znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 484/2010-17

Ústavný súd Slovenskej   republiky na neverejnom   zasadnutí   senátu 14.   decembra 2010   predbežne   prerokoval   sťažnosť   R.   S.,   N.,   toho   času   vo   väzbe,   ktorou   namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5, čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 2 a čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky v spojení s čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 5 ods. 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom   Okresného   súdu   Nové   Zámky   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   1 T 66/10 a Krajského   súdu   v Nitre   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   4 Tos/42/2010   v súvislosti s rozhodovaním o jeho žiadosti o prepustenie z väzby na slobodu z 5. júla 2010, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť R. S.   o d m i e t a   pre zjavnú neopodstatnenosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 14. októbra 2010 doručená sťažnosť R. S. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5, čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 2 a čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) v spojení s čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 2 ústavy a čl. 5 ods.   3   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“) postupom Okresného súdu Nové Zámky (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 1 T 66/10 a Krajského súdu v Nitre (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Tos/42/2010 v súvislosti s rozhodovaním o jeho žiadosti o prepustenie z väzby na slobodu z 5. júla 2010 (ďalej aj „žiadosť o prepustenie z väzby“).

2. Zo sťažnosti, z jej príloh a zo súvisiaceho spisového materiálu okresného súdu sp. zn. 1 T 66/10, ktorý si ústavný súd v rámci prípravy predbežného prerokovania veci vyžiadal, vyplýva, že sťažovateľ je v konaní pred okresným súdom vedeným pod sp. zn. 1 T 66/10 stíhaný pre prečin nedovolenej výroby omamných a psychotropných látok podľa § 172 ods. 1 písm. c) a d) zákona č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v znení neskorších predpisov   (ďalej   len   „Trestný   zákon“).   Okresný   súd   uznesením   č.   k.   1   T   66/10-277 z 29. apríla 2010 rozhodol o ponechaní sťažovateľa vo väzbe z dôvodu uvedeného v § 71 ods. 1 písm. c) zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej   len   „Trestný   poriadok“).   Sťažovateľ   podaním   označeným   ako „Žiadosť o prepustenie z väzby“ z 5. júla 2010 (doručeným okresnému súdu 12. júla 2010) požiadal o prepustenie z väzby, pričom súdu poskytol záruku v podobe zloženého písomného sľubu. Okresný súd na hlavnom pojednávaní 19. augusta 2010 uznesením č. k. 1 T 66/2010-321 sťažovateľom podanú žiadosť o prepustenie z väzby zamietol a zároveň zamietol aj ním poskytnutý   písomný   sľub.   Proti   tomuto   uzneseniu   okresného   súdu   podal   sťažovateľ sťažnosť,   o ktorej   rozhodol   krajský   súd   svojím   uznesením   sp.   zn.   4 Tos/42/2010 z 21. septembra 2010 tak, že ju podľa § 193 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku zamietol ako podanú nedôvodne.

3. Sťažovateľ v podanej sťažnosti namietal ústavne nekonformný postup označených súdov   v konaní   o jeho   žiadosti   o prepustenie   z väzby,   keď   poukázal   predovšetkým   na zdĺhavosť ich rozhodovania „Tým, že Okresný súd... 42 dní doručoval uznesenie OSoŽ, a že Krajský súd... rozhoduje o sťažnosti ďalších 33 dní, oba súdy mi bránili opätovne požiadať o prepustenie z väzby... Okresný súd... i Krajský súd... svojimi prieťahmi v konaní, aj keď sa jedná   o neodkladný   úkon...   porušili   moje   práva   byť   súdený   v primeranej   lehote,   alebo prepustený počas konania na slobodu.“. Ďalej sťažovateľ v podstatnom uviedol:

„... V prípade, ak je obvinený stíhaný väzobne, neodmysliteľnou súčasťou práva na obhajobu   je   aj   právo   namietať   zákonnosť   väzby,   požadovať   prepustenie   na   slobodu... Okresný   súd...   a Krajský   súd...   zjavne   svojvoľným,   právom   neregulovaným   spôsobom, porušovali povinnosť štátnych orgánov zabezpečiť reálnu možnosť uplatnenia základných práva slobôd týmito subjektami, ktorým boli priznané... postupom označených súdov došlo k porušeniu   mojich   ústavných   práv   ako   aj   k porušeniu   môjho   práva   chráneného Dohovorom... k porušovaniu mojich práv došlo rozhodnutím a postupom súdov, ktorých úlohou je ochrana práv a oprávnených záujmov fyzických a právnických osôb. Vzhľadom na to, mám ako sťažovateľ pocit krivdy a bezmocnosti a je u mňa negovaná dôvera v možnosť poskytnutia spravodlivosti v štáte, vidiac prejavy arogancie moci.“

4. Na základe uvedeného sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd takto rozhodol: „1. Okresný súd... porušil moje práva ako sťažovateľa podľa čl. 5 ods. 3 Dohovoru a čl. 17 ods. 1, 2 a 5 v spojení s čl. 48 ods. 2 Ústavy SR, ako i čl. 1, ods. 1 a čl. 2 ods. 2 a aj čl. 46 ods. 1 a čl. 50 ods. 3 Ústavy SR.

2. Krajský súd... porušil moje práva ako sťažovateľa podľa čl. 5 ods. 3 Dohovoru a čl. 17 ods. 1, 2 a 5 v spojení s čl. 48 ods. 2 Ústavy SR, ako i čl. 1, ods. 1 a čl. 2 ods. 2 a aj čl. 46 ods. 1 a čl. 50 ods. 3 Ústavy SR.

3. Rozhodnutie Okresného súdu... zo dňa 19. 8. 2010, sp. zn. 1 T 66/10-321, sa zrušuje.

4. Rozhodnutie Krajského súdu... zo dňa 21. 9. 2010, sp. zn. 4 Tos/42/2010-330, sa zrušuje.

5.   Vydať   príkaz   na   neodkladné   prepustenie   mňa   ako   sťažovateľa   z väzby   pre zbytočné prieťahy v konaní.“

5. Sťažovateľ v podanej ústavnej sťažnosti taktiež žiadal, aby mu pre účely konania pred ústavným súdom bol ustanovený právny zástupca z radov advokátov.

II.

6. Z obsahu spisu okresného súdu sp. zn. 1 T 66/2010 ústavný súd zistil tento sled úkonov   okresného   súdu   a krajského   súdu   pri   rozhodovaní   o žiadosti   sťažovateľa o prepustenie z väzby z 5. júla 2010:

- 12. júla 2010 bola okresnému súdu doručená žiadosť sťažovateľa o prepustenie z väzby,

- 19. augusta 2010 okresný súd uznesením sp. zn. 1 T 66/10 rozhodol o zamietnutí žiadosti sťažovateľa o prepustení z väzby a neprijatí ním poskytnutého písomného sľubu,

- 27. augusta 2010 bolo toto uznesenie doručené sťažovateľovi a 8. septembra 2010 jeho právnemu zástupcovi,

-   6.   septembra   2010   bola   okresnému   súdu   doručená   sťažnosť   sťažovateľa   proti tomuto uzneseniu okresného súdu,

- 17.   septembra   2010 bol   doručený   trestný   spis   sp.   zn.   1   T   66/2010   spolu   so sťažnosťou proti uzneseniu okresného súdu z 19. augusta 2010 krajskému súdu,

- 21. septembra 2010 rozhodol krajský súd o zamietnutí sťažnosti sťažovateľa proti uzneseniu okresného súdu sp. zn. 1 T 66/10 z 19. augusta 2010,

- 23. septembra 2010 bol spisový materiál sp. zn. 1 T 66/2010 spolu s uznesením krajského súdu sp. zn. 4 Tos/42/2010 z 21. septembra 2010 doručený okresnému súdu,

- 30.   septembra   2010   bolo uznesenie   krajského   súdu   sp.   zn.   4   Tos/42/2010 z 21. septembra 2010 doručené sťažovateľovi,

- 1.   októbra   2010 bolo   uznesenie   krajského   súdu   sp.   zn.   4   Tos/42/2010 z 21. septembra 2010 doručené obhajcovi sťažovateľa.

III.

7. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

8.   Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každú   sťažnosť   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia sťažnosti vo veciach, na ktorých prerokovanie ústavný súd nemá právomoc, sťažnosti, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné sťažnosti, alebo sťažnosti podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj sťažnosti podané oneskorene môže ústavný súd odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Rovnako môže ústavný súd odmietnuť sťažnosť aj vtedy, ak je zjavne neopodstatnená.

9. Z obsahu sťažnosti a predovšetkým návrhu rozhodnutia (petitu), ktorým je ústavný súd podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde viazaný, vyplýva, že sťažovateľ namieta porušenie základného práva na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy, ako aj porušenie ďalších základných práv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 2 a čl. 50 ods. 3 ústavy v spojení s čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 2 ústavy a čl. 5 ods. 3 dohovoru postupom okresného súdu a krajského súdu, ktoré rozhodovali o jeho žiadosti o prepustenie z väzby neprimerane dlhú dobu. „... Okresný súd..., ako i Krajský súd... svojimi prieťahmi v konaní, aj keď sa jedná o neodkladný úkon, mi svojim konaním porušili moje práva byť súdený v primeranej lehote, alebo prepustený počas konania na slobodu.“

10.   Podľa   čl. 1   ods.   1   ústavy   Slovenská   republika   je   zvrchovaný,   demokratický a právny štát. Neviaže sa na nijakú ideológiu ani na náboženstvo. Podľa čl. 2 ods. 2 ústavy štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy osobná sloboda sa zaručuje. Nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený zákonom a na základe rozhodnutia   súdu.   Podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   každý   sa   môže   domáhať   zákonom ustanoveným   postupom   svojho   práva   na   nezávislom   a nestrannom   súde   a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti   a by sa   mohol   vyjadriť ku   všetkým   vykonávaným dôkazom...   Podľa   čl.   50 ods. 3   ústavy   obvinený   má   právo,   aby   mu   bol   poskytnutý   čas   a možnosť   na   prípravu obhajoby a aby sa mohol obhajovať sám alebo prostredníctvom obhajcu. Podľa čl. 5 ods. 3 dohovoru každý, kto je zatknutý alebo pozbavený osobnej slobody v súlade s ustanovením ods. 1 písm. c) tohto článku, musí byť ihneď predvedený pred sudcu... a má právo, aby jeho vec bola prejednaná v primeranej lehote, alebo byť prepustený počas konania...

11.   Ústavný   súd   vo   svojej   judikatúre   týkajúcej   sa   požiadavky   urýchlenosti rozhodovania   o   žiadosti   o   prepustenie   z   väzby   už   viackrát   konštatoval,   že   aj   keď   sa jednotlivé lehoty z hľadiska požiadaviek neodkladnosti alebo urýchlenosti posudzujú podľa všetkých   okolností   prípadu,   spravidla   lehoty   počítané   na   mesiace   sú   príliš   dlhé a nevyhovujú   požiadavke   rýchlosti   (obdobne   napr.   III. ÚS 7/00,   I. ÚS 18/03, III. ÚS 126/05). V konaní vedenom pod sp. zn. III. ÚS 126/05 ústavný súd uvedený právny názor ešte viac zvýraznil, keď uviedol, že požiadavke neodkladnosti, resp.   urýchlenosti spravidla   nemôže   zodpovedať   lehota   konania   presahujúca   na   jednom   stupni   súdu   dobu jedného mesiaca a ani nečinnosť trvajúca týždne.

12. V danom prípade odo dňa doručenia žiadosti o prepustenie z väzby na slobodu na okresnom súde do doručenia zamietajúceho uznesenia krajského súdu uplynulo „78 dní“, teda v lehote presahujúcej 2 mesiace, čo by pri mechanickej aplikácii uvedenej judikatúry ústavného   súdu   malo   viesť   k vysloveniu   porušenia   základného   práva   sťažovateľa garantovaného čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy, resp. práva podľa čl. 5 ods. 3 dohovoru. Uvedený záver   však   ústavný   súd   akceptuje   vtedy,   ak   k   nemu   dospeje   po   dôkladnom   posúdení konkrétnych okolností prípadu.

