znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 484/2014-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 10. septembra 2014 predbežne prerokoval sťažnosť P. B. vo veci namietaného porušenia jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Nové Zámky v konaní vedenom pod sp. zn. 2 T 180/2010 a postupom Krajského súdu v Nitre v konaní vedenom pod sp. zn. 3 To 104/2011 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť P. B. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 30. júla 2014 doručená   sťažnosť   P.   B.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   vo   veci   namietaného   porušenia   jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného súdu Nové Zámky (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 2 T 180/2010 a postupom Krajského súdu v Nitre (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 3 To 104/2011.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol rozsudkom okresného súdu sp. zn.   2   T   180/2010   z   29.   septembra   2011   (ďalej   len   „rozsudok   okresného   súdu z 29. septembra 2011“) uznaný vinným zo spáchania skutkov: l. pre zločin lúpeže podľa § 188 ods. 1 a 2 písm. d) v súbehu so zločinom porušovania domovej slobody podľa § 194 ods. 1 a 2 písm. b) a ods. 3 písm. c) Trestného zákona; 2. pre zločin lúpeže podľa § 188 ods. 1 a 2 písm. c) a d) Trestného zákona v súbehu so zločinom porušovania domovej slobody podľa § 194 ods. 1 a 2 písm. b) a ods. 3 písm. a) Trestného zákona; 3. pre zločin lúpeže podľa § 188 ods. 1 a 2 písm. d) v súbehu so zločinom porušovania domovej slobody podľa § 194 ods. 1 a 2 písm. b) a ods. 3 písm. a) Trestného zákona; 4. pre zločin lúpeže podľa   §   188 ods.   1 a 2 písm.   d)   Trestného   zákona v súbehu   so   zločinom   porušovania domovej slobody podľa § 194 ods. 1 a 2 písm. b) a ods. 3 písm. a) Trestného zákona; 5. pre trestný   čin   lúpeže   podľa   §   234   ods.   1   Trestného   zákona   v   súbehu   s   trestným   činom porušovania domovej slobody podľa § 238 ods. 1 a 2 Trestného zákona; 6. pre prečin krádeže   podľa   §   212   ods.   2   písm.   a)   a ods. 3   písm.   b)   Trestného   zákona   v   súbehu so zločinom   porušovania   domovej   slobody   podľa   §   194 ods.   1 a   2 písm.   b)   Trestného zákona a napokon 7. pre trestný čin krádeže podľa § 247 ods. 2 písm. a) Trestného zákona v súbehu s trestným činom porušovania domovej slobody podľa § 238 ods. 1 a 2 Trestného zákona.

Za skutky v bode 1, 2, 3, 4 a 6 mu bol podľa § 188 ods. 2 Trestného zákona, § 41 ods. 1 a 2 Trestného zákona a § 38 ods. 2 Trestného zákona s prihliadnutím na poľahčujúce okolnosti podľa § 36 písm. l) a n) Trestného zákona a priťažujúce okolnosti uvedené v § 37 písm. h) a m) Trestného zákona uložený úhrnný trest odňatia slobody v trvaní 12 rokov nepodmienečne.

Za skutky v bode 5 a 7 mu bol podľa § 234 ods. 1 Trestného zákona a § 35 ods. 2 a 3 Trestného zákona uložený súhrnný trest odňatia slobody v trvaní 7 rokov nepodmienečne, pričom zároveň bol zrušený výrok o treste Okresného súdu Galanta sp. zn. SA-2T/103/00 z 5. decembra 2007 týkajúci sa sťažovateľa, ako aj všetky rozhodnutia obsahovo na tento výrok nadväzujúce, pokiaľ jeho zrušením stratili podklad.

Proti uvedenému rozsudku okresného súdu z 29. septembra 2011 podal sťažovateľ odvolanie,   v   ktorom   poukázal   na   porušenie   svojich   práv   v   dôsledku   toho,   že   mu v prípravnom konaní nebol po celý čas pridelený obhajca a nebolo mu doručené žiadne uznesenie   okresného   súdu   týkajúce   sa   ustanovenia   obhajcu.   Po   konzultáciách   s   jeho obhajcom vzal sťažovateľ 29. februára 2012 svoje odvolanie späť.

Sťažovateľ 3. septembra 2012 podal v predmetnej veci dovolanie z dôvodov podľa § 371 ods.   1 Trestného poriadku, v ktorom poukázal na porušenie jeho práv obhajoby. Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie sťažovateľa podľa § 382 písm. d) Trestného poriadku odmietol pre nesplnenie jednej zo základných podmienok podľa § 379 Trestného poriadku.

