znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 485/2011-19

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 7. decembra 2011 predbežne   prerokoval   sťažnosť   Ing.   V.   D.,   H.,   zastúpeného   JUDr.   I.   K.,   K.,   vo   veci namietaného porušenia základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a základného práva na ochranu majetku podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy   Slovenskej   republiky,   ako   aj   práva   na   pokojné   užívanie   majetku   podľa   čl.   1 Dodatkového   protokolu   k Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd postupom Okresného súdu Humenné v konaní vedenom pod sp. zn. 10 C 29/2006 a jeho rozsudkom   z 3.   novembra   2010,   ako   aj   postupom   Krajského   súdu   v Prešove   v konaní vedenom pod sp. zn. 7 Co 7/2011, 7 Co 8/2011, 7 Co 9/2011 a jeho rozsudkom z 9. mája 2011 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. V. D. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 22. augusta 2011 doručená sťažnosť Ing. V. D. (ďalej len „sťažovateľ“) vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a základného práva na ochranu majetku podľa čl. 20 ods. 1 ústavy,   ako   aj   práva   na   pokojné   užívanie   majetku   podľa   čl.   1   Dodatkového   protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) postupom   Okresného   súdu   Humenné   (ďalej   len   „okresný   súd“)   v konaní vedenom   pod sp. zn. 10 C 29/2006 a jeho rozsudkom z 3. novembra 2010, ako aj postupom Krajského súdu   v Prešove   (ďalej   len   „krajský   súd“)   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   7 Co 7/2011, 7 Co 8/2011, 7 Co 9/2011 a jeho rozsudkom z 9. mája 2011.

2.   Zo   sťažnosti   a z k nej   pripojených   písomností   vyplýva,   že   sťažovateľ   bol žalovaným   v súdnom   spore   o zaplatenie   sumy   16   718,35   €   s príslušenstvom   vedenom okresným súdom pod sp. zn. 10 C 29/2006. Predmetný súdny spor nadväzoval na pôvodné konanie vedené na návrh S., a. s., B., okresným súdom pod sp. zn. 12 Cb 130/01 proti odporcom   1.   A.   R.   a 2.   A.   R.   (obaja   bytom   H.)   ako   dlžníkom   z dôvodu   nevrátenia poskytnutého úveru a proti odporcom 3. J. Z. (Nižný Hrabovec), 4. V. R. (H.) a 5. V. D. (H.) ako ručiteľom odporcov v 1. a 2. rade. Keďže dlžníci úver riadne nesplácali, okresný súd uložil rozsudkom z 10. septembra 2001 odporcom v 1. až 5. rade povinnosť zaplatiť navrhovateľke   požadovanú   sumu.   Keďže   odporcovia   v 1.   až   5.   rade   svoju   povinnosť v stanovenej lehote nesplnili, na návrh oprávneného nasledovalo vymáhanie pohľadávky prostredníctvom   súdneho   exekútora.   V exekučnom   konaní   J.   Z.,   odporca   v 3.   rade (spoluručiteľ), ako jeden z povinných uzavrel so súdnym exekútorom dohodu o splácaní dlhu   a pohľadávku   (ručiteľský   záväzok)   uhradil   troma   splátkami.   Následne   v konaní vedenom okresným súdom pod sp. zn. 10 C 29/2006 požadoval (vymáhal) od sťažovateľa (ako spoluručiteľa) pohľadávku vo výške 1/3 zaplatenej sumy. Okresný súd rozsudkom sp. zn. 10 C 29/2006 z 3.   novembra 2010 (v poradí   druhým) vyhovel   žalobe J. Z.   a uložil sťažovateľovi povinnosť zaplatiť mu požadovanú sumu (1/3 zo zaplateného ručiteľského dlhu) spolu s úrokmi z omeškania. O odvolaní sťažovateľa zo 16. novembra 2010 rozhodol krajský súd rozsudkom sp. zn. 7 Co 7/2011, 7 Co 8/2011, 7 Co 9/2011 z 9. mája 2011 tak, že potvrdil prvostupňový rozsudok.

3. Sťažovateľ v sťažnosti (vo vzťahu k namietanému porušeniu označených práv) v podstatnom uviedol:

«... V rámci   nového   prejednania   veci   prvostupňový   súd,   riadiac   sa   právnym názorom odvolacieho súdu rozhodol tak, že zaviazal sťažovateľa zaplatiť žalovanú sumu, určenú podielom 1/3-ny z plnenia zaplateného žalobcom...

Aplikoval   pritom   úpravu   podľa   §   307   ods.1,   §   293   Obchodného   zákonníka a ust. § 511 ods. 2, 3 Občianskeho zákonníka, hoci aplikácia týchto ustanovení je viazaná na   podmienku   existencie   spoločných   záväzkov   účastníkov   právneho   vzťahu   (viď   §   293 Obchodného zákonníka, § 511 ods.1 Občianskeho zákonníka).

