znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 480/2010-24

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na neverejnom   zasadnutí senátu   14.   decembra 2010 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. F. Č., B., Ing. P. B., N., Ing. M. K., N., S. D., N., J. L., N., a Ing. M. A., N., zastúpených advokátom JUDr. A. B., B., vo veci namietaného porušenia ich základných práv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3, čl. 48 ods. 2 a čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 36 ods. 1, čl. 37 ods. 3, čl. 38 ods. 2 a čl. 40 ods. 3 Listiny základných práv a slobôd, ako aj práv podľa čl. 6 ods. 1 a 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv   a   základných   slobôd   rozsudkom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp.   zn. 4 To 36/2004 zo 4. decembra 2006 a jemu predchádzajúcim postupom, ako aj rozsudkom Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 1 T 36/90 z 20. januára 2004 a jemu predchádzajúcim postupom a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. F. Č., Ing. P. B., Ing. M. K., S. D., J. L. a Ing. M. A. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 4. augusta 2009 doručená sťažnosť Ing. F. Č., Ing. P. B., Ing. M. K., S. D., J. L. a Ing. M. A. (ďalej spolu len „sťažovatelia“), zastúpených advokátom JUDr. A. B., B., vo veci namietaného porušenia ich základných práv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3, čl. 48 ods. 2 a čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), čl. 36 ods. 1, čl. 37 ods. 3, čl. 38 ods. 2 a čl. 40 ods. 3 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listiny“), ako aj práv podľa čl. 6 ods. 1 a 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 4 To 36/2004 zo 4. decembra   2006   (ďalej   aj   „rozsudok   zo   4.   decembra   2006)   a jemu   predchádzajúcim postupom, ako aj rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 1 T   36/90   z   20.   januára   2004   (ďalej   aj   „rozsudok   z 20.   januára   2004“)   a   jemu predchádzajúcim postupom.

Podaním z 29. septembra 2009 sťažovatelia svoju sťažnosť doplnili prostredníctvom svojho právneho zástupcu.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovatelia boli rozsudkom krajského súdu z 20.   januára   2004   uznaní   vinnými „z   trestnej   činnosti   v   rámci   tzv.   Kauzy   C.“. Proti rozsudku   sťažovatelia   podali   odvolanie,   ktoré následne   odôvodnili   podaním   zo   14.   júla 2004 a doplnili podaním z 25. augusta 2004. Najvyšší súd odvolanie sťažovateľov svojím rozsudkom zo 4. decembra 2006 zamietol. Sťažovatelia proti rozsudku najvyššieho súdu zo 4. decembra 2006 podali dovolanie, ktoré odôvodnili tým, že „bolo zásadným spôsobom porušené právo na obhajobu (ust. § 371 ods. 1 písm. c) Tr. por.) a rozhodnutie je založené na dôkazoch, ktoré neboli súdom vykonané zákonným spôsobom (ust. § 371 ods. 1 písm. g) Tr. por.)“. Z informácií zverejnených v tlači sa sťažovatelia dozvedeli, že ich dovolanie malo   byť   už   začiatkom   júna   2009   zamietnuté.   Právny   zástupca   sťažovateľov   následne telefonicky v trestnej kancelárii najvyššieho súdu zistil, že „dovolací senát NS SR dňa 1. 6. 2009 rozhodol tak, že nevyhovel dovolaniu žiadneho zo sťažovateľov, pričom pracovníčka tr.   kancelárie   odmietla   oznámiť,   či   naše   dovolanie   bolo   zamietnuté   alebo   odmietnuté“. Písomné   vyhotovenie   rozhodnutia   o   dovolaní   sťažovateľom   do   dňa   podania   sťažnosti ústavnému súdu nebolo doručené.

Podľa   sťažovateľov   boli   rozsudkom   najvyššieho   súdu   zo   4.   decembra   2006 a rozsudkom   krajského   súdu   z   20.   januára   2004,   ako   aj   ich   vydaniu   predchádzajúcim postupom porušené v sťažnosti označené práva. Ochrana uvedených práv im podľa nich nebola poskytnutá „ani na základe podaného dovolania, čo takisto predstavuje porušenie týchto základných práv a slobôd, a to v takom istom rozsahu, pričom však vzhľadom na nedoručenie rozhodnutia o dovolaní ku dňu vyhotovenia tejto ústavnej sťažnosti môže byť rozsah   tejto   ústavnej   sťažnosti   rozšírený,   príp.   môže   byť   jej   odôvodnenie   doplnené. Porušenie   našich   základných   práv   a   slobôd   rozhodnutím   NS   SR   o   dovolaní   -   či   už zamietnutím alebo odmietnutím dovolania - vyplýva fakticky aj z rozhodnutia Ústavného súdu SR o našej predchádzajúcej ústavnej sťažnosti sp. zn. III ÚS 276/08-30 zo dňa 24. 9. 2008.“.

V   rámci   konania v   uvedenej   veci   sťažovatelia   najvyššiemu   súdu   preukázali,   že v archíve Ministerstva vnútra Slovenskej republiky v L. sa nachádza „obrovské množstvo svedeckých   výpovedí,   ktoré   boli   uskutočnené   zákonným   procesným   postupom   po   začatí trestného stíhania vo veci 14. 7. 1976 až do jeho prerušenia 31. 3. 1977, ako aj veľké množstvo listinných dôkazov,   ktoré zhromaždili   vo veci vyšetrovatelia v tomto období“. Tieto   dôkazy   boli   vykonané   v   predmetnej   trestnej   veci   pôvodne   vedenej   pod   sp.   zn. ČVS: VV-38/76, nikdy sa však nestali súčasťou trestného spisu. Podľa sťažovateľov bez uvedených dôkazov, ktoré „z hľadiska času, kedy boli vykonané (napr. svedecké výpovede účastníkov diskotéky vykonané bezprostredne po začatí trestného stíhania vo veci), majú veľkú   dôkaznú   hodnotu,   sú   akékoľvek   skutkové   zistenia   súdu   neúplné,   a   teda   bez   ich vykonania pred súdom (v rámci zásady bezprostrednosti a ústnosti) nie je možné uskutočniť zákonné vyhodnotenie dôkaznej situácie, predchádzajúce vyneseniu rozsudku.

Tým, že tieto v danej trestnej veci zákonne vykonané dôkazy neboli zaradené do nášho spisového materiálu, došlo k predbežnej selekcii dôkazov. Právny poriadok SR však predbežný výber dôkazov neumožňuje.“.

Podľa   sťažovateľov   nezaradenie   týchto   dôkazov   do   vyšetrovacieho   spisu „predstavuje zásadné porušenie nášho práva na obhajobu bez ohľadu na to, či tieto dôkazy obsahujú skutočnosti svedčiace proti nám, alebo v náš prospech, keďže oprávnený hodnotiť ich s dôsledkami právoplatného odsúdenia je výlučne súd, ktorý však túto možnosť nemal“.

Vo   vzťahu   k   neexistencii   predbežnej   selekcie   dôkazov   sťažovatelia   okrem   iného poukázali aj na rozhodnutia Ústavného súdu Českej republiky (ďalej len „Ústavný súd ČR“) sp. zn. II. ÚS 173/01 zo 7. januára 2004 a sp. zn. III. ÚS 617/2000 zo 4. októbra 2001.

