znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 480/2015-15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 18. novembra 2015 predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti BH-STAV, s. r. o., Do poľa 305, Rosina, zastúpenej advokátkou JUDr. Sabinou Hodoňovou, Mariánske námestie 31, Žilina, vo   veci   namietaného   porušenia   čl.   2   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky,   základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných   slobôd   uznesením   Krajského   súdu   v   Žiline   sp.   zn.   20 S 76/2015 z 28. júla 2015,   ako   aj   postupom   Daňového   úradu   Žilina   v   konaní   vedenom   pod č. 9500304/5/4372803/2014 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť obchodnej spoločnosti BH-STAV, s. r. o., o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 20. augusta 2015 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti BH-STAV, s. r. o., Do poľa 305, Rosina (ďalej len „sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 20 S 76/2015 z 28. júla 2015 (ďalej len „uznesenie krajského súdu“) a postupom Daňového úradu Žilina (ďalej len „daňový úrad“) v   konaní   vedenom   pod   č.   9500304/5/4372803/2014   (ďalej   len   „namietané   konanie daňového úradu“).

Z   obsahu   sťažnosti   a   jej   príloh   vyplýva,   že   daňový   úrad   v namietanom   konaní rozhodnutím z 24. septembra 2014, ktoré bolo sťažovateľke doručené 29. septembra 2014, vyrubil sťažovateľke úrok z omeškania v sume 2 147,40 €. Sťažovateľka v zastúpení právnou zástupkyňou podala 13. októbra 2014 na poštovú prepravu odvolanie proti označenému rozhodnutiu daňového úradu. Daňový úrad následne listom oznámil sťažovateľke, že od 1. januára 2014 ju eviduje ako platiteľa dane z pridanej hodnoty, preto je povinná podľa § 14 ods. 1 písm. a) zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 563/2009 Z. z. o správe daní (ďalej len „daňový poriadok“) doručovať písomnosti elektronicky, a teda odvolanie podané proti rozhodnutiu daňového úradu z 24. septembra 2014 sťažovateľka nepodala v súlade s citovaným   ustanovením,   a   preto   nezakladá   žiadne   právne   účinky   a   daňový   úrad   naň neprihliada.

Krajská prokuratúra v Žiline (ďalej len „krajská prokuratúra“) podala krajskému súdu návrh, ktorým sa domáhala podľa § 250t Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) ochrany proti nečinnosti daňového úradu a navrhla krajskému súdu, aby uložil daňovému úradu povinnosť konať a rozhodnúť o odvolaní sťažovateľky proti rozhodnutiu daňového úradu   z   24.   septembra   2014.   Krajský   súd   viedol   konanie   o   tomto   návrhu   pod   sp.   zn. 20 S 76/2015 a uznesením z 5. mája 2015 pribral ako účastníka do konania sťažovateľku. Krajský súd napadnutým uznesením návrh krajskej prokuratúry zamietol ako nedôvodný.Sťažovateľka v podstatnej časti svojej sťažnostnej argumentácie namieta podľa nej nesprávne skutkové a právne závery krajského súdu v napadnutom uznesení, ako aj jeho nedostatočné odôvodnenie, a tiež nesprávnosť postupu daňového úradu, ktorý neprihliadal na jej odvolanie, ktoré nebolo podané elektronickými prostriedkami.

Sťažovateľka vo svojej sťažnostnej argumentácii uviedla:«Ustanovenie § 14 daňového poriadku sa nachádza v prvej častí zákona označenej ako „Základné a všeobecné ustanovenia“. Zo žiadnej častí zákona nevyplýva, že by sa jeho prvá časť v celom rozsahu vzťahovala aj na ďalšie častí zákona. Tieto ustanovenia by bolo možné   vztiahnuť   aj   na   nasledujúce   časti   zákona,   avšak   iba   v   prípade,   ak   by   tieto neupravovali tie isté otázky samostatne - v danej veci otázku spôsobu podania.

Tretí   diel   druhej   hlavy   štvrtej   časti   daňového   poriadku   upravuje   opravné prostriedky, pričom v § 72 ods. 2 daňového poriadku je osobitne upravený spôsob podania - odvolania - písomne alebo ústne do zápisnice. V tejto časti zákona nie je žiadne osobitné ustanovenie s obdobným obsahom ako § 14 daňového poriadku a nie je tu upravený žiaden obdobný „vzťah“ právnych noriem ako medzi § 13 ods. 1 daňového poriadku upravujúceho spôsob   podania   (písomne   alebo   ústne   do   zápisnice)   a   §   14   daňového   poriadku. Zjednodušene povedané - „§ 72 ods. 2 daňového poriadku nemá svoj § 14“.