V konaní sťažovateľ namietal nedostatok hmotnoprávnych podmienok pre aplikáciu uvedenej právnej úpravy, poukazujúc na obsah právoplatného rozsudku zo dňa 10. 09. 2001 (12 Cb 130/01), ktorý nezaviazal účastníkov právneho vzťahu plniť spoločne a nerozdielne a tiež na vplyv právnej skutočnosti, že zaplatením dlhu za dlžníka vznikol medzi bývalým ručiteľom   a   dlžníkom   kvalitatívne   nový   právny   vzťah,   kedy   sa   ručiteľ   stáva   veriteľom dlžníka   s   nárokom   na   náhradu   plnenia,   zaplateného   ručiteľom,   ktorý   žiadal   sťažovateľ zohľadniť pri posúdení právneho základu dôvodov žaloby, ale aj z hľadiska určenia veľkosti podielu na plnenie, požadované od sťažovateľa.

S poukazom na právoplatný rozsudok 12 Cb 130/01 sťažovateľ namietal žalovanú výšku finančného plnenia v rozsahu 1/3-iny na celom zaplatenom plnení, nakoľko podľa tohto rozsudku by (aj za hypotetického prijatia namietanej aplikácie § 511 ods. 2 Obč. zákonníka), bolo možné požadovať od sťažovateľa nanajvýš 1/5 zo zaplateného plnenia žalobcu, keďže na plnenie boli zaviazaní odporcovia v 1. až 5. rade...

Napriek   uvedenému,   rozsudok   súdu   prvého   stupňa   vo   veci   samej   Krajský   súd v Prešove svojím rozsudkom zo dňa 09. 05. 2011 potvrdil, stotožňujúc sa s odôvodnením prvostupňového rozhodnutia...

Právoplatným   rozsudkom   Krajského   súdu   v Prešove...   v   spojení   s   rozsudkom Okresného súdu... všeobecný súd podľa sťažovateľa nelegitímne zasiahol do základného práva sťažovateľa vlastniť majetok a porušil právo sťažovateľa na zákonnú ochranu jeho vlastníckeho práva, zaručených v čl. 20 ods.1 Ústavy Slovenskej republiky.

Aj pri samostatnom rozhodnutí len čo do určenia veľkosti podielu sťažovateľa je aplikácia § 511 Obč. Zák., vykonaná súdom ústavne neudržateľná, nakoľko tejto aplikácii odporuje   existencia   právoplatného   usporiadania   tejto   časti   právnej   veci   rozsudkom 12 Cb 130/01 zo dňa 10. 09. 2001, ktorým súd zaviazal na plnenie odporcov v 1. až 5. rade s tým, že splnením jedného z odporcov zaniká v rozsahu splnenia povinnosť ostatných. Uvedený   rozsudok   podľa   sťažovateľa   predstavuje   v   označenom   rozsahu   voči napadnutému rozsudku čo do určenia veľkosti podielu plnenia sťažovateľa „res iudicata“, prekážku právoplatne rozhodnutej veci...

Z   právoplatného   rozsudku   12   Cb   130/01   vyplýva   nemožnosť   určiť   sťažovateľovi podiel väčší než 1/5 na náhradu z celého plnenia,   ktoré žalobca zaplatil v exekučnom konaní, vedenom práve na jeho základe.

Samotným určením veľkosti podielu sťažovateľa nad tento rámec bolo preto tiež porušené právo na pokojné užívanie majetku podľa čl.1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, z ktorého tiež vyplýva, že nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou verejného záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon. Napadnutým   rozsudkom   bolo   ďalej   porušené   právo   sťažovateľa   na   súdnu   a   inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods.1 Ústavy Slovenskej republiky, nakoľko v napadnutom rozsudku všeobecný súd uložil sťažovateľovi zaplatiť úrok z omeškania zo žalovanej sumy a to od 12. 03. 2005 do zaplatenia...

Oboznámenie   sťažovateľa   zo   strany   žalobcu   o   tejto   právne   významnej   okolnosti s výzvou na poskytnutie požadovaného plnenia od sťažovateľa k uvedenému dňu nebolo v konaní preukázané a súd bez vykonania akéhokoľvek dôkazu rozhodol podľa žalobného návrhu.

Sťažovateľ preto namieta nedôvodnosť výroku napadnutého rozsudku v časti určenia povinnosti platiť úrok z omeškania od 12. 03. 2005, vrátane jeho neodôvodnenosti čo do použitia aplikovanej právnej normy...»

4. Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom:„Základné právo sťažovateľa... na ochranu majetku a vlastníctva podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy...,   právo   na   pokojné   užívanie   majetku   podľa   čl.   1   Dodatkového   protokolu k Dohovoru...   a   právo   na   súdnu   a   inú   právnu   ochranu   podľa   čl.   46,   ods.1   Ústavy... rozsudkom   Krajského   súdu...   zo   dňa   09.   05.   2011   sp.   zn.   7   Co/2011,   7   Co   8/2011, 7 Co 9/2011 v spojení s rozsudkom Okresného súdu Humenné zo dňa 03. 11. 2010 sp. zn. 10 C/29/2006 bolo porušené.

Rozsudok Krajského súdu... zo dňa 09. 05. 2011 sp. zn. 7 Co 7/2011, 7 Co 8/2011, 7 Co 9/2011 v znení rozsudku Okresného súdu Humenné... sa zrušuje a vec sa vracia na ďalšie konanie.“

II.

5.   Ústavný   súd   v rámci   prípravy   predbežného   prerokovania   sťažnosti   zistil,   že sťažovateľ podal podnet na podanie mimoriadneho dovolania, ktorý prokurátor Krajskej prokuratúry v Prešove „Opatrením sp. zn. Kc 150/11-4 zo dňa 14. 9. 2011... odložil ako nedôvodný po tom, čo ustálil záver, že v právnej veci podávateľa podnetu neboli naplnené zákonné podmienky na postup generálneho prokurátora podľa ustanovenia § 243e/ a nasl. Občianskeho   súdneho   poriadku...   “ (z   oznámenia   Krajskej   prokuratúry   v Prešove č. k. Kc 150/11-8 zo 4. novembra 2011).

6. Ústavný súd pre účely verifikácie sťažovateľových tvrdení [najmä tvrdenia, že „S poukazom na právoplatný rozsudok 12 Cb 130/01 sťažovateľ namietal žalovanú výšku finančného   plnenia   v rozsahu   1/3-iny   na   celom   zaplatenom   plnení...“ (pozri   bod   3)] nahliadol do súdneho spisu okresného súdu sp. zn. 10 C 29/2006, z obsahu ktorého zistil, že sťažovateľ   predmetnú   námietku   neuplatnil   ani   v konaní   na   súde   prvého   stupňa   (na pojednávaniach konaných 18. apríla 2007, 6. júna 2007, 18. marca 2009, 20. mája 2009, 25. augusta   2009,   21.   októbra   2009,   13.   októbra   2010,   3.   novembra   2010)   a ani   na pojednávaní konanom 9. mája 2011 pred odvolacím súdom. Uvedené tvrdenie ako jeden z hlavných argumentov na preukázanie neústavnosti postupu a rozhodovania v jeho veci konajúcich všeobecných súdov nebolo predmetom jeho obrany ani v podaniach označených ako „vyjadrenie k predmetu   sporu“ zo 17.   marca   2009 (č.   l. 108,   109), „...   doplnenie vyjadrenia“ zo   17.   marca   2009   (č.   l.   119,   120), „vyjadrenie   +   návrh   na prerušenie konania“ zo 16. októbra 2009 (č. l. 161, 162), „... vyjadrenie“ z 8. júna 2010 (č. l. 198 - 200), „vyjadrenie“ zo 14. októbra 2010 (č.   l. 210), „vyčíslenie trov konania“ z 15. októbra   2010   (č.   l.   216).   Sťažovateľ   ani   vo   svojom   odvolaní „...   proti   rozsudku Okresného súdu v Humennom sp. zn. 10 C/29/2006 zo dňa 3. novembra 2010“ (č. l. 234 - 237)   doručenom   okresnému   súdu   16.   novembra   2010   neargumentoval   predmetným tvrdením. Jedinou zmienkou o žalobcom požadovanej výške plnenia (vyjadrenej podielom na celku) je stanovisko jeho právneho zástupcu k predmetu sporu na pojednávaní konanom 18. apríla 2007 (na č. l. 50), ktoré pri posúdení celkového obsahu tohto vyjadrenia nie je možné   chápať   ako   výslovné   namietanie   a nesúhlas   s na   ňom   požadovaným   podielom z celkového   rozsahu   plnenia   žalobcu   − „Predstupuje   zástupca   odporcu,   ktorý   k   veci uviedol... Aj pokiaľ by tu takýto nárok voči odporcovi existoval, nie je nám jasné, prečo navrhovateľ požaduje od odporcu 1/3, keď popri ručiteľoch tu existujú ešte dvaja hlavní dlžníci,   takže   maximálne   by   mohol   požadovať   1/5...“. Toto   vyjadrenie   podľa   názoru ústavného súdu je súčasťou sťažovateľovej argumentácie o nevhodnosti v návrhu (žalobe) uvedenej (navrhovanej) aplikácie právnych noriem, ktorými žalobca odôvodňuje svoj návrh (nárok), pričom uvedené skutočnosti v rámci odvolacieho konania už nenamietal (pozri už uvedené).

III.

7. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

8.   Podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   každý   sa   môže   domáhať   zákonom   ustanoveným postupom   svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah. Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má právo pokojne užívať majetok.

