znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 485/2014-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 10. septembra 2014   predbežne   prerokoval   sťažnosť   E.   B.,   zastúpenej   advokátkou   JUDr.   Dagmar Kubovičovou,   Námestie   Biely   kríž   3,   Bratislava,   vo   veci   namietaného   porušenia   jej základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Okresného súdu Galanta č. k. 23 C 53/2012-83 zo 6. augusta 2013 a rozsudkom Krajského súdu v Trnave č. k. 9 Co 363/2013-124 zo 17. júna 2014 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť E. B. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 14. augusta 2014 doručená sťažnosť E. B. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátkou JUDr. Dagmar Kubovičovou, Námestie Biely kríž 3, Bratislava, vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Okresného súdu Galanta (ďalej len „okresný súd“) č. k. 23 C 53/2012-83 zo 6. augusta 2013 (ďalej len „rozsudok okresného súdu“) a rozsudkom Krajského súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“) č. k. 9 Co 363/2013-124 zo 17. júna 2014 (ďalej len „rozsudok krajského súdu“).

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že okresný súd svojím rozsudkom zamietol návrh aj eventuálny návrh sťažovateľky, ktorým sa domáhala určenia, že ňou vymedzené nehnuteľnosti (resp. spoluvlastnícke podiele na nehnuteľnostiach) patria do dedičstva po jej manželovi poručiteľovi J. K.

Sťažovateľka podala odvolanie proti rozsudku okresného súdu, o ktorom rozhodol krajský súd tak, že svojím rozsudkom potvrdil rozsudok okresného súdu.

Podľa názoru sťažovateľky skutkové a právne závery okresného súdu aj krajského súdu sú arbitrárne a porušujúce ňou označené práva.

Sťažovateľka v podstatnej časti svojej sťažnostnej argumentácie uviedla: „Sťažovateľka   podala   dňa   20. 02. 2012   návrh   na   Okresný   súd   Galanta   zo   dňa 15. 02. 2012, ktorého predmetom bolo, po upravení návrhu zo dňa 05. 10. 2012, určenie, že nehnuteľnosti uvedené v návrhu patria do dedičstva po poručiteľovi, ktorým bol zosnulý manžel   sťažovateľky,   eventuálne,   že   zmluvy   týkajúce   sa   prevodu   tohto   nehnuteľného majetku sú zmluvami darovacími.

Okresný súd Galanta vydal pod sp. zn. 23 C/53/2012 dňa 06. 08. 2013 rozsudok, ktorým návrh zamietol. Sťažovateľka následne podala odvolanie na Krajský súd v Trnave, ktorý   potvrdil   prvostupňové   rozhodnutie   rozsudkom   zo   dňa   17. 06. 2014   pod   sp.   zn. 9Co/363/2013, pričom tento rozsudok bol sťažovateľke doručený dňa 14. 07. 2014.... Predmetom konania pred všeobecnými súdmi bolo určenie, že stanovený nehnuteľný majetok   patrí   do   dedičstva   po   poručiteľovi,   ktorým   bol   zosnulý   manžel   navrhovateľky. Predmetný   nehnuteľný   majetok   bol   prevedený   zosnulým   manželom   navrhovateľky na odporcov v 1. až 4. rade písomne vykonaným právnym úkonom, ktorý bol označený ako kúpna zmluva.

Sťažovateľka však mala za to, že tento právny úkon je absolútne neplatný z viacerých dôvodov, ktoré špecifikovala v priebehu konania, a to najmä pre to, že tento úkon vykonal jej zosnulý manžel v tiesni a bez vážnej vôle uzavrieť kúpnu zmluvu a teda absentovala vôľová zložka nevyhnutná pre tento úkon, že zosnulý manžel sťažovateľky mal skutočnú vôľu predmetné nehnuteľnosti darovať, ďalej že kúpna cena bola stanovená vo výške rozpornej s dobrými mravmi, že úkon vykonali odporcovia v úmysle vyhnúť sa započítaniu daru a teda v rozpore s dobrými mravmi a v úmysle obchádzať zákon, a tiež že kúpna cena nebola nikdy vyplatená a ani nebol úmysel strán predmetnej dohody kúpnu cenu uhradiť a prijať. Keďže   podľa   sťažovateľky   išlo   o   absolútne   neplatný   právny   úkon,   domáhala   sa určenia, že predmetné nehnuteľnosti patria do dedičstva po jej zosnulom manželovi, keďže k ich prevodu nemohlo na základe absolútne neplatného právneho úkonu dôjsť. Eventuálne navrhovateľka žiadala, aby súd určil, že predmetný právny úkon bol darovacou zmluvou (keďže kúpna zmluva bola len predstieraným úkonom), na základe čoho by muselo dôjsť v dedičskom konaní k započítaniu darov v zmysle občianskoprávnej úpravy.

