znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 480/2013-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 7. augusta 2013 predbežne prerokoval sťažnosť Z. Z., S., zastúpenej advokátom JUDr. V. J., B., vo veci namietaného porušenia jej základných práv zaručených čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Okresného súdu Pezinok sp. zn. 1 Er 1723/2012 z 29. júna 2012 a jemu predchádzajúcim postupom, ako aj uznesením Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 22 CoE 313/2012 z 12. septembra 2012 a jemu predchádzajúcim postupom a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Z. Z. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 24. júna 2013 doručená sťažnosť Z. Z., S. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátom JUDr. V. J., B., vo veci namietaného porušenia jej základných práv zaručených čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“),   ako   aj   práva   podľa   čl.   6   ods.   1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Okresného súdu Pezinok (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 1 Er 1723/2012 z 29. júna 2012 (ďalej   len   „uznesenie   okresného   súdu“)   a   jemu   predchádzajúcim   postupom,   ako   aj uznesením Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 22 CoE 313/2012 z 12.   septembra   2012   (ďalej   aj   „uznesenie   krajského   súdu“)   a jemu   predchádzajúcim postupom.

V sťažnosti sťažovateľka uviedla, že „poskytla peňažnú pôžičku v sume 4.000,- EUR ako   veriteľ   svojmu   dlžníkovi:   R.   G...   Dlh   vznikol   dňa   7.   10.   2011   titulom   poskytnutej peňažnej   pôžičky   dlžníkovi.   Povinný   (dlžník)   dňa   13.   10.   2011   uskutočnil   jednostranný právny úkon – uznanie dlhu (podpísaním notárskej zápisnice N 243/2011). Povinný (dlžník) svoj dlh uznal dňa 13. 10. 2011 (pričom k poskytnutiu pôžičky došlo dňa 7. 10. 2011), a teda je úplne zrejmé, že v čase uznania dlhu dlžníkom už dlh existoval. Splatnosť dlhu (povinnosť dlžníka vrátiť pôžičku spolu s dohodnutým úrokom) nastala dňa 30. 4. 2012. Keďže   povinný   (dlžník)   poskytnutú   pôžičku s príslušenstvom   veriteľovi v deň   splatnosti nevrátil, povinný (dlžník) porušil svoju povinnosť a dostal sa s vrátením dlhu – pôžičky do omeškania.   Keďže povinný (dlžník) svoju povinnosť nesplnil riadne a včas,   obrátila sa sťažovateľka ako veriteľ na súdneho exekútora s návrhom na začatie exekúcie.

Exekučným titulom bola notárska zápisnica N 243/2011 zo dňa 13. 10. 2011, ktorá spĺňala všetky formálne ako aj materiálne znaky na to, aby bola vykonateľným exekučným titulom v zmysle platných právnych predpisov.

Sťažovateľka   podala   návrh   na   začatie   exekučného   konania   u   súdneho   exekútora JUDr. L. J.

Napriek uvedenému, Okresný súd v Pezinku svojim uznesením zo dňa 29. 6. 2012, sp. zn.   1Er   1723/2012,   zamietol   vydať   poverenie   súdnemu   exekútorovi   na   vykonanie exekúcie s odôvodnením, že exekučný titul, t. j. notárska zápisnica podľa jeho názoru nie je vykonateľným exekučným titulom.

Proti   uvedenému   rozhodnutiu   Okresného   súdu   v   Pezinku   podala   sťažovateľka odvolanie.

Na základe podaného odvolania vo veci rozhodoval Krajský súd v Bratislave, ktorý z nepochopiteľných dôvodov uznesenie Okresného súdu v Pezinku potvrdil.“.

Sťažovateľka   považuje   napadnuté   rozhodnutia   okresného   súdu   a   krajského   súdu za „vecne   zlé,   nesprávne   a   nezákonné   a   ich   výsledkom   je   porušenie   základných   práv sťažovateľky na súdnu ochranu, práva vlastniť majetok ako aj práva na spravodlivý súdny proces. Obidve rozhodnutia zároveň svojim obsahom popierajú základné princípy právneho štátu. Rozhodnutia Okresného súdu Pezinok a Krajského súdu v Bratislave sú arbitrárne a neobsahujú žiadne logické odôvodnenie, ktoré by malo racionálny podklad v platných právnych predpisoch Slovenskej republiky.“.

Podľa názoru sťažovateľky boli všeobecné súdy konajúce v jej právnej veci povinné vydať poverenie na vykonanie exekúcie pre sťažovateľkou zvoleného súdneho exekútora, pretože v exekučnom konaní predložený exekučný titul (notárska zápisnica) spĺňala všetky zákonom požadované náležitosti. Záver všeobecných súdov o materiálnej nevykonateľnosti notárskej   zápisnice   je   podľa   názoru   sťažovateľky   mylný.   Nezákonný   postup   okresného súdu, ako aj krajského súdu tak spôsobil, že majetok sťažovateľky, ktorý mala pri nútenom výkone rozhodnutia získať do svojej dispozičnej sféry, jej bol de facto odňatý.

