znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

I. ÚS 481/2014-37

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 14. januára 2015 v senáte zloženom z predsedu Petra Brňáka, zo sudkyne Marianny Mochnáčovej a sudcu Milana Ľalíka   prerokoval   prijatú   sťažnosť   V.   V.,   zastúpenej   advokátom   Mgr.   Jozefom Gáplovským,   Centrum   II   88,   Dubnica   nad   Váhom,   vo   veci   namietaného   porušenia   jej základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Trenčín v konaní vedenom pod sp. zn. 14 C 22/2001 v období po vydaní nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky č. k. I. ÚS 370/08-20 z 1. apríla 2009 a takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo V. V. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Trenčín v konaní vedenom pod sp. zn. 14 C 22/2001 v období po vydaní nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky č. k. I. ÚS 370/08-20 z 1. apríla 2009 p o r u š e n é   b o l o.

2. V. V. p r i z n á v a finančné zadosťučinenie v sume 3 500 € (slovom tritisícpäťsto eur),   ktoré j e   Okresný   súd   Trenčín p o v i n n ý   vyplatiť   jej   do   dvoch   mesiacov   od právoplatnosti tohto nálezu.

3. Okresný súd Trenčín j e   p o v i n n ý uhradiť V. V. trovy konania v sume 511,34 € (slovom päťstojedenásť eur a tridsaťštyri centov) na účet jej právneho zástupcu Mgr. Jozefa   Gáplovského,   Centrum   II   88,   Dubnica   nad   Váhom,   do   dvoch   mesiacov   od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Vo zvyšnej časti sťažnosti n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 22. júla 2014 doručená sťažnosť V. V. (ďalej   len „sťažovateľka“) vo veci namietaného porušenia jej základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného súdu Trenčín (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 14 C 22/2001 v období po vydaní nálezu ústavného súdu č. k. I. ÚS 370/08-20 z 1. apríla 2009.

Sťažovateľka v sťažnosti uviedla: „Ja,   sťažovateľka,   som   podala   návrh   zo   dňa   13.1.2001   na   vyporiadanie bezpodielového   spoluvlastníctva   manželov   voči   bývalému   manželovi.   J.   V...   Predmetný návrh je vedený pod spisovou značkou 14C 22/01....

Z   dôvodu   pretrvávajúcich   prieťahov   v   konaní   som   podala   11.3.2005   podnet verejnému ochrancovi práv, ktorý mi svojím upovedomením zo dňa 26.9.2005 potvrdil, že v konaní dochádza k prieťahom v konaní....

Následne začal okresný súd opätovne konať, ale toto trvalo zase len určitý čas.... Dňa 14.6.2008 som podala prostredníctvom právneho zástupcu sťažnosť na Ústavný súd SR pre prieťahy v konaní a dňa 18.11.2008 Okresnému súdu Trenčín opätovne sťažnosť na prieťahy v konaní dňa 3.10.2008.

Nálezom Ústavný súd SR I.ÚS 370/08 zo dňa 1.4.2009 rozhodol, že moje základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov bolo podľa § 48 ods. 2 Ústavy SR postupom Okresného súdu Trenčín porušené a ústavný súd prikázal okresnému súdu, aby vo veci   konal   bez   zbytočných   prieťahov.   Tento   nález   nadobudol   právoplatnosť   dňa 22.5.2009 a vykonateľnosť dňa 23.7.2009....

Od právoplatnosti nálezu Ústavného súdu SR zo dňa 1.4.2009 č. k. I.ÚS 370/08, t.j. od 22.5.2009 okresný súd síce vo veci jedenkrát rozhodol a to rozsudkom 14C 22/2001 zo dňa 18.6.2012, toto rozhodnutie však bolo vzápätí zrušené uznesením 6Co 253/2012 Krajského súdu Trenčín z 13.2.2013....

Od   pojednávania   dňa   10.5.2010   boli   síce   vytýčené   ďalšie   termíny   pojednávaní (28.3.2011, 12.7.2011, 14.3.2012, 30.4.2012, 18.6.2012, 9.9.2013, 11.11.2013, 8.1.2014, 29.1.2014), nie vždy sa tieto uskutočnili a to najmä z dôvodov na strane odporcov. Uvedené skutočnosti však podľa môjho názoru nebránili súdu v postupe v konaní. Posledný termín pojednávania určený súdom na deň 14.4.2014 bol zrušený z dôvodu PN zákonnej sudkyne. Do dnešného dňa nebol vytýčený žiadny ďalší termín pojednávania, pričom vec má byť údajne pridelená inému senátu (18C, JUDr. K.), čiže je opätovne možné predpokladať,   že   minimálne   niekoľko   mesiacov   sa   vo   veci   nebude   konať   žiadne pojednávanie a teda vec nebude právoplatne skončená....