Zákon síce okrem pojmu spôsob podania používa aj pojem „forma“ podania, avšak obsah tohto pojmu zo zákona nemožno zistiť a nie je definovaný v žiadnom z ustanovení daňového poriadku.

Ak   by   zákonodarca   mal   v   úmysle   upraviť,   aby   vymedzené   subjekty   podávali odvolanie elektronicky, učinil by tak v nadväznosti na § 72 ods. 2 daňového poriadku. Takáto úprava však v zákone absentuje.

Z ustanovení daňového poriadku tak nevyplýva, že sťažovateľ mal povinnosť podať odvolanie elektronicky. Naopak, bol povinný ho podať iba písomne alebo ústne do zápisnice a to aj v zmysle poučenia v napadnutom rozhodnutí.

K poučeniu o odvolaní je navyše potrebné uviesť, že podľa § 63 ods. 3 písm. e) daňového poriadku bol správca dane povinný sťažovateľa poučiť o mieste, lehote a forme odvolania. Správca dane poučil sťažovateľa o mieste, lehote a spôsobe odvolania, pretože „písomne alebo ústne do zápisnice“ je určením spôsobu podania a nie je formy. Navyše, ako   už   je   uvedené,   daňový   poriadok   pojem   „forma“,   prípadne   „forma   doručenia“ nedefinuje.

V žiadnom ustanovení daňového poriadku súčasne nie je uvedené,   že v prípade písomného podania odvolania, bude naň správca dane pozerať, akoby nebolo podané. S poukazom na § 73 ods. 4 daňového poriadku má správca dane okrem povinnosti konať o odvolaní a rozhodnúť o ňom alebo ho postúpiť do odvolacieho konania možnosť odvolanie zamietnuť pre jeho neprípustnosť alebo z dôvodu, že smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému nemožno podať odvolanie. Iné rozhodnutie daňový poriadok nepredpokladá. V zmysle § 72 ods. 8 daňového poriadku odvolanie je neprípustné iba vtedy, ak bolo podané po určenej lehote, ak nebolo podané oprávnenou osobou a v prípade, ak smeruje len proti odôvodneniu rozhodnutia. V danom prípade bolo odvolanie podané v určenej lehote, oprávnenou osobou a nesmerovalo len proti odôvodneniu rozhodnutia.

Zákon správcovi dane nedáva iné možnosti ako o odvolaní riadne konať alebo ho zamietnuť. Vybavenie odvolania oznámením o tom, že sa naň bude pozerať akoby nebolo podané, nemá oporu v zákone a je tak konaním Daňového úradu Žilina, ktoré je v rozpore s článkom 2 ods. 2 Ústavy.

Navyše, pozerať na odvolanie ako na nepodané možno len v zmysle § 13 ods. 9 daňového poriadku, t j. iba vtedy, ak daňový subjekt nedostatky podania v požadovanom rozsahu odstráni v lehote určenej príslušným orgánom. Pre uplatnenie tohto ustanovenia ja však potrebné, aby správca dane sťažovateľa vyzval na odstránenie vád podania, čo sa v danom prípade nestalo.

Daňový úrad Žilina nie je v zmysle daňového poriadku oprávnený sťažovateľovi ukladať sankcie (v podobe nazerania na odvolanie akoby nebolo podané) s akými zákon údajné nedodržanie spôsobu komunikácie vôbec nespája.

Daňový úrad Žilina vo veci sťažovateľa konal spôsobom porušujúcim jeho povinnosť konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Jeho   postupom   vo   veci   neprijatia   písomného   odvolania   sťažovateľa   došlo   k   takej interpretácii a aplikácii dotknutých právnych predpisov, ktorá nie je zlučiteľná s ústavou, t. j. je z ústavného hľadiska neospravedlniteľná a neudržateľná.

Krajský súd v Žiline v uznesení sp. zn.: 20S/76/2015 uviedol, že daňový poriadok pozná len dve formy podania - písomnú a ústnu do zápisnice.

Ako však už je uvedené vyššie, daňový poriadok síce pojem „forma“ používa, ale ho nedefinuje. Podanie môže byť realizované písomne alebo ústne do zápisnice - avšak ide o spôsoby a nie o formy podania.

