znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 485/2010-20

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na neverejnom   zasadnutí senátu   14.   decembra 2010 predbežne prerokoval sťažnosť PharmDr. E. Š., Česká republika, a P. T. K., Česká republika,   zastúpených   advokátom   JUDr.   M.   Š.,   B.,   vo   veci   namietaného   porušenia „základných práv a slobôd podľa čl. 1, čl. 44 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a 2, čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej   republiky“ a práva   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd postupom v správnom konaní a v sťažnosti uvedenými rozhodnutiami Obce   Banská   Belá,   Obvodného   úradu   životného   prostredia   v Banskej   Štiavnici,   odboru zložiek   ochrany   životného   prostredia   Krajského   úradu   životného   prostredia   v Banskej Bystrici,   postupom   Krajského   súdu   v Banskej   Bystrici   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 1 Scud/40/2008 a jeho rozsudkom z 29. apríla 2009, ako aj postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Sžp/104/2009 a jeho uznesením zo 17. augusta 2010 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť PharmDr. E. Š. a P. T. K.   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 21. októbra 2010   doručená   sťažnosť   PharmDr.   E.   Š.   (ďalej   len   „sťažovateľka“),   v ktorej   namietala porušenie „základných práv a slobôd podľa čl. 1, čl. 44 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a 2, čl. 48 ods. 2   Ústavy   Slovenskej   republiky“ a práva   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom v správnom konaní a v sťažnosti uvedenými rozhodnutiami   Obce   Banská   Belá   (ďalej   len   „obec“),   Obvodného   úradu   životného prostredia   v Banskej   Štiavnici   (ďalej   len   „obvodný   úrad“),   odboru   zložiek   ochrany životného prostredia Krajského úradu životného prostredia v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský úrad“), postupom Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Scud/40/2008 a jeho rozsudkom z 29. apríla 2009, ako aj postupom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“)   v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Sžp/104/2009 a jeho uznesením zo 17. augusta 2010.

2. Ústavnému súdu bola zároveň 22. októbra 2010 doručená identická (úplne zhodná) sťažnosť P. T. K. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného tým istým právnym zástupcom v konaní pred ústavným súdom (sťažnosti bola pridelená sp. zn. Rvp 7120/2010).

3. Ústavný súd uznesením č. k. PLs. ÚS 9/2010-6 z 24. novembra 2010 v záujme hospodárnosti konania spojil obe veci (sp. zn. Rvp 7110/2010 a sp. zn. Rvp 7120/2010) na spoločné konanie z dôvodu ich skutkovej súvislosti.

4.   Z obsahu   oboch   sťažností   a k nim   pripojených   príloh   (namietaný   rozsudok krajského súdu a uznesenie najvyššieho súdu) vyplýva, že sťažovateľka bola v procesnom postavení žalobkyne proti žalovanému – 1. krajskému úradu a 2. obvodnému úradu v konaní o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia krajského úradu   č. 2008/00376-Bo zo 4. augusta 2008 za účasti troch pribratých účastníkov (sťažovateľ je v procesnom postavení pribratého účastníka konania v 3. rade). Krajský súd rozsudkom sp. zn. 1 Scud/40/2008 z 29. apríla 2009 „rozhodnutie žalovaného 1/ č. 2008/003376-Bo zo dňa 4. augusta 2008 a rozhodnutie I. st. správneho orgánu č. 2007/00963/BS-KOU, č. 2008/00008/BS-DUR zo dňa 17. marca 2008 zrušuje podľa § 250j ods. 2 písm. e) O. s. p. a vec vracia na ďalšie konanie“. Proti žalovanému 2 konanie zastavil. Na odvolanie žalovaného 1 (t. j. krajského úradu, pozn.) najvyšší súd uznesením sp. zn. 5 Sžp/104/2009 zo 17. augusta 2010 napadnutý rozsudok krajského súdu zrušil a konanie vo veci zastavil.

