znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 481/2010-10

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na neverejnom   zasadnutí senátu   14.   decembra 2010 predbežne prerokoval sťažnosť A. T., B., zastúpenej advokátom JUDr. M. G., B., vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Bratislave č. k. 9 Co 118/2008-190 z 22. októbra 2009 a jemu predchádzajúcim postupom a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4 Cdo 98/2010 z 29. júna 2010 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť A. T. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 3. novembra 2010 doručená sťažnosť A. T., B. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namietala porušenie svojho   základného   práva   na   súdnu   a   inú   právnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) č. k. 9 Co 118/2008-190 z 22. októbra 2009 (ďalej len „rozsudok krajského súdu“) a jemu predchádzajúcim postupom a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 4 Cdo 98/2010 z 29. júna 2010 (ďalej len „uznesenie najvyššieho súdu“).

Zo sťažnosti a z k nej pripojených príloh vyplýva: „Sťažovateľ podal dňa 07. 05. 2004   na   súd 1.   stupňa   žalobu,   ktorou sa   domáhal   zaplatenia...   z titulu   náhrady   škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím Krajského stavebného úradu...   a jeho nesprávnym úradným postupom...

Rozsudkom súdu 1.   stupňa zo dňa 28.   09.   2005 č. 19 C 129/04-93 bola žaloba zamietnutá.

Proti rozsudku súdu 1. stupňa podal sťažovateľ... 09. 12. 2005 odvolanie... Odvolací súd rozsudkom zo dňa 22. 10. 2009 č. 9Co 118/2008-190 potvrdil rozsudok 1. stupňového súdu a to bez nariadenia pojednávania...

Odvolací súd potvrdil rozsudok súdu 1. stupňa bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 O. s. p..

Z uvedeného je zjavné, že odvolací súd pri rozhodovaní použil ustanovenie § 214 ods. 2 O. s. p., ktoré nadobudlo účinnosť dňa 15. 10. 2008 (nadobudnutím účinnosti zákona č. 384/2008 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 99/1963 Zb.).

Žaloba a rozhodnutie súdu 1. stupňa, proti ktorému bolo podané odvolanie, boli podané resp. vydané pred 15. 10. 2008 t. j. pred účinnosťou zákona č. 384/2008 Z. z., ktorým bol zmenený a doplnený O. s. p..

Odvolací súd rozhodoval vo veci podľa ustanovení O. s. p., ktoré nadobudli platnosť a účinnosť po začatí konania a rozhodnutí 1. stupňového súdu.

Pri rozhodovaní mal súd postupovať a posudzovať skutkový stav podľa právneho stavu, ktorý bol platný a účinný v čase podania žaloby, resp. ktorý bol platný a účinný v čase, keď účastník konania urobil úkon, o ktorom súd rozhoduje...

V   čase   podania   odvolania   sťažovateľom   (09.   12.   2005),   sťažovateľ   nemohol odvolanie a jeho dôvody uplatniť tak, aby zodpovedali právnemu stavu, ktorý nadobudol účinnosť 15. 10. 2008.

Sťažovateľ   podľa   právneho   stavu   platného   a   účinného   v   čase   podania   žaloby vychádzal   z   presvedčenia,   že   na   prejednanie   veci   odvolacím   súdom   bude   musieť   byť nariadené   pojednávanie,   v   rámci   ktorého   bude   môcť   uplatniť   dôkazné   prostriedky   na preukázanie dôvodov odvolania (§ 214 ods. 1 a 2 O. s. p. platný do 15. 10. 2008). Tým, že odvolací súd rozhodol o odvolaní bez nariadenia pojednávania, bola sťažovateľovi odňatá možnosť   konať   pred   súdom,   ktorú   podľa   aktuálne   platného   právneho   stavu   dôvodne predpokladal a čomu prispôsobil aj svoje konanie.

Aplikácia   právneho   predpisu   so   spätnou   účinnosťou   je   porušením   ústavného princípu právnej istoty a v rozpore s ústavným princípom právneho štátu.

