znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

I. ÚS 483/2011-31

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   22.   februára   2012 v senáte   zloženom   z predsedu   Petra   Brňáka   a zo   sudcov   Milana   Ľalíka   a Marianny Mochnáčovej   prerokoval   sťažnosť   D.   D.,   B.,   zastúpeného   JUDr.   M.   T.,   advokátom Advokátskej kancelárie T., s. r. o., B., vo veci porušenia jeho práva na spravodlivý proces podľa čl. 5 ods. 4 v spojení s čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, základného práva na vyjadrenie sa ku všetkým dôkazom podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a na rovnosť účastníkov v konaní podľa čl. 47 ods. 3 v spojení s čl. 17 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky procesným postupom a uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 4 Tpo 23/2011 z 21. septembra 2011 a takto

r o z h o d o l :

1. Právo D. D. na spravodlivý proces podľa čl. 5 ods. 4 v spojení s čl. 6 ods. 1 Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   a základné   právo   vyjadriť   sa ku všetkým   vykonávaným   dôkazom   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 4 Tpo 23/2011 z 21. septembra 2011 p o r u š e n é   b o l o.

2. Uznesenie   Krajského   súdu   v   Banskej   Bystrici sp. zn. 4 Tpo 23/2011 z 21. septembra 2011   z r u š u j e   a vec   v r a c i a   na ďalšie konanie.

3. Krajský súd v Banskej Bystrici   j e   p o v i n n ý   uhradiť D. D. trovy právneho zastúpenia   v sume   303,31   €   (slovom   tristotri   eur   a tridsaťjeden   centov)   na účet   jeho právneho zástupcu JUDr. M. T. v lehote dvoch mesiacov od doručenia nálezu.

4. Vo zvyšku sťažnosti   n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 17. októbra 2011 doručená   a   18. novembra 2011 doplnená sťažnosť D. D. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou sa domáhal zrušenia v záhlaví označeného rozhodnutia Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) a uznesenia Okresného súdu Banská Bystrica (ďalej len „okresný súd“), lebo nimi malo byť porušené jeho právo na spravodlivý proces podľa čl. 6 Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   a základné právo na vyjadrenie sa ku všetkým dôkazom a na rovnosť účastníkov v konaní podľa čl. 48 ods. 2 a čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), ako aj právo na zákonné rozhodnutie o väzbe podľa čl. 127 ods. 2 ústavy a čl. 5 ods. 4 dohovoru.

2. Sťažovateľ namietal, že krajský súd sa v napadnutom uznesení vôbec nezaoberal jeho argumentmi uvedenými v písomnej sťažnosti z 20. septembra 2011 proti písomnému rozhodnutiu okresného súdu o vzatí do väzby doručenému 22. septembra 2011, a to len preto,   že   už   21.   septembra   2011   rozhodol   na   neverejnom   zasadnutí   bez   relevantných podkladov a skutočných dôvodov, ktoré uviedol v sťažnosti podanej v zákonnej 3-dňovej lehote, počítanej od vynesenia rozhodnutia okresného súdu (15. septembra 2011).

3.   Sťažovateľ   preto   navrhol,   aby   ústavný   súd   konštatoval   porušenie   označených práv, napadnuté uznesenia krajského súdu a okresného súdu zrušil a priznal mu náhradu trov konania v sume 303,31 €; zároveň žiadal o prednostné vybavenie sťažnosti, pretože napadnutými rozhodnutiami došlo k najzávažnejšiemu zásahu do jeho osobnej slobody.

4. Ústavný súd sťažnosť predbežne prerokoval na neverejnom zasadnutí senátu 7. decembra 2011 podľa § 25 ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“), vo vzťahu k napadnutému rozhodnutiu krajského súdu ju prijal na ďalšie konanie a vo vzťahu k uzneseniu okresného súdu ju pre neprípustnosť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol.