5. Sťažovateľka a sťažovateľ (ďalej len „sťažovatelia“) v sťažnosti uviedli: „Porušovateľom   základných   práv   a   slobôd   sťažovateľky   je   Obec   Banská   Belá, Obvodný úrad životného prostredia v Banskej Štiavnici, Krajský úrad životného prostredia v Banskej Bystrici, Krajský súd v Banskej Bystrici, Najvyšší súd Slovenskej republiky. K porušeniu základných práv a slobôd došlo: Rozhodnutím Obce Banská Belá č. 47/2007 k 66/2006 zo dňa 01. 02. 2008, Rozhodnutím   Obvodného   úradu   životného   prostredia   v   Banskej   Štiavnici, č. 2008/00008/BS-DVR zo dňa 17. 03. 2008,

Rozhodnutím Krajského úradu životného prostredia v Banskej Bystrici, č. 2008/003 76-Bo zo dňa 04. 08. 2008,

Rozhodnutím Krajského súdu v Banskej Bystrici, č. k. 1 Scud 40/2008 zo dňa 29. 04. 2009, Rozhodnutím   Najvyššieho   súdu   SR,   č.   k.   5   Sžp/104/2009   zo   dňa   17.   08.   2010... V napadnutých konaniach nebol riadne zistený skutkový stav... V napadnutých konaniach nebol účastníkom konania poskytnutý priestor na vyjadrenie ich názoru a nebol im daný priestor na prejav, čím došlo k porušeniu ústavného práva... Krajský súd v Banskej Bystrici vo svojom rozhodnutí správne konštatoval, že sa správne orgány (Obvodný úrad životného prostredia   v   Banskej   Štiavnici,   Krajský   úrad   životného   prostredia   v   Banskej   Bystrici) dopustili závažných procesných pochybení, v dôsledku čoho aj napadnuté rozhodnutie zrušil... Najvyšší súd SR vo svojom rozhodnutí uviedol, že podaná žaloba je predčasná. S týmto názorom sa však sťažovateľka nestotožňuje a namieta porušenie svojho ústavného práva zakotveného v čl. 46 ods. 2 Ústavy SR... Obvodný úrad v Banskej Štiavnici pochybil okrem iného aj tým, že predmetné zariadenie (stacionárny zdroj) neprešlo konaním o zhode, čím došlo   k   porušeniu   ústavného   práva   zakotveného   v   článku   44   ods.   1   Ústavy   Slovenskej republiky.“

6.   Sťažovatelia   tvrdili,   že   „Napadnutými   rozhodnutiami   a   postupom   správnych orgánov a súdov, boli porušené (ich, pozn.) základné práva... zakotvené v čl. 1, čl. 44 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a 2, čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky.“.

7. Sťažovatelia navrhli, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:

1. Základné právo PharDr. E. Š. (aj P. T. K., pozn.) zaručené v Ústave Slovenskej republiky   rozhodnutím   Obce   Banská   Belá,   č.   47/2007   z 01. 02.   2008,   rozhodnutím Obvodného úradu životného prostredia v Banskej Štiavnici, č. 2008/00008/BS-DUR zo 17. 03.   2008,   rozhodnutím   Krajského   úradu   životného   prostredia   v   Banskej   Bystrici, č. 2008/00376-Bo zo dňa 04. 08. 2008, rozhodnutím Krajského súdu v Banskej Bystrici, č. k. 1   Scud/40/2008   zo   dňa   29.   04.   2009,   rozhodnutím   Najvyššieho   súdu   SR,   č.   k.   5 Sžp/104/2009 zo dňa 17. 08. 2010 porušené bolo.

2. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, č. k. 5 Sžp/104/2009 zo dňa 17. 08.   2010   sa   zrušuje   a   vec   sa   vracia   Krajskému   súdu   v   Banskej   Bystrici   na   ďalšie konanie.

3.   Sťažovateľke (aj   sťažovateľovi,   pozn.) sa   priznáva   primerané   zadosťučinenie v majetkovom vyjadrení, podľa úvahy Ústavného súdu SR.

4. PharDr. E. Š. (aj P. T. K., pozn.) priznáva náhradu trov právneho zastúpenia, ktoré je Najvyšší súd Slovenskej republiky povinný vyplatiť na účet advokátovi JUDr. M. Š., CSc, advokátska kancelária, B.“

8. Sťažovateľka podaním doručeným ústavnému súdu 6. decembra 2010 označeným ako „Doplnenie   ústavnej   sťažnosti   sťažovateľkou“ uviedla   skutočnosti   (negatívny   vplyv prevádzkovania drevovýroby na kvalitu životného prostredia, v ktorom sa nachádza rodinný dom,   ktorý   vlastní   so   sťažovateľom,   ako   aj   ich   dosiaľ   neúspešnú   snahu   o vykonanie dokazovania v rámci administratívneho konania o určenie stupňa zdroja znečisťovania), ktoré   však   nemajú   podstatný   význam   pre   rozhodovanie   ústavného   súdu   o predmete posudzovanej ústavnej sťažnosti, t. j. ústavnosti namietaných rozhodnutí správnych orgánov a všeobecných súdov.