Vzhľadom   na   dlhodobú   nečinnosť   zo   strany   Okresného   súdu   Trenčín   a   na bezdôvodné prieťahy v súdnom konaní je porušované moje ústavné právo určené vyššie uvedenou normou. Zároveň porušením tohto práva dochádza k vzniku ťažko napraviteľnej ujmy   na   mojich   právach   a   predovšetkým   mojom   majetku,   nakoľko   súd   v   rozhodnutí o vyporiadaní BSM nepriznáva úroky z omeškania z hodnoty vyporiadávaných vecí, čím pre prieťahy v konaní vzniká len ťažko napraviteľná ujma.“

Sťažovateľka, poukazujúc na celkovú dĺžku konania, ktoré trvá už viac ako 13 rokov a dosiaľ nie je právoplatne skončené, a na neefektívnu činnosť okresného súdu po vydaní nálezu ústavného súdu č. k. I. ÚS 370/08-20 z 1. apríla 2009 navrhla, aby ústavný súd o jej sťažnosti takto rozhodol:

„Základné právo sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy SR postupom Okresného súdu Trenčín v konaní vedenom pod sp. zn. 14C 22/2001 porušené bolo.

Okresnému súdu Trenčín prikazuje v konaní vedenom pod sp. zn. 14C 22/2001 konať bez zbytočných prieťahov.

Sťažovateľke priznáva finančné zadosťučinenie 20.000,- EUR..., ktoré je Okresný súd Trenčín povinný zaplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti nálezu.

Okresný   súd   Trenčín   je   povinný   uhradiť   sťažovateľke   všetky   trovy   právneho zastupovania   k   rukám   advokáta   Mgr.   Jozefa   Gáplovského   do   dvoch   mesiacov   od právoplatnosti rozhodnutia.“

Ústavný súd sťažnosť predbežne prerokoval a uznesením č. k. I. ÚS 481/2014-8 z 10. septembra   2014   v   zmysle   dikcie   ustanovenia   §   25   ods.   3   zákona   Národnej   rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) sťažnosť prijal na ďalšie konanie. Zároveň vyzval právneho zástupcu sťažovateľky a podpredsedu okresného súdu, aby sa vyjadrili, či trvajú na tom, aby sa vo veci   konalo   ústne   pojednávanie.   Podpredsedu   okresného   súdu   ústavný   súd   zároveň vyzval, aby sa k sťažnosti vyjadril.

Na základe výzvy ústavného súdu sa podaním sp. zn. Spr. 1059/2014 doručeným ústavnému súdu 2. októbra 2014 vyjadril podpredseda okresného súdu, v ktorom okrem rozsiahlej   a   pomerne   podrobnej   chronológii   konania   okresného   súdu   po   vydaní   nálezu ústavného súdu č. k. I. ÚS 370/08-20 z 1. apríla 2009 uviedol:

„Prieťahy v danej veci konštatoval Ústavný súd SR Nálezom zo dňa 1.4.2009 sp. zn. I. ÚS 370/08-20. Vtedajšia predsedníčka okresného súdu na základe odporúčania škodovej komisie   okresného   súdu   konštatovala,   že   prieťahy   súdu   v   danej   veci   boli   objektívneho charakteru a neboli zavinené sudcom.

Po   uvedenom   náleze   a   opakovaných   upozorneniach   zo   strany   podpredsedu   súdu konajúca   sudkyňa   určila   termín   pojednávania   na   9.12.2009.   Toto   sa   neuskutočnilo   z dôvodu neúčasti odporcu, pričom právny zástupca sťažovateľky požiadal o poskytnutie 7- dňovej lehoty za účelom ďalšieho riešenia situácie. Navrhli, že odporcu by v predmetnom konaní mohol zastupovať ako opatrovník jeho syn. Odporca podaním zo dňa 15.12.2009 požiadal   o ustanovenie   právneho   zástupcu   z   radov   advokátov.   O   tejto   žiadosti   bolo rozhodnuté   uznesením   zo   dňa   5.2.2010   tak,   že   odporcovi   zástupca   z   radov   advokátov ustanovený   nebol,   a   to   z   dôvodu,   že   nepreukázal,   že   spĺňa   zákonné   predpoklady   pre ustanovenie zástupcu z radov advokátov.

