znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 484/2012-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 17. októbra 2012 predbežne   prerokoval   sťažnosť   spoločnosti   A.,   akciová   spoločnosť,   B.,   zastúpenej advokátkou JUDr. E. B., B., ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd,   ako   aj   práva   podľa   čl.   1   Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Žilina v reštrukturalizačnom konaní vedenom pod sp. zn. 4 R 1/2012 a jeho uznesením z 20. júla 2012 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť spoločnosti   A.,   akciová spoločnosť,   o d m i e t a   z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 21. augusta 2012   doručená   sťažnosť   spoločnosti   A.,   akciová   spoločnosť   (ďalej   len   „sťažovateľka“, v citovanom texte aj „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenia svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy, ako aj práva pokojne užívať svoj majetok podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k dohovoru (ďalej len „dodatkový protokol) postupom Okresného súdu Žilina (ďalej len „okresný súd“, v citovanom texte aj „porušovateľ“) v reštrukturalizačnom konaní vedenom pod sp. zn. 4 R 1/2012 a jeho uznesením z 20. júla 2012.

2. Zo sťažnosti vyplýva, že „Porušovateľ uznesením sp. zn. 4 R 1/2012 zo dňa 17. 05. 2012 (zverejnené v O. dňa 23. 05. 2012) povolil reštrukturalizačné konanie voči dlžníkovi P. a. s., so sídlom S., a zároveň vyzval veriteľov, aby v zákonnej lehote prihlásili spôsobom ustanoveným   zákonom   svoje   pohľadávky.   Porušovateľ   zároveň   ustanovil   za   správcu JUDr. M. K.,... D.

Sťažovateľ v zákonnej lehote podal prihlášku svojej pohľadávky vo výške 92.976,45 € do reštrukturalizačného konania v potrebnom počte rovnopisov porušovateľovi i správcovi. Následne   listom   zo   dňa   3.   7.   2012   sťažovateľ   požiadal   správcu   o   oznámenie,   či   jeho prihláška bola zaradená do reštrukturalizačného konania.

Správca listom zo dňa 10. 07. 2012 oznámil sťažovateľovi, že vzhľadom na to, že prihláška porušovateľa obsahovala nesprávne označenie dlžníka (z názvu dlžníka vypadlo jedno slovo), neprihliada sa na ňu a nebola zapísaná do zoznamu pohľadávok. Zároveň správca   oznámil,   že   prihláška   bola   predložená   súdu,   aby   rozhodol,   či   sa   na   prihlášku prihliada.

Sťažovateľ listom zo dňa 18. 07. 2012 požiadal porušovateľa, aby pri rozhodovaní o prihláške odstránil tvrdosť zákona, vzhľadom na to, že pri označení dlžníka došlo iba k chybe v písaní názvu dlžníka (tým, že pri písaní prihlášky z názvu dlžníka vypadlo jedno slovo), avšak ostatné údaje boli uvedené správne.

Dňa 30. 07. 2012 sťažovateľ obdržal uznesenie porušovateľa sp. zn. 4 R 1/2012-310 zo dňa   20.   07.   2012,   ktorým   porušovateľ   rozhodol   tak,   že   na   prihlášku   pohľadávky sťažovateľa sa neprihliada.“

3. Sťažovateľka v sťažnosti uviedla:

„V prvom rade je potrebné uviesť, že je síce pravdou, že na prihláške pohľadávky sťažovateľ neuviedol úplné obchodné meno úpadcu, avšak sťažovateľ je toho názoru, že sa jedná len o chybu v písaní, ktorá by nemala byť postihovaná tak prísnou sankciou, ako je neprihliadnutie na jeho prihlášku...“

Na prihlášku sťažovateľa porušovateľ totiž neprihliadol vzhľadom na to, že podľa porušovateľa v prihláške nebola uvedená základná náležitosť prihlášky podľa § 122 ods. 1 v spojení s § 29 ods. 1 písm. b/ zákona č. 7/2005 Z. z. Výklad tohto zákonného ustanovenia sťažovateľ   považuje   za   mimoriadne   tvrdý   a   ústavne   nekonformný.   Sťažovateľ   je   toho názoru,   že   takýto   výklad   odporuje   i   legislatívnemu   účelu   zákonodarcu,   ktorý   podľa dôvodovej správy k citovanému zákonu mal byť pro-veriteľsky orientovaný. Zároveň takýto výklad bezdôvodne odopiera sťažovateľovi ako veriteľovi právo na súdnu ochranu ohľadne prihlášky, ktorá spĺňa všetky formálne i obsahové náležitosti...

