znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 482/2015-42

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 18. novembra 2015 predbežne prerokoval sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, zastúpeného   advokátkou   JUDr.   Janou   Bednárovou,   Jakobyho 9,   Košice,   vo   veci namietaného   porušenia   jeho   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd   a   práva   na   ochranu   majetku   podľa   čl.   1   Dodatkového   protokolu   k   Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Slovenskej republiky, zastúpenej Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky, postupom Okresného súdu Bratislava V v konaní vedenom pod sp. zn. 1 D 237/2014, ako aj postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 9 CoD 5/2015 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 22. augusta 2015 doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na prerokovanie veci bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „ústava“), práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva na ochranu majetku   podľa   čl.   1   Dodatkového   protokolu   k   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných   slobôd   (ďalej   len   „dodatkový   protokol“)   postupom   Slovenskej   republiky, zastúpenej   Ministerstvom   spravodlivosti   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ministerstvo spravodlivosti“), postupom Okresného súdu Bratislava V (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 1 D 237/2014, ako aj postupom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský   súd“;   spolu   ďalej   len   „porušovatelia“)   v konaní   vedenom   pod   sp. zn. 9 CoD 5/2015.   Sťažovateľ   svoju   sťažnosť   doplnil   podaním   doručeným   ústavnému   súdu 21. septembra 2015 prostredníctvom svojej právnej zástupkyne.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ je jeden z dvoch bratov, ktorí sú účastníkmi v dedičskom konaní po ich otcovi (ďalej len „poručiteľ“), ktoré začalo 7. apríla 2014 a je vedené na okresnom súde pod sp. zn. 1 D 237/2014. Sťažovateľ žije v zahraničí, druhý dedič (ďalej len „spoludedič“) žije v Bratislave. Okresný súd 7. apríla 2014 poveril na vykonanie úkonov v predmetnom konaní súdneho komisára ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len „súdny komisár“), ktorý je dlhoročným známym spoludediča. Súdny komisár 7. mája 2014 spolu so spoludedičom vykonal predbežné vyšetrenie dedičstva. Sťažovateľa súdny komisár   nikdy   nekontaktoval.   Zo   zápisnice   o   predbežnom   vyšetrení   dedičstva   podľa sťažovateľa   vyplýva,   že   súdny   komisár   nevykonal   žiadne   opatrenia   na   zabezpečenie dedičstva podľa § 175e Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“) a taktiež sa v nej ani nezmienil o tom, že by uvedený súdny komisár aspoň poučil spoludediča o tom, že má počas dedičského konania s dedičstvom zaobchádzať len v rozsahu stanovenom v § 175r OSP.

Spoludedič v nasledujúcich dňoch a týždňoch začal z poručiteľovho bytu odnášať majetok patriaci do dedičstva a ponúkať poručiteľov byt na predaj bez vedomia a súhlasu sťažovateľa, pričom začiatkom júna 2014 už mal na poručiteľov byt kupca a bol pripravený byt predať. Sťažovateľ sa o začatí dedičského konania dozvedel až mailom od spoludediča 5 dní   pred   pojednávaním,   na   ktorom   sa   malo   dedičstvo   prerokovať   a   podľa   vyjadrenia spoludediča   aj   hneď   uzavrieť.   Následne   sa   sťažovateľ   dozvedel   o   známosti   súdneho komisára   so   spoludedičom   a   požiadal   ho „o   odstúpenie“.   Súdny   komisár   žiadosti sťažovateľa vyhovel a okresný súd ho odvolal z funkcie súdneho komisára v predmetnom konaní uznesením z 23. júna 2014.

Okresný súd 17. júla 2014 poveril vykonaním úkonov v predmetnom konaní notárku ⬛⬛⬛⬛ (ďalej   len   „súdna   komisárka“),   ktorá   podľa   sťažovateľa   taktiež neprejavila absolútne žiaden záujem o zistenie, či je potrebné vykonať nejaké neodkladné opatrenie podľa § 175e OSP pre zabezpečenie dedičstva. Naopak, súdna komisárka podľa sťažovateľa uskutočnila viacero procesných rozhodnutí v rozpore s Občianskym súdnym poriadkom, proti ktorým sa sťažovateľ ohradil. Súdna komisárka ho následne poučila, že môže požiadať o jej vylúčenie, čo sťažovateľ 15. septembra 2014 aj urobil.

