znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 481/2013-7

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 7. augusta 2013 predbežne prerokoval sťažnosť M. B., S., vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu i inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 6 S 19650/2010 z 12. januára 2012 a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 7 Sžso 13/2012 z 27. marca 2013 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť M. B. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 24. júna 2013 doručená sťažnosť M. B., S. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu i inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky   (ďalej   len „ústava“)   a   práva   na spravodlivý   súdny   proces   podľa   čl.   6   ods.   1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“ ) sp. zn. 6 S 19650/2010 z 12. januára 2012 (ďalej len „rozsudok krajského súdu“) a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 7 Sžso 13/2012 z 27. marca 2013 (ďalej len „rozsudok najvyššieho súdu“).

Sťažovateľka v sťažnosti uviedla, že ako matka maloletého P. B. podala žiadosť o rodičovský príspevok pri riadnej starostlivosti o dieťa do šiestich rokov veku, ktoré má dlhodobo nepriaznivý zdravotný stav. Jej žiadosť bola Úradom práce, sociálnych vecí a rodiny v Poprade, detašovaným pracoviskom v Levoči (ďalej len „prvostupňový správny orgán“) zamietnutá na základe vyjadrenia posudkového lekára, ktorý dospel k záveru, že „zdravotný stav maloletého nepatrí do zoznamu chorôb a stavov, ktoré si vyžadujú osobitnú starostlivosť   podľa   prílohy   č.   2   kapitoly   X   zákona   č.   461/2003   Z.   z.“. Rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu na základe odvolania sťažovateľky bolo potvrdené aj odvolacím   správnym   orgánom   –   Ústredím   práce,   sociálnych   vecí   a   rodiny,   Bratislava, pracoviskom Košice (ďalej len „žalovaný“), ktorý pri posudzovaní žiadosti sťažovateľky vychádzal okrem iného aj z ďalšieho posudku vyhotoveného pre účely štátnych sociálnych dávok vypracovaného jeho posudkovým lekárom. Podľa sťažovateľky sú obe rozhodnutia správnych   orgánov „protirečivé,   rozporuplné...,   nepreskúmateľné   pre   nezrozumiteľnosť alebo pre nedostatok dôvodov...“.

Na   základe žaloby podanej   sťažovateľkou   o   preskúmanie zákonnosti   rozhodnutia žalovaného   krajský   súd   zamietol   žalobu   sťažovateľky.   Na   základe   odvolania   podaného sťažovateľkou najvyšší súd potvrdil rozsudok krajského súdu ako vecne správny. Podľa názoru   sťažovateľky   všeobecné   súdy   konajúce   v   jej   právnej   veci   vydali   nesprávne rozhodnutia. Rozsudok najvyššieho súdu je „nedostatočne a nesprávne odôvodnený“, čím došlo k porušeniu jej základného práva na spravodlivý súdny proces.

Na základe uvedeného sťažovateľka v sťažnosti navrhla, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:

„1. Zrušiť rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 7Sžso 13/2012 zo dňa 27. 3. 2013, a rozsudok KS – Košice č. 6S 19650/2010-85 zo dňa 12. 1. 2012.

2. Navrhujem vysloviť porušenie základného práva žalobkyne na spravodlivý súdny proces, práva na súdnu ochranu, porušenie čl. 46 a nasl. Ústavy SR a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

3. Za tendenčný zaujatý postup priznať primerané finančné zadosťučinenie.“

Sťažovateľka   súčasne   požiadala   ústavný   súd   o   ustanovenie   právneho   zástupcu v konaní pred ústavným súdom.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   § 25 ods.   1 zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez   ústneho   pojednávania. Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne neopodstatnený.

O   zjavne   neopodstatnený   návrh   ide   vtedy,   ak   ústavný   súd   pri   jeho   predbežnom prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98). Teda úloha ústavného   súdu   pri   predbežnom   prerokovaní   návrhu   nespočíva   v   tom,   aby   určil,   či preskúmanie veci predloženej navrhovateľom odhalí existenciu porušenia niektorého z práv alebo slobôd zaručených ústavou, ale spočíva len v tom, aby určil, či toto preskúmanie vylúči akúkoľvek možnosť existencie takéhoto porušenia. Inými slovami, ústavný súd môže pri predbežnom prerokovaní odmietnuť taký návrh, ktorý sa na prvý pohľad a bez najmenšej pochybnosti javí ako neopodstatnený (I. ÚS 4/00).