9. Ústavný súd podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a   o   postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom   súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne neopodstatnený.

10.   Predmetom   posudzovanej   sťažnosti   je   tvrdenie   sťažovateľa,   že   postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 10 C 29/06 a jeho rozsudkom z 3. novembra 2010 (v spojení s uzneseniami z 22. novembra 2010 a 23. novembra 2010), ako aj postupom krajského   súdu   v   odvolacom   konaní vedenom   pod   sp.   zn.   7   Co   7/2011,   7   Co   8/2011, 7 Co 9/2011   a jeho rozsudkom   z 9.   mája 2011   boli   porušené   jeho   v sťažnosti   označené práva (body 1 a 4).

11. Ústavný súd konštatuje, že sťažovateľ predmetnou sťažnosťou najprv napadol postup   okresného   súdu   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   10   C   29/06   a   jeho   rozsudok z 3. novembra   2010.   Vzhľadom   na princíp   subsidiarity,   ktorý   vyplýva z čl.   127   ods.   1 ústavy, ústavný súd nemá právomoc preskúmavať napadnuté rozhodnutie okresného súdu (a postup v konaní mu predchádzajúci), keďže proti nemu bol prípustný riadny opravný prostriedok, ktorý sťažovateľ využil, a o odvolaní proti nemu rozhodol krajský súd ako súd odvolací rozsudkom sp. zn. 7 Co 7/2011, 7 Co 8/2011, 7 Co 9/2011 z 9. mája 2011. Z tohto dôvodu bolo potrebné sťažnosť v tejto časti odmietnuť pre nedostatok právomoci ústavného súdu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

12.   Pokiaľ   ide   o   napadnutý   rozsudok   krajského   súdu   sp.   zn.   7   Co   7/2011, 7 Co 8/2011,   7   Co   9/2011   z 9.   mája 2011,   možno   zo   sťažnosti   vyvodiť,   že   sťažovateľ namieta porušenie svojich v sťažnosti označených práv postupom krajského súdu a jeho rozsudkom,   ktorým   potvrdil   prvostupňové   rozhodnutie,   t.   j.   stotožnil   sa   s   faktickými a právnymi názormi a závermi tohto súdu, ktoré však podľa názoru sťažovateľa vyplývalo z nedostatočne   zisteného   skutkového   stavu   veci   a   nesprávnych   právnych   záverov („... neúplne   zistil   skutkový   stav,   pretože   nevykonal   navrhované   dôkazy,   potrebné   na zistenie   rozhodujúcich   skutočností...“;   citované   z bodu   I.1   odvolania   sťažovateľa   z 3. novembra 2010, č. l. 234 súdneho spisu okresného súdu sp. zn. 10 C 29/2006).

III.A

K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy

13. Ústavný súd už v rámci svojej judikatúry vyslovil, že obsahom základného práva na súdnu a inú právnu ochranu (ako aj práva na spravodlivý proces) je umožniť každému reálny   prístup   k   súdu,   pričom   tomuto   právu   zodpovedá   povinnosť   súdu   o   veci   konať a rozhodnúť (napr. II. ÚS 88/01), ako aj konkrétne procesné garancie v súdnom konaní. Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti, ktorý rozhoduje o sťažnostiach týkajúcich sa porušenia základných práv a slobôd vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je v zásade oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   s   ústavou   alebo   kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o namietaných porušeniach ústavou alebo príslušnou medzinárodnou zmluvou garantovaných práv a slobôd je daná v prípade, že je vylúčená právomoc všeobecných   súdov,   alebo v   prípade,   že účinky   výkonu tejto právomoci   všeobecným   súdom   nie sú   zlučiteľné   so   súvisiacou   ústavnou   úpravou   alebo úpravou v príslušnej medzinárodnej zmluve (I. ÚS 225/03, I. ÚS 334/08).

14. Pokiaľ ide o sťažovateľom namietané porušenie jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy označeným rozhodnutím krajského súdu, ústavný súd predovšetkým konštatuje, že v danej veci nebola vylúčená právomoc všeobecných súdov. V právomoci ústavného súdu zostalo následne iba posúdenie, či účinky výkonu právomoci krajského súdu v súvislosti s jeho rozhodnutím o odvolaní sťažovateľa a rozsudkom sp. zn. 7 Co 7/2011, 7 Co 8/2011, 7 Co 9/2011 z 9. mája 2011 sú zlučiteľné s označeným článkom ústavy.

