znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 481/2015-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 18. novembra 2015 predbežne prerokoval sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, zastúpeného advokátom JUDr. Matúšom Košarom, Advokátka kancelária JUDr. Danica Birošová, s. r. o., Piaristická 46, Trenčín, vo veci namietaného porušenia základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky rozsudkom Okresného súdu Nové Zámky č. k. 9 C 159/2011-333 z 15. júna 2012 a jemu predchádzajúcim postupom, rozsudkom Krajského súdu v Nitre č. k. 7 Co 263/2012-434 z 27. marca 2014 a jemu predchádzajúcim postupom a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Cdo 338/2014 z 27. mája 2015 a jemu predchádzajúcim postupom a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 21. augusta 2015 doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) rozsudkom Okresného súdu Nové Zámky (ďalej len „okresný súd“) č. k. 9 C 159/2011-333 z 15. júna 2012 (ďalej len „rozsudok okresného súdu“) a jemu predchádzajúcim postupom, rozsudkom Krajského súdu v Nitre (ďalej len „krajský súd“) č. k. 7 Co 263/2012-434 z 27. marca 2014 (ďalej len „rozsudok krajského súdu“)   a   jemu   predchádzajúcim   postupom   a   uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 2 Cdo 338/2014 z 27. mája 2015 (ďalej len „uznesenie najvyššieho súdu“) a jemu predchádzajúcim postupom.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva:«Sťažovateľ sa žalobou podanou na Okresnom súde... domáhal určenia, že sťažovateľ a... „manželka sťažovateľa“ sú bezpodielovými spoluvlastníkmi nehnuteľností...

Sťažovateľ   svoj   návrh   odôvodnil   v   súlade   s   nasledovným   skutkovým   a   právnym základom:

Dňa 6.2.2006... bola uzatvorená kúpna zmluva... medzi Mestom Nové Zámky... ako predávajúcim   a   manželkou   sťažovateľa   ako   kupujúcim,   predmetom   ktorej   bol   prevod vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam.

Kúpna   cena   bola...   zaplatená   z   prostriedkov   patriacich   do   bezpodielového spoluvlastníctva manželov... a to z poskytnutého úveru... Sťažovateľ... tvrdil, že uvedené nehnuteľnosti patria do bezpodielového spoluvlastníctva manželov sťažovateľa a manželky sťažovateľa.

V   kúpnej   zmluve   na   strane   kupujúceho   figurovala   iba   manželka   sťažovateľa, v dôsledku   čoho   na   LV k. ú. ⬛⬛⬛⬛ bola   zapísaná   iba   ona...   Následne sťažovateľ a manželka sťažovateľa ako požičiavatelia uzatvorili s Občianskym združením ⬛⬛⬛⬛ ako   vypožičiavateľom   zmluvu   o   výpožičke,   ktorej   predmetom   boli nehnuteľnosti...

Dňa 06.07.2010 bola bez vedomia sťažovateľa uzatvorená kúpna zmluva... medzi manželkou   sťažovateľa   ako   predávajúcim   a ⬛⬛⬛⬛...   ako   kupujúcim, predmetom ktorej bol prevod vlastníckeho práva nehnuteľnostiam....

následne kúpnou zmluvou.. previedol nehnuteľnosti na spoločnosť ⬛⬛⬛⬛..

Žalobou podanou na Okresný súd... sa sťažovateľ s poukazom na zásadu nemo plus iuris   ad   alium   transferre   potest   quam   ipse   habet   domáhal   určenia   vlastníckeho   práva k nehnuteľnostiam, s poukazom na relatívnu neplatnosť kúpnej zmluvy zo dňa 6.7.2010, s poukazom na § 145 Občianskeho zákonníka, v zmysle ktorého neplatný je právny úkon, na ktorý   nedal   súhlas   druhý   z   manželov,   ibaže   sa   jedná   o   bežnú   vec.   Je   nepochybné,   že v prípade prevodu nehnuteľností nešlo o bežnú vec týkajúcu sa spoločnej veci.

