znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 483/2013-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 7. augusta 2013 predbežne prerokoval sťažnosť I. K., B., zastúpeného obchodnou spoločnosťou B., s. r. o., P., konajúcou prostredníctvom konateľa a advokáta JUDr. J. B., PhD., vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 16 ods. 1, čl. 17 ods. 2, čl. 46 ods. 1 a čl. 50 ods. 3 Ústavy   Slovenskej   republiky   uznesením   vyšetrovateľa   Policajného   zboru,   Ministerstva vnútra Slovenskej republiky, sekcie kontroly a inšpekčnej služby, úradu inšpekčnej služby, odboru inšpekčnej služby západ sp. zn. ČVS: SKIS-599/OISZ-V-2012 z 21. novembra 2012 v spojení s uznesením prokurátora Úradu špeciálnej prokuratúry, Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky sp. zn. VII/1 Gv 127/12 z 28. novembra 2012 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť I. K. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 8. júla 2013 doručená sťažnosť I. K., B. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného obchodnou spoločnosťou B., s. r. o., P., konajúcou prostredníctvom konateľa a advokáta JUDr. J. B., PhD., vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 16 ods. 1, čl. 17 ods. 2, čl. 46 ods. 1 a čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) uznesením vyšetrovateľa Policajného zboru, Ministerstva vnútra Slovenskej republiky, sekcie kontroly a inšpekčnej služby,   úradu   inšpekčnej   služby,   odboru   inšpekčnej   služby   západ   sp.   zn.   ČVS:   SKIS-599/OISZ-V-2012 z 21. novembra 2012 (ďalej len „uznesenie o vznesení obvinenia“) v spojení   s   uznesením   prokurátora   Úradu   špeciálnej   prokuratúry,   Generálnej   prokuratúry Slovenskej republiky sp. zn. VII/1 Gv 127/12 z 28. novembra 2012 (ďalej len „uznesenie prokurátora“).

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ je trestne stíhaný za zločin prijímania úplatku v súbehu s prečinom zneužívania právomoci verejného činiteľa. Podľa názoru sťažovateľa uzneseniu o vznesení obvinenia v jeho veci predchádzalo vykonanie procesných úkonov, ktoré boli „v rozpore s jeho základnými ľudskými právami a slobodami a ako také preto nemôžu byť zákonným podkladom na vydanie napadnutých rozhodnutí“.

Z   odôvodnenia   uznesenia   o   vznesení   obvinenia,   ako   aj   z   uznesenia   prokurátora, ktorým bola sťažnosť sťažovateľa proti uzneseniu o vznesení obvinenia zamietnutá, podľa sťažovateľa   vyplýva,   že   vychádzajú   v   podstatnej   časti   zo   záznamu   z   odposluchov telekomunikačnej prevádzky telefónnej stanice používanej R. Ž. z 24. mája 2012, v ktorých sa menovaný o sťažovateľovi zmienil, že ako člen hliadky diaľničnej polície mal od neho žiadať „úplatok ako protihodnotu za vykonanie nezákonného úradného postupu vo veci dopravného   priestupku“. Odposluchy   boli   vykonávané   na   základe   rozhodnutia   sudcu Krajského súdu v Bratislave, a teda nešlo o príslušnosť súdu podľa § 24 ods. 4 Trestného poriadku, keď by bol príslušný vo veci konať okresný súd v sídle toho krajského súdu, v obvode ktorého je súd, ktorý by bol príslušný na konanie o obžalobe.

Na základe uvedeného sťažovateľ v sťažnosti namietal, že «odposluch R. Ž. nebol vykonaný   v   trestnom   konaní   podľa   ustanovení   Trestného   poriadku   ale   v   konaní   podľa zákona o Policajnom zbore (§ 36) v spojení so zákonom o ochrane pred odpočúvaním (§ 4a) a to v rámci operatívno-pátracej činnosti.

