znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

  I. ÚS 486/2010-25

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   14.   decembra   2010 predbežne prerokoval sťažnosť P. H., T., a J. K., B., zastúpených advokátom JUDr. A. C., PhD., Advokátska kancelária, Š., ktorou namietajú porušenie základného práva na rovnosť účastníkov v konaní podľa čl. 37 ods. 3 Listiny základných práv a slobôd, základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa   čl. 6 ods.   1 a 3 Dohovoru   o ochrane ľudských   práv a základných slobôd   postupom   a uznesením   Krajského   súdu   v Košiciach   sp.   zn.   1   Ntok   2/04 z 3. novembra 2008 a postupom a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6 Tost 2/2009 z 26. februára 2009 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť P. H. a J. K.   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 6. mája 2009 doručená sťažnosť P. H. (ďalej len „sťažovateľ“) a J. K. – sestry sťažovateľa (ďalej len „sťažovateľka“   spolu   len   „sťažovatelia“),   zastúpených   advokátom   JUDr.   A.   C.,   PhD., ktorou namietajú porušenie základného práva na rovnosť účastníkov v konaní podľa čl. 37 ods. 3 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   a 3   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom a uznesením   Krajského   súdu   v Košiciach   (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 1 Ntok 2/04 z 3. novembra 2008 a postupom a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 6 Tost 2/2009 z 26. februára 2009.

2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol rozsudkom krajského súdu sp. zn. 2 T 45/96 z 30. septembra 1998 v spojení s rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 1 To 6/99 zo 17. marca 1999 uznaný vinným z trestného činu falšovania a pozmeňovania peňazí a cenných papierov formou spolupáchateľstva podľa § 140 ods. 2 a 3 písm. b) a § 9 ods.   2   zákona   č.   140/1961   Zb.   Trestný   zákon   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len „Trestný   zákon“)   v   jednočinnom   súbehu   s trestným   činom   podvodu   formou spolupáchateľstva podľa § 250 ods. 1 a 3 písm. b) a § 9 ods. 2 Trestného zákona čiastočne dokonaným a čiastočne nedokonaným v štádiu pokusu podľa § 8 ods. 1 Trestného zákona, za čo mu bol uložený úhrnný trest odňatia slobody v trvaní 5 rokov, pre výkon ktorého bol zaradený do I. nápravnovýchovnej skupiny.

Po doručení rozsudku najvyššieho súdu podal sťažovateľ podnet na podanie sťažnosti pre   porušenie   zákona,   ktorú   generálny   prokurátor   Slovenskej   republiky   neakceptoval. Následne   sťažovateľka   podala   návrh   na   obnovu   konania   na   krajskom   súde.   Konanie o návrhu na povolenie obnovy konania bolo vedené pod sp. zn. 1 Ntok 2/2004. Krajský súd návrh sťažovateľky na obnovu konania uznesením z 18. septembra 2006 zamietol. Najvyšší súd uznesením sp. zn. 3 To 106/2006 zrušil napadnuté uznesenie (z dôvodu, že sťažovateľ nemal v konaní o obnove konania obhajcu)   a krajskému súdu uložil, aby vo veci znovu konal a rozhodol. Krajský súd uznesením č. k. 1 Ntok 2/04-262 z 3. novembra 2008 návrh sťažovateľky   zamietol.   Proti   tomuto   rozhodnutiu   podala   sťažovateľka   a   obhajkyňa sťažovateľa sťažnosť, o ktorej najvyšší súd uznesením sp. zn. 6 Tost 2/2009 z 26. februára 2009 rozhodol tak, že ju zamietol z dôvodu, že sa plne stotožnil s rozhodnutím krajského súdu.