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   súčasťou   systému   všeobecných súdov,   ale   podľa   čl.   124   ústavy   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany   ústavnosti. Ústavný súd nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkoch v rámci sústavy   všeobecných   súdov.   V   zásade   preto   nie   je   oprávnený   posudzovať   správnosť skutkových a následne na nich založených právnych záverov všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov v konkrétnom prípade viedli k rozhodnutiu (obdobne napr. III. ÚS 78/07, IV. ÚS 27/2010). Úlohou ústavného súdu nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov (II. ÚS 193/2010).

Do právomoci ústavného súdu v konaní podľa čl. 127 ústavy však patrí kontrola zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Skutkové a právne závery súdu môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02, III. ÚS 271/05, III. ÚS 153/07). O zjavnú neodôvodnenosť alebo arbitrárnosť súdneho rozhodnutia ide spravidla vtedy, ak ústavný súd zistí interpretáciu a aplikáciu právnej normy zo strany súdu, ktorá zásadne popiera účel a význam   aplikovanej   právnej   normy,   alebo   ak   dôvody,   na   ktorých   je   založené   súdne rozhodnutie, absentujú, sú zjavne protirečivé alebo popierajú pravidlá formálnej a právnej logiky, prípadne ak sú tieto dôvody zjavne jednostranné a v extrémnom rozpore s princípmi spravodlivosti (III. ÚS 305/08, IV. ÚS 150/03, I. ÚS 301/06).

Z týchto hľadísk preskúmal ústavný súd sťažnosť sťažovateľky, pričom vychádzajúc z petitu sťažnosti, ktorým je v zmysle § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde viazaný, ako aj z jej obsahu ustálil, že sťažovateľka namietala porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom najvyššieho súdu a rozsudkom krajského súdu.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom.

Zo   sťažnosti   vyplýva,   že   sťažovateľka   ako   matka   maloletého,   a   teda   oprávnená osoba,   podala 31.   júla 2009   na prvostupňovom   správnom   orgáne žiadosť   o   rodičovský príspevok   pri   riadnej   starostlivosti   o   dieťa   do   šiestich   rokov   veku,   ktoré   má   dlhodobo nepriaznivý zdravotný stav. Prvostupňový   správny orgán   žiadosť sťažovateľky zamietol rozhodnutím č. 2/2010/08830/3 z 15. marca 2010 (ďalej len „rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu“) z dôvodu, že na základe posudku vyhotoveného posudkovým lekárom sa zdravotný stav maloletého nepovažuje za zdravotný stav, ktorý si vyžaduje osobitnú starostlivosť.   Na   základe   odvolania   podaného   sťažovateľkou   odvolací   správny   orgán (žalovaný)   nevyhovel   odvolaniu   sťažovateľky   a   rozhodnutím   č.   AA/2010/02046 zo 14. mája   2010   (ďalej   len   „rozhodnutie   žalovaného“)   potvrdil   rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu. Sťažovateľka následne podala žalobu o preskúmanie zákonnosti   rozhodnutia   žalovaného,   ktorú   krajský   súd   rozsudkom   zamietol.   Predmetný rozsudok krajského súdu sťažovateľka napadla odvolaním, na základe ktorého najvyšší súd preskúmal rozhodnutie žalovaného, ako aj rozsudok   krajského súdu, ktorý   potvrdil   ako vecne správny.

II.A K namietanému porušeniu sťažovateľkiných práv rozsudkom krajského súdu

Z   čl.   127   ods.   1   ústavy   vyplýva,   že   právomoc   ústavného   súdu   rozhodovať o sťažnostiach   fyzických   osôb   alebo   právnických   osôb,   ak   namietajú   porušenie   svojich základných práv alebo slobôd, je založená na základe princípu subsidiarity. Zo subsidiarity právomoci   ústavného   súdu   vyplýva,   že   ak   ústavný   súd   pri   predbežnom   prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľka sa môže domôcť ochrany svojho základného práva alebo slobody využitím jej dostupných a aj účinných právnych prostriedkov pred iným orgánom verejnej   moci,   odmietne   takúto   sťažnosť   z   dôvodu   nedostatku   svojej   právomoci na prerokovanie (mutatis mutandis napr. I. ÚS 103/02, I. ÚS 269/06). Z uvedeného vyplýva, že v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy prislúcha ústavnému súdu právomoc zaoberať sa namietaným porušením základného práva alebo slobody za predpokladu, že právna úprava takémuto právu neposkytuje účinnú ochranu (mutatis mutandis I. ÚS 78/99). Podstatou   účinnej   ochrany   základných   práv   a   slobôd   sťažovateľky   je   okrem   iného   aj opravný prostriedok, ktorý má fyzická osoba alebo právnická osoba k dispozícii vo vzťahu k základnému právu alebo slobode, porušenie ktorých sa namieta a ktorý jej umožňuje odstrániť   ten   stav,   v   ktorom   vidí   porušenie   svojho   základného   práva   alebo   slobody (I. ÚS 36/96).