V tomto prípade však pohľadávka sťažovateľa nebola sporná, čo do výšky, dôvodu, právneho   základu,   a   nebolo   ani   sporné   to,   že   dlžníkom   je   úpadca,   ale   výlučne   to,   že v prihláške v označení dlžníka - úpadcu vypadlo jedno slovo z názvu spoločnosti. Preto považuje   sťažovateľ   rozhodnutie   a   konanie   porušovateľa,   (ale   i   správcu)   nielen   za nesprávne, ale aj za protiústavné...“

4. Podľa názoru sťažovateľky „ postupom porušovateľa bolo zasiahnuté do jeho (t. j. sťažovateľky, pozn.) práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a práva na spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných slobôd a to tým, že bolo právo sťažovateľa popreté nesprávnym rozhodnutím tak porušovateľa, ako aj správcu, a ako účastník konania nemal možnosť proti rozhodnutiu porušovateľa uplatniť žiadne opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky na ochranu svojich práv, lebo to zákon nepripúšťa. Sťažovateľ má ďalej za to, že v dôsledku tvrdosti zákona i nesprávnej interpretácie zákonnej normy bolo závažným spôsobom zasiahnuté do jeho ústavného práva vlastniť majetok v zmysle čl. 20 ods. 1 Ústavy SR, ako aj do práva pokojne   užívať   svoj   majetok   v   zmysle   čl.   1   Dodatkového   protokolu   č.   1   k   Dohovoru o ochrane ľudských práva a slobôd.“.

5. Sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom:

«1.   Ústavné právo sťažovateľa garantované v čl.   20,   v čl.   46 ods.   1 Ústavy SR a v čl. 6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   a   v   čl.   1 Dodatkového protokolu č. 1 k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Okresného súdu Žilina sp. zn. 4 R 1/2012-310 zo dňa 20. 07. 2012 porušené bolo.

2. Uznesenie Okresného súdu Žilina sp. zn. 4 R 1/2012-310 zo dňa 20. 07. 2012 v prvom výroku, ktorý znie: „Na prihlášku pohľadávky veriteľa A., akciová spoločnosť, so sídlom B. vo výške 92.976,45 € sa neprihliada“ sa zrušuje a vec sa vracia Okresného súdu Žilina na ďalšie konanie...»

Sťažovateľka   súčasne   požiadala   o priznanie   a náhradu   trov   konania „vo   výške 323,50 €“.

II.

6. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

7.   Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti sťažovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

8.   O   zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   (návrhu)   možno   hovoriť   vtedy,   ak namietaným postupom   orgánu   štátu   nemohlo vôbec dôjsť   k   porušeniu   toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi namietaným rozhodnutím alebo iným označeným postupom orgánu štátu a základným právom   alebo slobodou,   ktorých   porušenie sa   namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť možno preto považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (napr. I. ÚS 66/98, III. ÚS 168/05, IV. ÚS 136/05, I. ÚS 244/2010).

9. Sťažovateľka sa svojou sťažnosťou domáha vyslovenia porušenia základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 1 dodatkového protokolu uznesením okresného súdu č. k. 4 R 1/2012-310 z 20. júla 2012, ktorým rozhodol, že na prihlášku jej pohľadávky „vo výške 92.976,45 eur sa neprihliada“.

10. V súvislosti s namietaním porušenia základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru ústavný súd zdôrazňuje, že podľa ustáleného právneho názoru ústavného súdu účelom práva na súdnu a inú právnu ochranu vrátane práva na spravodlivé   konanie   je   zaručiť   každému   prístup   k   súdu.   Tomu   zodpovedá   povinnosť všeobecného súdu vo veci konať a rozhodnúť (II. ÚS 88/01). Základné právo na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl.   6   ods.   1   dohovoru   podľa   stabilizovanej   judikatúry   ústavného   súdu   všeobecný   súd nemôže porušiť, ak koná vo veci v súlade s procesnoprávnymi predpismi upravujúcimi postupy v občianskoprávnom konaní. Takýmto predpisom je Občiansky súdny poriadok, v posudzovanej   veci   aj   príslušné   ustanovenia   zákona   č.   7/2005   Z.   z.   o   konkurze a reštrukturalizácii a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o konkurze“).

11. Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil.   Úloha   ústavného súdu   sa   obmedzuje na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a   základných   slobodách   (I.   ÚS   13/00,   mutatis   mutandis   II.   ÚS   1/95,   II.   ÚS   21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).