3.   Podľa   názoru   sťažovateľov   krajský   súd,   ako   aj   najvyšší   súd   napadnutými rozhodnutiami porušili základné právo sťažovateľov na rovnosť účastníkov v konaní podľa čl. 37 ods. 3 listiny, základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo na spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   a 3   dohovoru.   Na   základe   uvedeného sťažovatelia navrhli, aby ústavný súd sťažnosť prijal na ďalšie konanie a po jej prerokovaní nálezom   rozhodol   o porušení   nimi   označených   práv   napadnutými   rozhodnutiami, rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. 6 Tost 2/2009 z 26. februára 2009, ako aj rozhodnutia naň   nadväzujúce   zrušil   a vec   vrátil   najvyššiemu   súdu   na   ďalšie   konanie,   priznal sťažovateľom   finančné   zadosťučinenie   v sume   1   000   €   a trovy   právneho   zastúpenia. Ústavný súd pre úplnosť poznamenáva, že text odôvodnenia sťažnosti je uvádzaný len pre porušenie   práv   sťažovateľa   (možno   usudzovať,   že   sťažovateľa,   pozn.),   ale   výrok rozhodnutia,   ktorým   má   ústavný   súd   vo   veci   rozhodnúť,   je   formulovaný   pre   oboch sťažovateľov, pričom je potrebné zdôrazniť, že vzhľadom na charakter konania, v ktorom k porušeniu práv malo dôjsť, je postavenie účastníkov konania odlišné.

II.

4. Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd,   alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   možno   hovoriť   vtedy,   ak   namietaným postupom   orgánu   štátu   nemohlo   vôbec   dôjsť   k porušeniu   toho   základného   práva   alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi   namietaným   rozhodnutím   alebo   iným   označeným   postupom   orgánu   štátu a základným   právom   alebo   slobodou,   ktorých   porušenie   sa   namietalo,   prípadne   z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť možno preto považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (napr. I. ÚS 66/98, II. ÚS 101/03, III. ÚS 168/05, IV. ÚS 136/05).

5. Predmetom sťažnosti je sťažovateľmi namietané porušenie ich základných práv zaručených v čl. 46 ods.   1 ústavy, čl. 37 ods.   3 listiny a práva podľa čl. 6 ods.   1 a 3 dohovoru postupom a uznesením krajského súdu sp. zn. 1 Ntok 2/04 z 3. novembra 2008 a postupom a uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 6 Tost 2/2009 z 26. februára 2009.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom   a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 37 ods. 3 listiny všetci účastníci sú si v konaní rovní.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne   a v primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a nestranným   súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o...   oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podľa   čl.   6   ods.   3   dohovoru   každý,   kto   je obvinený z trestného   činu,   má   tieto minimálne práva:a)byť   bez   meškania   a v jazyku,   ktorému   rozumie,   podrobne   oboznámený s povahou a dôvodom obvinenia proti nemu,b)mať primeraný čas a možnosti na prípravu svojej obhajoby,c)obhajovať   sa   osobne   alebo   s pomocou   obhajcu   podľa   vlastného   výberu, alebo pokiaľ nemá prostriedky na zaplatenie obhajcu, aby sa mu poskytol bezplatne, ak to záujmy spravodlivosti vyžadujú,d)vyslúchať alebo dať vyslúchať svedkov proti sebe a dosiahnuť predvolanie a výsluch svedkov vo svoj prospech za   rovnakých podmienok, ako svedkov proti sebe,e)mať bezplatnú pomoc tlmočníka, ak nerozumie jazyku používanému pred súdom alebo týmto jazykom nehovorí.

Podľa   §   393   zákona   č.   301/2005   Z.   z.   Trestného   poriadku   v znení   neskorších predpisov (ďalej len „Trestný poriadok“) ak sa skončilo trestné stíhanie vedené proti určitej osobe   právoplatným   rozsudkom,   právoplatným   trestným   rozkazom   alebo   právoplatným uznesením, možno v trestnom stíhaní tej istej osoby pre ten istý skutok pokračovať, len ak bola povolená obnova konania.

