znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

I. ÚS 482/2013-50

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   11.   decembra   2013 v senáte zloženom z predsedu Milana Ľalíka a zo sudkyne Marianny Mochnáčovej a sudcu Petra Brňáka v konaní o sťažnosti Ing. P. J., B., zastúpeného advokátom JUDr. P. A., B., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných   slobôd   rozsudkom   Krajského   súdu   v   Bratislave   č.   k.   2   Co   342/2012-441 z 20. marca 2013 takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo Ing. P. J. na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej   republiky   a   čl.   36   ods.   1   Listiny   základných   práv   a   slobôd   a   právo   na spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných   slobôd   rozsudkom   Krajského   súdu   v   Bratislave   č.   k.   2   Co   342/2012-441 z 20. marca 2013 p o r u š e n é   b o l i.

2.   Rozsudok   Krajského   súdu   v   Bratislave   č.   k.   2   Co   342/2012-441   z   20.   marca   2013 z r u š u j e   a   vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.

3. Krajský súd v Bratislave j e   p o v i n n ý uhradiť trovy právneho zastúpenia Ing. P. J. v sume   331,13   €   (slovom   tristotridsaťjeden   eur   a   trinásť   centov)   na   účet   jeho   právneho zástupcu JUDr. P. A., B., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 1. júla 2013 faxom   doručená   a 4.   júla   2013   písomne   doplnená   sťažnosť   Ing.   P.   J.,   B.   (ďalej   len „sťažovateľ), zastúpeného advokátom JUDr. P. A., B., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) č. k. 2 Co 342/2012-441 z 20. marca 2013 (ďalej len „rozsudok krajského súdu“ alebo „napadnutý rozsudok“).

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ sa návrhom na začatie konania doručeným Okresnému súdu Bratislava III 14. júla 2008 domáhal určenia, že nehnuteľnosti vedené na LV... patria do dedičstva po nebohom JUDr. A. J., narodenom..., zomrelom..., naposledy bytom H. Návrh navrhovateľa smeroval proti D. M. ako odporcovi v 1. rade, Š., s. r. o., ako odporcovi v 2. rade a V., s. r. o., ako odporcovi v 3. rade.

Sťažovateľ uviedol, že je zákonným dedičom po svojom otcovi JUDr. A. J.

Svoj návrh odôvodnil tým, že kúpna zmluva, na základe ktorej bol povolený vklad vlastníckeho práva k týmto nehnuteľnostiam v prospech odporcu v 1. rade a ktorá mala byť uzavretá medzi otcom sťažovateľa a odporcom v 1. rade, je absolútne neplatná v zmysle § 39 Občianskeho zákonníka. Bližšie dôvody sťažovateľom tvrdenej absolútnej neplatnosti tejto kúpnej zmluvy špecifikoval sťažovateľ vo svojom návrhu aj v priebehu konania.

Sťažovateľ ďalej svoj návrh odôvodnil tým, že odporca v 1. rade sa v dôsledku absolútnej   neplatnosti   tejto   kúpnej   zmluvy   nemohol   stať   vlastníkom   označených nehnuteľností   a   následne nemohol   previesť   vlastnícke   práva   k niektorým   z označených nehnuteľností na odporcu v 3. rade a tento následne na odporcu v 2. rade, keďže každý môže previesť na iného len toľko práv a povinností, koľkých je nositeľom on sám.

Okresný súd Pezinok (ďalej len „okresný súd“) rozsudkom č. k. 5 C 1172/2008-380 zo   14.   marca   2012   (ďalej   len   „rozsudok   okresného   súdu“)   zamietol   návrh   sťažovateľa a zaviazal ho na náhradu   trov   konania odporcom.   Okresný   súd   na odôvodnenie svojho zamietavého výroku v uviedol:

«Súd vychádzajúc z vykonaného dokazovania dospel k záveru, že žaloba o určenie, že nehnuteľnosti patria do dedičstva nie je žalobou, ktorou by navrhovatelia mohli odstrániť neistý stav navrhovateľov. Nepreukázali danosť naliehavého právneho záujmu podľa § 80 písm. c) O. s. p.

Z uvedeného návrhu na určenie, že tu je alebo nie je určitý právny vzťah alebo právo prichádza do úvahy len vtedy, ak navrhovateľovi hrozí nebezpečenstvo porušenia práva v určitej   oblasti,   pre   ktoré   má   takýto   výrok   zároveň   aj   význam   prejudiciálnej   otázky. Z týchto   dôvodov   zákon   predpisuje   navrhovateľovi   povinnosť,   aby   preukázal   naliehavý právny záujem na takomto procesnom určení. To znamená, že návrh podaný v zmysle § 80 písm. c) O. s. p. má iba preventívny a nie represívny charakter. O naliehavý právny vzťah alebo   právo   existuje   bolo   buď   ohrozené   právo   navrhovateľov,   alebo   by   sa   ich   právne postavenie stalo neistým. Teda musí ísť buď o právny vzťah (právo) už existujúce aspoň v dobe   vydania   rozhodnutia   alebo   o   takú   jeho   procesnú   príp.   hmotnoprávnu   situáciu, v ktorej by objektívne už existujúcom právnom vzťahu mohol byť ohrozený, príp. pre svoje neisté postavenie by mohol byť vystavený konkrétnej ujme.

Práve   otázka   naliehavého   právneho   záujmu   robí   v   praxi   nemalé   interpretačné problémy,   podľa judikatúry určovacia žaloba je preventívneho charakteru a má miesto jednak tam, kde jej pomocou môže eliminovať stav ohrozenia práva, či neistoty k právnemu vzťahu a keď,   zodpovedajúcej náprave nie je možné dospieť inak,   jednak v prípadoch, v ktorých určovacia žaloba účinnejšie ako iné právne prostriedky, vystihuje obsah a povahu príslušného právneho vzťahu a jej prostredníctvom možno dosiahnuť úpravy, tvoriaci určitý právny rámec, ktorý je zárukou odvrátenia budúcich sporov. Tieto funkcie určovacej žaloby korešpondujú   práve   s   podmienkou   naliehavého   právneho   záujmu.   Ak   nemožno v konkrétnom   prípade   očakávať   že   určovacia   žaloba   bude   plniť,   nebude   ani   naliehavý právny   záujem   na   takomto   určení.   Pritom   príslušné   závery   sa   viažu   nielen   k   žalobe na určenie   ako   takej,   ale   taktiež   k   tomu,   akého   konkrétneho   určenia   sa   navrhovateľ domáha.

Navrhovatelia v rámci žaloby o určenie, že nehnuteľnosti patria do dedičstva, žiadali ako   otázku   prejudiciálnu   riešiť   absolútnu   neplatnosť   kúpnej   zmluvy,   uzavretej   medzi JUDr. A.   J. a D.   M.,   t.   j.   domáhali sa určenia,   že táto zmluva je absolútne neplatným právnym úkonom.

Je síce pravdou, že pri právnom úkone postihnutom absolútnou neplatnosťou nastáva stav,   ako   keby   tento   úkon   urobený   nebol,   avšak   podstatnou   skutočnosťou   je   to,   že k priaznivému ovplyvneniu postavenia navrhovateľa voči odporcom v I., II., III. rade by nedošlo a preto navrhovateľ nemá na danom určení naliehavý právny záujem, ktorý je podmienkou každej určovacej žaloby podľa § 80 písm. c) O. s. p.. Je potrebné zdôrazniť, že ak právna otázka má povahu predbežnej otázky vo vzťahu k inej právnej otázke, nie je daný naliehavý právny záujem na určení tejto predbežnej otázky (§ 80 písm. c) O. s. p.), ak sa možno domáhať priamo určenia samotného práva, ku ktorému predbežná otázka smeruje. Pri   posudzovaní   existencie   naliehavého   právneho   záujmu   na   určení   neplatnosti   zmluvy treba vychádzať z ustanovenia § 34 ods. 2 zákona č. 162/1995 Z. z. o katastri nehnuteľností, podľa ktorého právo k nehnuteľnosti podľa § 1 ods. 1, ktoré vzniklo rozhodnutím súdu o neplatnosti   právneho   úkonu,   sa   do   katastra   nezapíše,   ak   právo   k   nehnuteľnosti   bolo dotknuté ďalšou právnou zmenou. Pri posudzovaní existencie naliehavého právneho záujmu podľa navrhovateľa na určení troch vzájomne súvisiacich zmlúv je potrebné posúdiť, či rozhodnutím o takomto návrhu by sa odstránila neistota v právnom postavení navrhovateľa. Podľa   názoru   súdu   by   sa   vyhovením   návrhu   navrhovateľa   neodstránil   stav   objektívnej právnej neistoty medzi účastníkmi, pretože na základe vyhovujúceho rozsudku súdu (v rámci ktorého   žiadal   právne   posúdiť   otázku   neplatnosti   zmlúv)   by   nemohlo   dôjsť   k   zápisu vlastníckeho práva navrhovateľa, prípadne k obnoveniu pôvodných zápisov, keďže v danom prípade boli dotknuté ďalšími právnymi zmenami, a to uzavretím ďalších nadväzujúcich zmlúv   a   smrťou   predávajúceho   (účastníka   prvej   zmluvy.)   (rozsudok   Krajského   súdu v Bratislave 2Co 162/2010).