15. Ústavný súd po oboznámení sa s obsahom namietaného rozsudku krajského súdu dospel   k záveru,   že   krajský   súd   svoje   rozhodnutie,   ktorým   potvrdil   prvostupňové rozhodnutie   ako   vecne   správne,   náležite   odôvodnil,   čo   potvrdzuje   jeho   argumentácia vychádzajúca   z v konaní   zisteného   skutkového   stavu   a   na   tomto   základe   vyvodených právnych záverov. Krajský   súd   v odôvodnení   svojho   rozsudku   oboznámil   rozhodnutie okresného   súdu   v merite   veci,   podstatné   časti   okresným   súdom   zisteného   skutkového stavu   a jeho   právne   názory   a závery   vychádzajúce   z výsledkov   v prvostupňovom dokazovaní   vykonaného   dokazovania.   Následne   krajský   súd   uviedol   podstatné   časti odvolacej argumentácie sťažovateľa, ktorý „Navrhol rozsudok zmeniť tak, aby žaloba žalobcu bola zamietnutá. Alternatívne požadoval rozsudok zrušiť a vec vrátiť na ďalšie konanie. Ako dôvod uviedol, že vo veci bol neúplné zistený skutkový stav, nakoľko sa nevykonali   navrhnuté   dôkazy   potrebné   na   zistenie   rozhodujúcich   skutočností.   Okrem toho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. V rámci navrhovania dôkazov   požadoval   zaoberať   sa   účtovníctvom   spoločnosti   M.,   s.   r.   o.,   H.,   ako   aj účtovníctvom   súdneho   exekútora   J.   H.   za   celý   účtovný   rok   2005.   Tento   jeho   návrh akceptovaný nebol s odôvodnením, že to nie je potrebné. Podľa kópie peňažného denníka spoločnosti M., s. r. o., H. k termínom 12. 01. 2005, 23. 02. 2005 a 11. 03. 2005 žiadna úhrada zo strany žalobcu vykonaná nebola. Úhrada v uvedených termínoch sa vedie na meno platiaceho dlžníka A. R.. Okrem toho spoločnosť M., s. r. o., H. dňa 11. 03. 2005 pohľadávku postúpila M. Z. (manželke žalobcu). Súdny exekútor mal preto povinnosť celú pohľadávku uhradiť M. Z. a nie spoločnosti M., s. r. o. Nedošlo teda k naplneniu hmotnoprávnej podmienky predpokladanej v ust § 511 ods. 3 Občianskeho zákonníka. Vo vzťahu   k   nepreukázaniu   skutočností   vyplývajúcich   z   ust.   § 511   ods.   3   veta   druhá Občianskeho zákonníka dodal, že k týmto skutočnostiam žiadne dokazovanie vykonané nebolo.“.

16. Krajský súd svoje skutkové a právne závery odôvodnil takto: „Odvolací súd v zmysle zásad ust. § 212 O. s. p. preskúmal napadnutý rozsudok spolu s konaním, ktoré mu predchádzalo, vec prejednal bez nariadenia pojednávania v súlade s ust. § 214 ods. 2 O. s. p. a zistil, že odvolanie nie je opodstatnené.

Vo veci sa v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav a zo zistených skutočností bol vyvodený správny právny záver. Keďže ani v priebehu odvolacieho konania sa na týchto skutkových   zisteniach   nič   nezmenilo,   odvolací   súd   si   osvojil   náležité   a   presvedčivé odôvodnenie rozhodnutia prvostupňovým súdom, na ktoré v plnom rozsahu odkazuje. V   danom   prípade,   ako   to   vyplýva   z   obsahu   pripojeného   spisu   12   Cb   130/01 Okresného súdu Humenné, žalobca a žalovaný spolu s V. R. v tejto veci vystupovali ako ručitelia úveru poskytnutého S., a. s. na základe úverovej zmluvy zo dňa 22. 12. 1997 A. R. a A. R.. Ručením sa teda zabezpečoval záväzok zo zmluvy o úvere uzatvorenej v súlade s   ust.   §   497   a   nasl.   Obchodného   zákonníka,   účinného   v   čase   uzatvorenia   zmluvy. Záväzkové vzťahy, ktoré vznikli zo zmluvy o úvere, sa bez ohľadu na povahu účastníkov spravovali záväzkovou časťou Obchodného zákonníka, čo je zrejmé z ust. § 261 ods. 3 tohto   právneho   predpisu,   účinného   v čase   uzatvorenia   zmluvy.   Za   takejto   situácie aj záväzkové vzťahy,   ktoré vznikli pri zabezpečení záväzku   z úverovej zmluvy,   sa musia spravovať Obchodným zákonníkom účinným v čase uzatvorenia zmluvy (§ 261 ods. 4). Obchodný   zákonník   účinný   v   čase   uzatvorenia   zmluvy   pritom   v   ust.   §   303   a   nasl. obsahoval osobitnú úpravu vzťahujúcu sa na ručenie.

Podľa   ust.   §   307   ods.   1   Obchodného   zákonníka,   v   znení   účinnom   v   čase uzatvorenia zmluvy, ak sa za ten istý záväzok zaručí viac ručiteľov, ručí každý z nich za celý záväzok. Ručiteľ má voči ostatným ručiteľom rovnaké práva ako spoludlžník. Z postavenia ručiteľa ako spoludlžníka vyplývajú určité práva a povinnosti, pričom jedným z týchto práv je aj právo vyplývajúce z ust. § 511 ods.. 3 veta prvá Občianskeho zákonníka umožňujúce dlžníkovi požadovať od ostatných náhradu podľa ich podielov za dlh ním splnený.