Podľa § 394 Trestného poriadku obnova konania, ktoré sa skončilo právoplatným rozsudkom alebo právoplatným trestným rozkazom, sa povolí, ak vyjdú najavo skutočnosti alebo   dôkazy   súdu   skôr   neznáme,   ktoré   by   mohli   samy   osebe   alebo   v spojení   so skutočnosťami   a dôkazmi   už   skôr   známymi   odôvodniť   iné   rozhodnutie   o vine   alebo vzhľadom na ktoré by pôvodne uložený trest bol v zrejmom nepomere k závažnosti činu alebo k pomerom páchateľa, alebo uložený druh trestu by bol v zrejmom rozpore s účelom trestu,   alebo   vzhľadom   na   ktoré   upustenie   od   potrestania   alebo   upustenie   od   uloženia súhrnného   trestu   by   bolo   v zrejmom   nepomere   k závažnosti   činu   alebo   k pomerom páchateľa, alebo by bolo v zrejmom rozpore s účelom trestu.

Podľa § 396 ods. 1 Trestného poriadku obnovu konania možno povoliť len na návrh oprávnenej osoby. Podľa odseku 3 tohto ustanovenia v prospech obvineného môžu návrh na povolenie obnovy konania podať okrem obvineného aj osoby, ktoré by mohli podať v jeho prospech odvolanie.

6. Sťažovatelia sa vo svojej sťažnosti domáhali zrušenia uznesenia najvyššieho súdu, keď namietali, že najvyšší súd v konaní o preskúmanie zákonnosti postupu a rozhodnutia krajského súdu porušil nimi označené práva zaručené ústavou, listinou a dohovorom najmä tým,   že   napriek   presvedčeniu   sťažovateľov   o splnení   podmienok   na   povolenie   obnovy konania, k jej povoleniu zo strany všeobecných súdov nedošlo.

7. Sťažovatelia v konaní pred ústavným súdom namietali, že «... krajský súd, ako aj najvyšší   súd   pri   rozhodovaní   v predmetnej   veci   tým,   že   vôbec   nereagoval   na  ... argumentáciu sťažovateľa a nepreskúmal komplexne návrhy sťažovateľov, ba dokonca sa návrhmi na vykonanie dôkazov nezaoberal, nepostupoval dôsledne v súlade s požiadavkami vyplývajúcimi z ustanovenia o základných zásadách trestného konania § 2 ods. 10 až 14 Trestného poriadku a relevantnej judikatúry ESĽP, ktorou je pri svojom rozhodovaní tiež nespochybniteľne viazaný, a preto jeho konanie nebolo v súlade s princípmi spravodlivého procesu a dôsledky jeho pochybenia sú v neprospech sťažovateľa.... Najvyšší súd, ako aj krajský   súd   zanedbali   vykonanie   dôkazov   navrhovaných   sťažovateľmi   a v rozpore   so zákonom   ani   nerozhodli   o ich   zamietnutí.   Najvyšší   súd   ako   aj   krajský   súd   presvedčivo nezdôvodnili   prečo  ...   uvedené   dôkazy   nie   je   vhodné   vykonať,   hoci   okolnosti   a dôkazy vykonané v konaní o obnove konania svedčili o manipulácii so svedeckými výpoveďami...».

8. Účelom základného práva na súdnu a inú právnu ochranu (čl. 46 ods. 1 ústavy) a práva na spravodlivé konanie (čl. 6 ods. 1 dohovoru) je zaručiť každému prístup k súdu. Tomu zodpovedá povinnosť všeobecného súdu vo veci konať a rozhodnúť (II. ÚS 88/01).

Podľa judikatúry ústavného súdu všeobecný súd nemôže porušiť základné právo na súdnu   a inú právnu ochranu zaručené v čl. 46 ods. 1 ústavy, ak koná vo veci v súlade s procesnoprávnymi   predpismi   upravujúcimi   postupy   v príslušnom   právnom   konaní. Takýmto   predpisom   v posudzovanej   veci   je   zákon   č.   301/2005   Z.   z.   Trestný   poriadok v znení neskorších predpisov.

