znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 482/2014-12

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   senátu 10. septembra 2014   predbežne   prerokoval   sťažnosť   obchodnej   spoločnosti   Slovenská sporiteľňa,   a. s.,   Tomášikova   48,   Bratislava,   zastúpenej   advokátom   JUDr.   Romanom Kvasnicom,   advokátska   kancelária   JUDr.   Roman   Kvasnica,   advokát,   s. r. o., Sad A. Kmeťa 24, Piešťany, vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46   ods.   1 Ústavy   Slovenskej   republiky   a práva   na spravodlivé súdne konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd rozsudkom Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 3 Co 284/2014 z 26. júna 2014 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť obchodnej spoločnosti Slovenská sporiteľňa, a. s., o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 25. júla 2014 doručená   sťažnosť   obchodnej   spoločnosti   Slovenská   sporiteľňa,   a. s.,   Tomášikova   48, Bratislava (ďalej len „sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len,,dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 3 Co 284/2014 z 26. júna 2014.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľka bola v procesnom postavení žalovanej   účastníčkou   občianskeho   súdneho   konania   o   určenie   neplatnosti   výpovede zo zmluvy   o   poskytovaní   plnenia   z „Podporného   dôchodkového   fondu   Slovenskej sporiteľne, a. s.“ vedeného Okresným súdom Bratislava III (ďalej len,,okresný súd“) pod sp. zn. 14 C 103/2010. Okresný súd v rozsudku z 19. apríla 2011 okrem iného uviedol, že ,,zmluva   bola   uzavretá   platne   na   dobu   určitú   neurčitého   trvania,   preto   nemohla   byť ukončená zo strany odporcu výpoveďou... v zmysle § 582 Obč. zák., v dôsledku čoho je takáto   výpoveď   neplatná“,   a   s   ohľadom   na   uvedené   zaviazal   sťažovateľku   zaplatiť žalobkyni sumu 134,10   €   s príslušenstvom.   Proti   uvedenému rozsudku   okresného   súdu podala sťažovateľka v zákonnej lehote odvolanie, na základe ktorého krajský súd napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdil.

Sťažovateľka namieta, že krajský súd ako odvolací súd sa v napadnutom rozsudku v rozpore so zákonom nevysporiadal s jej argumentáciou, ktorá mala podľa nej pre vec podstatný význam. Konkrétne ide najmä o argumentáciu odôvodňujúcu „to, že súčasťou platných   právnych   predpisov   je   aj   hmotno-právne   ustanovenie   §   27   ods.   8   Zákona č. 483/2001 Z. z. o bankách, ktoré sa vzťahuje na všetky právne vzťahy uzatvárané bankou, a nie je žiadnym právnym predpisom vylúčené použitie tohto ustanovenia na právne vzťahy banky,   a   pretože   toto   ustanovenie   zakazuje   banke   určité   typy   zmlúv   uzatvárať,   tak   s použitím § 119 ods. 3 Zákona č. 483/2001 Z. z. o bankách, veta za bodkočiarkou, nemôže banka pokračovať v plneniach skôr uzavretých zmlúv tohto typu (výslovne je táto nepravá retroaktivita zákona stanovená v § 116 Zákona č. 483/2001 Z. z. zákona o bankách).“.

Poukazujúc na § 27 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z. z. o bankách a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom do 31. júla 2014 (ďalej len „zákon o bankách“), ktorý ustanovuje bankám zákaz uzatvárať také zmluvy, z ktorých nemajú primerané protiplnenie (napr.   zmluva   o   dôchodku),   stalo   sa   podľa   sťažovateľky   plnenie   z   takýchto   skoršie uzatvorených zmlúv zákonom zakázané. Sťažovateľka uvádza, že to nespôsobuje spätnú neplatnosť   uvedených   zmlúv,   ale   dodatočnú   nemožnosť   plnenia,   čo   sa   vzťahuje   podľa platnej právnej úpravy aj na skôr vzniknuté právne vzťahy (§ 116 zákona o bankách).