12.   Z   tohto   postavenia   ústavného   súdu   vyplýva,   že   môže   preskúmavať   také rozhodnutia   všeobecných   súdov,   ak   v   konaní,   ktoré   mu   predchádzalo,   alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody, pričom skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmania vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS 13/00, mutatis mutandis I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/00).

13.   Z   obsahu   sťažnosti   vyplýva,   že   jej   podstatou   je   nesúhlas   sťažovateľky s hodnotením vykonaného dokazovania a právnym názorom okresného súdu, teda s jeho interpretáciou a aplikáciou príslušných zákonných ustanovení v jej právnej veci, najmä však ustanovenia „§ 122 ods. 1 v spojení s § 29 ods. 1 písm. b/ zákona č. 78/2005 Z. z.“ (t. j. náležitostí   prihlášky   pohľadávky,   pozn.),   ktorého   výklad   považuje   sťažovateľka „za mimoriadne tvrdý a ústavne nekonformný“ (pozri bod 3).

14.   Okresný   súd   namietaným   uznesením   (ktorým   rozhodoval   o prihláškach pohľadávok   viacerých   veriteľov   súčasne)   rozhodol,   že   na   prihlásenú   pohľadávku sťažovateľky „vo výške 92.976,45 eur sa neprihliada“ (pozri bod 3). Svoje rozhodnutie odôvodnil takto:

«Návrhom zo dňa 6. 7. 2012, doručeným súdu dňa 9. 7. 2012, navrhol správca v zmysle § 122 ods. 4 zákona č. 7/2005 Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii a o zmene a doplnení niektorých zákonov v platnom znení (ďalej aj ako „ZKR“), aby súd rozhodol, či sa   na   prihlášky   veriteľov   uvedených   vo   výrokovej   časti   tohto   uznesenia   sa   prihliada. Správca uviedol, že dôvodom nezapísania pohľadávok veriteľov... dôvodom pre nezapísanie prihlášky pohľadávky veriteľa A., akciová spoločnosť je nesprávne uvedené obchodné meno dlžníka v prihláške...

Súd preskúmal pripojené prihlášky dotknutých veriteľov a skonštatoval, že správcove tvrdenia uvedené v návrhu zodpovedajú skutočnosti.

Súd   pri   rozhodovaní   vychádzal   najmä   z   nasledovných   ustanovení   právnych predpisov:

Podľa § 29 ods. 1 ZKR prihláška musí byť podaná na predpísanom tlačive a musí obsahovať základné náležitosti, inak sa na prihlášku neprihliada. Základnými náležitosťami prihlášky sú:

a) meno, priezvisko a bydlisko alebo názov a sídlo veriteľa,

b) meno, priezvisko a bydlisko alebo názov a sídlo úpadcu,

c) právny dôvod vzniku pohľadávky,

d) poradie uspokojovania pohľadávky zo všeobecnej podstaty,

e) celková suma pohľadávky,

f) podpis. Podľa   §   29   ods.   2   ZKR   pre   každú   zabezpečenú   pohľadávku   musí   byť   podaná samostatná prihláška s uvedením zabezpečenej sumy, druhu, poradia, predmetu a právneho dôvodu vzniku zabezpečovacieho práva.

Podľa § 122 ods. 1 ZKR ustanovenia § 29 ods. 1 až 6 a 8 sa použijú primerane. Ak ide   o   zabezpečenú   pohľadávku,   v   prihláške   sa   musí   riadne   a   včas   uplatniť   aj zabezpečovacie právo, inak sa pohľadávka v reštrukturalizácii považuje za nezabezpečenú pohľadávku.

Podľa § 25 Vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 665/2005 Z. z.,   ktorou   sa   vykonávajú   niektoré   ustanovenia   zákona   č.   7/2005   Z.   z.   o   konkurze a reštrukturalizácii v znení vyhlášky č. 514/2011 Z. z. (ďalej len „vyhláška“), vzory tlačív na   podávanie   prihlášok   a   vzory   tlačív   príloh   a   údaje   zapisované   do   nich   spolu s vysvetlivkami k týmto zápisom sú uvedené v prílohách č. 4 až 6.