V konaní ďalej sťažovateľ namietal, že kúpna zmluva zo dňa 6.7.2010 je absolútne neplatným právnym úkonom v zmysle § 41a ods. 2 Zákona č. 40/1964 Z. z. Občianskeho zákonníka,   z   dôvodu,   že   predmetná   kúpna   zmluva   bola   uzatvorená   medzi   manželkou sťažovateľa a ⬛⬛⬛⬛ na zabezpečenie pôžičky poskytnutej ⬛⬛⬛⬛ manželke sťažovateľa vo výške 8.000 €. ako veriteľ nechal u notárky vypracovať potrebné dokumenty s tým, že zamýšľaný právny vzťah bude realizovaný ako „kúpa nehnuteľnosti s právom   spätnej   kúpy“,   avšak   v   skutočnosti   sa   jednalo   o   uzatvorenie   zmluvy o zabezpečovacom   prevode   práva   na   spornú   nehnuteľnosť,   ktorá   mala   zabezpečovať poskytnutie finančných prostriedkov....

Okresný súd... rozsudkom zo dňa 15. júna 2012 č. k. 9 C 159/2011-333 žalobu sťažovateľa zamietol.

Z odôvodnenia rozsudku Okresného súdu Nové Zámky vyplýva nasledovné: Pokiaľ sa chcel sťažovateľ domáhať relatívnej neplatnosti právneho úkonu, mal tak urobiť tým, že nebol zapísaný na LV ako bezpodielový spoluvlastník vtedy, keď manželka navrhovateľa nadobudla nehnuteľnosti do výlučného vlastníctva, ale lehota na uplynutie tohto práva sa mu premlčala.

Okresný súd mal teda za to, že sťažovateľ nemohol byť vo svojej žalobe úspešný z dôvodu   premlčania   práva   na   dovolanie   sa   relatívnej   neplatnosti   právneho   úkonu. Z odôvodnenia rozsudku však nevyplýva, ani súd ďalej neskúmal a neuviedol, kedy došlo k „uplynutiu   práva“,   resp.   k   premlčaniu   lehoty   na   „uplynutie   práva“,   resp.   od   akého okamihu mala táto lehota začať plynúť....

Súd mal z vykonaného dokazovania ďalej za preukázané, že nehnuteľnosti, ktoré odkúpila manželka sťažovateľa od Mesta Nové Zámky tvorili a tvoria predmet podnikania manželky   sťažovateľa,   nakoľko   skutočnosť,   že   ich   manželka   sťažovateľa   takto   odkúpila vyplýva z listinných dôkazov vykonaných v konaní. Súčasne ďalej Okresný súd Nové Zámky poukázal na skutočnosť, že manželka sťažovateľa je štatutárnym zástupcom občianskeho združenia ⬛⬛⬛⬛, ktoré vykonávalo svoju činnosť v sporných nehnuteľnostiach, o čom sťažovateľ ako jej manžel dobre vedel. Ďalej prvostupňový súd ustálil, že manželka sťažovateľa nadobudla nehnuteľnosti do výlučného vlastníctva, keďže tieto slúžili pre výkon povolania len jej samotnej.

V   dôsledku   vyššie   uvedeného   mal   Okresný   súd   Nové   Zámky   za   preukázané,   že nehnuteľnosti   nadobudla   manželka   sťažovateľa   do   svojho   výlučného   vlastníctva   a   tieto netvoria   masu   bezpodielového   spoluvlastníctva   manželov   sťažovateľa   a   manželky sťažovateľa.