Sťažovateľka   ďalej   namieta   nevysporiadanie   sa   krajského   súdu   s   tou   jej argumentáciou, podľa ktorej sa na vec „má použiť Zákon č. 483/2001 Z. z. o bankách, pretože   zákon   o   bankách   upravuje   okrem   bankových   činností   aj   iné   činnosti   banky, upravuje celé postavenie banky, podľa § 1 Zákona č. 483/2001 Z. z. o bankách tento zákon upravuje niektoré vzťahy súvisiace so vznikom, s organizáciou, riadením, podnikaním a so zánikom   bánk   so   sídlom   na   území   Slovenskej   republiky   a   niektoré   vzťahy   súvisiace   s pôsobením zahraničných bánk na území Slovenskej republiky na účel regulácie a kontroly bánk,   pobočiek   zahraničných   bánk   a   iných   subjektov   s   cieľom   bezpečného   fungovania bankového systému. Skutočnosť, že aj v tejto veci ide o vzťahy súvisiace s organizáciou, riadením, resp. podnikaním žalovaného – banky so sídlom na území Slovenskej republiky (teda vzťahy vymenované v ustanovení § 1 zákona o bankách), je preukázaná v konaní vykonaným dôkazom, a to Štatútom Podporného dôchodkového fondu Slovenskej štátnej sporiteľne, ktorý bol účinný od 1.7.1993, v ktorého čl. I sa uvádza, že Podporný dôchodkový fond   Slovenskej   štátnej   sporiteľne   (SŠTSP)   slúži...   na   podporu   stabilizácie   pracovníkov SŠTSP. Teda ide pri tejto zmluve o dôchodku o úpravu vzťahu súvisiaceho s organizáciou, riadením, resp. podnikaním žalovaného – banky.“.

Podľa   názoru   sťažovateľky   v   danej   veci „ide   o   zjavnú   arbitrárnosť a neodôvodnenosť“ napadnutého   odvolacieho   rozsudku   krajského   súdu   dodávajúc,   že „ak súd pri odôvodňovaní rozhodnutia nepostupuje spôsobom, ktorý záväzne určuje § 157 ods. 2 O. s. p., dochádza nielen k tomu, že rozhodnutie je nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov   alebo   pre   ich   nezrozumiteľnosť,   ale   aj   k   tomu,   že   základné   právo   na   súdnu ochranu nie je naplnené reálnym obsahom. Odôvodnenie rozhodnutia dovoľuje účastníkom konania posúdiť, ako súd v ich veci vyložil a aplikoval príslušné procesné predpisy a akými úvahami   sa   spravoval   pri   svojom   rozhodovaní   vo   veci   samej.   Odôvodnenie   rozhodnutí súdov tvorí v tomto smere súčasť spravodlivého procesu a zodpovedá základnému právu na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru...“.Za   postup nezlučiteľný so   zásadou   spravodlivosti   konania považuje sťažovateľka taký postup odvolacieho súdu, keď sa jeho rozhodnutie nezaoberá „odvolaním brojacim práve   proti   dôvodom   uvedeným   v   rozhodnutí   súdu   prvého   stupňa“.   K namietanému porušeniu   v   petite   sťažnosti   uvedených   práv   došlo   podľa   sťažovateľky   neodôvodnením napadnutého rozsudku v súlade s § 157 ods. 2 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „OSP“).