Začiatkom   októbra   2014   podľa   sťažovateľa   začali   byť   vážne   problémy s poručiteľovým bytom, preto podal okresnému súdu 6. októbra 2014 elektronickou poštou „Žiadosť   o   ustanovenie   správcu   dedičstva   a   žiadosť   o   vydanie   zákazu   druhej   strane v konaní manipulovať s dedičstvom“. Okresný súd na jeho žiadosť vôbec nereagoval a až po jeho dopyte, prečo o žiadosti nekoná, mu 3. novembra 2014 oznámil, že svoje elektronické podanie musí doplniť aj písomne podľa § 42 ods. 1 OSP. Hneď nasledujúci deň 4. novembra 2014   sťažovateľ   okresnému   súdu   zaslal   mail,   v   ktorom   sa   ohradil,   že   jeho   žiadosť   je návrhom na vydanie predbežného opatrenia podľa § 75 ods. 1 OSP, a preto zaručený elektronicky podpis nie je naň potrebný, keďže v ňom ide o vydanie predbežného opatrenia, ktoré okresný súd môže nariadiť aj bez návrhu.

Okresný súd za viac ako 7 mesiacov od poručiteľovej smrti úplne ignoroval svoju povinnosť urobiť opatrenia potrebné na zabezpečenie dedičstva vyplývajúce z § 175e ods. 1 OSP a vzhľadom na to, že predbežne opatrenie má podľa § 75 ods. 4 OSP okresný súd vydať bezodkladne najneskôr do 30 dní po doručení návrhu, sťažovateľ považuje požiadavku na doplnenie návrhu (elektronického podania) zaslanú až 28 dní po jeho podaní za hrubo nezákonnú.   Keďže   okresný   súd   na   tento   mail   žiadnym   spôsobom   nereagoval,   doplnil sťažovateľ 11. novembra 2014 svoje elektronické podanie aj papierovým podaním na súdnej podateľni.

Okresný   súd   naďalej   v súvislosti   so   žiadosťou   sťažovateľa   nekonal,   a   preto 1. decembra 2014 sťažovateľ zaslal predsedovi okresného súdu „Sťažnosti na 5 zbytočných prieťahov v súdnom konaní“, v ktorom sa sťažoval okrem iného aj na prieťahy vo vykonaní neodkladných opatrení na zabezpečenie dedičstva po poručiteľovi.

Predseda okresného súdu vo svojej odpovedi zo 16. decembra 2014 na túto sťažnosť uvedené námietky podľa sťažovateľa odignoroval a uviedol, že „nezistil zo strany súdu prieťahy v konaní“ a že „v prípade Vašej spolupráce po náležitých poučeniach zo strany súdu už mohlo byť dedičstvo po poručiteľovi prejednané“.

Okresný súd návrh sťažovateľa na ustanovenie správcu dedičstva po poručiteľovi po 67   dňoch   po   jeho   podaní   a   31   dňoch   po   jeho   papierovom   doplnení   uznesením z 12. decembra 2014 zamietol, pričom ako hlavný dôvod svojho rozhodnutia uviedol, že ustanovenie správcu dedičstva nie je potrebné, pretože súdna komisárka je pripravená vydať osvedčenie   o   dedičstve   v   predmetnom   konaní   a   je   to   práve   sťažovateľ,   ktorý   svojimi námietkami proti porušovaniu jeho procesných práv ukončeniu konania bráni. Uznesenie z 12. decembra 2014 zaslal okresný súd sťažovateľovi až 26. januára 2015, t. j. až 45 dní po jeho   vydaní,   čo   je   v   rozpore   s   §   75   ods.   9   OSP.   Sťažovateľovi   bolo   uznesenie z 12. decembra 2014 doručené až 16. februára 2015, pričom 17. februára 2015 podal proti nemu na okresnom súde odvolanie, ktoré ale okresný súd postúpil odvolaciemu súdu až 15. apríla 2015, t. j. až po 57 dňoch v rozpore s § 209a ods. 2 a § 217 ods. 1 OSP.