Sťažovateľ následne v predmetnej veci podal 4. marca 2013 podnet na dovolanie na Ministerstve   spravodlivosti   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ministerstvo spravodlivosti“) podľa § 369 ods. 1 Trestného poriadku v spojení s § 372 ods. 1 Trestného poriadku,   v ktorom   poukázal   na   porušenie   svojich   práv   obhajoby   v   súvislosti so skutočnosťou,   že   mu   v priebehu   prípravného   konania   nebol   ustanovený   obhajca. Ministerstvo spravodlivosti sťažovateľovi odpovedalo podaním z 25. mája 2013, v ktorom sa podľa sťažovateľa jeho argumentáciou týkajúcou sa porušenia práv obhajoby dostatočne nezaoberalo a ktorým jeho podnet ako nedôvodný zamietlo.

Sťažovateľ 18. novembra 2013 podal v jeho trestnej veci návrh na povolenie obnovy konania,   ktorý   odôvodnil   poukazom   na   právne   účinky   nálezu   ústavného   súdu   sp.   zn. PL. ÚS 106/2011 z 28. novembra 2012, ako aj poukazom na porušenie jeho práv obhajoby, a zároveň požiadal okresný súd o opätovné prehodnotenie uložených trestov. Okresný súd povolil   obnovu   konania   v   predmetnej   veci   v   časti   uloženého   úhrnného   trestu   v   trvaní 12 rokov a v tejto časti zároveň pôvodný rozsudok okresného súdu z 29. septembra 2011 zrušil.

Okresný súd sťažovateľovi rozsudkom okresného súdu z 10. apríla 2014 uložil trest odňatia slobody v trvaní 9 rokov nepodmienečne, proti ktorému podal sťažovateľ odvolanie. Krajský súd vyniesol rozsudok sp. zn. 3 To 104/2011 z 11. júna 2014 (ďalej aj „rozsudok krajského súdu z 11. mája 2014“), ktorým sťažovateľovi uložil trest vo výmere 9 rokov nepodmienečne, avšak jeho argumentáciou týkajúcou sa porušenia práv obhajoby sa v ňom nezaoberal.

Všeobecné súdy zúčastnené na rozhodovaní v predmetnej veci podľa sťažovateľa nepostupovali v súlade s ústavou, čoho dôkazom je, že v samotnom pôvodnom rozsudku boli vynesené dva tresty za pokračovací trestný čin.

Na základe uvedeného sťažovateľ požiadal ústavný súd, aby vydal nález, v ktorom vysloví, že okresný súd v konaní vedenom pod sp. zn. 2 T 180/2010 a krajský súd v konaní vedenom pod sp. zn. 3 To 104/2011 porušili jeho základné právo podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, priznal mu primerané finančné zadosťučinenie v sume 35 000 €, prikázal krajskému súdu vymazať jeho odsúdenie z registra trestov a priznal mu náhradu trov právneho zastúpenia.

V   závere   svojej   sťažnosti   sťažovateľ   požiadal   o   ustanovenie   právneho   zástupcu v konaní pred ústavným súdom.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú zákonom   predpísané náležitosti,   neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom   konania   pred   ústavným   súdom   je   neperfektná   sťažnosť   sťažovateľa, v ktorej namieta porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 2 T 180/2010 a postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 3 To 104/2011. K namietanému porušeniu označeného základného práva   sťažovateľa   malo   dôjsť   v   dôsledku   toho,   že   všeobecné   súdy   zúčastnené na rozhodovaní v jeho veci sa nezaoberali jeho argumentáciou týkajúcou sa porušenia jeho práva obhajoby, v rámci ktorej namietal, že počas celej doby trvania prípravného konania mu nebol ustanovený obhajca, a taktiež v dôsledku toho, že v predmetnej veci tieto súdy vyniesli rozhodnutia, ktorými porušili jeho bližšie neurčené práva zaručené ústavou (v tejto súvislosti sťažovateľ poukázal na skutočnosť, že rozsudok okresného súdu z 10. apríla 2014 bol zrušený rozsudkom krajského súdu z 11. júna 2014).