5. Na výzvu ústavného súdu sa k sťažnosti vyjadril predseda krajského súdu, ktorý v podstate   odkázal   na   obsah   napadnutého   uznesenia   s tým,   že   obhajca   sťažovateľa po zahlásení blanketnej sťažnosti   po   vyhlásení prvostupňového rozhodnutia   o jeho vzatí do väzby mohol túto zdôvodniť tak, ako mu to ukladá § 189 ods. 3 Trestného poriadku. Žiadal   preto   sťažnosť   zamietnuť   a súhlasil   s upustením   od   ústneho   pojednávania; s neverejným pojednávaním súhlasil aj sťažovateľ.

6. Ústavný súd po preskúmaní veci dospel k záveru, že ústavná sťažnosť sťažovateľa je sčasti dôvodná.

7. Ústavný súd ustálene judikuje, že jeho úlohou je len ochrana ústavnosti (čl. 124 ústavy).   Preto   do   rozhodovacej   činnosti   všeobecných   súdov   môže   zasiahnuť len   vtedy, ak boli právoplatným rozhodnutím týchto orgánov verejnej moci porušené sťažovateľove základné práva či slobody chránené ústavným poriadkom Slovenskej republiky, pretože tieto práva a slobody vymedzujú nielen rámec normatívneho obsahu aplikovaných právnych noriem, ale tiež rámec ich ústavne konformnej interpretácie a aplikácie.

8.   Sťažovateľ   v ústavnej   sťažnosti   namietal   hlavne   porušenie   svojho   práva na spravodlivý proces, lebo v úvodnej časti citované uznesenie krajského súdu bolo vydané na   základe   ústavne   nekonformného   výkladu   procesných   pravidiel   o jeho   prítomnosti a o vplyve ako obvineného na konaní pred odvolacím súdom, kde by mu bola vytvorená reálna možnosť predniesť všetky námietky, ktoré mal proti dôvodom uznesenia okresného súdu o jeho vzatí do väzby po jeho vyhlásení a doručení v písomnej forme.

9. Ústavnoprávny základ práva na súdnu ochranu a spravodlivý proces je obsiahnutý v čl. 6 ods. 1 dohovoru, právo na osobnú účasť na súdnom konaní a právo vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom je garantované čl. 48 ods. 2 ústavy.

10. Účasť potencionálne dotknutej osoby na súdnom konaní patrí medzi dôležité záruky   ochrany   základných   práv,   pretože   vytvorenie   priestoru   na   účinné   vznesenie námietok   (v   kontradiktórnej   schéme   konania) najlepšie   zaistí   ochranu   základných   práv, ktorá je z hľadiska fair procesu prvotným účelom súdneho konania.

11.   Inštitucionálne   garantovaná   možnosť   dotknutých   osôb   návrhmi   a námietkami účinne participovať na súdnom procese patrí medzi elementárne pravidlá súdneho riešenia sporov (porov. Hart, H. L. A.: Pojem práva. Praha: Prostor 2001, s. 162). Inými slovami, súd   nemôže   dospieť   k relevantnému   zisteniu   bez   dodržania   základných   procesných náležitostí, ku ktorým je potrebné radiť hlavne bezprostrednosť, kontradiktórnosť a ústnosť. Tieto   kritériá   vyplývajúce   z postulátu   fair   procesu   je   potrebné   vztiahnuť   na   akékoľvek rozhodovanie,   ktorým   sú   dotknuté   subjektívne   práva   a povinnosti   účastníkov   konania. V trestnom   konaní   nadobúdajú   na   význame   o to   viac,   lebo   samotné   trestné   stíhanie a prípadne   z neho   vzišlý   trest   (väzba)   predstavujú   vážny   zásah   do   osobnej   slobody jednotlivca a vyvolávajú aj ďalšie dôsledky pre osobný život a životný osud jednotlivca.