Dňa   29.3.2010   bolo   súdu   doručené   vyjadrenie   odporcu   k   návrhu   navrhovateľky na vyporiadanie bezpodielového spoluvlastníctva. Následne zákonná sudkyňa určila vo veci termín   pojednávania   na   10.05.2010.   Odporca   na   tomto   pojednávaní   predložil plnomocenstvo udelené advokátovi JUDr. Martinovi Bartkovi. Pojednávanie sa uskutočnilo za účasti všetkých, pričom bolo odročené na neurčito za účelom vypracovania dodatku k znaleckému posudku ohľadne trhovej hodnoty všetkých nehnuteľností, ktoré sú predmetom vyporiadania.   Zároveň   bolo   účastníkom   uložené,   aby   preukázali   všetky   nimi   tvrdené investície do spoločných nehnuteľností. Znalec predložil dodatok k znaleckému posudku 5.8.2010, pričom odporca prostredníctvom svojho zástupca podaním zo dňa 30.11.2010 namietal   uvedený   dodatok,   s   týmto   nesúhlasil   a   navrhol   výsluch   znalca.   Ďalší   termín pojednávania   bol   určený   na   28.3.2011,   na   ktorý   bol   predvolaný   i   znalec.   Toto   bolo odročené na neurčito za účelom ustanovenia nového znalca pre vypracovanie kontrolného znaleckého posudku na ocenenie nehnuteľností. Uznesenie o ustanovení ďalšieho znalca zo dňa   17.5.2011   nadobudlo   právoplatnosť   8.6.2011   a   ustanovená   znalkyňa   predložila znalecký posudok dňa 10.8.2011.

Spis bol 15.8.2011 predložený Krajskému súdu v Trenčíne za účelom rozhodnutia o odvolaní   odporcu   proti   uzneseniu,   ktorým   mu   bolo   uložené   zaplatiť   preddavok   na znalecké dokazovanie. Rozhodnutím Krajského súdu v Trenčíne zo dňa 30.8.2011 bolo toto potvrdené. Následne uznesením zo dňa 28.10.2011 bolo rozhodované o odmene znalkyni za vypracovanie znaleckého posudku. Proti tomuto odporca opätovne podal odvolanie, avšak toto   bolo   odvolacím   súdom   rozhodnutím   zo   dňa   29.12.2011   odmietnuté   ako   podané oneskorene.

Dňa 27.1.2012 bol zákonnou sudkyňou určený termín pojednávania na 14.3.2012, tento bol odročený na 30.4.2012 z dôvodu ospravedlnenia odporcu pre práceneschopnosť. O tomto predložil i potvrdenie lekára. Pojednávanie dňa 30.4.2012 sa uskutočnilo za účasti všetkých   účastníkov   a   toto   bolo   opätovne   odročené   na   18.6.2012   za   účelom   ďalšieho doplnenia dokazovania. Súd urobil dopyty na peňažné ústavy, v ktorých mali mať účastníci vedené   účty,   na   stavebné   bytové   družstvo   ohľadne   platenia   úhrad   spojených   s   bytom, na Mestský úrad D. a Obecný úrad B. v súvislosti s platením dane z nehnuteľnosti za garáž a dom. Na pojednávaní dňa 18.6.2012 došlo k vyhláseniu rozsudku, proti ktorému podal odporca dňa 9.8.2012 prostredníctvom svojho zástupcu odvolanie. Spis tunajšieho súdu sp. zn. 14C/22/2001 bol za účelom rozhodnutia o podanom odvolaní odporcu jednak proti rozsudku,   ale   i   proti   uzneseniu   o   povinnosti   zaplatiť   súdny   poplatok   za   odvolanie predložený   Krajskému   súdu   v   Trenčíne   dňa   19.11.2012.   Krajský   súd   v   Trenčíne rozhodnutím zo dňa 13.2.2013 prvostupňový rozsudok zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie, pretože mal za to, že súd I. stupňa vychádzal z nesprávneho právneho posúdenia veci. Po zrušení rozsudku bol vo veci stanovený termín pojednávania na 9.9.2013. Toto bolo   odročené   na   11.11.2013   za   účelom   ďalšieho   doplnenia   dokazovania   dôkazmi navrhnutými   účastníkmi   (zabezpečenie   zmluvy,   ktorou   nadobudli   účastníci   vlastníctvo k nehnuteľnosti v k. ú. B., dopyt na OSBD P., vypracovanie dodatku k znaleckému posudku na cenu nehnuteľností v k. ú. B., dopyt na peňažný ústav, dopyt na mestský úrad ohľadne platenia dane z nehnuteľnosti za byt a garáž).