Sťažovateľka   má   za   to,   že   vyššie   uvedené   príslušné   všeobecné   súdy   sa v prvostupňovom konaní a aj v odvolacom konaní nedostatočne vysporiadali s vykonanými dôkazmi a vyvodili z dokazovania výrazne nesprávne skutkové závery, ktoré nemali oporu v dokazovaní   a   nemohli   z   neho   vyplynúť.   Súdy   taktiež   hodnotili   dôkazy   selektívne v neprospech   sťažovateľky,   svoje   závery   vyvodili   len   z   dôkazov,   ktoré   boli   v   prospech odporcov a s viacerými dôkazmi v prospech sťažovateľky, ktoré boli závažné pre objasnenie veci, sa bez náležitého odôvodnenia nestotožnili a v časti sa s nimi v odôvodnení svojich rozhodnutí nevysporiadali vôbec....

V odôvodnení jedného z napadnutých rozsudkov prvostupňový súd uvádza, že skúmal vôľu nebohého poručiteľa zásadne v čase podpísania sporných zmlúv, pričom považoval za nepodstatné akú vôľu mal v čase pred podpísaním sporných zmlúv.

Toto   samo   o   sebe   sťažovateľka   považuje   za   ústavne   nekonformný   prístup   súdu k vykonávaniu   dôkazov   a   k   ich   hodnoteniu,   keďže   je   jednoznačné,   že   iba   zo   samotnej skutočnosti,   že   poručiteľ   vykonal   písomný   právny   úkon   označený   ako   kúpna   zmluva nemožno   vyvodiť   záver,   že   bola   uzavretá   platná   kúpna   zmluva,   obzvlášť   za   okolnosti prejednávaného prípadu, kedy existovali viaceré závažné skutočnosti, ktoré preukazovali, že neexistovala   vôľa   poručiteľa   a   odporcov   previesť   nehnuteľný   majetok   kúpou.   Tento neústavný postup prvostupňového súdu nebol napravený ani druhostupňovým súdom, ktorý sa len v plnej miere stotožnil s odôvodnením prvostupňového rozsudku, namiesto toho, aby buď sám vykonal závery, ktoré vyplývali z vykonaného dokazovania, alebo aby rozsudok zrušil   a   vrátil   vec   na   nové   konanie   pre   nedostatočné   odôvodnenie   rozsudku   a   jeho nepreskúmateľnosť....

Z dôkazov, ktoré boli vykonané pred všeobecnými súdmi ďalej vyplývalo, že kúpna cena nebola poručiteľovi vyplatená, pričom poručiteľ sa následne po podpísaní kúpnych zmlúv vyjadroval, že nechcel nehnuteľnosti predať, ale darovať, čo aj urobil, keďže peniaze neobdržal.

Z odôvodnenia rozsudkov vyplýva, že všeobecné súdy pri rozhodovaní neprihliadali na žiadne iné dôkazy, iba na skutočnosť podpísania sporných zmlúv poručiteľom, všetky ostatné dôkazy považovali za nepodstatné, nevypovedajúce nič o skutočnej vôli poručiteľa. Súdy tak z jediného dôkazu - práve sporných zmlúv, vyvodili záver, že vôľou poručiteľa bolo za   odplatu   previesť   na   všetkých   odporcov   nehnuteľnosti.   Súdy   v   odôvodnení   rozsudku selektívne poukázali iba na tie skutočnosti, ktoré podporujú ich rozhodnutie o zamietnutí návrhu, a účelovo opomínali ostatné skutočnosti a nevysporiadali sa s nimi presvedčivým spôsobom,   alebo   na   tieto   pre   vec   závažné   a   podstatné   skutkové   okolnosti   vyplývajúce z dokazovania nereagovali vo svojich rozhodnutiach vôbec....

