znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 483/2014-12

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   senátu 10. septembra 2014   predbežne   prerokoval   sťažnosť   R. Š.   a   obchodnej   spoločnosti   R., zastúpených   advokátom   JUDr.   Michalom   Polákom,   Advokátska   kancelária Michal Polák advocati s. r. o., Panenská 24, Bratislava, vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných slobôd rozsudkom Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. 64 Cb 194/2011 zo 17. apríla 2012, rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 41 Cob 143/2012 z 20.   februára   2013   a   rozsudkom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp.   zn. 3 MObdo 5/2013 z 29. mája 2014 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť R. Š. a obchodnej spoločnosti R., o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 28. júla 2014 doručená   sťažnosť   R. Š.   a   obchodnej   spoločnosti   R.   (spolu   ďalej   len   „sťažovatelia“), zastúpených advokátom JUDr. Michalom Polákom, Advokátska kancelária Michal Polák – advocati s. r. o., Panenská 24, Bratislava, vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Okresného súdu Banská Bystrica (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 64 Cb 194/2011 zo 17. apríla 2012, rozsudkom Krajského súdu   v Banskej   Bystrici   (ďalej   len   „krajský   súd“)   sp.   zn.   41   Cob   143/2012 z 20. februára 2013   a   rozsudkom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „najvyšší súd“) sp. zn. 3 MObdo 5/2013 z 29. mája 2014.

Sťažovatelia v sťažnosti uviedli, že vystupujú v procesnom postavení navrhovateľov proti spoločnosti A... ako odporcovi v 1. rade, spoločnosti O., zriaďovateľ Obchodného súdu – stáleho rozhodcovského súdu (ďalej len „rozhodcovský súd“), ako odporcovi v 2. rade a V. Š., rozhodcovi Obchodného súdu – stáleho rozhodcovského súdu, ako odporcovi v 3. rade, v konaní vedenom okresným súdom pod sp. zn. 64 Cb 194/2011 o zrušenie rozsudku   rozhodcovského   súdu   sp.   zn. OS 66/2011   z   9.   septembra   2011   (ďalej   len „rozsudok rozhodcovského súdu“), ktorým boli sťažovatelia zaviazaní zaplatiť odporcovi v 1. rade sumu 230,39 € s príslušenstvom, zmluvnú pokutu a nahradiť trovy konania v sume 1 119,64 €. V časti o zaplatenie sumy 946,09 € rozhodcovský súd konanie zastavil. Okresný súd rozsudkom sp. zn. 64 Cb 194/2011 zo 17. apríla 2012 (ďalej len „rozsudok okresného súdu“) konanie proti odporcom v 2. a 3. rade zastavil a návrh sťažovateľov zamietol.

Proti rozsudku   okresného súdu podali sťažovatelia odvolanie, o ktorom   rozhodol krajský súd rozsudkom sp. zn. 41 Cob 143/2012 z 20. februára 2013 (ďalej len „rozsudok krajského súdu“) tak, že prvostupňové rozhodnutie potvrdil, pričom sa v celom rozsahu stotožnil s argumentáciou uvedenou v rozsudku okresného súdu.

Proti rozsudku krajského súdu podali sťažovatelia podnet na mimoriadne dovolanie generálnemu prokurátorovi Slovenskej republiky (ďalej len „generálny prokurátor“), ktorý ich podnetu vyhovel a podal mimoriadne dovolanie na najvyššom súde, ktorý rozsudkom sp.   zn.   3   MObd   5/2013   z   29.   mája   2014   (ďalej   len   „rozsudok   najvyššieho   súdu“) mimoriadne dovolanie zamietol. Najvyšší súd v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že „pokiaľ účastník rozhodcovského konania námietku nedostatku právomoci rozhodcovského súdu   pre   neexistenciu   alebo   neplatnosť   rozhodcovskej   zmluvy   pri   prvom   úkone v rozhodcovskom konaní vo veci samej neuplatnil, tak zrušenie rozhodcovského rozsudku z dôvodu   námietky   –   nedostatku   právomoci   rozhodcovského   súdu   pre   neplatnosť   alebo neexistenciu   rozhodcovskej   zmluvy   na   príslušnom   všeobecnom   súde   s   odkazom na ustanovenie § 40 ods. 1 písmeno c/ zákona 244/2002 Z. z. už úspešne uplatňovať nemôže. Dôvody uvádzané v mimoriadnom dovolaní pre posúdenie tejto právnej otázky sú právne irelevantné a úvahy uvádzané v mimoriadnom dovolaní sú účelové v podstate popierajúce právnu   istotu   danú   rozhodcovským   rozhodnutím,   na   ktorej   forme   sa   účastníci rozhodcovského konania dohodli.“.