Pojednávanie   dňa   11.11.2013   bolo   odročené   na   8.1.2014   na   základe   žiadosti odporcu pre práceneschopnosť. Zároveň boli vyžiadané ďalšie potrebné listinné dôkazy (od OSBD P., zo S., a.s.). Pojednávanie 8.1.2014 bolo odročené na 29.1.2014 za účelom predvolania svedkyne - znalkyne na návrh odporcu. Toto bolo opätovne na návrh odporcu odročené na 14.4.2014 za účelom predvolania ním navrhnutého svedka,   a to referenta Obecného úradu B. na okolnosti nového územného plánu.

Pojednávanie   určené   na   deň   14.4.2014   bolo   zrušené   pre   práceneschopnosť konajúcej sudkyne a z dôvodu jej dlhotrvajúcej práceneschopnosti bola táto vec predmetom prerozdelenia vecí v zmysle § 51 ods. 4 písm. a) zákona č. 757/2004 Z. z. a pridelená na prejednanie a rozhodnutie Mgr. L. K. dňa 21.5.2014. Táto dňa 12.9.2014 určila termín pojednávania na 16.2.2015.

Z uvedeného vyplýva, že po vydaní nálezu zo dňa 1.4.2009 sa vo veci priebežne konalo. Ide o skutkovo zložitú vec (spis má 893 listov) a Mgr. L. K., sudkyni, ktorej bola toho   času pridelená na prejednanie   a   rozhodnutie,   bolo   okrem tejto veci v súvislosti   s práceneschopnosťou   JUDr.   J.   a   odchodu   iného   sudcu   na   krajský   súd   pridelených   na konanie ďalších 120 vecí, ktoré musela v relatívne krátkom čase naštudovať. Okrem toho má vo svojom oddelení z minulého obdobia 570 nevybavených vecí, v ktorých je zákonnou sudkyňou, pričom mesačný nápad v agende C (kde je toho času rozvrhom práce pridelená) je v priemere 25 vecí na sudcu.

Pokiaľ ide o nárok sťažovateľky, týkajúci sa primeraného zadosťučinenia, mám za to, že je neprimerane vysoký.“

K vyjadreniu okresného súdu sťažovateľka zaujala stanovisko podaním doručeným ústavnému súdu 15. októbra 2014, v ktorom uviedla:

«Skutočnosť, že aktuálna zákonná sudkyňa má pridelených veľa vecí na prejednanie a   rozhodnutie,   ktoré   nestíha   vybaviť   v   štandardných   lehotách,   nemôže   poprieť   fakt,   že k prieťahom   v   mojej   právnej   veci   vedenej   na   Okresnom   súde   Trenčín   pod   sp.   zn. 14C 22/2001 došlo, keď vec je vybavovaná neprimerane dlho, čomu nasvedčuje aj fakt, že už v minulosti Ústavný súd SR vyhovel mojej sťažnosti na prieťahy v tomto súdnom konaní nálezom z 1.4.2009 sp. zn. I. ÚS 370/08.

Pokiaľ sa jedná o tvrdenie okresného súdu, že žiadam neprimerane vysokú náhradu, tak takéto tvrdenie podľa mňa nie je namieste. Zo strany príslušného okresného súdu sa jedná   v   podstate   už   o   opakované,   prieťahy   v   súdnom   konaní,   ktoré   sa   týkajú   mojich základných   majetkových   práv,   pričom   som   obyčajná   občianka,   dôchodkyňa   a   majetok patriaci do zatiaľ nevyporiadaného BSM je v podstate mojím jediným majetkom väčšej hodnoty, s ktorým nemôžem zatiaľ voľne nakladať.

Nesúhlasím ani s tvrdením, že vec je skutkovo a právne komplikovaná, nakoľko sa jedná o súdne vyporiadanie BSM s viac-menej štandardným rozsahom spoločných vecí (byt, garáž, starý dom a k tomu náležiace pozemky - pokiaľ sa jedná o hodnotnejšie veci). Jediné, čo komplikuje postup súdu v konaní, je špekulatívny postup odporcu, ktorý „naťahoval“ a v podstate až sabotoval normálny priebeh súdneho sporu, čo však nemôže spôsobovať nečinnosť súdu, ktorý ma podľa mňa dostatok procesných prostriedkov v zmysle OSP na zjednanie nápravy.

Mám vysoký vek (70 rokov), podlomené zdravie vážnou, život ohrozujúcou chorobou a aj z tohto dôvodu sú pre mňa prieťahy v súdnom konaní neúnosné. Z týchto dôvodov je mnou žiadaná náhrada za spôsobené prieťahy plne na mieste. Preto žiadam mojej sťažnosti vyhovieť.»