Ústavný   súd   už   rovnako   vyslovil,   že   do   obsahu   práva   na   spravodlivý   proces zaručeného   v čl.   6   ods.   1   dohovoru   nepatrí   právo   účastníka   konania   (dotknutej   osoby) vyjadrovať   sa   k spôsobu   hodnotenia   ním   navrhnutých   dôkazov   súdom,   prípadne   sa dožadovať ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (I. ÚS 97/97).

Sťažovatelia sami uvádzajú, že sú si vedomí toho, že ústavný súd nie je zásadne oprávnený   preskúmavať   a posudzovať   právne   názory   všeobecného   súdu,   ktoré   ho   pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (I. ÚS 13/00, mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01 a ďalšie).

Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutia všeobecných   súdov,   ak v konaní, ktoré mu predchádzalo,   alebo samotným rozhodnutím došlo   k porušeniu   základného   práva   alebo   slobody,   pričom   skutkové   a právne   závery všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmania vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a tak   z ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS 13/00, mutatis mutandis I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/00).

9. Sťažovatelia vo svojej sťažnosti namietajú, že napadnutými rozhodnutiami došlo k porušeniu ich práv zaručených v ústave, listine a dohovore tým, že krajský súd zamietol návrh   sťažovateľky   –   sestry   odsúdeného   sťažovateľa   na   povolenie   obnovy   konania v trestnej veci vedenej na krajskom súde pod sp. zn. 2 T 45/96 a najvyšší súd sťažnosť sťažovateľky a obhajkyne sťažovateľa JUDr. J. Z. zamietol.

V prípade   sťažnosti   sťažovateľov   tvoria   zákonný   rámec   úpravy   relevantné ustanovenia   Trestného   poriadku   v časti   upravujúcej   obnovu   konania   (§   393   a nasl. Trestného poriadku). V konkrétnych okolnostiach danej veci je zásadnou otázkou ústavná akceptovateľnosť   napadnutých   rozhodnutí,   t.   j.   uznesenie   krajského   súdu   o   zamietnutí návrhu   na   povolenie   obnovy   konania   a zamietnutie   sťažnosti   podanej   proti   tomuto uzneseniu. Ústavný súd preto skúmal, či v danom prípade krajský súd dostatočne objasnil dôvody   zamietnutia   návrhu   sťažovateľky   na   povolenie   obnovy   konania   a najvyšší   súd dostatočne objasnil dôvody, pre ktoré podanú sťažnosť proti rozhodnutiu krajského súdu zamietol.   Ústavný   súd   preskúmal,   či   relevantné   ustanovenia   Trestného   poriadku   neboli aplikované   spôsobom,   ktorý   by   signalizoval   porušenie   sťažovateľmi   označených   práv a slobôd.