Postupom odvolacieho súdu bolo porušené ústavné právo sťažovateľa na spravodlivý proces.“

Podľa sťažovateľky bol „...Postupom odvolacieho súdu... porušený ústavný princíp právnej istoty a teda právneho štátu, v dôsledku čoho bolo porušené právo sťažovateľa na spravodlivý proces.“.

Vo vzťahu k uzneseniu dovolacieho súdu sťažovateľka uvádza: «Sťažovateľ podal proti rozsudku odvolacieho súdu dovolanie. Dovolací súd dovolanie sťažovateľa odmietol s odôvodnením,   že   bolo   v   právomoci   odvolacieho   súdu   rozhodnúť,   či   sa   pojednávanie nariadi   alebo   nenariadi,   a   to   na   základe   autonómnej   úvahy   odvolacieho   súdu,   pričom odkazuje na ustanovenie § 214 O. s. p. v spojení s § 372p ods. 1 O. s. p..

Sťažovateľ   je   tej   mienky,   že   „autonómnou   úvahou   odvolacieho   súdu“   došlo k porušeniu jeho ústavného práva na spravodlivý proces a aplikáciou neskoršej právnej normy na stav pred nadobudnutím jej účinnosti k zmene právneho stavu, z akého vychádzal pri podaní odvolania.

Dovolací súd vo svojom rozhodnutí ďalej poukazuje na to, že iné procesné vady, ako aj nesprávne právne posúdenie veci, na ktoré sťažovateľ v dovolaní poukazuje, sami o sebe nezakladajú prípustnosť dovolania.»

Sťažovateľka   sa   domnieva,   že: „Rozhodnutím   dovolacieho   súdu   bol   porušený ústavný princíp právneho štátu a z toho vyplývajúci princíp právnej istoty, pričom došlo k porušeniu článku 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a z toho vyplývajúceho práva sťažovateľa na spravodlivý súdny proces.“.

V závere sťažnosti sťažovateľka uvádza: „V konaní pred súdom platí, že súd koná v súlade s platným právnym poriadkom a osobitne aj čl. 2 ods. 2 ústavy v spojení s čl. 144 a čl. 152 ods. 4 ústavy.

Tým, že odvolací súd na základe svojej autonómnej úvahy nenariadil pojednávanie na prejednanie veci, pričom právny úkon t. j. odvolanie bolo sťažovateľom podané v čase, keď podľa platného zákona o občianskom súdnom konaní sťažovateľ mal právo na ústne prejednanie jeho veci pred súdom a z tohto dôvodne vychádzal, došlo reálne k porušeniu ústavného práva sťažovateľa na spravodlivý proces a princípu právneho štátu.

Podstata základného práva na súdnu ochranu spočíva v oprávnení každého domáhať sa ochrany svojich práv na súde. Do obsahu tohto práva patrí aj právo na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej t. j. platnej a účinnej právnej normy. Súčasne má každý právo na ústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy.

Vzhľadom   na   vyššie   uvedené,   postupom   odvolacieho   a   rozhodnutím   dovolacieho súdu došlo k porušeniu základných ľudských práv a slobôd sťažovateľa a to konkrétne:

a) čl. 46 ods. 1 Ústavy SR

b) čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a to v spojení s porušením čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 144 ods. 1, čl. 152 ods. 4 Ústavy SR.“

Sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd o jej sťažnosti rozhodol týmto nálezom:„1) Základné právo sťažovateľa na spravodlivé konanie bolo porušené.

2) Krajský súd v Bratislave postupom v konaní a rozhodnutím č. 9Co 118/2008-190 zo dňa 22. 10. 2009 i Najvyšší súd SR rozhodnutím č. 4Cdo 98/2010 zo dňa 29. 06. 2010 porušili Ústavu SR a Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

3) Sťažovateľovi sa podľa čl. 127 ods. 3 priznáva finančné zadosťučinenie a to vo výške 100.000,- EUR (slovom stotisíc EUR).