Sťažovatelia sa s uvedeným právnym názorom nestotožňujú a sú presvedčení, že pokiaľ v konaní pred rozhodcovským súdom neuplatnili námietku nedostatku právomoci rozhodcovského súdu pre neexistenciu alebo neplatnosť rozhodcovskej zmluvy, uvedené im nebráni   domáhať   sa   zrušenia   rozsudku   rozhodcovského   súdu   prostredníctvom   žaloby z dôvodu,   že   popierajú   platnosť   rozhodcovskej   zmluvy.   Uvedené   tvrdenie podľa sťažovateľov   vyplýva   v   prvom   rade   z   toho,   že   ustanovenie   §   21   ods.   2   zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 244/2002 Z. z.“) pripúšťa možnosť odpustenia oneskoreného uplatnenia námietky, a preto ani   jej   neuplatnenie   najneskôr   pri   prvom   úkone „nie   je   také   zmeškanie,   ktoré   by automaticky   za   každých   podmienok   malo   za   následok   zánik   práva   účastníka   namietať neprípustnosť rozhodcovského konania a to z toho dôvodu, že právo na spravodlivý proces každého   účastníka   konania   má   prednosť   pred   dodržaním   zásady   rýchlosti   konania,   za účelom ktorej by mal účastník uplatniť námietku v konaní čo najskôr“.

Rovnako zo samotného členenia zákona č. 244/2002 Z. z., v ktorom je predmetné ustanovenie   zaradené   do   piatej   časti   pod   názvom   „Rozhodcovské   konanie“,   podľa sťažovateľov vyplýva, že toto ustanovenie nemožno «aplikovať a rozširovať na konanie o zrušenie   rozhodcovského   rozsudku,   ktoré   už   nie   je   rozhodcovským   konaním.   Takáto analógia a takýto extenzívny výklad § 21 Zákona o rozhodcovskom konaní sú neprípustné. Zákon   o   rozhodcovskom   konaní   upravuje   postup   pri   zrušení   rozhodcovského   rozsudku prostredníctvom súdov Slovenskej republiky v ucelenej, uzavretej časti a to v Siedmej časti Zákona   o   rozhodcovskom   konaní   s   názvom   „Zrušenie   rozhodcovského   rozsudku“.». Domáhanie   sa   zrušenia   rozhodcovského   rozsudku   podľa   §   40   ods.   1   písm.   c)   zákona č. 244/2002   Z.   z.   z   dôvodu   popierania   platnosti   rozhodcovskej   zmluvy   nie   je   preto podmienené   žiadnym   úkonom   uskutočneným   v   rámci   rozhodcovského   konania. Vyžadovanie uplatnenia námietky neplatnosti rozhodcovskej zmluvy účastníkom konania už v rozhodcovskom konaní zo strany všeobecných súdov je konaním v rozpore s platnou právnou úpravou.

Sťažovatelia v sťažnosti tiež namietali, že všeobecné súdy konajúce v ich právnej veci sa „dostatočne nevyjadrili k argumentom sťažovateľov a generálneho prokurátora SR a   k   dôležitým   právnym   a   faktickým   skutočnostiam...   sa   v   značnej   miere   obmedzili na konštatovanie, že sa v plnej miere stotožňujú s právnym názorom súdu, ktorý rozhodoval v   Právnej   veci   v   predošlom   stupni,   sťažovatelia   považujú   napadnuté   rozhodnutia za nepreskúmateľné,   čím   tiež   došlo   k   výraznému   zásahu   do   základných   ľudských   práv a ústavných práv sťažovateľov“.

Právny   názor   sťažovateľov   potvrdzuje   aj   logický   výklad   §   40   zákona č. 244/2002 Z. z.,   z   ktorého   je   zrejmé,   že   ak   by   mal   zákonodarca   v   úmysle   podmieniť podanie žaloby o zrušenie rozhodcovského rozsudku predchádzajúcim úkonom účastníka konania   uskutočneným   v   rozhodcovskom   konaní,   túto   podmienku   by   uviedol   priamo v konkrétnom   dôvode   uvedenom   v   predmetnom   ustanovení   zákona   č.   244/2002   Z. z. Na základe uvedeného možno podľa sťažovateľov dospieť k záveru, že „ak by sa na účinnú aplikáciu   ustanovenia   §   40   ods.   1   písm.   c)   Zákona   o   rozhodcovskom   konaní   skutočne vyžadovalo   vznesenie   námietky   neexistencie   alebo   neplatnosti   rozhodcovskej   zmluvy pri prvom   úkone   účastníka   v   rozhodcovskom   konaní,   bola   by   táto   podmienka   priamo uvedená v ustanovení § 40 ods. 1 písm. c) Zákona o rozhodcovskom konaní, resp. by sa nachádzala výhradne v ustanovení § 21 ods. 2 Zákona o rozhodcovskom konaní“.

Keďže zákon č. 244/2002 Z. z. v § 40 ods. 1 taxatívne vymenúva dôvody podania žaloby o zrušenie rozhodcovského rozsudku, sťažovatelia sú toho názoru, že žalobu podali oprávnene   a   okresný   súd   sa   mal   zaoberať   ich   argumentáciou   týkajúcou   sa   neplatnosti rozhodcovskej zmluvy.