Odvolanie   sťažovateľa   bolo   na   krajskom   súde   pridelené   odvolaciemu   senátu 16. apríla 2015 pod sp. zn. 9 CoD 5/2015, avšak krajský súd o ňom do dňa podania sťažnosti ústavnému súdu nerozhodol v rozpore s § 217 ods. 1 OSP. Sťažovateľ podal 25. mája 2015 sťažnosť predsedovi krajského súdu na prieťahy v súvislosti s rozhodovaním o jeho odvolaní v rámci zákonnej 30-dňovej lehoty ustanovenej § 217 ods. 1 OSP. Predseda krajského súdu na túto sťažnosť odpovedal podaním zo 4. júna 2015, v ktorom označil sťažnosť sťažovateľa za nedôvodnú, konštatujúc, že predmetom uznesenia z 12. decembra 2014 je návrh na ustanovenie správcu dedičstva, ktorý sa posudzuje podľa osobitných ustanovení OSP (§ 175) upravujúcich konanie o dedičstve, a preto krajský súd nie je viazaný zákonnou 30-dňovou lehotou na rozhodnutie o predbežnom opatrení.

Sťažovateľ   následne   žiadosťou   z   22.   júna   2015   adresovanou   ministerstvu spravodlivosti požiadal o prešetrenie tohto právneho názoru predsedu krajského súdu podľa § 67 ods. 1 písm. b) zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v platnom znení. Tajomníčka ministerstva spravodlivosti v odpovedi z 21. júla 2015 na túto žiadosť sťažovateľa potvrdila správnosť uvedeného právneho názoru predsedu krajského súdu.

Podľa sťažovateľa porušovatelia uvedeným postupom v predmetnom konaní porušili jeho   právo   na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru,   ako   aj   právo na ochranu majetku podľa čl. 1 dodatkového protokolu.

K namietanému   porušeniu   práva   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   došlo   v   dôsledku neuskutočnenia neodkladných opatrení počas dedičského konania aj bez návrhu žiadnym z porušovateľov počas obdobia viac ako 16 mesiacov v zmysle § 120 ods. 2 a § 175e ods. 1 a 5 OSP.

Sťažovateľ ďalej poukázal na tvrdenia porušovateľov uvedené v odpovediach na jeho sťažnosti,   v   ktorých   napr.   predseda   krajského   súdu   uviedol,   že   v   zmysle   judikatúry ústavného sudu možno za prieťah v konaní zapríčinený postupom súdu považovať situáciu, kedy s prihliadnutím na ďalšie okolnosti a osobitosti prerokúvanej veci nebol zo strany konajúceho súdu vykonaný žiaden úkon po dobu dlhšiu ako 6 mesiacov, a tajomníčka ministerstva spravodlivosti uviedla, že je potrebné uvedomiť si, že uplatnením inštitútov, ktoré mu Občiansky súdny poriadok ako účastníkovi konania priznáva (námietky zaujatosti, odvolanie,   sťažnosti   na   postup   súdu),   dochádza   v   konaní   k   odloženiu   jednotlivých procesných úkonov smerujúcich k meritórnemu rozhodnutiu.

Podľa sťažovateľa uvedené tvrdenia porušovateľov ignorujú tri základné skutočnosti, ktoré špecifikoval takto:

«1 - Sťažovateľ sa nesťažuje na prieťahy v dedičskom konaní samom, ale na prieťahy (alebo   skôr   totálne   ignorovanie   povinností   súdov)   urobiť   neodkladné   opatrenia   pred meritórnym rozhodnutím vo veci samej.