12. Právo obvineného osobne sa zúčastniť konania pred súdom a právo byť vypočutý je   tak   potrebné   považovať   za   základný   prvok   práva   na   spravodlivý   proces.   Pritom vypočutím nemožno rozumieť len výsluch obvineného vykonaný k jednotlivým dôkazom, ale musí mu byť daná príležitosť jednak účinne uplatňovať námietky a argumenty, ktoré sú spôsobilé   ovplyvniť   rozhodovanie   súdu   o otázkach   podozrenia   zo   spáchania   trestnej činnosti, viny či väzby (trestu) a s ktorými sa súd musí v rozhodnutí náležite vysporiadať, a jednak   sa   vyjadrovať   a vyvracať   návrhy   a dôkazy   prednesené   prokurátorom. Na uplatnenie základného práva zúčastniť sa konania pred súdom a byť vypočutý majú súdy povinnosť   obvinenému   vytvoriť   patričný   priestor.   Len   takto   vykonané   konanie   možno považovať za súladné s nárokmi vyplývajúcimi zo samotnej podstaty fair procesu.

13. Tieto inštitucionálne záruky spravodlivého procesu treba aplikovať na konanie pred všetkými inštanciami v prípade, že autoritatívne rozhodujú o väzbe, vine či treste, t. j. nielen   pred   okresným   súdom,   ale tiež   na konanie pred   odvolacím,   prípadne   dovolacím súdom,   v ktorom   sú   riešené   rozhodujúce   otázky   pre   uvedené   konkrétne   opatrenia   proti obvinenému   opätovne   preskúmavané   [porov.   rozhodnutie   Európskeho   súdu   pre   ľudské práva   (ďalej   len   „ESĽP“)   vo   veci   Helmes   v.   Švédsko   z 29.   októbra   1991,   či   Belzink v. Poľsko z 25. marca 1998]. V označených veciach ESĽP konštatoval, že v prípade, keď je opätovne preskúmavaná otázka viny (podozrenia) obvineného alebo otázky, ktoré majú pre obvineného celkom zásadný význam pre ukladané opatrenia, je z hľadiska spravodlivého procesu v zmysle čl. 6   ods. 1 a ods. 3 písm. c) dohovoru nevyhnutné, aby sa obvinený osobne   zúčastnil   konania   pred   odvolacím   súdom   a   bola   mu   tak   daná   príležitosť a vytvorená možnosť osobne sa hájiť (aj spoločne so svojím právnym zástupcom) a vyjadriť sa k meritu veci.

14.   V rovine   posudzovaného   prípadu   ústavný   súd   konštatuje,   že   vo   svetle   už predostretých hľadísk zistil porušenie sťažovateľom označených základných práv a slobôd zo   strany   krajského   súdu   pri   rozhodovaní   o jeho   sťažnosti,   resp.   v konaní,   ktoré predchádzalo   vyneseniu   napadnutého   uznesenia,   a to   v tom   smere,   že   mu   odvolací   súd nevytvoril   potrebný   priestor   na   obhajobu,   keď   o podanej   ústnej   sťažnosti   obvineného (sťažovateľa) po vyhlásení uznesenia okresného súdu (15. septembra 2011) o jeho vzatí do väzby rozhodol skôr (21. septembra 2011), než sa oboznámil s jej písomnými dôvodmi, ktoré   súdu   odoslal   20.   septembra   2011,   t.   j.   včas,   tretí   pracovný   deň   od   vyhlásenia rozhodnutia okresného súdu o jeho vzatí do väzby.

15. Ústavnému súdu preto nezostáva než len konštatovať, že samotný už popísaný postup krajského súdu, ktorým sťažovateľovi znemožnil obhajobu konkrétnych námietok proti uzneseniu okresného súdu, a to prakticky bez akéhokoľvek relevantného odôvodnenia, nemôže z hľadiska predostretých kritérií spravodlivého procesu obstáť. Jeho spôsob konania a rozhodovania o sťažnosti obvineného sa ústavnému súdu javí ako rýdzo formalistický, nezohľadňujúci   ani   judikatúru   ESĽP   a postrádajúci   akúkoľvek   vecnú   a logickú argumentáciu,   preto   ústavnej   sťažnosti   vyhovel.   Námietku   predsedu   krajského   súdu,   že sťažovateľ mal od 15. septembra 2011, keď mu bolo uznesenie okresného súdu za jeho prítomnosti   oznámené   vyhlásením,   dostatok   času   na   písomné   odôvodnenie   sťažnosti do rozhodovania o nej, treba totiž odmietnuť ako bezpredmetnú a nesprávnu;   povinnosť doručiť opis rozhodnutia a reakciu naň by sa tak javila ako samoúčelná.