Podľa názoru sťažovateľov sám zákonodarca v § 21 ods. 4 zákona č. 244/2002 Z. z. vyslovene   počítal   s   možnosťou,   že   v   prípade   neuplatnenia   námietky   neplatnosti rozhodcovskej zmluvy v rozhodcovskom konaní sa môže v zmysle § 40 ods. 1 písm. c) zákona   č.   244/2002   Z.   z.   domáhať   zrušenia   rozhodcovského   rozsudku   v   konaní   pred všeobecným   súdom.   Z   uvedeného   vyplýva,   že   zákon   č.   244/2002   Z.   z.   upravuje   dva samostatné inštitúty, ktorými môže účastník rozhodcovského konania namietať neplatnosť rozhodcovskej zmluvy. Prvým spôsobom je podanie návrhu na všeobecnom súde počas rozhodcovského konania na rozhodnutie o námietke nedostatku právomoci rozhodcovského súdu, ktorú uplatnil už počas konania najneskôr pri prvom úkone. V prípade, ak účastník rozhodcovského konania predmetnú námietku nevznesie, má v zmysle § 40 ods. 1 zákona č. 244/2002   Z.   z.   možnosť   namietať   právomoc   rozhodcovského   súdu   prostredníctvom žaloby o zrušenie rozhodcovského rozsudku. Tieto dva inštitúty sú od seba nezávislé, o čom svedčí skutočnosť, že v zákone č. 244/2002 Z. z. sú systematicky od seba oddelené a každý z nich je upravený v inej časti zákona, a jednak skutočnosť, že na ich uplatnenie je v zákone č. 244/2002 Z. z. upravená odlišná lehota na ich uplatnenie, a preto nie je možné „aplikovať akékoľvek podmienky pre uplatnenie jedného inštitútu na druhý, samostatný inštitút, ako to bezdôvodne a v rozpore so zákonom urobili porušovatelia...“.

Na základe uvedeného podľa názoru sťažovateľov všeobecné súdy konajúce v ich veci   aplikovali   zásadu   denegatio   iustitiae   tým,   že   nesprávne   právne   posúdili   príslušné ustanovenia zákona č. 244/2002 Z. z., čím sťažovateľom znemožnili uplatniť ich nárok na zrušenie rozsudku rozhodcovského súdu, a tým bolo porušené ich právo na spravodlivé súdne konanie a základné právo na súdnu a inú právnu ochranu.

Na základe uvedeného sťažovatelia ústavnému súdu navrhli, aby takto rozhodol:„Okresný   súd   Banská   Bystrica   rozhodnutím   zo   dňa   17.   04.   2012,   sp.   zn. 64Cb 194/2011-122, porušil práva sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie a na súdnu a inú právnu ochranu.

Krajský   súd   v   Banskej   Bystrici   rozhodnutím   zo   dňa   20.   02.   2013,   sp.   zn. 41Cob/143/2012-156, porušil práva sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie a na súdnu a inú právnu ochranu.

Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   rozhodnutím   zo   dňa   29.   05.   2014,   sp.   zn.: 3MObdo/5/2013, porušil práva sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie a na súdnu a inú právnu ochranu.

Rozhodnutie   Okresného   súdu   Banská   Bystrica   zo   dňa   17.   04.   2012,   sp.   zn. 64Cb 194/2011-122, rozhodnutie Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa 20. 02. 2013, sp. zn. 41Cob/143/2012-156 a rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 29. 05. 2014, sp. zn.: 3MObdo/5/2013 sa zrušuje.

Porušovatelia   sú   povinní   zaplatiť   sťažovateľom   náhradu   trov   konania   k   rukám právneho zástupcu sťažovateľov do troch dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia.“

Sťažovatelia   požiadali   o   odklad   vykonateľnosti   rozsudku   rozhodcovského   súdu, rozsudku okresného súdu, rozsudku krajského súdu a rozsudku najvyššieho súdu, a to až do právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu vo veci samej

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   prerokovanie ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané oneskorene.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne   neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

K namietanému porušeniu označených práv sťažovateľov rozsudkom krajského súdu v spojení s rozsudkom okresného súdu

Vychádzajúc z petitu sťažnosti, ako ho formulovali sťažovatelia, ktorým je ústavný súd   viazaný   (§   20   ods.   3   zákona   o   ústavnom   súde),   sa   ústavný   súd   najskôr   zaoberal námietkou smerujúcou proti rozsudku okresného súdu, ktorý sťažovatelia navrhli zrušiť.

Ústavný   súd   vo   svojej   judikatúre   stabilne   uvádza,   že   jeho   právomoc   poskytnúť ochranu základným právam a slobodám sa riadi princípom subsidiarity a je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy, ktoré sú povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto právomoc ústavného súdu nastupuje až vtedy, ak nie je daná právomoc všeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 236/07).

Ak ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany svojich základných práv alebo slobôd mohol domôcť využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným (všeobecným) súdom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci na jej prerokovanie (m. m. IV. ÚS 115/07).

Sťažovatelia mohli a aj využili možnosť podať proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa odvolanie,   o   ktorom   rozhodol   krajský   súd.   Právomoc   iného   súdu   (krajského   súdu) poskytnúť ochranu základným právam sťažovateľky vylučuje právomoc ústavného súdu v tej   istej   veci,   a   preto   je   daný   dôvod   na   odmietnutie   sťažnosti   v   časti   smerujúcej proti rozsudku okresného súdu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre nedostatok právomoci.