Neodkladné   opatrenia   podľa   §   175e   OSP   sú   dočasné   opatrenia,   vo   svojom charaktere   (zmysle   a   funkcii)   zhodné   s   tým   čo   všeobecné   ustanovenia   OSP   nazývajú „predbežné opatrenia“. Od predbežných opatrení v iných občianskych súdnych konaniach sa líšia len tým, že v konaní o dedičstve ich súd má vykonať aj bez návrhu. Jak Najvyšší súd tak   aj   Ústavný   súd   vo   svojej   konštantnej   judikatúre   mnoho   krát   uviedli   že   konanie o predbežnom opatrení a konanie vo veci samej sú dve rozličné konania a úkony súdu v každom   z   nich   sa   posudzujú   osobitne.   Zlyhanie   prejednať   neodkladné   opatrenia v primeranej lehote je čím Porušovatelia porušujú Sťažovateľove základné právo podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru. Že povinnosť súdu urobiť aj bez návrhu neodkladné opatrenia podľa § 175e OSP je osobitná povinnosť súdu od konania vo veci samej si Porušovatelia nechcú ale ani len pripustiť pretože, ako ukázané nižšie, súdy túto povinnosť v minulosti (za totality) nemali a doposiaľ neexistuje žiadna judikatúra, ktorá by im ju ozrejmila.

2 - Aj keď § 175e OSP nestanovuje lehotu, v ktorej má súd vykonať „neodkladné opatrenia“, zákon nazýva tieto opatrenia „neodkladné“ nie preto aby súd nemusel vykonať žiaden úkon po dobu 6 mesiacov. Neodkladné opatrenia sa tak nazývajú preto, že súd ich má vykonať „bezodkladne“, rovnako ako predbežné opatrenia.

3   -   Aj   keby   súd   mal   právo   neurobiť   „neodkladné“   opatrenia   aj   6   mesiacov, v predmetnom dedičskom konaní žiaden súd nevykonal žiaden úkon v zmysle § 175e a bez návrhu   za   vyše   16   mesiacov!   Podľa   §   175e   ods.   5   OSP:   Neodkladné   opatrenia   môže vykonať podľa možnosti a potreby ktorýkoľvek súd. Ako je, ale ukázané v skutkovej časti tejto sťažnosti, za vyše 16 mesiacov od začiatku predmetného dedičského konania, nikto z Porušovateľov nespravil absolútne nič ani len pre zistenie, či nejaké neodkladné opatrenie podľa § 175e je potrebné. »

Podľa sťažovateľa k porušeniu ním označených práv došlo aj v dôsledku toho, že porušovatelia   neuskutočnili,   resp.   nenariadili   predbežné   opatrenia   na   zabezpečenie dedičstva počas dedičského konania ani na základe jeho návrhov a výziev doručených im počas posledných 10 mesiacov (návrh na ustanovenie správcu dedičstva a vydanie príkazu spoludedičovi nemanipulovať s dedičstvom a viaceré sťažnosti). V súvislosti s posúdením obsahu   uvedeného   návrhu   porušovateľmi   ako   návrhu   na   ustanovenie   správcu   dedičstva sťažovateľ uviedol, že tento záver podľa neho ignoruje niekoľko základných vecí, a to:«1 - Ako bolo už uvedené vyššie, „neodkladne opatrenia“ podľa § 175e OSP sú svojim charakterom „predbežné opatrenia“ a nič v OSP nestanovuje inak. Ako bolo už tiež uvedené, v novom Civilnom sporovom poriadku, §§ 315- 334, sa „predbežné“ opatrenia nazývajú už tiež „neodkladné opatrenia“, rovnako ako v konaní o dedičstve. Rozdiel medzi „predbežnými opatreniami“ v iných občianskych súdnych konaniach a tými podľa § 175e OSP je len v tom, že v konaní o dedičstve je povinnosť súdu urobiť takéto opatrenia aj bez návrhu, nie že súd nemusí po doručení návrhu na takéto opatrenie účastníkom konania konať tak ako po doručení návrhu na predbežné opatrenie v akomkoľvek inom občianskom súdnom konaní.