Orgány   činné   v   trestnom   konaní,   krajský   súd   i   najvyšší   súd   svojím   postupom v uvedenom   konaní   sťažovateľov „obrali   o   možnosť,   aby   tieto   dôkazy   boli   hodnotené nezávislým a nestranným súdom. K týmto dôkazom sme nikdy nemali možnosť vyjadriť sa a súdy ich nemohli hodnotiť vo vzájomnej súvislosti s ostatnými dôkazmi. Táto skutočnosť mala   reálny   vplyv   na   zistenie   skutočného   stavu   veci   a   následne   na   správne   právne posúdenie   veci.   Takýto   postup   je   nevyhnutné   považovať   za   zásah   do   nášho   práva   na spravodlivý proces (právo na ochranu nezávislým a nestranným súdom) a práva vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom. Zároveň, tým, že tieto dôkazy boli ignorované, hoci mnohé z nich obsahujú okolnosti svedčiace v náš prospech, došlo k porušeniu nášho práva na obhajobu.

NS SR tým, že odmietol prihliadnuť na vykonané dôkazy nezákonne nezaradené do súdneho spisu, zároveň pokračoval v posudzovaní veci na základe dôkazov predložených stranou   v   procese   neopodstatnene   zvýhodnenou,   a   preniesol   tak   porušovanie   zásady rovnosti   zbraní   do   ďalšieho   stupňa   konania.   Porušením   tejto   zásady   takisto   došlo k porušeniu práva na spravodlivé súdne konanie, ako aj práva v zmysle čl. 47 ods. 3 Ústavy SR, čl. 37 ods. 3 ústavného zákona č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd, a čl. 6 ods. 3 písm. d) Dohovoru.“.

V   tejto   súvislosti   došlo   aj   k   zásahu   do   ich   práva   nahliadať   do   spisu,   ktoré   je zabezpečené plne iba v prípade, ak spis je úplný, inak dochádza k obmedzeniu možnosti prípravy   obhajoby.   Požiadavka   úplnosti   vyšetrovacieho   spisu   vyplýva   napokon   aj z ústavného princípu uvedeného v čl. 2 ods. 2 ústavy, ktorý neumožňuje orgánom činným v trestnom konaní vykonávať selekciu dôkazov, ktoré zaradia do spisu.

Na   základe   sťažnosti   pre   porušenie   zákona   Najvyšší   súd   ČSFR   v   trestnej   veci vedenej pod sp. zn. 2 Tzf 5/90 rozsudkom z 19. októbra 1990 rozhodol, že uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 1 To 17/83 z 25. apríla 1983 a v konaní, ktoré mu prechádzalo, bol porušený zákon v neprospech sťažovateľov, a uznesenie najvyššieho súdu z 25. apríla 1983 i krajského súdu v tejto veci zrušil, pričom krajskému súdu prikázal, aby vec v potrebnom rozsahu   znovu   prerokoval   a   rozhodol.   Najvyšší   súd   ČSFR   v   uvedenom   rozhodnutí konštatoval potrebu „oboznámiť sa s celým spisovým materiálom a so všetkými dôkazmi od začiatku trestného stíhania...“.

Krajský   súd   vo   svojom   rozsudku   z   20.   januára   2004   na   viacerých   miestach konštatuje,   že   predmetné   dôkazy   vykonať nemohol, „nikdy   neboli   vypočutí   spoluväzni, ktorí mohli potvrdiť výpovede odsúdených o nátlaku zo strany spoluväzňov pri získavaní priznávajúcich výpovedí, nebol vypočutý príslušník vnútornej ochrany väznice M. Z., ktorý nezákonnosti vo väznici organizoval, nebol vypočutý hlavný vyšetrovateľ mjr.   H., ktorý vyšetroval tak skupinu H. a spol. v roku 1976, ako aj skupinu B. a spol. v roku 1981, nebol vypočutý korunný svedok A. N. K. – posledný svedok, ktorý odprevádzal Ľ. C. pri odchode z internátu. Neboli získané analýzy vzoriek vody, ktoré mohli vyvrátiť vyšetrovaciu verziu o utopení poškodenej v jazierku...“.

Podľa   sťažovateľov „Ak   teda   NS   ČSFR   konštatoval,   že   skutkový   stav   nebol dostatočne objasnený a na jeho objasnenie nariadil vykonať určité procesné úkony, bez ich vykonania (bez ohľadu na to, či je to možné alebo nie) nemôže byť skutkový stav ani teraz dostatočne objasnený. Za takéhoto stavu dokazovania a vzhľadom na zásadu in dubio pro reo je nutné považovať rozsudky KS v Bratislave a NS SR bez ďalšieho za nezákonné a ide o porušenie   nášho   práva   na   spravodlivý   proces   a   ústavou   zaručeného   práva   na   súdnu ochranu, ako aj práva v zmysle čl. 6 ods. 2 Dohovoru, keďže naša vina nebola v dôsledku toho preukázaná zákonným spôsobom.“.

K porušeniu v sťažnosti označených práv malo dôjsť aj v dôsledku nerešpektovania požiadaviek   kladených   na   odôvodnenie   súdneho   rozhodnutia   ako   krajským   súdom,   tak i najvyšším súdom v predmetnej veci.

Odôvodnenie rozsudku krajského súdu z 20. januára 2004 „takmer celé pozostáva len z opísania výpovedí svedkov a obžalovaných, ktoré boli urobené v jednotlivých štádiách konania   (s.   12   až   85).   KS   v   Bratislave   zúžil   hodnotenie   dôkazov   na   konštatovanie,   že výpovede svedkov obhajoby nepovažuje za dôveryhodné... Pri hodnotení dôkazov sa súd nevysporiadal   s   tým,   že   títo   svedkovia   vypočutí   v   prípravnom   konaní   alebo   na   prvom súdnom pojednávaní svoje výpovede po roku 1989 zmenili, spochybnili, resp. vypovedali, že vyšetrovatelia sa im vyhrážali, vyvíjali na nich rôzne formy nátlaku či sugescie...

Súd sa v rámci odôvodnenia opiera o výpovede jednotlivých svedkov a obžalovaných, neuvádza však konkrétne, o ktoré, keďže jednotliví svedkovia a obžalovaní boli vypočúvaní opakovane (v rámci prípravného konania, na hlavnom pojednávaní v rámci pôvodného konania, na hlavnom pojednávaní v rámci konania o sťažnosti pre porušenie zákona a na hlavnom pojednávaní v rámci nového prejednania veci).

Takéto odôvodnenie rozsudku nemôže zodpovedať požiadavkám kladeným na jeho obsah. Súd sa iba formálne vysporiadal s jednotlivými vykonanými dôkazmi. V odôvodnení úplne   absentuje   vysvetlenie,   akými   úvahami   sa   spravoval   pri   hodnotení   vykonaných dôkazov, najmä ak si navzájom odporujú, čo nepochybne je aj tento prípad. Súd nepreveril tvrdenia odsúdených o psychickom a fyzickom nátlaku a nevypočul osoby, ktoré mali byť priamym nástrojom tohto nátlaku na odsúdených. Naopak, dôkazné bremeno vynúteného priznania a nezákonne pod nátlakom získaných dôkazov preniesol ako v roku 1981, tak aj v roku 2004 na odsúdených. Nezabezpečenie dôkazov v tomto smere napriek príkazu NS ČSFR mu však nebránilo konštatovať, že tvrdeniam odsúdených neverí!“.