Podľa § 115 ods. 1 Tr. por. v trestnom konaní o zločine, korupcii, trestnom čine zneužívania   právomoci   verejného   činiteľa,   trestnom   čine   legalizácie   príjmu   z   trestnej činnosti alebo pre iný úmyselný trestný čin, o ktorom na konanie zaväzuje medzinárodná zmluva,   možno vydať príkaz na odpočúvanie a záznam telekomunikačnej prevádzky,   ak možno dôvodne predpokladať, že budú zistené skutočnosti významné pre trestné konanie. Podľa   ods.   7   v   inej   trestnej   veci,   ako   je   tá,   v   ktorej   sa   odpočúvanie   a   záznam telekomunikačnej   prevádzky vykonal,   možno záznam ako dôkaz   použiť len   vtedy,   ak   sa súčasne aj v tejto veci vedie trestné konanie pre trestný čin uvedený v odseku 1.

Zákonná   podmienka   použitia   tohto   druhu   dôkazu   uvedená   v   ods.   7   citovaného ustanovenia   tak   zjavne   nebola   naplnená.   Z   ustáleného   súdneho   výkladu   uvedeného ustanovenia vyplýva, že vo veci, v ktorej sa odposluch vykonáva (na základe už udeleného súhlasu súdu) musí byť trestné konania minimálne začaté. Len v takomto prípade je možné použiť odposluch ako dôkaz aj v inej trestnej veci, za súčasného splnenia podmienky, že v oboch veciach ide o konanie pre trestný čin uvedený v ods. 1. (K tomu napr. rozhodnutie NS SR, sp. zn. 2 To 5/2011.)

V   prípade   použitia   informačno-technických   prostriedkov   v   rámci   operatívneho konania Policajného zboru nejde o trestné konanie vedené pre konkrétny trestný čin ale o zisťovanie podkladov pre jeho prípadné začatie. Z uvedeného dôvodu objektívne nemôže byť   tento   dôkaz   použitý   v   inej   trestnej   veci   –   v   danom   prípade   v   trestnej   veci   proti sťažovateľovi.   Informácia   získaná   z   tohto   hovoru   mohla   použitá   len   ako   operatívna informácia podľa § 199 ods. 2 Tr. por. a nie ako dôkaz podľa § 115 ods. 1 a nasl. Tr. por. Na základe tejto informácie mal vyšetrujúci orgán možnosť vykonať odposluch obvinených legálne   a   to   buď   s   prechádzajúcim   súhlasom   sudcu   alebo   s   následným   súhlasom. (Už z prvého hovoru R. Ž. mohli mať policajti vykonávajúci odposluch indíciu, že môže dôjsť k trestnému činu a mohli požiadať o súhlas súdu, resp. vykonať odposluch a získať súhlas   dodatočne   –   medzi   prvým   zachyteným   hovorom   (sms   správou)   a   údajným odovzdaním peňažnej hotovosti bol časový priestor cca 9 hodín.

Odpočúvanie a záznam súkromnej telekomunikačnej prevádzky je natoľko závažným zásahom do práva na súkromie, že jeho použitie je potrebné vykladať výlučne reštriktívne a nie   extenzívne,   tak   ako   to   urobil   vyšetrujúci   orgán.   Uvedeným   postupom   policajného orgánu totiž dochádza vždy k zásahu ako do práv volajúceho tak aj do práv volaného. V prípade,   ak   je   vydaný   súhlas   na   odpočúvanie   konkrétnej   telefónnej   stanice   patriacej konkrétnej osobe, je využitie tohto dôkazu voči tejto osobe plne legálne. Je však len ťažko možné   konštatovať   ústavnosť   postupu   policajného   orgánu,   ak   sa   takýto   dôkaz   použije v konaní proti osobe, voči ktorej takýto postup povolený nebol.