K namietanému porušeniu označeného práva postupom okresného súdu

Ústavný   súd   vo   svojom   rozhodovaní   vychádza   z   ústavného princípu   subsidiarity svojej právomoci vo vzťahu k všeobecným súdom vyplývajúceho z čl. 127 ods. 1 ústavy, podľa ktorého rozhoduje o individuálnych sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb vo veci porušenia ich základných práv alebo slobôd v tých prípadoch, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

V tejto súvislosti ústavný súd opakovane zdôraznil, že trestné konanie od svojho začiatku až po jeho koniec je procesom, v ktorom sa v rámci vykonávania jednotlivých úkonov   a   realizácie   garancií   ochrany   práv   a   slobôd   môžu   zo   strany   orgánov   činných v trestnom konaní naprávať, resp. korigovať aj jednotlivé pochybenia. Spravidla až po jeho skončení   možno   na   ústavnom   súde   namietať   pochybenia   znamenajúce   porušenia   práv a slobôd označených v čl. 127 ods. 1 ústavy, ktoré neboli odstránené v jeho priebehu (napr. Zívala III. ÚS 3/02, Ölveczky III. ÚS 18/04, Mamonov III. ÚS 75/05, Karlin IV. ÚS 76/05).

Ústavný   súd   zastáva   názor,   že   nie   je iba   jeho   povinnosťou   ako   súdneho   orgánu ochrany   ústavnosti   zabezpečovať   v   rámci   svojej   rozhodovacej   právomoci   ochranu základných práv a slobôd vrátane rešpektovania záväzkov vyplývajúcich z medzinárodných zmlúv, ktorými je Slovenská republika viazaná. Túto povinnosť majú aj všeobecné súdy ako primárni ochrancovia ústavnosti (napr. III. ÚS 79/02).

Sťažovateľ   v   sťažnosti   predkladá   argumentáciu   proti   rozsudkom   okresného   súdu z 29. septembra 201 a 10. apríla 2014, avšak v predmetnom konaní mal možnosť v rámci jeho ďalšieho priebehu predkladať v záujme ochrany svojich práv všetky svoje zásadné námietky   prostredníctvom   využitia   účinného   prostriedku   nápravy   poskytnutého   mu v Trestnom   poriadku   –   odvolania,   ktorého   posúdenie   patrí   do   právomoci   príslušného krajského súdu, ktorý je oprávnený posúdiť všetky právne a skutkové okolnosti daného prípadu a rozhodnúť v predmetnej veci.

Z uvedeného vyplýva, že realizáciou svojich práv obhajoby v priebehu uvedeného konania   mal   sťažovateľ   možnosť   účinným   spôsobom   namietať   porušenie   svojich   práv, a preto ústavný súd jeho sťažnosť v tejto časti pri jej predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   odmietol   pre   nedostatok   svojej   právomoci   na   jej prerokovanie.

K namietanému porušeniu označeného práva postupom krajského súdu

Zo sťažnosti sťažovateľa a z jej príloh, ako aj z listín zaobstaraných zo spisového materiálu v   predmetnej   veci   ústavným súdom   vyplýva, že   uznesením   najvyššieho   súdu sp. zn. 2 Tdo 74/2012 z 11. decembra 2012 bolo dovolanie sťažovateľa, v ktorom predložil svoju   argumentáciu   týkajúcu   sa   porušenia   jeho   práv   obhajoby   v   prípravnom   konaní, odmietnuté   pre   nesplnenie podmienky   podľa   §   372   ods.   1   Trestného   poriadku,   pretože nevyužil svoje zákonné právo na podanie riadneho opravného prostriedku (odvolania proti rozsudku okresného súdu z 29. septembra 2011).

Uznesením okresného súdu sp. zn. 4 Nt 1/2013 zo 16. januára 2014 okresný súd povolil   obnovu   konania   v   trestnej   veci   sťažovateľa   vedenej   pod   sp.   zn.   2   T   180/2010 a zároveň   zrušil   výrok   o   treste   rozsudku,   ktorým   mu   bol   uložený   úhrnný   trest   odňatia slobody v trvaní dvanásť rokov, ako aj ďalšie rozhodnutia obsahovo nadväzujúce na zrušené rozhodnutie, pokiaľ vzhľadom na túto zmenu, ku ktorej došlo zrušením, stratili podklad.

