znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 483/2012-19

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 3. októbra 2012 predbežne prerokoval sťažnosť P. K., K., zastúpeného advokátkou JUDr. M. H., K., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy   Slovenskej   republiky   a   práva   na spravodlivé   súdne   konanie podľa   čl.   6   ods.   1 Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   postupom   Krajského   súdu   v Košiciach v konaní vedenom pod sp. zn. 11 Co 135/2011 a jeho uznesením z 30. apríla 2012 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť P. K. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 12. septembra 2012 doručená sťažnosť P. K., K. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátkou JUDr. M. H., K., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom   Krajského   súdu   v   Košiciach   (ďalej   len   „krajský   súd“)   v   konaní   vedenom pod sp. zn.   11   Co   135/2011   a   jeho   uznesením   z   30.   apríla   2012   (ďalej   len   „uznesenie krajského súdu“ alebo „napadnuté uznesenie“).

Zo   sťažnosti   a   z   jej   príloh   vyplýva,   že   Okresným   súdom   Košice   II   (ďalej   len „okresný súd“) bolo vedené konanie pod sp. zn. 42 C 15/2009 o návrhu navrhovateľa F. K. (na   mieste   pôvodnej   navrhovateľky)   proti   sťažovateľovi   ako   odporcovi   o zrušenie   a vyporiadanie podielového spoluvlastníctva k nehnuteľnostiam.

Okresný súd vo veci rozhodol rozsudkom č. k. 42 C 15/2009-138 zo 14. februára 2011   (ďalej   len   „rozsudok   okresného   súdu“)   tak,   že „zrušil   podielové   spoluvlastníctvo účastníkov konania predajom vo výrokoch (I., II.) označených nehnuteľností“, a ďalším výrokom   rozhodol   o   náhrade   trov   konania   účastníkov   tak,   že   uložil   sťažovateľovi   ako odporcovi povinnosť nahradiť navrhovateľovi trovy konania v sume 2 879,18 €.

Okresný súd rozhodol o trovách konania podľa § 142 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“), t. j. podľa úspechu, a preto nárok na náhradu trov konania priznal navrhovateľovi ako úspešnému účastníkovi konania.

Rozsudok okresného súdu v časti jeho výroku o trovách konania napadli odvolaním navrhovateľ   aj   sťažovateľ.   Navrhovateľ   v   odvolaní   namietal   nepriznanie   trov   konania v celej sume vrátane trov, ktoré predchádzali zmene účastníctva na strane navrhovateľa v konaní.   Sťažovateľ   namietal   dôvodnosť   aplikácie   §   142   ods.   1   OSP   pri   rozhodovaní o trovách   konania   tvrdiac,   že   tu   boli   okolnosti   na   vyhovenie   jeho   návrhu,   aby   nebol zaviazaný na náhradu trov konania.

Krajský súd v odvolacom konaní napadnutým uznesením zmenil rozsudok okresného súdu v časti jeho výroku o trovách konania tak, že uložil sťažovateľovi ako odporcovi povinnosť   nahradiť   navrhovateľovi   trovy   prvostupňového   konania   v sume   4   930,63   € a zaviazal ho aj na náhradu trov odvolacieho konania navrhovateľovi v sume 115,22 €.

Krajský   súd   akceptoval   odvolacie   dôvody   navrhovateľa,   keď   zmenil   rozsudok okresného súdu. Odvolanie sťažovateľa krajský súd vyhodnotil ako nedôvodné a bol toho názoru,   že   v   posudzovanom   konaní   neboli   preukázané   také   okolnosti,   ktoré   by odôvodňovali nepriznanie náhrady trov konania navrhovateľovi, resp. neuloženie povinnosti sťažovateľovi na ich náhradu.

Sťažovateľ v sťažnosti namieta porušenie ním označených základných a iných práv postupom   krajského   súdu   v   odvolacom   konaní   a   jeho   napadnutým   uznesením.   Podľa sťažovateľa   krajský   súd   dospel   k   nesprávnym   skutkovým   a   právnym   záverom,   keď nevyhovel jeho odvolacím dôvodom.

