ods. písm. c/ O. s. p.

Krajský súd v Prešove na odvolanie navrhovateľa uznesením z 13. apríla 2011 sp. zn. 3 Co 135/2010 uznesenie súdu prvého stupňa ako vecne správne potvrdil (§ 219 O. s. p. ). Poukázal na to, že o žiadosti navrhovateľa o priznanie oslobodenia od súdnych poplatkov bolo   rozhodnuté   uznesením   Okresného   súdu   Bardejov   z   13.   októbra   2009   v   spojení s uznesením Krajského súdu v Prešove z 10. novembra 2009 tak, že mu oslobodenie od súdnych   poplatkov   priznané   nebolo.   Dovolacie   konanie   o   dovolaní   navrhovateľa   bolo uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo 16. septembra 2010 zastavené. Proti   tomuto   uzneseniu   krajského   súdu   podal   dovolanie   navrhovateľ   na   základe § 237 O. s. p., lebo mu je bránené vo výkone spravodlivosti. Žiadal, aby bol považovaný za prípad hodný osobitného zreteľa.

Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   ako   súd   dovolací   (§   10a   ods.   1   O.   s.   p.) predovšetkým skúmal, či sú splnené podmienky, za ktorých môže o dovolaní konať. Zistil, že podmienky konania nie sú splnené.

Kedykoľvek za konania prihliada súd na to, či sú splnené podmienky, za ktorých môže konať vo veci (§ 103 O. s. p.).

Ak ide o nedostatok podmienky konania, ktorý možno odstrániť, súd urobí pre to vhodné opatrenia, pritom spravidla pokračuje v konaní, ale nesmie vydať rozhodnutie, ktorým sa konanie končí. Ak sa nepodarí podmienky konania odstrániť, konanie zastaví (§ 104 ods. 2 O. s. p.).

Dovolateľ   v   dovolacom   konaní   musí   byť   zastúpený   advokátom,   pokiaľ   nemá právnické vzdelanie buď sám, alebo jeho zamestnanec (člen), ktorý za neho koná (§ 241 ods. 1 veta prvá O. s. p.). Nedostatok   podmienky   povinného   zastúpenia   dovolateľa   v   dovolacom   konaní   je   možné odstrániť tým, že si dovolateľ zvolí kvalifikovaného zástupcu a k dovolaniu pripojí jeho plnomocenstvo. Ak tak neurobí, a to ani na výzvu súdu, súd dovolacie konanie zastaví. Okresný   súd   Bardejov   uznesením   z   13.   júna   2011   č.   k.   6   C   27/2009-50   vyzval navrhovateľa, aby v lehote 10 dní odstránil vady dovolania a doručil súdu plnomocenstvo udelené advokátovi na zastupovanie v dovolacom konaní. Súčasne ho poučil o následkoch nedoplnenia dovolania a v zmysle § 30 O. s. p. Navrhovateľ na uznesenie doručené mu 21. júna   2011   reagoval   podaním   z   23.   6.   2011,   v   ktorom   ho   označil   za   zmätočné a nezákonné a žiadal prideliť mu pisárku a advokáta ex offo. O tejto žiadosti súd prvého stupňa   nerozhodoval   z   dôvodu,   že   už   svojím   uznesením   z   21.   decembra   2009   (čl.   29) v spojení s uznesením Krajského súdu v Prešove z 9. februára 2010 (čl. 33) bola žiadosť navrhovateľa   na   ustanovenie   mu   zástupcu   z   radov   advokátov   zamietnutá   a   dovolanie navrhovateľa proti tomuto uzneseniu bolo uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo 16. septembra 2010 ( čl. 42) odmietnuté.