II.

9. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

10.   Podľa   čl. 140   ústavy   podrobnosti   o   organizácii   ústavného   súdu,   o   spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

11.   Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993   Z. z.   o organizácii   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

12.   Zo   sťažnosti   možno   vyvodiť,   že   sťažovatelia   namietali   porušenie   svojich v sťažnosti označených práv (bod 6) postupom uvedených štátnych orgánov (body 5 a 7), ktorými „v napadnutých konaniach nebol riadne zistený skutkový stav... nebol účastníkom konania poskytnutý priestor na vyjadrenie ich názoru...“. Najvyššiemu súdu sťažovatelia navyše ešte vytýkajú, že „... vo svojom rozhodnutí uviedol, že podaná žaloba je predčasná“. S týmto   názorom „...   sa   však   sťažovateľ/ka   nestotožňuje   a namieta   porušenie   svojho ústavného práva zakotveného v čl. 46 ods. 2 Ústavy SR“.

II.A K namietanému porušeniu označených základných práv postupom a rozhodnutiami v sťažnosti označených správnych orgánov a krajského súdu

13. Ústavný súd konštatuje, že sťažovatelia predmetnou sťažnosťou najprv napadli postup a rozhodnutia v bode 5 uvedených správnych orgánov a krajského súdu. Vzhľadom na princíp subsidiarity, ktorý vyplýva z čl. 127 ods. 1 ústavy, ústavný súd nemá právomoc preskúmavať   napadnuté   rozhodnutia   týchto   štátnych   orgánov   (a   postup   v konaní   im predchádzajúci),   keďže   proti   nim   bol   prípustný   (v   rámci   správneho   konania)   opravný prostriedok, resp. žaloba o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia správneho orgánu, ktoré boli   v konaní   o predmetnej   veci   využité   a o odvolaní   proti   rozsudku   krajského   súdu rozhodol najvyšší súd ako súd odvolací uznesením sp. zn. 5 Sžp/104/2008 zo 17. augusta 2010.   Z toho   dôvodu   bolo   potrebné   sťažnosť   v tejto   časti   odmietnuť   pre   nedostatok právomoci ústavného súdu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

II.B K namietanému porušeniu označených základných práv postupom a rozhodnutím najvyššieho súdu v odvolacom konaní

14. Ústavný súd opätovne konštatuje (bod 12), že z obsahu sťažnosti (najmä bodu 5) vyplýva,   že   vo   vzťahu   k postupu   najvyššieho   súdu   v odvolacom   konaní   vedenom   pod sp. zn. 5 Sžp/104/2009 a jeho uznesením zo 17. augusta   2010 sťažovatelia   ako dôvody porušenia   označených   práv   uvádzajú   nedostatočne   zistený   skutkový   stav,   neposkytnutie priestoru   na   vyjadrenie   ich   názoru,   zastavenie   konania   (o   preskúmanie   zákonnosti rozhodnutia správneho orgánu) pre predčasné podanie žaloby.

15.   O zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom   orgánu   štátu   nemohlo   vôbec   dôjsť   k porušeniu   toho   základného   práva   alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ/ka, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov (III. ÚS 206/03, II. ÚS 77/04). Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (napr. II. ÚS 201/03, II. ÚS 144/05, IV. ÚS 100/04, IV. ÚS 42/06).

16. Pokiaľ sťažovatelia namietali porušenie čl. 46 ods. 1 ústavy (resp. čl. 6 ods. 1 dohovoru), ústavný súd predovšetkým zdôrazňuje, že jeho ingerencia do výkonu právomoci všeobecných súdov je opodstatnená len v prípade nezlučiteľnosti ich rozhodnutí a postupov, ktoré ich vydaniu predchádzali, s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou (mutatis mutandis I. ÚS 74/02, I. ÚS 236/03, IV. ÚS 164/04, I. ÚS 10/09).

17. Ústavný súd v rámci svojej predchádzajúcej rozhodovacej činnosti opakovane vyslovil,   že   posúdenie   akejkoľvek   skutkovej   a právnej   otázky   všeobecným   súdom   by sa mohlo stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu len v prípade, ak by závery, ku ktorým všeobecný súd dospel, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne.