Okresný súd rozsudkom z 10. apríla 2014 sťažovateľa uznal vinným:

- zo zločinu lúpeže podľa § 188 ods. 1 a 2 písm. d) Trestného zákona v súbehu so zločinom porušovania domovej slobody podľa § 194 ods. 1 a 2 písm. b) a ods. 3 písm. a) Trestného zákona na skutkovom základe uvedenom v bode 1 rozsudku okresného súdu z 29. septembra   2011   v   spojení   s   uznesením   krajského   súdu   sp.   zn.   3   To   104/2011 z 29. februára 2012;

- zo zločinu lúpeže podľa § 188 ods. 1 a 2 písm. c) a d) Trestného zákona v súbehu so zločinom porušovania domovej slobody podľa § 194 ods. 1 a 2 písm. b) a ods. 3 písm. a) Trestného zákona na skutkovom základe uvedenom v bode 2 rozsudku okresného súdu z 29. septembra   2011   v   spojení   s   uznesením   krajského   súdu   sp.   zn.   3 To 104/2011 z 29. februára 2012;

- zo zločinu lúpeže podľa § 188 ods. 1 a 2 písm. d) Trestného zákona v súbehu so zločinom porušovania domovej slobody podľa § 194 ods. 1 a 2 písm. b) a ods. 3 písm. a) Trestného zákona na skutkovom základe uvedenom v bode 3 rozsudku okresného súdu z 29. septembra   2011   v   spojení   s   uznesením   krajského   súdu   sp.   zn.   3   To   104/2011 z 29. februára 2012;

- zo zločinu lúpeže podľa § 188 ods. 1 a 2 písm. c) a d) Trestného zákona v súbehu so zločinom porušovania domovej slobody podľa § 194 ods. 1 a 2 písm. b) a ods. 3 písm. a) Trestného zákona na skutkovom základe uvedenom v bode 4 rozsudku okresného súdu z 29. septembra   2011   v   spojení   s   uznesením   krajského   súdu   sp.   zn.   3 To 104/2011 z 29. februára 2012;

- z prečinu krádeže podľa § 212 ods. 2 písm. a) a ods. 3 písm. b) Trestného zákona v súbehu   so   zločinom   porušovania   domovej   slobody   podľa   §   194   ods.   1   a   2   písm.   b) Trestného zákona na skutkovom základe uvedenom v bode 6 rozsudku okresného súdu z 29. septembra   2011   v   spojení   s   uznesením   krajského   súdu   sp.   zn.   3   To   104/2011 z 29. februára 2012;

za čo bol odsúdený podľa § 188 ods. 2 Trestného zákona a § 38 ods. 2 Trestného zákona s prihliadnutím na poľahčujúcu okolnosť § 36 písm. l) a n) Trestného zákona a § 37 písm. h) a m) Trestného zákona a § 41 ods. 1 a 2 Trestného zákona k trestu odňatia slobody v trvaní 9 rokov.

Podľa § 48 ods. 2 písm. b) Trestného zákona bol pre výkon trestu zaradený do ústavu na výkon trestu so stredným stupňom stráženia.

Krajský   súd   svojím   rozsudkom   z   11.   júna 2014   zrušil   rozsudok   okresného   súdu z 10. apríla 2014 podľa § 321 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku a podľa § 322 ods. 3 Trestného poriadku sťažovateľovi na základe rozsudku okresného súdu z 29. septembra 2011 v bodoch   1, 2,   3, 4 a 6, ktorými bol uznaný vinným, uložil   podľa   § 188 ods.   2 Trestného zákona s prihliadnutím na poľahčujúce okolnosti uvedené v § 36 písm. l) a n) Trestného   zákona   a   §   41   ods.   1   a   2   Trestného   zákona   úhrnný   trest   odňatia   slobody vo výmere 9 rokov. Podľa § 48 ods. 2 písm. b) Trestného zákona krajský súd sťažovateľa na výkon trestu odňatia slobody zaradil do ústavu na výkon trestu so stredným stupňom stráženia. (rozsudok krajského súdu z 11. júna 2014 bol v čase rozhodovania ústavného súdu doručovaný stranám v konaní).

Argumentácia   sťažovateľa   v   konaní   spočíva   v   porušení   jeho   práva   na   obhajobu v jeho   veci   vedenej   pod   sp.   zn.   2 T   180/2010,   ktorou   sa   všeobecné   súdy   zúčastnené na rozhodovaní v jeho veci podľa neho vôbec nezaoberali.

Ústavný   súd   v   tejto   súvislosti   poukazuje   na   to,   že   z   už   uvedeného   prehľadu rozhodnutí vydaných v predmetnej veci, ako aj z ich obsahu je zrejmé, že sťažovateľ svoju argumentáciu týkajúcu sa porušenia ochrany jeho práv obhajoby predložil v rámci konania o jeho návrhu na povolenie obnovy konania vo veci vedenej pod sp. zn. 2 T 180/2010. V rámci konania po povolení obnovy konania súdy zúčastnené na rozhodovaní v predmetnej veci opätovne rozhodovali o treste sťažovateľa za skutky uvedené v bodoch 1, 2, 3, 4 a 6 rozsudku okresného súdu z 29. septembra 2011, z ktorých bol sťažovateľ týmto rozsudkom uznaný vinným.