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde   vo   veci   sťažnosti   sťažovateľky   upustil   od   ústneho   pojednávania,   pretože   po oboznámení sa s ich stanoviskami k opodstatnenosti sťažnosti dospel k názoru, že od tohto pojednávania   nemožno   očakávať   ďalšie   objasnenie   veci.   Z   uvedeného   dôvodu   senát predmetnú   sťažnosť   prerokoval   na   svojom   zasadnutí   bez   prítomnosti   účastníkov,   ich zástupcov   a   verejnosti   len   na   základe   písomne   podaných   stanovísk,   ako   aj   na   vec   sa vzťahujúceho spisu vedeného ústavným súdom pod sp. zn. I. ÚS 370/08.

II.

Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak porušenie   práv   alebo   slobôd   podľa   odseku   1   vzniklo   nečinnosťou,   ústavný   súd   môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o   sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou „Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu.   Samotným   prerokovaním   veci   na   súde   sa   právna   neistota   osoby   domáhajúcej   sa rozhodnutia   neodstraňuje.   K   stavu   právnej   istoty   dochádza   zásadne   až   právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu.“ (m. m. IV. ÚS 221/04).

Základnou   povinnosťou   súdu   a   sudcu   je   preto   zabezpečiť   taký   procesný   postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie. Táto povinnosť súdu a sudcu vychádza z ustanovenia § 6 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“), ktorý súdom prikazuje, aby v súčinnosti so všetkými účastníkmi konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla   a   účinná,   ďalej   z   §   100   ods.   1   OSP,   podľa   ktorého   len   čo   sa   konanie   začalo, postupuje   v   ňom   súd   zásadne   bez   ďalších   návrhov   tak,   aby   vec   bola   čo   najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá. Sudca je podľa § 117 ods. 1 OSP povinný robiť vhodné opatrenia, aby   sa   zabezpečilo   splnenie   účelu   pojednávania   a   úspešné   vykonanie   dôkazov.   Ďalšia významná povinnosť pre sudcu vyplýva z § 119 ods. 1 OSP, podľa ktorého sa pojednávanie môže   odročiť   len   z   dôležitých   dôvodov,   ktoré   sa   musia   oznámiť.   Ak   sa   pojednávanie odročuje, predseda senátu spravidla oznámi deň, kedy sa bude konať nové pojednávanie. Ak závisí rozhodnutie od posúdenia skutočností, na ktoré treba odborné vedomosti, ustanoví súd podľa § 127 OSP po vypočutí účastníkov znalca.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (III. ÚS 111/02, IV. ÚS 74/02, III. ÚS 142/03) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú 1. právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje, 2.   správanie účastníka súdneho konania a 3.   postup samotného súdu. Za súčasť prvého kritéria   považuje   ústavný   súd   aj   povahu   prerokúvanej   veci.   Podľa   rovnakých   kritérií postupoval ústavný súd aj v danom prípade.

Ústavný súd pri posudzovaní namietaného konania prihliadol najmä na skutočnosť, že svojím predchádzajúcim nálezom č. k. I. ÚS 370/08-20 z 1. apríla 2009 konštatoval porušenie základného práva sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   postupom   okresného   súdu   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 14 C 22/2001, okresnému súdu prikázal konať bez zbytočných prieťahov a sťažovateľke priznal primerané finančné zadosťučinenie v sume 2 000 €, ako i náhradu trov konania.

1. Predmetom konania pred okresným súdom je rozhodovanie o návrhu sťažovateľky na vyporiadanie BSM. Podľa názoru ústavného súdu aj napriek skutočnosti, že v danom prípade   možno   vzhľadom   na   nutnosť   vykonania   znaleckého   dokazovania,   kontrolného znaleckého   dokazovania,   ako   i   zisťovania   majetkových   pomerov   účastníkov   konania v peňažných   ústavoch   (teda   s   ohľadom   na   nutnosť   ustálenia   masy   BSM)   považovať napadnuté konanie po vecnej stránke za právne zložitejšie, ide o druh konania, ktorého metodika   postupu   je   upravená   tak   v   hmotnoprávnych   predpisoch   (zákon   č.   40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších   predpisov), ako aj v procesných predpisoch (Občiansky súdny poriadok) a v prípade ktorého súdy disponujú dostatkom stabilizovanej a rozsiahlej judikatúry.

