znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 485/2013-8

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 7. augusta 2013 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. J. B., B., zastúpeného advokátkou JUDr. J. M., K., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Košiciach v konaní vedenom pod sp. zn. 7 To 53/2011 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. J. B. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 9. júla 2013 doručená sťažnosť Ing. J. B., B. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátkou JUDr. J. M., K., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a   základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   postupom   Krajského   súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 7 To 53/2011. Zo sťažnosti a z k nej pripojených príloh vyplýva: «Rozsudkom Okresného súdu Košice II. (ďalej len „okresný súd) č. k. 3 T 31/2007- 851 z 22. februára 2011 som bol uznaný vinným trestným činom pomoci k trestnému činu neodvedenia dane a poistného... za čo mi bol uložený nepodmienečný trest odňatia slobody v trvaní 3 rokov...

Proti rozsudku okresného súdu som podal odvolanie... Rozsudkom Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) č. k. 7 To 53/2011- 1034 z 21. februára 2013 bolo moje odvolanie proti rozsudku okresného súdu zamietnuté... Som   toho   presvedčenia,   že   skutkové   závery   všeobecných   súdov...   sú   vzhľadom na vykonané dokazovanie arbitrárne, ale aj zjavne neodôvodnené...

Rozhodujúcou   okolnosťou   je   to,   že   krajský   súd   vôbec   nepovažoval   za   potrebné žiadnym spôsobom na moje odvolacie námietky týkajúce sa okolností vedúcich k záveru o nevierohodnosti mojej obrany konkrétne reagovať a s týmito námietkami sa vysporiadať.»

Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom: „Krajský   súd   v   Košiciach   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   7   To   53/2011   porušil základné   právo   sťažovateľa   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej republiky, ako aj jeho právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Rozsudok Krajského súdu v Košiciach č. k. 7 To 53/2011-1034 z 21. februára 2013 zrušuje a vec vracia na ďalšie konanie

Sťažovateľovi priznáva náhradu trov právneho zastúpenia, ktorú je povinný zaplatiť Krajský súd v Košiciach.“

II.

V zmysle čl. 127 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd,   alebo ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom   súde“) predpisov   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach, na ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Sťažovateľ   v   sťažnosti   namieta   porušenie   svojho   základného   práva   podľa   čl.   46 ods. 1 ústavy, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 7 To 53/2011.

Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho   základných   práv   a   slobôd   účinne   poskytuje   a   na   ktorých   použitie   je   sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.

Podľa § 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd neodmietne prijatie sťažnosti, aj keď sa nesplnila podmienka podľa odseku 1, ak sťažovateľ preukáže, že túto podmienku nesplnil z dôvodov hodných osobitného zreteľa.

Podľa   §   371   ods.   1   písm.   i)   Trestného   poriadku   dovolanie   možno   podať,   ak rozhodnutie   je   založené   na   nesprávnom   právnom   posúdení   zisteného   skutku   alebo na nesprávnom použití iného hmotnoprávneho ustanovenia; správnosť a úplnosť zisteného skutku však dovolací súd nemôže skúmať a meniť.

Sťažovateľ v sťažnosti okrem iného uvádza: „Skutkové závery krajského súdu popri tom, že sú z vyššie uvedeného hľadiska zjavne neodôvodnené, sú zároveň aj arbitrárne (svojvoľné), pretože zo získaných dôkazov nebolo možné dospieť k záveru o tom, že som sa trestného činu dopustil. Takýto skutkový záver je totiž v extrémnom nesúlade s vykonanými dôkazmi.“

Na základe takejto argumentácie sťažovateľa by bolo možné uvažovať o tom, že je daný dôvod na podanie dovolania podľa § 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku.

Podľa   stabilnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   oprávnený   poskytovať   ochranu ústavnosti   vo   veciach,   v   ktorých   sa   sťažovateľ   mohol   domôcť   ochrany   v   konaní   pred všeobecným   súdom   vlastnými,   dovolenými   a   Trestným   poriadkom   ustanovenými procesnými úkonmi (m. m. I. ÚS 161/02, I. ÚS 79/07).

Ústavný   súd   v   súvislosti   so   skúmaním   podmienok   konania   o   podanej   sťažnosti v rámci   jej   predbežného   prerokovania   zistil,   že   sťažovateľ   proti   napadnutému   rozsudku krajského súdu dovolanie nepodal.

Otázka   posúdenia,   či   sú   alebo   nie   sú   splnené   podmienky   na   uskutočnenie dovolacieho konania, patrí do výlučnej právomoci dovolacieho súdu, t. j. Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) a nie do právomoci ústavného súdu.

V prípade, že sťažovateľ dovolanie proti rozsudku krajského súdu podá a najvyšší súd   dospeje   k   záveru,   že   nie   sú   splnené   dôvody   dovolania   [§   382   písm.   c)   Trestného poriadku],   ústavný   súd   poukazuje   na   svoju   stabilizovanú   judikatúru   (napr.   m.   m. I. ÚS 184/09,   I.   ÚS   237/09,   III.   ÚS   167/201,   IV.   ÚS   49/2010,   IV.   ÚS   142/2010, IV. ÚS 195/2010), že lehota na prípadné podanie sťažnosti po rozhodnutí o dovolaní bude zachovaná aj vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu (porovnaj k tomu aj rozsudky Európskeho súdu pre ľudské práva z 8. novembra 2007 vo veci Soffer proti Českej   republike,   sťažnosť   č.   31419/04,   alebo   rozsudok   z 12.   novembra   2002   vo   veci Zvolský a Zvolská verzus Česká republika, sťažnosť č. 46129/99, a jeho body 51, 53 a 54). Na základe uvedeného ústavný súd odmietol sťažnosť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre nedostatok svojej právomoci na rozhodnutie.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 7. augusta 2013