Sťažovateľka v sťažnosti tiež argumentovala, že postupom konajúcich súdov už „nie je de facto možné žiaden záväzok zabezpečiť záložným právom. Každá záložná zmluva by totižto   v   zmysle   tejto   jedinečnej   teórie   musela   byť   absolútne   neplatnou...   V   samotnej prapodstate je tým popretý všetok zmysel a podstata zabezpečenia záložným právom ako takým.“.

Sťažovateľka   v   sťažnosti   ďalej   uviedla,   že   využila   svoje   právo   na   podanie mimoriadneho opravného prostriedku a 22. mája 2013 podala dovolanie na Najvyššom súde Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“). Vzhľadom na skutočnosť, že nie je zrejmé, či   dovolanie   bude   najvyšším   súdom   posúdené   ako   prípustné   a   ako   bude   v   jej   veci rozhodnuté „z dôvodu opatrnosti a právnej istoty“, podala sťažnosť aj ústavnému súdu.

Na   základe   uvedeného   sťažovateľka   navrhla,   aby   ústavný   súd   uznesením   prijal sťažnosť na ďalšie konanie a následne nálezom takto rozhodol:

„1. Základné právo sťažovateľky na súdnu ochranu priznané čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej   republiky,   právo   vlastniť   majetok   priznané   čl.   20   ods.   1   Ústavy   Slovenskej republiky ako aj právo na spravodlivé konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd boli postupom a uznesením Okresného súdu v Pezinku vydaného dňa 29. 6. 2012 vo veci vedenej pod sp. zn. 1Er 1723/2012 porušené.

2. Základné právo sťažovateľky na súdnu ochranu priznané čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej   republiky,   právo   vlastniť   majetok   priznané   čl.   20   ods.   1   Ústavy   Slovenskej republiky ako aj právo na spravodlivé konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd boli postupom a uznesením Krajského súdu v Bratislave vydaného dňa 12. 9. 2012 vo veci vedenej pod sp. zn. 22 CoE/313/2012 porušené.

3. Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje uznesenie Okresného súdu v Pezinku zo dňa 29. 6. 2012 vo veci vedenej pod sp. zn. 1Er 1723/2012 a uznesenie Krajského súdu v Bratislave zo dňa 12. 9. 2012 vo veci vedenej pod sp. zn. 22 CoE/313/2012. Ústavný súd Slovenskej republiky vracia vec Okresnému súdu v Pezinku na ďalšie konanie.

4. Podľa § 56 ods. 4 zákona č. 38/1993 Z. z. zákona o organizácii Ústavného súdu SR o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v platnom znení, Ústavný súd SR prikazuje spoločne   a   nerozdielne   Okresnému   súdu   Pezinok   a   Krajskému   súdu   v   Bratislave,   aby sťažovateľke zaplatili primerané finančné zadosťučinenie ako náhradu nemajetkovej ujmy vyjadrenej v peniazoch vo výške 1.700,- EUR.

5. Sťažovateľka má právo na náhradu trov konania. Okresný súd Pezinok a Krajský súd v Bratislave sú povinní spoločne a nerozdielne zaplatiť sťažovateľke trovy konania vo výške 317,72 EUR na účet právneho zástupcu č. ú.: 2913863432/1100 vedený v Tatra banka a. s.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   § 25 ods.   1 zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne neopodstatnený.

1. K   namietanému   porušeniu   označených   práv   uznesením   okresného   súdu a jemu predchádzajúcim postupom

Zo   sťažnosti   a   z   priložených   príloh   vyplýva,   že   sťažovateľka   namieta   porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru   postupom   a   uznesením   okresného   súdu,   ktorým   bola   zamietnutá   žiadosť sťažovateľkou zvoleného súdneho exekútora JUDr. L. J. o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie,   predmetom   ktorej   malo   byť   vymoženie   sumy   4 000 €   s príslušenstvom   od povinného   (dlžníka   sťažovateľky)   na   základe   exekučného   titulu,   ktorým   je   notárska zápisnica č. N 243/2011, Nz 38519/2011, NCRIs 39526/2011 z 13. októbra 2011.

Proti uzneseniu okresného súdu mala sťažovateľka možnosť podať odvolanie a túto svoju možnosť aj využila. Z toho vyplýva, že sťažovateľka mala k dispozícii účinný právny prostriedok   na   ochranu   svojich   práv,   o   ktorom   bol   oprávnený   rozhodnúť   krajský   súd, čo vylučuje právomoc ústavného súdu.

Z   uvedeného   dôvodu   bolo   potrebné   sťažnosť   v   tejto   časti   odmietnuť   z   dôvodu nedostatku právomoci ústavného súdu na prerokovanie a rozhodnutie veci.