V priebehu konania bolo bez akýchkoľvek pochybností preukázané, že žalobca ako jeden   z   ručiteľov   uhradil   sumu   1   510   971   Sk   súdnemu   exekútorovi   J.   H.   v troch splátkach, čoho nespochybniteľným dôkazom súd pokladničné doklady vystavené súdnym exekútorom   dňa   07.   01.   2005,   dňa   21.   02.   2005   dňa   11.   03.   2005.   Následne   súdny exekútor   po   odrátaní   trov   exekúcie,   náhrady   hotových   výdavkov   a   dane   z   pridanej hodnoty takto získané čiastky poukázal spoločnosti M., s. r. o., H. Je to zrejmé z výpisov z účtu (č. 1. 157-158 spisu) potvrdzujúcim pripísanie súm zaslaných súdnym exekútorom na účet spoločnosti M., s. r. o., H. dňa 12. 01. 2005 a dňa 23. 02. 2005 a z pokladničného dokladu   vystaveného   súdnym   exekútorom   dňa   11.   03.   2005   potvrdzujúceho   prevzatie finančnej hotovosti spoločnosťou M., s. r. o., H. (č. 1. 159 spisu).

Za dôkaz opaku sa nedá považovať ani kópia peňažného denníka spoločnosti M., s.   r.   o.,   H.   (č.   1.   215   spisu).   Uvedenie   mena   A.   R.   pri   jednotlivých   splátkach   len špecifikuje osobu, ktorej bol úver poskytnutý a nie aj to, že by táto osoba úver splatila. Právne   bezvýznamný   je   i   poukaz   na   nedostatok   aktívnej   legitimácie spoločnosti M.,   s.   r.   o.,   H.   na   podanie   návrhu   na   vykonanie   exekúcie,   ako   aj   na nemožnosť   tejto   spoločnosti   prevziať   poslednú   splátku dlhu v dôsledku   uzatvorenia zmluvy   o   postúpení   pohľadávky   s M.   Z.   dňa   11.   03.   2005.   Právne   nástupníctvo spoločnosti M., s. r. o., H. vyplýva z obsahu pripojeného spisu 18 Er 319/04 Okresného súdu Humenné, v ktorom sú obsiahnuté dve zmluvy o postúpení pohľadávok spísané formou notárskej zápisnice v dňoch 05. 09. 2002 a 19. 09. 2002. Ohľadne zmluvy o postúpení pohľadávky uzatvorenej s M. Z. (č. 1. 168 spisu) je potrebné dodať, že táto bola uzatvorená v ten istý deň, ako spoločnosť M., s. r. o., H. prevzala od súdneho exekútora poslednú   splátku   dlhu   uhradeného   žalobcom.   Žalovaný   v   tejto   súvislosti   ničím nepreukázal, aby zmluva bola uzatvorená ešte pred vyplatením poslednej splátky dlhu. Okrem toho, aj za predpokladu úhrady splátky dlhu po uzatvorení zmluvy o postúpení pohľadávky, dlžník v súlade sust. § 526 ods. 1 Občianskeho zákonníka sa mohol dlhu zbaviť plnením postupcovi, ak postúpenie pohľadávky dlžníkovi oznámené nebolo alebo ak   postupník   postúpenie   pohľadávky   dlžníkovi   nepreukázal.   Vo   vzťahu   k   takémuto oznámeniu alebo preukázaniu. postúpenia žalovaný žiadne dôkazy nepredložil.

Žalovaný si taktiež nesplnil svoju dôkaznú povinnosť na tvrdenie o nemožnosti splnenia svojho podielu na dlhu, čo by mohlo viesť podľa ust. § 511 ods. 3 veta druhá Občianskeho   zákonníka   k   rozvrhnutiu   tohto   podielu   rovnakým   dielom   na   všetkých ostatných dlžníkov.

V tejto súvislosti je právne významné ust. § 120 ods. 1 veta prvá O. s. p., podľa ktorého sú účastníci povinní označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení.