Prvostupňový   súd   v   odôvodnení   rozsudku   neuviedol,   akému   povolaniu   manželky sťažovateľa   mali   slúžiť   predmetné   nehnuteľnosti,   resp.   predmetom   ktorého   podnikania manželky sťažovateľa nehnuteľností sú. Okresný súd Nové Zámky v odôvodnení poukazuje na skutočnosť, že manželka sťažovateľa je štatutárnym zástupcom Občianskeho združenia ⬛⬛⬛⬛, ktoré vykonávalo činnosť v nehnuteľnostiach. Pritom Okresný súd Nové Zámky   nerozlišoval   medzi   právnou   subjektivitou   manželky   sťažovateľa   a   občianskym združením,   súd   stotožnili   tieto   dva   právne   subjekty   (manželku   sťažovateľa   a   občianske združenie),   v   rozhodnutí   neodôvodnil,   z   akého   dôvodu   tieto   subjekty   považuje za zameniteľné   a   nakoniec   vyvodil   nesprávny   právny   záver   o   potrebe   vylúčenia nehnuteľností z bezpodielového spoluvlastníctva manželov.

Záver o podnikaní resp. výkone povolania manželky sťažovateľa ako jeden z hlavných dôvodov   podporujúcich   rozhodnutie   súdu   tak   nebol   v   rozhodnutí   súdu   dostatočne odôvodnený, na čo sťažovateľ v ďalšom konaní opätovne poukazoval

Vyššie   uvedené   závery   súdu   v   tomto   smere   sú   podľa   názoru   sťažovateľa prinajmenšom nejednoznačné a nedávajú zrozumiteľnú odpoveď na otázku, akými úvahami sa   súd   riadil,   keď   dospel   k   záveru,   že   nehnuteľnosti   majú   byť   vyňaté   z   režimu bezpodielového spoluvlastníctva manželov, resp. akými úvahami sa súd riadil pri ustálení premlčania nároku sťažovateľa na uplatnenie práva na dovolanie sa relatívnej neplatnosti právneho   úkonu.   Prvostupňový   súd   sa   ďalej   nezaoberal   s   otázkou,   z   akého   dôvodu uzatvorili   sťažovateľ   a   manželka   sťažovateľa   zmluvu   o   výpožičke   na   predmetné nehnuteľnosti,   ak   nehnuteľnosť   nepovažovali   za   takú,   čo   patrí   do   ich   bezpodielového spoluvlastníctva a s týmto dôkazom sa pri hodnotení dôkazov a v odôvodnení rozsudku nijakým spôsobom nevysporiadal.

Sťažovateľ má za to, že vyššie uvedenými nedostatkami odôvodnenia rozsudku trpí aj Rozsudok Krajského súdu v Nitre zo dňa 27.03.2014 č. k. 7 Co/263/2012-436, v ktorom sa odvolací súd stotožnil s právnym názorom súdu prvého stupňa.

Odvolací súd sa nijakým spôsobom nedotkol premlčania práva sťažovateľa, tento ďalej nekonkretizoval, nedostatok odôvodnenia rozhodnutia teda v tomto smere neodstránil. Odvolací súd vo svojom rozhodnutí takisto neuvádza ani nešpecifikuje povolanie resp.   podnikateľskú   činnosť,   ktorú   mala   manželka   sťažovateľa   vykonávať   v   súvislosti s nehnuteľnosťami, iba v odôvodnení rozhodnutia zopakoval záver súdu prvého stupňa, že nehnuteľnosti   slúžili   výkonu   povolania   žalovanej   a   preto   sa   nestali   predmetom bezpodielového spoluvlastníctva manželov....

Voči   rozsudku   Krajského   súdu...   podal   sťažovateľ   dovolanie,   v   ktorom   namietal nedostatočné odôvodnenie rozsudku v zmysle § 237 písm. f) O. s. p. a nesprávne právne posúdenie veci podľa § 241 ods. 2 písm. c) O. s. p....

Vyššie   namietané   nedostatky   odôvodnenia   súdneho   rozhodnutia   neodstránil   ani Najvyšší súd... ustálil, že súdy oboch stupňov jasne a dostatočne vysvetlili právne dôvody, pre ktoré žalobu zamietli, pričom sa stotožnil s právnou argumentáciou súdu prvého stupňa, resp. odvolacieho súdu, ktorú Najvyšší súd SR vo svojom uznesení zhrnul.»

Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd takto rozhodol:„Základné právo sťažovateľov na právnu a inú ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky bolo v konaní vedenom na Okresnom súde Nové Zámky a rozsudkom Okresného súdu Nové Zámky zo dňa 15. júna 2012 č. k. 9 C 159/2011-333, v konaní na Krajskom   súde   v   Nitre   a   rozsudkom   Krajského   súdu   v   Nitre   zo   dňa   27.03.2014   č. k. 7Co/263/2012-436 a v konaní pred Najvyšším súdom Slovenskej republiky a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 27.05.2015, sp. zn. 2 Cdo/338/201 porušené. Rozsudok Okresného súdu Nové Zámky zo dňa 15. júna 2012 č. k. 9 C 159/2011-333, Rozsudok Krajského súdu v Nitre zo dňa 27.03.2014 č. k. 7Co/263/2012-436 a Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 27.05.2015, sp. zn. 2 Cdo/338/201 sa zrušujú. Ústavný   súd   SR   priznáva   sťažovateľovi   ako   primerané   finančné   zadosťučinenie peňažnú sumu vo výške 10.000 €, ktorú sumu sú mu povinní zaplatiť spoločne a nerozdielne Okresný súd Nové Zámky, Krajský súd v Nitre a Najvyšší súd Slovenskej republiky do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

Okresný súd Nové Zámky, Krajský súd v Nitre a Najvyšší súd Slovenskej republiky sú povinní   spoločne   a   nerozdielne   uhradiť   trovy   konania   spočívajúce   v   trovách   právneho zastúpenia   vo   výške   355,72   €   k   rukám   právneho   zástupcu   sťažovateľa   Advokátska kancelária JUDr. Danica Birošová, s. r. o., so sídlom Piaristická č. 46, Trenčín.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Sťažovateľ   sa   návrhom   doručeným   okresnému   súdu   domáhal   určenia,   že   spolu s manželkou je bezpodielovým spoluvlastníkom nehnuteľností, ktoré v návrhu špecifikoval. Okresný súd napadnutým rozsudkom návrh sťažovateľa zamietol. O odvolaní sťažovateľa proti   rozsudku   okresného   súdu   rozhodol   krajský   súd   napadnutým   rozsudkom   tak,   že rozsudok okresného súdu potvrdil. Sťažovateľ napadol rozsudok krajského súdu dovolaním, o   ktorom   rozhodol   najvyšší   súd   tak,   že   dovolanie   sťažovateľa   napadnutým   uznesením odmietol ako neprípustné podľa § 243b ods. 5 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) v spojení s § 218 ods. 1 písm. c) OSP.

Sťažovateľ v sťažnosti namieta porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy rozsudkom okresného súdu a jemu predchádzajúcim postupom, rozsudkom krajského súdu a jemu predchádzajúcim postupom a uznesením najvyššieho súdu a jemu predchádzajúcim postupom. K namietanému porušeniu označeného základného práva malo dôjsť tým, že okresný súd, krajský súd a ani najvyšší súd svoje rozhodnutia dostatočne neodôvodnili.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

1.   K   namietanému   porušeniu   základného   práva   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy rozsudkom okresného súdu a jemu predchádzajúcim postupom

Z   čl.   127   ods.   1   ústavy   vyplýva,   že   právomoc   ústavného   súdu   rozhodovať o sťažnostiach   fyzických   osôb   alebo   právnických   osôb,   ak   namietajú   porušenie   svojich základných práv alebo slobôd, je založená na základe princípu subsidiarity. Zo subsidiarity právomoci   ústavného   súdu   vyplýva,   že   ak   ústavný   súd   pri   predbežnom   prerokovaní sťažnosti   zistí,   že   sťažovateľ   sa   môže   domôcť   ochrany   svojho   základného   práva   alebo slobody využitím mu dostupných a aj účinných právnych prostriedkov pred iným orgánom verejnej   moci,   odmietne   takúto   sťažnosť   z   dôvodu   nedostatku   svojej   právomoci   na prerokovanie (mutatis mutandis napr. I. ÚS 103/02, I. ÚS 269/06). Z uvedeného vyplýva, že v konaní o sťažnosti podľa   čl. 127 ods. 1 ústavy prislúcha   ústavnému súdu právomoc zaoberať sa namietaným porušením základného práva alebo slobody za predpokladu, že právna úprava takémuto právu neposkytuje účinnú ochranu (mutatis mutandis I. ÚS 78/99). Podstatou účinnej ochrany základných práv a slobôd sťažovateľa je okrem iného aj opravný prostriedok,   ktorý   má   fyzická   osoba   alebo   právnická   osoba   k   dispozícii   vo   vzťahu k základnému právu alebo slobode, porušenie ktorých sa namieta a ktorý jej umožňuje odstrániť   ten   stav,   v   ktorom   vidí   porušenie   svojho   základného   práva   alebo   slobody (I. ÚS 36/96).