2 - Sťažovateľov návrh nebol iba na ustanovenie správcu podľa § 175e OSP, ale aj žiadosť aby súd „Povolil Správcovi prenajať poručiteľov byt na dobu minimálne 1 rok“; „Vydal   nariadenie   prikazujúce doniesť   späť   všetko,   čo   z   poručiteľovho   bytu odniesol“;   „Vydal   nariadenia   zakazujúce akúkoľvek   ďalšiu   manipuláciu s dedičstvom“; atď.... Aj keď daná žiadosť neuvádza, že súd v nej má konať ako s návrhom na predbežné opatrenie podľa § 75 OSP (na čo však Sťažovateľ poukázal v svojom emaily ako popísané v skutkovej časti ods. 9), z obsahu tejto žiadosti je jasné, že Sťažovateľ žiadal o nariadenie ktorým sa majú dočasne upraviť pomery účastníkov.»

Sťažovateľ   poukázal   na   §   217   ods.   1   OSP,   ktorý   ustanovuje   30-dňovú   lehotu na rozhodnutie o odvolaní proti zamietnutiu návrhu na predbežné opatrenie, a následne konštatoval, že porušovatelia podľa neho porušili všetky lehoty predpísané v Občianskom súdnom poriadku pre rozhodnutia o predbežných opatreniach.

K namietanému porušeniu označených práv sťažovateľa malo dôjsť aj v dôsledku toho, že porušovatelia zlyhali pri realizácii povinnosti zabezpečiť dedičstvo aj bez návrhu. Prvý   súdom   ustanovený   súdny   komisár   podľa   sťažovateľa   umožnil   svojím   konaním spoludedičovi poodnášať z poručiteľovho bytu majetok patriaci do dedičstva a takmer predať poručiteľov byt pred tým, ako sa sťažovateľ o dedičskom konaní vôbec dozvedel.

Sťažovateľ ďalej poukázal na ustanovenia § 460 – § 486 OSP, z ktorých pre súd vyplýva okrem iného aj povinnosť zabezpečiť dedičstvo, ktorú svojím konaním okresný súd porušil,   a   tým   porušil   aj   základné   právo   sťažovateľa   nebyť   zbavený   svojho   majetku s výnimkou podmienok, ktoré ustanovuje zákon.

Podľa sťažovateľa porušovatelia porušili ním označené práva aj tým, že neochránili majetkové hodnoty dedičstva po poručiteľovi aj po ním podanom návrhu.

V tejto súvislosti sťažovateľ poukázal na § 460, § 175r a § 102 ods. 1 OSP, z ktorých vyvodil, že súd je povinný dedičstvo počas dedičského konania nielen zabezpečiť, ale aj umožniť dedičom požiadať súd o iné opatrenia presahujúce rámec obvyklého hospodárenia, ako napríklad poručiteľov byt prenajať, pričom návrh na predbežné opatrenie podľa § 102 ods. 2 OSP je podľa neho legitímnym inštitútom na zabezpečenie tohto cieľa. Porušovatelia svojím   nekonaním   a   odmietnutím   rozhodnúť   o   návrhu   sťažovateľa   ako   o   predbežnom opatrení pripravili sťažovateľa o príjem z prenájmu porušujúc tým jeho právo podľa čl. 1 dodatkového protokolu.

Podľa   sťažovateľa   tvrdenia   porušovateľov   týkajúce   sa   posúdenia   jeho   návrhu na ustanovenie   správcu   dedičstva   ako   návrhu   podľa   §   175e   OSP,   a   nie   ako   návrhu na nariadenie predbežného opatrenia podľa § 120 OSP ignorujú skutočnosť, že tak isto, ako má on sám právo uplatňovať si iné procesné práva vyplývajúce z Občianskeho súdneho poriadku,   má   rovnaké   právo   uplatňovať   si   aj   inštitút   neodkladného   opatrenia na zabezpečenie dedičstva aj bez návrhu podľa § 175e OSP a inštitút predbežného opatrenia podľa § 102 OSP, ktoré sú v Občianskom súdnom poriadku podľa neho presne preto, aby si účastník konania mohol slobodne uplatňovať právo na spravodlivé rozhodnutie v jeho veci bez znášania škôd spôsobených tým, že sa oddiali meritórne rozhodnutie.