4) Sťažovateľ má právo na náhradu trov konania.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Podľa   § 25 ods.   1 zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd každý   návrh   (sťažnosť)   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti sťažovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže   ústavný   súd   na   predbežnom   prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho pojednávania   návrhy,   na   prerokovanie   ktorých   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú náležitosti   predpísané   zákonom,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O   zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom orgánu štátu nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, alebo keď   preskúmanie   označeného   postupu   (rozhodnutia   orgánu   štátu)   v   rámci   predbežného prerokovania   vôbec   nesignalizuje   možnosť   porušenia   základného   práva   alebo   slobody sťažovateľa,   reálnosť   ktorej   by   bolo   potrebné   preskúmať po   prijatí   sťažnosti   na   ďalšie konanie (napr. I. ÚS 66/98, II. ÚS 101/03, I. ÚS 27/04, I. ÚS 25/05).

Sťažovateľka v sťažnosti namietala porušenie základného práva zaručeného v čl. 46 ods.   1   ústavy a práva   podľa   čl.   6   ods.   1 dohovoru   rozsudkom   krajského súdu   a jemu predchádzajúcim postupom v konaní vedenom krajským súdom pod sp. zn. 9 Co 118/2008 a uznesením najvyššieho súdu.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   má   každý   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom.

Ústavný súd vo vzťahu k čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru už uviedol, že formuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy ústavodarca v základnom právnom predpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu s právnym režimom   súdnej   ochrany   podľa   dohovoru   (II.   ÚS   71/97).   Z   uvedeného   dôvodu   preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (IV. ÚS 195/07).

1. K porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom krajského súdu a jemu predchádzajúcim postupom

Podľa § 24 písm. a) zákona o ústavnom súde návrh nie je prípustný, ak sa týka veci, o   ktorej   ústavný   súd   už   rozhodol,   okrem   prípadov,   v   ktorých   sa   rozhodovalo   len o podmienkach konania, ak v ďalšom návrhu už podmienky konania boli splnené.

Sťažovateľka postup krajského súdu v konaní vedenom krajským súdom pod sp. zn. 9 Co 118/2008 napadla na ústavnom súde sťažnosťou doručenou ústavnému súdu 22. marca 2010, o ktorej rozhodol ústavný súd uznesením sp. zn. I. ÚS 346/2010 z 30. septembra 2010 tak, že ju v celom rozsahu odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

Z uvedeného dôvodu bolo potrebné sťažnosť sťažovateľky v časti, ktorou napadla postup krajského súdu v konaní vedenom krajským súdom pod sp. zn. 9 Co 118/2008, odmietnuť ako neprípustnú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

2. K porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením najvyššieho súdu

Podstatou   sťažnosti v časti   týkajúcej sa uznesenia najvyššieho súdu   je nesúhlas sťažovateľky s argumentáciou najvyššieho súdu v napadnutom uznesení, že krajský súd mal právo rozhodnúť, či pri rozhodovaní o odvolaní sťažovateľky proti rozsudku okresného súdu sp. zn. 19 C 129/2004 z 28. septembra 2005 nariadi, alebo nenariadi pojednávanie s poukazom na ustanovenie § 214 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“) v spojení s § 372p ods. 1 OSP, a to na základe svojej autonómnej úvahy.

Najvyšší súd v relevantnej časti odôvodnenia napadnutého uznesenia týkajúceho sa tejto časti sťažnosti uvádza: «Vzhľadom na zákonnú povinnosť skúmať vždy, či napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo vydané v konaní postihnutom niektorou z procesných vád uvedených v § 237 O. s. p. (§ 242 ods. 1 veta druhá O. s. p.), dovolací súd sa ďalej zaoberal otázkou,   či konanie nie je postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 písm. a/ až g/ O. s. p., pričom nezistil existenciu žiadnej podmienky prípustnosti dovolania uvedenej   v   tomto   zákonnom   ustanovení.   Nezistil   ani   podmienky   prípustnosti   dovolania podľa § 237... O. s. p., na ktoré poukazovala dovolateľka. Žalobkyňa tvrdí, že jej postupom súdu bola odňatá možnosť konať pred súdom tým, že odvolací súd rozhodol o jej odvolaní podanom   proti   rozsudku   súdu   prvého   stupňa   pred   15.   októbrom   2008,   t.   j.   ešte   pre účinnosťou zákona č. 384/2008 Z. z., ktorým bol zmenený a doplnený Občiansky súdny poriadok, bez nariadenia pojednávania podľa ustanovenia § 214 ods. 2 O. s. p. v znení účinnom od 15. októbra 2008.