2. K   namietanému   porušeniu   označených   práv   uznesením   krajského   súdu a jemu predchádzajúcim postupom

Sťažovateľka v sťažnosti označila za porušovateľa ňou označených práv aj krajský súd ako súd odvolací, ktorý uznesením sp. zn. 22 CoE 313/2012 z 12. septembra 2012 potvrdil   uznesenie   okresného   súdu   ako   vecne   správne,   čím   sa   stotožnil   s   posúdením predloženej notárskej zápisnice ako exekučného titulu, ktorý nie je materiálne vykonateľný.

Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho   základných   práv   a   slobôd   účinne   poskytuje   a   na   ktorých   použitie   je   sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.

Princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127 ods. 1 ústavy znamená, že ústavný súd môže konať o namietanom porušení práv sťažovateľa a vecne sa zaoberať iba tými sťažnosťami, ak sa sťažovateľ nemôže v súčasnosti a nebude môcť ani v budúcnosti domáhať ochrany svojich   práv pred   iným súdom   prostredníctvom   iných   právnych   prostriedkov,   ktoré mu zákon na to poskytuje. Namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd teda nezakladá automaticky aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich.

Zmyslom a účelom uvedeného princípu subsidiarity je to, že ochrana ústavnosti nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale je úlohou všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Všeobecné súdy, ktoré sú   v   občianskom   súdnom   konaní   povinné   vykladať   a   aplikovať   príslušné   zákony   na konkrétny prípad v súlade s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 5 ústavy, sú primárne zodpovedné aj za dodržiavanie tých práv a základných slobôd, ktoré ústava alebo medzinárodná zmluva dotknutým fyzickým osobám zaručuje. Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05, III. ÚS 114/2010).

Zo   sťažnosti   a z   jej   príloh   vyplýva,   že   sťažovateľka   22.   mája   2013   podala na najvyššom súde dovolanie.

Podľa názoru ústavného súdu má právomoc poskytnúť ochranu označeným právam sťažovateľa najprv a predovšetkým najvyšší súd ako súd dovolací (k podobným záverom už ústavný   súd   dospel   vo   veciach   napr.   m.   m.   III.   ÚS   114/2010,   III.   ÚS   199/2010, III. ÚS 462/2011).

Vzhľadom   na   skutočnosť,   že   sťažovateľka   svoje   námietky   uplatnila   v   sťažnosti podanej ústavnému súdu, pričom v čase rozhodovania ústavného súdu   nie je dovolacie konanie ešte skončené, bolo dôvodné sťažnosť proti uzneseniu krajského súdu odmietnuť pre jej predčasnosť, pretože o ochrane označených práv, ktorých porušenie sťažovateľka namieta, bude ešte rozhodovať najvyšší súd ako súd dovolací. Podanie dovolania a súbežne s   ním   aj   podanie   sťažnosti   ústavnému   súdu   navodzuje   situáciu,   keď   uvedený   princíp subsidiarity   síce   vylučuje   právomoc   ústavného   súdu,   ale   iba   v   čase   do   rozhodnutia najvyššieho   súdu   o   dovolaní.   Tejto   situácii   zodpovedá   aplikácia   §   53   ods.   1   zákona o ústavnom súde, podľa ktorého je sťažnosť neprípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje.

Ústavný súd preto zaujal názor (podobne napr. I. ÚS 358/09, III. ÚS 114/2010), že v prípade podania mimoriadneho opravného prostriedku (dovolania) a súbežne podanej sťažnosti   na   ústavnom   súde   je   sťažnosť   považovaná   za   prípustnú   až   po   rozhodnutí o takomto mimoriadnom opravnom prostriedku.

Ústavný súd sa v daných okolnostiach musel zaoberať aj úvahou, aké dôsledky bude mať   pre   sťažovateľku   prípadné   posúdenie   dovolania   najvyšším   súdom   ako   dovolania neprípustného.   Pre   tento   prípad   ústavný   súd   majúc   na   zreteli   účel   základného   práva na súdnu   ochranu   a   inú   právnu   ochranu   zaručeného   čl.   46   ods.   1   ústavy   a   práva   na spravodlivé   súdne   konanie   zaručeného   čl.   6   ods.   1   dohovoru   konštatuje,   že   v   prípade procesného rozhodnutia najvyššieho súdu o dovolaní bude sťažovateľke lehota na podanie sťažnosti   ústavnému súdu   považovaná za zachovanú aj vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému uzneseniu   krajského   súdu   (porovnaj   tiež   rozsudok   Európskeho   súdu   pre ľudské práva z 12. novembra 2002 vo veci Zvolský a Zvolská verzus Česká republika, sťažnosť č. 46129/99, body 51, 53 a 54).

Vzhľadom   na   tieto   skutočnosti   sa   ústavný   súd   podanou   sťažnosťou   meritórne nezaoberal, ale podľa zásady ratio temporis ju v tejto časti ako neprípustnú podľa § 53 ods. 1 v spojení s § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 7. augusta 2013