V danom prípade bol sťažovateľ oprávnený podať proti rozsudku okresného súdu odvolanie, o čom vedel, odvolanie podal a krajský súd o ňom svojím rozsudkom rozhodol. Z   toho   vyplýva,   že   sťažovateľ   mal   k   dispozícii   účinný   právny   prostriedok   na ochranu svojich   práv,   o   ktorom   bol   oprávnený   rozhodnúť   krajský   súd,   čo   vylučuje   právomoc ústavného súdu.

Z uvedeného dôvodu ústavný súd pri predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosť sťažovateľa v tejto časti z dôvodu nedostatku svojej právomoci.

2. K   namietanému   porušeniu   základného   práva   zaručeného   v   čl.   46   ods.   1 ústavy rozsudkom krajského súdu a jemu predchádzajúcom postupom

Podľa sťažovateľa krajský súd sa v odvolacom konaní nedotkol premlčania práva sťažovateľa   a   nedostatok   odôvodnenia   rozsudku   okresného   súdu   neodstránil,   a   tiež nešpecifikoval povolanie, resp. podnikateľskú činnosť, ktorú mala manželka sťažovateľa v nehnuteľnostiach vykonávať, iba zopakoval záver okresného súdu, že nehnuteľnosti slúžili na   výkon   povolania   manželky   sťažovateľa,   a   preto   nepatria   do   bezpodielového spoluvlastníctva manželov.

Krajský súd v relevantnej časti odôvodnenia svojho rozsudku uviedol: „Podľa § 143 Občianskeho zákonníka v bezpodielovom spoluvlastníctve manželov je všetko, čo môže byť predmetom vlastníctva a čo nadobudol niektorý z manželov za trvania manželstva, s výnimkou vecí získaných dedičstvom alebo darom, ako aj vecí, ktoré podľa svojej povahy slúžia osobnej potrebe alebo výkonu povolania len jedného z manželov, a vecí vydaných v rámci predpisov o reštitúcii majetku jednému z manželov, ktorý mal vydanú vec vo vlastníctve pred uzavretím manželstva alebo ktorému bola vec vydaná ako právnemu nástupcovi pôvodného vlastníka.

Z   citovaného   ustanovenia   §   143   Občianskeho   zákonníka   vyplýva,   že   do bezpodielového spoluvlastníctva manželov nepatria okrem iného veci, ktoré podľa svojej povahy slúžia výkonu povolania len jedného z manželov. Aby vec bola z toho dôvodu vylúčená z bezpodielového spoluvlastníctva manželov, musí spĺňať podmienku, že ide o vec, ktorá má a môže slúžiť výlučne výkonu povolania len jedného z manželov a ktorá zároveň (po jej získaniu k tomuto účelu) skutočne slúži výlučne len jednému z manželov. Pokiaľ vec môže   slúžiť   i   druhému   z   manželov   k   výkonu   jeho   povolania   (resp.   obidvom   manželov súčasne),   poprípade   i   k   inému   účelu   ako   k   výkonu   povolania,   neprichádza   do   úvahy vylúčenie tejto veci z bezpodielového spoluvlastníctva manželov, zvlášť, keď takémuto inému účelu začala slúžiť.