Súdy   vôbec   neprihliadali   na   to,   že   poručiteľ   bol   pár   dní   po   operácii   a   v   zlom zdravotnom   stave,   keď   išiel   podpísať   sporné   zmluvy,   že   sporné   zmluvy   mu   boli   dané k nahliadnutiu až na notárskom úrade bezprostredne pred podpísaním, čím bol zaskočený a prekvapený,   a   že   aj   následne   podpísanie   sporných   zmlúv   hodnotil   tak,   že   sa   cítil podvedený, oklamaný. Týmito dôkazmi a skutočnosťami sa všeobecné súdy v odôvodnení napadnutých rozsudkov nezaoberali a nevysporiadali sa s nimi.

Súdy takisto neprihliadali na to, že kúpna cena nebola poručiteľovi vyplatená, že sa pred   aj   po   podpísaní   sporných   zmlúv   výslovne   vyjadril   tak,   že   žiadnu   odplatu za nehnuteľnosti nedostal, nechcel ani nečakal, pretože chcel nehnuteľnosti darovať. Súdy sa   týmto   v   odôvodnení   rozsudku   nezaoberali,   nevysporiadali   sa   s   tým,   že   odporcovia nadobudli nehnuteľnosti bezplatne, hoci ide o podstatné skutočnosti relevantné pre správne a   spravodlivé   rozhodnutie.   Jediná   zmienka   o   týchto   skutočnostiach   bola   učinená v odôvodnení   druhostupňového   rozsudku,   ktorý   len   bez   ďalšieho   skonštatoval,   že nezaplatenie alebo zaplatenie kúpnej ceny nie je pre rozhodnutie v tejto veci podstatná skutočnosť, preto sa ňou súdy ani zaoberať nemuseli. Takýto postup považuje sťažovateľka za extrémne rozporný s jej zaručeným právom na súdnu ochranu.

Sťažovateľka je toho názoru, že súdy mali skúmať vôľu poručiteľa nielen podľa toho, čo podpísal, ale s ohľadom na všetky súvislosti a okolnosti daného prípadu. Samozrejmou a základnou požiadavkou platnosti sporných zmlúv je existencia vôle všetkých zmluvných strán   a   poručiteľ   nemal   vôľu   previesť   na   odporcov   nehnuteľnosti   za   odplatu.   Vôľa konajúceho   je   vadná   aj   vtedy,   ak   jej   slobodnú   tvorbu   vylúčila   tieseň.   Za   tieseň   je považovaný   objektívny   hospodársky,   sociálny   alebo   psychický   stav   (rozrušenie),   ktorý takým spôsobom a s takou závažnosťou dolieha na osobu uzatvárajúcu zmluvu, že táto učiní právny úkon aj bez slobodného rozhodovania, bez slobodného utvárania svojej vôle, pričom za normálnych okolností by takýto úkon neurobila. Z okolností uzatvárania sporných zmlúv je nesporné, že poručiteľ sa dostal do situácie, kedy bol rozrušený, v zlom zdravotnom stave a pod časovým tlakom neumožňujúcim mu plne rozvinúť proces slobodného utvorenia jeho vlastnej   vôle.   Poručiteľ   nemal slobodnú   vôľu   uzavrieť   sporné   zmluvy tak,   ako mu boli predložené odporkyňou v 1. rade a odporkyňou v 3.rade.

Rovnako   tak   s   návrhom   sťažovateľky,   aby   súd   určil,   že   predmetné   zmluvy sú zmiešanými zmluvami,   čiastočne   kúpnymi a čiastočne   darovacími   zmluvami,   sa súdy v odôvodnení svojich rozsudky riadne nevysporiadali napriek tomu, že išlo o závažnú a pre vec podstatnú okolnosť, ktorá tiež mala oporu v dokazovaní. Tým bolo tiež porušené právo sťažovateľky na súdnu ochranu.“

Sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd o jej sťažnosti takto rozhodol: „1. Základné   práva   sťažovateľky   upravené   v   čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej republiky, v čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a   základných   slobôd   rozsudkom   Okresného   súdu   Galanta   zo   dňa 06. 08. 2013   v   konaní   23 C/53/2012   a   rozsudkom   Krajského   súdu   v   Trnave   zo   dňa 17. 06. 2014 v konaní 9 Co/363/2013 porušené boli.