18. Najvyšší súd v napadnutom uznesení, ktorým zrušil rozsudok   krajského súdu z 29. apríla 2009 a konanie vo veci zastavil (bod 4), okrem iného uviedol:

«Najvyšší   súd...   ako   odvolací   súd...   preskúmal   napadnutý   rozsudok   v   rozsahu a z dôvodov   uvedených   v   odvolaní...   Po   zistení,   že   odvolanie   bolo   podané   oprávnenou osobou v zákonnej lehote... a že ide o uznesenie, proti ktorému je... odvolanie prípustné, vo veci v zmysle dôvodov uvedených v § 214 ods. 2 v spoj. s § 250ja ods. 3 veta posledná O. s. p. nenariadil pojednávanie a po neverejnej porade senátu dospel k záveru, že podľa § 220 v spoj. s § 250ja ods. 3 záver O. s. p. napadnutý rozsudok krajského súdu zmenil tak, že konanie zastavuje. (t. j. konanie vo veci preskúmania zákonnosti rozhodnutia správneho orgánu, pozn.)

Predovšetkým   Najvyšší   súd   upozorňuje,   že   povinnosťou   všeobecných   súdov konajúcich   pri   prieskume   rozhodnutí   správnych   orgánov   je   v   každom   štádiu   konania postupom „ex offo“ podľa § 103 v spoj. s § 246c ods. 1 O. s. p. preverovať, či sú splnené podmienky súdneho konania. Medzi podmienky konania patrí tiež ich právomoc vymedzená v § 7 ods. 2 O. s. p.

Uvedený   postup   Najvyššieho   súdu   je   o   to   dôvodnejší,   že   žalovaný   1/   v   svojom odvolaní   argumentoval   a   odôvodňoval   svoje   závery   aj   tým,   že   v   celom   konaní   nebolo preukázané, aké práva odôvodňujú postavenie zúčastnenej osoby 3/, aby bola účastníkom správneho konania podľa § 3 zák. č. 478/2002 Z. z. o vymedzení a začlenení stacionárnych zdrojov znečisťovania ovzdušia (t. j. predmetu konania pred správnymi orgánmi, pozn.). V zmysle § 244 ods. 1 až 3 O. s. p. iba tie rozhodnutia správnych orgánov, ktorých priamym účinkom je legálny zásah do právneho postavenia jednotlivca (prostredníctvom založenia, zmeny alebo zrušenia oprávnenie alebo povinnosti) alebo pripustenie možnosti tohto   legálneho   zásahu   do   jeho   práv,   právom   chránených   záujmov   alebo   povinností, podliehajú   súdnemu   prieskumu   postupom   podľa   Piatej   časti   Občianskeho   súdneho poriadku, ktorý má charakter subsidiárnej súdnej ochrany v zmysle čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky pre oblasť rozhodovania v správnom konaní.

Prieskum   zákonnosti   ostatných   aktov   správnych   orgánov   vrátane   tých,   ktoré   sú uvedené v § 248 O. s. p. je zo súdneho prieskumu správnych rozhodnutí vylúčené. Toto pravidlo   má   2   základné   výnimky,   lebo   zo   súdneho   prieskumu...   nie   sú   vylúčené   ani rozhodnutia s charakterom podľa § 248 O. s. p., ak spĺňajú podmienku uvedenú v č1. 46 ods.   2   ústavy   alebo...   nie   je   vylúčený   prieskum   zákonnosti   tzv.   nepriamych   rozhodnutí v režime ustanovenia § 245 ods. 1 O. s. p.

Je   pravdou,   že   článok   46   ods.   2   posledná   veta   Ústavy   Slovenskej   republiky modifikoval   hranice   súdneho   prieskumu   správnych   rozhodnutí   v   prospech   všetkých adresátov, u ktorých tieto rozhodnutia zasahujú, alebo sa aspoň týkajú ich základných práv a slobôd. V danom prípade však Najvyšší súd ani z argumentácie účastníkov správneho konania   ani   žalovaných   nezistil,   akým   spôsobom   by   mohlo   napadnuté   rozhodnutie ovplyvňovať   alebo   inak   sa   týkať   základných   práv   a   slobôd   žalobkyne.   Naopak,   je jednoznačné, že iba pôvodný navrhovateľ - spoločnosť F., s. r. o. ako budúci stavebník, mal priamy záujem na vydaní tohto rozhodnutia, lebo smeroval k odstráneniu pochybnosti pri zatrieďovaní stacionárneho zdroja znečisťovania ovzdušia pre účely stavebného konania. Potom je nutné uvedené rozhodnutie chápať ako podklad rozhodnutia v stavebnom konaní (inak povedená reťazové rozhodnutie v zmysle § 245 ods. 1 O. s. p.), ktoré napĺňa charakter rozhodnutia, ktorého vydanie závisí výlučne od posúdenia technického stavu vecí v zmysle § 248 písm. b) O. s. p., a až na základe vyhodnotenia vplyvu tohto podkladu v stavebnom konaní ako aj námietok účastníkov stavebného konania, kam nepochybne patrí aj žalobkyňa, sa vytvorí procesná situácia, na vydanie prvostupňového rozhodnutia. Až tam je   možné   vidieť   vznik   práva   účastníkov   stavebného   konania   brojiť   proti   rozhodnutiu samotnému vrátane rozhodnutiu (podkladovému) Obvodného úradu životného prostredia v Banskej Štiavnici o vymedzení a začlenená stacionárnych zdrojov.