13.   Z   uvedeného   prehľadu   úkonov   v časti   II   vyplýva,   že   12.   júla   2010   bola okresnému súdu doručená žiadosť sťažovateľa o prepustenie z väzby. V žiadosti sťažovateľ tiež poskytol okresnému súdu svoj písomný sľub ako náhradu väzby. Ešte pred doručením uvedenej   žiadosti   okresný   súd   nariadil   termín   konania   ďalšieho   hlavného   pojednávania v sťažovateľovej   trestnej   veci   na   19.   august   2010.   Následne   okresný   súd   zabezpečoval prítomnosť predvolaných svedkov na nariadené hlavné pojednávanie súdu. Dňa 19. augusta 2010   rozhodol   okresný   súd   na   hlavnom   pojednávaní   o zamietnutí   žiadosti   sťažovateľa o prepustenie z väzby, ako aj o neprijatí ním poskytnutého písomného sľubu. Sťažovateľ využil svoje právo a na hlavnom pojednávaní po porade s obhajcom podal proti rozhodnutiu o zamietnutí   žiadosti   o prepustenie   z väzby   sťažnosť.   Písomné   vyhotovenie   uznesenia okresného súdu sp. zn. 1 T 66/2010 z 19. augusta 2010 sťažovateľ prevzal 27. augusta 2010. Okresnému súdu bola 6. septembra 2010 doručená sťažovateľom podaná sťažnosť, ktorá bola doručená krajskému súdu spolu so spisovým materiálom na rozhodnutie 17. septembra 2010.   Krajský   súd   rozhodol   o   sťažovateľom podanej   sťažnosti   uznesením   sp.   zn. 4 Tos/42/2010 z 21. septembra 2010, ktoré bolo sťažovateľovi doručené prostredníctvom okresného súdu   30. septembra 2010. Rozhodovanie o žiadosti   sťažovateľa o prepustenie z väzby okresným súdom odo dňa doručenia žiadosti okresnému súdu 12. júla 2010 do dňa doručenia   uznesenia   krajského   súdu   sp.   zn.   4   Tos/42/2010   z   21.   septembra   2010 sťažovateľovi (t. j. do 30. septembra 2010) trvalo síce 78 dní, z čoho však na samotné rozhodovanie okresného súdu pripadá lehota celkovo 45 dní a na rozhodovanie krajského súdu lehota 6 dní vrátane doručenia rozhodnutia krajského súdu na okresný súd. V súhrne sa môže javiť, že uvedená dĺžka rozhodovania okresného súdu aritmeticky presahuje jeden mesiac a s prihliadnutím na celkovú dĺžku rozhodovania súdov v trvaní 78 dní presahuje lehotu   dvoch   mesiacov.   Takáto   celková   lehota   rozhodovania   okresného   súdu   o žiadosti o prepustenie z väzby vyvoláva pochybnosti, či je možné jeho postup v danej veci hodnotiť ako ústavne konformný. Aj keď túto dobu rozhodovania o žiadosti sťažovateľa nemožno považovať   za   primeranú,   je   v konkrétnych   okolnostiach   daného   prípadu   podľa   názoru ústavného súdu z ústavného hľadiska akceptovateľná. V posudzovanej veci je podľa názoru ústavného súdu potrebné zohľadniť skutočnosť, že v tomto období nebol okresný súd úplne pasívny. Ešte predtým, ako sťažovateľ podal žiadosť o prepustenie z väzby z 5. júla 2010, vykonával okresný súd úkony súvisiace so zabezpečovaním riadneho priebehu už predtým nariadeného hlavného pojednávania na 19. august 2010 (zabezpečoval prítomnosť svedkov, pozn.), v ktorom celkovom   súhrne ústavný súd nevyhodnotil dĺžku rozhodovania súdov o žiadosti   sťažovateľa   o prepustenie   z   väzby   za   takú,   dôsledkom   ktorej   bolo   porušené sťažovateľovo základné právo podľa čl. 17 ods. 1, 2 ústavy, resp. právo podľa čl. 5 ods. 3 dohovoru.