V prejednávanej veci bolo vykonaným dokazovaním preukázané, že dňa 22. 06. 2004 uzatvorilo Mesto Nové Zámky ako predávajúci a odporkyňa v 2. rade ako kupujúca kúpnu zmluvu, na základe ktorej odporkyňa v 2. rade nadobudla sporné nehnuteľnosti za   účelom   prevádzkovania   predškolského   zariadenia   Občianskeho   zduženia, ktorého štatutárnym zástupcom je odporkyňa v 2. rade. Predmetné nehnuteľnosti uvedenému   účelu slúžili   aj v dobe, keď neboli vo vlastníctve odporkyne v 2. rade,   čo preukazuje zmluva o nájme nebytových priestorov č. 6/20202 zo dňa 30.08.2002 (č. l. 243 spisu) uzatvorená medzi Mestom Nové Zámky ako prenajímateľom a Občianskym združením ⬛⬛⬛⬛, v zastúpení predsedníčky združenia odporkyne v 2. rade ako nájomcom, predmetom ktorej bol prenájom sporných nehnuteľností za účelom prevádzky materskej školy a na prácu s deťmi vo voľnom čase. Účel kúpy sporných nehnuteľností odporkyňou v 2. rade preukazuje aj žiadosť o uzatvorenie zmluvy o budúcej kúpnej zmluve zo dňa 04. 10. 2002   (č. l.   245   spisu),   adresovanú   Mestu   Nové   Zámky,   z   ktorej   vyplýva,   že Občianske združenie ⬛⬛⬛⬛ v zastúpení odporkyne v 2. rade požiadalo Mesto Nové   Zámky   o   odkúpenie   predmetných   nehnuteľností   za   účelom   prevádzkovania predškolského zariadenia Občianskeho združenia ⬛⬛⬛⬛. Rovnako tak zo zmluvy o   uzavretí   budúcej   kúpnej   zmluvy   zo   dňa   26. 11. 2002   (č. l.   253   spisu)   vyplýva,   že Občianske   združenie ⬛⬛⬛⬛,   v   zastúpení   odporkyne   v   2.   rade   ako   budúci kupujúci bude na predmetných nehnuteľnostiach prevádzkovať materskú školu. V danom prípade, bez ohľadu na to, či odporkyňa v 2. rade predmetné nehnuteľnosti nadobudla z finančných   prostriedkov   patriacich   do   BSM   a bez   ohľadu   aj   na   cenu   nadobudnutej nehnuteľnosti, odvolací súd zhodne ako súd prvého stupňa dospel k záveru, že sporné nehnuteľnosti   nadobudnuté   odporkyňou   v   2.   rade   kúpnou   zmluvou   č.   59/2004   zo   dňa 22. 06. 2004, slúžili výkonu povolania odporkyne v 2. rade, a preto sa nestali predmetom bezpodielového spoluvlastníctva navrhovateľa a odporkyne v 2. rade.

Pokiaľ   navrhovateľ   a   odporkyňa   v   2.   rade   v   konaní   namietali,   že   predmetné nehnuteľnosti následne odporkyňa predala za nápadne nevýhodných podmienok, odvolací súd dodáva, že tieto skutočnosti sa netýkajú predmetu tohto konania, ktorým bolo posúdenie toho,   či   sporné   nehnuteľnosti   patria   do   bezpodielového   spoluvlastníctva   navrhovateľa a odporkyne v 2. rade.

Vzhľadom   k   záveru,   že   nehnuteľnosť   nepatrí   do   bezpodielového   spoluvlastníctva navrhovateľa a odporkyne v 2. rade nebolo potrebné sa zaoberať námietkami navrhovateľa, že   kúpna   zmluva   bola   uzatvorená   vzhľadom   ku   kúpnej   cene   za   nápadne   nevýhodných podmienok. Aj v prípade, ak by súd dospel k záveru, že posudzovaná kúpna zmluva je neplatným právnym úkonom, na určení neplatnosti kúpnej zmluvy by navrhovateľ nemal naliehavý právny záujem, pretože jeho postavenie by sa takýto určením nijako nezmenilo, pretože treba vychádzať z toho záveru, že odporkyňa v 2. rade bola výlučnou vlastníckou nehnuteľností. Predmetom tohto konania neplatnosť kúpnej zmluvy nebola a súd by ju riešil iba ako predbežnú otázku, ale iba za predpokladu, že nehnuteľnosť, ktorá bola predmetom kúpnej zmluvy pred jej uzatvorením patrila do BSM navrhovateľa a odporkyne v 2. rade. Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa podľa § 219 ods. 1 OSP ako vecne správny potvrdil.“