Okrem toho, na základe informácie z telefonického hovoru odpočúvaného v jednej veci, nie je možné obviniť osobu v úplne inej trestnej veci, navyše za stavu, keď táto osoba ani   nebola   účastníkom   daného   hovoru   a   z   obsahu   daného   hovoru   nie   je   ani identifikovateľná.

Bez uvedeného nezákonného dôkazu svedčí proti obvinenému len výpoveď R.   Ž., osoby   ktorá   obvineného   identifikuje   až   z následného   stretnutia   ako   „staršieho   z   dvoch policajtov“. Na základe tejto jedinej výpovede, ktorá nebola preverená ani konfrontovaná so žiadnym iným dôkazom, nie je možné vzniesť zákonné obvinenie...

Tým, že vyšetrovateľ PZ použil voči sťažovateľovi nezákonne získaný dôkaz a na jeho základe vzniesol voči nemu obvinenie porušil jeho právo zaručené čl. 17 ods. 2 prvá veta Ústavy   SR,   podľa   ktorého   nikoho   nemožno   stíhať   alebo   pozbaviť   slobody   inak,   ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Stíhanie osoby v trestnom konaní je možné výlučne zákonným spôsobom.

Trestné stíhanie v sebe okrem iného zahrňuje aj vykonávanie a hodnotenie dôkazov a rozhodovanie na ich základe. V prípade, ak sú v konaní vykonané, hodnotené a použité dôkazy získané v rozpore so zákonom, ide zo strany orgánu štátnej moci vždy aj o porušenie tohto   ústavného   práva   fyzickej   osoby.   Predpokladom   toho,   je   aj   podmienka,   aby   išlo o podstatné porušenie zákona, ktoré má vplyv na vydanie napadnutého rozhodnutia, k čomu v danom prípade nepochybne došlo z dôvodov uvedených vyššie.

Odpočúvanie   telekomunikačnej   prevádzky   je   jedným   z   najzásadnejších   zásahov do súkromia   fyzickej   osoby   a   preto   podlieha   kogentnej   právnej   úprave,   ktoré   presne vymedzuje   limity   jeho   použitia.   Ak   ho   orgán   verejnej   moci   vykoná   s   hrubom   rozpore s uvedenými právnymi predpismi a na jeho základe obviní osobu zo spáchania trestného činu, porušuje svoju povinnosť viesť trestné stíhanie výlučne zákonným spôsobom. Uvedeným   konaní   došlo   súčasne   aj   k   zásahu   do   práva   sťažovateľa na nedotknuteľnosť   súkromia   podľa   čl.   16   Ústavy,   ktorá   môže   byť   obmedzená   len v prípadoch ustanovených zákonom. V danom prípade, z dôvodov uvedených vyššie bola nedotknuteľnosť súkromia sťažovateľa preukázateľne obmedzená v rozpore so zákonom. Vyplýva z povahy veci, že ak dochádza k legálnemu odpočúvaniu telekomunikačnej prevádzky jednej osoby, bude vždy dochádzať aj k odposluchu iných osôb. Toto samo osobe nie je zásahom do práv tejto inej osoby, ak sa informácie získané z takéhoto odposluchu použijú výlučne voči osobe, voči ktorej je odposluch povolený. Ak sa však tieto informácie použijú aj voči osobe, voči ktorej žiadny oprávnený orgán nedal súhlas na odposluch, ide o nezákonný zásah do jej práva na nedotknuteľnosť súkromia.».

Za neústavný sťažovateľ v sťažnosti označil aj postup Úradu špeciálnej prokuratúry z dôvodu, že uznesenie prokurátora o zamietnutí jeho sťažnosti proti uzneseniu o vznesení obvinenia   bolo   vydané   4   pracovné   dni   po   podaní   jeho   sťažnosti,   teda   bez   možnosti poskytnutia mu aspoň minimálnej lehoty na riadne odôvodnenie tejto sťažnosti.

