znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 480/2014-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 10. septembra 2014 predbežne prerokoval sťažnosť M. I., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva   podľa   čl.   50   ods.   3   Ústavy   Slovenskej   republiky   uznesením   Najvyššieho   súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Tdo 18/2014 z 9. apríla 2014 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť M. I. o d m i e t a   pre nedostatok právomoci Ústavného súdu Slovenskej republiky.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 22. júla 2014 doručená   sťažnosť   M.   I.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   vo   veci   namietaného porušenia   jeho základného práva podľa čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 1 Tdo 18/2014 z 9. apríla 2014.

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti uviedol:

„Dovoľujem   si   týmto   podať   na   Ústavný   súd   SR   sťažnosť   vo   veci   porušenia základných   práv   a   slobôd   pričom   namietam   neposkytnutie   adekvátneho   právneho zastúpenia pred KS Trenčín, kde som i písomne vyjadril a na prvom pojednávaní KS osobne doručil písomné stanovisko o nedôvere postupoch a ľahostajnosti advokáta ex offo Mgr. T. D., ktorý mi bol pridelený súdom, s ktorým som sa nevedel skontaktovať. Bol som trestne stíhaný ako mladistvý, pričom podľa zákona hlavnom pojednávaní som musel byť prítomný ja i moja matka (z. z.). Na prvé pojednávanie KS som sa dostavil, ale to bolo odročené z dôvodu, že matkinu predvolanku som prebral ja a skutočnosť som jej neoznámil.

Na   tomto   pojednávaní   som   doručil   písomné   stanovisko   ako   som   vyššie   uviedol. Druhé   pojednávanie   KS   prebehlo   bez   mojej   prítomnosti   a   i   prítomnosti   mojej   matky, z ktorého som sa dodatočne telefonicky ospravedlnil nakoľko som mal v ten istý deň výsluch a   taktiež   som   si   zabezpečoval   právne   zastúpenie   na   vlastné   náklady   a   žiadal   som o odročenie   pojednávania,   nakoľko   chcem   byť   prítomný.   Advokát   ex   offo   ktorému   som vyjadril nedôveru ma i napriek tomu zastupoval na KS bez môjho alebo matkinho súhlasu a prítomnosti a i napriek tomu prebehlo pojednávanie.

Rozsudkom   KS   Trenčín,   č.   k.   2   To/47/2009-704   zo   dňa   16.   06.   2011   som   bol dosúdený   na   12   rokov   a   6   mesiacov,   so   zaradením   do   ústavu   s   minimálnym   stupňom stráženia. Trest vykonávam štvrtým rokom....

Základné právo sťažovateľa a to právo: § 43 ods. 1 ods. 2; § 39 a § 371 ods. 1 písm. c) Tr.   por.,   ktorým sa zaručuje adekvátne právne zastúpenie mi bolo porušené lebo Domáhal som sa na KS adekvátneho právneho zastúpenia ako som vyššie uviedol, ktoré mi bolo odopreté, pričom objektívne ako aj subjektívne malo byť predsedovi senátu KS Trenčín právne zastupovanie Mgr. T. D. zrušené podľa § 43 ods. 1, ods. 2 Tr. por....

Domnievam sa, že podmienky podľa § 20 zákona o ústavnom súde som splnil. Podľa § 50 ods. 1 zákona o ústavnom súde písm. a) c) sú splnené pričom uvádzam k písm. b) – Rozsudok - OS Trenčín zo dňa 18. 06. 2008, č. k. – 8 T/114/2007

- KS Trenčín zo dňa 16. 06. 2011 – 2 To/47/2009-704

- NS SR zo dňa 09. 04. 2014, č. k. 1 Tdo 18/2014

Podľa § 50 ods. 2 zákona k návrhu sa pripojí kópia právoplatného rozhodnutia, pričom uvádzam že rozsudok KS Trenčín už istú dobu nemám k dispozícii.

Podľa § 50 ods. 3 zákona si žiadne finančné zadosťučinenie neuplatňujem, žiadam len opätovné zasadanie KS za mojej prítomnosti kde sa môžem obhajovať i s adekvátnym právnym zástupcom....

Preto navrhujem, aby ústavný súd posúdil a postúpil sťažnosť na ďalšie konanie a po prerokovaní veci rozhodol týmto nálezom:

Základné právo sťažovateľa, a to právo: podľa § 43 ods. 1 ods. 2, § 39 a § 371 ods. 1 písm. c) boli postupom KS Trenčín porušené.

Podľa § 49 zákona č.   38/1993 Z.   z.   o organizácii ústavného súdu,   Ústavný súd prikazuje KS Trenčín opätovné zasadanie, za účelom adekvátneho právneho zastúpenia za účasti obvineného.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú zákonom   predpísané náležitosti,   neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podstatou   neperfektnej   sťažnosti   sťažovateľa   je   namietané   porušenie   základného práva podľa čl. 50 ods. 3 ústavy uznesením najvyššieho súdu z 9. apríla 2014. K porušeniu označeného práva malo dôjsť v dôsledku toho, že v konaní v jeho veci boli porušené jeho práva obhajoby tým, že napriek tomu, že v konaní pred Krajským súdom v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) vedenom pod sp. zn. 2 To 47/2009 mu napriek jeho námietkam, ktorými vyjadril   svoju   nespokojnosť   s   ustanoveným   advokátom,   jeho   právny   zástupca   nebol zmenený.