Na   základe   uvedeného   sťažovateľka   navrhuje,   aby   ústavný   súd   rozhodol,   že napadnutým rozsudkom krajského súdu bolo porušené jej základné právo na súdnu ochranu zaručené čl. 46 ods. 1 ústavy a jej právo na spravodlivé súdne konanie zaručené čl. 6 ods. 1 dohovoru, aby napadnutý rozsudok krajského súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie a   aby   uložil   krajskému   súdu   (sťažovateľka   nesprávne   uvádza   Najvyšší   súd   Slovenskej republiky, pozn.) povinnosť nahradiť sťažovateľke trovy konania pred ústavným súdom.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   má   každý   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Za   zjavne   neopodstatnenú   možno   považovať   sťažnosť   vtedy,   keď   namietaným postupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva   alebo slobody,   ktoré označil   sťažovateľ,   a to   pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti   medzi   označeným   postupom   orgánu   verejnej   moci   alebo   jeho   rozhodnutím a základným právom   alebo slobodou,   porušenie ktorých   sa   namietalo, prípadne z iných dôvodov.   O   zjavne   neopodstatnenú   sťažnosť   ide   preto   vtedy,   ak   pri   jej   predbežnom prerokovaní ústavný súd nezistil možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,   reálnosť   ktorej   by   mohol   posúdiť   po   prijatí   sťažnosti   na   ďalšie   konanie (napr. I. ÚS 140/03,   IV.   ÚS   166/04,   IV.   ÚS   136/05,   II.   ÚS   98/06,   III.   ÚS   198/07, IV. ÚS 27/2010).

Predmetom   sťažnosti   je   namietané   porušenie   základného   práva   sťažovateľky na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6   ods.   1   dohovoru   napadnutým   rozsudkom   krajského   súdu,   ktorým   krajský   súd v odvolacom konaní potvrdil rozsudok okresného súdu ako súdu prvého stupňa. Podstatou sťažnosti sú námietky nedostatočného odôvodnenia napadnutého rozsudku, v ktorom sa krajský   súd   podľa   sťažovateľky   nevysporiadal   s jej   odvolacími   námietkami súvisiacimi s právnym posúdením veci.

Ústavný súd vo vzťahu k čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru už uviedol, že formuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy ústavodarca v základnom právnom predpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu s právnym režimom   súdnej   ochrany   podľa   dohovoru   (II.   ÚS   71/97).   Z   uvedeného   dôvodu   preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (IV. ÚS 195/07).

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   súčasťou   systému   všeobecných súdov,   ale   podľa   čl.   124   ústavy   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany   ústavnosti. V súvislosti   s   námietkami   sťažovateľky   ústavný   súd   považoval   za   potrebné   poukázať na svoju ustálenú judikatúru, podľa ktorej vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov   nie   je   alternatívou   ani   mimoriadnou   opravnou   inštitúciou   (m.   m.   II.   ÚS   1/95, II. ÚS 21/96), ani súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkoch v rámci sústavy   všeobecných   súdov.   V   zásade   preto   nie   je   oprávnený   posudzovať   správnosť skutkových a následne na nich založených právnych záverov všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov v konkrétnom prípade viedli k rozhodnutiu (obdobne napr. III. ÚS 78/07, IV. ÚS 27/2010). Úlohou ústavného súdu nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov (II. ÚS 193/2010). Do právomoci ústavného súdu však patrí kontrola zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a   aplikácie   s   ústavou,   prípadne   medzinárodnými   zmluvami   o   ľudských   právach a základných slobodách. Skutkové a právne závery súdu môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02, III. ÚS 271/05, III. ÚS 153/07).

O   zjavnú   neodôvodnenosť   alebo   arbitrárnosť   súdneho   rozhodnutia   ide   spravidla vtedy, ak ústavný súd zistí takú interpretáciu a aplikáciu právnej normy zo strany súdu, ktorá zásadne popiera jej účel a význam, alebo ak dôvody, na ktorých je založené súdne rozhodnutie, absentujú, sú zjavne protirečivé alebo popierajú pravidlá formálnej a právnej logiky, prípadne ak sú tieto dôvody zjavne jednostranné a v extrémnom rozpore s princípmi spravodlivosti (III. ÚS 305/08, IV. ÚS 150/03, I. ÚS 301/06).