So zreteľom na nerešpektovanie výzvy, musel Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O. s. p.), prihliadnuť (§ 243c O. s. p.) na ustanovenie § 104 ods. 2 O. s. p., v zmysle ktorého ak sa nepodarí podmienky (nedostatku, pozn.) konania odstrániť, konanie zastaví, ak o tom, bol účastník poučený. Aplikujúc uvedené zákonné ustanovenie preto dovolací súd konanie o dovolaní navrhovateľa zastavil bez toho, aby sa zaoberal vecnou správnosťou napadnutého rozhodnutia.“

12.   Ústavný   súd   vychádzajúc   z   uvedeného   konštatuje,   že   v   dovolacom   konaní nedošlo k odňatiu možnosti preskúmavania napadnutého výroku odvolacieho súdu, pretože najvyšší   súd   postupoval   v   súlade   s procesnoprávnymi   predpismi   a   zastavil   konanie o dovolaní   proti   rozhodnutiu   odvolacieho   súdu   z dôvodu   neodstránenia   nedostatku podmienky   konania.   Takýto   postup   a   rozhodnutie   dovolacieho   súdu   Občiansky   súdny poriadok   výslovne   umožňuje,   preto   použitý   spôsob   v konkrétnom   prípade   nemohol znamenať   odopretie   prístupu   k   súdnej   ochrane   v   konaní   o mimoriadnom   opravnom prostriedku. Rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. 7 Cdo 89/2011 z 27. júla 2011 obsahuje podľa názoru ústavného súdu dostatok skutkových a právnych záverov a nejde o arbitrárne rozhodnutie nezlučiteľné s aplikovanými ustanoveniami Občianskeho súdneho poriadku.

13. Z uvedených skutočností vyplýva, že medzi namietaným uznesením najvyššieho súdu   a možnosťou   porušenia základného   práva sťažovateľa   podľa   čl.   46   ods.   1 ústavy a práva   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   nie   je   taký   vzťah,   ktorý   by   odôvodňoval   prijatie sťažnosti na ďalšie konanie po jej predbežnom prerokovaní. Ústavný súd preto sťažnosť sťažovateľa odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

14. K argumentácii sťažovateľa uvedenej v bode 3 (2.) ústavný súd poznamenáva, že mu   neprislúcha   zjednocovať   in   abstracto   judikatúru   všeobecných   súdov   (a   ani zjednocovanie   právnych   názorov   senátov   najvyššieho súdu)   a suplovať právomoc,   ktorá podľa   §   8   ods.   3   zákona   č.   757/2004   Z.   z.   o súdoch   a o zmene   a doplnení   niektorých zákonov v znení neskorších predpisov je zverená práve najvyššiemu súdu. Bez ohľadu na uvedené ústavný súd dodáva, že vo veci vedenej pod sp. zn. III. ÚS 124/2010 sťažovateľ namietal porušenie základného práva na prerokovanie jeho veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (resp. práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) a ústavný súd nálezom z 25. augusta 2010 rozhodol o porušení tohto práva postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 4 C 61/2003. V tomto konaní ústavný súd uznesením z 27. apríla 2010 ustanovil sťažovateľovi z radov advokátov právneho zástupcu na konanie pred ústavným súdom. Rozhodnutia vo veci vedenej pod sp. zn. III. ÚS 124/2010 (a najmä jeho uznesenie o ustanovení právneho zástupcu) sa vzťahovali v zásade len na posudzovanú právnu vec (sp. zn.   4   C   61/2003),   resp.   na   konanie   o individuálnej   sťažnosti   sťažovateľa (III. ÚS 124/2010). Na teraz ústavným súdom posudzované konanie sp. zn. 6 C 27/2009, resp.   sp.   zn.   3   Co   136/2010   a sp.   zn.   7   Cdo   89/2011,   v ktorom   sťažovateľ   namietal porušenie základného práva podľa   čl. 46 ods.   1 ústavy, resp.   práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, boli závery ústavného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. III. ÚS 124/2010 pre vo   veci   sp.   zn.   6   C   27/2009   konajúce   všeobecné   súdy   právne   irelevantné   (nezáväzné a neaplikovateľné).

15. Vzhľadom na to, že sťažnosť sťažovateľa bola odmietnutá ako celok, ústavný súd sa už jeho ďalšími návrhmi nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 7. decembra 2011