Podľa § 237 písm. f/ O. s. p. je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak sa účastníkovi konania postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom.

Odňatím možnosti konať pred súdom sa v zmysle tohto ustanovenia rozumie taký závadný   procesný   postup   súdu,   ktorým   sa   účastníkovi   znemožní   realizácia   tých   jeho procesných práv, ktoré mu Občiansky súdny poriadok priznáva za účelom ochrany jeho práv a právom chránených záujmov. Zo spisu však nevyplýva, že by súdy v prejednávanej veci v prípade žalobkyne nerešpektovali niektoré z týchto práv. Vyššie v odôvodnení tohto rozhodnutia   uvedené   tvrdenie   dovolateľky,   o   ktoré   opiera   prípustnosť   dovolania   podľa § 237 písm. f/ O. s. p. sa týka otázky, či na základe § 372p ods. 1 O. s. p. sa má ustanovenie § 214 O. s. p. v znení po 15. októbri 2008 aplikovať na prejednanie odvolania podaného pred 15. októbrom 2008. Riešenie tejto otázky je spojené s interpretačnými a aplikačnými problémami, ktoré vyplývajú predovšetkým z toho, že ustanovenie § 372p ods. 1 O. s. p. sa výslovne nezmieňuje o konaniach na odvolacom súde, ktoré začali podaním odvolania pred 15.   októbrom   2008.   Neobsahuje   ani   úpravu,   ktorá   by   výslovne   konštatovala,   že účinky procesných   úkonov   urobených   za   účinnosti   doterajšej   úpravy,   zostávajú   zachované. Občianskoprávne kolégium Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v tejto súvislosti prijalo 19. apríla 2010 stanovisko (Cpj 7/2010), že v zmysle § 372p ods. 1 O. s. p. sa ustanovenie § 214 O. s. p. v znení účinnom od 15. októbra 2008 použije aj na odvolacie konania, ktoré začali podaním odvolania pred 15. októbrom 2008. V predmetnom stanovisku sa, o. i., uvádza, že ustanovenie § 372p ods. 1 O. s. p. je procesné ustanovenie intertemporálnej povahy, ktorého účelom je za účinnosti neskoršej právnej úpravy (lex posterior) upraviť právne   vzťahy,   ktoré   vznikli   počas   pôsobenia   skoršej   právnej   úpravy   (lex   prior). Intertemporálnymi ustanoveniami sa vo všeobecnosti určuje režim dočasného, prechodného (intertemporálneho)   spolupôsobenia   dvoch   právnych   úprav   –   skoršej   a   neskoršej. Intertemporálne ustanovenia určujú vzájomný vzťah týchto úprav. Za platnosti a účinnosti nového právneho predpisu môžu prechodné ustanovenia určiť a/ buď to, že na riešenie (doriešenie) konkrétnych právnych situácií sa v stanovenom rozsahu použijú skoršie právne normy (t. j., že sa dočasne nepoužijú nové, už platné a účinné právne normy), b/ alebo to, že vzťahy, ktoré vznikli za pôsobnosti skoršieho právneho predpisu, sa spravujú ustanoveniami nového,   neskoršieho právneho predpisu. K definujúcim znakom právneho štátu patrí aj zákaz retroaktivity právnych noriem, ktorý je významnou demokratickou zárukou ochrany práv   a   právnej   istoty   (PL.   ÚS   16/95).   Nie   každá   retroaktivita   je   však   nezlučiteľná s princípmi, na ktorých je budovaný právny štát. V teórii a praxi sa rozlišuje tzv. pravá a nepravá spätná účinnosť (retroaktivita) právnych predpisov. Význam tohto rozlišovania je založený na skutočnosti, že pokiaľ sa pravá retroaktivita v zásade odmieta ako nezlučiteľná s   obsahom   princípu   štátu,   nepravá   retroaktivita   sa   akceptuje   ako   prípustný   nástroj   na dosiahnutie   ustanovených   a   dostatočne   významných   cieľov   verejnej   moci.   Pri   pravej retroaktivite   zákonodarca   v   novom   právnom   predpise   neuzná   práva   alebo   povinnosti založené právnymi skutočnosťami, ktoré sa ako právne skutočnosti uznávali na základe skoršieho (predchádzajúceho) právneho predpisu. O pravú retroaktivitu ide napr. vtedy, keď neskorší právny predpis so spätnou účinnosťou (s dopadom do minulosti) upravuje vzťahy, ktoré vznikli v minulosti. V dôsledku toho nastáva stav, v rámci ktorého účinnosť neskoršieho právneho predpisu nastáva skôr ako jeho platnosť (skôr, než začal existovať). Pri   nepravej   retroaktivite   zákonodarca   uznáva   právne   skutočnosti,   na   základe   ktorých podľa predchádzajúcej právnej normy došlo k vzniku určitých právnych vzťahov. O nepravú retroaktivitu môže ísť napriek tomu, že zákonodarca prípadne novým právnym predpisom zároveň s účinnosťou do budúcna prinesie určité zmeny aj tých práv (alebo povinností), ktoré   vznikli   za   platnosti   skoršieho   zákona.   Nepravá   retroaktivita   teda   nebráni zákonodarcovi novou právnou úpravou vstúpiť aj do tých právnych vzťahov, ktoré vznikli na základe skôr prijatej právnej normy a meniť ich režim. Za prípustné sa považuje, pokiaľ nová právna úprava (uznávajúc práva a povinnosti nadobudnuté podľa skoršieho právneho predpisu) zavádza do budúcna nový režim a mechanizmus (procedúru) uplatnenia týchto práv   alebo   pokiaľ   právam   nadobudnutým   za   skoršej   právnej   úpravy   priznáva   odo   dňa účinnosti neskoršej právnej úpravy nový obsah. V konečnom dôsledku nepôsobí nepravá retroaktivita do minulosti. Akceptuje stav, ktorý nastal za skôr platnej a účinnej právnej úpravy, tento stav ale rieši až v čase účinnosti novej právnej úpravy.