Podľa   doterajšej   judikatúry   ústavného   súdu   súčasťou   obsahu   základného   práva na spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne   a   skutkovo   relevantné   otázky   súvisiace   s   predmetom   súdnej   ochrany,   t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie   rozhodnutia   všeobecného   súdu,   ktoré   stručne   a   jasne   objasní   skutkový a právny   základ   rozhodnutia,   postačuje   na   záver   o   tom,   že   z   tohto   aspektu   je   plne realizované   základné   právo   účastníka   na   spravodlivý   proces   (napr.   III.   ÚS   209/04, IV. ÚS 115/03, IV. ÚS 112/05, III. ÚS 25/06, IV. ÚS 301/09, IV. ÚS 27/2010, rovnako aj rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, Annuaire, č. 303-B). Splnenie povinnosti odôvodniť rozhodnutie je preto vždy posudzované so zreteľom na konkrétny prípad (porovnaj napríklad Georgidias v. Grécko z 29. mája 1997, Recueil III/1997).

Vzhľadom na charakter námietok sťažovateľky ústavný súd tiež zdôrazňuje svoju stabilnú judikatúru, podľa ktorej odôvodnenia rozhodnutí prvostupňového a odvolacieho súdu nemožno posudzovať izolovane (m. m. II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08, IV. ÚS 618/2012, III. ÚS 104/2013), pretože prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok.

Na citovaný právny názor nadväzuje § 219 ods. 2 OSP, podľa ktorého ak sa odvolací súd   v   celom   rozsahu   stotožňuje   s   odôvodnením   napadnutého   rozhodnutia,   môže   sa v odôvodnení   obmedziť   len   na   skonštatovanie   správnosti   dôvodov   napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

Ústavný súd preto v prvom rade preskúmal rozsudok okresného súdu, ktorým bola sťažovateľka zaviazaná zaplatiť žalobkyni peňažné plnenie s príslušenstvom. Okresný súd vykonal   vo   veci   dokazovanie   zmluvou   o   poskytovaní   plnenia   z „Podporného dôchodkového fondu Slovenskej sporiteľne, a. s.“ (ďalej len „podporný dôchodkový fond“), dohodou   o ukončení   zmluvy   o   poskytnutí   plnenia   (ďalej   len   „dohoda“)   z   podporného dôchodkového   fondu,   výpoveďou   z   predmetnej   zmluvy,   ako   aj   štatútom   podporného dôchodkového fondu v znení jeho dodatkov a ostatným spisovým materiálom.

Podľa   §   842   zákona   č.   40/1964   Zb.   Občiansky   zákonník   v   znení   neskorších predpisov   (ďalej   aj   „Občiansky   zákonník“)   zmluvou   o   dôchodku   sa   zakladá   niekomu na doživotne alebo na inak určenú dobu neurčitého trvania právo na vyplácanie určitého dôchodku.

Podľa § 582 ods. 1 Občianskeho zákonníka ak je dojednaná zmluva na dobu neurčitú, ktorej predmetom je záväzok na nepretržitú alebo opakovanú činnosť, alebo záväzok zdržať sa určitej činnosti alebo strpieť určitú činnosť a ak zo zákona alebo zo zmluvy nevyplýva spôsob   jej   výpovede,   možno   zmluvu   vypovedať   v   lehote   troch   mesiacov   ku   koncu kalendárneho štvrťroka.

Predmetom zmluvy, ktorú uzatvorila žalobkyňa ako príjemkyňa a sťažovateľka ako povinná, bolo doživotné plnenie žalobkyni z uplatneného nároku na plnenie z podporného dôchodkového fondu podľa štatútu fondu v príslušných sumách k 15. dňu každého mesiaca až do dožitia žalobkyne na základe skutočností uvedených v žiadosti o plnenie, ktorá je neoddeliteľnou   súčasťou   zmluvy.   Po   splnení   podmienok   uplatnila   žalobkyňa   proti sťažovateľke nárok na plnenie z podporného dôchodkového fondu.

Okresný   súd   zistil,   že   sťažovateľka   na   základe   predmetnej   zmluvy   spočiatku žalobkyni plnila, následne jej však doručila bez uvedenia dôvodu s poukazom na § 582 Občianskeho zákonníka výpoveď zmluvy, ktorú žalobkyňa považovala za neplatnú tvrdiac, že zmluva bola viazaná na objektívnu konkrétnu právnu skutočnosť, ktorá nastane ex post, a to dožitie. Z toho žalobkyňa vyvodzovala, že zmluva bola uzatvorená na dobu určitú a nebolo   ju   možné   vypovedať   v   zmysle   §   582   Občianskeho   zákonníka.   Vzhľadom na uvedené tvrdila, že zmluva je platná a účinná a domáhala sa plnenia z nej.