Krajský súd v Žiline súčasne uvádza, že ustanovenia o všeobecnom daňovom konaní o spôsoboch doručenia je potrebné vztiahnuť aj na odvolanie v daňovom konaní.

Daňový   poriadok   osobitne   upravuje   odvolanie   vrátane   spôsobov   jeho   podania, postupu v odvolacom konaní, podmienkach zamietnutia a pod. Zo žiadneho ustanovenia v tejto častí zákona nemožno vyvodiť, že aj v odvolacom konaní je potrebné aplikovať § 14 daňového poriadku.

Krajský   súd   ďalej uvádza,   že daňový poriadok rozoznáva tri   spôsoby doručenia písomného   daňového   podania,   ktoré   vyplývajú   z   §   27   ods.   5   daňového   poriadku a s poukazom na   zaradenia   tohto ustanovenia a   na absenciu ustanovenia   s obdobných obsahom v časti zákona upravujúcej odvolanie konštatuje, že celá hlava zákona, v ktorej sa nachádza ustanovenie § 27 ods. 5, je subsidiárne aplikovateľná aj na odvolanie.

Ustanovenie § 27 ods. 5 daňového poriadku sa nachádza v samostatnej 4. hlave 1. časti daňového poriadku. Časť zákona o odvolaní neobsahuje vo vzťahu k § 27 ods. 5 daňového poriadku odlišnú právnu úpravu. Zrejme teda nebol dôvod zaradiť ustanovenie o lehotách do zákona opakovane. Časť zákona o odvolaní však osobitne upravuje spôsob podania odvolania. Z tohto dôvodu na ňu bez ďalšieho nemožno aplikovať § 14 daňového poriadku. Navyše sa domnievame, že § 27 ods. 5 daňového poriadku neupravuje spôsoby doručenia. Doručovanie je osobitne upravené v 5. hlave 1. časti daňového poriadku úprava sa   vzťahuje   iba   na   doručovanie   zásielok   správcom   dane   a   nie   doručovanie   zásielok daňových subjektov.

Sťažovateľ je presvedčený o tom, že Daňový úrad Žilina konal v rozpore s článkom 2 ods. 2 Ústavy, konaním ktorým došlo k hrubému zásahu do jeho práv, pričom tomuto jeho konaniu Krajský súd v Žiline poskytol ochranu. Z tohto dôvodu je potrebné pochybenia Daňového úradu Žilina vztiahnuť aj na Krajský súd v Žiline. V opačnom prípade by každé, aj najhrubšie, porušenie článku 2 ods. 2 Ústavy, nebolo možné napraviť iba preto, že je „potvrdené" súdnym rozhodnutím, ktoré formálne neporušuje žiadne ustanovenie Ústavy. Uvedené   nemožno   akceptovať   v   štáte   založenom   na   princípoch   právnej   istoty a predvídateľnosti právnych noriem. Pre sťažovateľa je z tohto pohľadu neakceptovateľné, že zamietnutím žaloby bez možnosti podania odvolania, sa porušenie článku 2 ods. 2 Ústavy stalo neodstrániteľným....

Rozhodnutím   Daňového   úradu   Žilina   číslo:   9500304/5/4372803/2014   zo   dňa 24. septembra   2014   bol   sťažovateľovi   vyrubený   úrok   z   omeškania   v   sume   vo   výške 2147,40 EUR.   Podľa   vyznačenej   doložky   rozhodnutie   nadobudlo   právoplatnosť   dňa 14. októbra 2014 a stalo sa vykonateľným 30. októbra 2014.

Vzhľadom na uvedené je Daňový úrad oprávnený bez ďalšieho iniciovať nútený výkon svojho rozhodnutia.

Vzhľadom na to, že sťažovateľ má za to, že Daňový úrad Žilina mal povinnosť konať o jeho odvolaní, môže byť núteným výkonom rozhodnutia sťažovateľovi spôsobená ujma. Táto ujma pritom značne presahuje ujmu, ktorá by mohla byť spôsobená iným osobám odkladom vykonateľnosti   rozhodnutia   Daňového   úradu   Žilina.   Odklad   vykonateľnosti   v danom prípade pritom nie je v rozpore s dôležitým verejným záujmom.

Sťažovateľ   z   tohto   dôvodu   navrhuje,   aby   Ústavný   súd   Slovenskej   republiky Daňovému úradu Žilina dočasným opatrením uložil, aby sa dočasne zdržal vykonávania právoplatného rozhodnutia.»

Sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd dočasným opatrením uložil daňovému úradu povinnosť „zdržať   sa   výkonu   rozhodnutia   číslo:   9500304/5/4372803/2014   zo   dňa 24. septembra 2014 a to až do právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej“ a aby o jej sťažnosti takto rozhodol:

„1. Právo sťažovateľa podľa článku 46 ods. 1, 46 ods. 2 a 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozhodnutím Krajského súdu v Žiline sp. zn.: 20 S/76/2015 zo dňa 28. júla 2015 porušené bolo.

2. Právo sťažovateľa podľa článku 46 ods. 1, 46 ods. 2 a 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Daňového úradu Žilina v konaní vedenom pod číslom: 9500304/5/4372803/2014 porušené bolo.

3. Daňovému úradu Žilina sa ukladá povinnosť konať o odvolaní sťažovateľa proti rozhodnutiu číslo: 9500304/5/4372803/2014 zo dňa 24. septembra 2014.

4.   Krajský   súd   v   Žiline   a   Daňový   úrad   Žilina   sú   povinní   uhradiť   sťažovateľovi nemajetkovú ujmu vo výške 10 000,- EUR.

5. Krajský súd v Žiline a Daňový úrad Žilina sú povinní uhradiť sťažovateľovi trovy konania vo výške 296,44 EUR do 15 dní od doručenia tohto nálezu na účet jeho právneho zástupcu.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť predovšetkým vtedy, ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva,   ktoré   označil   sťažovateľ,   pre   nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi napadnutým postupom tohto orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa namietalo, ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05, IV. ÚS 55/05, IV. ÚS 288/05).

Ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť sťažovateľky a skúmal, či nie sú dané dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde, ktoré bránia jej prijatiu na ďalšie konanie.

Z obsahu sťažnosti, ako aj navrhovaného petitu vyplýva, že sťažovateľka sa domáha vyslovenia porušenia čl. 2 ods. 2 ústavy, základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením krajského súdu a postupom daňového úradu v namietanom konaní.

Podstatou   sťažnostnej   argumentácie   sťažovateľky   je   namietanie   nesprávnych skutkových a právnych záverov daňového úradu a krajského súdu v otázke účinkov podania odvolania   proti   rozhodnutiu   daňového   úradu,   ktoré   nebolo   daňovému   úradu   doručené elektronickými prostriedkami.

K namietanému porušeniu označených práv postupom daňového úraduV čl. 127 ods. 1 ústavy je zakotvený princíp subsidiarity, podľa ktorého ústavný súd môže konať o namietanom porušení práv sťažovateľa a vecne sa zaoberať sťažnosťami iba vtedy, ak sa sťažovateľ nemôže domáhať ochrany svojich práv pred všeobecným súdom. Namietané   porušenie   niektorého   zo   základných   práv   alebo   slobôd   teda   automaticky nezakladá   aj   právomoc   ústavného   súdu   na   konanie   o   nich.   Pokiaľ   ústavný   súd   pri predbežnom prerokovaní sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby zistí, že ochrany tohto   základného   práva   alebo   slobody,   porušenie   ktorých   namieta,   sa   sťažovateľ   môže domôcť využitím jemu dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy, prípadne iným zákonne upraveným spôsobom pred iným súdom alebo pred iným štátnym orgánom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie (napr.   m.   m.   I. ÚS 103/02,   I. ÚS 6/04,   II. ÚS 122/05,   IV. ÚS 179/05,   IV. ÚS 243/05, II. ÚS 90/06).   Ústavný   súd   predstavuje   v   tejto   súvislosti   ultima   ratio   inštitucionálny mechanizmus,   ktorý   nasleduje   až   v   prípade   nefunkčnosti   všetkých   ostatných   orgánov verejnej   moci,   ktoré   sa   na   ochrane   ústavnosti   podieľajú.   Opačný   záver   by   znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05).

Zásada   subsidiarity   reflektuje   okrem   iného   aj   princíp   minimalizácie   zásahov ústavného   súdu   do   právomoci   všeobecných   súdov,   ktorých   rozhodnutia   sú   v   konaní o sťažnosti preskúmavané (IV. ÚS 303/04).