Procesné pochybenie okresného súdu, ktorým vo svojom rozsudku z 10. apríla 2014 opätovne rozhodoval o vine sťažovateľa vo vzťahu k skutkom uvedeným v bodoch 1, 2, 3, 4 a 6 napriek skutočnosti, že rozsudok okresného súdu z 29. septembra 2011 bol zrušený len vo vzťahu k výroku o treste vzťahujúcom sa na tieto skutky, bolo podľa zistenia ústavného súdu odstránené na základe podaného odvolania rozsudkom krajského súdu z 11. júna 2014.

Podľa   §   364   ods.   1   Trestného   poriadku   obnova   konania,   ktoré   sa   skončilo právoplatným   rozsudkom   alebo   právoplatným   trestným   rozkazom,   sa   povolí,   ak   vyjdú najavo skutočnosti alebo dôkazy súdu skôr neznáme, ktoré by mohli samy osebe alebo v spojení so skutočnosťami a dôkazmi už skôr známymi odôvodniť iné rozhodnutie o vine alebo vzhľadom na ktoré by pôvodne uložený trest bol v zrejmom nepomere k závažnosti činu alebo k pomerom páchateľa, alebo uložený druh trestu by bol v zrejmom rozpore s účelom   trestu,   alebo   vzhľadom   na   ktoré   upustenie   od   potrestania   alebo   upustenie   od uloženia súhrnného trestu by bolo v zrejmom nepomere k závažnosti činu alebo k pomerom páchateľa, alebo by bolo v zrejmom rozpore s účelom trestu.

Argumentáciu   sťažovateľa   týkajúcu   sa   porušenia   jeho   práv   obhajoby   podľa ústavného   súdu   nemožno   považovať   za   novú   skutočnosť,   ktorá   mu   nebola   známa   už v pôvodnom konaní v jeho veci vedenom na okresnom súde pod sp. zn. 2 T 180/2010 a krajskom súde pod sp. zn. 3 To 104/2001. Túto skutočnosť napokon potvrdzuje aj to, že uvedenú argumentáciu predložil preukázateľne aj v rámci podaného dovolania, o ktorom najvyšší súd rozhodol uznesením sp. zn. 2 Tdo 74/2012 z 11. decembra 2012. S ohľadom na uvedené sa všeobecné súdy zúčastnené na rozhodovaní v jeho veci v konaní po povolení obnovy   konania   nemali   dôvod   touto   argumentáciou   zaoberať,   resp.   túto   argumentáciu správne vyhodnotili ako právne irelevantnú.

V   súvislosti   s   námietkou   sťažovateľa,   podľa   ktorej   boli   súdy   zúčastnené na rozhodovaní   v   jeho   povinné   vysporiadať   sa   aj   s   uvedenou   ním   predloženou argumentáciou,   ústavný   súd   poukazuje   na   svoju   ustálenú   judikatúru,   v   rámci   ktorej opakovane vyslovil, že odôvodnenie rozhodnutia   všeobecného súdu   (prvého aj druhého stupňa), ktoré stručne a jasne objasní skutkový stav a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na súdnu ochranu, resp. spravodlivý súdny proces (m. m. III. ÚS 209/04, I. ÚS 117/05). Odôvodnenie súdneho rozhodnutia v   opravnom   konaní pritom   nemusí   odpovedať na každú   námietku alebo argument, ktoré boli uplatnené v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci   význam   na   rozhodnutie   o   odvolaní,   zostali   sporné   alebo   sú   nevyhnutné na doplnenie   dôvodov   prvostupňového   rozhodnutia,   ktoré   sa   preskúmava   v   odvolacom konaní (napr. IV. ÚS 358/08).

S   ohľadom   na   uvedené   ústavný   súd   sťažnosť   sťažovateľa   v   tejto   časti   pri   jej predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

Keďže sťažnosť sťažovateľa bola ústavným súdom odmietnutá, neprichádzalo už do úvahy, aby ústavný súd rozhodoval o jeho žiadosti o ustanovenie právneho zástupcu, ako aj o jeho ďalších nárokoch uplatnených v sťažnosti.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. septembra 2014