Jediným prostriedkom na odstránenie neistého postavenia navrhovateľa je žaloba o určenie   vlastníckeho   práva,   v   rámci   konania,   v   ktorej   by   bola   posúdená   platnosť uzavretých zmlúv a na základe ktorej by mohlo prísť v prípade kladného rozhodnutia o veci k obnoveniu zápisov vlastníckeho práva k nehnuteľnosti.

Podľa   §   7   ods.   3   Zákona   162/1995   Z.   z.   (o   katastri   nehnuteľností   a   o   zápise vlastníckych a iných práv k nehnuteľnostiam (katastrálny zákon) účinného od 24. 7. 1996 do 31. 12. 2001 Kataster obsahuje tieto údaje:

c) údaje o právach k nehnuteľnostiam vrátane identifikačných údajov o vlastníkoch nehnuteľností   (ďalej   len   „vlastník“)   a   o   iných   osobách   oprávnených   z   práv k nehnuteľnostiam   (ďalej   len   „iná   oprávnená   osoba“),   ako   aj   údaje   o   skutočnostiach súvisiacich s právami k nehnuteľnostiam Zákona 162/1995 Z. z. (o katastri nehnuteľností a o   zápise   vlastníckych   a   iných   práv   k   nehnuteľnostiam   (katastrálny   zákon)   účinného od 24. 7. 1996 do 31. 12. 2001.

Podľa § 70 ods. 1 citovaného zákona – Údaje katastra uvedené v § 7 sú hodnoverné, ak sa nepreukáže opak.

Podľa § 28 citovaného zákona: (1)   Práva   k   nehnuteľnostiam   zo   zmlúv   alebo   z   dohôd,   ako   aj   práva   k nehnuteľnostiam zo zakladateľskej listiny obchodnej spoločnosti uvedené v § 1 ods. 1 sa zapisujú do katastra vkladom, ak tento zákon neustanovuje inak.

(2) Práva k nehnuteľnostiam uvedené v § 1 ods. 1 vznikajú, menia sa alebo zanikajú vkladom do katastra, ak tento zákon neustanovuje inak.

(3) Právne   účinky   vkladu   vznikajú   na   základe   právoplatného   rozhodnutia katastrálneho úradu o jeho povolení.

Vklad   podľa   §   28   možno   vykonať   iba   na   základe   právoplatného   rozhodnutia katastrálneho úradu.

Podľa   §   31   ods.   1   Zákona   162/1995   Z.   z.   (o   katastri   nehnuteľností   a   o   zápise vlastníckych a iných práv k nehnuteľnostiam (katastrálny zákon) účinného od 24. 7. 1996 do 31.   12.   2001   Katastrálny   úrad   preskúma   platnosť   zmluvy,   dohody,   prípadne zakladateľskej listiny obchodnej spoločnosti, a to najmä oprávnenie prevodcov nakladať s nehnuteľnosťou, či je úkon urobený v predpísanej forme, či sú prejavy vôle hodnoverné, či sú   dostatočne   určite   a   zrozumiteľné   a   či   zmluvná   voľnosť,   prípadne   právo   nakladať s nehnuteľnosťou nie sú obmedzené.

Ak   sú   podmienky   na   vklad   splnené,   katastrálny   úrad   vklad   povolí;   inak   návrh zamietne.

Ak   písomné   vyhotovenie   zmluvy,   dohody   alebo   zakladateľskej   listiny   obchodnej spoločnosti, verejnej listiny alebo inej listiny obsahuje chyby v písaní alebo počítaní alebo iné   zrejmé   nesprávnosti,   pre   ktoré   je   nezrozumiteľné   alebo   neurčité,   prípadne   ak neobsahuje náležitosti podľa odseku 1, katastrálny úrad ho vráti vyhotoviteľovi alebo tomu, kto podal návrh na vklad, alebo vlastníkovi, alebo inej oprávnenej osobe a určí lehotu na opravu, prípadne na doplnenie.

V súlade s platnou judikatúrou R 42/1974: V období medzi nadobudnutím dedičstva (§ 460 O. z.) a potvrdením dedičstva (§ 482 a 483 O. z.) sú z právnych úkonov týkajúcich sa vecí (majetkových práv) z dedičstva povinní a oprávnení voči iným osobám všetci dedičia poručiteľa, ktorí dedičstvo doposiaľ neodmietli, spoločne a nerozdielne. Ich dedičský podiel pritom vyjadruje mieru, akou sa dedičia navzájom podieľajú na právach a povinnostiach týkajúcich sa vecí (majetkových práv) z dedičstva.

R 33/1994: Ak dôjde v osobe niektorého účastníka k právnemu nástupníctvu, právny nástupca vstupuje do práv a záväzkov doterajšieho účastníka. Súd skonštatuje, že došlo k zmene, o tejto nerozhoduje a k nej nie je potrebný súhlas ostatných účastníkov.

Vzhľadom   na   uvedené   súd   rozhodol   tak,   ako   je   uvedené   vo   výroku   tohto rozhodnutia...»

Sťažovateľ podal proti rozsudku okresného súdu odvolanie, v ktorom uviedol:„Rozhodnutie súdu odporuje zákonu z dôvodu, že súd nesprávne hodnotí vykonané dokazovanie a zjavne účelovo zamieňa čo je petitom žaloby. Súd nesprávne posudzuje, aké následky sú spojené s petitom podanej žaloby a účelovo sa snaží vzbudiť dojem, že toto rozhodnutie   by   malo   ovplyvňovať   obnovenie   vlastníckeho   vzťahu   žalobcu   v   katastri nehnuteľností. Na základe týchto nesprávnych názorov súd nesprávne posudzuje právny záujem na podaní takejto žaloby a právnom záujme na riešení predbežných otázok. Petitom   žaloby   je   určenie,   že   nehnuteľnosti   špecifikované   v   žalobe   patria do dedičstva po zomrel JUDr. A. J. Súd v prípade vyhovenia takejto žalobe nerozhoduje o tom, že žalobca je vlastníkom týchto nehnuteľnosti a rovnako nerozhoduje o tom, či kúpne zmluvy, na základe ktorých, mali žalovaní v 1. až 3. rade nadobúdať tieto nehnuteľnosti sú platné alebo nie ako to uvádza súd v dôvodoch rozsudku...

Súd si zrejme dôsledne neprečítal rozsudok Najvyššieho súdu SR 1 Cdo 26/2007 zo dňa 16. 12. 2008, ktorý je založený na čl. 227 – 230...

Z   uvedeného   rozhodnutia   Najvyššieho   súdu   SR,   ako   aj   jeho   celkovej   doterajšej rozhodovacej   praxe,   celkom   jednoznačne   vyplýva,   že   dedič   má   vždy   naliehavý   právny záujem na určení, či určité veci patria do dedičstva po poručiteľovi. Názor prvostupňového súdu o neexistencii naliehavého právneho záujmu na takomto určení v prípade, že pôvodné zápisy v katastri nehnuteľností boli dotknuté ďalšími právnymi zmenami, a to uzavretím ďalších nadväzujúcich zmlúv a smrťou predávajúceho (účastníka prvej zmluvy), vo svetle uvedenej judikatúry neobstojí. S týmito zmenami totiž musel pri vydávaní svojich rozhodnutí Najvyšší súd SR rátať, keďže k týmto zmenám musí už z princípu veci prísť (a v daných konaniach aj prišlo) vždy – inak by nebolo vôbec potrebné o žalobe na určenie, že určitá vec patrí do dedičstva vôbec rozhodovať.

Je len logické, že ak má súd rozhodnúť o petite uvedenom v žalobe, ako predbežné otázky   musí   riešiť,   či   kúpne   zmluvy,   ktoré   boli   uzavreté   v   súvislosti   so   spornými nehnuteľnosťami, a na základe ktorých mali nadobudnúť vlastníctvo žalovaní v 1. a – 3. rade sú platné alebo nie. Vyriešenie týchto otázok nie je obsahom výroku rozsudku ale ich riešenie je rozpísané v dôvodoch rozsudku. Dôvody rozsudku nemôžu byť podkladom pre vykonávanie nejakých záznamov v katastri nehnuteľnosti a tak poukazovanie súdu na § 34 ods. 2 zákona č. 162/1995 Z. z. je právne irelevantné...“

Na   odvolanie   sťažovateľa   krajský   súd   napadnutým   rozsudkom   potvrdil   rozsudok okresného   súdu   vo   výroku   o   zamietnutí   návrhu   sťažovateľa   a   zrušil   a   vrátil   na   ďalšie konanie vo výroku o trovách konania. Krajský súd na odôvodnenie svojho potvrdzujúceho výroku uviedol:

„Odvolací   súd   prejednal   vec   podľa   §   212   ods.   1   O.   s.   p.   bez   nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 O. s. p. v spojení s § 156 ods. 3 O. s. p. a dospel k záveru, že odvolanie navrhovateľa nie je dôvodné.