Taktiež   rozsudok   najvyššieho   súdu   zo   4.   decembra   2006   podľa   sťažovateľov nezodpovedá požadovaným kritériám. Najvyšší súd v ňom dospel k záveru, že «ďalšie, údajne nami (sťažovateľmi pozn.) navrhované dôkazy (hoci s výnimkou znaleckého posudku MUDr. Fialu, ktorého vyhotovenie sme zabezpečili v zmysle záverov NS ČSFR namiesto súdov, išlo len o už vykonané dôkazy nachádzajúce sa v archíve) nie je potrebné vykonať, „pretože dôkazy, ktoré už boli vykonané, a to v rozsahu nevyhnutnom na zistenie skutkového stavu,   tvoria   ucelenú   reťaz   preukazujúcu   zistený   skutkový   stav.   Táto   reťaz   dôkazov   by nebola porušená ani vykonaním navrhovaných dôkazov... “

NS SR teda fakticky vyhodnotil „novo navrhované“ dôkazy bez toho, aby boli ním vykonané, a teda bez toho, aby sme sa mali právo k nim vyjadriť. Tým porušil zásadu bezprostrednosti a ústnosti trestného konania a naše práva na prístup k súdu, spravodlivý proces a obhajobu. Súd môže hodnotiť len dôkazy, ktoré sú pred ním vykonané a dôkazy vyplývajúce z výpovedí osôb majú byť vykonané ústne, to znamená, že tieto osoby musí súd vypočuť,   pričom   obžalovaný   musí   mať   právo   sa   k   tomu   vyjadriť.   Rozsudky   súdov   sú vzhľadom   na   absenciu   zákonných   náležitosti   nepreskúmateľné,   čim   hrubo   zasahujú   do nášho práva na obhajobu.».

Právo   na   obhajobu   bolo   podľa   sťažovateľov   porušené   v   danej   veci   aj   tým,   že „o konaní mnohých výsluchov obvinených či svedkov neboli obhajcovia upovedomení, čím bola ich účasť na nich znemožnená“. Súdy zúčastnené na rozhodovaní v tejto veci v rokoch 1982, 1983, 2004 a 2006 označili za jednoznačný a zákonný dôkaz o vine obžalovaných výsluchy   M.   K.   zo   16.   júna 1981   a   18.   júna 1981,   na ktorých   sa   doznal k   spáchaniu uvedeného trestného činu, ktoré sa však konali bez vedomia a prítomnosti jeho obhajcu, ako to vyplýva aj zo sťažnosti jeho obhajcu z 24. júna 1981 založenej v policajnom spise, avšak nie súdnom spise v tejto veci. Vyšetrovatelia pritom v tom čase dosiahli súhlas M. K. s výsluchom bez prítomnosti jeho obhajcu tým, že ho uviedli do omylu tvrdením, že jeho ustanovený   obhajca   bol   o   výsluchu   upovedomený.   Odsúdený   M.   K.   už   pri   ďalších výsluchoch konaných 30. júna 1981 a 2. júla 1981 v prítomnosti svojho obhajcu spáchanie trestného   činu   poprel.   Neskôr   sa   v   ďalších   výpovediach,   avšak   nikdy   nie   na   hlavnom pojednávaní pred súdom, opäť „doznával k spáchaniu trestného činu“, avšak len preto, že boli na neho vyvíjané „sadistické metódy nátlaku“ zo strany konfidenta nasadeného do cely a psychickému tlaku, ktorým mu hrozili, že pokiaľ sa neprizná, bude popravený.

Podľa sťažovateľov v predmetnom konaní došlo aj k nezákonnému postupu orgánov činných v trestnom konaní a súdov, pretože „odsúdený K. bol vypočutý celkom 24-krát, odsúdený A. len v rokoch 1978 – 1980 vypovedal asi 30-krát a po jeho zadržaní vypovedal 33-krát. Odsúdený L. bol celkovo vypočutý 17-krát, odsúdený Č. 19-krát, odsúdený D. 8- krát a odsúdený B.   14-krát.   Po oboznámení sa s obsahom všetkých týchto výpovedí je zrejmé,   že   absolútna   väčšina   všetkých   výsluchov   sa   robila   iba   preto,   aby   sa   dosiahlo doznanie odsúdených. Odsúdení teda neustále sa opakujúcimi výsluchmi boli donucovaní k svojmu doznaniu.“.

S   poukazom   na   odôvodnenie   rozsudku   krajského   súdu   z   20.   januára   2004 sťažovatelia uviedli, že krajský súd sa v odôvodnení „otázkou neustále sa opakujúcich výsluchov   nezaoberal   a   aj   jeho   odôvodnenie   vo   vzťahu   k   možnosti   použitia   násilia   je v rozpore s požiadavkami kladenými na odôvodnenie rozsudku...“.

Súdy zúčastnené na rozhodovaní v tejto veci si podľa sťažovateľov nesplnili ani riadne   povinnosť   vyhodnotiť   dôkazy,   keď   sa   nedôsledne   vyrovnali   s   rozpormi v doznávajúcich výpovediach odsúdeného M. K., ktoré podľa   nich boli vykonštruované (nevyrovnali sa   s   tým,   že   si   odsúdený   M.   K.   v   doznávajúcich   výpovediach   nepamätal prítomnosť B. a D. na znásilnení a vražde, ako ani s tým, že si vo výpovediach pomýlil vilu na S. s rodinným domom v P...).

V   danom   prípade   podľa   sťažovateľov   rozsudku   najvyššieho   súdu   predchádzal „nezákonný postup KS v Bratislave a celej sústavy orgánov činných v trestnom konaní. Pritom   najmä   k   doznaniu   odsúdených   opreli   súdy   svoj   záver   o   ich   vine,   čím   sa   ich nezákonný postup stal súčasťou súdnych rozhodnutí, a teda bolo porušené naše právo na spravodlivý proces.“.

Sťažovatelia   taktiež   poukázali   na   skutočnosť,   že   najvyšší   súd   svoj   rozsudok   zo 4. decembra 2006 vo vzťahu k uloženiu prísnejších trestov odôvodnil tým, že krajský súd údajne „zabudol   na   odškodnenie   obžalovaných,   ktorí   za   prieťahy   v   tomto   konkrétnom trestnom   konaní   boli   odškodnení   rozhodnutím   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky   vo forme   peňažnej   náhrady...“, a   preto   podľa   názoru   najvyššieho   súdu „Dvojnásobné odškodnenie z dôvodu neprimeranej dĺžky konania, t. j. finančná náhrada, ako aj skrátenie trestu odňatia slobody tak neprichádza do úvahy.“.

Uvedené odôvodnenie rozsudku najvyššieho súdu zo 4. decembra 2006 je podľa sťažovateľov výsledkom nesprávnej aplikácie právnych noriem, pretože „v trestnom konaní sa   neodškodňuje,   ale   sa   ukladajú   tresty,   a   to   na   základe   zásad   upravených   právnymi predpismi.   V   danom   prípade   KS   v   Bratislave   ako   súd   prvostupňový   mohol   existenciu prieťahov, t. j. existenciu dlhotrvajúceho stavu právnej neistoty v postavení sťažovateľov pojať za poľahčujúcu okolnosť pri výmere trestu (najmä za okolností, kedy sťažovatelia vedú po celý život po ich prepustení z výkonu trestu odňatia slobody bezúhonný život). NS SR potom mal možnosť inak posúdiť existenciu a význam takejto poľahčujúcej okolnosti, čomu však nezodpovedá uvedenie, že ide o neprípustné dvojnásobné odškodnenie. Uvedená nesprávna   aplikácia   právnej   normy   predstavuje   ďalšie   porušenie   nášho   práva   na spravodlivý proces.“.

