znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 484/2013-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 7. augusta 2013 predbežne prerokoval sťažnosť S. K., K., zastúpenej advokátom JUDr. P. R., A., s. r. o., K., vo   veci   namietaného porušenia   základného   práva   na prerokovanie   veci   bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Košice II v konaní vedenom pod sp. zn. 38 Er 3188/2009 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť S. K.   o d m i e t a   pre neprípustnosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 8. júla 2013 doručená sťažnosť S. K. (ďalej len „sťažovateľka“),   ktorou   namietala porušenie svojho základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Košice II (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 38 Er 3188/2009.

Sťažovateľka   v   sťažnosti   namieta „že   postupom   Okresného   súdu...   v   exekučnom konaní vedenom pod sp. zn.: 38 Er/3188/2009 vo veci oprávneného P., s. r. o... a povinnej S. K... o vymoženie 1308,47 EUR s príslušenstvom... došlo k porušeniu jeho základného ľudského práva na prejednanie veci bez zbytočných prieťahov, tak ako je garantované v čl. 48 ods. 2 ústavného zákona č. 460/1992 Zb... a k porušeniu základného ľudského práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote, tak ako je ustanovené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru... K   porušeniu   uvedených   práv   došlo   nečinnosťou   konajúceho   súdu,   ktorý   nebol schopný za takmer 20 mesiacov rozhodnúť o odklade exekúcie (či už kladne alebo záporne) a viac ako 18 mesiacov o návrhu na zastavenie exekúcie. Za uvedené obdobie neurobil exekučný súd ani jeden úkon, napriek tomu, že povinný telefonicky i písomne viac krát žiadal   o prejednanie   veci.   Z   písomných   žiadostí   predkladáme   Žiadosť   povinného o rozhodnutie   vo   veci   zo   dňa   05.   01.   2012   a   Sťažnosť   adresovanú   predsedovi   súdu dňa 2. 7. 2012, o ktorej nebolo do dnešného dňa rozhodnuté...“.

V nadväznosti na uvedené sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd takto rozhodol:„1. Základné právo sťažovateľa S. K... na prejednanie veci bez zbytočných prieťahov podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy  ...   a   základné   ľudské   právo   na   prejednanie   záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru... postupom Okresného súdu... v konaní vedenom pod sp. zn. 38 Er/3188/2009 porušené boli.

2. Okresnému súdu... prikazuje vo veci vedenej pod sp. zn. 38 Er/3188/20092 konať bez zbytočných prieťahov.

3. Sťažovateľovi priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume 5 000,- Eur... ktoré je mu Okresný súd... povinný vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Okresný súd... je povinný uhradiť trovy konania vo výške 490,12 Eur na účet právneho zástupcu A., s. r. o., K. do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“Ústavný súd uznesením č. k. I. ÚS 310/2013-11 z 29. mája 2013 odmietol skoršiu sťažnosť   sťažovateľky   doručenú   ústavnému   súdu   31.   januára   2013   pre   neprípustnosť z dôvodu, že sťažovateľka napriek výzve ústavného súdu nepreukázala, že pred doručením sťažnosti ústavnému súdu sa domáhala ochrany svojich označených práv podaním sťažnosti predsedovi okresného súdu podľa § 62 a nasl. zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o súdoch“). Sťažovateľka v skoršej sťažnosti tvrdila, že predsedovi okresného súdu podala sťažnosť z 2. júla 2012.

Sťažovateľka v sťažnosti uviedla, že podľa zistení jej právneho zástupcu sťažnosť na prieťahy v konaní z 2. júla 2012, ktorú podávala formou elektronického podania, nebola evidovaná v registri sťažností okresného súdu v dôsledku pochybenia súdu.

Ústavný   súd   preto   opätovne   preveril,   či   zo   strany   sťažovateľky   bola   doručená akákoľvek sťažnosť na prieťahy v konaní, a zistil, že žiadna sťažnosť na prieťahy v konaní v tejto veci nebola súdu doručená. Zároveň zistil, že právny zástupca sťažovateľky doručil okresnému súdu sťažnosť na prieťahy v zastúpení inej osoby a v inom konaní.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii   ústavného   súdu,   o   spôsobe   konania   pred   ním   a   o   postavení   jeho   sudcov ustanoví zákon.