Je pritom dostatočne preukázané, že toto rozhodnutie o zatriedení stacionárneho zdroja nie je bezprostredne spojené výkonom povolania, zamestnania alebo podnikateľskej alebo inej hospodárskej činnosti.

Podľa § 248 písm. b) O. s. p. správne súdy nepreskúmavajú rozhodnutia, ktorých vydanie závisí výlučne od posúdeniu zdravotného stavu osôb alebo technického stavu vecí, ak   samy   o   sebe   neznamenajú   právnu   prekážku   výkonu   povolania,   zamestnania   alebo podnikateľskej alebo inej hospodárskej činnosti.

Preto v zmysle § 247 ods. 1 O. s. p. sa súd zaoberá prieskumom postupu správneho orgánu, kam nepochybne patrí aj otázka účastníctva v konaní podľa § 3 zák. č. 478/2002 Z. z., až v okamihu spochybnenia samotného rozhodnutia správneho orgánu, ktoré spĺňa znaky uvedené v § 244 ods. 3 O. s. p. V uvedenom prieskume súd postupom podľa § 250i ods. 3 O. s. p. na základe vznesených žalobných dôvodov skúma tvrdené procesné vady konania pred správnym orgánom ako aj ich vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia s možnosťou rozhodnúť tak, ako sa to predpokladá v § 245 ods. 1 O. s. p. (zrušenie prv urobeného rozhodnutia).

Iný prístup by negoval nielen dozornú a rozhodovaciu právomoc správneho orgánu ale aj kasačnú úlohu správneho súdnictva (čo Najvyšší súd zdôraznil napríklad v svojom rozhodnutí   sp.   zn.   5   Sžf   11/2009),   ktorá   nekonkuruje   rozhodovacej   činnosti   správnych orgánov,   ale   sa   predovšetkým   zameriava   na   riešenie   právnych   otázok.   Aby   napadnuté rozhodnutie   o   vymedzení   a   začlenení   stacionárnych   zdrojov   bolo   zmysluplné,   musí   byť vydané   pred   meritórnym   rozhodnutím,   a   až   z ich   vzájomných   súvislostí   je   možné   toto rozhodnutie   o   vymedzení   a   začlenení   preskúmať,   čo   nespochybňuje   ani   žalobca dovolávaním sa svojho práva na prerokovanie a rozhodnutie veci nezávislým orgánom. Potom   za   situácie,   kedy   správny   orgán   o   zatriedení   stacionárneho   zdroja znečisťovania dane v rámci svojho oprávnenia rozhodol a naopak samotné rozhodnutie vo veci zatiaľ neexistuje, je žaloba predčasne podaná.

Z   uvedeného   vyplýva,   že   napadnuté   rozhodnutie   žalovaného   1/   je   rozhodnutím správneho orgánu, ktoré jednoznačne spĺňa charakter technického rozhodnutia bez vzťahu na   ďalší   výkon   povolania   alebo   podnikateľských   aktivít,   čím   je   vylúčené   zo   súdneho prieskumu, a tento záver je v súlade s článkom 46 ods. 2 druhá veta Ústavy Slovenskej republiky.

Preto mal krajský súd súdne konanie s odkazom na ust. § 248 písm. a) v spojení s § 250d ods. 3 O. s. p. zastaviť. Nakoľko tak nekonal, musel Najvyšší súd v odvolací súd napraviť tento nedostatok.