V doplnení svojej sťažnosti sťažovatelia okrem iného uviedli, že 4. augusta 2009 im bolo doručené uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 1 ToV 9/2007 z 1. júna 2009, ktorým bolo ich   dovolanie   podľa   §   382   písm.   c)   Trestného   poriadku   odmietnuté.   V   tejto   súvislosti sťažovatelia opätovne poukázali na právne závery vyslovené v uznesení ústavného súdu sp. zn.   III.   ÚS   276/08   z   24.   septembra   2008,   podľa   ktorých   povaha   nimi   uplatnených námietok „zjavne napĺňa danosť dovolacieho dôvodu v zmysle ustanovenia § 383 Trestného poriadku (dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. c/ Trestného poriadku)“. Napriek tomu najvyšší súd v uznesení z 1. júna 2009 uzavrel, že uvedený dovolací dôvod, ako ani ďalšie sťažovateľmi uplatnené dovolacie dôvody, nie sú dané.

Najvyšší súd v uznesení z 1. júna 2009 zúžil výklad dovolacieho dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku na „porušenie práva na nutnú obhajobu alebo stav, kedy obvinený po určitú časť trestného konania nemal obhajcu napriek tomu, že ho mal mať, pričom práve v tom čase orgány činné v trestnom konaní reálne vykonávali procesné úkony smerujúce   k   meritórnemu   rozhodnutiu“. Podľa   sťažovateľov   takýto   výklad   práva   na obhajobu zo strany najvyššieho súdu je len formálny a v rozpore s účelom tohto práva.

V   závere   sťažovatelia   poukázali opätovne   na   skutočnosť,   že súdy   zúčastnené na rozhodovaní v predmetnej veci rozhodli o ich vine napriek tomu, že v konaní nevykonali všetky dôkazy nariadené Najvyšším súdom ČSFR v jeho rozhodnutí, čím porušili zásadu prezumpcie neviny podľa čl. 6 ods. 2 dohovoru. Neúplnosť skutkových zistení konštatovaná Najvyšším   súdom   ČSFR   podľa   nich   nebola   odstránená,   pretože   ním   nariadené   dôkazy neboli vykonané. Z tohto dôvodu možno mať pochybnosti o zistenom skutkovom stave, v dôsledku neúplnosti zisteného skutkového stavu by sa mala uplatniť zásada in dubio pro reo a sťažovatelia by mali byť oslobodení spod obžaloby. Hoci ústavnému súdu neprináleží hodnotiť skutkové zistenia, podľa sťažovateľov „takéto exemplárne porušenie viazanosti právnym názorom súdu vyššieho stupňa nepochybne je porušením práva na spravodlivý proces“.

Vzhľadom na uvedené sťažovatelia ústavnému súdu navrhli, aby vyslovil, že ich základné práva podľa čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3, čl. 48 ods. 2 a čl. 50 ods. 3 ústavy, čl. 36 ods. 1, čl. 37 ods. 3, čl. 38 ods. 2, čl. 40 ods. 3 listiny, ako aj práv podľa čl. 6 ods. 1 a 3 dohovoru boli rozsudkom najvyššieho súdu zo 4. decembra 2006 a jemu predchádzajúcim postupom, ako aj rozsudkom krajského súdu sp. zn. 1 T 36/90 z 20. januára 2004 a jemu predchádzajúcim postupom porušené, zrušil uvedené rozsudky a vrátil vec krajskému súdu na ďalšie konanie a rozhodnutie, ako aj zaviazal najvyšší súd a krajský súd uhradiť im spoločne a nerozdielne trovy právneho zastúpenia.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   § 25 ods.   1 zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Pokiaľ ide o základné práva a slobody, ústava rozdeľuje ochranu ústavnosti medzi všeobecné súdy a ústavný súd. Systém tejto ochrany je založený na princípe subsidiarity, ktorý   určuje   aj   rozsah   právomoci   ústavného   súdu   pri   poskytovaní   ochrany   základným právam a slobodám vo vzťahu k právomoci všeobecných súdov (čl. 142 ods. 1 ústavy), a to tak, že všeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov, ale aj za dodržiavanie základných práv a slobôd (čl. 144 ods. 1 a 2, čl. 152 ods. 4 ústavy).

Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil.   Úloha   ústavného súdu   sa   obmedzuje na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a   základných   slobodách   (mutatis   mutandis   II.   ÚS   1/95,   II.   ÚS   21/96,   I.   ÚS   4/00, I. ÚS 17/01).

Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutie všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery   boli   zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak   z   ústavného   hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva   alebo   slobody   (mutatis   mutandis   I.   ÚS   37/95,   II.   ÚS   58/98,   I.   ÚS   5/2000, I. ÚS 17/01).

V zmysle svojej judikatúry považuje ústavný súd rozhodnutia všeobecných súdov za protiústavné aj arbitrárne, ak ich odôvodnenie je úplne odchylné od veci samej alebo aj extrémne   nelogické   so   zreteľom   na   preukázané   skutkové   a   právne   skutočnosti (IV. ÚS 150/03, I. ÚS 301/06).

Tieto zásady týkajúce sa vzťahu ústavného súdu a všeobecných súdov pri ochrane ústavnosti, ktoré možno vyvodiť z doterajšej konštantnej judikatúry ústavného súdu, boli relevantné aj v danej veci.

Sťažovatelia v sťažnosti namietali porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3, čl. 48 ods. 2 a čl. 50 ods. 3 ústavy, čl. 36 ods. 1, čl. 37 ods. 3, čl. 38 ods.   2,   čl.   40   ods.   3   listiny,   ako   aj práv   podľa   čl.   6   ods.   1 a   3   dohovoru   rozsudkom najvyššieho   súdu   zo   4.   decembra   2006   a   jemu   predchádzajúcim   postupom,   ako   aj rozsudkom krajského súdu z 20. januára 2004 a jemu predchádzajúcim postupom.

K porušeniu   uvedených   práv   sťažovateľov   malo dôjsť   v   dôsledku   toho,   že   súdy zúčastnené na rozhodovaní v ich veci nevykonali v rámci procesu dokazovania pred súdom dôkazy, ktoré boli orgánmi činnými v trestnom konaní zákonne získané v období od začatia trestného stíhania v tejto veci 14. júla 1976 až do jeho prerušenia 31. marca 1977, pričom mnohé z nich svedčia v prospech sťažovateľov. Uvedeným postupom súdov zúčastnených na   rozhodovaní   v   tejto   veci   došlo   k   predbežnej   selekcii   dôkazov,   ktoré   nikdy   neboli v konaní pred súdom vykonané, následkom čoho došlo k odobratiu možnosti sťažovateľov vyjadriť sa k týmto dôkazom, a tým aj k zásahu do zásady bezprostrednosti a ústnosti vykonávania dôkazov súdom. Skutočnosť, že tieto dôkazy neboli súčasťou vyšetrovacieho spisu,   znamená,   že   nemohli   byť   posúdené   nezávislým   a   nestranným   súdom,   čo   malo následne   vplyv   na   zistenie   skutkového   stavu   veci   a   ďalej   aj   na   jej   právne   posúdenie, v dôsledku čoho došlo v predmetnom konaní k porušeniu princípu rovnosti zbraní, práva na spravodlivé súdne konanie i práva na obhajobu sťažovateľov. Rozsudok krajského súdu z 20. januára 2004 a rozsudok najvyššieho súdu zo 4. decembra 2006 považujú sťažovatelia za   arbitrárne,   nezodpovedajúce   požiadavkám   kladeným   na   ich   obsah   zákonom, predovšetkým   vzhľadom   na   ich   nedostatočné   odôvodnenie   vo   vzťahu   k   vyhodnoteniu rozporností vo výpovediach, neprevereniu tvrdení o psychickom a fyzickom nátlaku na sťažovateľov   počas   konania   a   aj   vzhľadom   na   nezákonnosť   opakovaných   výsluchov sťažovateľov v uvedenom konaní.