14.   Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavného   súdu   o zjavnej   neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, keď namietaným postupom orgánu štátu nemohlo dôjsť k porušeniu   základného   práva   alebo   slobody,   ktoré   označil   sťažovateľ,   a to   buď   pre nedostatok   príčinnej   súvislosti   medzi   označeným   postupom   orgánu   štátu   a základným právom   alebo   slobodou,   porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z iných   dôvodov (I. ÚS 66/98). Za zjavne   neopodstatnenú   sťažnosť   preto   možno   považovať   takú,   pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie   (I. ÚS 66/98,   tiež   napr.   I. ÚS 4/00,   II. ÚS 101/03). Za   iné   dôvody   zjavnej neopodstatnenosti   sťažnosti   treba   nesporne   považovať   aj   konkrétne   okolnosti   prípadu, predovšetkým   intenzitu   pochybení,   resp.   nedostatkov   v činnosti   alebo   rozhodovaní dotknutého   orgánu   verejnej   moci   a ich   ústavnoprávny   rozmer   vrátane   miery,   ktorou sťažovateľ priamo alebo nepriamo k pochybeniam či nedostatkom vytýkaným z jeho strany dotknutému   orgánu   verejnej   moci   svojím   konaním   prispel,   a ich   únosnosť   z hľadiska požiadaviek na ochranu práva, ktorého porušenie sa namieta (IV. ÚS 62/08).

15.   Vo   svetle   všetkých   uvedených   okolností   dospel   ústavný   súd   k záveru,   že sťažovateľom   podanú   sťažnosť   v súvislosti   s porušením   základných   práv   podľa   čl.   17 ods. 1, 2 a 5 ústavy v spojení s právom podľa čl. 5 ods. 3 dohovoru (bod 12) je potrebné odmietnuť   pre   jej   zjavnú   neopodstatnenosť.   V okolnostiach   danej   veci   ústavný   súd zohľadnil   okrem   už   uvedeného   v bode   13 in   fine aj   skutočnosť,   že   zákonnosť   väzby sťažovateľa bola po podaní obžaloby viacnásobne preverovaná. Okresný súd už uznesením č. k. 1 T 66/10-277 z 29. apríla 2010 rozhodol o ponechaní sťažovateľa vo väzbe, pričom sťažovateľ nevyužil svoje právo podať proti tomuto rozhodnutiu okresného súdu opravný prostriedok.   Následne   bola   zákonnosť   väzby   sťažovateľa   vrátane   dôvodov   jej   trvania preverovaná v sťažnosťou napadnutom konaní v období od 12. júla 2010 do 30. septembra 2010,   a je   to   tak   aj   v ostatnom   období,   keď   sťažovateľ   adresoval   okresnému   súdu 8. novembra 2010 svoju ďalšiu žiadosť o prepustenie z väzby. Z uvedeného prehľadu je zrejmé,   že   zákonnosť   väzby   sťažovateľa   bola   v roku   2010   preverovaná   súdom   vrátane ostatnej   žiadosti   sťažovateľa   z 3.   novembra   2010   celkovo   tri   krát   v dôsledku   čoho   sa ústavný   súd   nemohol   stotožniť   so   sťažovateľom   tvrdeným   dôsledkom   ústavne nekonformného   rozhodovania   označených   súdov   v napadnutom   období   o jeho   žiadosti o prepustenie   z väzby,   keď   tvrdil,   že „...   oba   súdy   mi   bránili   opätovne   požiadať o prepustenie z väzby,   čím zároveň porušili aj vyššie citované ustanovenia Ústavy SR“. S prihliadnutím   aj   na   uvedené   okolnosti   predmetnej   veci   ústavný   súd   dospel   k záveru o zjavnej neopodstatnenosti sťažovateľom podanej ústavnej sťažnosti.

16. Pokiaľ sťažovateľ namietal tiež porušenie iných práv (pozri bod 1), namietal ich výslovne v súvislosti s nosnými dôvodmi tejto sťažnosti (body 3, 9 a 12), pričom ich nijako bližšie   neodôvodnil.   Ústavný   súd   preto   aj   v tejto   časti   sťažnosť   sťažovateľa   odmietol z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

17. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku bolo už bez právneho dôvodu zaoberať sa ostatnými požiadavkami sťažovateľa uplatnenými v podanej sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 14. decembra 2010