O   ochrane   práv   sťažovateľky,   ktorých   porušenie   namieta   vo   vzťahu   k   rozsudku krajského súdu, mal právomoc rozhodovať v odvolacom konaní najvyšší súd. Vzhľadom na uvedenú   zásadu   subsidiarity   preto   nie   je   v   právomoci   ústavného   súdu   preskúmať rozsudok krajského súdu.

Z uvedeného dôvodu ústavný súd pri predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosť sťažovateľky   v   časti   namietajúcej   porušenie   jej   základného   a   iného   práva   rozsudkom krajského súdu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu nedostatku svojej právomoci.

II.B K namietanému porušeniu sťažovateľkiných práv rozsudkom najvyššieho súdu

Podstatou   námietok   sťažovateľky   je   jej   nesúhlas s   rozsudkom   najvyššieho   súdu, ktorý   je   podľa   sťažovateľky   nedostatočne   a   nesprávne   odôvodnený,   keďže   vychádza z nesprávnych a nedostatočných skutkových zistení a z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Ústavný súd musel preto v rámci predbežného prerokovania sťažnosti posúdiť, či rozsudkom   najvyššieho   súdu   mohlo   v   danom   prípade   dôjsť   k   takému   závažnému pochybeniu zo strany najvyššieho súdu, ktoré by signalizovalo možnosť vysloviť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie porušenie sťažovateľkou označených práv.

Najvyšší súd v relevantnej časti rozsudku k námietkam sťažovateľky uviedol: «Podľa § 3 ods. 1 písm. a/ a ods. 3 písm. b) zákona č. 571/2009 Z. z. oprávnená osoba   má   nárok   na   rodičovský   príspevok,   ak   zabezpečuje   riadnu   starostlivosť   o   dieťa. Dieťaťom   podľa   ods.   1   písm.   a/   je   dieťa   do   šiestich   rokov   veku,   ktoré   má   dlhodobo nepriaznivý zdravotný stav.

Podľa § 5 ods. 1 zákona č. 600/2003 Z. z. o prídavku na dieťa, dlhodobo nepriaznivý zdravotný   stav   dieťaťa   je   choroba   a   stav   uvedené   v   prílohe   osobitného   predpisu   č.   2 k zákonu   o   sociálnom   poistení,   ktoré   podľa   poznatkov   lekárskej   vedy   trvajú   viac   ako dvanásť po sebe nasledujúcich kalendárnych mesiacov alebo je predpoklad, že budú trvať viac   ako   dvanásť   po   sebe   nasledujúcich   kalendárnych   mesiacov   a   vyžadujú   osobitnú starostlivosť podľa tejto prílohy.

Podľa   prílohy č.   2   kap.   X   zákona o sociálnom   poistení zdravotný   stav vyžaduje osobitnú starostlivosť pri cielenej aplikácii liekov, liečbe kyslíkom, ošetrovanie záchvatov dýchavice,   individuálnu   liečebnú   telesnú   výchovu   a   dychovú   rehabilitácii,   pri   návšteve špeciálnych   zdravotníckych   zariadení,   prevenciu   sezónneho   zhoršenia,   sprevádzanie do špecializovaných   zdravotníckych   zariadení,   v   prípade   tracheostómie   pomoc   pri komunikácii.

Z obsahu spisov vyplýva, že žalobkyňa, matka malol. P. B.., o ktorého sa riadne stará, ako oprávnená osoba si podala žiadosť o rodičovský príspevok 15. októbra 2009 na Ústredie   práce,   sociálnych   vecí   a   rodiny   Bratislava,   pracovisko   Košice   (ďalej   len „žalovaný“),   ktoré   ju   odstúpilo   Úradu   práce,   sociálnych   vecí   a rodiny   v   Poprade, detašované pracovisko v Levoči (ďalej len „prvostupňový správny orgán“), ktorému bola žiadosť doručená 26. októbra 2009, pričom o jeho priznanie žiadala od 19. novembra 2009. Rozhodnutím prvostupňového správneho orgánu z 15. marca 2010, č. 2/2010/08830/3, bola zamietnutá žiadosť žalobkyne o rodičovský príspevok pri starostlivosti o dieťa do šiestich rokov veku,   ktoré má dlhodobo nepriaznivý zdravotný stav z dôvodu, že zdravotný stav dieťaťa P. B., sa nepovažuje za taký dlhodobo nepriaznivý zdravotný stav, ktorý si vyžaduje osobitnú starostlivosť. Podkladom pre rozhodnutie bol posudok z 12. marca 2010 č. PÚ 2/2010/15385-603/LE, podľa ktorého maloletý P. B... nemá dlhodobo nepriaznivý zdravotný stav, ktorý si vyžaduje osobitnú starostlivosť podľa § 5 ods. 1 zákona č. 600/2003 Z. z. o prídavku na dieťa a o zmene a doplnení zákona o sociálnom poistení, podľa jeho prílohy č. 2, kap. X. Podľa vyjadrenia posudkového lekára zdravotný stav maloletého P. B. nepatrí do zoznamu chorôb a stavov, ktoré si vyžadujú osobitnú starostlivosť pri hore uvedených činnostiach. Podľa tohto posudku preventívna izolácia dieťaťa od zdroja infekcie v detskom kolektíve   nespadá   pod   choroby   a   stavy   vymedzené   v   prílohe   č.   2   zákona   o   sociálnom poistení, ktoré si vyžadujú osobitnú starostlivosť.