II.A   K   namietanému   porušeniu   v   sťažnosti   označených   práv   rozsudkom najvyššieho súdu zo 4. decembra 2006

Argumentácia sťažovateľov spočívala v namietanom porušení ich práva na obhajobu selekciou   dôkazov   vykonanou   súdmi   zúčastnenými   na   rozhodovaní   v   predmetnej   veci, v dôsledku   čoho došlo k upretiu   ich   práva vyjadriť sa   k týmto dôkazom, nesprávnemu zisteniu skutkového stavu veci a následne aj jej nesprávnemu právnemu posúdeniu.

Sťažovatelia v argumentácii poukazujú na závery vyslovené v uznesení ústavného súdu sp. zn. III. ÚS 276/08 z 24. septembra 2008, z ktorých s poukazom na odmietnutie ich dovolania najvyšším súdom uznesením sp. zn. 1 To V 9/2007 z 1. júna 2009 odvodzujú namietané porušenie nimi označených práv. Ústavný súd v tejto súvislosti pripomína, že aj keď sťažnosť sťažovateľov bola vo vzťahu k ich argumentácii v tom čase ústavným súdom v uvedenej   časti   odmietnutá   z   dôvodu   nedostatku   jeho   právomoci   na   jej   prerokovanie a rozhodnutie   (vzhľadom   na existenciu   opravného prostriedku   –   dovolania,   ktorý   mohli v záujme ochrany svojich práv využiť), samotný výklad ustanovení zákona, v tomto prípade Trestného poriadku, patrí výlučne najvyššiemu súdu. Vzhľadom na to ústavný súd mohol k preskúmaniu   uvedenej   argumentácie   sťažovateľov   pristúpiť   až   po   jej   preskúmaní a rozhodnutí o nej najvyšším súdom.

Viazanosť ústavného súdu návrhom na začatie konania sa prejavuje predovšetkým vo viazanosti petitom návrhu na začatie konania, teda tou časťou sťažnosti (v konaní podľa čl. 127 ústavy), v ktorej sťažovateľ špecifikuje, akého rozhodnutia sa od ústavného súdu domáha (§ 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde). Vzhľadom na skutočnosť, že sťažovatelia zastúpení   kvalifikovaným právnym zástupcom   sa   vo   svojej   sťažnosti   ani v jej doplnení nedomáhali preskúmania uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 1 To V 9/2007 z 1. júna 2009, ktorým bolo ich dovolanie odmietnuté, ústavný súd sa otázkou porušenia nimi označených práv uvedeným rozhodnutím nemohol zaoberať.

Ústavný súd preskúmal napadnutý rozsudok najvyššieho súdu zo 4. decembra 2006, v   ktorom   tento   súd   vo   vzťahu   k   argumentácii   sťažovateľov   týkajúcej   sa   nevykonania dôkazov, na ktoré v konaní poukázali, uviedol: «Dospel tiež k záveru, že ďalšie dôkazy, ktorých vykonanie navrhli obžalovaní vo svojich odvolaniach, po ich preskúmaní, ako aj obsahu   k nim   pripojených   listín   (napr.   znalecké   posudky,   odborné   vyjadrenia,   odpisy zápisníc o výpovediach svedkov, ktoré sú uložené v archíve v L...) nie je potrebné vykonať, pretože dôkazy, ktoré už boli vykonané, a to v rozsahu nevyhnutnom na zistenie skutkového stavu,   tvoria   ucelenú   reťaz   preukazujúcu   zistený   skutkový   stav.   Táto   reťaz   dôkazov   by nebola   porušená   ani   vykonaním   navrhovaných   dôkazov   a   ďalšie   zabezpečovanie a vykonávanie   výsluchov   jednotlivých   svedkov   navrhovaných   obhajobou   a   vykonanie ďalších   navrhovaných   dôkazov,   by   viedlo   len   k   ďalšiemu   neprimeranému   predlžovaniu tohto trestného konania.

Tu   treba   uviesť,   že   v   zmysle   §   2   ods.   5   Tr.   por.   (zák.   č.   141/1961   2b.   v   znení neskorších predpisov) nie je nutné vykonať každý jeden známy, resp. navrhnutý dôkaz, ale stačí vykonať dôkazy v rozsahu nevyhnutnom pre zistenie skutkového stavu a rozhodnutie súdu. Senát odvolacieho súdu dospel k záveru, že doposiaľ vykonané dôkazy sú vykonané v zmysle skôr citovaného ustanovenia v takom rozsahu, ktorý je postačujúci pre zistenie skutkového stavu a rozhodnutie súdu v tejto trestnej veci.

Navrhované dôkazy (osobný výsluch všetkých svedkov, záznamy ktorých výpovede sa nachádzajú v archíve v L.), by nepochybne ako už bolo skôr uvedené, viedli k ďalšiemu zbytočnému   predĺženiu   tohto   trestného   konania.   Takémuto   záveru   vedie   i   poznámka obhajoby prezentovaná v záverečných návrhoch na verejnom zasadnutí odvolacieho súdu, že je možné, že navrhovaní svedkovia nemusia hovoriť pravdu, ale treba ich vypočuť priamo na hlavnom pojednávaní. Na podklade ich tvrdení o nutnosti osobne vypočuť priamo na hlavnom pojednávaní, ako svedkov sestry C., ktoré mali potvrdiť alibi obžalovaných (tento návrh   bol   základným   kameňom   podnetu   na   podanie   a   rozhodnutie   o   mimoriadnom opravnom   prostriedku)   bolo   potrebné   zabezpečiť   ich   účasť,   avšak   po   ich   vypočutí   na hlavnom pojednávaní v obnovenom konaní, tieto svedkyne nepotvrdili pred súdom alibi obžalovaných, uvedený dôkaz obhajoba v tomto odvolacom konaní už ani nespomínala. Obhajoba   v   rámci   spochybnenia   zákonnosti   postupu   vyšetrovania   v   pôvodnom   konaní poukazovala na mimoriadny záujem médií v čase vyšetrovania posudzovaného činu a tlak na   orgány   činné   v   trestnom   konaní   za   účelom   odhalenia   a   potrestania   práve   týchto obžalovaných z N. Zo spisu však tiež vyplýva, že rodinní príslušníci obžalovaných boli na významných postoch vtedajšej spoločnosti, mali svoj vplyv a ukazuje sa, že zasahovali, resp. pokúšali sa zasiahnuť cez svoj vplyv, okrem oficiálnych sťažností a podaní, ako to bolo podané, resp. prezentované obhajobou, na zamedzenie trestného stíhania obžalovaných. Po zrušení pôvodného odsudzujúceho rozsudku v konaní o sťažnosti pre porušenie zákona   sa   tiež   rozbehla   rozsiahla   mediálna   kampaň,   ktorá   v   podstate   jednostranne z pohľadu   obžalovaných   informovala   o   nezákonnostiach   pri   stíhaniach   obžalovaných vtedajšom políciou a súdmi, uvádzala vyjadrenia obžalovaných, ako aj rozprávania „ich príbehu“.   V   tejto   súvislosti   zostala   nezodpovedané   otázka,   tu   však   treba   zdôrazniť,   že odpovedať na ňu nebolo úlohou krajského súdu a ani najvyššieho súdu, a to či pri realizácii mimoriadneho   opravného   prostriedku   v   roku   1990   sa   neprejavil,   resp.   nevznikol   stret záujmov,   keď   osoby,   ktoré   do   pôvodného   rozhodnutia   o   vine   stáli   na   strane   obhajoby obžalovaných, prešli na stranu obžaloby, resp. stranu s právom realizovať mimoriadny opravný prostriedok.