Zo   samej   skutočnosti,   že   (intertemporálne)   ustanovenie   §   372p   ods.   1   O.   s.   p. neobsahuje   obdobný   text,   aký   zákonodarca   v   iných   (interternporálnych)   ustanoveniach použil   pri   skorších   novelizáciách   Občianskeho   súdneho   poriadku   [ide   napr.   o   text: „Konania o odvolaní a dovolaní, o ktorých odvolací súd alebo dovolací súd nerozhodol do nadobudnutia účinnosti tohto zákona, sa dokončia podľa doterajších predpisov“ (viď § 372i ods. 3 O. s. p. týkajúci sa právnej úpravy účinnej od 1. septembra 2003)...], nemožno vyvodiť,   že   v   ustanovení   §   372p   ods.   1   O.   s.   p.   ide   o   neprípustný   prípad   (pravej) retroaktivity. Právna úprava daná ustanovením § 372p ods. 1 O. s. p. neneguje účinky odvolaní podaných proti rozhodnutiam súdov prvého stupňa pred 15. októbrom 2008 – z ničoho   nemožno   vyvodiť,   že   by   nebol   rešpektovaný   suspenzívny   a   devolutívny   účinok podaného odvolania alebo že by sa spochybňovalo procesné oprávnenie odvolateľa domôcť sa týmto riadnym opravným prostriedkom preskúmania rozhodnutia súdu prvého stupňa v odvolacom konaní v rozsahu, v akom by sa preskúmalo podľa skoršej právnej úpravy. Uvedené ustanovenie na jednej strane aj bez výslovného vyjadrenia zachováva tieto účinky skôr (podľa doterajšej úpravy) podaných odvolaní, na druhej strane rešpektuje možnosť zákonodarcu prijatím neskoršej právnej úpravy zmeniť v prípade odvolaní podaných za účinnosti skoršej právnej úpravy podmienky ich prejednania (po nariadení pojednávania alebo bez jeho nariadenia) v odvolacom konaní uskutočnenom za účinnosti novej právnej úpravy. Nemožno prehliadať, že právna úprava účinná od 15. októbra 2008 nevylúčila celkom   možnosť   nariadiť   na   prejednanie   odvolania   podaného   týmto   dňom   odvolacie pojednávanie.   Aj   nová   právna   úprava   naďalej   predpokladá   na   jednej   strane   situácie (prípady),   v   ktorých   odvolací   súd   na   prejednanie   odvolania   musí   nariadiť   odvolacie pojednávanie (viď § 214 ods. 1 O. s. p. v znení od 15. októbra 2008), na druhej strane situácie   (prípady),   v   ktorých   na   prejednanie   odvolania   môže   nariadiť   pojednávanie. V prípadoch, na ktoré sa nevzťahuje ustanovenie § 214 ods. 1 O. s. p. rozhoduje o tom, či sa pojednávanie nariadi alebo nenariadi, odvolací súd na základe svojej autonómnej úvahy (viď § 214 ods. 2 O. s. p. v znení od 15. októbra 2008).