Na základe uvedeného sťažovateľ žiada, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:„Uznesením   vyšetrovateľa   Policajného   zboru,   Ministerstva   vnútra   SR, Sekcia kontroly a inšpekčnej služby, rad inšpekčnej služby, odbor inšpekčnej služby západ, sp.   zn.:   ČVS-SKIS-599/OISZ-V-2012   zo   dňa   21.   11.   2012   v   spojení s Uznesením prokurátora   Úradu   špeciálnej   prokuratúry,   Generálna   prokuratúra   SR, sp. zn. VII/1 Gv 127/12 zo dňa 28. 11. 2012.

bolo porušené ústavné právo sťažovateľa zaručené článkom 16 ods. 1, čl. 17 ods. 2 prvá veta, čl. 46 ods. 1, čl. 50 ods. 3 Ústavy SR.

Ústavný súd predmetné rozhodnutia zrušuje a vec vracia Ministerstvu vnútra SR, Sekcia kontroly a inšpekčnej služby, rad inšpekčnej služby, odbor inšpekčnej služby západ, aby vo veci znovu konalo a rozhodlo.

Ústavný súd priznáva sťažovateľovi náhradu trov konania.“

II.

Podľa čl. 127 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd,   alebo ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú zákonom   predpísané náležitosti,   neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

V prvom rade treba poznamenať, že podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde je ústavný   súd   viazaný   návrhom   na   začatie   konania   okrem   prípadov   výslovne   uvedených v tomto   zákone.   Viazanosť   ústavného   súdu   návrhom   na   začatie   konania   sa   prejavuje predovšetkým vo viazanosti petitom návrhu na začatie konania, teda tou časťou sťažnosti (v konaní   podľa   čl.   127   ústavy),   v   ktorej   sťažovateľ   špecifikuje,   akého   rozhodnutia   sa od ústavného súdu domáha (§ 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde), čím zároveň vymedzí predmet   konania   pred   ústavným súdom   z   hľadiska   požiadavky   na   poskytnutie   ústavnej ochrany. Vzhľadom na uvedené môže ústavný súd skúmať a rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite svojej sťažnosti, a vo vzťahu k tomu orgánu verejnej moci, ktorý   označil   za   porušovateľa   svojich   práv.   Platí   to   predovšetkým   v   situácii,   keď   je sťažovateľ zastúpený kvalifikovaným právnym zástupcom – zvoleným advokátom (m. m. II. ÚS 19/05, III. ÚS 2/05).

Zo   sťažnosti   vyplýva,   že   sťažovateľ   namieta   porušenie   svojich   základných   práv podľa čl. 16 ods. 1, čl. 17 ods. 2, čl. 46 ods. 1 a čl. 50 ods. 3 ústavy uznesením o vznesení obvinenia   v   spojení   s   uznesením   prokurátora   o   zamietnutí   sťažnosti   sťažovateľa   proti uzneseniu   o   vznesení   obvinenia,   ktoré   sťažovateľ   napadol   podaním   návrhu   na zrušenie právoplatného rozhodnutia vydaného v prípravnom konaní podľa § 363 a nasl. Trestného poriadku   využijúc   tak   mimoriadny   opravný   prostriedok   umožňujúci   generálnemu prokurátorovi   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „generálny   prokurátor“)   napraviť nezákonnosť   v   postupe   a   v   rozhodnutiach   vydaných   v   prípravnom   konaní.   Generálny prokurátor   oznámil   sťažovateľovi   listom   č.   k.   XV/2   Pz   33/13-5   z 13. mája   2013,   že v zmysle   §   365   ods.   1   Trestného   poriadku   dôvody   na   zrušenie   napadnutých   uznesení nezistil.

K   namietanému   porušeniu   sťažovateľom   označených   práv   uznesením o vznesení obvinenia

Podľa   názoru   sťažovateľa   uznesenie   o   vznesení   obvinenia   voči   nemu   vychádza v podstatnej   miere   z   nezákonne   získaného   dôkazu,   a   to   zo   záznamu   telekomunikačnej prevádzky získaného odposluchom osoby R. Ž.