2. Rozsudok   Okresného   súdu   Galanta   zo   dňa   06. 08. 2013,   sp.   zn.   23 C/53/2012 a rozsudok Krajského súdu v Trnave zo dňa 17. 06. 2014, sp. zn. 9 Co/363/2013 sa zrušujú a vec sa vracia späť na ďalšie konanie.

3. Sťažovateľke sa priznáva finančné zadosťučinenie 3.000 €, ktoré sú Krajský súd v Trnave a Okresný súd Galanta povinní spoločne a nerozdielne zaplatiť do 15 dní odo dňa právoplatnosti tohto nálezu.

4. Sťažovateľke   sa   priznáva   náhrada   trov   konania   vo   výške   340,89   €,   ktorú   sú povinní Krajský súd v Trnave a Okresný súd Galanta spoločne a nerozdielne zaplatiť na účet právneho zástupcu sťažovateľky do 15 dní odo dňa právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť predovšetkým vtedy, ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva,   ktoré   označil   sťažovateľ,   pre   nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi napadnutým postupom tohto orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa namietalo, ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05, IV. ÚS 55/05, IV. ÚS 288/05).

Ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť sťažovateľky a skúmal, či nie sú dané dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde, ktoré bránia jej prijatiu na ďalšie konanie.

Sťažovateľka v petite svojej sťažnosti namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6   ods.   1   dohovoru   rozsudkom   okresného   súdu   (ktorým   bol   zamietnutý   jej   návrh na určenie, že označené nehnuteľnosti patria do dedičstva po poručiteľovi) a rozsudkom krajského súdu, ktorým bol v odvolacom konaní potvrdený rozsudok okresného súdu.

K   namietanému   porušeniu   označených   práv   sťažovateľky   rozsudkom okresného súdu

Ústavný súd konštatuje, že vzhľadom na princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127 ods. 1 ústavy nebolo v jeho právomoci preskúmanie napadnutého rozsudku okresného súdu, pretože na základe podaného odvolania jeho preskúmanie patrilo do právomoci krajského súdu.

Z   uvedeného   dôvodu   sťažnosť   v   tejto   časti   odmietol   podľa   §   25   ods.   2   zákona o ústavnom súde pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie.

K namietanému porušeniu označených práv sťažovateľky rozsudkom krajského súdu

Ústavný súd už v rámci svojej judikatúry vyslovil, že obsahom základného práva na súdnu ochranu (čl. 46 ods. 1 ústavy), ako aj práva na spravodlivé súdne konanie (čl. 6 ods.   1   dohovoru)   je   umožniť   každému   reálny   prístup   k   súdu,   pričom   tomuto   právu zodpovedá povinnosť súdu o veci konať a rozhodnúť (napr. II. ÚS 88/01), ako aj konkrétne procesné garancie v súdnom konaní.

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol   alebo   nebol   náležite   zistený   skutkový   stav   a   aké   skutkové   a   právne   závery zo skutkového   stavu   všeobecný   súd   vyvodil.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a   aplikácie   s   ústavou,   prípadne s medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (I. ÚS 13/00, mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).

Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutia všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo   k   porušeniu   základného   práva   alebo   slobody,   pričom   skutkové   a   právne   závery všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmavania vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné, zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS 13/00, mutatis mutandis I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/00) a tiež by mali za   následok   porušenie   niektorého   z   princípov   spravodlivého   procesu,   ktoré   neboli napravené v inštančnom (opravnom) postupe všeobecných súdov.

Vychádzajúc   z   uvedených   právnych   názorov   ústavný   súd   na   účely   posúdenia opodstatnenosti sťažnosti preskúmal namietaný rozsudok krajského súdu.

Po   preskúmaní rozsudku   krajského   súdu   ústavný   súd   argumentáciu   sťažovateľky nevyhodnotil   ako   spôsobilú   spochybniť   ústavnú   udržateľnosť   záverov   krajského   súdu. Ústavný   súd   nezistil,   že   by   krajským   súdom   aplikovaný   postup   a   jeho   závery   mohli zakladať   dôvod   na   zásah   ústavného   súdu   do   namietaného   rozsudku   v   súlade   s   jeho právomocami   ustanovenými   v   čl.   127   ods.   2   ústavy.   Ústavný   súd   nezistil,   že   by posudzovaný rozsudok krajského súdu bol svojvoľný alebo v zjavnom vzájomnom rozpore, či urobený v zrejmom omyle a v nesúlade s platnou právnou úpravou, alebo nedostatočne odôvodnený. Krajský súd sa dostatočne vysporiadal s odvolacími námietkami sťažovateľky a náležite odôvodnil svoje závery, keď uviedol:

«V preskúmavanej veci sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, pričom konštatuje správnosť dôvodov rozhodnutia súdu prvého stupňa   a   v   podrobnostiach   na   ne   odkazuje.   Na   zdôraznenie   správnosti   napadnutého rozhodnutia poukazuje na nasledovné skutočnosti:

Navrhovateľka vo svojom odvolaní poukázala na rozhodnutie Ústavného súdu SR sp. zn. IV ÚS 115/2003, podľa ktorého súčasťou základného práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany.

V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na skutočnosť, že Ústavný súd SR podlá konštantnej judikatúry (IV. ÚS 115/2003, III. ÚS 209/2004) vyslovil, že „súčasťou obsahu základného   práva   na   spravodlivé   konanie   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   (čl.   6   ods.   1 Dohovoru), je aj právo účastníka na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom   súdnej   ochrany,   t. j.   s   uplatnením   nárokov   a   obranou   proti   takémuto uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania,   ale   len   na   tie,   ktoré   maj   ú   pre   vec   podstatný   význam,   pripadne   dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia“. V preskúmavanej veci súd prvého stupňa odôvodnil svoje rozhodnutie vyčerpávajúcim spôsobom a podrobne sa zaoberal námietkami navrhovateľky majúcimi význam pre meritórne rozhodnutie vo veci.   Súd prvého stupňa v odôvodnení   rozhodnutia   uviedol,   akou   úvahou   dospel   k   záveru,   že   predmetné   kúpne zmluvy sú platné právne úkony, zaoberal sa nastolenou otázkou dobrých mravov i prejavom vôle J. K. Súd prvého stupňa správne vyhodnotil skutočnosť, že pre rozhodnutie súdu bolo významné prejavenie vôle v čase podpisu kúpnych zmlúv. Z vykonaného dokazovania je nesporné – vyplýva to z výsluchov účastníkov aj svedkov, že J. K. vedel, že podpisuje kúpne zmluvy a nie zmluvy darovacie. Táto skutočnosť je v preskúmavanej veci kľúčová – jednalo sa o jednoznačný prejav vôle účastníka zmluvy. Tomuto nasvedčuj e aj skutočnosť, že v nasledovnom   období   uzavreté   zmluvy   nenapadol   ako   uzavreté   v   rozpore   s   jeho   vôľou, prípadne   ako   uzavreté   pod   nátlakom,   v   tiesni   alebo   v   omyle.   Pokiaľ   aj   mal   vnútornú výhradu   k   podpisovaným   zmluvám,   táto   je   pre   posúdenie   platnosti   zmlúv   právne nevýznamná (ako ustálil aj súd prvého stupňa). Pokiaľ sa súd prvého stupňa podrobnejšie nezaoberal vo svojom rozhodnutí tým, či bola kúpna cena zaplatená alebo nie, jedná sa o skutočnosť, ktorá pre rozhodnutie súdu nemala podstatný význam. Nezaplatenie kúpnej ceny nespôsobuje samo osebe neplatnosť kúpnej zmluvy.

Súd   prvého   stupňa   vo   veci   riadne   zistil   skutkový   stav,   výsledky   vykonaného dokazovania vyhodnotil správne a vec posúdil správne aj po právnej stránke. Odvolacie námietky navrhovateľky sú nedôvodné.»

Skutočnosť, že sťažovateľka sa s názorom krajského súdu nestotožňuje, nepostačuje sama osebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97, I. ÚS   204/2010)   rešpektuje   názor,   podľa   ktorého   nemožno   právo   na   súdnu   ochranu stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v   súlade   so   skutkovým   a   právnym   názorom   účastníkov   konania   vrátane   ich   dôvodov a námietok.

Keďže   ústavný   súd   nezistil   možnosť   porušenia   sťažovateľkou   označených   práv rozsudkom   krajského   súdu,   odmietol   jej   sťažnosť   v   tejto   časti   z   dôvodu   jej   zjavnej neopodstatnenosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Vzhľadom na to, že sťažnosť bola odmietnutá ako celok, ústavný súd sa ďalšími nárokmi sťažovateľky uplatňovanými v sťažnosti už nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. septembra 2014