Podľa   sťažovateľa   tvrdenie   porušovateľov, podľa   ktorého má   právo uplatňovať   si inštitúty,   ktoré   mu   Občiansky   súdny   poriadok   priznáva,   len   nie   inštitút   predbežného opatrenia na ustanovenie správcu na uchovanie majetkových hodnôt dedičstva po dobu dedičského konania (§ 175f OSP), a pritom musí rátať s tým, že keď si bude uplatňovať svoje práva, v konaní vzniknú prieťahy, počas ktorých na majetkových hodnotách dedičstva vzniknú škody, porušuje tak jeho právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 dohovoru, ako aj právo nebyť zbavený majetku za podmienok iných než ustanovuje zákon podľa čl. 1 dodatkového   protokolu,   pretože   spôsobuje   účastníkovi   konania   majetkové   škody za uplatňovanie si práv, ktoré mu Občiansky súdny poriadok priznáva.

Na základe uvedeného sťažovateľ ústavnému súdu navrhol, aby vydal nález, v ktorom vysloví,   že   postupom   Slovenskej   republiky,   zastúpenej   ministerstvom   spravodlivosti, postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 1 D 237/2014, ako aj postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 9 CoD 5/2015 bolo porušené jeho základné právo podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a právo podľa čl. 1 dodatkového   protokolu,   prikáže   okresnému   súdu   a krajskému   súdu,   aby   vo   veci neodkladných opatrení konali bez zbytočných prieťahov, prizná mu primerané finančné zadosťučinenie v sume 8 000 € od okresného súdu, 5 000 € od krajského súdu a 20 000 € od ministerstva   spravodlivosti   a   zaviaže   ministerstvo   spravodlivosti   uhradiť   mu   trovy konania v sume 296,44 € na účet jeho právneho zástupcu, alebo alternatívne vydal nález, v ktorom   vysloví,   že   postupom   ministerstva   spravodlivosti,   postupom   okresného   súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 1 D 237/2014, ako aj postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 9 CoD 5/2015 bolo porušené jeho právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, zaviaže   okresný   súd,   krajský   súd   a   ministerstvo   spravodlivosti   zaplatiť   mu   priznané primerané finančné zadosťučinenie v sume 20 000 € v pomere, ktoré určí ústavný súd.

Sťažovateľ zároveň požiadal o vydanie dočasného opatrenia v predmetnej veci.

II.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každú   sťažnosť   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti sťažovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každej sťažnosti ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jej prijatiu na ďalšie konanie.

Podstatou sťažnosti sťažovateľa je namietané porušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ako aj práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu   postupom   Slovenskej   republiky,   zastúpenej   ministerstvom   spravodlivosti, postupom okresného súdu, ako aj postupom krajského súdu, v dôsledku ktorých neboli vykonané   neodkladné   opatrenia   podľa   §   175e   OSP   na   zabezpečenie   dedičstva   po poručiteľovi, a to bez návrhu na základe iniciatívy poverených súdnych komisárov, ako ani na základe návrhu sťažovateľa, čím došlo k zmenšeniu majetku patriaceho do dedičstva, ako aj   k   následným   majetkovým   škodám   spôsobeným   neprenajatím   bytu   patriaceho   do dedičstva   po   poručiteľovi.   Sťažovateľ   taktiež   namietal   porušenie   svojho   práva   na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   v   súvislosti   s   rozhodovaním   o   návrhu   na ustanovenie správcu dedičstva, o ktorom súdy zúčastnené na rozhodovaní v predmetnej veci (okresný   súd   aj   krajský   súd)   nerozhodujú   v   lehotách   ustanovených   zákonom   pre rozhodovanie o predbežnom opatrení podľa § 102 OSP.