V prejednávanej veci súd prvého stupňa zamietol návrh navrhovateľa na určenie, že nehnuteľnosti patria do dedičstva z dôvodu, že žaloba o ručenie, že nehnuteľnosť patrí do dedičstva   nie   je   žalobou,   ktorou   by   navrhovateľ   mohol   odstrániť   neistý   stav a k priaznivému ovplyvneniu postavenia navrhovateľa voči odporcom v 1., 2. a 3. rade by nedošlo v prípade vyhovenia návrhu súdom a   preto navrhovateľ   nemá   v navrhovanom určení naliehavý právny záujem, ktorý je podmienkou každej určovacej žaloby podľa § 80 písm.   c)   O.   s.   p.   Súd   konštatoval,   že   jediným   prostriedkom   na   odstránenie   neistého postavenia navrhovateľa je žaloba o určenie vlastníckeho práva, na základe ktorej by bola posúdená platnosť predmetných zmlúv a v prípade kladného rozhodnutia by mohlo dôjsť k obnoveniu zápisov vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam.

Podľa § 80 písm. c) O. s. p. návrhom na začatie konania možno uplatniť, aby sa rozhodlo o určení, či tu právny vzťah, alebo právo je alebo nie je, ak je na tom naliehavý právny záujem.

Základnou podmienkou dôvodnosti a úspešnosti určovacej žaloby podľa § 80 písm. c)   O.   s.   p.   je   existencia   naliehavého právneho záujmu   na   požadovanom   určení   a   teda právny záujem navrhovateľa. Právny záujem navrhovateľa musí byť naliehavý a posúdenie naliehavého právneho záujmu je otázkou právnej kvalifikácie rozhodujúcich skutočností. Navrhovateľ musí tvrdiť a dokázať skutočnosti, z ktorých vyplýva existencia naliehavého právneho záujmu na požadovanom určení, čo je jednou z podmienok na to, aby súd mohol v rozsudku žalobe meritórne vyhovieť. Naliehavosť právneho záujmu možno odôvodňovať skutočnosťami,   že   odporcom   je   popieraná   existencia,   prípadne   neexistencia   práva, či právneho   pomeru   navrhovateľa,   teda   je   tu   stav,   že právo,   resp.   právny   vzťah   medzi účastníkmi   konania   je sporný (existencia   aktuálneho   stavu   objektívnej   právnej   neistoty, medzi účastníkmi existuje ohrozenie práva, či právneho vzťahu, resp. stav neistoty právneho postavenia   navrhovateľa,   ktorý   nemožno   odstrániť   inak,   len   určovacím   výrokom;   trvá potreba   odstránenia   tejto   neistoty,   prípadne   ohrozenia   práva   alebo   právneho   vzťahu). Nepreukázaná existencia naliehavého právneho záujmu v čase rozhodovania súdu vedie k zamietnutiu určovacieho návrhu. Je preto potrebné, aby naliehavý záujem existoval nielen v čase rozhodovania súdu prvého stupňa, ale aj v čase rozhodovania odvolacieho súdu. V zmysle § 80 písm. c) O. s. p. za určovaciu žalobu je možné považovať aj návrh na určenie   neplatnosti   zmluvy,   hoci   sa   ním   priamo   neurčuje   existencia,   či   neexistencia práva, resp. právneho vzťahu. Ak vyslovením neplatnosti sa má riešiť v takomto prípade len predbežná otázka vo vzťahu k otázke, či tu právo je alebo nie je, nie je na takejto žalobe daný   naliehavý   právny   záujem.   Treba   zdôrazniť,   že   naliehavý   právny   záujem   je   daný na samotnom   určení   práva,   pretože   určenie   neplatnosti   zmluvy   nemusí   znamenať,   že účastník je nositeľom práva, ktoré mu malo v dôsledku zmluvy zaniknúť, alebo, že nie je nositeľom   práva,   ktoré   mal   zmluvou   nadobudnúť,   pretože   právo   mu   mohlo   zaniknúť na základe inej právnej skutočnosti, alebo ho mohol nadobudnúť iným spôsobom. Preto ak súd rozhodne o tom, že zmluva o prevode nehnuteľnosti je neplatná, takýmto deklaratórnym súdnym rozhodnutím sa neriešia všetky otázky sporu, predovšetkým s konečnou platnosťou otázka, komu nehnuteľnosť patrí.

Navrhovateľ v podanom odvolaní namietal, že súd nesprávne zhodnotil vykonané dokazovanie a zjavne účelovo zamieňal, čo je petitom žaloby. Je potrebné zdôrazniť, že ustanovenie   §   80   písm.   c)   O.   s.   p.   a   to   skúmanie   naliehavého   právneho   záujmu na požadovanom určení, je procesným ustanovením a úlohou súdu prvého stupňa nie je zaoberať sa dokazovaním a skúmaním dôvodnosti nároku vo veci samej, čo je pri zisťovaní procesných podmienok v zmysle tohto ustanovenia neprípustné, keď súd dospeje k záveru, že nie je daný naliehavý právny záujem, preto uvedená námietka odvolateľa nie je dôvodná. Petit návrhu vyplýva zo samotného návrhu na začatie konania a preto nie je možné sa stotožniť   s   názorom   navrhovateľa   v   podanom   odvolaní,   že   súd   zamieňa,   čo   je   petitom žaloby. Odvolateľ správne poukazuje v odvolaní na to, že petitom žaloby je určenie, že nehnuteľnosti špecifikované v žalobe patria do dedičstva po JUDr. A. J. a konštatuje, že súd v   prípade   vyhovenia   takejto   žalobe   nerozhoduje   o   tom,   že   žalobca   je   vlastníkom predmetných   nehnuteľností   a   rovnako   nerozhoduje   o   tom,   či   kúpne   zmluvy,   na základe ktorých   žalovaní   nadobudli   predmetné   nehnuteľnosti   sú   platné,   alebo   nie.   S takýmto konštatovaním je možné sa stotožniť a preto pokiaľ súd rozhoduje iba na základe podanej žaloby o určení, že nehnuteľnosti patria do dedičstva, správne súd prvého stupňa dospel k záveru,   že   v   prípade   vyhovenia   žalobe   s   navrhovaným   petitom   sa   právne   postavenie navrhovateľa nezmení a nebude odstránený neistý stav navrhovateľa.

V   zmysle   podaného   návrhu   navrhovateľ   tvrdí,   že   ako   vlastníci   predmetných nehnuteľností sú v súčasnosti vedení v katastri nehnuteľností odporcovia v 1. až 3. rade. Ich vlastnícke   právo   však   bolo   zapísané   na   základe   neplatných   kúpnych   zmlúv.   Odporca v 1. rade sa nemohol stať vlastníkom nehnuteľností a to ani za predpokladu, že kataster nehnuteľností   na   základe   kúpnej   zmluvy   povolil   vklad   vlastníckeho   práva   pre   odporcu v 1. rade   a   odporca   v   1.   rade   následne   nemohol   previesť   vlastnícke   práva k nehnuteľnostiam na odporcu v 3. rade a následne odporca v 3. rade nemohol previesť vlastnícke právo na odporcu v 2. rade, nakoľko každý môže previesť na iného len toľko práv a povinností, koľko sám má.

Je potrebné sa stotožniť s vyjadrením odporcu v 1. rade, že rozhodnutím o tom, že nehnuteľnosti   patria   do   dedičstva,   ako   požaduje   navrhovateľ,   nemožno   prejudikovať platnosť   troch   kúpnych   zmlúv   a   tiež   s   námietkami   odporcov   ohľadne   nedostatku naliehavého   právneho   záujmu   navrhovateľa   na   požadovanom   určení,   keď   jeho   právne postavenie   sa   tým   nijako   nezmení.   Nemožno   neprihliadnuť   na   skutočnosť,   že   poručiteľ zomrel dňa 25. 05. 2000 a sám navrhovateľ v podanom návrhu zdôraznil, že predmetné nehnuteľnosti boli následne prevedené a to odporca v 3. rade nadobudol nehnuteľnosť na základe kúpnej zmluvy zo dňa 09. 08. 2005 a odporca v 2. rade nadobudol nehnuteľnosti kúpnou zmluvou zo dňa 26. 06. 2007. Za daného stavu preto súd prvého stupňa správne dospel   k   záveru,   že   nie   je   daný   naliehavý   právny   záujem   navrhovateľa   na   určení,   že nehnuteľnosti patria do dedičstva. Je potrebné pripomenúť, že v konaniach, v ktorých sa dedič domáha určenia, že konkrétna vec patrí do dedičstva po poručiteľovi, v takýchto konaniach   ide   o   posúdenie,   či   poručiteľ   bol   v   čase   smrti   vlastníkom   predmetnej   veci. Požadované určenie sa vzťahuje na obdobie ku dňu smrti poručiteľa a okolnosti, ktoré nastali   po   tomto   dni   nemajú   vplyv   na   rozhodnutie   súdu.   Ak   súd   vyhovie   žalobe s požadovaným   určením   a   vec   je   následne   prejednaná   v   konaní   o   dedičstve   ohľadne konkrétneho   majetku   poručiteľa,   nepotvrdzuje   rozhodnutie   o   dedičstve,   že   dedič   je v súčasnosti vlastníkom veci, pretože po smrti poručiteľa môžu nastať právne skutočnosti, s ktorými   spája   právny   poriadok   vznik   vlastníckeho   práva   niekoho   iného.   V   konaní, v ktorom sa zisťuje, či určitá vec bola v čase smrti poručiteľa v jeho vlastníctve sú neskoršie skutočnosti právne bezvýznamné.