Vychádzajúc z uvedeného, pokiaľ teda v prejednávanej veci odvolací súd odvolanie žalobkyne   podané   proti   prvostupňovému   rozsudku   pred   15.   októbrom   2008   prejednal a rozhodol o ňom v zmysle ustanovenia § 214 O. s. p. v znení účinnom od 15. októbra 2008, neodňal tým žalobkyni možnosť konať pred súdom v zmysle § 237 písm. f/ O. s. p.»

Podľa názoru ústavného súdu najvyšší súd v namietanom uznesení zaujal svoj názor k sťažovateľkou nastolenému problému, poukázal na to, akými zákonnými ustanoveniami sa riadil a aké právne úvahy ho viedli k vyslovenému právnemu názoru. V odôvodnení rozhodnutia   objasnil   svoje   úvahy   o   tom,   prečo   považuje   dovolanie   sťažovateľky   proti rozsudku krajského súdu za neprípustné.

Po preskúmaní spôsobu a rozsahu odôvodnenia napadnutého rozsudku a s ohľadom na dôvody, ktoré sťažovateľka uviedla v sťažnosti, ústavný súd nezistil taký jeho výklad a aplikáciu   ustanovení   Občianskeho   súdneho   poriadku,   ktoré   by   mohli   vyvolať   účinky nezlučiteľné s uvedenými článkami ústavy a dohovoru.

Citované   rozhodnutie   obsahuje   podľa   názoru   ústavného   súdu   dostatok   právnych záverov, pričom ústavný súd konštatuje, že závery, ku ktorým najvyšší súd dospel, nemožno označiť za svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené a nevyplýva z nich ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich   podstaty   a   zmyslu.   Skutočnosť,   že   sťažovateľka   sa   s   názorom   najvyššieho   súdu nestotožňuje, nepostačuje na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého   rozhodnutia.   Aj   stabilná   rozhodovacia   činnosť   ústavného   súdu   rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov a námietok.

Ústavný   súd   v   spojitosti   s   uvedeným   ďalej   poznamenáva,   že   na   posúdenie prípustnosti   dovolania   je   zásadne   príslušný   dovolací   súd.   Skutočnosť,   že   sťažovateľka zastáva iný právny názor, než prijal v tejto veci najvyšší súd, nemôže viesť k záveru o jeho zjavnej neodôvodnenosti   alebo arbitrárnosti   a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor najvyššieho súdu svojím vlastným. O svojvôli pri výklade alebo aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom, v tomto prípade najvyšším súdom, by bolo možné uvažovať vtedy, ak by sa jeho názor natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis I. ÚS 115/02). Podľa ústavného súdu však posúdenie prípustnosti dovolania zo strany najvyššieho súdu takéto nedostatky   nevykazuje.   Naopak,   ním   vyslovené   závery   sú   súčasťou   konštantnej   súdnej praxe všeobecných súdov.