Sťažovateľ vo svojej argumentácii okrem iného uviedol:„Čo   sa   týka   priebehu   konania,   pre   rozhodnutie   vo   veci   sú   dôležité   nasledovné skutočnosti: Na pojednávaní dňa 21. 1. 2010 samotná žalobkyňa v prvom rade uviedla, že s petitom   prikázania   nehnuteľnosti   do   môjho   vlastníctva,   ktorý   pôvodne   sama   navrhla nesúhlasí. Počas konania teda žalobkyňa výrazným spôsobom zmenila názor na spôsob vyporiadania podielového spoluvlastníctva. Ja som takisto na pojednávaní dňa 14. 2. 2011 opätovne deklaroval, že súhlasím so zrušením a vyporiadaním podielového spoluvlastníctva a to takým spôsobom, ako to nakoniec bolo konajúci m súdom určené. Môj postoj počas celého konania ostáva pevný a nemenný.   Zmena postoja   žalobkyne v prvom rade bola odôvodnená tým, že nehnuteľností nie je možné prikázať do môjho vlastníctva pretože na to nemám nárok z morálneho hľadiska. Jedná sa teda o pocit žalobkyne v prvom rade, ktorý bol dôvodom na zmenu petitu. Takýto spôsob vyporiadania podielového spoluvlastníctva by však v zmysle právnej úpravy a ustálenej judikatúry mal byť tým posledným spôsobom vyporiadania.   Ja   som   napriek   tomu,   v   záujme   urýchlenia   celého   procesu   súhlasil   aj s predajom   nehnuteľnosti.   Počas   celého   konania   som   teda   súhlasil   so   všetkými požiadavkami a návrhmi žalobcov a konanie som nijako nebrzdil.

Prvostupňový aj druhostupňový súd opreli svoje rozhodnutie o tom, že som povinný nahradiť žalobcovi trovy konania o tri základné body:

1. moju údajnú neochotu dohodnúť sa so žalobcami pred začatím súdneho konania. V spise sa však nenachádza jediný dôkaz o takejto aktivite žalobcov, okrem výpovedí ich samotných. Odvolací súd sa opiera o moje vyjadrenie zo dňa 21. 1. 2010, kde som potvrdil telefonické   rozhovory   s   nimi.   Ja   som   však   povedal   a   je   to   zachytené   aj   v   zápisnici z pojednávania dňa čl. 82, že tieto rozhovory podmieňovali vyporiadaním aj iného majetku, nielen toho, ktorý je predmetom tohto konania. Takáto konverzácia nakoľko nekorešponduje so znením žaloby zo strany žalobcov nemôže byť podkladom pre priznanie trov konania žalobcom.

2. potvrdenie realitnej kancelárie C., že ja som nebol ochotný predať nehnuteľnosť za zníženú cenu a tým som jej predaj zmaril. Tu opätovne poukazujem na skutočnosť, že sa jedná   o   realitnú   kanceláriu   zvolenú   žalobcami   a   samotné   potvrdenie   bolo   takisto predložené žalobcami. V tejto súvislosti je potrebné aj váhu a hodnovernosť tohto dôkazu. Zdôrazňujem, nikto ma neoslovil s ponukou zníženej ceny, nemám vedomosť o nijakých záujemcoch o kúpu zabezpečených predmetnou realitnou kanceláriou a preto som nemohol nijaký predaj zmariť. Toto podanie mi nebolo doručené, nemal som možnosť sa k nemu vyjadriť a preto som nemohol navrhnúť bližšie prešetrenie jeho pravdivosti. Súdom nebol vypočutý nikto zo spomenutej realitnej kancelárie, kto by potvrdil existenciu spomenutých záujemcov a moju údajnú nespoluprácu, ani nebol vykonaný nijaký iný dôkaz na dokázanie tejto skutočnosti. Predkladám v prílohe tejto sťažnosti čestné prehlásenie záujemcu L. J., ktorý oslovil mňa a môjho brata /žalobcu/ s ponukou kúpy predmetnej nehnuteľnosti cez inú realitnú   kanceláriu,   pričom   bol   to   práve   žalobca,   ktorý   zmaril   predaj   predmetnej nehnuteľnosti...