V   dôsledku   podaného   odvolania,   v   ktorom   žalobkyňa   vyjadrila   nespokojnosť s posúdením zdravotného stavu, ako aj s celkovým postupom prvostupňového správneho orgánu v rozhodovacej činnosti žalovaný zadovážil posudok svojho posudkového orgánu zo 14.   mája   2010   č.   AA/2010/02163.   Posudkový   lekár   ústredia   práce,   sociálnych   vecí a rodiny Bratislava, pracovisko Košice po preskúmaní zdravotnej dokumentácie, všetkých dostupných odborných nálezov predložených žalobkyňou dospel k záveru, že maloletý P. B. nemá dlhodobo nepriaznivý zdravotný stav, ktorý si vyžaduje osobitnú starostlivosť, lebo už nevyžaduje uvedenú špeciálnu liečbu (príl. č. 2, kap. 10 zákona o sociálnom poistení), ktorá je taxatívne a jednoznačne vymedzená zákonom. Súčasťou zdravotnej dokumentácie bol aj imunoalergologický   nález,   v   ktorom   lekár   uviedol,   že   dieťa   nepatrí   do predškolského detského kolektívu, a preto má automaticky nárok na osobitnú starostlivosť, avšak dieťa, ktoré má zápaly horných ciest, rhinitídu a opakovane kašle, potrebuje starostlivosť, ale v prílohe č. 2 kapitoly X zákona o sociálnom poistení vyžaduje taxatívne vymenované stavy, na ktoré sa vzťahuje, čo u malol. P. B. nebolo odborným lekárom potvrdené. Zároveň platný zákon taxatívne vymedzuje k pojmu osobitnej starostlivosti nariadenie individuálnej telesnej výchovy s dychovou rehabilitáciou, čo tiež odborný lekár nenariadil. Maloletý by mal byť sprevádzaný do špecializovaných zdravotníckych zariadení, ktoré tieto doporučenia riadia, resp. v prípade trvalej tracheostómie by potreboval pomoc v komunikácii. Posudkový lekár žalovaného vychádzal z predložených odborných nálezov z imunoalergológie zo 17. júna 2009, z 20. júla 2009 a z 10. marca 2001. Uvedené odborné nálezy diagnostikujú stav po protrahovanom kašli, opakovanej bronchitíde (t. č. negatívny nález), opakovanej rhinitíde a opakovaných zápaloch horných dýchacích ciest. Zo zistených skutočností dospel posudkový lekár   k záveru,   že   malol.   P.   B.   nemá   dlhodobo   nepriaznivý   zdravotný   stav   vyžadujúci osobitnú starostlivosť, podľa kapitoly X (choroby dýchacej sústavy J 00-J 99) a kapitoly III (určité poruchy imunitných mechanizmov D 80-D 89), prílohy č. 2 zákona o sociálnom poistení.

Posudkoví lekári prvostupňového správneho orgánu a posudkový lekár žalovaného sa zhodli v závere, že maloletý P. B. má dlhodobo nepriaznivý zdravotný stav v zmysle citácie vyššie uvedeného zákona. Avšak nezávisle na vydaných posudkoch rovnako dospeli k záveru, že dlhodobo nepriaznivý zdravotný maloletého nevyžaduje osobitnú starostlivosť podľa prílohy č. 2 zákona o sociálnom poistení.