16.   Obvineného   na   podanie   sťažnosti   proti   takému   uzneseniu   v trestnom   konaní, ktoré treba v písomnej forme doručiť, nemožno nútiť na podanie sťažnosti skôr, než mu uplynie zákonná lehota na jej podanie, resp. než sa oboznámi s písomným vyhotovením uznesenia, proti ktorému táto sťažnosť smeruje.

Preto, ak obvinenému sťažovateľovi v konaní o opravnom prostriedku nebol daný priestor   na   spochybnenie   právnej   a skutkovej   úvahy   súdu   prvého   stupňa   obsiahnutej v písomnom   odôvodnení   uznesenia,   došlo   tým   k porušeniu   jeho   práva   na   spravodlivý proces podľa čl. 5 ods. 4 v spojení s čl. 6 ods. 1 dohovoru a práva na obhajobu podľa čl. 48 ods. 2 v spojení s čl. 50 ods. 3 ústavy.

17. Článok 5 ods. 4 dohovoru zaisťuje každému, kto bol zatknutý alebo zadržaný, právo podať návrh na začatie konania, v ktorom   by súd vykonal kontrolu   dodržiavania procesných a hmotnoprávnych podmienok nevyhnutných pre zákonnosť zbavenia slobody. Hoci konanie uvedené v čl. 5 ods. 4 dohovoru nemusí byť vždy sprevádzané zárukami v zmysle čl. 6 ods. 1 dohovoru pre trestné konanie, je nutné, aby týmto zárukám vyhovovalo aspoň   vo   vzťahu   ku   kontradiktórnosti   a verejnosti   konania   a v rámci   neho   aj   k   právu obvineného byť vypočutý pred súdom, resp. predniesť konkrétne skutočnosti v zákonom určenej   dobe   na   príslušnom   súde.   Opak   by svedčil   pre   záver,   že písomné vyhotovenie sťažnosti súdneho rozhodnutia by nebolo potrebné vôbec doručovať, čo je záver zjavne nesprávny a ústavne neudržateľný.

Preto ani zahlásenie sťažnosti do zápisnice bezprostredne po vyhlásení uznesenia nesmie obvinenému znemožniť písomne reagovať v rámci opravného konania na právnu a skutkovú   argumentáciu   súdu   I.   stupňa,   uvedenú   spravidla   v   odôvodnení   napadnutého uznesenia. V takom prípade je potrebné obvinenému poskytnúť na písomné doplnenie jeho sťažnosti primeranú (zákonnú) dobu, ktorej dĺžku treba prispôsobiť povahe vydávaného rozhodnutia v danom type konania (hoci aj väzobnom).

18.   Ústavný   súd   vedený   doktrínou   minimalizácie   zásahov   ústavného   súdu do rozhodovacej   činnosti   všeobecných   súdov   dospel   k záveru,   že   pre   nápravu   zásahov do základných práv a slobôd sťažovateľa je namieste zrušiť rozhodnutie krajského súdu len z uvedených   dôvodov;   po   jeho   zrušení   musí   krajský   súd   zabezpečiť   všetky   ústavou a dohovorom garantované práva a slobody sťažovateľa, a to aj s prihliadnutím na fair proces v jeho   časovej   dimenzii   (po   kasačnom   zásahu   ústavného   súdu)   vo   vzťahu   k väzobným veciam.

Preto vo zvyšujúcej časti ústavný súd sťažnosti nevyhovel, lebo sa opodstatnenosťou v nej vznesených námietok bude zaoberať krajský súd.

Ústavný súd pri rozhodovaní o trovách požadovaných právnym zástupcom vychádzal z § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde a priznal sťažovateľovi žiadanú sumu 303,31 €. Túto sumu   je   povinný   krajský   súd   zaplatiť   na   účet   jeho   právneho   zástupcu,   a to   v lehote   2 mesiacov   od   doručenia   nálezu   (§   31a   zákona   o ústavnom   súde   v spojení   s   §   149 Občianskeho súdneho poriadku).

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 22. februára 2012