Podľa   §   122   ods.4   ZKR   ak   sú   pochybnosti,   správca   môže   kedykoľvek   počas reštrukturalizácie predložiť prihlášku súdu, aby rozhodol, či sa na prihlášku prihliada. V   prihláške   veriteľa   A.,   akciová   spoločnosť   nebola   uvedená   základná   náležitosť prihlášky podľa § 122 ods. 1 v spojení s § 29 ods. 1 písm. b) ZKR, a to uvedenie úplného obchodného mena úpadcu - namiesto obchodného mena P. S., a. s. je v prihláške uvedené obchodné meno P. a. s., čo je obchodné meno prislúchajúce inému existujúcemu subjektu odlišnému od dlžníka. Treba konštatovať, že základným identifikačným znakom obchodnej spoločnosti   v   zmysle   §   8   Obchodného   zákonníka   je   obchodné   meno   v   úplnej   podobe zapísanej   v   obchodnom   registri.   Hoci   judikatúra   nespája   s uvedením   neúplného obchodného   mena   v   hmotnoprávnych   úkonoch   neplatnosť   právneho   úkonu,   ak   je nepochybné,   kto právny úkon vykonal,   v konkurzných pomeroch je neuvedenie úplného obchodného   mena   dlžníka   v   prihláške   pohľadávky   spojené   s   následkom   v   podobe neprihliadania na takúto prihlášku. V tomto prípade je preto dôvodné neprihliadanie na túto prihlášku...»

15. Ústavný súd po oboznámení sa s obsahom napadnutého uznesenia okresného súdu (a s obsahom k sťažnosti pripojených písomností) konštatuje, že okresný súd konal v medziach   svojej   právomoci,   keď   príslušné   ustanovenia   podstatné   pre   posúdenie   veci interpretoval a aplikoval, a jeho úvahy vychádzajú z konkrétnych faktov, sú logické, a preto aj   celkom   legitímne   a   právne   akceptovateľné.   Vzhľadom   na   aplikáciu   príslušných ustanovení zákona (najmä zákona o konkurze) je namietané uznesenie okresného súdu aj náležite   odôvodnené.   Ústavný   súd   považuje   postup   okresného   súdu   pri   rozhodovaní v predmetnej veci za legitímny a vylučujúci možné porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Ústavný súd nezistil príčinnú súvislosť medzi napadnutým uznesením okresného súdu a namietaným porušením označeného práva, a preto bolo potrebné sťažnosť sťažovateľky v tejto jej časti odmietnuť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

16. Sťažovateľka súčasne namietala aj porušenie základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a práva na ochranu majetku (práva pokojne užívať svoj majetok) podľa čl. 1 dodatkového protokolu už uvedeným postupom a rozhodnutím okresného súdu.

17. Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Dedenie sa zaručuje. Podľa čl. 1 dodatkového   protokolu   každá   fyzická   osoba   alebo   právnická   osoba   má   právo   pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou verejného záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady medzinárodného práva.

18.   Ústavný   súd   podľa   svojej   stabilizovanej   judikatúry   (napr.   II.   ÚS   78/05, I. ÚS 310/08,   I.   ÚS   369/2011)   zastáva   názor,   že   všeobecný   súd   spravidla   nemôže   byť sekundárnym   porušovateľom   základných   práv   a   práv   hmotného   charakteru   (ku   ktorým patria aj základné práva vyplývajúce z čl. 20 ods. 1 ústavy a čl. 1 dodatkového protokolu), ak toto porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný súd súčasne porušil ústavnoprocesné princípy vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 dohovoru. Inak povedané, o prípadnom porušení týchto (uvedených) práv by bolo možné v danej veci uvažovať len vtedy,   ak   by   zo   strany   všeobecného   súdu   primárne   došlo   k   porušeniu   niektorého zo základných   práv,   resp.   ústavnoprocesných   princípov   vyjadrených   v   čl.   46   až   čl.   48 ústavy, resp. v spojení s ich porušením. Keďže namietaným rozhodnutím krajského súdu nebolo porušené základné právo zaručené čl. 46 ods. 1 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (bod 15), nemohlo dôjsť ani k porušeniu práv zaručených čl. 20 ods. 1 ústavy a čl. 1 dodatkového protokolu.

19. Ústavný súd vychádzajúc z uvedených skutočností a záverov odmietol sťažnosť sťažovateľky   v   tejto   časti   z   dôvodu   zjavnej   neopodstatnenosti   (§   25   ods.   2   zákona o ústavnom súde).

20. Vzhľadom na to, že sťažnosť sťažovateľky bola odmietnutá ako celok, ústavný súd sa už jej ďalšími návrhmi nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 17. októbra 2012