Je nepochybné, že obvinený má právo obhajovať sa tak, ako uzná za vhodné, teda môže sa priznať, popierať, klamať, odoprieť vypovedať, uvádzať rôzne skutočnosti, atď. Avšak, aj toto právo má svoje obmedzenie, keď obvinený svojimi výpoveďami, tvrdeniami nesmie   spáchať   trestný   čin,   ohovárať,   ovplyvňovať   svedkov,   spoluobvinených   a   pod. Vyjadrenia   obžalovaných   prostredníctvom   vybraných   médií   a   redaktorov   po   zrušení pôvodného   odsudzujúceho   rozsudku   počas   dlhej   doby   (v   právoplatne   ešte   neskončenej trestnej veci) mohli nepochybne ovplyvňovať verejnosť, a tým aj prípadných svedkov, ktorí mali a mohli byť v tejto trestnej veci vypočutí. Pričom, ako to už bolo skôr uvedené niektoré zmeny vo svedeckých výpovediach vykonané na hlavnom pojednávaní po zrušení pôvodného rozsudku boli zrejme urobené aj pod vplyvom aj tejto mediálnej kampane. Je len na úvahu, či takéto konanie ktorému napomáhali niektoré vybrané médiá nehraničilo s konaním, ktoré zakladá väzobný dôvod v zmysle § 67 ods. 1 písm. b) Tr. por. (zák. č. 141/1961 Zb. v znení neskorších predpisov).»

Sťažovatelia v súvislosti s argumentáciou týkajúcou sa predbežnej selekcie dôkazov poukazovali okrem iného i na rozhodnutie Ústavného súdu ČR sp. zn. III. ÚS 617/2000, v ktorom   ústavný   súd   rozhodoval   o   prípade,   v   ktorom   vyšetrovateľ   zamietol   návrh obvineného na doplnenie dokazovania iba preto, že usúdil, že navrhovaný dôkaz by vyznel pravdepodobne v prospech obvinených, jeho vykonaním by nedošlo k zásadnému zvratu dôkaznej situácie a naďalej by tu stáli dve tvrdenia proti sebe. Podľa Ústavného súdu ČR v danom   prípade   išlo   o   postup   a   rozhodnutie,   ktoré   sú   nielen   v   rozpore   so   základnými princípmi trestného konania, ale navyše porušuje ústavne zaručené zásady a blíži sa až k hranici ľubovôle v rozhodovaní. Ani toto rozhodnutie však nepopiera, že všeobecné súdy nemajú povinnosť vykonať všetky dôkazy, ktoré účastník konania navrhne. Rozhodnutie najvyššieho   súdu   o   ďalšom   postupe   v konaní,   resp.   o   tom,   že z   pred   ním   vykonaných dôkazov   je   dostatočne   a   spoľahlivo   zistený   skutkový   stav   veci,   a   preto   ďalšie   dôkazy v konaní nie je potrebné vykonať, je zákonný procesný   postup súdu, ktorý   je potrebné odlíšiť od selekcie dôkazov, v rámci ktorej je výber vykonávaných dôkazov motivovaný snahou   ovplyvniť   dôkaznú   situáciu   v   prospech/neprospech   obžalovaných.   Sťažovatelia nepreukázali, že by sa rozhodnutím najvyššieho súdu o nevykonaní ďalších dôkazov menila dôkazná situácia v tejto veci, resp. že by najvyšší súd z dôkazov v konaní preferoval tie, ktoré potvrdzujú zvolenú skutkovú verziu. Nevykonanie uvedených dôkazov najvyšší súd riadne odôvodnil nielen poukazom na možnosť neprimeraného predĺženia konania, čo bola vzhľadom na to, že od doby spáchania trestného činu vraždy uplynula značne dlhá doba (približne 28 rokov do začatia konania pred krajským súdom), úvaha opodstatnená, navyše s ohľadom   na   uvedený   časový   odstup   od   predmetnej   udalosti   (vraždy   poškodenej)   je odôvodnený predpoklad, že i celá rada navrhovaných svedkov by nevedela túto udalosť popísať   hodnoverne.   Za   vecne   správnu   a   logickú   v   tomto   smere   možno   považovať   aj argumentáciu   najvyššieho   súdu,   v   ktorej   konštatoval,   že   samotná   mediálna   kampaň v prospech sťažovateľov týkajúca sa tohto prípadu nepochybne mohla výrazným spôsobom ovplyvniť prípadných svedkov, ktorí mali a mohli byť v tejto veci vypočutí. Z uvedeného vyplýva, že podľa názoru ústavného súdu bol návrh sťažovateľov na vykonanie ďalších dôkazov v predmetnom konaní najvyšším súdom neprijatý, resp. zamietnutý na základe vecne adekvátneho odôvodnenia. Sťažovatelia mali v spise v predmetnej veci k dispozícii všetky dôkazy, ktoré všeobecné súdy v predmetnom konaní riadne vykonali a na ktorých svoje rozhodnutie   založili.   K porušeniu   zásady   ústnosti   a   bezprostrednosti   vykonávania dôkazov v rámci súdneho konania môže dôjsť v prípade, ak súd založí svoje rozhodnutie na dôkazoch,   ktoré   v   konaní   riadne   nevykonal,   avšak   rozhodnutím   najvyššieho   súdu o nevykonaní ďalších dôkazov k porušeniu tejto zásady dôjsť nemohlo.