Podľa zistenia ústavného súdu bol sťažovateľ rozsudkom Okresného súdu Trenčín sp.   zn.   8   T   114/2007   z   18.   júna   2008   v   spojení   s   rozsudkom   krajského   súdu   sp. zn. 2 To 47/2009 zo 16. júna 2011 uznaný v bode 1 vinným zo spáchania zločinu znásilnenia podľa § 199 ods. 1 Trestného zákona a v bode 2 bol uznaný vinným zo spáchania pokusu obzvlášť závažného zločinu vraždy podľa § 14 ods. 1 a § 145 ods. 1 a 2 písm. b) a d) Trestného   zákona   s   poukazom   na   §   138   písm.   c)   Trestného   zákona   a   §   140   písm.   c) Trestného zákona, za čo mu bol uložený úhrnný trest odňatia slobody v trvaní 12 rokov a 6 mesiacov.

Sťažovateľ podal proti rozsudku krajského súdu zo 16. júna 2011 dovolanie, ktoré odôvodnil dovolacími dôvodmi podľa § 371 ods. 1 písm. g), h) a i) Trestného poriadku. Argumentoval pritom neprimeranou prísnosťou   uloženého trestu, že rozsudok   krajského súdu zo 16. júna 2011 je založený na dôkazoch, ktoré neboli súdom vykonané zákonným spôsobom, že mu bol uložený taký druh trestu, ktorý zákon za prerokovávaný trestný čin nepripúšťa, že uvedený rozsudok je založený na nesprávnom právnom posúdení zisteného skutku alebo na nesprávnom použití iného hmotnoprávneho ustanovenia.

Uznesením   najvyššieho   súdu   z   9.   apríla   2014   bolo   dovolanie   sťažovateľa   podľa § 382 písm. c) Trestného poriadku odmietnuté.

Podľa § 368 ods. 1 Trestného poriadku dovolanie možno podať proti právoplatnému rozhodnutiu súdu, ktorým bol porušený zákon alebo ak boli porušené ustanovenia o konaní, ktoré mu predchádzalo, ak je toto porušenie dôvodom dovolania podľa § 371.

Podľa   §   371   ods.   1   písm.   c)   Trestného   poriadku   dovolanie   možno   podať,   ak zásadným spôsobom bolo porušené právo na obhajobu,

Ústavný   súd   vo   svojom   rozhodovaní   vychádza   z   ústavného princípu   subsidiarity svojej právomoci vo vzťahu k všeobecným súdom vyplývajúceho z čl. 127 ods. 1 ústavy, podľa ktorého rozhoduje o individuálnych sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb vo veci porušenia ich základných práv alebo slobôd v tých prípadoch, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

V tejto súvislosti ústavný súd opakovane zdôraznil, že trestné konanie od svojho začiatku až po jeho koniec je procesom, v ktorom sa v rámci vykonávania jednotlivých úkonov   a   realizácie   garancií   ochrany   práv   a   slobôd   môžu   zo   strany   orgánov   činných v trestnom konaní naprávať, resp. korigovať aj jednotlivé pochybenia. Spravidla až po jeho skončení   možno   na   ústavnom   súde   namietať   pochybenia   znamenajúce   porušenia   práv a slobôd označených v čl. 127 ods. 1 ústavy, ktoré neboli odstránené v jeho priebehu (napr. Zívala III. ÚS 3/02, Ölveczky III. ÚS 18/04, Mamonov III. ÚS 75/05, Karlin IV. ÚS 76/05).

Z   uvedeného   je   zrejmé,   že   sťažovateľ   porušenie   svojho   základného   práva   na obhajobu   v   rámci   podaného   dovolania   nenamietal,   resp.   svoju   argumentáciu   v   rámci dovolacieho   konania   nepredložil.   Sťažovateľ   mal   možnosť   v   rámci   ďalšieho   priebehu konania predložiť tieto argumenty v záujme ochrany svojich práv prostredníctvom využitia účinného prostriedku nápravy poskytnutého mu v Trestnom poriadku – dovolania, ktorej posúdenie patrí do právomoci najvyššieho súdu, ktorý je oprávnený posúdiť všetky právne a skutkové okolnosti daného prípadu a rozhodnúť v predmetnej veci.

Z uvedeného vyplýva, že realizáciou svojich práv v priebehu uvedeného konania mal sťažovateľ možnosť účinným spôsobom namietať porušenie svojich práv, a preto ústavný súd jeho sťažnosť pri jej predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol pre nedostatok svojej právomoci na jej prerokovanie.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. septembra 2014