Z rozsudku okresného súdu vyplýva, že sťažovateľka žiadala žaloby zamietnuť aj s poukazom   na   §   27   ods.   8   zákona   o   bankách,   podľa   ktorého   banky   nesmú   uzatvárať zmluvy   za   nápadne   nevýhodných   podmienok,   najmä   také   zmluvy,   ktoré   ich   zaväzujú na hospodársky   neodôvodnené   plnenie   alebo   na   plnenie   zjavne   nezodpovedajúce poskytovanej   protihodnote,   pričom   za   takúto   zmluvu   označila   aj   zmluvu   uzavretú so žalobkyňou.

Na   základe   vykonaného   dokazovania   považoval   okresný   súd   za   preukázané,   že sťažovateľka   so   žalobkyňou   uzavrela   podľa   §   842   Občianskeho   zákonníka   zmluvu o poskytovaní   plnenia   z podporného   dôchodkového   fondu,   ktorej   predmetom   bolo doživotné plnenie sťažovateľkou ako povinnou v prospech žalobkyne ako príjemcu v sume uvedenej   v predmetnej   zmluve,   a   to   mesačne.   Sťažovateľka   po   istom   čase   uplatnila proti žalobkyni výpoveď z predmetnej zmluvy, lebo podľa jej názoru zmluva bola uzavretá na dobu neurčitú. Okresný súd v rozsudku sp. zn. 14 C 103/2010 z 19. apríla 2011 ustálil, že „... zmluvou podľa § 842 Obč. zák., ktorá musí mať písomnú formu, sa niekto zaväzuje, že inému   doživotne   alebo   na   inak   určenú   dobu   neurčitého   trvania   bude   vyplácať   určitý dôchodok...“.

Podľa   názoru   okresného   súdu „pokiaľ   ide   o   námietky   odporcu   týkajúce   sa neplatnosti predmetnej zmluvy o dôchodku v zmysle § 575 Obč. zák. z dôvodu jej rozporu s novelizovaným zákonom č. 483/2001 Z. z. o bankách, konkrétne § 27 ods. 1 v nadväznosti na   ustanovenie   §   116   zákona   o   bankách   súd   má   za   to,   že   v   danom   prípade   zmluva o dôchodku   nie   je   zmluvou   uzatvorenou   na   strane   banky   za   nápadne   nevýhodných podmienok,   ktorá   by   banku   zaväzovala   na   hospodársky   neodôvodnené   plnenie   alebo na plnenie zjavne nezodpovedajúce poskytovanej protihodnote“.

Okresný súd ďalej konštatoval, že spornou zmluvou „sa v prospech navrhovateľky založilo právo na vyplácanie dôchodku doživotne, t. j. na dobu určenú neurčitého trvania, kedy je presne určený okamih začiatku vyplácania dôchodku a okamih ukončenia právneho vzťahu,   a   to   smrťou,   ktorá   skutočnosť   nie   je   závislá   od   ľudskej   vôle.   Už   charakter predmetného právneho vzťahu... svedčí tomu, že takýto typ zmluvy nie je možné dohodnúť na   čas   určitý,   ale   buď   doživotne...   alebo   na   inak   určenú   dobu   neurčitého   trvania špecifikovaného určitým časovým úsekom...“.

Sťažovateľka podala proti rozsudku prvostupňového súdu odvolanie, ktoré krajský súd ako odvolací súd prerokoval bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 OSP a dospel k záveru, že odvolanie nie je dôvodné. Z tohto dôvodu odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny podľa § 219 ods. 1 OSP potvrdil.