Z citovaného   odôvodnenia   vyplýva,   že   krajský súd založil svoje rozhodnutie na skutočnosti,   že   nehnuteľnosti,   ktoré   boli   predmetom   sporu   slúžili   na   výkon   povolania manželky   sťažovateľa,   a   preto   podľa   §   143   Občianskeho   zákonníka   nepatria do bezpodielového spoluvlastníctva manželov.

Pojem povolanie Občiansky zákonník nešpecifikuje. Je preto vecou všeobecných súdov,   aby   pri   rozhodovaní   o   tom,   či   vec   patrí   do   bezpodielového   spoluvlastníctva manželov, s prihliadnutím na všetky okolnosti prípadu posúdili, či je možné činnosť jedného z manželov považovať za výkon jeho povolania. Ústavný súd konštatuje, že krajský súd považoval   za   povolanie   manželky   sťažovateľa,   výkonu   ktorého   mala   slúžiť   sporná nehnuteľnosť, jej činnosť ako štatutárneho orgánu občianskeho združenia, ktoré v spornej nehnuteľnosti prevádzkovalo svoju činnosť. Podľa názoru ústavného súdu sa takáto aplikácia ustanovenia § 143 Občianskeho zákonníka a výklad pojmu povolanie krajským súdom nejavia ako také, ktorá by boli popretím jeho podstaty či zmyslu. Ústavný súd sa preto nestotožňuje s tvrdením sťažovateľa, že krajský súd neuviedol, výkonu akého povolania manželky   sťažovateľa   mala   sporná   nehnuteľnosť   slúžiť.   Skutočnosť,   že   sťažovateľ   sa   s názorom   krajského   súdu   nestotožňuje,   nepostačuje   na   prijatie   záveru   o zjavnej neodôvodnenosti   alebo   arbitrárnosti   napadnutého   rozhodnutia.   Aj   stabilná   rozhodovacia činnosť ústavného súdu (II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov a námietok.

Z   ústavnoprávneho   hľadiska   preto   niet   žiadneho   dôvodu,   aby   sa   spochybňovali závery napadnutého rozhodnutia krajského súdu, ktoré sú dostatočne skutkovo a právne odôvodnené.

Ústavný súd pripomína, že súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia,   ktoré   jasne   a   zrozumiteľne   dáva   odpovede   na   všetky   právne   a skutkovo relevantné   otázky   súvisiace   s   predmetom   súdnej   ochrany,   t. j.   s   uplatnením   nárokov   a obranou   proti   takému   uplatneniu.   Všeobecný   súd   však   nemusí   dať   odpoveď   na   všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne   dostatočne   objasňujú   skutkový   a   právny   základ   rozhodnutia   bez   toho,   aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu (prvostupňového, ale aj odvolacieho), ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces.

Podľa   názoru   ústavného   súdu   právny   názor   krajského   súdu   v   danej   veci   je zdôvodnený vyčerpávajúcim spôsobom a na zásadné námietky odvolania sťažovateľa zaujal také stanovisko, ktoré ústavný súd považuje za ústavne akceptovateľné. V citovanej časti odôvodnenia napadnutého rozhodnutia krajský súd dostatočným spôsobom uviedol dôvody, pre ktoré bolo potrebné odvolanie sťažovateľa považovať za neodôvodnené a napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa potvrdiť.