V prejednávanej veci navrhovateľ žiadal určiť, že nehnuteľnosti patria do dedičstva po JUDr. A. J., ktorý zomrel dňa... Nehnuteľnosti nadobudol na základe kúpnej zmluvy zo dňa 09. 08. 2005 odporca v 3. rade a následne tieto nehnuteľnosti nadobudol odporca v 2. rade na základe kúpnej zmluvy zo dňa 26. 06. 2007, z čoho vyplýva, že požadované určenie sa vzťahuje ku dňu smrti poručiteľa, ale po tomto dni nastali okolnosti, na ktoré nie je možné v tomto konaní prihliadnuť a nemajú vplyv na rozhodnutie súdu na základe podanej žaloby. Navrhovateľ v podanom návrhu tvrdil, že je zákonným dedičom po jeho otcovi JUDr. A. J., nar..., ktorý zomrel dňa... a vlastníctvo odporcov bolo zapísané na základe neplatných kúpnych zmlúv. Ako bolo už uvedené, v prípade vyhovenia žalobe požadujúcej uvedené   určenie,   navrhovateľ   ako   dedič   nenadobúda   právo   vlastníctva   k   predmetným nehnuteľnostiam   a   prípadné   rozhodnutie   o   dedičstve   nepotvrdzuje,   že   navrhovateľ   ako dedič   je   v   súčasnosti   vlastníkom   veci,   pretože   po   dni   25.   05.   2000   nastali   právne skutočnosti,   ktoré   nie   je   možné   v   tomto   konaní   zohľadniť,   pretože   nastali   až   po   smrti poručiteľa.

Súd   prvého   stupňa   preto   správne   dospel   k   záveru,   že   navrhovateľ   nepreukázal naliehavý   právny   záujem   na   požadovanom   určení,   že   predmetné   nehnuteľnosti   patria do dedičstva po poručiteľovi.

Odvolací súd preto rozsudok súdu prvého stupňa vo veci podľa § 219 ods. 1 O. s. p. ako vecne správny potvrdil.

Odvolací súd okrem uvedeného považuje za potrebné uviesť, že zákonom č. 255/2001 Z. z. bolo novelizované znenie ustanovenia § 34 ods. 2 zákona č. 162/1995 Zb. o katastri nehnuteľností a o zápise vlastníckych a iných práv k nehnuteľnostiam (Katastrálny zákon), podľa ktorého právo k nehnuteľnosti podľa § 1 ods. 1, ktoré vzniklo rozhodnutím súdu o neplatnosti   právneho   úkonu   sa   do   katastra   nezapíše,   ak   právo   k   nehnuteľnosti   bolo dotknuté ďalšou právnou zmenou. Uvedené ustanovenie má riešiť postup správneho orgánu pri   zápise   záznamovej   listiny,   ktorou   je   rozsudok   súdu   o   neplatnosti   právneho   úkonu a zároveň rozsudok súdu o určení vlastníctva absentuje. V takomto prípade, ak toto právo bolo následne dotknuté zmenou, je potrebné súdom určiť, komu patrí vlastnícke právo. Zistenie, že práva k príslušnej nehnuteľnosti, pre ktorú sa vedie spor o neplatnosť prevodu nehnuteľnosti   sa   dotýka   ďalšia   právna   zmena   v   zmysle   ustanovenia   §   34   ods.   2 Katastrálneho zákona, znamená zistenie, že rozsudok súdu o určení neplatnosti právneho úkonu z takéhoto konania by nebolo možné zapísať do katastra nehnuteľností. Naliehavý právny záujem na požadovanom určení v zmysle § 80 písm. c) O. s. p. v takomto prípade bude chýbať a tento nedostatok predstavuje dôvod, pre ktorý určovací návrh nemôže obstáť a ktorý sám osebe a bez ďalšieho vedie k zamietnutiu návrhu...“

Sťažovateľ v sťažnosti uviedol: «Sťažovateľ aj v rámci ústavnej sťažnosti považuje úvodom za potrebné opätovne (ako to urobil už v konaniach pred všeobecnými súdmi) zdôrazniť, že podanou žalobou sa nedomáha určenia, že poručiteľ bol ku dňu smrti vlastníkom predmetných nehnuteľností. Sťažovateľ   sa   naopak   domáha   určenia,   že   predmetné   nehnuteľnosti   patria do dedičstva po poručiteľovi.

Hoci judikatúra pripúšťa v rozhodovacej praxi oba petity ako správne a prípustné, nemožno ich obsahovo stotožniť, ako to robí odvolací súd... Podstatný rozdiel medzi oboma petitmi spočíva v okamihu, ku ktorému súd určuje existenciu práva či právneho vzťahu. V prípade určenia, že nehnuteľnosti patrili ku dňu smrti do vlastníctva poručiteľa, je rozhodujúcim   dňom   pre   posúdenie   oprávnenosti   žaloby   deň   smrti   poručiteľa.   Táto skutočnosť napokon priamo vyplýva zo znenia určovacieho petitu.

Avšak v prípade určenia, že nehnuteľnosti patria do dedičstva po poručiteľovi, je rozhodujúci   stav   ku   dňu   vyhlásenia   rozsudku.   Súd   si   síce   musí   predbežne   určiť,   či nehnuteľnosti patrili ku dňu smrti poručiteľovi, avšak s týmto zistením sa nemôže uspokojiť, medzičasom totiž mohlo dôjsť napríklad k vydržaniu či iným právnym skutočnostiam, ktoré spôsobili,   že nehnuteľnosti v čase vyhlásenia rozsudku už do dedičstva po poručiteľovi nepatria. Súd musí potom ďalej skúmať neskoršie právne vzťahy, a to až po súčasný stav. Vzhľadom k uvedenej skutočnosti je potom práve takýto určovací petit aj vhodnejší, keďže prispieva k stabilnejšiemu určeniu právnych vzťahov a predchádza ďalším zbytočným sporom.

Nie je preto pravdou tvrdenie odvolacieho súdu, že v predmetnom konaní nemohla byť posudzovaná platnosť neskorších prevodných zmlúv (uzatvorených po smrti poručiteľa) a že preto nemôže ani dôjsť k takej deklarácii existencie hmotnoprávnych vzťahov, ktorá by mohla   mať   vplyv   na   práva   a   povinnosti   navrhovateľa.   Naopak,   v   prípade   existencie rozsudku s takýmto určením môžu dedičia (po poručiteľovi v danom prípade je jediným dedičom   navrhovateľ)   začať   dodatočné   dedičské   konanie   a   predmetné   nehnuteľnosti predediť.

V tejto súvislosti treba pripomenúť, že k nadobudnutiu dedičstva nedochádza len na základe   smrti   poručiteľa.   Právna   úprava   dedičského   práva   vychádza   z   princípu ingerencie štátu pri nadobúdaní dedičstva. Okrem iného predpokladá aj to, že dedičstvo po poručiteľovi musí byť súdom prejednané a rozhodnuté, konanie o dedičstve začína aj bez návrhu a v konaní o dedičstve musí byť prejednaný tiež majetok, ktorý nebol známy pri pôvodnom   prejednaní   a   rozhodnutí   o   dedičstve.   Podľa   rozhodnutia   súdu   o   potvrdení dedičstva alebo o vyporiadaní dedičov sa dedičstvo nadobúda s účinnosťou ku dňu smrti poručiteľa.   V   dobe od smrti poručiteľa až do potvrdenia dedičstva alebo vyporiadania právoplatným rozhodnutím súdu (§ 175p, § 175q, § 175 zca), tu teda nemôže byť istota, s akým výsledkom konanie o dedičstvo skončí, a to najmä, kto bude poručiteľovým dedičom a ako bude vyporiadané dedičstvo medzi viacerými dedičmi, ak po poručiteľovi sú viacerí dedičia. Preto nie je v danom prípade prípustný petit o určenie vlastníctva navrhovateľa k predmetným nehnuteľnostiam. Bez právoplatného dedičského rozhodnutia totiž nemožno vydať ani rozhodnutie o určení vlastníckeho práva (ak malo byť nadobudnuté dedením). Tento záver napokon potvrdzuje aj judikatúra, keď napríklad Najvyšší súd ČR vo svojom rozhodnutí č. k. 30 Cdo 51/2007 konštatuje, že „ani jediný dědic se nemůže s úspěchem domáhal   žalobou   podle   §   80   písm.   c)   o.   s.   ř.   určení,   že   je   vlastníkem   věci   náležející do dědictví, pokud tato věc nebyla předmětem řízení o dědictví a ohledně této věci mu nebylo potvrzeno nabytí vlastnictví“.