Cieľom dôkaznej povinnosti je unesenie dôkazného bremena v rozsahu, v ktorom dôkazné   bremeno   spočíva   na   účastníkovi   konania   bez   ohľadu   na   jeho   procesné postavenie. Splnenie dôkaznej povinnosti neznamená automaticky unesenie dôkazného bremena.   Dôkazným   bremenom   v   spojitosti   s   dôkaznou   povinnosťou   sa.,   rozumie zodpovednosť účastníka za výsledok konania, ktorý závisí od zistení z navrhnutých a vykonaných dôkazov. V praxi môžu navrhnuté dôkazy vyznieť ako nepoužiteľné zdroje informácií vo vzťahu k uplatnenej súdnej ochrane, bez zreteľa na procesné postavenie účastníka.   Zmysel   uplatňovania   dôkazného   bremena   spočíva   v   zabezpečení   reálneho uplatnenia základného práva na súdnu ochranu aj v prípadoch, v ktorých sa vykonajú všetky navrhnuté dôkazy, príp. výnimočne aj iné než navrhnuté dôkazy a súd napriek tomu nemá jednoznačný skutkový základ pre svoje rozhodnutie. V takom prípade musí rozhodnúť v situácii dôkaznej núdze, ktorej dopad pričíta tomu účastníkovi, na ktorom predovšetkým podľa predpisov hmotného práva leží dôkazné bremeno, t. j. zodpovednosť za preukázanie skutočností významných z hľadiska hmotného práva.

Vzhľadom na vyššie uvedené, odvolací súd postupom vyplývajúcim z ust. § 219 O. s. p. napadnutý rozsudok potvrdil.

Uznesením zo dňa 22. 11. 2010 č. k. 10 C 29/06-241 bolo žalovanému uložené zaplatiť žalobcovi trovy konania vo výške 1 671,64 Eur.

Vo včas podanom odvolaní žalovaný navrhol uznesenie zmeniť tak, aby žalobcovi trovy konania priznané neboli. Poukázal na to, že rozhodnutie vo veci samej nepovažuje za správne.

V súvislosti s odvolacími námietkami je potrebné poukázať na ust. § 142 ods. 1 O. s. p., podľa ktorého účastníkovi, ktorý mal vo veci plný úspech, súd prizná náhradu trov. potrebných na účelné uplatňovanie alebo bránenie práva proti účastníkovi, ktorý vo veci úspech nemal.

Ust. § 142 ods. 1 O. s. p. vyjadruje zásadu zodpovednosti za výsledok sporového konania.   V sporovom   konaní   žalovaný   úspech   nemal,   a   preto   mu   vznikla   povinnosť nahradiť   žalobcovi   trovy   pozostávajúce   z   hodnoty   súdneho   poplatku   zaplateného   za podanú žalobu vo výške 25 180 Sk (835,82 Eur) a z hodnoty súdneho poplatku za podané odvolanie vo výške 25 180 Sk (835,82 Eur).

Ďalším rozhodnutím, a to uznesením zo dňa 23. 11. 2010 č. k. 10 C 29/06-244 bolo žalovanému uložené zaplatiť súdny poplatok za odvolanie vo výške 1 003 Eur. Žalovaný vo svojom   opravnom   prostriedku   proti   tomuto   uzneseniu   poukázal   na   to,   že   v   tomto konaní mu už raz úhrada súdneho poplatku bola znížená na sumu neprevyšujúcu 5 000 Sk. Toto podanie z hľadiska jeho obsahu (§ 41 ods. 2 O. s. p.) sa považovalo nielen za odvolanie, ale aj za návrh na čiastočné oslobodenie od súdneho poplatku za odvolanie nad sumu 165,97 Eur (5 000 Sk).

Odvolací súd tomuto návrhu na čiastočné oslobodenie od súdneho poplatku podľa ust. § 138 ods. 1 O. s. p. vyhovel a žalovanému priznal čiastočné oslobodenie od súdneho, poplatku za odvolanie nad sumu 165,97 Eur.

Zároveň   zmenil   uznesenie   zo   dňa   23.   11.   2010   č.   k.   10   C   29/06-244   tak,   že s prihliadnutím   na   čiastočné   oslobodenie   od   súdneho   poplatku   uložil   žalovanému povinnosť zaplatiť na účet Okresného súdu Humenné súdny poplatok za odvolanie vo výške 165,97 Eur...“

17. Predmetné rozhodnutie krajského súdu obsahuje podľa názoru ústavného súdu dostatok skutkových a právnych záverov, pričom ústavný súd nezistil, že by jeho výklad a závery boli svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené a nevyplýva z nich ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich podstaty a zmyslu. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s názorom krajského súdu nestotožňuje, nepostačuje sama osebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97, I. ÚS 204/2010, I. ÚS 205/2011) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane ich   dôvodov   a   námietok.   V   zmysle   svojej   judikatúry   považuje ústavný   súd   za protiústavné aj arbitrárne tie rozhodnutia, ktorých odôvodnenie je úplne odchylné od veci samej   alebo   aj   extrémne   nelogické   so   zreteľom   na   preukázané   skutkové   a   právne skutočnosti (IV. ÚS 150/03, I. ÚS 301/06).