Za   situácie,   kedy   nie   je   ukončené   konanie   správneho   orgánu   o   návrhu   pôvodne podaného   spoločnosťou   F.,   spol.   s   r.   o.   vydaním   právoplatného   rozhodnutia,   nemôže všeobecný súd v prejednávanej veci do rozhodovacieho procesu správneho orgánu pred vydaním   rozhodnutia   o   merite   veci   zasiahnuť.   Zákonné   výnimky   o   dohľadovej   účasti všeobecného   súdu   v   správnom   konaní   pred   vydaním   meritórneho   rozhodnutia   vo   veci (napríklad obsiahnuté § 250t až 250v O. s. p.) nie je možné v tomto prípade uplatniť. Z uvedeného   dôvodu   ani   krajský   súd   ani   Najvyšší   súd   nemohli   vykonať   nápravu   vtom rozsahu, ako ju požadovala, žalobkyňa vo svojej žalobe zo 14. 10. 2008, resp. v odvolaní zo dňa 29. 06. 2009.

Na   základe   zisteného   skutkového   stavu,   uvedených   právnych   skutočností,   po vyhodnotení námietok žalobkyne ako aj s prihliadnutím na závery obsiahnuté v svojich predchádzajúcich rozhodnutiach, najmä už v citovanom rozhodnutí sp. zn. 5 Sžf 11/2009, pri   ktorom   Najvyšší   súd   nezistil   žiaden   relevantný   dôvod,   aby   sa   od   neho   odchýlil (napríklad zásadná zmena právneho prostredia, zistenie odlišného skutkového stavu alebo prijatie protichodného zjednocovacieho stanoviska), rozhodol tak, ako je uvedené vo výroku uznesenia...»

19.   Podľa   názoru   ústavného   súdu   treba   sťažnosť   v namietanej   časti   považovať za zjavne neopodstatnenú.

20. Z obsahu sťažnosti vyplýva, že namietané porušenie čl. 46 ods. 1 ústavy (resp. čl. 6   ods. 1   dohovoru)   vyvodzujú   sťažovatelia   zo   skutočnosti,   že najvyšší   súd sa v napadnutom rozhodnutí nevysporiadal predovšetkým so skutočnosťami uvedenými v bode 14,   resp.   12   (pozri   už   uvedené).   Sťažovatelia   preto   zastávajú   názor,   že   aj   postupom najvyššieho súdu („... napadnutými rozhodnutiami a postupom... súdov...“) boli porušené ich základné práva uvedené v bode 6, no najmä „... ústavné právo zakotvené v čl. 46 ods. 2 Ústavy SR“.

21. Ústavný súd v tejto súvislosti uvádza, že ako judikatúra Komisie pre ľudské práva   (sťažnosť   č. 6172/73,   X.   v.   United   Kingdom,   sťažnosť   č. 10000/83,   H   v.   United Kingdom),   tak   aj   doterajšia   judikatúra   Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva   (napríklad v prípade   Delcourt,   resp.   Monnel   a Morris)   pod   spravodlivým   súdnym   procesom   (fair hearing) v žiadnom prípade nechápe právo účastníka súdneho konania na preskúmanie toho, akým spôsobom vnútroštátny súd hodnotil právne a faktické okolnosti konkrétneho prípadu.

22. Kompetencie ústavného súdu nenahrádzajú postupy a rozhodnutia všeobecných súdov   a nepoužívajú   sa   na skúmanie tvrdenej   vecnej   nesprávnosti,   pretože   ústavný   súd nie je   opravnou   inštanciou   vo   vzťahu   k všeobecným   súdom.   Kritériom   rozhodovania ústavného súdu   musí   byť najmä intenzita, akou   malo byť zasiahnuté do   ústavou   alebo kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou   zaručených   základných   práv   alebo   slobôd, a v spojitosti   s tým zistenie,   že v okolnostiach   prípadu   ide   o zásah, ktorý   zjavne viedol k obmedzeniu, resp. odopretiu základných práv alebo slobôd.

23. Ústavný súd v uvedenej súvislosti ďalej poznamenáva, že na interpretáciu zákona č.   478/2002   Z.   z.   o ochrane   ovzdušia   a ktorým   sa   dopĺňa   zákon   č.   401/1998   Z.   z. o poplatkoch za znečisťovanie ovzdušia v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ovzduší“) a príslušných ustanovení procesného predpisu zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny   poriadok   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   aj   „OSP“)   je   zásadne   príslušný všeobecný súd. Skutočnosť, že sťažovatelia zastávajú iný právny názor, než prijal v tejto veci najvyšší súd, nemôže sama osebe viesť k záveru o jeho zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor najvyššieho súdu   svojím   vlastným.   O svojvôli   pri   výklade   alebo   aplikácii   zákonného   predpisu všeobecným súdom, v tomto prípade najvyšším súdom, by bolo možné uvažovať vtedy, ak by sa jeho názor natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis I. ÚS 115/02). Podľa ústavného súdu však posúdenie zákonnosti prvostupňového rozhodnutia (t. j. krajského súdu; bod 4) zo strany najvyššieho súdu takéto nedostatky nevykazuje.