Za daného stavu, kedy neprichádza do úvahy petit o určenie vlastníckeho práva a podľa   súdu   nemá   prichádzať   v   úvahu   ani   petit   o   určenie,   že   nehnuteľnosti   patria do dedičstva   (a   ani   petit   o   určenie,   že   nehnuteľnosti   boli   ku   dňu   smrti   vo   vlastníctve poručiteľa, keďže tento petit súd stotožňuje s petitom o určení dedičstva), by nastal stav, kedy navrhovateľ nemá zákonné právne prostriedky ako sa domôcť svojich práv (a tieto nezanikli v dôsledku preklúzie ani neoslabili v dôsledku premlčania). Takýto stav je ale v právnom   štáte   neprípustný   a   je   v   príkrom   rozpore   s   jeho   zásadami   a   s   ústavou a medzinárodnými dohovormi garantovanými právami.

Pochybenie   odvolacieho   súdu   je   o   to   zarážajúcejšie,   že   je   v   príkrom   rozpore s ustálenou, dlhodobou a jednotnou judikatúrou Najvyššieho súdu SR. V tejto súvislosti navrhovateľ dáva do pozornosti napr. rozsudok Najvyššieho súdu SR 1Cdo 26/2007 zo dňa 16. 12. 2008, ktorý bol v priebehu konania založený aj do súdneho spisu (čl. 227 – 230). Na strane 5 uvedeného rozsudku NS SR (v spise č. l. 229) je uvedené, že „Najvyšší súd SR v súlade   so   svojou   doterajšou   rozhodovacou   praxou   (porovnaj   k   tomu   napr.   rozsudky Najvyššieho   súdu   SR   z   11.   decembra   2008   sp.   zn.   3Cdo   44/2008,   z   30.   06.   2008 sp. zn. 5Cdo 147/2007,   z   29.   januára   2008   sp.   zn.   1Cdo   43/2007,   z   26.   júla   2007 sp. zn. 3Cdo   25/2007)   nemení   nič   na   závere   o   prípustnosti   určovacieho   návrhu,   že konkrétna   vec   (hnuteľná   alebo   nehnuteľná)   patrí   do   dedičstva   po   poručiteľovi,   ktorým návrhom   sa   môže   v sporovom   konaní   takého   určenia   domáhať   ten,   kto   je   dedičom poručiteľa (resp. do úvahy prichádzajúcim dedičom) prípadne jeho právnym nástupcom, voči inej osobe ako dedičovi (ktorá nie je poručiteľovým dedičom)“.

V   citovanom   rozhodnutí Najvyšší súd ďalej   uvádza   (str.   6),   že „výrok   rozsudku, ktorým sa navrhovateľ domáha určenia, že určité veci patria do dedičstva po poručiteľovi, plne   rešpektuje   úpravu   zakotvenú   v   §   80   písm.   c/   O.   s.   p.   (porovnaj   dikciu   tohto ustanovenia: „či tu právny vzťah alebo právo je alebo nie je“), t. j. vyhovuje zákonnej podmienke,   že   určovacia   žaloba   musí   zodpovedať   právnemu   vzťahu,   resp.   právu v prítomnom čase, t. j. stavu v čase vyhlásenia rozsudku (podľa § 154 ods. 1 O. s. p. je pre rozsudok rozhodujúci stav v čase jeho vyhlásenia)“.

Z   uvedeného   rozhodnutia   Najvyššieho   súdu   SR,   ako   aj   jeho   celkovej   doterajšej rozhodovacej   praxe,   celkom   jednoznačne   vyplýva,   že   dedič   má   vždy   naliehavý   právny záujem   na   určení,   či   určité   veci   patria   do   dedičstva   po   poručiteľovi.   Názor   súdu v sťažnosťou   napadnutom   rozhodnutí   o   neexistencii   naliehavého   právneho   záujmu na takomto určení vo svetle uvedenej judikatúry neobstojí.

V tejto súvislosti sťažovateľ zdôrazňuje, že súd sa vo svojom rozhodnutí s existenciou ustálenej judikatúry a právnych záverov v nej obsiahnutých týkajúcich sa rozhodujúcej otázky   nijako   argumentačne   nevysporiadal.   Navyše,   súd   ustálenú   rozhodovaciu   prax, napriek jej nespornej existencii (viď odkazy vo vyššie citovanom rozhodnutí NS SR na hneď niekoľko   ďalších   rozhodnutí),   vo   svojom   rozhodnutí   celkom   ignoroval,   teda   nielen,   že neuviedol, prečo judikatúru nemožno na daný prípad použiť, prípadne prečo sú právne závery   uvedené   v   judikatúre   nesprávne,   ale   túto   judikatúru   ani   len   nespomenul.   Táto skutočnosť je o to zarážajúcejšia, že predmetné rozhodnutia NS SR boli súdu do spisu priamo doložené...

Sťažovateľ   taktiež   zdôrazňuje,   že   prípadný   odklon   nižších   súdov   od   ustálenej judikatúry musí voči tejto judikatúre nielen byť výslovne argumentačne vymedzený ale musí aj   obstáť.   V   danom   prípade   nebol   naplnený   ani   jeden   z   týchto   znakov.   Odvolací   súd v sťažnosťou napadnutom rozhodnutí nielen, že existenciu judikatúry ignoroval, nijako jej závery nespochybnil, hoci rozhodol na základe záveroch úplne opačných, ale najmä, ako bolo   uvedené   vyššie,   tieto   závery   odvolacieho   súdu   sú   nesprávne.   Možno   dokonca konštatovať, že popierajú účel a význam dotknutých zákonných ustanovení, ale aj ochrany vlastníckeho   práva   garantovaného   v   čl.   20   Ústavy   SR.   Preto   v   danom   prípade   možno hovoriť   o   svojvôli   na   strane   odvolacieho   súdu   nielen   pre   nedostatočné   odôvodnenie vo vzťahu   k   judikatúre,   ale   aj   v   dôsledku   arbitrárnej   aplikácie   zákonných   ustanovení (I. ÚS 48/02).

So zreteľom na vyššie uvedené sa sťažovateľ domnieva, že v danom prípade došlo k porušeniu princípu predvídateľnosti súdneho rozhodnutia, a tým i k porušeniu zásady právnej istoty a teda aj práva na spravodlivý proces ako takého.

Pre   úplnosť   navrhovateľ   poukazuje   aj   na   ďalšie   pochybenie   odvolacieho   súdu, z ktorého   je   zrejmé,   že   súd   zrejme   v   dôsledku   prílišnej   vyťaženosti   nevenoval prejednávanému   prípadu   dostatočnú   pozornosť   a   vec   posúdil   unáhlene   a   v   rozpore so znením právnych predpisov.

Odvolací   súd   na   potvrdenie   svojho   právneho   záveru   o   neexistencii   naliehavého právneho záujmu na strane navrhovateľa totiž poukazuje na zákon č. 255/2001 Z. z., ktorým „bolo   novelizované   znenie   ustanovenia   §   34   ods.   2   zákona č.   162/1995 Zb.   o katastri nehnuteľností a o zápise vlastníckych a iných práv k nehnuteľnostiam (Katastrálny zákon), podľa ktorého právo k nehnuteľnosti podľa § 1 ods. 1, ktoré vzniklo rozhodnutím súdu o neplatnosti   právneho   úkonu   sa   do   katastra   nezapíše,   ak   právo   k   nehnuteľnosti   bolo dotknuté ďalšou právnou zmenou“. Súd k tomu ďalej uvádza, že „uvedené ustanovenie má riešiť   postup   správneho orgánu   pri zápise záznamovej   listiny,   ktorou je rozsudok súdu o neplatnosti   právneho   úkonu   a   zároveň   rozsudok   súdu   o   určení   vlastníctva   absentuje. V takomto prípade, ak toto právo bolo následne dotknuté zmenou, je potrebné súdom určiť, komu patrí vlastnícke právo“.