Pokiaľ sťažovateľ namieta nedostatok odôvodnenia rozsudku okresného súdu týkajúci sa premlčania jeho práva dovolať sa relatívnej neplatnosti právneho úkonu – kúpnej zmluvy, ktorú uzatvorila jeho manželka s mestom Nové Zámky, ústavný súd uvádza, že skutočne z rozsudku okresného súdu nevyplýva, kedy mala začať plynúť premlčacia lehota. Avšak ústavný   súd   zároveň   konštatuje,   že   sťažovateľ   sám   v   odvolaní   uvádza,   že   relatívnej neplatnosti kúpnej zmluvy medzi jeho manželkou a mestom Nové Zámky sa nedovolával, a preto je táto časť odôvodnenia rozsudku okresného súdu irelevantná a ako taká nemajúca pre vec podstatný význam. Z uvedeného vyplýva, že pokiaľ sa krajský súd k tejto časti odôvodnenia   rozsudku   okresného   súdu   nevyjadril   a   nedostatok   odôvodnenia   rozsudku okresného   súdu   nenapravil,   nemohlo   namietaným   postupom   krajského   súdu   a jeho rozsudkom dôjsť k porušeniu základného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.

Zjavne neopodstatneným návrhom je návrh, ktorým sa namieta taký postup orgánu verejnej moci, ktorým nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom tohto orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa namieta, ako aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval označené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú (napr. II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05, IV. ÚS 288/05, II. ÚS 298/06).

Ústavný   súd   zdôrazňuje,   že   pokiaľ   sťažovateľ   v   sťažnosti   iba   opätovne   uvádzal námietky,   ktoré   už   boli   predmetom   preskúmavania   krajským   súdom,   a   požaduje,   aby ústavný súd vec opätovne posúdil a stotožnil sa s jeho právnym posúdením, že nehnuteľnosť patrí do bezpodielového spoluvlastníctva manželov, stavia tak ústavný súd do pozície ďalšej inštancie v systéme všeobecného súdnictva, ktorá mu však neprináleží vzhľadom na čl. 124 ústavy.   Podľa   uvedeného   článku   ústavy   je   ústavný   súd   nezávislým   súdnym   orgánom ústavnosti. Skutočnosť, že okresný súd a krajský súd vo svojich rozsudkoch vyslovili právne závery,   s   ktorými   sťažovateľ   nesúhlasí,   nezakladá   bez   ďalšieho   oprávnenosť   ústavnej sťažnosti a nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor krajského súdu svojím vlastným.

Vychádzajúc z uvedeného je   ústavný súd toho názoru, že niet   žiadnej spojitosti medzi rozsudkom krajského súdu a namietaným porušením základného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd sťažnosť sťažovateľa v tejto časti odmietol ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

3. K namietanému porušeniu základného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy uznesením najvyššieho súdu a jemu predchádzajúcim postupom

Vo   vzťahu   k   namietanému   porušeniu   základného   práva   sťažovateľa   podľa   čl.   46 ods. 1   ústavy   uznesením   najvyššieho   súdu   ústavný   súd   uvádza,   že   obsahom   dovolania sťažovateľa proti rozsudku krajského súdu boli opätovne iba skutočnosti, ktoré už namietal v odvolaní   proti   rozsudku   okresného   súdu.   Týmito   námietkami   sa   krajský   súd   zaoberal a vysporiadal sa s nimi takým spôsobom, ktorý nemožno hodnotiť ako porušenie práva sťažovateľa na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia, čo ústavný súd skonštatoval už pri posudzovaní tej   časti sťažnosti, ktorá sa týkala porušenia základného práva sťažovateľa rozsudkom krajského súdu. Pokiaľ sa teda najvyšší súd obmedzil iba na konštatovanie, že súdy oboch stupňov jasne a dostatočne vysvetlili právne dôvody, pre ktoré žalobu zamietli, s ktorými sa stotožnil, nemožno z takéhoto postupu súdu vyvodiť namietané porušenie označeného základného práva sťažovateľa.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd sťažnosť sťažovateľa v tejto časti odmietol ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti sa ústavný súd už ďalšími návrhmi sťažovateľa nezaoberal.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 18. novembra 2015