Podľa   § 25 ods.   1 zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd každý návrh prerokuje bez prítomnosti sťažovateľa a skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2   zákona   o   ústavnom   súde   nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto ustanovenia návrhy, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy, návrhy podané niekým zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Odmietnuť môže aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom   sťažnosti   je   tvrdenie   sťažovateľky,   že   postupom   okresného   súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 38 Er 3188/2009 došlo k porušeniu jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť podľa čl. 127 ústavy nie je prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv a slobôd účinne poskytuje a na použitie ktorých je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.

Ústavný súd   predbežne skúmal, či sú splnené podmienky na konanie pred ním. V nadväznosti   na   to   ústavný   súd   preveroval   tvrdenia   sťažovateľky   o podaní   sťažnosti na prieťahy   v namietanom   konaní   predsedovi   okresného   súdu   a na   rozdiel   od   tvrdenia sťažovateľky zistil, že žiadna takáto sťažnosť z jej strany okresnému súdu doručená nebola. Doručenie   takejto   sťažnosti   nepreukázala   ani   sťažovateľka   listinami   pripojenými k sťažnosti. Na základe uvedeného ústavný súd konštatuje, že sťažovateľka kvalifikovaným spôsobom   nepreukázala,   že   podala   (doručila   predsedovi   okresného   súdu)   sťažnosť na prieťahy v namietanom konaní pred okresným súdom.

V prípadoch sťažností podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, v ktorých je namietané porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) v konaní pred všeobecným súdom, ústavný súd v súlade   so   svojou   doterajšou   judikatúrou   vyžaduje   preukázanie   využitia   právneho prostriedku,   na uplatnenie ktorého mala sťažovateľka právo podľa   § 62 a nasl. zákona o súdoch.

Ústavný súd už viackrát rozhodol (m. m. I. ÚS 21/99, IV. ÚS 153/03, I. ÚS 33/05), že účelom práva účastníka konania pred všeobecným súdom podať sťažnosť na prieťahy v konaní   je   poskytnutie   príležitosti   tomuto   súdu,   aby   sám   odstránil   protiprávny   stav zapríčinený porušením základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Ústavný súd preto o sťažnosti, ktorou je namietané porušenie základného podľa čl. 48 ods. 2 ústavy   a   práva   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru,   koná   iba   za   predpokladu,   ak   sťažovateľ preukáže,   že   využil   označené   právne   prostriedky,   ktoré   mal   k   dispozícii   podľa   zákona o súdoch, alebo ak sa preukáže, že sťažovateľ túto podmienku nesplnil z dôvodov hodných osobitného zreteľa (§ 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

Podľa názoru ústavného súdu sa podanie sťažnosti na prieťahy v konaní v zmysle citovaných zákonov zásadne považuje za účinný prostriedok ochrany takých základných práv, ktoré súvisia so základným právom na súdnu ochranu, ako aj so základným právom na konanie bez zbytočných prieťahov (napr. IV. ÚS 153/03, IV. ÚS 278/04). Účinnosť takého   právneho   prostriedku   ochrany   pred   zbytočnými   prieťahmi   v   súdnom   konaní potvrdzuje aj znenie zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých   zákonov   v   znení   neskorších   predpisov,   ktorý   vo   viacerých   ustanoveniach zdôrazňuje povinnosť sudcu konať bez zbytočných prieťahov a ustanovuje za také prieťahy aj disciplinárnu zodpovednosť [§ 2 ods. 2, § 30 ods. 4, § 52 ods. 1, § 116 ods. 1 písm. b) a § 118 ods. 1 citovaného zákona]. Podobne aj zákon o súdoch v § 64 ods. 1 ustanovuje, že „Účelom   vybavovania   sťažnosti   je   zistiť,   či   v   danej   veci   boli   spôsobené   prieťahy v konaní...“.   V   zmysle   prvej   vety   druhého   odseku   citovaného   zákonného   ustanovenia „Orgán, ktorý vybavuje sťažnosť, je povinný na účel zistenia stavu veci prešetriť všetky skutočnosti“.   Napokon,   podľa   tretieho   odseku   predmetného   zákonného   ustanovenia „Ak orgán   poverený   vybavovaním   sťažnosti   zistí,   že   sťažnosť   je   dôvodná,   prijme a zabezpečí vykonanie opatrení na odstránenie nedostatkov, ak je to potrebné, vyvodí za vzniknuté nedostatky voči zodpovedným osobám dôsledky“. V súvislosti s tým ústavný súd poznamenáva, že vyčerpanie opravných prostriedkov alebo iných právnych prostriedkov, ktoré zákon   sťažovateľovi na ochranu jeho základných práv a slobôd účinne poskytuje a na použitie   ktorých   je   oprávnený   podľa   osobitných   predpisov,   je   jedným   z   atribútov prípustnosti sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, a teda podmienkou konania vo veci individuálnej ochrany základných práv a slobôd pred ústavným súdom.