Sťažovateľ elektronickou poštou okresnému súdu doručil 6. októbra 2014 podanie označené ako „Žiadosť o ustanovenie správcu dedičstva a žiadosť o vydanie zákazu druhej strane v konaní manipulovať s dedičstvom“. Okresný súd výzvou doručenou 3. novembra 2014 vyzval sťažovateľa na písomné doplnenie jeho elektronického podania. Sťažovateľ 4. novembra   2014   elektronickou   poštou   okresnému   súdu   oznámil,   že   jeho   žiadosť   je návrhom na vydanie predbežného opatrenia, a preto preň zaručený elektronický podpis nie je potrebný, avšak 11. novembra 2014 svoje elektronické podanie napriek tomu doplnil. Sťažovateľ   následne   1.   decembra   2014   zaslal predsedovi   okresného   súdu „Sťažnosť   na 5 zbytočných   prieťahov   v   konaní“,   ktorú   predseda   tohto   súdu   vo   svojej   odpovedi 16. decembra 2014 vyhodnotil ako nedôvodnú. Okresný súd v predmetnej veci rozhodol uznesením z 12. decembra 2014, ktoré bolo sťažovateľovi doručené 16. februára 2015. Sťažovateľ proti uzneseniu z 12. decembra 2014 podal ihneď nasledujúci deň (17. februára 2015) odvolanie, ktoré bolo krajskému súdu postúpené 15. apríla 2015. Sťažovateľ podal 25. mája 2015 sťažnosť adresovanú predsedovi krajského súdu, ktorý túto sťažnosť vo svojej odpovedi zo 4. júna 2015 označil ako nedôvodnú. Následne sťažovateľ podal 22. júna 2015 ministerstvu spravodlivosti žiadosť o prešetrenie právneho postoja predsedu krajského súdu, na ktorú ministerstvo spravodlivosti odpovedalo 21. júla 2015 tak, že potvrdilo správnosť postupu predsedu krajského súdu. Podľa zistenia ústavného súdu krajský súd o odvolaní sťažovateľa rozhodol uznesením sp. zn. 9 CoD 5/2015 z 30. októbra 2015.

Z obsahu príloh sťažnosti je zrejmé, že sťažovateľ v predmetnom konaní (podával návrhy a sťažnosťami sa domáhal ich vybavenia), t. j. využíval aktívne svoje procesné práva. Ústavný   súd   v   tejto   súvislosti   poukazuje   na   svoju   judikatúru,   v   ktorej   už   vyslovil,   že predĺženie konania v predmetnej veci na krajskom súde v dôsledku uplatnenia jeho práv v uvedenom   konaní   nemožno   započítať   na   ťarchu   tohto   súdu   (mutatis   mutandis III. ÚS 192/02, III. ÚS 82/05). Práve tento fakt sa snažilo sťažovateľovi vysvetliť aj samotné ministerstvo spravodlivosti vo svojej odpovedi na jeho sťažnosť z 21. júla 2015.

Sťažovateľ poukázal v rámci argumentácie na celkovú dĺžku konania o ním podanom návrhu na ustanovenie správcu dedičstva tvrdiac, že uvedený návrh bolo potrebné posúdiť ako predbežné opatrenie podľa čl. 102 ods. 1 OSP, a následne bolo preto potrebné o ňom rozhodnúť v stanovených zákonných lehotách.

Vo vzťahu k uvedenej argumentácii sa ústavný súd stotožňuje s právnymi závermi vyslovenými v tejto veci už ministerstvom spravodlivosti   i predsedom krajského súdu, z ktorých vyplýva, že dedičské konanie ako osobitný typ nesporového konania upravený v piatej   hlave   tretej   časti   Občianskeho   súdneho   poriadku,   ktorá   je   nazvaná   „Osobitné ustanovenia“, obsahuje samostatne ustanovené procesné podmienky tohto konania, ktoré sa odlišujú   viacerými   odchýlkami   od   procesných   podmienok   a   inštitútov   základného sporového konania, ktoré v danom konaní nemožno aplikovať. Z uvedeného je zrejmé, že podľa názoru ústavného súdu výklad ustanovení Občianskeho súdneho poriadku týkajúci sa uplatňovania zákonných lehôt ustanovených pre vydanie predbežného opatrenia aj v rámci dedičského konania je síce v súlade s predstavami sťažovateľa, avšak chýba mu potrebný zákonný podklad.