Ústavný súd vzhľadom na uvedené poukazuje na skutočnosť, že proti namietanému postupu   daňového   úradu   mala   sťažovateľka   dostupný   prostriedok   nápravy   v   možnosti iniciovania   konania   proti   nečinnosti   orgánu   verejnej   správy   podľa   §   250t   OSP,   ktorý v podstate   účasťou   sťažovateľky   v   konaní   o návrhu   krajskej   prokuratúry   bol   využitý. Namietaný   postup   daňového   úradu   teda   bol   predmetom   súdneho   prieskumu   krajským súdom.   S prihliadnutím   na   to   bolo   preto   potrebné   túto   časť   sťažnosti   odmietnuť   pre nedostatok právomoci ústavného súdu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

K namietanému porušeniu označených práv uznesením krajského súdu

Ústavný súd už v rámci svojej judikatúry vyslovil, že obsahom základného práva na súdnu ochranu (čl. 46 ods. 1 ústavy), ako aj práva na spravodlivé súdne konanie (čl. 6 ods.   1   dohovoru)   je   umožniť   každému   reálny   prístup   k   súdu,   pričom   tomuto   právu zodpovedá povinnosť súdu o veci konať a rozhodnúť (napr. II. ÚS 88/01), ako aj konkrétne procesné garancie v súdnom konaní.

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol   alebo   nebol   náležite   zistený   skutkový   stav   a   aké   skutkové   a   právne   závery zo skutkového   stavu   všeobecný   súd   vyvodil.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje na kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a   aplikácie   s   ústavou,   prípadne s medzinárodnými   zmluvami   o   ľudských   právach   a   základných   slobodách   (I. ÚS 13/00, mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).

Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutia všeobecných súdov, ak v konaniach, ktoré im predchádzali, alebo samotných rozhodnutiach došlo   k   porušeniu   základného   práva   alebo   slobody,   pričom   skutkové   a   právne   závery všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmavania vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné, zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS 13/00, mutatis mutandis I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/00) a tiež by mali za následok porušenie niektorého z princípov spravodlivého procesu, ktoré neboli napravené v inštančnom (opravnom) postupe všeobecných súdov.

Vychádzajúc   z   uvedených   právnych   názorov   ústavný   súd   z   dôvodu   posúdenia opodstatnenosti sťažnosti preskúmal namietané uznesenie krajského súdu.

Krajský súd v relevantnej časti svoje uznesenie odôvodnil takto:«Podstatou   v   predmetnej   veci   je   posúdenie   procesnej   otázky,   či   správca   dane postupoval správne, ak v prípade včas a v písomnej forme podaného odvolania zaslaného prostredníctvom pošty právnym zástupcom daňového subjektu, považoval toto odvolanie za nepodané z dôvodu, že daňový subjekt má povinnosť doručovať podania finančnej správe elektronickými prostriedkami v zmysle § 14, § 13 ods. 5 zákona č. 563/2009 Z. z. o správe daní. Daňový poriadok pozná dve formy podania, a to 1/ písomnú, 2/ ústnu do zápisnice. Vyplýva to z ust. § 13 ods. 1 Daňového poriadku, formy podania sa spájajú so slovesom „urobiť“, alebo trpným príčastím „urobený“. V iných procesnoprávnych predpisoch je forma   podania   elektronickými   prostriedkami   a   telefaxom   výslovne   uvedená   zároveň s písomnou formou a ústnou formou do zápisnice (viď. § 19 Správneho poriadku, § 42 Občianskeho súdneho poriadku, § 62 Trestného poriadku, § 186 zákona č. 461/2003 Z. z.), pričom   niektoré   predpisy   poznajú   ešte   aj   iné   formy   podania   -   napr.   telegraficky. V Daňovom poriadku však podanie elektronickými prostriedkami a telefaxom predstavujú spôsob doručenia písomného podania a eventualitu k listinnej podobe doručenia, s ktorou sú rovnocenné.

Špeciálne ustanovenie o odvolaní v daňovom konaní - § 72 ods. 2 - pozná len dve možné formy podania odvolania – písomnú a ústnu do zápisnice, s tým, že toto ustanovenie špecifikuje orgán, ktorému sa odvolanie podáva „správcovi dane alebo orgánu, ktorého rozhodnutie sa napadá“, aby účastník nesmeroval svoje odvolanie priamo odvolaciemu orgánu.