Hoci ústavný súd uznáva, že takéto spory sú v istých prípadoch svojou povahou skutkovo náročnejšie na dokazovanie [pretože je potrebné zistiť nielen okruh vecí patriacich do zaniknutého bezpodielového spoluvlastníctva účastníkov konania a ich hodnotu ku dňu zániku   manželstva,   ale   v   záujme   komplexného   vyporiadania   tohto   majetkového spoločenstva zohľadniť aj špecifické okolnosti toho-ktorého prípadu], samotnú skutkovú zložitosť   (na ktorú   poukázal vo   svojom   vyjadrení k   sťažnosti   i   podpredseda   okresného súdu) však nemožno dávať do súvislosti s dlhotrvajúcou neefektívnou činnosťou okresného súdu. Ústavný súd sa domnieva, že zákonný sudca prejavil váhavosť a nerozhodnosť vo svojej   rozhodovacej   činnosti   a   uspokojil   sa   s   formalizovaným   postupom   opakovania súdnych pojednávaní v období po vydaní nálezu ústavného súdu č. k. I. ÚS 370/08-20 z 1. apríla 2009 až do opätovného podania ústavnej sťažnosti zo strany sťažovateľky.

Ústavný súd v tejto súvislosti opakovane poukazuje na svoje konštatovanie uvedené v   náleze č.   k.   I.   ÚS   370/2008-20   z   1.   apríla   2009,   v   ktorom   s   ohľadom   na charakter posudzovaného   konania,   ktoré   patrí   k   štandardnej   agende   všeobecných   súdov,   upriamil pozornosť na nález č. k. II. ÚS 200/05-19 z 15. marca 2006, v zmysle ktorého „výklad a používanie platnej právnej úpravy sú stabilizované v judikatúre vyšších súdov“.

2.   Pri   hodnotení   ďalšieho   kritéria,   teda   správania   účastníkov   súdneho   konania, ústavný súd pri preskúmaní spisu nezistil žiadnu okolnosť, ktorou by samotná sťažovateľka zásadným spôsobom prispela k zbytočným prieťahom v konaní.

3.   Napokon   ústavný   súd   hodnotil   samotný   postup   okresného   súdu   z   hľadiska posudzovania, či v právnej veci sťažovateľky došlo k zbytočným prieťahom. Sťažovateľka v   sťažnosti   poukazovala   najmä   na   celkovú   dĺžku   trvania   namietaného   súdneho   sporu (14 rokov) bez právoplatného rozhodnutia vo veci, ako aj na neefektívnu a nesústredenú činnosť súdu, ktorý len mechanicky nariaďoval pojednávania, ktoré v prevažnom rozsahu odročoval bez meritórneho posúdenia veci.

Ústavný súd v kontexte tohto posudzovania prieťahov v konaní konštatuje, že postup okresného   súdu   v   namietanom   konaní   sa   skutočne   vyznačoval   viacerými   obdobiami nečinnosti okresného súdu, a to:

- od 22. mája 2009, keď bol okresnému súdu doručený nález ústavného súdu č. k. I. ÚS 370/08-20 z 1. apríla 2009, do 9. decembra 2009, keď sa vo veci uskutočnilo prvé pojednávanie po vydaní nálezu ústavného súdu (ide o nečinnosť v trvaní viac ako šesť mesiacov,   a   to   aj   napriek   opakovanému   upozorneniu   zákonného   sudcu   zo   strany podpredsedu okresného súdu 18. septembra 2009),

- od 5. augusta 2010 do 15. októbra 2010, keď okresnému súdu viac ako dva mesiace trvalo, kým dal pokyn na zaslanie doplnenia znaleckého posudku účastníkom konania,

- od 11. novembra 2010, keď bolo zákonnej sudkyni doručené dôrazné upozornenie zo   strany   predsedníčky   okresného   súdu   na   povinnosť   konať   vo   veci   bez   zbytočných prieťahov, do 28. februára 2011, keď okresný súd nariadil termín pojednávania na 28. marec 2011,

- od 28. marca 2011 do 17. mája 2011, keď okresnému súdu viac ako 45 dní trvalo samotné ustanovenie znalca pre účely vykonania kontrolného znaleckého dokazovania (išlo pritom o dôvod odročenia pojednávania z 28. marca 2011 na „neurčito“),

- od 15. februára 2013 do 19. apríla 2013, keď okresnému súdu viac ako dva mesiace trvalo,   kým   dal   pokyn   na   doručenie   uznesenia   Krajského   súdu   v   Trenčíne   (ďalej   len „krajský súd“), ktorým krajský súd zrušil meritórne rozhodnutie okresného súdu vo veci, účastníkom konania,