10.   Krajský   súd   v konaní   na   povolenie   obnovy   konania   uskutočnil   verejné pojednávania vo veci 30. októbra 2007, 21. januára 2008, 18. februára 2008, 21. apríla 2008 a 3. novembra 2008, v rámci ktorých v súlade s návrhom sťažovateľky uskutočnil výsluch svedkov J. K., Mgr. P. D. a Ľ. Š., od výsluchu upustil u Ľ. S. pre jeho úmrtie, a výsluch M. Z., na ktorú bol v danom čase vydaný zatykač a   nedostavovala sa ani na vlastné hlavné pojednávania,   ako   aj   opakovaný   výsluch   M.   H.   nechala   sťažovateľka   na   úvahe   súdu. Krajský súd vo svojom rozhodnutí uviedol, že „výsluchom svedkyne M. Z. a svedkyne M. H. by krajský súd opakoval už vykonané dôkazy a výsledok takto vykonaných dôkazov by pre krajský   súd   nepriniesol   žiadne   nové   skutočnosti   ohľadne   skutku,   pre   ktorý   bol   P.   H. odsúdený.   Krajský   súd   ani   vzhľadom   na   vykonané   dokazovanie   dožiadaním   z Českej republiky v nadväznosti na výpoveď M. V., ktorý bol vypočutý v prípravnom konaní..., ako aj opakovanými výpoveďami už vypočutých svedkov J. K. a Ľ. Š., ktorí boli vypočutí aj v prípravnom   konaní,   ako   aj   na   hlavnom   pojednávaní,   neboli   preukázané   žiadne   nové skutočnosti súdu skôr neznáme, ktoré by mohli samy osebe alebo v spojení so skutočnosťami a dôkazmi už skôr známymi odôvodniť iné rozhodnutie o vine. Ani výpoveď navrhnutého svedka   Mgr.   P.   D.   neozrejmila   žiadne   nové   okolnosti,   ktoré   by   mali   vplyv   na   zmenu rozhodnutia   o vine   odsúdeného   P.   H.“. Na   základe   uvedených   skutočností   krajský   súd rozhodol, že „na podklade... podaného návrhu nezistil žiadne nové skutočnosti a dôkazy, ktoré by samy osobe alebo v spojení so skutočnosťami a dôkazmi súdu skôr známymi mohli viesť k inému rozhodnutiu súdu o jeho vine a treste a tak zamietol návrh sestry odsúdeného P. H., J. K. na povolenie obnovy konania podľa § 399 ods. 2 Tr. por.“.

11.   Najvyšší   súd   sťažnosť   podanú   sťažovateľkou,   ako   aj   právnou   zástupkyňou sťažovateľa prerokoval na neverejnom zasadnutí 26. februára 2009 a vo svojom rozhodnutí sp. zn. 6 Tost 2/2009 uviedol, že „Krajský súd v Košiciach sa podrobne zaoberal dôvodmi, ktoré predniesla jednak sestra odsúdeného P. H. – J. K. a jednak jeho obhajkyňa JUDr. J. Z. Najvyšší súd Slovenskej republiky sa so závermi Krajského súdu v Košiciach úplne stotožňuje a odkazuje na ne, nemajúc k nim viac čo dodať.

V zásade   opierajúc   sa   o tie   isté   dôvody,   ktoré   uviedol   Krajský   súd   v Košiciach, Najvyšší súd Slovenskej republiky konštatuje, že obnova konanie je mimoriadny opravný prostriedok, účelom ktorého je odstrániť nedostatky v skutkových zisteniach právoplatných rozhodnutí,   pokiaľ   dodatočne   vyšli   najavo   nové   skutočnosti   alebo   dôkazy,   ktoré   neboli rozhodujúcemu orgánu, v danom prípade súdu skôr známe a teda v právoplatnom rozsudku sa ani nemohli brať do úvahy. Súčasne však, tieto nové skutočnosti musia byť tak závažné, že odôvodňujú zásah do stability a nezmeniteľnosti právoplatného odsudzujúceho rozsudku. Tieto však v danom prípade zistené neboli. Účelom obnovy konania preto nie je revízia pôvodného   trestného   stíhania   ani   verifikovanie   pôvodne   vykonaných   dôkazov,   či spochybňovanie   spôsobu,   akým   ich   hodnotil   súd   v pôvodnom   konaní,   tieto   sú   totiž nezvratné,   nemožno   ich   meniť   ani   inak   korigovať   a dôkazy,   ktoré   už   boli   vykonané v pôvodnom konaní nemožno opakovať.“.

Ústavný súd konštatuje, že zo skutočností, ktoré sťažovatelia vo svojej sťažnosti uviedli, nemožno usudzovať, že napadnuté uznesenie najvyššieho súdu má také nedostatky, ktoré   by   odôvodňovali   záver   o   jeho   arbitrárnosti   alebo   o   zjavnej   neodôvodnenosti a v konečnom dôsledku o porušení označených práv sťažovateľov. Najvyšší súd sa podľa názoru ústavného súdu primerane vysporiadal s dôvodmi, pre ktoré bol návrh sťažovateľky na obnovu konania zamietnutý, a potvrdil tak uznesenie prvostupňového súdu.