Vo   vzťahu   k   namietanému   porušeniu   označených   práv   sťažovateľa   ústavný   súd upriamuje pozornosť na § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde, podľa ktorého sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na použitie ktorých je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.

Zmyslom a účelom tejto zásady je to, že ochrana ústavnosti nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio – inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal   popieranie   princípu   subsidiarity   právomoci   ústavného   súdu   podľa   zásad uvedených v § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04).

To   znamená,   že   sťažnosť   podľa   čl.   127   ústavy   možno   ústavnému   súdu   podať spravidla iba vtedy, ak sťažovateľ ešte pred jej podaním vyčerpal všetky právne prostriedky, ktoré   mu   zákon   na   ochranu   jeho   práva   poskytuje.   V   opačnom   prípade   je   sťažnosť neprípustná.

Podľa § 185 ods. 1 Trestného poriadku opravným prostriedkom proti uzneseniu je sťažnosť.

Podľa § 185 ods. 2 Trestného poriadku sťažnosťou možno napadnúť každé uznesenie policajta okrem uznesenia o začatí trestného stíhania.

Podľa   §   190 ods.   1 Trestného   poriadku   orgán,   proti   ktorého   uzneseniu   sťažnosť smeruje, môže jej sám vyhovieť, ak sa zmena pôvodného uznesenia nedotkne práv inej strany trestného konania. Ak ide o uznesenie policajta, ktoré bolo vydané s predchádzajúcim súhlasom   prokurátora   alebo   na   jeho   pokyn,   môže   policajt   sám   sťažnosti   vyhovieť   len s predchádzajúcim súhlasom prokurátora.

Podľa § 190 ods. 2 Trestného poriadku ak lehota na podanie sťažnosti už všetkým oprávneným osobám uplynula a sťažnosti sa nevyhovelo podľa odseku 1, predloží vec na rozhodnutie

a) policajt prokurátorovi, ktorý vykonáva nad prípravným konaním dozor, a ak ide o sťažnosť   proti   uzneseniu,   ku   ktorému   tento   prokurátor   dal   súhlas   alebo   pokyn,   jeho prostredníctvom nadriadenému prokurátorovi...

Podľa   §   192   ods.   1   Trestného   poriadku   pri   rozhodovaní   o   sťažnosti   preskúma nadriadený orgán

a) správnosť   výrokov   napadnutého   uznesenia,   proti   ktorým   sťažovateľ   podal sťažnosť, a

b) konanie predchádzajúce týmto výrokom napadnutého uznesenia.

Podľa § 194 ods. 1 Trestného poriadku ak nezamietne nadriadený orgán sťažnosť, zruší napadnuté uznesenie, a ak je podľa povahy veci potrebné nové rozhodnutie,

a) rozhodne vo veci sám, alebo

b)   uloží orgánu, proti   ktorého rozhodnutiu   sťažnosť   smeruje, aby vo veci   znovu konal a rozhodol.

Z   citovaných   ustanovení   Trestného   poriadku   vyplýva, že   tento   zákon   poskytoval sťažovateľovi účinný prostriedok   nápravy, na použitie ktorého bol oprávnený. Uvedený právny   prostriedok   umožňoval   sťažovateľovi   dosiahnuť   účinnú   nápravu   vzhľadom na právomoc   prokurátora   danú   mu   Trestným   poriadkom,   ak   by   na   základe   sťažnosti sťažovateľa dospel k záveru, že označené uznesenie o vznesení obvinenia, ako aj jemu predchádzajúci postup vyšetrovateľa boli v rozpore so zákonom.

V konečnom dôsledku sťažovateľ tento prostriedok nápravy aj využil a o sťažnosti proti uzneseniu o vznesení obvinenia prokurátor špeciálnej prokuratúry konal a rozhodol.