Krajský   súd   v   odôvodnení   napadnutého   rozsudku   sp.   zn.   3   Co   284/2014 z 26. júna 2014 vo vzťahu k povahe zmluvy o dôchodku zdôraznil, že „právo na vyplácanie dôchodku   je   síce   časovo   určené,   ale   nie   je   obmedzené   určitým   vopred   a   konkrétne vymedzeným časom trvania, preto môže ísť o právo na poskytovanie dôchodku doživotne, ale   na   inak   obmedzený   čas   neurčitého   trvania...   Skutočnosť,   že   takto   určená   doba   má neurčité trvanie, je logická, keďže nie je možné v čase uzatvorenia zmluvy dopredu vedieť, kedy poberateľ dôchodku zomrie... Vymedzenie doby trvania zmluvného vzťahu k udalosti, o ktorej je isté, že v budúcnosti nastane (ako v prípade smrti), nie je však možné považovať za neurčité a nezakladá zmluvný vzťah na dobu neurčitú, je z neho zrejmé, že je určený začiatok trvania tohto zmluvného vzťahu ako aj jeho koniec (ohraničený smrťou), a zrejmé nie je len to, kedy k nemu dôjde. Zo žiadneho pozitívneho práva totiž nemožno vyvodiť, že by dojednanie právneho pomeru na dobu určitú muselo byť vymedzené konkrétne uvedeným dátumom,   alebo   dokonca   presnejším   časovým   určením.“. V   nadväznosti   na   námietku sťažovateľky týkajúcu sa neaplikovania ustanovení § 27 ods. 8, § 116 a najmä § 119 ods. 3 vety za bodkočiarkou zákona o bankách zo strany okresného súdu krajský súd v závere poznamenal, že „žalovaný neuzatváral zmluvu so žalobkyňou ako podnikateľ pri výkone svojej podnikateľskej činnosti; nešlo o vzťah banky s klientom, ale zo strany žalovaného išlo o zabezpečenie sociálnej starostlivosti o pracovníka odchádzajúceho do dôchodku...“.Ústavný súd sa s poukazom na obsah citovaného odôvodnenia rozsudku okresného súdu   v   spojení   s   rozsudkom   krajského   súdu   nestotožňuje   s   tvrdením   sťažovateľky o nedostatočnom odôvodnení napadnutého rozsudku krajského súdu. Krajský súd náležite a zrozumiteľne   odpovedal   na   všetky   právne   a   skutkovo   relevantné   otázky   súvisiace s predmetom súdnej ochrany, ktoré sťažovateľka v odvolaní nastolila, a nevyhol sa ani ťažiskovým   odvolacím   argumentom   sťažovateľky   majúcim   pre   vec   podstatný   význam. Odôvodnenie jeho rozhodnutia obsahuje dostatok skutkových argumentov a ich právnych posúdení, tieto skutkové a právne závery nie sú v logickom rozpore a neavizujú zjavné omyly v aplikácii procesných a hmotnoprávnych predpisov. Vzhľadom na to ústavný súd považuje   napadnutý   rozsudok   za   ústavne   udržateľný,   spĺňajúci   hlavné   požiadavky vyplývajúce   zo   základného   práva   na   súdnu   ochranu   a   práva   na   spravodlivý   proces vo vzťahu k odôvodneniu súdneho rozhodnutia.

Neakceptovanie   námietky   sťažovateľky   o   nedostatku   odôvodnenia   napadnutého rozsudku vo vzťahu k aplikácii ňou uvádzaných ustanovení zákona o bankách je založené na stotožnení sa krajského súdu so súdom prvého stupňa na tom, že na prerokúvanú vec sa uvedený zákon nevzťahuje.

Ústavný súd po oboznámení sa s obsahom odôvodnenia rozsudku krajského súdu (v spojení s dôvodmi rozsudku okresného súdu) dospel k názoru, že zo záverov odvolacieho súdu   týkajúcich   sa   kľúčového   právneho   problému   spočívajúceho   v   hľadaní   ústavne akceptovateľnej   odpovede   na otázku, či   zmluva o dôchodku   podľa   §   842 Občianskeho zákonníka zakladajúca právo na dôchodok do konca života (alebo na inak určenú dobu neurčitého trvania) je zmluvou na dobu určitú alebo neurčitú, nevyplýva jednostrannosť alebo   taká   aplikácia   dotknutých   ustanovení   všeobecne   záväzných   právnych   predpisov (v tomto prípade Občiansky zákonník), ktorá by bola popretím ich podstaty či zmyslu.