Daňový poriadok rozpoznáva tri spôsoby doručenia písomného daňového podania, a to   v   listinnej   podobe   (buď   podané   prostredníctvom   pošty   alebo   zanesené   osobne   do podateľne daňového   úradu), elektronickými prostriedkami prostredníctvom elektronickej podateľne, vyplýva to z § 27 ods. 5 Daňového poriadku, pričom osobitný druh doručenia je doručenie telefaxom, ktoré treba doplniť v listinnej podobe (§ 13 ods. 6).

Ustanovenie § 14 Daňového poriadku stanovuje obligatórny spôsob doručovania písomného podania elektronickými prostriedkami podľa § 13 ods. 5 pre vymedzený okruh daňových   subjektov.   Z   povahy   veci   vyplýva,   že   tieto   subjekty   si   nemôžu   nikdy   zvoliť doručenie písomného podania v listinnej podobe alebo podaním telefaxom – vždy musia podanie urobiť len elektronickými prostriedkami prostredníctvom elektronickej podateľne podľa   §   33   ods.   2   Daňového   poriadku   alebo   prostredníctvom   elektronickej   podateľne ústredného   portálu   verejnej   správy   a   toto   podanie   musí   byť   podpísané   zaručeným elektronickým   podpisom   osoby,   ktorá   ho   podáva,   alebo   ak   subjekt   nemá   zaručený elektronický podpis, musí uzavrieť so správcom dane písomná dohodu o elektronickom doručovaní.

Z   vyššie   uvedeného   vyplýva,   že   je   potrebné   rozlišovať   medzi   formou   podania a spôsobom doručenia podania.

Ustanovenia o všeobecnom daňovom podaní a spôsoboch jeho doručenia je potrebné vztiahnuť aj na odvolanie v daňovom konaní v taktom rozsahu, v akom Daňový poriadok obsahuje špeciálnu úpravu, resp. ktorá sa s touto všeobecnou úpravou vylučuje. Odvolanie je   nepochybne   možné   doručiť   prostredníctvom   elektronickej   podateľne,   čo   zodpovedá najnovším trendom elektronizácie štátnej resp. verejnej správy. Z uvedeného vyplýva, že je potrebné aplikovať subsidiárne ustanovenia II. hlavy Daňového poriadku aj na odvolanie v daňovom   konaní,   nakoľko   ust.   §   72   Daňového   poriadku   a   nasl.   neobsahuje   úpravu o spôsobe doručovania podaní, len o ich forme.

Poučenie v rozhodnutí musí obsahovať informáciu o mieste, lehote a forme podania odvolania, t. z., že pokiaľ poučenie obsahuje informáciu, že odvolanie je možné podať písomne a ústne do zápisnice, je toto poučenie v súlade s § 72 ods. 2 Daňového poriadku. Poučenie v rozhodnutí nemusí obsahovať poučenie o spôsobe doručenia odvolania. teda že odvolanie je možné podať v listinnej podobe u správcu dane (tzv. osobne), poštou, elektronickými prostriedkami, telefaxom.

Poučenie v rozhodnutí nemusí obsahovať ani poučenie o náležitostiach odvolania. Z ust. § 72 ods. 4 vyplýva, že odvolanie musí obsahovať náležitosti, a to náležitosti podľa § 13 Daňového poriadku a náležitosti podľa § 72 ods. 4 Daňového poriadku. Odkaz na   ustanovenia   o náležitostiach všeobecného podania   znamená,   že   odvolanie musí byť podpísané osobou, ktorá ho podáva (§ 13 ods. 2), musí byť zrejmé, kto ho podáva, v akej veci, čo sa navrhuje, dôvody podania (§ 13 ods. 3), ak je doničené elektronicky, musí byť podpísané zaručeným elektronickým podpisom alebo daňový subjekt musí mať uzatvorenú dohodu o elektronickom doručovaní (§ 13 ods. 5).

Systematickým a gramatickým výkladom možno dôjsť k záveru, že § 14 Daňového poriadku   obsahuje   právnu   úpravu   týkajúcu   sa,   resp.   bližšie   špecifikujúcu   spôsob doručovania elektronickými prostriedkami. Krajský súd dáva do pozornosti, že účinnosť § 14 Daňového poriadku bola odložená v ust. § 165b Daňového poriadku od 01.01.2014, pričom daňové subjekty mali dostatočný čas sa snovými povinnosťami oboznámiť a ich zavedenie bolo daňovou správou verejne prezentované.