- od   15.   februára   2013   do   3.   júla   2013,   keď   okresný   súd   s   výnimkou   pokynu na doručenie rozhodnutí krajského súdu (sp. zn. 6 Co 253/2012 z 13. februára 2013 a sp. zn. 6 Co 254/2012 z 12. februára 2013) neurobil vo veci žiaden úkon, učinil tak až 3. júla 2013 na   základe   žiadosti   samotnej   sťažovateľky,   keď   nariadil   termín   pojednávania   na 9. september 2013,

- od 16. júla 2014, keď bolo zákonnému sudcovi opätovne doručené upozornenie zo strany   predsedníčky   okresného   súdu   na   povinnosť   konať   vo   veci   bez   zbytočných prieťahov, až do 12. septembra 2014, keď bolo okresným súdom nariadené pojednávanie až na 16. február 2015.

Ústavný súd tiež pripomína, že nielen nečinnosť, ale aj nesústredená a neefektívna činnosť štátneho orgánu (všeobecného súdu) môže zapríčiniť porušenie ústavou zaručeného základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov,   ak   činnosť   štátneho orgánu nesmerovala k odstráneniu právnej neistoty týkajúcej sa tých práv, kvôli ktorým sa sťažovateľ   obrátil   na   štátny   orgán,   aby   o   jeho   veci   rozhodol   (napr.   I.   ÚS   376/06, III. ÚS 90/07, III. ÚS 109/07).

Ústavný súd sa podrobnejšie zaoberal hodnotením danej veci podľa tohto kritéria za obdobie od doručenia nálezu ústavného súdu č. k. I. ÚS 370/08-20 z 1. apríla 2009 (t. j. od 22.   mája   2009).   Podľa   názoru   ústavného   súdu   aj   nasledujúce   obdobie   bolo poznačené   neefektívnou   činnosťou   okresného   súdu,   ktorý   vo   veci   uskutočnil   celkovo ďalších 10 pojednávaní   (pričom   8   z   nich   bolo   odročených „na   neurčito“ pre   účely vykonania dokazovania, resp. opakovaného dokazovania a jedno z dôvodu neúčasti odporcu a jeho právneho zástupcu), ktoré okresný súd vo väčšine prípadov bez ďalšieho neúčelne odročoval. K dosiaľ jedinému rozhodnutiu vo veci samej došlo 18. júna 2012. Predmetné rozhodnutie v merite veci však bolo po podaní odvolania zo strany odporcu uznesením krajského súdu sp. zn. 6 Co 254/2012 z 12. februára 2012 zrušené a vec bola vrátená okresnému súdu na ďalšie konanie, pretože podľa názoru odvolacieho súdu súd prvého stupňa   vychádzal   z   nesprávneho   právneho   posúdenia   veci.   Uvedené   taktiež   svedčí o nesústredenom a neefektívnom postupe okresného súdu.

Napriek   tomu,   že   okresný   súd   vykonával   procesné   úkony   spojené   s   prípravou pojednávaní,   vykonával   pojednávania,   zabezpečoval   dôkazy,   na   ktoré   sa   účastníci odvolávali,   a   viackrát   nariadil   znalecké   dokazovanie,   v   posudzovanej   veci   po   viac ako 14 rokoch nepadlo právoplatné rozhodnutie vo veci.

Na základe uvedeného ústavný súd hodnotí postup okresného súdu v označenom konaní ako taký, ktorému chýbala efektívnosť a ktorý v konečnom dôsledku nesmeroval k odstráneniu právnej neistoty sťažovateľky a prispel k celkovej dĺžke napadnutého konania (14 rokov, z čoho je viac ako 5 rokov po vydaní nálezu ústavného súdu č. k. I. ÚS 370/08- 20 z 1. apríla 2009) bez právoplatného skončenia veci. Vzhľadom na uvedené ústavný súd rozhodol, že v namietanom konaní došlo k porušeniu základného práva sťažovateľky podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.

Uvedenú   dĺžku   konania   nemožno   v   rozumnej   miere   ospravedlniť   žiadnymi relevantnými   okolnosťami   tohto   prípadu   zdôrazňujúc,   že   už   predchádzajúcim   nálezom ústavného súdu č. k. I. ÚS 370/08-20 z 1. apríla 2009 bol voči okresnému súdu vyslovený príkaz konať vo veci bez zbytočných prieťahov, ktorý nebol dodržaný.

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd dospel   k názoru, že doterajším   postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 14 C 22/2001 došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu základného práva sťažovateľky podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.

III.