Proti   rozsudku   krajského   súdu   už   nebol   prípustný   riadny   opravný   prostriedok a vzhľadom na podmienky prípustnosti dovolania podľa § 236 a nasl. Občianskeho súdneho poriadku   (ďalej   aj   „OSP“)   nemožno   konštatovať   ani   prípustnosť   tohto   mimoriadneho opravného prostriedku. Z uvedeného vyplýva, že v časti sťažnosti smerujúcej proti rozsudku krajského súdu je daná právomoc ústavného súdu. V nadväznosti na to ústavný súd skúmal, či sú splnené aj ďalšie podmienky konania, a dospel k záveru, že sťažnosť je v tejto časti podaná oneskorene.

Podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde sťažnosť možno podať v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu. Táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť.

Nedodržanie   lehoty   podľa   §   53   ods.   3   zákona   o   ústavnom   súde   je   dôvodom na odmietnutie sťažnosti ako podanej oneskorene (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde). V prípade podania sťažnosti po uplynutí zákonom ustanovenej lehoty neumožňuje zákon o ústavnom súde zmeškanie tejto lehoty odpustiť (pozri napr. IV. ÚS 14/03, I. ÚS 64/03, I. ÚS 188/03).

Z obsahu sťažnosti vyplýva názor sťažovateľov, že v ich prípade je potrebné lehotu podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde počítať od doručenia rozsudku najvyššieho súdu, ktorým najvyšší súd mimoriadne dovolanie zamietol.

Ústavný súd sa nestotožňuje s takouto konštrukciou, pretože deň doručenia rozsudku najvyššieho   súdu   nie   je   dňom,   keď   sa   sťažovatelia   mohli   o   údajnom   zásahu   do   ich označených práv rozsudkom krajského súdu dozvedieť. Svedčí o tom aj podanie podnetu na mimoriadne dovolanie prostredníctvom ich právneho zástupcu, keďže samotný tento fakt dokazuje, že o zásahu do ich práv už najneskôr v tom čase sťažovatelia museli vedieť. Ústavný súd ďalej konštatuje, že nebolo možné považovať túto lehotu za zachovanú ani s prihliadnutím na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) a jeho vlastnú judikatúru v obdobných veciach, podľa ktorej lehota na podanie sťažnosti vo vzťahu   k   predchádzajúcemu   právoplatnému   rozhodnutiu   všeobecného   súdu   je v prípadoch   procesného   rozhodnutia   dovolacieho   súdu   považovaná   za   zachovanú, s výnimkou prípadov, keď to konkrétne okolnosti veci zjavne vylučujú (pozri rozsudok ESĽP   z   12.   11.   2002   vo   veci   Zvolský   a   Zvolská   verzus   Česká   republika,   sťažnosť č. 46129/99, body 51, 53 a 54 a tiež napr. I. ÚS 169/09, I. ÚS 237/09 a I. ÚS 358/09).

Je   však   potrebné   zdôrazniť,   že   uvedená   rozhodovacia   prax   sa   týka   výlučne tzv. riadneho   dovolacieho   konania   na   základe   dovolania   podaného   účastníkom   konania. Z viacerých dôvodov však nemožno tento postup aplikovať na konanie o mimoriadnom dovolaní. V prvom rade samotný mechanizmus uplatnenia mimoriadneho dovolania, ktorý je   zákonom   exkluzívne   zverený   iba   generálnemu   prokurátorovi,   je   celkom   odlišný od dovolania, ktoré je v dispozičnej sfére účastníka konania. Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje na svoju stabilizovanú judikatúru, podľa ktorej na vyhovenie podnetu fyzických osôb alebo právnických osôb na podanie mimoriadneho dovolania neexistuje právny nárok, t. j. osobe, ktorá takýto podnet podala, nevzniká právo na jeho prijatie, resp. akceptovanie, a teda   generálny   prokurátor   nemá   povinnosť   takémuto   podnetu   vyhovieť.   Je   na   voľnej úvahe   generálneho   prokurátora   rozhodnúť   o   tom,   či   podá   alebo   nepodá   mimoriadne dovolanie.   Ústavný   súd   v   tejto   súvislosti   viackrát   vyslovil,   že   oprávnenie   na   podanie mimoriadneho   dovolania   nemá   charakter   práva,   ktorému   je   poskytovaná   ústavnoprávna ochrana   (I.   ÚS   19/01,   II.   ÚS   176/03,   IV.   ÚS   344/04,   II.   ÚS   144/05,   I.   ÚS   43/07, III. ÚS 342/2010).