Z   vyššie   popísané   skutkového   stavu   predmetného   sporu   vyplýva,   že   základnou otázkou pre priznanie trov konania je jednak správanie účastníkov a jednak posúdenie plného úspechu žalobcu vo veci.

Toto rozhodnutie záviselo v predmetnom spore od správnej interpretácie a aplikácie § 142 a § 150 O. s. p.

Sťažovateľ má za to, že tak prvostupňový ako aj odvolací súd pri výklade a aplikácii týchto   ustanovení   nepostupovali   správne,   v   dôsledku   čoho   porušili   ústavné   právo sťažovateľa zakotvené v čl. 46 ods. 1 Ústavy... resp. čl. 6 Európskeho dohovoru...

Ustálená   súdna   prax   sa   totiž   prikláňa   k   názoru,   že   konanie   o   vyporiadanie podielového spoluvlastníctva nepatrí medzi výsostne sporové konania, riadiace sa podľa pomeru   úspechu   účastníkov   konania.   V   konaní   tohto   druhu   sa   nevyhnutne   konštruuje zodpovednosť za výsledok konania. Tento termín je širší ako pojem úspechu v konaní, lebo zahŕňa aj porovnanie vstupu /výstupu v spojitosti s vykonanými dôkazmi, poukazujem napr. na judikát R31/1972, z ktorého vyplýva, že pre rozhodnutie o trovách konania má význam zistenie   o   tom,   či   navrhovateľ   pred   podaním   návrhu   na   súde   navrhol   druhému spoluvlastníkovi zrušenie a vyporiadanie dohodou, a to ale spôsobom, ktorý sa v plnom rozsahu   zhoduje   s   výrokom   znenia   rozsudku   súdu.   V   prípade   tohto   konania   pri   troch zmenách petitu nemožno hovoriť o zhode návrhu žalobcu so znením rozsudku súdu...“

Sťažovateľ   ďalej   poukázal   na   vybrané   časti   rozsudku   Okresného   súdu   Zvolen sp. zn. 6   C   187/2011   a   nález   ústavného   súdu   č.   k.   IV.   ÚS   226/2011-22   v   súvislosti s možnosťou   aplikácie   §   150   OSP   a   nepriznanie   náhrady   trov   konania   úspešnému účastníkovi, ak sú dané dôvody hodné osobitného zreteľa.

Podľa   sťažovateľa „V   tomto   prípade   došlo   vzhľadom   na   ustálenú   súdnu   prax k takému vybočeniu z pravidiel interpretácie O. s. p., že sú tu zjavné znaky arbitrárnosti a preto k následnému porušeniu môjho práva na spravodlivý súdny proces, predvídateľnosť súdnych rozhodnutí ako aj práva vlastniť majetok...

Tu...   dochádza   k   jednostrannému   znižovaniu   môjho   podielu   na   legálne nadobudnutom majetku v prospech žalobcov, keďže som zaviazaný znášať všetky náklady vyporiadania nášho podielového spoluvlastníctva...

S listinnými dôkazmi a najmä právnou argumentáciou hmotného a procesného práva sťažovateľ   a   najmä   znením   platných   zákonov   Slovenskej   republiky   sa   konajúci   súd   – porušovateľ nevysporiadal resp. vôbec nezaoberal, ale vychádzal z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Opierajúc   sa   o...   právne   názory   Ústavného   súdu   SR   a   Súdu   pre   ľudské   práva, dotýkajúce sa porušovania čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a čl. 6 ods. 1 Dohovoru, možno na základe doposiaľ uvedeného, podľa názoru sťažovateľa konštatovať, že skutkové a právne názory   o   ktoré   porušovateľ   oprel   svoje   rozhodnutie,   nemožno   z   ústavného   hľadiska považovať za udržateľné a ospravedlniteľné.

Keďže napadnutým rozhodnutím súdu bolo výrazným spôsobom zasiahnuté aj do majetkových práv sťažovateľa uznesením Uznesením Krajského súdu Košice zo dňa 30. 04. 2012   sp.   značka   11Co/135/2011-169   bolo   porušené   aj   jeho   právo   vlastniť   majetok zakotvené v článku 20 ods. 1 ústavy Slovenskej republiky...“.