18. Ústavný súd sa z obsahu napadnutého rozsudku presvedčil, že krajský súd sa námietkami sťažovateľa zaoberal v rozsahu, ktorý postačuje na konštatovanie, že sťažovateľ v tomto konaní dostal odpoveď na všetky podstatné okolnosti prípadu. V tejto súvislosti už ústavný súd uviedol, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom   konania,   ale   len   na   tie,   ktoré   majú   pre   vec   podstatný   význam,   prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje   na   záver   o   tom,   že   z   tohto   aspektu   je   plne   realizované   právo   účastníka   na spravodlivé   súdne   konanie   (m.   m.   IV.   ÚS   112/05,   I.   ÚS   117/05).   Z ústavnoprávneho hľadiska   preto   niet   žiadneho   dôvodu,   aby   sa   spochybňovali   závery   napadnutého rozhodnutia, ktoré sú dostatočne odôvodnené a majú oporu vo vykonanom dokazovaní.

19.   Ústavný   súd   poznamenáva,   že   dôvody   rozsudku   krajského   súdu   sp.   zn. 7 Co 7/2011,   7   Co   8/2011,   7   Co   9/2011   z 9.   mája 2011   sú   zrozumiteľné   a   dostatočne logické, vychádzajúce zo skutkových okolností prípadu a relevantných právnych noriem. Toto   rozhodnutie   nevykazuje   znaky   svojvôle,   nevyhodnocuje   nové   (relevantné)   dôkazy a právne závery, konštatuje dostatočne zistený skutkový stav, k čomu krajský súd dospel na základe vlastných myšlienkových postupov a hodnotení, ktoré ústavný súd nie je oprávnený ani   povinný   nahrádzať   (podobne   aj   I.   ÚS   21/98,   IV.   ÚS   110/03).   Ústavný   súd   ešte pripomína, že nie je a ani nemôže byť ďalšou opravnou inštanciou v systéme všeobecného súdnictva.

20. Vychádzajúc z uvedeného je ústavný súd toho názoru, že niet žiadnej spojitosti medzi posudzovaným rozhodnutím krajského súdu a namietaným porušením základného práva   sťažovateľa   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy.   S prihliadnutím   na   odôvodnenosť napadnutého rozhodnutia, ako aj s poukazom na to, že obsahom základného práva na súdnu ochranu (ako aj práva na spravodlivé súdne konanie) nie je právo na rozhodnutie v súlade s právnym názorom účastníka súdneho konania, resp. právo na úspech v konaní (obdobne napr. II. ÚS 218/02, III. ÚS 198/07, II. ÚS 229/07, I. ÚS 265/07, III. ÚS 139/08), ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

21. Nad rámec uvedeného ústavný súd konštatuje, že pre jeho subsidiárne postavenie k rozhodovaniu všeobecných súdov   by nemohol podrobiť ústavnému prieskumu tú časť výhrad   sťažovateľa,   ktoré   sa   týkali   jeho   tvrdenia,   že „...   namietal   žalovanú   výšku finančného plnenia v rozsahu 1/3-iny na celom zaplatenom plnení...“ (pozri bod 6).

III.BK namietanému porušeniu základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a práva na ochranu majetku podľa čl. 1 dodatkového protokolu

22.   Ústavný   súd   podľa   svojej   stabilizovanej   judikatúry   (napr.   II.   ÚS   78/05, I. ÚS 310/08,   I.   ÚS   76/2010)   zastáva   názor,   že   všeobecný   súd   spravidla   nemôže   byť sekundárnym porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru, ku ktorým patrí aj základné právo vyplývajúce z čl. 20 ods. 1 ústavy, ako aj čl. 1 dodatkového protokolu, ak toto   porušenie   nevyplýva   z toho,   že   všeobecný   súd   súčasne   porušil   ústavnoprocesné princípy   vyplývajúce   z čl.   46   až   čl.   48   ústavy,   resp.   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd.   Inak   povedané,   o prípadnom   porušení   základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a čl. 1 ods. 1 dodatkového protokolu by bolo možné v danej veci uvažovať len vtedy, ak by zo strany všeobecného súdu primárne došlo k porušeniu niektorého zo základných práv, resp. ústavnoprocesných princípov vyjadrených v čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp. v spojení s ich porušením.

23. Ústavný súd vychádzajúc z uvedených skutočností a záverov odmietol sťažnosť sťažovateľa   v tejto   časti   z dôvodu   zjavnej   neopodstatnenosti   (§   25   ods.   2   zákona o ústavnom súde).

24.   Z už   uvedených   dôvodov   ústavný   súd   po   predbežnom   prerokovaní   sťažnosť sťažovateľa odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde, tak ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

IV.

25. Keďže sťažnosť bola odmietnutá, rozhodovanie o ďalších procesných návrhoch sťažovateľa   v uvedenej   veci   (návrhu   na   zrušenie   napadnutých   rozhodnutí   všeobecných súdov a vrátenie veci na ďalšie konanie) stratilo opodstatnenie, preto sa nimi ústavný súd už nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 7. decembra 2011