Princíp subsidiarity vyplývajúci z čl. 127 ods. 1 ústavy a podmienky prípustnosti sťažnosti podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde je potrebné chápať vo vzájomnej súvislosti, čo vyúsťuje do všeobecne uznávaného záveru, že sťažnosť podaná ústavnému súdu je považovaná za prostriedok ultima ratio ochrany práv sťažovateľa. Keďže ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach, ktorými sa sťažovatelia domáhajú ochrany (iba) svojich práv, celkom triviálne z toho (a napokon i z dikcie § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde) vyplýva, že vyčerpanie opravných prostriedkov podľa tohto ustanovenia sa týka iba takých procesných nástrojov, na ktorých podanie sú zo zákona oprávnení títo sťažovatelia. V uvedených súvislostiach, berúc do úvahy účel tu aplikovaných zákonných ustanovení, ústavný súd konštatuje, že mimoriadne dovolanie v žiadnom prípade nemožno považovať za zákonom účinne poskytnutý prostriedok sťažovateľom na nápravu ich údajne porušených práv, preto zachovanie dvojmesačnej lehoty na podanie predmetnej sťažnosti z dôvodu realizácie podnetu na podanie mimoriadneho dovolania, respektíve rozhodnutia v konaní   o   mimoriadnom   dovolaní   neprichádza   do   úvahy.   Inak   povedané,   sťažovatelia pri náležitej   starostlivosti   mohli   v   záujme   zachovania   svojich   práv   podať   sťažnosť v dvojmesačnej   lehote   od   právoplatnosti   druhostupňového   rozhodnutia.   Ako   vyplýva z príloh   sťažnosti,   rozsudok   krajského   súdu   nadobudol   právoplatnosť   27.   marca   2013, pričom sťažnosť na poštovú prepravu bola odovzdaná 24. júla 2014, teda zjavne po uplynutí dvojmesačnej zákonnej lehoty podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde.

Vzhľadom   na   uvedené   ústavný   súd   konštatuje,   že   sťažnosť   v   časti   namietaného porušenia   označených   práv   sťažovateľov   rozsudkom   krajského   súdu   bola   podaná oneskorene,   v   dôsledku   čoho   ju   bolo   potrebné   v tejto   časti   podľa   §   25   ods.   2   zákona o ústavnom súde z tohto dôvodu odmietnuť.

K   namietanému   porušeniu   označených   práv   sťažovateľov   rozsudkom najvyššieho súdu

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť vtedy, ak namietaným postupom   orgánu   štátu   nemohlo vôbec   dôjsť   k   porušeniu   toho   základného   práva   alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi   namietaným   rozhodnutím   alebo   iným   označeným   postupom   orgánu   štátu a základným právom   alebo slobodou,   ktorých   porušenie sa   namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť možno preto považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (napr. I. ÚS 66/98, III. ÚS 168/05, IV. ÚS 136/05, I. ÚS 264/2011).

Sťažovatelia sa domáhali vyslovenia porušenia základného práva na súdnu a inú právnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného   čl.   6   ods.   1   dohovoru   rozsudkom   najvyššieho   súdu,   ktorým   mimoriadne dovolanie generálneho prokurátora zamietol „v zmysle ustanovenia § 243a ods. 1 O. s. p.“.

Podľa ustáleného právneho názoru ústavného súdu účelom práva na súdnu a inú právnu ochranu vrátane práva na spravodlivé konanie je zaručiť každému prístup k súdu. Tomu zodpovedá povinnosť všeobecného súdu vo veci konať a rozhodnúť (II. ÚS 88/01). Základné právo na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru podľa stabilizovanej judikatúry ústavného   súdu   všeobecný   súd   nemôže   porušiť,   ak   koná   vo   veci   v   súlade s procesnoprávnymi predpismi upravujúcimi postupy v občianskoprávnom konaní. Takýmto predpisom je Občiansky súdny poriadok.

Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu súčasťou práva na spravodlivý súdny proces nie je to, aby účastník konania bol v akomkoľvek konaní pred všeobecným súdom úspešný vrátane odvolacieho konania či konania o dovolaní. Z toho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníka konania. Procesný postoj účastníka konania zásadne nemôže bez ďalšieho dokazovania implikovať povinnosť všeobecného súdu akceptovať jeho návrhy, procesné úkony a obsah opravných prostriedkov a rozhodovať podľa   nich. Všeobecný súd je však povinný na všetky tieto procesné   úkony   primeraným,   zrozumiteľným   a   ústavne   akceptovateľným   spôsobom reagovať v súlade s platným procesným poriadkom, a to aj pri rešpektovaní druhu civilného procesu,   v   ktorom   účastník   konania   uplatňuje   svoje   nároky   alebo   sa   bráni proti ich uplatneniu,   prípadne   štádia   civilného   procesu   (IV.   ÚS   340/04,   III.   ÚS   32/07, I. ÚS 421/2012).   Rovnako   ústavný   súd   nie   je   zásadne   oprávnený   preskúmavať   a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol   alebo   nebol   náležite   zistený   skutkový   stav   a   aké   skutkové   a   právne   závery   zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (I. ÚS 13/00, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01, I. ÚS 252/2012).

Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutia všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo   k   porušeniu   základného   práva   alebo   slobody,   pričom   skutkové   a   právne   závery všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmania vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS 13/00, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/00).