Vzhľadom na uvedené sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd o jeho sťažnosti rozhodol týmto nálezom:

„1. Základné právo na súdnu a inú právnu ochranu upravené v čl. 46 ods. 1 ako aj právo vlastniť majetok upravené v čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, základné právo a právo na spravodlivé súdne konanie upravené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd P. K. postupom a Uznesením Krajského súdu Košice zo dňa 30. 04. 2012 sp. značka 11Co/135/2011-169; boli porušené.

2. Uznesenie Krajského súdu Košice zo dňa 30. 04. 2012 sp. značka 11Co/135/2011- 169 sa zrušuje a vec sa vracia na ďalšie konanie a rozhodnutie.

3. P.   K.   priznáva   náhradu   trov   konania   podľa   dodatočného   vyčíslenia   ktoré   je Krajský   súd   v   Košiciach   povinný   uhradiť   na   účet   právneho   zástupcu   do   15   dní   od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   ustanovenia   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a   o   postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom súde“) sťažnosť sťažovateľky prerokoval na neverejnom zasadnutí a preskúmal ju zo všetkých hľadísk uvedených v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť predovšetkým vtedy, ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva,   ktoré   označil   sťažovateľ,   pre   nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi napadnutým postupom tohto orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa namietalo, ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05, IV. ÚS 55/05, IV. ÚS 288/05).

V   súlade   s   uvedenými   zásadami   ústavný   súd   predbežne   prerokoval   sťažnosť sťažovateľa podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde a skúmal, či neexistujú dôvody na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Sťažovateľ namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením   krajského   súdu,   ktoré   je   podľa   neho   založené   na   nesprávnych   skutkových a právnych záveroch.

Ústavný súd už v rámci svojej judikatúry vyslovil, že obsahom základného práva na súdnu ochranu (čl. 46 ods. 1 ústavy), ako i práva na spravodlivý proces (čl. 6 ods. 1 dohovoru) je umožniť každému reálny prístup k súdu, pričom tomuto právu zodpovedá povinnosť súdu o veci konať a rozhodnúť (napr. II. ÚS 88/01), ako aj konkrétne procesné garancie v súdnom konaní.

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol   alebo   nebol   náležite   zistený   skutkový   stav   a   aké   skutkové   a   právne   závery zo skutkového   stavu   všeobecný   súd   vyvodil.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje na kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a   aplikácie   s   ústavou,   prípadne s medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (I. ÚS 13/00, mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).

Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutia všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo   k   porušeniu   základného   práva   alebo   slobody,   pričom   skutkové   a   právne   závery všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmavania vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné, zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS 13/00, mutatis mutandis I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/00) a tiež by mali za   následok   porušenie   niektorého   z   princípov   spravodlivého   procesu,   ktoré   neboli napravené v inštančnom (opravnom) postupe všeobecných súdov.

Ústavný   súd   poukazuje   na   svoju   judikatúru,   v   rámci   ktorej   už   vyslovil,   že kompetencie   ústavného   súdu   nenahrádzajú   postupy   a   rozhodnutia   všeobecných   súdov a nepoužívajú sa na skúmanie namietanej vecnej nesprávnosti, pretože ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo vzťahu k všeobecným súdom. Kritériom na rozhodovanie ústavného súdu musí byť najmä intenzita, akou malo byť zasiahnuté do ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou zaručených základných práv a slobôd, a v spojitosti s tým zistenie, že   v   okolnostiach   daného   prípadu   ide   o   zásah,   ktorý   zjavne   viedol   k   porušeniu,   resp. odopretiu základných práv alebo slobôd (IV. ÚS 238/07).

Ústavný súd zdôrazňuje, že rozhodnutia všeobecných súdov o trovách konania môžu zasiahnuť do   základných   práv   a   slobôd.   Takýmito   rozhodnutiami   možno   predovšetkým porušiť právo na súdnu ochranu (II. ÚS 78/03, II. ÚS 31/04, IV. ÚS 147/08, III. ÚS 166/09).