Na   základe   uvedeného   ústavný   súd   dospel   k   záveru,   že   vo   vzťahu   k   tej   časti sťažnosti,   ktorou   sťažovateľ   namieta   porušenie   svojich   označených   práv   uznesením o vznesení   obvinenia,   Trestný   poriadok   zakladá   právomoc   príslušnej   prokuratúry, čo vylučuje, aby o nej rozhodoval ústavný súd.

Keďže v danom prípade sa sťažovateľ mohol domáhať a aj domáhal ochrany svojich práv   uplatnením   právneho   prostriedku   nápravy   adresovaného   orgánu   prokuratúry   podľa príslušných ustanovení Trestného poriadku, ústavný súd jeho sťažnosť v časti smerujúcej proti uzneseniu o vznesení obvinenia odmietol ako neprípustnú (§ 25 ods. 2 v spojení s § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde).

K   namietanému   porušeniu   sťažovateľom   označených   práv   uznesením prokurátora

Sťažovateľ v sťažnosti namieta tiež nezákonnosť uznesenia prokurátora, ktorým bola sťažnosť   sťažovateľa   proti   uzneseniu   o   vznesení   obvinenia   zamietnutá   ako   nedôvodná, pretože   rovnako   ako   uznesenie   o   vznesení   obvinenia   sa   v   podstatnej   časti   opiera o nezákonne získaný dôkaz – záznam z telekomunikačnej prevádzky.

Podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde sťažnosť možno podať v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu. Táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť.

Ústavný súd v rámci svojej rozhodovacej činnosti opakovane vyslovil právny názor, že   sťažnosť   podľa   čl.   127   ústavy   nemožno považovať za   časovo   neobmedzený   právny prostriedok   ochrany   základných   práv   alebo   slobôd   (napr.   I.   ÚS   33/02,   II.   ÚS   29/02, III. ÚS 55/02, III. ÚS 62/02). Jednou zo zákonných podmienok na jej prijatie na ďalšie konanie je jej podanie v zákonom ustanovenej lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu do základných práv alebo slobôd sťažovateľa.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že uznesenie prokurátora o zamietnutí sťažnosti sťažovateľa   proti   uzneseniu   o   vznesení   obvinenia   bolo   vydané   28.   novembra   2012 a sťažovateľovi   doručené   4.   decembra   2012.   Sťažnosť   sťažovateľa   z   3.   júla 2013   bola ústavnému súdu doručená poštou 8. júla 2013 (na poštovú prepravu podaná 4. júla 2013).V rámci odôvodnenia svojej sťažnosti síce sťažovateľ poukazoval na skutočnosť, že ochrany   svojich   práv   sa   domáhal   aj   prostredníctvom   mimoriadneho   opravného prostriedku – podaním návrhu na zrušenie právoplatných uznesení vydaných v prípravnom konaní, ktorý bol   generálnym   prokurátorom   vybavený   prípisom   č. k. XV/2   Pz   33/13-5 z 13. mája 2013 a v ktorom konštatoval, že neboli zistené dôvody na zrušenie napadnutých uznesení vydaných v prípravnom konaní, avšak v petite sťažnosti (ktorým je ústavný súd v zmysle   §   20   ods.   3   zákona   o   ústavnom   súde   viazaný)   predmetné   upovedomenie generálneho   prokurátora   ako   zásah,   ktorým   boli   označené   základné   práva   sťažovateľa porušené, neuviedol.

Na   základe   uvedeného   ústavný   súd   konštatuje,   že   vo   vzťahu   k   namietanému uzneseniu prokurátora sa sťažovateľ ochrany svojich označených práv domáhal zjavne až po uplynutí lehoty dvoch mesiacov uvedenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde.

Ústavný súd preto sťažnosť sťažovateľa v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako oneskorene podanú.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 7. augusta 2013