24.   Ústavný   súd   vychádzajúc   z odôvodnenia   uznesenia   najvyššieho   súdu   dospel k záveru,   že   odôvodnenie   uznesenia   sp.   zn.   5   Sžp/104/2009   zo   17.   augusta   2010   dáva dostatočné   a zrozumiteľné   odpovede   na   otázky   (námietky)   uvedené   sťažovateľmi   v ich sťažnosti.   Najvyšší   súd   zvýraznil   v   odôvodnení   svoju   povinnosť   skúmať   (preverovať) spĺňanie podmienok súdneho konania, odôvodnil svoj postup aj z hľadiska uplatňovania jednotlivých právnych predpisov, a to zákona o ovzduší, zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní v znení neskorších predpisov a najmä príslušných ustanovení Občianskeho súdneho poriadku. Podľa názoru ústavného súdu odôvodnenie nie je formalistické ani arbitrárne. Ak najvyšší súd pri svojom rozhodovaní vychádzal z posúdenia v konaní zisteného skutkového stavu   a nerozhodoval   o iných   otázkach   požadovaných   a očakávaných   sťažovateľmi, nemožno z tohto vyvodiť porušenie čl. 46 ods. 1 (ods. 2) ústavy a ani čl. 6 ods. 1 dohovoru označenými rozhodnutiami najvyššieho súdu.

25.   Ústavný   súd   konštatuje,   že   vyslovený   právny   názor   najvyššieho   súdu v odôvodnení   napadnutého   rozhodnutia   [interpretácia   ustanovení   §   248   OSP vo   vzťahu k čl. 46 ods. 2 ústavy, interpretácia ustanovení § 247 ods. 1, § 244 ods. 3, § 245 ods. 1 a § 250i ods. 3 OSP ústiaca do zastavenia konania podľa § 248 písm. b) v spojení s § 250d ods.   3   OSP]   je   dostatočne   zrozumiteľný   a odôvodnený,   nemá   znaky   svojvoľnosti a arbitrárnosti a je tiež ústavne akceptovateľný. Podľa názoru ústavného súdu najvyšší súd vykonal   ústavne   súladný   výklad   platných   právnych   predpisov,   ktorý   nie   je   svojvoľný a nepopiera   zmysel   interpretovaných   a použitých   právnych   noriem.   Skutkové   a právne závery vyplývajúce z uznesenia najvyššieho súdu sa javia ako úplné a presvedčivé.

26. Keďže ústavný súd nezistil príčinnú súvislosť medzi uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 5 Sžp/104/2010 zo 17. augusta 2010 a namietaným porušením základného práva sťažovateľov na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, odmietol ich sťažnosť v tejto časti po jej predbežnom prerokovaní ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

27. Sťažovatelia v sťažnosti namietali tiež porušenie svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (aby sa ich vec verejne prerokovala v ich prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť   ku   všetkým   vykonávaným   dôkazom)   aj   konaním   najvyššieho   súdu,   ktoré predchádzalo   vydaniu   namietaného   uznesenia   (pozri   body   5   a   6).   Keďže   najvyšší   súd v zmysle príslušných ustanovení Občianskeho súdneho poriadku konal a rozhodol v rámci odvolacieho konania proti rozhodnutiam orgánov verejnej správy (tretia hlava piatej časti OSP), ktoré predpokladá, že v prípadoch uvedených v § 214 ods. 2, v danej veci v spojení s § 250ja ods. 3 poslednou vetou OSP („pojednávania netreba nariaďovať“), je zrejmé, že k porušeniu označených práv sťažovateľov v posudzovanom konaní najvyššieho súdu vôbec nemohlo dôjsť,   pretože najvyšší   súd konal v súlade s čl. 51 ods.   1 ústavy. K predmetu posudzovanej   časti   sťažnosti   ústavný   súd   ešte   poznamenáva,   že   uplatňovanie   zákona v súdnom konaní, t. j. postup súdneho orgánu, ktorý koná v súlade s procesnoprávnymi predpismi   konania,   nemožno   hodnotiť   ako   porušenie   základných   práv   a slobôd   (napr. II. ÚS 213/06,   I.   ÚS   176/07).   Vychádzajúc z uvedených   dôvodov   ústavný   súd   sťažnosť v tejto časti odmietol pre jej zjavnú neopodstatnenosť.