Keďže ústavný súd svojím predchádzajúcim nálezom č. k. I. ÚS 370/08-20 z 1. apríla 2009   prikázal okresnému   súdu   konať vo   veci   bez zbytočných   prieťahov,   neprichádzalo do úvahy opakovane zaviazať okresný súd na túto povinnosť.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha. Podľa § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodne o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Keďže ústavný súd rozhodol, že bolo porušené základné právo sťažovateľky podľa čl.   48   ods.   2   ústavy,   zaoberal   sa   aj   jej   žiadosťou   o   priznanie   primeraného   finančného zadosťučinenia.   Sťažovateľka   žiadala,   aby   jej   bolo   priznané   primerané   finančné zadosťučinenie v sume 20 000 €, poukazujúc najmä na dlhotrvajúcu právnu neistotu.

Cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany, nielen deklaráciu porušenia, prípadne príkaz na ďalšie konanie bez porušovania základného práva (IV. ÚS 210/04).

Podľa   názoru   ústavného   súdu   prichádza   v   tomto   prípade   do   úvahy   priznanie primeraného finančného zadosťučinenia.

Pri určení primeraného finančného zadosťučinenia ústavný súd vychádzal zo zásad spravodlivosti   aplikovaných   Európskym   súdom   pre   ľudské   práva,   ktorý   spravodlivé finančné   zadosťučinenie   podľa   čl.   41   dohovoru   priznáva   so   zreteľom   na   konkrétne okolnosti prípadu.

Vzhľadom   na   doterajšiu   celkovú   dĺžku   konania   vedeného   okresným   súdom   pod sp. zn.   14   C   22/2001   (doterajšiu   dĺžku   súdneho   konania,   najmä   však   dobu   prieťahov okresného súdu v konaní po vydaní nálezu ústavného súdu č. k. I. ÚS 370/08-20 z 1. apríla 2009 a význam veci pre sťažovateľku), ako aj naplnenie princípu spravodlivosti ústavný súd považoval priznanie sumy 3 500 € za primerané finančné zadosťučinenie podľa § 56 ods. 4 zákona   o   ústavnom   súde.   Ústavný   súd   v   tejto   súvislosti   poznamenáva,   že   priznanie primeraného finančného zadosťučinenia nepredstavuje realizáciu práva priznaného čl. 46 ods. 3 ústavy, t. j. primerané finančné zadosťučinenie nemožno stotožňovať s odškodným, s náhradou, či už za skutočnú škodu alebo za ušlý zisk.

Podľa   §   36   ods.   2   zákona o   ústavnom   súde   ústavný súd môže v   odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy. Sťažovateľke, ktorá bola vo veci namietaného porušenia práva úspešná, vznikli trovy konania z dôvodu jej právneho zastúpenia advokátom.

Ústavný   súd   napokon   rozhodol   podľa   §   36   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   aj o úhrade   trov   konania,   ktoré   sťažovateľke   v   konaní   pred   ústavným   súdom   vznikli v súvislosti s právnym zastupovaním.

Pri   výpočte   trov   právneho   zastúpenia   sťažovateľky   ústavný   súd   vychádzal z príslušných   ustanovení   vyhlášky   Ministerstva   spravodlivosti   Slovenskej   republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších   predpisov   (ďalej len „vyhláška“).   Základná sadzba odmeny za úkon právnej služby uskutočnený v roku 2014 je 134 € a hodnota režijného paušálu je 8,04 €.

S poukazom na výsledok konania vznikol sťažovateľke nárok na úhradu trov za tri úkony právnej služby uskutočnené v roku 2014 (prevzatie a príprava zastúpenia, podanie sťažnosti ústavnému súdu a vyjadrenie k stanovisku okresného súdu) v sume 426,12 € vrátane   režijného   paušálu   (3   x   134   €   +   3   x   8,04   €).   Odmena   právnemu   zástupcovi sťažovateľky za poskytnuté právne služby v konaní pred ústavným súdom bola následne zvýšená o 20 % daň z pridanej hodnoty, a tak predstavuje celkovú sumu 511,34 €.

Trovy   konania   je   okresný   súd   povinný   uhradiť   na   účet   právneho   zástupcu sťažovateľky (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).

Ústavný súd nevyhovel v súlade s čl. 127 ods. 2 a § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde   časti   sťažnosti,   v ktorej   sťažovateľka   žiadala priznať finančné zadosťučinenie nad ústavným súdom priznanú sumu uvedenú v bode 2 výroku nálezu. Z uvedených dôvodov ústavný súd v tejto časti rozhodol tak, ako to je uvedené v bode 4 výroku tohto nálezu.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 14. januára 2015