Súd   síce   správne   konštatuje,   že   v   roku   2001   došlo   k   novelizácii   spomínaného ustanovenia § 34 ods. 2 zák. č. 162/1995 Zb., avšak opomína, že s účinnosťou k 15. 10. 2008 bolo predmetné ustanovenie opätovne novelizované (zák. č. 384/2008 Z. z.) a jeho od vtedy platné znenie je nasledovné: „ak súd rozhodol o neplatnosti právneho úkonu alebo neplatnosti dobrovoľnej dražby, 10ea) správa katastra vyznačí stav pred týmto právnym úkonom alebo pred dobrovoľnou dražbou; to platí aj vtedy, ak právo k nehnuteľnosti bolo dotknuté ďalšou právnou zmenou a ak je rozhodnutie súdu záväzné pre osoby, ktorých sa táto právna zmena týka.“

Z citovaného znenia ust. § 34 ods. 2 zák. č. 162/1995 Z. z., platného a účinného ku dňu vyhlásenia rozsudku (tak prvostupňového ako aj odvolacieho súdu) a skutočnosti, že predmetný rozsudok by bol záväzný aj pre nadobúdateľov sporných práv, nakoľko všetci neskorší nadobúdatelia sú účastníkmi súdneho konania (§ 159 ods. 2 O. s. p.), je zrejmé, že argumentácia   odvolacieho   súdu   je   bez   opory   v   zákonných   ustanoveniach   aj   v   tomto prípade.

Uvedené platí o to viac, že na základe rozhodnutia o tom, či určité nehnuteľnosti patria   do   dedičstva,   sa   žiadne   zmeny   v   katastri   nevykonávajú   z   princípu   (bez   ohľadu na znenie § 34 ods. 2 zák. č. 162/1995 Z. z.), ale v zmysle ust. § 71 ods. 3 zák. č. 162/1995 Z. z. sa údaje o odporcoch ako o vlastníkoch sporných nehnuteľností nebudú používať...»

Sťažovateľ   navrhol,   aby ústavný   súd „vydal   nález   o   porušení   základného   práva sťažovateľa   na   súdnu   a   inú   právnu   ochranu   v   zmysle   čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej republiky, článku 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a v zmysle článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a rozhodnutie Krajského súdu v Bratislave zo dňa 20. marca 2013 č. k. 2Co 342/2012 zrušil a vec vrátil súdu na ďalšie konanie“.

Zároveň si sťažovateľ uplatnil nárok na náhradu trov konania pred ústavným súdom „ktoré v súčasnosti pozostávajú z trov za právne zastúpenie advokátom vo výške 331,13 € (2 úkony á 130,16 € +2 x paušál á 7,81 € + DPH 20 % 55,19 €)“.

Ústavný   súd   sťažnosť   prerokoval   na   neverejnom   zasadnutí   senátu   a   uznesením č. k. I. ÚS 482/2013-15 zo 7. augusta 2013 ju prijal na ďalšie konanie.

Na   základe   žiadosti   ústavného   súdu   sa   k   veci   vyjadril   predseda   krajského   súdu podaním sp. zn. Spr. 3416/13 z 1. októbra 2013 a uviedol:

„Prípisom zo dňa 16. 09. 2013 som požiadal JUDr. Máriu Hajdínovú, predsedníčku senátu   2Co   Krajského   súdu   v   Bratislave,   o   vyjadrenie   k   sťažnosti   vo   veci sp. zn. 2Co 342/2012; požadované vyjadrenie mi bolo doručené dňa 27. 09. 2013.

JUDr. Mária Hajdínová vo svojom vyjadrení na úvod uviedla, že referujúcim sudcom a   zároveň   predsedníčkou   senátu   v   danej   veci   bola   JUDr.   Darina   Kriváňová,   ktorá v súčasnosti čerpá dovolenku.

Vo svojom vyjadrení menovaná predsedníčka senátu uviedla, že podstatou nároku navrhovateľa Ing. P. J. v prejednávanej veci (podanej na súde prvého stupňa dňa 14. 07. 2008)   je   to,   že   nehnuteľnosti   vedené   pre   Obec   a   katastrálne   územie   B.   v LV...,   pre katastrálne územie H. v LV... patria do dedičstva po poručiteľovi JUDr. A. J., zomrel dňa..., keď predtým súd vyslovil absolútnu neplatnosť právnych úkonov – kúpnej zmluvy zo dňa 16. 12. 1998, uzavretej medzi JUDr. A. J. ako predávajúcim a odporcom v I. rade D. M. ako kupujúcim (vklad vlastníckeho práva bol povolený za života predávajúceho) a následne kúpnych zmlúv, na základe ktorých sa odporcovia v II., III. rade stali v neskoršom období vlastníkom   daných   nehnuteľností   z   dôvodu,   že   kúpna   zmluva   z roku   1998   je   absolútne neplatná podľa ustanovenia § 39 Občianskeho zákonníka, pretože nebola uvedená štátna príslušnosť   odporcu,   prevádzané   nehnuteľnosti   neboli   ocenené   podľa   BPEJ-OÚ,   odbor pozemkový, poľnohospodárstva a lesného a vodného hospodárstva, že kúpna zmluva bola prepracovaná, že predávajúci nesplnomocnil JUDr. V. na úkony v súvislosti k uzavretím kúpnej zmluvy.

Tvrdené skutočnosti neboli spôsobilé vyvolať absolútnu neplatnosť právneho úkonu. Ako z vykonaného dokazovania vyplýva, jednoznačnou vôľou predávajúceho JUDr. A. J. bolo predať dané nehnuteľnosti odporcovi v I. rade, s kupujúcim sa dohodol na kúpnej cene,   peniaze   boli   predávajúcemu   aj   vyplatené.   Skutočnosť,   že   v   kúpnej   zmluve   boli vykonané zmeny, stalo sa tak za súčinnosti predávajúceho aj kupujúceho; opak v konaní preukázaný   nebol.   Ak   by   dané   skutočnosti   boli   spôsobilé   vyvolať   relatívnu   neplatnosť daného   právneho   úkonu,   bolo   potrebné   prihliadnuť   k   námietke   odporcu   v   tom,   že   pre vyslovenie   relatívnej   neplatnosti   právneho   úkonu   navrhovateľovi   uplynula   premlčacia doba.   Už   len   za   tohto   stavu   potom   bolo   treba   uviesť,   že   navrhovateľ   neuniesol   svoje dôkazné bremeno spočívajúce v tom, že vo veci nepreukázal naliehavý právny záujem podľa ustanovenia § 80 písm. c/ O. s. p.

V   podrobnostiach   predsedníčka   senátu   ďalej   odkazuje   na   rozsudok   odvolacieho súdu. JUDr.   Mária   Hajdínová   zdôraznila,   že   vklad   vlastníckeho   práva   v   prospech nadobúdateľa bol povolený za života predávajúceho JUDr. A. J., že jeho jednoznačnou vôľou bolo nehnuteľnosti predať, so svojím vlastníctvom nakladal v súlade so zákonom, po uzavretí kúpnej zmluvy sa nedomáhal vyslovenia jej neplatnosti; nikto nenamietal, že by odporca   v   I.   rade   ako   kupujúci   nadobudol   majetok   v   rozpore   s   právnym   poriadkom, nezákonným spôsobom, v rozpore s dobrými mravmi.

Krajský súd v Bratislave rozsudkom č. k. 2Co 342/2012-441, zo dňa 20. 03. 2013 neporušil práva navrhovateľa, osobitne ním vytýkané práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa   čl.   46 ods.   I   Ústavy Slovenskej   republiky,   čl.   36 ods.   I Listiny   základných   práv a slobôd,   práva na   spravodlivé   súdne konanie podľa   čl.   6 ods.   I   Dohovoru o   ochrane ľudských práv a základných slobôd...“

Sťažovateľ   sa   prostredníctvom   svojho   právneho   zástupcu   vyjadril   k   stanovisku krajského súdu podaním doručeným ústavnému súdu 21. októbra 2013.