Podľa názoru krajského súdu, poučenie v rozhodnutí nemusí obsahovať informáciu, že konkrétny daňový subjekt – účastník musí doručovať písomné podania len elektronickými prostriedkami. V čase doručenia prvostupňového rozhodnutia daňový subjekt nemusí ani mať zástupcu daňového poradcu alebo advokáta, zároveň teoreticky neplatiteľ DPH sa môže v čase od doručenia rozhodnutia stať platiteľom DPII, o čom správca dane v čase vydania rozhodnutia nemôže mať vedomosť.

Podľa názoru krajského súdu odporca postupoval správne, keď vyhodnotil písomné odvolanie   advokáta   daňového   subjektu   zo   dňa   13.10.2014,   doručené   odporcovi   dňa 14.10.2014 v listinnej podobe poštou, listom č. 9500304/5/4666101/2014 zo dňa 14.05.2014 ako právne neúčinné, t.j. akoby nebolo vôbec podané.

Odporca by mal postupom podľa § 72 ods. 5 Daňového poriadku v spojení s § 13 ods.   8   Daňového   poriadku   vyzvať   daňový   subjekt   prostredníctvom   právneho   zástupcu v lehote nie kratšej ako 15 dní, na odstránenie nedostatkov odvolania, keby neobsahovalo náležitosti, teda ak by bolo účinne podané, avšak malo nedostatky.

V okolnostiach predmetnej veci nemal súd za preukázané, že by daňový subjekt podal odvolanie včas elektronicky so zaručeným elektronickým podpisom, teda účinne. Súd sa stotožnil aj s argumentáciou odporcu, že odvolanie je samostatným podaním, a preto ho daňový subjekt nemôže doručovať ako prílohu podania.

Záverom krajský súd konštatuje, že podania v písomnej forme doručené v listinnej podobe   po   01.01.2014   osobou,   ktorá   je   povinná   doručovať   podania   správcovi   dane elektronicky, nie sú podané v súlade s Daňovým poriadok a takéto podania nezakladajú právne   účinky.   Povinnosť   taxatívne   uvedených   osôb   doručovať   podania   elektronickými prostriedkami sa vzťahuje na všetky podania, teda aj na odvolania. Odporca nebol v konaní nečinný a postupoval správne, keď sa právne neúčinným odvolaním nezoberal a procesne ho   neprejedal,   resp.   neodstúpil   odvolaciemu   orgánu,   a   preto   krajský   súd   návrh   proti nečinnosti odporcu ako nedôvodný zamietol.»

Ústavný súd po oboznámení sa s napadnutým uznesením krajského súdu dospel k záveru,   že   sťažnostná   argumentácia   sťažovateľky   nie   je   spôsobilá   spochybniť   ústavnú udržateľnosť záverov krajského súdu. Ústavný súd konštatuje, že krajský súd sa relevantne vysporiadal so všetkými skutočnosťami rozhodnými v danej veci a svoje závery dostatočne odôvodnil, tak ako sú tieto citované. Ústavný súd preto nezistil, že by krajským súdom aplikovaný   postup   pri   hodnotení   dôvodnosti   návrhu,   a   teda   sťažovateľkou   namietanej nečinnosti daňového úradu (osobitne s ohľadom na posúdenie právnych účinkov podania – odvolania,   ktoré   nebolo   podané   zákonom   predpísaným   spôsobom,   t.   j.   elektronickými prostriedkami) a pri ustálení právnych záverov mohol zakladať dôvod na zásah ústavného súdu do namietaného uznesenia v súlade s jeho právomocami ustanovenými v čl. 127 ods. 2 ústavy.

Skutočnosť, že sťažovateľka sa s názorom krajského súdu nestotožňuje, nepostačuje na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov a námietok.

Keďže   ústavný   súd   nezistil   možnosť   porušenia   sťažovateľkou   označených   práv, odmietol jej sťažnosť v tejto časti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

Sťažovateľka v petite svojej sťažnosti namietala porušenie čl. 2 ods. 2 ústavy, k čomu ústavný súd konštatuje, že v označenom článku ústavy sú zakotvené základné princípy a postuláty   Slovenskej   republiky,   avšak   nepredstavujú   konkrétne   základné   práva   alebo slobody, ktorých ochrany by sa sťažovateľka mohla pred ústavným súdom v konaní podľa čl. 127 ústavy domáhať.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti sťažovateľky v celom rozsahu sa ústavný súd ďalšími nárokmi sťažovateľky uvedenými v sťažnosti nezaoberal.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 18. novembra 2015