Ústavný   súd   taktiež   preskúmal   odôvodnenie   rozsudku   najvyššieho   súdu zo 4. decembra 2006 z pohľadu námietky sťažovateľov týkajúcej sa jeho arbitrárnosti, ako aj rozsudok krajského súdu z 20. januára 2004 v rozsahu, v ktorom na jeho odôvodnenie odkazuje rozsudok najvyššieho súdu zo 4. decembra 2006. V rámci odôvodnenia svojho rozsudku zo 4. decembra 2006 najvyšší súd uviedol: «Po preskúmaní rozsiahlych odvolaní obžalovaných a ich príloh, ako i vypočutí konečných návrhov, ktoré zo strany obhajcov obžalovaných   trvali   niekoľko   hodín   a   odvolania   prokurátora,   senát   odvolacieho   súdu dospel k záveru, že základným sporom týchto strán trestného konania, t. j. obhajoby a prokurátora, ktorý ako zástupca štátu podal obžalobu, je otázka zákonnosti výpovedí tých obžalovaných, ktorí sa v prípravnom konaní priznali k spáchaniu žalovaných činov ako aj hodnovernosti svedkov, ktorých priamo či nepriamo obžalovaných usvedčovali a z toho vyplývajúca potreba vykonať ďalšie dôkazy, najmä tie, ktoré sa nachádzajú v archíve v L. Odvolací súd   po   záverečnom   súhrnnom   vyhodnotení   vykonaných dôkazov ako   aj podaných   odvolaní   a   obsahu   k   ním   pripojených   listín   dospel   k   záveru,   že   priznania obžalovaných Ing. M. K., Ing. M. A., Ing. F. Č. a J. L. v prípravnom konaní neboli získané nezákonným   spôsobom   –   pod   nátlakom   zo   strany   vyšetrovateľov.   Pokiaľ   obhajoba   a obžalovaní tvrdili, že vyšetrovateľa pred výsluchom sa im vyhrážali trestom smrti, ak sa nepriznajú,   tieto   tvrdenia   nemajú   oporu   vo   vykonanom   dokazovaní.   Zo   záznamov   o výpovediach obžalovaných, a to aj tých, v ktorých sa priznali, ako aj v tých, kde svoje konanie,   v   ktorých   bolo   kladené   za   vinu   pri   vznesení   obvinenia   a   neskôr   i   obžalobou popreli,   ako   aj   z   výpovedi   vyšetrovateľov   na   hlavnom   pojednávaní   pred   senátom   na hlavnom pojednávaní, je zrejmé, že obžalovaní boli pred každým výsluchom poučení o tom, pre aký trestný čin sú stíhaní a za ktorý im hrozí trest smrtí, prípadne iný prísny trest, a že priznanie   sa   a   spolupráca   s orgánmi   činnými   v trestnom   konaní   pri   objasňovaní   tohto trestného činu je poľahčujúca okolnosť, na ktorú súd prihliadne pri ukladaní trestu. Takéto poučenie podané v zmysle platného zákona nie je možné hodnotiť ako psychický nátlak zo strany vyšetrovateľa, ako to tvrdí obhajoba. Spolupráca a dohoda obžalovaného s políciou, resp.   prokurátorom   pri   objasňovaní   trestných   činov   a   usvedčovaní   spolupáchateľov   je možná aj podľa teraz platného Trestného poriadku. Keby bol tlak na obžalovaných taký veľký a nezákonný, ako tvrdí obhajoba, zrejme by sa priznali všetci obžalovaní k žalovaným trestným činom, no nestalo sa tak. Je tiež zaujímavé, že obžalovaní, ktorí sa priznali, po čase odvolali svoje priznanie, a to ešte v prípravnom konaní, hoci hrozba trestom smrti uvedená v zákone a uvádzaná pri každom poučení pred výsluchom trvala naďalej. Pričom svoje   priznávajúce   výpovede   urobili   aj   za   prítomnosti   obhajcu.   Tiež   treba   uviesť,   že obžalovaní, najmä obžalovaný Ing. M. K. vo svojich priznávajúcich sa výpovediach uviedol niektoré skutočnosti, ktoré neboli ani po rokoch vyšetrovateľom známe. Ako tiež vyplýva zo záznamu výpovede obžalovaného Ing. M. A. na otázku vyšetrovateľa, resp. jeho tvrdenie, že ho usvedčuje svedok, obžalovaný sa vyjadril: „Svedok kecá voloviny“. Takáto odpoveď policajtom   sa   predsa   nedá   hodnotiť   ako   odpoveď   človeka   zlomeného   nezákonným psychickým nátlakom vyšetrovateľa, ktorý ho vyšetroval.

Krajský   súd   preto   nepochybil,   keď   pri   zisťovaní   skutkového   stavu   vychádzal z výpovedí obžalovaných, ktorí sa v prípravnom konaní priznali a výpovede obžalovaných, v ktorých popreli spáchanie nezákonného konania, ktoré im bolo kladené za vinu, hodnotil ako účelové, v snahe zbaviť sa trestnej zodpovednosti.

Jednotlivé výpovede obžalovaných podrobne rozviedol v odôvodnení napadnutého rozsudku (str. 12 až 34), a preto odvolací súd na ich obsah poukazuje. Tieto výpovede sú tiež podporené aj výpoveďami svedkov (I. U., J. Š., P. O.atď.), ktoré podporujú a dopĺňajú skôr uvedené priznania sa obžalovaných. Odvolací súd po preskúmaní týchto svedeckých výpovedí   (str.   35   až   85   napadnutého   rozsudku),   ako   aj   ďalších   dôkazov,   ktoré   boli zamerané   na   preskúmanie   ich   hodnovernosti   dospel   k   záveru,   že   tieto   podporné   a usvedčujúce výpovede svedkov boli v prípravnom konaní vykonané zákonným spôsobom. Neskoršie výpovede svedkov vykonané po rokoch v novom konaní pred senátom krajského súdu vzhľadom na časový odstup ako aj mediálny tlak, ktorý bol vytváraný v prospech obžalovaných, sa zmiernili, resp. zmenili v prospech obžalovaných. Takéto zmeny krajský súd   správne   hodnotil   ako   účelové,   resp.   vykonané   pod   tlakom   médií,   v snahe   pomôcť obžalovaným. Zo spisu, najmä výpovedí niektorých svedkov tiež vyplýva, že bol na nich vytváraný   tlak   tiež   formou   anonymných   vyhrážok,   aby   nevypovedali   v neprospech obžalovaných. Pokiaľ v tejto veci vypovedala ako priama svedkyňa MUDr. B. (rodená Z., rozvedená V.), treba uviesť, že krajský súd správne vychádzal z jej výpovedi prípravného konania, v ktorom usvedčovala obžalovaných a popisovala priebeh násilného konania zo strany obžalovaných a ich jednotlivý podiel a aktivitu útokov voči poškodenej nebohej Ľ. C. Jej neskoršiu zmenu výpovede v prospech obžalovaných, keď odvolala svoje tvrdenia voči obžalovaným hodnotil ako účelovú zmenu, pričom správne vychádzal aj zo skutočnosti, že táto   svedkyňa   bola   odsúdená   za   trestný   čin   krivej   výpovede   práve   vzhľadom   na   skôr uvádzanú zmenu svojich výpovedí v tejto posudzovanej trestnej veci.

So zreteľom na záver, že výpovede, v ktorých sa niektorí obžalovaní (Ing. M. K., Ing. M. A., Ing. F. Č. a J. L. - tento na svojej výpovedi zotrval aj pred súdom na hlavnom pojednávaní   v   pôvodnom   konaní   a   neskôr   vzal   svoje   odvolanie   proti   pôvodnému odsudzujúcemu rozsudku späť) priznali k žalovanému protizákonnému konaniu a v nich usvedčovali   seba   ako   aj   ďalších   spoluobžalovaných,   neboli   získané   vynútene,   a   teda nezákonne,   spolu   s   usvedčujúcou   výpoveďou   svedkyne   MUDr.   B.   a   ďalších   vyššie uvedených   svedkov,   ktorí   tieto   priznania   doplňujú,   či   už   priamo   alebo   nepriamo,   o zákonnosti o ktorých nemá pochybnosti ani odvolací súd, je možné prijať taký skutkový záver, aký uviedol Krajský súd v napadnutom rozsudku. Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako súd odvolací, nemá preto pochybnosti o správnosti skutkových zistení, že obžalovaní sa dopustili   protizákonného   konania tak,   ako je uvedené v bodoch 1/   až 4/   skutkovej   vety napadnutého rozsudku.»