Pokiaľ sa sťažovateľka s právnym názorom najvyššieho súdu v otázke akceptácie vyslovenej   neprípustnosti   ňou   podaného   dovolania   nestotožňuje,   ústavný   súd   napokon dodáva, že otázka posúdenia podmienok dovolacieho konania je otázkou zákonnosti a jej riešenie nemôže viesť k záveru o porušení sťažovateľkou označeného základného a iného práva.

Odôvodnenie uznesenia najvyššieho súdu je podľa názoru ústavného súdu natoľko vyčerpávajúce   a   zrozumiteľné,   že   ústavný   súd   nepovažuje   za   potrebné   uvádzať   ďalšie skutočnosti na podporu jeho správnosti. V úvode tohto rozhodnutia ústavný súd cituje časť sťažnosti, ktorá sa týka uznesenia dovolacieho súdu. Je zrejmé, že sťažovateľka neuvádza v sťažnosti   žiadne   dôvody,   pre   ktoré   považuje   uznesenie   dovolacieho   súdu   v   rozpore s čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru. Ústavný súd navyše zdôrazňuje, že právny názor najvyššieho súdu o tom, že ustanovenie § 214 OSP v znení účinnom od 15. októbra 2008 sa použije aj na odvolacie konania, ktoré začali podaním odvolania pred 15. októbrom 2008, je v súlade s právnym názorom, ktorý   vyslovil ústavný súd vo svojom uznesení sp. zn. I. ÚS 346/2010 z 30. septembra 2010, ktorým rozhodoval o sťažnosti sťažovateľky proti   postupu   krajského   súdu   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   9   Co   118/2008,   ktorý predchádzal vydaniu rozsudku krajského súdu.

Vzhľadom   na   uvedené   skutočnosti   ústavný   súd   vyhodnotil   argumentáciu sťažovateľky odôvodňujúcu porušenie čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru ako nedostatočnú na to, aby na jej základe bolo možné v prípade prijatia sťažnosti na ďalšie konanie   zistiť   a   preskúmať   spojitosť   medzi   napadnutým   uznesením   najvyššieho   súdu a namietaným porušením označeného základného a iného práva.

Z   uvedených   dôvodov   ústavný   súd   sťažnosť   sťažovateľky   po   jej   predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol v tejto časti ako zjavne neopodstatnenú.

V závere ústavný súd uvádza, že podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde je viazaný   návrhom   sťažovateľky,   ktorá   je   v   danom   prípade   zastúpená   kvalifikovaným právnym zástupcom. Tvrdenia uvádzané v texte sťažnosti, t. j. mimo petitu, o porušení ďalších ustanovení ústavy v spojitosti s namietaným porušením čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru (čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 144 ods. 1 a čl. 152 ods. 4 ústavy) je v súlade s doterajšou judikatúrou ústavného súdu potrebné považovať iba za súčasť argumentácie sťažovateľky (m. m. III. ÚS 149/04, II. ÚS 65/07). Navyše, čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2 a čl. 144 ods.   1   ústavy   neobsahujú   konkrétnu   garanciu   základného   práva   alebo   slobody,   nemajú charakter základného práva, a preto nie sú priamo aplikovateľné na individuálny prípad. Ustanovenie čl. 152 ods. 4 ústavy má povahu generálneho príkazu adresovaného všetkým subjektom, ktoré pri svojej činnosti interpretujú a aplikujú pramene práva. Z uvedeného je však zrejmé, že ústavný súd nezistil v uznesení najvyššieho súdu porušenie základných práv sťažovateľky.

Vzhľadom   na   odmietnutie   sťažnosti   v   celom   rozsahu   sa   ústavný   súd   nezaoberal ďalšími návrhmi sťažovateľky (primerané finančné zadosťučinenie, náhrada trov konania), keďže tie sú viazané na to, že ústavný súd sťažnosti vyhovie.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 14. decembra 2010