Špecifickosť   sťažnosti   podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy   teda   spočíva   okrem   iného   aj v tom,   že   k   jej   podaniu   môže   zásadne   dôjsť   až   subsidiárne.   Zmysel   a   účel   zásady subsidiarity vyplýva aj z toho, že ochrana ústavnosti nie je a ani z povahy veci nemôže byť iba úlohou ústavného súdu, ale je takisto úlohou všetkých orgánov verejnej moci, v tom rámci   predovšetkým   všeobecného   súdnictva.   Ústavný   súd   predstavuje   v   tejto   súvislosti inštitucionálny mechanizmus, ktorý   nastupuje až v   prípade   zlyhania všetkých   ostatných do úvahy prichádzajúcich orgánov verejnej moci.

Sťažovateľka   v posudzovanej   veci   nesplnila   (kvalifikovane   nepreukázala) požiadavku   namietania   prieťahov   v   konaní   pred   orgánom   štátnej   správy   súdov   ani nepreukázala, že ju nesplnila z dôvodov hodných osobitného zreteľa (§ 53 ods. 2 zákona o ústavnom   súde).   V nadväznosti   na   to   ústavný   súd   dodáva,   že   „povinnosť   vyčerpania dostupných a účinných prostriedkov ochrany základných práv a slobôd, porušenie ktorých sťažovateľka   pred   ústavným   súdom   namieta,   tiež   vyžaduje,   aby   sťažovateľka   konala v súlade s pravidlami, ktoré s uplatnením daného prostriedku   súvisia.   Nekonanie týmto spôsobom...   má   za   následok   nesplnenie   sťažovateľkinej   povinnosti   vyčerpať   dostupný prostriedok ochrany svojich práv“ (III. ÚS 44/03).

Z uvedených dôvodov ústavný súd odmietol sťažnosť sťažovateľky podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako neprípustnú.

Nad rámec uvedeného ústavný súd uvádza, že sťažnosť bolo možné odmietnuť aj pre nesplnenie   zákonom   predpísaných   náležitostí,   keďže   právny   zástupca   sťažovateľky nedoručil   ústavnému   súdu   splnomocnenie   na   zastupovanie,   ako   to   ukladá   §   20   ods.   2 zákona o ústavnom súde.

Vzhľadom na to, že sťažnosť bola odmietnutá ako celok, ústavný súd sa jednotlivými nárokmi uplatňovanými v sťažnosti už nezaoberal.

Ústavný   súd   v   závere   pripomína,   že   toto   rozhodnutie   nezakladá   prekážku   veci rozhodnutej v zmysle § 24 písm. a) zákona o ústavnom súde, a preto nebráni tomu, aby po splnení   všetkých   zákonom   predpísaných   náležitostí   sťažovateľka   v   tejto   veci   v   prípade zotrvania   na   stanovisku,   že   postupom   okresného   súdu   v   nej   dochádza   k   zbytočným prieťahom, predložila ústavnému súdu novú sťažnosť.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 7. augusta 2013