V čl. 46 ods. 1 ústavy sa zaručuje základné právo na súdnu a inú právnu ochranu. Aj úprava   platenia   a   náhrady   trov   konania   obsiahnutá   najmä   v   Občianskom   súdnom poriadku určuje, či sa právo na súdnu   ochranu naplní reálnym obsahom (čl. 46 ods.   4 ústavy). Preto procesné predpisy, ktoré upravujú platenie a náhradu trov konania, treba vykladať v súlade s takto vymedzeným obsahom základného práva na súdnu ochranu (čl. 46 ods.   1 a 4 ústavy). Pritom   treba dbať na to,   aby nikto len z dôvodu,   že uplatní svoje základné   právo   na   súdnu   ochranu,   neutrpel   oproti   inému   účastníkovi,   a   to   bez   zreteľa na jeho postavenie v konaní, materiálnu ujmu v dôsledku platenia trov konania.

Vo všeobecnosti platí, že spor o náhradu nákladov konania nedosahuje spravidla sám osebe   intenzitu   predstavujúcu   porušenie   základných   práv a slobôd,   akokoľvek   sa   môže účastníka konania citeľne dotknúť. Ústavný súd pri posudzovaní problematiky nákladov konania,   t.   j.   problematiky   vo   vzťahu   k   predmetu   konania   pred   všeobecnými   súdmi vedľajšej,   postupuje   nanajvýš zdržanlivo   a   k   zrušeniu   napadaného výroku   o   nákladoch konania sa uchyľuje iba výnimočne, napr. keď zistí, že došlo k porušeniu práva na súdnu ochranu   (spravodlivý   proces)   extrémnym   spôsobom   alebo   že   bolo   zasiahnuté   aj   iné základné právo.

Vychádzajúc   z   uvedených   právnych   názorov   ústavný   súd   na   účely   posúdenia opodstatnenosti sťažnosti preskúmal namietaný postup a uznesenie krajského súdu.

Po   preskúmaní   napadnutého   postupu   a   uznesenia   krajského   súdu   ústavný   súd argumentáciu   sťažovateľa   nevyhodnotil   ako   spôsobilú   spochybniť   ústavnú   udržateľnosť záverov krajského súdu. Ústavný súd nezistil, že by krajským súdom aplikovaný postup pri zistení a hodnotení skutkového stavu veci a pri ustálení právnych záverov mohol zakladať dôvod na zásah ústavného súdu do namietaného uznesenia v súlade s jeho právomocami ustanovenými v čl. 127 ods. 2 ústavy. Ústavný súd nezistil, že by posudzovaný postup a uznesenie krajského súdu boli svojvoľné alebo v zjavnom vzájomnom rozpore, či urobené v   zrejmom   omyle   a   v   nesúlade   s   platnou   právnou   úpravou.   Naopak,   krajský   súd   sa dostatočne vysporiadal s odvolacími dôvodmi sťažovateľa v jeho odvolaní proti rozsudku okresného súdu a svoje závery ústavne akceptovateľným spôsobom zdôvodnil, t. j. tak, ako to vyplýva z požiadaviek základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, keď uviedol:«Súd prvého stupňa rozhodnutie o trovách konania účastníkov odôvodnil aplikáciou § 142 ods. 1 O. s. p. v prospech navrhovateľa. Odporca v odvolaní namieta správnosť tohto názoru súdu tvrdiac, že svojím konaním a postojom k prejednávanej veci nedal príčinu na podanie návrhu proti nemu o zrušenie podielového spoluvlastníctva. Uvedená námietka však   podľa   názoru   odvolacieho   súdu   neobstojí,   lebo   obsah   spisu   tomu   nenasvedčuje. Pôvodná navrhovateľka tak v žalobe, ako aj počas konania (rovnako aj terajší navrhovateľ) tvrdila, že dohoda o zrušení a vyporiadaní podielového spoluvlastníctva s odporcom nebola možná, lebo na ich výzvy, najmä telefonickým spôsobom sa odmietal k tejto otázke vyjadriť. Odporca   na   pojednávaní   21.   1.   2010   potvrdil   telefonické   rozhovory   s   navrhovateľmi ohľadne dohody, ktoré však (telefonické rozhovory) podľa jeho vyjadrenia, cit.: „končili z toho   dôvodu,   že   bolo   žiadané   vyporiadanie   aj   niečoho   iného,   nielen   tohto   majetku“ (zápisnica o pojednávaní na č. l. 82). Z uvedeného možno mať za nesporné, že návrh na súdne   zrušenie   a   vyporiadanie   podielového   spoluvlastníctva   bol   podaný   pre   odmietavý postoj a nezáujem zo strany odporcu o dobrovoľné riešenie. Z obsahu spisu tiež vyplýva, že aj keď odporca súhlasil s návrhom navrhovateľov na zrušenie podielového spoluvlastníctva a   jeho   vyporiadanie   spôsobom   nariadenia   predaja   nehnuteľností   a   rozdelenia   výťažku medzi účastníkov, neprispel k možnosti aj v štádiu súdneho konania o mimosúdne vyriešenie veci,   lebo   hoci   uzavrel   s   realitnou   spoločnosťou   zmluvu   o   sprostredkovaní   predaja nehnuteľnosti   (Zmluva   o   sprostredkovaní   medzi   C.,   s.   r.   o.,   B.   ako   sprostredkovateľ   a účastníkmi konania vrátane odporcu – č. l. 112-115 v spise) iba on nesúhlasil s predajom nehnuteľnosti za zníženú cenu, za ktorú podľa potvrdenia tejto realitnej spoločnosti bol záujem zo strany dvoch kupujúcich. Odporca sám pritom záujemcov o kúpu za inú, t. j. vyššiu   kúpnu   cenu   neoznámil.   Za   tohto   stavu   neprichádzalo   do úvahy   vyhovieť   návrhu odporcu, aby nebol zaviazaný na úhradu trov konania (napr. aplikáciou § 150 ods. 1 O. s. p.) a vzhľadom na to, že súdom bolo zrušené a vyporiadané podielové spoluvlastníctvo spôsobom v zmysle žalobných návrhov, treba mať dôvodne za to, že navrhovateľ dosiahol vo veci plný úspech a preto súd prvého stupňa správne na rozhodnutie o trovách konania účastníkov použil ust. § 142 ods. 1 O. s. p., ktoré ustanovenie na daný prípad aj správne vyložil...