Treba   predovšetkým   pripomenúť,   že   kompetencie   ústavného   súdu   nenahrádzajú postupy a rozhodnutia všeobecných súdov a nepoužívajú sa na skúmanie namietanej vecnej nesprávnosti,   pretože   ústavný   súd   nie je   opravnou   inštanciou   vo   vzťahu   k všeobecným súdom. Kritériom na rozhodovanie ústavného súdu musí byť najmä spôsob, akým malo byť zasiahnuté   do   ústavou   alebo   kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou   zaručených základných práv alebo slobôd, a v spojitosti s tým zistenie, že v okolnostiach prípadu ide o zásah, ktorý zjavne viedol k obmedzeniu, resp. odopretiu základných práv alebo slobôd.

12. Ústavný súd v uvedenej súvislosti ďalej poznamenáva, že na posúdenie povolenia obnovy konania je zásadne príslušný všeobecný súd. Skutočnosť, že sťažovatelia zastávajú iný   právny   názor,   než   prijali   v tejto   veci   krajský   súd   a   najvyšší   súd   vo   svojich rozhodnutiach, nemôže viesť k záveru o ich zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor najvyššieho súdu v danej veci   svojím   vlastným.   O svojvôli   pri   výklade   alebo   aplikácii   zákonného   predpisu všeobecným súdom, v tomto prípade najvyšším súdom, by bolo možné uvažovať vtedy, ak by sa jeho názor natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis I. ÚS 115/02). Podľa ústavného súdu však posúdenie sťažnosti proti uzneseniu, ktorým bol návrh na povolenie obnovy konania zamietnutý zo strany najvyššieho súdu, osobitne jeho závery, takéto nedostatky nevykazuje.

Z uvedeného   vyplýva,   že   medzi   namietaným   uznesením   najvyššieho   súdu a možnosťou porušenia základného práva sťažovateľov zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy a práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 a 3 dohovoru nie je taký vzťah, ktorý by odôvodňoval prijatie sťažnosti na ďalšie konanie po jej predbežnom prerokovaní. Ústavný súd preto pri predbežnom   prerokovaní   odmietol   sťažnosť   sťažovateľov   v tejto   časti   ako   zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

13. Podobne je zjavne neopodstatnenou aj sťažnosť sťažovateľov v časti namietajúcej porušenie   základných   práv   zaručených   v čl.   37   ods.   3   listiny   napadnutým   postupom a uznesením najvyššieho súdu, pretože vzhľadom na predmet napadnutého konania pred najvyšším súdom, t. j. rozhodovanie v súvislosti s povolením obnovy konania, absentuje akákoľvek   príčinná   súvislosť   medzi   napadnutým   rozhodnutím   najvyššieho   súdu a namietaným porušením ich základných práv. Na základe uvedeného ústavný súd odmietol ich   sťažnosť   aj   v tejto   časti   ako   zjavne   neopodstatnenú   podľa   §   25   ods.   2   zákona o ústavnom súde.

14. K námietke sťažovateľov, že uznesenie najvyššieho súdu je protiústavné pretože obsahuje viaceré   rozpory,   keďže   nie je zrejmé, kedy   najvyšší   súd rozhodol,   pretože   sa uvádzajú   dva   rozdielne   dátumy   a vo   výroku   rozhodnutia   je   nesprávne   uvedené   meno obhajkyne sťažovateľa JUDr. J. Z., ktorej návrh bol zamietnutý, ústavný súd uvádza, že v danom prípade mali sťažovatelia o opravu chýb v písaní požiadať najvyšší súd.

15. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku bolo už bez právneho dôvodu zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľov (zrušením napadnutého uznesenia najvyššieho súdu, priznaním primeraného finančného zadosťučinenia a náhrady trov konania).

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 14. decembra 2010