Ústavný súd z tohto hľadiska preskúmal rozsudok najvyššieho súdu, ktorým zamietol mimoriadne dovolanie generálneho prokurátora. Nezistil pritom žiadnu skutočnosť, ktorá by signalizovala svojvoľný postup tohto súdu nemajúci oporu v zákone. V odôvodnení svojho rozhodnutia   najvyšší   súd   uviedol   dovtedajší   chronologický   priebeh   a   výsledky   konania na okresnom   súde   a   krajskom   súde,   oboznámil   dovolaciu   argumentáciu   generálneho prokurátora a vyjadrenie účastníkov konania k nej. Svoje rozhodnutie odôvodnil najvyšší súd takto:

„Predmetom   mimoriadneho   dovolania   je,   či   konajúce   súdy   v   napadnutých rozhodnutiach rozhodli v súlade so zákonom, keď návrh navrhovateľov 1/ a 2/ zamietli. Základnou   otázkou   pre   posúdenie   dôvodnosti   mimoriadneho   dovolania   je,   či v prípade,   ak   účastníci   rozhodcovského   konania,   nepodajú   námietku   neexistencie   alebo neplatnosti rozhodcovskej zmluvy v rozhodcovskom konaní v zmysle ustanovenia § 21 ods. 2 zákona č. 244/2002 Z. z. nemôžu sa na všeobecnom súde domáhať zrušenia rozhodcovského rozsudku z dôvodu, že popierajú platnosť rozhodcovskej zmluvy.

Skutočnosť, že navrhovatelia 1/ a 2/ v rozhodcovskom konaní námietku nedostatku právomoci rozhodcovského súdu z dôvodu neplatnosti rozhodcovskej zmluvy nenamietali sporná nie je a ani to, že obidva konajúce súdy sa s touto otázkou v odôvodnení rozhodnutí zaoberali.

Z ustanovenia § 40 ods. 1 zákona č. 244/2002 Z. z. je zrejmé, kedy sa môže účastník rozhodcovského   konania   žalobou   podanou   na   príslušnom   súde   domáhať   zrušenia tuzemského rozhodcovského rozsudku.

Z citovaného ustanovenia § 40 ods. 1 písmeno c/ zákona č. 244/20012 Z. z. je zrejmé, že   takúto   žalobu   môže   podať   účastník   rozhodcovského   konania,   ktorý   popiera   platnosť rozhodcovskej zmluvy.

V danom prípade navrhovateľ 1/ žalobou uplatnil na súde zrušenie rozhodcovského rozsudku   z   dôvodu,   že   platnosť   rozhodcovskej   zmluvy   popiera   práve   z dôvodu,   že   táto nebola   podpísaná   oprávnenou   osobou,   a   preto   ide   rozhodcovskú   zmluvu   neplatnú. Zo žaloby je zrejmé, že jediným dôvodom, pre ktorý odporca 1/ zrušenie rozhodcovského rozsudku na všeobecnom súde uplatnil je nedostatok právomoci rozhodcovského súdu. Z   ustanovenia   §   21   ods.   2   zákona   č.   244/2002   Z.   z.   vyplýva,   že   účastník rozhodcovského   konania,   ktorý   chce   uplatniť   námietku   nedostatku   právomoci rozhodcovského súdu pre neexistenciu alebo neplatnosť rozhodcovskej zmluvy, môže tak urobiť v rozhodcovskom konaní najneskôr pri prvom úkone vo veci samej. Toto časové obmedzenie neplatí pre námietku neplatnosti rozhodcovskej zmluvy zakladajúcej sa na tom, že o veci nemožno rozhodovať v rozhodcovskom konaní, túto námietku možno uplatniť až do skončenia ústneho pojednávania, pri písomnom konaní až do vydania rozhodcovského rozsudku.   Námietku,   že   sporná otázka prekračuje   právomoc   rozhodcovského   súdu   musí účastník rozhodcovského konania uplatniť najneskôr vtedy, keď sa počas rozhodcovského konania o tejto otázke dozvie.

Z citovaného ustanovenia § 21 ods. 2 zákona 244/2002 Z. z. jednoznačne vyplýva, že účastník,   ktorý   chce   uplatniť   námietku   nedostatku   právomoci   rozhodcovského   súdu z dôvodu   neexistencie   alebo   neplatnosti   rozhodcovskej   zmluvy,   môže   tak   urobiť v rozhodcovskom   konaní   najneskôr   pri   prvom   úkone   vo   veci   samej.   Fakt,   že   účastník rozhodcovského   konania   -   navrhovateľ   1/   a   ani   navrhovateľka   2/   námietku   nedostatku právomoci rozhodcovského súdu pre neexistenciu alebo neplatnosť rozhodcovskej zmluvy v rozhodcovskom konaní neuplatnili pri prvom úkone vo veci samej a ani ju neuplatnili vôbec, sporný nie je.

Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   /§10a   ods.   3   O.   s.   p/   sa   z uvedeného dôvodu stotožnil   s   vysloveným   právnym   názorom,   že   pokiaľ   účastník   rozhodcovského   konania námietku nedostatku právomoci rozhodcovského súdu pre neexistenciu alebo neplatnosť rozhodcovskej zmluvy pri prvom úkone v rozhodcovskom konaní vo veci samej neuplatnil, tak   zrušenie   rozhodcovského   rozsudku   z   dôvodu   námietky   -   nedostatku   právomoci rozhodcovského   súdu   pre   neplatnosť   alebo   neexistenciu   rozhodcovskej   zmluvy na príslušnom všeobecnom súde s odkazom na ustanovenie § 40 ods. 1 písmeno c/ zákona 244/2002 Z. z. už úspešne uplatňovať nemôže.

Dôvody uvádzané v mimoriadnom dovolaní pre posúdenie tejto právnej otázky sú právne   irelevantné   a   úvahy   uvádzané   v   mimoriadnom   dovolaní   sú   účelové   v   podstate popierajúce právnu istotu danú rozhodcovským rozhodnutím, na ktorej forme sa účastníci rozhodcovského konania dohodli. Konštatovanie v mimoriadnom dovolaní, že rozhodcovský súd je neštátny orgán a nepovažuje sa za výkon verejnej moci, z ktorého dôvodu vzhľadom na ústavne garantované právo na súdnu ochranu by v podstate v každom prípade sa mohlo uplatniť   právo   na   zrušenie   rozhodcovského   rozsudku   by   práve   naopak   bolo   porušením práva účastníka rozhodcovského konania, ktorý sa na takejto forme rozhodovania dohodol a s poukazom na ustanovenie § 21 ods. 2 túto skutočnosť pri prvom úkone v rozhodcovskom konaní vo veci nenamietal.

Pokiaľ   by   účastník   rozhodcovského   konania   námietku   nedostatku   právomoci rozhodcovského súdu pre neplatnosť alebo neexistenciu rozhodcovskej zmluvy pri prvom úkone na rozhodcovskom súde vo veci samej namietal, rozhodcovský súd by túto námietku účastníka rozhodcovského konania posúdil, účastník rozhodcovského konania by správnosť posúdenia   jeho   námietky   nedostatku   právomoci   rozhodcovského   súdu   na   príslušnom všeobecnom súde uplatniť mohol. V danom prípade však o takýto prípad nejde, a preto konajúce   súdy   rozhodli   v   súlade   s   zákonom,   keď   žalobu   o   zrušenie   rozhodcovského rozsudku zamietli.“

Ústavný súd poznamenáva, že odôvodnenie rozsudku najvyššieho súdu je dôsledné a vyčerpávajúce, pričom sťažovatelia neuviedli v sťažnosti žiadne argumenty, ktoré by boli spôsobilé spochybniť správnosť a ústavnosť záverov najvyššieho súdu.

Z citovaného odôvodnenia rozsudku najvyššieho súdu vyplýva, že tento sa dôsledne vysporiadal   s   dovolacím   dôvodom   uvedeným   generálnym   prokurátorom   v   jeho mimoriadnom   dovolaní,   ktorým   malo   byť   nesprávne   právne   posúdenie   časového obmedzenia na podanie námietky nedostatku právomoci rozhodcovského súdu podľa § 21 ods. 2 zákona č. 244/2002 Z. z. okresným súdom, ako aj krajským súdom, ktoré sa podľa jeho   názoru   (odlišného   od   názoru   vysloveného   v   rozsudku   okresného   súdu,   ako   aj v rozsudku krajského súdu) vzťahuje na celý priebeh rozhodcovského konania, a preto aj bez   podania   uvedenej   námietky   účastníkom   konania   počas   rozhodcovského   konania   je možné   žalovať   zrušenie   rozhodcovského   rozsudku   v   rámci   konania   pred   všeobecnými súdmi. Uvedenú argumentáciu podľa generálneho prokurátora podporuje aj skutočnosť, že rozhodcovský súd je povinný svoju právomoc skúmať ex offo, teda aj bez podania námietky nedostatku   jeho   právomoci,   ako   to   bolo   v   danom   prípade.   Prijatím   právneho   názoru všeobecných   súdov   by   sa   podľa   názoru   generálneho   prokurátora   nepodaním   námietky v rozhodcovskom   konaní   stalo   rozhodnutie   rozhodcovského   súdu   nepreskúmateľné a nezrušiteľné,   hoci   nedostatok   právomoci   rozhodcovského   súdu   pre   neexistenciu   alebo neplatnosť   rozhodcovskej   zmluvy   je   jedným   z   taxatívne   vymedzených   dôvodov   jeho zrušenia podľa § 40 ods. 1 písm. c) zákona č. 244/2002 Z. z. Podľa generálneho prokurátora v   danom   prípade   nebol   na   mieste   reštriktívny   výklad   aplikovaný   všeobecnými   súdmi vo vzťahu k základnému právu sťažovateľov na súdnu ochranu a súčasne extenzívny výklad k účinkom § 21 ods. 2 zákona č. 244/2002 Z. z.