Dôvody   napadnutého   rozsudku,   ktoré   viedli   krajský   súd   k   rovnakému   právnemu záveru,   ku   ktorému   dospel   aj   okresný   súd,   že   zmluva   o   dôchodku   uzatvorená   medzi sťažovateľkou a žalobkyňou je zmluvou uzatvorenou na dobu určitú, a to doživotne, pričom vymedzením   povinností   plniť   doživotne   zmluvné   strany   prejavili   vôľu   byť   takýmito zmluvami viazané až do smrti osoby oprávnenej na prijatie dôchodku, preto samotná vôľa sťažovateľky ukončiť jednostranne (výpoveďou) svoj záväzok je vzhľadom na charakter zmluvy nepostačujúca, v dôsledku čoho je takáto výpoveď neplatná pre rozpor so zákonom, nemôžu   podľa   názoru   ústavného   súdu   viesť   k   záveru   o   ústavnej   neakceptovateľnosti napadnutého   rozsudku   krajského   súdu,   čo   by   zároveň   zakladalo   dôvod   na   vyslovenie porušenia čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Krajský súd rozhodol vo veci sťažovateľky spôsobom, s ktorým sťažovateľka síce nesúhlasí, avšak obsahom základného práva na súdnu ochranu, resp. práva na spravodlivé súdne konanie nie je právo na prijatie takého rozhodnutia, ktoré by muselo konvenovať názorom a požiadavkám sťažovateľky. Nezávislé súdne rozhodovanie občianskoprávnych sporov vyúsťuje takmer bezvýnimočne do takého verdiktu, že jeden z účastníkov konania nie je procesne úspešný (m. m. IV. ÚS 320/2012, II. ÚS 180/2013).

Ústavný súd dodáva, že k tejto právnej otázke už vyslovil právny názor vo viacerých svojich rozhodnutiach (okrem nálezu sp. zn. II. ÚS 26/2012 z 25. apríla 2012, napr. tiež v uznesení sp. zn. IV. ÚS 550/2012 zo 7. novembra 2012 a uznesení sp. zn. II. ÚS 505/2012 z 13. novembra 2012) s tým, že v zmysle jeho právneho názoru by bolo v rozpore s účelom a zmyslom právnej úpravy zmluvy o dôchodku pripustiť, aby istota poskytovania dôchodku oprávnenej   osobe   bola   (v   takýchto   prípadoch)   narušená   možnosťou   povinnej   osoby kedykoľvek takýto zmluvný vzťah ukončiť. V takýchto veciach je preto vylúčené tento zmluvný typ ukončiť výpoveďou podľa § 582 ods. 1 Občianskeho zákonníka.

Súčasťou doterajšej judikatúry ústavného súdu je aj právny názor, že ak všeobecný súd   reagoval   na   procesné   úkony   účastníka   primeraným,   zrozumiteľným   a   ústavne akceptovateľným   spôsobom   v   súlade   s   platným   procesným   poriadkom,   a   to   aj pri rešpektovaní druhu a štádia civilného procesu, v ktorom účastník uplatňuje svoje nároky alebo   sa   bráni   proti   ich   uplatneniu,   nemôže   dôjsť   k   porušeniu   základného   práva na spravodlivý proces (IV. ÚS 329/04).

S   odvolaním   sa   na   uvedené   ústavný   súd   nezistil   príčinnú   súvislosť   medzi napadnutými   rozsudkom   krajského   súdu   a   namietanými   porušeniami   označených   práv (čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru), a preto sťažnosť sťažovateľky odmietol pri predbežnom prerokovaní ako zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

Vzhľadom   na odmietnutie   sťažnosti   bolo už bez právneho významu zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľky obsiahnutými v jej sťažnostnom petite.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. septembra 2014