Vzhľadom   na   skutočnosť,   že   žalobkyňa   nedoložila   ani   v odvolacom   konaní   nové skutočnosti   a   nenavrhla   nové   dôkazy,   po   preskúmaní   zákonnosti   a   postupu   rozhodnutí prvostupňového správneho orgánu aj žalovaného ako druhostupňového správneho orgánu odvolací súd rovnako ako súd prvého stupňa dospel k záveru, že predmetné rozhodnutia boli   vydané   v   súlade   so   zákonom   a   preto   rozsudok   Krajského   súdu   v   Košiciach   z   12. januára 2012, č. k. 6 S 19650/2010-85, ako vecne správny potvrdil.»

Najvyšší súd sa podľa názoru ústavného súdu dostatočným spôsobom vysporiadal so všetkými námietkami sťažovateľky týkajúcimi sa ňou tvrdeného naplnenia zákonných podmienok na priznanie rodičovského príspevku pri riadnej starostlivosti o dieťa do veku šiestich rokov z dôvodu jeho nepriaznivého zdravotného stavu, pričom posudzoval najmä správnosť   právnych   záverov   obsiahnutých   v   rozsudku   krajského   súdu   a   v   konečnom dôsledku aj v rozhodnutí žalovaného. Najvyšší súd v napadnutom rozsudku tiež uviedol, akými úvahami sa spravoval pri rozhodovaní, ktoré ustanovenia podstatné pre posúdenie veci interpretoval a aplikoval, jeho úvahy vychádzajú z konkrétnych faktov, sú logické, a preto aj celkom legitímne a právne akceptovateľné. Napadnutý rozsudok najvyššieho súdu nie je zjavne neodôvodnený ani arbitrárny, práve naopak, obsahuje dostatok presvedčivých dôvodov na svoj výrok.

Po preskúmaní spôsobu a rozsahu odôvodnenia napadnutého rozsudku a s ohľadom na dôvody, ktoré sťažovateľka uviedla v predmetnej sťažnosti, ústavný súd nezistil taký výklad a aplikáciu ustanovení zákona č. 571/2009 Z. z. rodičovskom príspevku a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov a zákona č. 600/2003 Z. z. o prídavku na dieťa a o zmene a doplnení zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov, ktoré by mohli vyvolať účinky nezlučiteľné so sťažovateľkou označenými právami.

Z uvedeného vyplýva, že úlohou súdu   v správnom súdnictve nie je nahradzovať činnosť správnych orgánov, ale len preskúmať zákonnosť ich postupov a rozhodnutí, teda to, či kompetentné orgány pri riešení konkrétnych otázok rešpektovali príslušné hmotno-právne a procesno-právne predpisy. Treba vziať do úvahy, že správny súd nie je súdom skutkovým, ale je súdom, ktorý posudzuje iba právne otázky napadnutého postupu alebo rozhodnutia   orgánu   verejnej   správy.   Vzhľadom   na   tieto   špecifiká   správneho   súdnictva ústavný súd posudzoval aj dôvodnosť námietok sťažovateľky proti napadnutému rozsudku najvyššieho súdu.

Skutočnosť, že sťažovateľka sa nestotožňuje s právnym názorom najvyššieho súdu, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor najvyššieho súdu svojím   vlastným. V   konečnom   dôsledku   však ústavný súd nie   je ani opravným súdom najvyššieho súdu. Ingerencia ústavného súdu do výkonu tejto právomoci najvyššieho súdu je   opodstatnená   len   v   prípade   jeho   nezlučiteľnosti   s   ústavou   alebo   kvalifikovanou medzinárodnou   zmluvou.   Aj   keby   ústavný   súd   nesúhlasil   s   interpretáciou   zákonov všeobecných súdov, ktoré sú „pánmi zákonov“, v zmysle citovanej judikatúry by mohol nahradiť napadnutý názor najvyššieho súdu iba v prípade, ak by ten bol svojvoľný, zjavne neodôvodnený, resp. ústavne nekonformný. Podľa názoru ústavného súdu však rozsudok najvyššieho súdu takéto nedostatky nevykazuje.

Vzhľadom   na   uvedené   skutočnosti   ústavný   súd   vyhodnotil   argumentáciu sťažovateľky odôvodňujúcu porušenie čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru ako nedostatočnú na to, aby na jej základe bolo možné v prípade prijatia sťažnosti na ďalšie konanie   zistiť   a   preskúmať   spojitosť   medzi   napadnutým   rozsudkom   najvyššieho   súdu a namietaným porušením označených práv.

Ústavný súd preto v tejto časti sťažnosť sťažovateľky pri jej predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

Keďže sťažnosť bola odmietnutá ako celok, bolo už bez právneho dôvodu zaoberať sa   ďalšími   návrhmi   sťažovateľky   vrátane   posúdenia   žiadosti   o   ustanovenie   právneho zástupcu z radov advokátov na konanie pred ústavným súdom.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 7. augusta 2013