Ústavný   súd   konštatuje,   že   najvyšší   súd   vo   svojom   rozhodnutí   zrozumiteľne a dostatočne   podrobne   ozrejmil   otázku   posudzovania   splnenia   jedného   zo   základných zákonných   predpokladov   podania   žaloby   o   zrušenie   rozhodcovského   rozsudku pre neexistenciu, resp. neplatnosť rozhodcovskej zmluvy, a to podanie námietky nedostatku právomoci   rozhodcovského   súdu   konať   vo   veci,   ktorá   musí   byť   vznesená   v   konaní pred rozhodcovským   súdom   účastníkom   konania   pri   jeho   prvom   úkone.   V   prípade nepreukázania splnenia tejto podmienky nie je možné na ňu v konaní pred všeobecným súdom neskôr prihliadnuť.

S takýmto názorom najvyššieho súdu sa ústavný súd v plnom rozsahu stotožňuje a konštatuje,   že   je   pravdou,   že   popieranie   platnosti   rozhodcovskej   zmluvy   je   taxatívne daným dôvodom na podanie žaloby o zrušenie rozhodcovského rozsudku v zmysle § 40 ods. 1 písm. c) zákona č. 244/2002 Z. z., uvedené ustanovenie je však potrebné vykladať nielen   jednotlivo,   ale aj   v   kontexte   zmyslu   celého   zákona, ktorého   hlavným   cieľom   je urýchlené   a   efektívne   konanie.   Obmedzenie   lehoty   na   podanie   námietky   nedostatku právomoci rozhodcovského súdu pre neplatnosť alebo neexistenciu rozhodcovskej zmluvy v zmysle   §   21   ods.   2   zákona   č.   244/2002   Z.   z.   tak   znamená,   že   jej   nesplnením   sa rozhodcovské konanie právoplatne skončí bez vyriešenia otázky právomoci rozhodcovského súdu,   ktorého rozsudok   (s výnimkou   tzv.   nearbitrovateľných   sporov)   už nebude možné napadnúť žalobou o zrušenie na všeobecnom súde.

Vo   vzťahu   k   povinnosti   sťažovateľov   namietať   platnosť   rozhodcovskej   doložky pri prvom úkone v rámci rozhodcovského konania (sťažovatelia námietku nevzniesli vôbec, pozn.)   ústavný   súd   poukazuje   tiež   na   zásadu   „vigilantibus   iura   scripta   sunt“,   ktorá zdôrazňuje vlastné pričinenie sťažovateľov o ochranu svojich práv, keď požaduje, aby aj sťažovatelia svoje procesné oprávnenia uplatňovali včas a s dostatočnou starostlivosťou a predvídavosťou,   teda   dôsledne   sledovali   svoje   subjektívne   práva   a   robili   také   kroky, v dôsledku ktorých by nedochádzalo k ich ohrozovaniu a poškodzovaniu. Uvedená zásada sa v danej veci, ktorá nemá spotrebiteľský charakter, uplatnila v plnom rozsahu.

V tejto súvislosti ústavný súd tiež dodáva, že aj právna teória a prax v tejto otázke zaujali rovnaký právny záver. Z odbornej literatúry vyplýva, že „Pri podaní žaloby sa žalobca predovšetkým musí zamerať na preukázanie oprávnenosti rozhodcovského konania a predložiť dôkaz o spochybnení právomoci rozhodcovského súdu dohodnutého sporovými stranami v rozhodcovskej doložke alebo v rozhodcovskej zmluve, aby sa vyriešila otázka právomoci   rozhodcovského   súdu   v   prípade   vznesených   námietok   žalobcom   v   súvislosti s právomocou rozhodcovského súdu. Námietku nedostatku právomoci rozhodcovského súdu pre neplatnosť alebo neexistenciu rozhodcovskej zmluvy môže účastník vzniesť najneskôr pri prvom   úkone   vo   veci   samej.“ (Škrinár,   A.:   Problémy   pri   žalobách   na   zrušenie rozhodcovského   rozsudku   a   uznávanie   výkonu   rozhodcovských   rozsudkov.   Bulletin slovenskej advokácie, 19, 2013, č. 7 - 8, s. 44 - 61). Totožné právne závery vyplývajú aj z rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 43 Cob 252/2012 z 24. apríla 2013 a rozsudku Krajského súdu v Nitre sp. zn. 7 Co 45/2012 zo 6. decembra 2012.

Podľa názoru ústavného súdu skutočnosť, že sťažovatelia sa nestotožňujú s právnym názorom   najvyššieho   súdu,   nemôže   viesť   k   záveru   o   zjavnej   neodôvodnenosti   alebo arbitrárnosti tohto názoru a neznamená ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor všeobecných súdov svojím vlastným. O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam. Podľa názoru ústavného súdu rozsudok najvyššieho súdu takýmto nie je.

Z   uvedených   dôvodov   ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde sťažnosť sťažovateľov v tejto časti odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

Z dôvodu odmietnutia sťažnosti ako celku ústavný súd o návrhu sťažovateľov, ktorí s poukazom   na   ustanovenie   §   52   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   žiadali   o   odloženie vykonateľnosti sťažnosťou napadnutých rozhodnutí dočasným opatrením do nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej, nerozhodoval.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10 septembra 2014