Navrhovateľ mal aj v odvolacom konaní úspech, keďže odvolaniu odporcu nebolo vyhovené a naopak, jeho odvolaniu bolo v odvolacom konaní vyhovené, preto má právo na náhradu trov odvolacieho konania (§ 224 ods. 1, § 142 ods. 1 O. s. p.).“

Skutočnosť, že sťažovateľ sa s názorom krajského súdu nestotožňuje, nepostačuje na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia. Aj   stabilná rozhodovacia   činnosť ústavného súdu   (II.   ÚS 4/94, II. ÚS 3/97) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov a námietok.

Ústavný súd preto nezistil možnosť porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa   čl. 46 ods. 1 ústavy ani práva na spravodlivé súdne konanie podľa   čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením krajského súdu. Z týchto dôvodov bolo preto potrebné sťažnosť v tejto časti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú.

Sťažovateľ namietal aj porušenie svojho základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy postupom a uznesením krajského súdu.

Ústavný súd podľa svojej stabilizovanej judikatúry (napr. II. ÚS 78/05, I. ÚS 310/08) zastáva   názor,   že   všeobecný   súd   spravidla   nemôže   byť   sekundárnym   porušovateľom základných   práv   a   práv   hmotného   charakteru,   ku   ktorým   patria   aj   základné   práva vyplývajúce z čl. 20 ods. 1 ústavy, ak toto porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný súd súčasne porušil ústavnoprocesné princípy vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp. čl. 6 ods.   1   dohovoru.   Keďže   namietaným uznesením   krajského   súdu   neboli   porušené   práva procesnoprávneho charakteru (čl. 46 ods. 1 a 2, čl. 47 ods. 2 a čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru), nemohlo dôjsť ani k porušeniu práv zaručených čl. 20 ods. 1 ústavy, a preto ústavný súd odmieta podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde sťažnosť aj v tejto časti ako zjavne neopodstatnenú.

Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosť sťažovateľa podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde v celosti.

Vzhľadom   na   odmietnutie   sťažnosti   ako   celku   sa   už   ústavný   súd   ďalšími požiadavkami sťažovateľa na ochranu ústavnosti nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 3. októbra 2012