Krajský   súd,   ako   aj   právny   zástupca   sťažovateľa   ústavnému   súdu   oznámili,   že netrvajú na ústnom pojednávaní.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona Národnej rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľ v sťažnosti namietal porušenie svojho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom krajského súdu.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným   postupom   svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru spočíva v oprávnení každého   domáhať   sa   ochrany   svojich   práv   na   súde.   Tomuto   oprávneniu   zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktoré tento článok ústavy o základnom práve na súdnu ochranu vykonávajú (čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení s čl. 51 ods. 1 ústavy). Reálne uplatnenie základného práva na súdnu ochranu predpokladá, že účastníkovi súdneho   konania   sa   táto   ochrana   poskytne   v   zákonom   predpokladanej   kvalite,   pričom výklad a používanie príslušných zákonných ustanovení musí v celom rozsahu rešpektovať základné právo účastníkov na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny a právo na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Tomuto základnému právu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny aj právu podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru zodpovedá uplatňovanie zásady prednosti ústavne konformného výkladu, ktorý   ústavný súd   uplatňuje aj v   konaniach   o   návrhoch   fyzických   osôb   alebo právnických   osôb,   pričom   zdôrazňuje,   že   z   tejto   zásady   vyplýva   tiež   požiadavka,   aby v prípadoch,   ak   pri   uplatnení štandardných   metód   výkladu   prichádzajú   do   úvahy   rôzne výklady   súvisiacich   právnych   noriem,   bol   uprednostnený   ten,   ktorý   zabezpečí plnohodnotnú,   resp.   plnohodnotnejšiu   realizáciu   ústavou   garantovaných   práv   fyzických osôb alebo právnických osôb. Všetky orgány verejnej moci sú povinné v pochybnostiach vykladať právne normy v prospech realizácie ústavou (a tiež medzinárodnými zmluvami) garantovaných základných práv a slobôd (II. ÚS 148/06, IV. ÚS 96/07). Ústavný súd v tejto súvislosti dodáva, že ústavne konformný výklad je príslušný orgán verejnej moci povinný uplatňovať vo vzťahu ku všetkým účastníkom konania a zároveň garantovať ich primeranú rovnováhu   tak,   aby   bolo   rozhodnutie   v   predmetnej   veci   akceptovateľné   z   hľadiska požiadaviek vyplývajúcich jednak z ústavy, ako aj z medzinárodných zmlúv o ľudských právach a základných slobodách, ktorým je Slovenská republika viazaná.

Výklad a aplikácia   zákonných   predpisov   zo   strany   všeobecných   súdov   musí   byť preto   v   súlade   s   účelom   základného   práva   na   súdnu   ochranu,   ktorým   je   poskytnutie materiálnej   ochrany   zákonnosti   tak,   aby   bola   zabezpečená   spravodlivá   ochrana   práv a oprávnených   záujmov   účastníkov   konania.   Aplikáciou   a   výkladom   týchto   ustanovení nemožno obmedziť toto základné právo v rozpore s jeho podstatou a zmyslom.

Pokiaľ ide o základné práva a slobody, ústava rozdeľuje ochranu ústavnosti medzi všeobecné súdy a ústavný súd. Systém tejto ochrany je založený na princípe subsidiarity, ktorý   určuje   aj   rozsah   právomoci   ústavného   súdu   pri   poskytovaní   ochrany   základným právam a slobodám vo vzťahu k právomoci všeobecných súdov (čl. 142 ods. 1 ústavy), a to tak, že všeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov, ale aj za dodržiavanie základných práv a slobôd (čl. 144 ods. 1 a 2 a čl. 152 ods. 4 ústavy).

Z konštantnej rozhodovacej činnosti ústavného súdu vyplýva, že ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol náležite zistený skutkový stav a aké právne závery zo skutkového   stavu   všeobecný   súd   vyvodil.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje na kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a   aplikácie   s   ústavou,   prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách.

Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutia všeobecných súdov, ak v konaniach, ktoré im predchádzali, alebo samotných rozhodnutiach došlo   k   porušeniu   základného   práva   alebo   slobody,   pričom   skutkové   a   právne   závery všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmavania vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné, zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 13/00, I. ÚS 17/00) a zároveň by mali za následok porušenie niektorého z princípov spravodlivého procesu, ktoré neboli napravené v inštančnom (opravnom) postupe všeobecných súdov.

Súčasťou procesných záruk spravodlivého rozhodnutia, resp. minimálnych garancií procesnej povahy, je taktiež právo na odôvodnenie súdneho rozhodnutia.

Podľa   §   157   ods.   2   Občianskeho   súdneho   poriadku   (ďalej   aj   „OSP“)   súd v odôvodnení rozsudku uvedie, čoho sa navrhovateľ (žalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (žalovaný), prípadne iný účastník konania, stručne, jasne a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku   bolo presvedčivé a ústavne akceptovateľné.

V   súlade   s   uvedeným   ustanovením   Občianskeho   súdneho   poriadku   je   teda povinnosťou   všeobecného   súdu   uviesť   v   rozhodnutí   dostatočné   a   relevantné   dôvody, na ktorých svoje rozhodnutie založil. Dostatočnosť a relevantnosť týchto dôvodov sa musí týkať tak skutkovej, ako i právnej stránky rozhodnutia.

Tieto zásady týkajúce sa vzťahu ústavného súdu a všeobecných súdov pri ochrane ústavnosti, ktoré možno vyvodiť z doterajšej konštantnej judikatúry ústavného súdu, boli relevantné aj v danej veci.

Ústavný súd po preskúmaní skutkových a právnych záverov vyslovených v rozsudku krajského súdu dospel k záveru, že tieto sú ústavne nekonformné.

V súlade s uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) 16. decembra 2010 sp. zn. 3 Cdo 154/2010 zo 16. decembra 2010 publikovaným aj v Zbierke   stanovísk   najvyššieho   súdu   a   rozhodnutí   súdov   Slovenskej   republiky pod č. 3/2011 „V konaní o žalobe, ktorou sa dedič domáha určenia, že určitá vec patrí do dedičstva po poručiteľovi, ide o posúdenie, či poručiteľ bol v čase smrti vlastníkom tejto veci. Navrhované určenie sa tu vzťahuje k okamihu smrti poručiteľa a okolnosti, ktoré nastali po tomto okamihu nemôžu mať vplyv na rozhodnutie súdu.“. V citovanom uznesení sa konkrétne uvádza: „Súdna prax akceptuje žaloby, ktorými sa dedič domáha určenia, že tá   –   ktorá   vec   patrí   do   dedičstva   po   poručiteľovi.   V   konaní   o   takých   žalobách   ide   o posúdenie, či poručiteľ bol v čase smrti vlastníkom tejto veci. Požadované určenie sa tu vzťahuje ku dňu smrti poručiteľa a okolnosti, ktoré nastali po tomto dni, nemôžu mať vplyv na rozhodnutie súdu. Treba dodať, že ak súd vyhovie žalobe požadujúcej uvedené určenie a vec je následne prejednaná v konaní o dedičstve ako majetok poručiteľa, nepotvrdzuje rozhodnutie o dedičstve (osvedčenie o dedičstve), že dedič je v súčasnosti vlastníkom veci. Po   smrti poručiteľa môžu vo všeobecnosti nastať právne skutočnosti,   s ktorými právny poriadok spája vznik vlastníctva niekoho iného (napríklad vydržaním); v konaní, v ktorom sa zisťuje, či určitá vec bola v čase smrti poručiteľa v jeho vlastníctve, sú však takéto (neskoršie) skutočnosti právne bezvýznamné.“

Krajský súd v namietanom rozsudku v súlade s už citovanou judikatúrou najvyššieho súdu   správne   konštatoval,   že „v   konaniach,   v   ktorých   sa   dedič   domáha   určenia,   že konkrétna vec patrí do dedičstva po poručiteľovi, v takýchto konaniach ide o posúdenie, či poručiteľ bol v čase smrti vlastníkom predmetnej veci. Požadované určenie sa vzťahuje na obdobie   ku   dňu   smrti   poručiteľa   a   okolnosti,   ktoré   nastali   po   tomto   dni   nemajú   vplyv na rozhodnutie súdu. Ak súd vyhovie žalobe s požadovaným určením a vec je následne prejednaná v konaní o dedičstve ohľadne konkrétneho majetku poručiteľa, nepotvrdzuje rozhodnutie   o   dedičstve,   že   dedič   je   v   súčasnosti   vlastníkom   veci,   pretože   po   smrti poručiteľa   môžu   nastať   právne   skutočnosti,   s   ktorými   spája   právny   poriadok   vznik vlastníckeho práva niekoho iného. V konaní, v ktorom sa zisťuje, či určitá vec bola v čase smrti poručiteľa v jeho vlastníctve sú neskoršie skutočnosti právne bezvýznamné... V prejednávanej veci navrhovateľ žiadal určiť, že nehnuteľnosti patria do dedičstva po JUDr. A. J., ktorý zomrel dňa... Nehnuteľnosti nadobudol na základe kúpnej zmluvy zo dňa 09. 08. 2005 odporca v 3. rade a následne tieto nehnuteľnosti nadobudol odporca v 2. rade na základe kúpnej zmluvy zo dňa 26. 06. 2007, z čoho vyplýva, že požadované určenie sa vzťahuje ku dňu smrti poručiteľa, ale po tomto dni nastali okolnosti, na ktoré nie je možné v tomto konaní prihliadnuť a nemajú vplyv na rozhodnutie súdu na základe podanej žaloby...

v prípade vyhovenia žalobe požadujúcej uvedené určenie, navrhovateľ ako dedič nenadobúda   právo   vlastníctva   k   predmetným   nehnuteľnostiam   a   prípadné   rozhodnutie o dedičstve nepotvrdzuje, že navrhovateľ ako dedič je v súčasnosti vlastníkom veci, pretože po dni 25. 05. 2000 nastali právne skutočnosti, ktoré nie je možné v tomto konaní zohľadniť, pretože nastali až po smrti poručiteľa...“.