Z   obsahu   príloh   je   tiež   zrejmé,   že   súdny   komisár   už   v   danom   konaní   avizoval možnosť   právoplatného   skončenia   konania,   t. j.   ustálenie   rozsahu   vecí   patriacich do dedičstva   i   okruhu   dedičov,   a   z   toho   vyplývajúcu   možnosť   prerokovať   a   rozhodnúť o dedičstve,   avšak   v   dôsledku   nevyhnutnosti   rozhodnutia   o   sťažovateľom   podaných návrhoch v konaní nemožno ďalej pokračovať.

Podľa zistenia ústavného súdu rozhodovanie o návrhu sťažovateľa na ustanovenie správcu dedičstva trvalo na okresnom súde spolu približne 4 mesiace a na krajskom súde približne 6 mesiacov. Konanie v predmetnej veci bolo v uvedených obdobiach preskúmané z   pohľadu   zbytočných   prieťahov   a   právnych   záverov   orgánov   štátnej   správy   súdov   na základe   sťažností   sťažovateľa aj predsedom okresného súdu,   predsedom   krajského   súdu i ministerstvom spravodlivosti.

Z judikatúry ústavného súdu vyplýva, že nie každý zistený prieťah v súdnom konaní má   nevyhnutne   za   následok   porušenie   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných   prieťahov   zaručeného   v   čl.   48   ods.   2   ústavy   (II. ÚS 57/01,   I. ÚS 46/01, I. ÚS 66/02).   Pojem   „zbytočné   prieťahy“   obsiahnutý   v   čl.   48   ods.   2   ústavy   je   pojem autonómny,   ktorý   možno   vykladať   a   aplikovať   predovšetkým   materiálne.   V   prípade, ak ústavný súd zistí, že postup všeobecného súdu sa nevyznačoval takými významnými prieťahmi, ktoré by bolo možné kvalifikovať ako zbytočné prieťahy v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy (a čl. 6 ods. 1 dohovoru), návrh odmietne ako zjavne neopodstatnený (I. ÚS 38/04, III. ÚS 24/04, III. ÚS 372/06).

Vzhľadom na uvedené ústavný súd konštatuje, že hoci doterajší postup okresného súdu a krajského súdu v namietanom konaní   nebol celkom bez prieťahov, ich intenzita s prihliadnutím   na   všetky   okolnosti   konania   okresného   súdu   nedosiahla   podľa   názoru ústavného   súdu   taký   stupeň   závažnosti,   ktorý   by   mohol   viesť   k   záveru   o   porušení základného práva sťažovateľa na prerokovanie jeho veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (mutatis mutandis III. ÚS 24/04, III. ÚS 67/04).

Sťažovateľ   taktiež   namietal   porušenie   ním   označených   práv   v   dôsledku   postupu ministerstva spravodlivosti v tejto veci. Zo sťažnosti a z jej príloh je podľa ústavného súdu zrejmé, že ministerstvo spravodlivosti na sťažnosť sťažovateľa z 22. júna 2015 odpovedalo v priebehu jedného mesiaca, t. j. v dobe primeranej na jej vybavenie, a v súvislosti s jeho argumentáciou je taktiež potrebné konštatovať, že samotný nesúhlas sťažovateľa s právnymi závermi ministerstva spravodlivosti uvedenými v odpovedi z 21. júla 2015 taktiež nemôže byť dôvodom na konštatovanie zásahu do ním označených práv.

S   ohľadom   na   všetky   uvedené   dôvody   ústavný   súd   sťažnosť   sťažovateľa   pri   jej predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 18. novembra 2015