V   odôvodnení   svojho   rozsudku   najvyšší   súd   podrobne   skonštatoval,   ktoré skutočnosti považoval za preukázané, o ktoré dôkazy svoje skutkové zistenia oprel a akými úvahami sa riadil pri hodnotení vykonaných dôkazov, predovšetkým pokiaľ si vzájomne odporovali.   Existencia   rozporov   medzi   dôkazmi   sama   osebe   neznamená,   že   by   nebolo možné uznať sťažovateľov vinnými zo spáchania trestného činu a že by akékoľvek rozpory medzi dôkazmi museli nutne viesť k ich oslobodeniu spod obžaloby. Aj napriek rozporom medzi dôkazmi všeobecné súdy dospeli podľa konkrétnej dôkaznej situácie k spoľahlivému záveru   o   spáchaní   trestného   činu   sťažovateľmi,   predovšetkým   dôsledným   odôvodnením vzniknutých rozporov v doznávajúcich výpovediach sťažovateľov, pričom prijatá skutková verzia   bola   navyše   potvrdená   aj   zo   strany   ďalších   v   predmetnom   konaní   vykonaných dôkazov. Vykonaným dokazovaním a jeho zhodnotením neboli ako pravdivé preukázané tvrdenia   sťažovateľov   o   psychickom   a   fyzickom   nátlaku   vyvíjanom   na   nich   zo   strany vyšetrovateľov,   v   dôsledku   ktorého   došlo   k   vynúteniu   ich   priznania   (okrem   výsluchu vyšetrovateľov,   v   tejto   súvislosti   krajský   súd   poukázal   na   skutočnosť,   že   priznania niektorých   sťažovateľov   sa   uskutočnili   aj   za   prítomnosti   ich   obhajcu   a   vo   svojich výpovediach   uviedli   skutočnosti   súdu   i   vyšetrovateľom   neznáme,   ako   aj   zo   spôsobu správania sťažovateľa A., resp. jeho verbálneho prejavu zaznamenaného pri výsluchu).

Všeobecné   súdy   sa   zaoberali   podstatnými   námietkami   obhajoby,   za   preukázanú považovali   skutkovú   verziu,   ktorá   má   dostatočnú   oporu   vo   vykonanom   dokazovaní. Z odôvodnenia   napadnutých   rozsudkov   je   zrejmé,   ako   sa   všeobecné   súdy   vysporiadali s obhajobou   sťažovateľov,   prečo   nevyhoveli   návrhom   na   vykonanie   ďalších   dôkazov, a akými   právnymi   úvahami   sa   riadili,   keď   posudzovali   preukázané   skutočnosti   podľa príslušným ustanovení Trestného zákona. Postupom súdov zúčastnených na rozhodovaní v predmetnej veci sa podľa ústavného súdu podarilo odstrániť pochybnosti zhodnotením dôkazov   voľne   podľa   ich   vnútorného   presvedčenia   a   po   starostlivom,   objektívnom a nestrannom uvážení všetkých okolností prípadu jednotlivo i v ich súhrne. Podľa názoru ústavného súdu rozsudok najvyššieho súdu zo 4. decembra 2006 nie je poznačený takými nedostatkami odôvodnenia, ktoré by odôvodňovali vyslovenie záveru o jeho arbitrárnosti.

Vzhľadom   na   uvedené   ústavný   súd   sťažnosť   sťažovateľov   v   tejto   časti   pri   jej predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

II.B K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 2 a čl. 50 ods. 3 ústavy, čl. 36 ods. 1, čl. 38 ods. 2 a čl. 40 ods. 3 listiny, ako aj práv podľa čl. 6 ods. 1 a 3 dohovoru rozsudkom krajského súdu z 20. januára 2004

Ústavný   súd   vo   svojom   rozhodovaní   vychádza   z   ústavného princípu   subsidiarity svojej právomoci vo vzťahu k všeobecným súdom vyplývajúceho z čl. 127 ods. 1 ústavy, podľa ktorého rozhoduje ústavný súd o individuálnych sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb vo veci porušenia ich základných práv alebo slobôd v tých prípadoch, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

V tejto súvislosti ústavný súd opakovane zdôraznil, že trestné konanie od svojho začiatku až po jeho koniec je procesom, v ktorom sa v rámci vykonávania jednotlivých úkonov a realizácie garancií pre ochranu práv a slobôd môžu zo strany orgánov činných v trestnom konaní naprávať, resp. korigovať aj jednotlivé pochybenia. Spravidla až po jeho skončení   možno   na   ústavnom   súde   namietať   pochybenia   znamenajúce   porušenia   práv a slobôd označených v čl. 127 ods. 1 ústavy, ktoré neboli odstránené v jeho priebehu (napr. Zívala III. ÚS 3/02, Ölveczky III. ÚS 18/04, Mamonov III. ÚS 75/05, Karlin IV. ÚS 76/05).

Podľa § 564 ods. 3 Trestného poriadku účinného od 1. januára 2006 vo veciach, v ktorých bola podaná obžaloba okresnému súdu pred dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona,   vykoná   konanie   okresný   súd   podľa   doterajších   predpisov.   Konanie   o   riadnom opravnom   prostriedku   proti   takému   rozhodnutiu   vykoná   krajský   súd   podľa   doterajších predpisov. Rovnako sa postupuje, ak vec postúpil okresnému súdu na vykonanie konania nepríslušný súd.

Podľa § 245 ods. 1 Trestného poriadku účinného do 31. decembra 2005 (ďalej len „Trestný   poriadok“)   opravným   prostriedkom   proti   rozsudku   súdu   prvého   stupňa   je odvolanie.

Podľa § 254 ods. 1 Trestného poriadku ak nerozhodne odvolací súd podľa § 253, preskúma   zákonnosť   a   odôvodnenosť   všetkých   výrokov   rozsudku,   proti   ktorým   môže odvolateľ   podať   odvolanie,   i   správnosť   postupu   konania,   ktoré   predchádzalo   rozsudku, prihliadajúc pritom i na vady, ktoré neboli odvolaním vytýkané.

Podľa § 258 ods. 1 písm. a), b) a c) Trestného poriadku odvolací súd zruší napadnutý rozsudok tiež

a) pre podstatné vady konania, ktoré rozsudku predchádzalo, najmä preto, že v tomto konaní boli porušené ustanovenia, ktorými sa má zabezpečiť objasnenie veci alebo právo obhajoby,

b) pre vady rozsudku, najmä pre nejasnosť alebo neúplnosť jeho skutkových zistení alebo pre to, že súd nevzal do úvahy všetky okolnosti významné pre rozhodnutie,

c) ak vzniknú pochybnosti o správnosti skutkových zistení, na objasnenie veci treba dôkazy opakovať alebo vykonávať dôkazy ďalšie a ich vykonávanie pred odvolacím súdom by znamenalo nahradzovať činnosť súdu prvého stupňa.

Z uvedených ustanovení Trestného poriadku vyplýva, že proti rozsudku krajského súdu z 20. januára 2004 mali sťažovatelia možnosť podať odvolanie najvyššiemu súdu, v právomoci   ktorého   bolo   posúdenie   všetkých   relevantných   skutkových   aj   právnych okolností daného prípadu, ako aj posúdenie prípadných procesných pochybení krajského súdu v konaní. Sťažovatelia realizáciou svojich práv v priebehu trestného konania mali ako obžalovaní možnosť účinným spôsobom namietať porušenie svojich práv v odvolaní proti rozsudku   z   20.   januára   2004,   a   preto   ústavný   súd   ich   sťažnosť   v   tejto   časti   pri   jej predbežnom   prerokovaní   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   odmietol   pre nedostatok svojej právomoci na jej prerokovanie.

II.C Záver

Na základe všetkých uvedených skutočností ústavný súd po predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť sťažovateľov odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 14. decembra 2010