28.   Sťažovatelia   namietali   aj   porušenie   čl.   1   ústavy   („Slovenská   republika   je zvrchovaný   demokratický   a právny   štát...   uznáva   a dodržiava   všeobecné   pravidlá medzinárodného práva... ktorými je viazaná...“) postupom v sťažnosti menovaných štátnych orgánov (body 5 až 7) v nimi označenom administratívnom, resp. v súdnom konaní. Túto časť sťažnosti musel ústavný súd odmietnuť z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti, keďže ustanovenia čl. 1 sú súčasťou základných princípov ústavy, vzhľadom na čo nemôžu plniť poslanie   priamo   aplikovateľných   ustanovení   v individuálnych   konaniach   (I.   ÚS   176/07) o porušení   základných   práv   a slobôd   uvedených   v druhej   hlave   ústavy   (m.   m. II. ÚS 821/00).

29. Taktiež z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti odmietol ústavný súd sťažnosť v tej časti, v ktorej sťažovatelia namietali porušenie čl. 46 ods. 2 ústavy („kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím orgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal   zákonnosť   takéhoto   rozhodnutia...“).   Sťažovateľka   podala   proti   rozhodnutiu krajského úradu zo 4. augusta 2008 žalobu o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia, o ktorej konal a rozhodol krajský súd rozsudkom z 29. apríla 2009 (v tomto konaní bol sťažovateľ do konania pribratý ako účastník v 3. rade). Aj keď odvolanie proti rozsudku krajského súdu podal žalovaný v 1. rade (t. j. krajský úrad, pozn.), námietkami, resp. názormi sťažovateľky (sťažovateľa),   tak   ako   to   vyplýva   z obsahu   súdneho   spisu   krajského   súdu   (sp.   zn. 1 Scud/46/2008), ako aj k nemu pripojených administratívnych spisov, sa najvyšší súd ako súd   odvolací   riadne   zaoberal.   To,   že   vo   veci   konajúci   najvyšší   súd   nerozhodol   podľa predstáv sťažovateľov, nie je možné kvalifikovať ako porušenie označeného základného práva.

30.   K namietanému   porušeniu   základného   práva   na   priaznivé   životné   prostredie podľa   čl.   44   ods. 1   ústavy   ústavný   súd   poznamenáva,   že   v sťažnosťou   napadnutom odvolacom súdnom konaní najvyšší súd nerozhodoval o samotnom predmete spornej veci, t. j. „o vymedzení a začlenení stacionárnych zdrojov znečisťovania ovzdušia v prevádzke drevovýroby   v Banskej   Belej“,   ale   o procesných   podmienkach   konania   o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia správneho orgánu. Keďže v danej veci „nie je ukončené konanie správneho orgánu o návrhu   pôvodne podaného   spoločnosťou   F.,   spol.   s.   r.   o.   vydaním právoplatného rozhodnutia“ a súdne preskúmanie správneho rozhodnutia je za existujúceho skutkového   stavu   „vylúčené“   (pozri   bod   18),   majú   sťažovatelia   možnosť   domáhať   sa rešpektovania   svojho   základného   práva   zaručeného   (aj)   čl.   44   ods.   1   ústavy   v ďalšom konaní pred správnymi orgánmi, resp. všeobecnými súdmi. Pretože nebola zistená príčinná súvislosť   medzi   namietaným   porušením   označeného   práva   a odvolacím   rozhodnutím najvyššieho súdu sp. zn. 5 Sžp/104/2009 zo 17. augusta 2010, ústavný súd aj túto časť sťažnosti sťažovateľov odmietol ako zjavne nedôvodnú.

31. V neposlednom rade ústavný súd dodáva, že v sťažnosti je oddelený petit od jej ostatných častí. Ústavný súd je podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde viazaný návrhom na začatie konania. Viazanosť ústavného súdu návrhom sa vzťahuje zvlášť na návrh výroku rozhodnutia, ktorého sa sťažovateľ domáhal. Ústavný súd môže rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite svojej sťažnosti, a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorý označil za porušovateľa   svojich   práv   (čl. 2   ods. 2   ústavy).   V uvedenom   rozsahu   sťažnosť sťažovateľov   (kvalifikovane   zastúpených   advokátom)   disponuje   ďalšími   procesnými nedostatkami (pozri bod 7).

32. Po odmietnutí sťažnosti sťažovateľov ako celku nebol už právny dôvod zaoberať sa ostatnými návrhmi sťažovateľov uvedenými v petite sťažnosti (bod 7).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 14. decembra 2010