Z uvedeného nesporne vyplýva, že okresný súd v prípade meritórneho posúdenia návrhu mohol v rámci prejudiciálnej otázky posudzovať len platnosť tých právnych úkonov, ku   ktorým   došlo   do   smrti   poručiteľa,   a   teda   pri   sťažovateľom   vymedzenom   petite   bol vylúčený meritórny prieskum právnych úkonov, ku ktorým došlo po smrti poručiteľa.

Krajský   súd   však   dospel   k   ústavne   nekonformnému   a   reštriktívnemu   výkladu splnenia podmienky danosti naliehavého právneho záujmu sťažovateľa na určení, že sporné nehnuteľnosti patria do dedičstva po jeho otcovi.

Podľa   názoru   ústavného   súdu   je   ústavne   neakceptovateľný   záver,   podľa   ktorého krajský súd objektívnu nespôsobilosť prípadného vyhovujúce rozsudku (vo veci určenia, že nehnuteľnosť patrila do dedičstva po poručiteľovi) vyvolať zmenu v zápise vlastníkov spornej   nehnuteľnosti   v   katastri   nehnuteľností   striktne   stotožňuje   s   absenciou   zmeny právneho   postavenia   sťažovateľa   po   takomto   určení,   a   tým   vylučuje   danosť   jeho naliehavého právneho záujmu na takomto určení.

Skutočnosť,   že   prípadné   určenie,   že   sporné   nehnuteľnosti   patria   do   dedičstva po otcovi sťažovateľa (ani v spojení s následným osvedčením, že tieto nehnuteľnosti ku dňu smrti poručiteľa nadobudol do vlastníctva sťažovateľ), nemôže vyvolať zmenu v zápise vlastníkov v katastri nehnuteľností, nemôže viesť striktne k záveru, že sa tým žiadnym spôsobom   nezmení   právne   postavenie   sťažovateľa.   Naopak,   práve   meritórne   posúdenie existencie vlastníctva právneho predchodcu sťažovateľa k sporným nehnuteľnostiam môže zmeniť právne postavenie sťažovateľa, keďže jedine úspech sťažovateľa v konaní o jeho návrhu mu umožní uplatnenie svojich prípadných nárokov voči subjektom, ktoré boli alebo sú stále vedené v katastri nehnuteľností ako vlastníci spornej nehnuteľnosti. Opačný záver by znamenal denegatio iustitiae v   prípadoch,   ak po   smrti   poručiteľov   dôjde   k právnym úkonom, ktorých predmetom je nakladanie s majetkom, ktorý patril poručiteľovi ku dňu jeho smrti.

Pokiaľ podľa okresného súdu k zmene právneho postavenia sťažovateľa spočívajúcej v   prípadnom   zápise   jeho   vlastníctva   v   katastri   nehnuteľnosti   môže   viesť   jedine   žaloba o určenie jeho vlastníckeho práva (ktorá by umožňovala aj prejudiciálny prieskum platnosti úkonov, ku ktorým došlo po smrti poručiteľa), uvedenému je nutné prisvedčiť. Avšak práve predpokladom aktívnej legitimácie sťažovateľa na podanie takéhoto návrhu je meritórne posúdenie vlastníctva jeho predchodcu v namietanom konaní a osvedčenie nadobudnutia vlastníctva   sťažovateľom   v   nesporovom   dedičskom   konaní,   ktoré   nemôže   subsumovať všeobecný súd v sporovom konaní o určenie vlastníctva.

Ústavný súd preto konštatuje, že z ústavného hľadiska je neakceptovateľný právny názor vyslovený krajským súdom v napadnutom rozsudku, v zmysle ktorého nedostatok právneho záujmu na určení, že nehnuteľnosti patria do dedičstva po poručiteľovi, je daný tým, že po úmrtí poručiteľa došlo k ďalším právnym úkonom, predmetom ktorých   bol prevod vlastníctva k týmto nehnuteľnostiam, a teda určením, či nehnuteľnosti patrili ku dňu smrti do vlastníctva poručiteľa, žiadnym spôsobom nemôže byť dotknuté právne postavenie jeho dediča (navrhovateľa), keďže takéto určenie nemôže viesť k zmene zápisu vlastníkov označených   nehnuteľností   v   katastri   nehnuteľností,   resp.   k   zápisu   poručiteľa   či navrhovateľa ako vlastníka nehnuteľností.

V závere je potrebné uviesť, že samotná argumentácia krajského súdu vo vyjadrení k sťažnosti je rozporná, keď závery o neexistencii právneho záujmu sťažovateľa na určení, že nehnuteľnosti patria do dedičstva, odôvodňuje meritórnymi závermi (o platnosti kúpnej zmluvy   uzavretej   poručiteľom,   pričom   meritórne   posudzovanie   veci   v   napadnutom rozsudku odmietol práve pre svoj záver o nedostatku naliehavého právneho záujmu).

Ústavný   súd   na   základe   uvedeného   konštatuje,   že   rozsudok   krajského   súdu   je rozhodnutím,   ktoré   nie   je   z   ústavného   hľadiska   akceptovateľné   a   udržateľné,   a   preto rozhodol, že označeným rozhodnutím bolo porušené základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

III.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie. Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie.

Podľa prvej vety § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde ak sa základné právo alebo sloboda   porušili   rozhodnutím   alebo   opatrením,   ústavný   súd   také   rozhodnutie   alebo opatrenie zruší.

Podľa   §   56   ods.   3   písm.   b)   zákona   o   ústavnom   súde   ak   ústavný   súd   sťažnosti vyhovie, môže vrátiť vec na ďalšie konanie.

Podľa § 56 ods. 6 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd právoplatné rozhodnutie, opatrenie   alebo   iný   zásah   zruší   a   vec   vráti   na   ďalšie   konanie,   ten,   kto   vo   veci   vydal rozhodnutie, rozhodol o opatrení alebo vykonal iný zásah, je povinný vec znova prerokovať a rozhodnúť. V tomto konaní alebo postupe je viazaný právnym názorom ústavného súdu.

Keďže napadnutým rozsudkom krajského súdu došlo k porušeniu základného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ústavný súd tento rozsudok zrušil (čl. 127 ods. 2 ústavy v spojení s § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde) a vrátil vec krajskému súdu na ďalšie konanie [čl. 127 ods. 2 v spojení s § 56 ods. 3 písm. b) zákona o ústavnom súde].

Krajský   súd   bude   po   vrátení   veci   na   ďalšie   konanie   viazaný   právnym   názorom ústavného súdu vyjadreným v II. časti tohto nálezu.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie (podobne § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde). Sťažovateľ nežiadal priznať finančné zadosťučinenie, a preto ústavný súd viazaný sťažnosťou sťažovateľa o takomto nároku ani nerozhodoval.

Podľa   §   36   ods.   2   zákona o   ústavnom   súde   ústavný súd môže v   odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy. Sťažovateľ bol vo veci úspešný, a preto bolo potrebné rozhodnúť o úhrade trov konania.

Ústavný   súd   priznal   sťažovateľovi   trovy   konania   z   dôvodu   právneho   zastúpenia advokátom pozostávajúce z odmeny advokáta za dva úkony právnej služby vykonané v roku 2013   (prevzatie   a   príprava   zastupovania,   písomné   podanie   sťažnosti   ústavnému   súdu). Vychádzal   pritom   z   vyhlášky   Ministerstva   spravodlivosti   Slovenskej   republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“). Podľa § 11 ods. 3 v spojení s § 1 ods. 3 vyhlášky je odmena advokáta (základná tarifa) v konaní pred ústavným súdom za jeden úkon právnej služby vykonaný v roku 2013 1/6 z výpočtového základu zo sumy 781 €, čo predstavuje za jeden úkon právnej služby odmenu v sume 130,16 € a 7,81 € režijný paušál, teda za dva úkony právnej služby sumu 275,94 €. Odmena za poskytnuté právne služby v konaní pred ústavným súdom je zvýšená o daň z pridanej hodnoty (keďže advokát sťažovateľa je jej platcom) a predstavuje celkovú sumu 331,13 € (275,94 € plus 20 % daň z pridanej hodnoty zo sumy 275,94 €, t. j. plus 55,188 € = 331,13 €).

Podanie právneho zástupcu sťažovateľov doručené ústavnému súdu 21. októbra 2013 nevyhodnotil ústavný súd podľa jeho obsahu ako podanie relevantné na rozhodnutie vo veci samej, preto odmenu zaň nepriznal.

Z týchto dôvodov   ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto nálezu.

Priznanú náhradu trov právneho zastúpenia je krajský súd povinný zaplatiť na účet právneho zástupcu sťažovateľa v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný   opravný   prostriedok,   toto   rozhodnutie   nadobúda   právoplatnosť   dňom   jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 11. decembra 2013